C-320/24

62024CC0320

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICOLAS EMILIOU

prednesené 19. júna 2025 ( 1 )

Vec C‑320/24

CR,

1.

Predmetnú prejudiciálnu otázku položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorý sa už druhýkrát zaoberá tým istým sporom týkajúcim sa plnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorou sa dve fyzické osoby (CR a TP) zaviazali kúpiť nehnuteľnosť od spoločnosti Soledil Srl, ktorá následne uzatvorila so svojimi veriteľmi dohodu o vyrovnaní.

2.

Spor sa pôvodne týkal otázky, či boli splnené podmienky na uskutočnenie tejto akvizície, a keď bola táto otázka zodpovedaná záporne, predmetom sporu sa stala výška sumy, na ktorú mal predávajúci nárok na základe zmluvnej pokuty zahrnutej v zmluve. Určenie tejto sumy bolo najskôr (úspešne) napadnuté spoločnosťou Soledil pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). Pred tým istým súdom a po ďalšom štádiu konania pred odvolacím súdom CR a TP teraz po prvýkrát od začiatku sporu tvrdia, že dotknutý právny vzťah je vzťahom medzi spotrebiteľom a poskytovateľom a že zmluvná pokuta je nekalá v zmysle smernice 93/13/EHS ( 2 ), a preto by mala byť vyhlásená za neplatnú.

3.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že podľa vnútroštátnych procesných pravidiel nie je možné, aby sa daná otázka posudzovala v takomto pokročilom štádiu súdneho konania, keďže platnosť tejto podmienky nebola preskúmaná v predchádzajúcich štádiách tohto konania, a preto sa na ňu vzťahuje (implicitný) účinok res iudicata . Zároveň si Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) plne uvedomuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora majú vnútroštátne súdy za určitých okolností povinnosť neprihliadať na účinok res iudicata v prípade, ak nebola preskúmaná možná nekalá povaha zmluvných podmienok, a to s cieľom zabezpečiť účinnú ochranu práva spotrebiteľa nebyť viazaný nekalými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve. ( 3 ) V dôsledku uvedeného vnútroštátny súd kladie otázku, či sa riešenie prijaté v uvedených veciach uplatní aj v kontexte sporu vo veci samej.

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.

6.

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“.

B.

Talianske právo

7.

10.

V roku 1998 CR a TP uzavreli so Soledil zmluvu o budúcej kúpnej zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, spoločnosti Soledil zaplatili zálohu vo výške približne 72000 eur, nehnuteľnosť im bola odovzdaná do držby a začali ju okamžite užívať pred uzavretím konečnej zmluvy.

11.

Táto zmluva o budúcej kúpnej zmluve zahŕňala zmluvnú pokutu, podľa ktorej bol predajca v prípade nesplnenia záväzku kupujúcim oprávnený zadržať celú sumu poskytnutej zálohy bez toho, aby tým bola dotknutá náhrada prípadnej vyššej škody.

12.

Spor vznikol v súvislosti s nepodpísaním konečnej zmluvy. Tento spor bol predložený rozhodcovskému súdu, ktorý 29. júla 2002 rozhodol o zrušení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a nariadil CR a TP vrátiť nehnuteľnosť spoločnosti Soledil, pričom táto bola zároveň povinná vrátiť CR a TP zaplatenú zálohu.

16.

Pred Corte di Appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) sa Soledil domáhala celej sumy zálohy na základe zmluvnej pokuty, ako aj náhrady ďalších škôd vyplývajúcich z nezákonného užívania nehnuteľnosti. CR a TP požiadali o zamietnutie týchto návrhov, o potvrdenie rozsudku Corte d’Appello di Ancona (Odvolací súd Ancona) a subsidiárne o zníženie zmluvnej pokuty na základe spravodlivých kritérií.

17.

Rozsudkom z 12. októbra 2018 rozsudku Corte d’Appello di Ancona (Odvolací súd Ancona) rozhodol, že pokuta, ktorú majú CR a TP zaplatiť, predstavuje 61600 eur, a zamietol nárok na ďalšiu náhradu škody, ktorý predložila Soledil. Okrem iného rozhodol, že zmluvná pokuta bola neprimeraná, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že faktické užívanie nehnuteľnosti zo strany CR a TP trvalo mnoho rokov.

18.

CR a TP podali kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), predložili nový žalobný dôvod, a to, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve predstavuje zmluvu medzi spotrebiteľom a poskytovateľom a že zmluvná pokuta je nekalá, pretože ukladá povinnosť zaplatiť zjavne neprimerane vysokú sumu ako náhradu škody. Tvrdili, že zmluva ako taká mala byť vyhlásená za neplatnú, a to prípadne aj ex offo , čo Corte di Appello di Bologna (Odvolací súd Bologna) neurobil.

aj vzhľadom na úplnú pasivitu spotrebiteľov, keďže nikdy nenamietali neplatnosť/neúčinnosť nekalých podmienok, s výnimkou konania [pred Corte suprema di Cassazione (Najvyšší kasačný súd)] po skončení konania o veci vrátenej na ďalšie konanie;

c)

a to najmä pokiaľ ide o konštatovanie nekalej povahy zjavne neprimeranej zmluvnej pokuty, ktorej zníženie bolo rozhodnuté [pred Corte suprema di Cassazione (Najvyšší kasačný súd)] na základe vhodných kritérií (výška), najmä z dôvodu, že spotrebitelia uplatnili nekalú povahu tejto podmienky (dôvody) až po skončení konania o veci vrátenej na ďalšie konanie?“

20.

Písomné pripomienky predložili CR a TP, talianska vláda a Európska komisia. Tieto strany predniesli ústne pripomienky počas pojednávania, ktoré sa konalo 26. februára 2025.

IV. Posúdenie

24.

Po tom, ako predložím niekoľko úvodných poznámok týkajúcich sa relevantných skutkových a právnych okolností (časť A) a následne sa budem venovať judikatúre Súdneho dvora, ktorú vnútroštátny súd (oprávnene) označil za osobitne významnú pre prejednávanú právnu otázku (časť B), vysvetlím, prečo podľa môjho názoru za okolností danej veci nevyplýva z práva Únie povinnosť neprihliadať na účinky res iudicata (časť C).

A.

Úvodné poznámky

25.

Na to, aby bolo možné na prvom mieste vysvetliť, prečo si prejednávaná vec vyžaduje posúdenie obmedzení, ktoré právo Únie kladie na účinky res iudicata vo vnútroštátnom práve, je potrebné pripomenúť, že vnútroštátne súdy by mali mať nielen možnosť, ale dokonca aj povinnosť preskúmať ex offo možnú nekalú povahu akejkoľvek podmienky zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a poskytovateľom (alebo „predajcom alebo dodávateľom“, ako uvádza smernica 93/13). ( 4 )

28.

Toto preskúmanie však nebolo vykonané. Talianska vláda vysvetlila, že podľa vnútroštátneho procesného práva bolo možné toto preskúmanie vykonať až do okamihu, keď sa vec po prvýkrát dostala pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). Inými slovami, skutočnosť, že príslušný vnútroštátny súd (súdy) nesplnil (nesplnili) povinnosť preskúmať ex offo možnú nekalú povahu zmluvnej pokuty, sa nezdá byť sporná.

29.

Spornou je otázka, či povinnosť preskúmať možnú nekalú povahu tejto pokuty vzniká z hľadiska práva Únie v štádiu druhého preskúmania zákonnosti prebiehajúceho pred Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), v ktorom bola uvedená otázka vznesená dotknutými spotrebiteľmi a v ktorom jej preskúmaniu teraz bráni účinok (implicitnej) res iudicata rozsudku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). Tento rozsudok totiž zjavne „uzamkol“ rozsah sporu a obmedzil otázku, ktorá sa má preskúmať po vrátení veci príslušnému odvolaciemu súdu, len na otázku výšky sumy, na ktorú má Soledil nárok na základe zmluvnej pokuty.

30.

Z týchto dôvodov sa v prejednávanej veci dostáva do popredia otázka výnimiek zo zásady res iudicata , ktorú Súdny dvor predtým vymedzil a uložil vnútroštátnym súdom, aby ju uplatňovali s cieľom zabezpečiť súdne preskúmanie možnej nekalej zmluvnej podmienky, ak táto nebola (alebo nebola dostatočne) preskúmaná v predchádzajúcich štádiách konania. Keďže diskusia v prejednávanej veci sa pochopiteľne zameriava na uplatniteľnosť týchto výnimiek na situáciu vo veci samej, teraz sa im budem venovať podrobnejšie.

33.

Konštatujem tiež, že hoci judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa otázky práva Únie založeného na výnimkách zo zásady res iudicata vo vnútroštátnom práve (posudzovanej s ohľadom na zásadu efektivity) obsahuje viacero príkladov, ku ktorým sa neskôr vrátim, vnútroštátny súd považuje za osobitne relevantné – ako už bolo uvedené – tri rozsudky týkajúce sa zásady res iudicata zo 17. mája 2022. ( 10 )

34.

Po prvé Súdny dvor vo svojom rozsudku Ibercaja Banco požadoval, aby sa neprihliadalo na účinky res iudicata , ktoré nastali po skončení konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, keď exekučný súd preskúmal zmluvné podmienky, avšak bez výslovného vyhlásenia v tomto zmysle. Súdny dvor zastával názor, že za týchto okolností spotrebiteľ nebol informovaný o existencii tohto preskúmania a dôvodoch, na základe ktorých súd dospel k záveru, že predmetné podmienky neboli nekalé, čo spotrebiteľovi znemožnilo prijať informované rozhodnutie o tom, či tento záver napadne. ( 11 )

35.

Po druhé Súdny dvor vo svojom rozsudku SPV Project 1503 v podstate dospel k záveru, že exekučný súd musí mať právomoc preskúmať možnú nekalú povahu zmluvných podmienok, ak platobný rozkaz nebol predmetom odporu podaného spotrebiteľom a ktorý preto nadobudol (implicitnú) res iudicata . ( 12 ) Súdny dvor tento záver vysvetlil tým, že vnútroštátna právna úprava – podľa ktorej sa preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok ex offo považuje za uskutočnené (imlicitne) a nadobudlo res iudicata , aj v prípade, že rozhodnutie, akým je platobný rozkaz, nie je na tento účel odôvodnené –, môže zbaviť vyššie uvedenú povinnosť preskúmať možnú nekalú povahu zmluvných podmienok podstaty. ( 13 )

38.

Talianska vláda sa domnieva, že na rozdiel od okolností, ktoré viedli k vydaniu rozsudkov res iudicata zo 17. mája 2022, okolnosti charakterizujúce konanie vo veci samej nevyžadujú (ani neumožňujú), aby sa na účinky res iudicata neprihliadalo. Domnieva sa, že dodržanie zásady efektivity treba posudzovať s ohľadom na vlastnosti systému opravných prostriedkov stanovených v konkrétnom právnom poriadku. Poukazuje na to, že vyššie uvedené rozsudky sa týkali skrátených konaní, ktorých povaha sťažovala spotrebiteľom ochranu ich práva nebyť viazaný (možnými) nekalými podmienkami. O takú situáciu však vo veci samej nejde. Tieto konania boli bežnými, plne kontradiktórnymi konaniami, ktorých charakteristika nevytvára žiadne osobitné ťažkosti pri namietaní nekalej povahy zmluvnej podmienky. Okrem toho CR a TP boli v priebehu tohto (pomerne dlhého) konania zastúpení advokátom. ( 16 )

39.

CR, TP a Komisia sa v podstate naopak domnievajú, že riešenie, ku ktorému sa dospelo v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022, sa musí primerane uplatniť aj na situáciu vo veci samej. Konkrétne Komisia zastáva názor, že požiadavky vyplývajúce zo zásady efektivity v kontexte smernice 93/13 sú ďalekosiahlejšie, než ako tvrdí talianska vláda. V skutočnosti nemožno považovať túto zásadu za dodržanú, ak v konkrétnom prípade nedošlo k preskúmaniu relevantných zmluvných podmienok súdom v niektorom štádiu konania, a to v prípade potreby aj ex offo . Vzhľadom na to, že predmetná zmluvná pokuta nebola preskúmaná, treba vylúčiť účinok (implicitného) res iudicata prvého rozsudku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd).

1. Obmedzenia účinkov res iudicata na základe zásady efektivity

42.

Už som stručne poznamenal, že v rámci práva Únie neexistuje všeobecná povinnosť neprihliadať na konečnú povahu súdneho rozhodnutia na účely nápravy porušenia práva Únie. ( 17 ) Hlavným pravidlom, na ktoré Súdny dvor vo svojej judikatúre dôsledne poukazuje, totiž zostáva, že právo Únie nevyžaduje „aby vnútroštátne súdy neuplatnili vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda rozhodnutie právoplatnosť, napriek tomu, že by sa tým umožnila náprava vnútroštátnej situácie nezlučiteľnej s týmto právom“ ( 18 ). Ako už tiež bolo uvedené, toto hlavné pravidlo podlieha zásadám ekvivalencie a efektivity.

43.

Zásada efektivity v skratke vyžaduje, aby postupy zavedené členskými štátmi, v rámci ktorých sa strany môžu domáhať práv priznaných právom Únie, v praxi neznemožňovali alebo nadmerne nesťažovali výkon týchto práv. V tejto súvislosti Súdny dvor dôsledne pripomína, že uvedenú požiadavku treba posudzovať „s prihliadnutím na postavenie predmetných ustanovení v celom konaní“, „priebeh tohto konania a osobitosti týchto ustanovení na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov“, zohľadniť „zásady, ktoré sú základom predmetného vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania“ ( 19 ).

44.

47.

So zreteľom na uvedený analytický rámec sa rozsudky res iudicata zo 17. mája 2022 na prvý pohľad javia ako indikácia toho, že situácii, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 93/13, požiadavky vyplývajúce zo zásady efektivity presahujú tradičný prístup opísaný vyššie. Súdny dvor totiž v uvedených rozsudkoch podľa všetkého vyžadoval, aby sa na vnútroštátne účinky res iudicata neprihliadalo, a to vzhľadom na to, že príslušné zmluvné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve neboli, alebo neboli preskúmané dostatočne.

48.

V tomto zmysle Komisia pripomenula, že z týchto rozsudkov vyplýva, že na to, aby účinky res iudicata vnútroštátneho rozsudku obstáli, je potrebné, aby došlo (v konaniach, ktoré viedli k súdnemu rozhodnutiu, ktoré nadobudlo tieto účinky) ku skutočnému preskúmaniu možnej nekalej povahy príslušných zmluvných podmienok (s primeraným informovaním o tomto preskúmaní a odôvodnením). ( 22 ) Ak táto podmienka nie je splnená, na účinok res iudicata sa nesmie prihliadať. Jedinou výnimkou z tohto záveru je nečinnosť spotrebiteľa počas konania (pretože ochrana poskytovaná podľa smernice 93/13 nesiaha tak ďaleko, aby kompenzovala úplnú nečinnosť spotrebiteľa). ( 23 ) V danom prípade sa táto výnimka neuplatňuje, a preto sa podľa Komisie riešenie dosiahnuté v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022, vzťahuje aj na okolnosti prípadu vo veci samej.

49.

Pokiaľ ide o uvedené tvrdenia, predovšetkým nepovažujem za potrebné zaoberať sa presným významom alebo dôsledkami scenára úplnej nečinnosti spotrebiteľa. Súhlasím s Komisiou v tom, že takýto scenár sa vo veci samej jednoducho neuplatňuje.

53.

Na jednej strane sa situácie v týchto veciach týkali procesného kontextu, ktorý spotrebiteľom vytváral osobitné prekážky pri uplatňovaní ich práv. Sporné povinnosti spotrebiteľov boli totiž výlučne finančné, a teda ľahko preukázateľné zo strany poskytovateľa (rovnako ako ich neplnenie zo strany spotrebiteľa), čo pravdepodobne viedlo k tomu, že konania, v ktorých boli tieto povinnosti spotrebiteľov stanovené a/alebo vymáhané, sa zdajú byť skrátenej povahy, ako uvádza talianska vláda.

54.

Zdá sa, že taká bola situácia najmä vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Iberjaca Banco a SPV Projects 1503, ktoré sa týkali vymáhania povinností spotrebiteľov stanovených, stručne povedané, v dohodách o financovaní, a v ktorých k vymáhaniu týchto povinností došlo v konaniach o výkone rozhodnutí týkajúcich sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou alebo v konaniach o výkone platobných rozkazov.

55.

Je pravda, že na rozdiel od situácií opísaných v týchto dvoch rozsudkoch sa zdá, že v rozsudku Unijaca Banco nešlo o skutočné vymáhanie povinností spotrebiteľov. Vznikla však v širšom a pomerne špecifickom kontexte, v ktorom sa časové obmedzenie uložené na reštitučnú povinnosť (ako je opísané v bode 36 vyššie) týkalo značného počtu spotrebiteľov, ( 24 ) zatiaľ čo nezlučiteľnosť tohto obmedzenia v právom Únie [obmedzenie, ktoré uložil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), z dôvodu makroekonomických problémov, ktoré by inak vznikli v španielskom bankovom sektore], bola zistená Súdnym dvorom až po prijatí prvostupňového rozsudku Unijaca Banco a po tom, ako tento rozsudok už nadobudol účinok res iudicata .

59.

Určite chápem, že takýto návrh ešte viac posilňuje cieľ účinnej ochrany spotrebiteľov zastrešený smernicou 93/13. Rozumiem tiež, že môže existovať tendencia prikloniť sa k takémuto všeobecnému prístupu k zásade efektivity v danej oblasti práva orientovanému na výsledky, a to vzhľadom na rôzne prejavy prísnejšieho štandardu ochrany, ktorý sa v nej uplatňuje (pričom najvýstižnejším príkladom je povinnosť preskúmania ex offo ). ( 25 ) Takýto ďalekosiahly záver však, ako ďalej vysvetlím, nie je v súlade s opakovane zdôrazňovaným významom res iudicata , a to ani v kontexte smernice 93/13.

2. Základný význam zásady res iudicata

60.

Poznamenávam, že hoci Súdny dvor v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022 požadoval, aby sa neprihliadalo na zásadu res iudicata , zároveň pripomenul svoju ustálenú judikatúru, v ktorej neustále zdôrazňuje význam, ktorý by sa mal pripisovať konečnosti súdnych rozhodnutí vrátane tých, ktoré vedú k nesprávnemu uplatňovaniu práva Únie. ( 26 )

61.

64.

Na základe uvedeného, ak pripustíme, ako navrhuje Komisia, že riešenie prijaté v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022 je uplatniteľné bez ohľadu na akýkoľvek reštriktívny kontext, potom sa výsledný prístup k zásade res iudicata v situáciách pokrytých smernicou 93/13 výrazne odlišuje od prístupu uvedeného v bode 60 vyššie, ktorý Súdny dvor neustále zaujíma.

65.

Namiesto toho, aby tento prístup vyjadroval zásadu, že právoplatné súdne rozhodnutia musia v zásade zostať nedotknuté aj v prípade, že vedú k nesprávnemu výkladu alebo uplatneniu práva Únie, by v situáciách pokrytých smernicou 93/13 viedol k požiadavke zrušenia takýchto právoplatných rozhodnutí zakaždým, keď dôjde k nesprávnemu uplatneniu práva Únie (t. j. zakaždým, keď vnútroštátny súd opomenie povinnosť preskúmať nekalosť zmluvných podmienok ex offo ).

66.

Okrem toho, že súhlasím s talianskou vládou v tom, že vyššie uvedené rozsudky neumožňujú takýto ďalekosiahly záver, domnievam sa tiež, že takýto výklad zásady efektivity by nebol v súlade s potrebou spojiť odchýlku od imperatívu právnej istoty s okolnosťami a situáciami, v ktorých je takáto odchýlka skutočne odôvodnená. V dôsledku uvedeného považujem za ťažké nevnímať výklad zásady efektivity, ktorý bol prijatý v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022, ako výklad vyžadovaný konkrétnymi okolnosťami týchto vecí (ako už bolo uvedené vyššie).

Zdôraznením uvedenej povinnosti súdov (ktorá sa uplatňuje bez ohľadu na okolnosti konania, najmä na to, či je spotrebiteľ zastúpený advokátom alebo nie), ( 34 ) Súdny dvor teda kompenzoval nerovnováhu, ktorá sa prirodzene dotýka vzťahu spotrebiteľ – poskytovateľ, aj osobitnými procesnými nástrojmi. Je totiž samozrejmé, že hmotnoprávna ochrana (proti používaniu nekalých podmienok) by sa bez primeraných prostriedkov vymáhania mohla stať bezvýznamnou, pretože nie je dôvod predpokladať, že prirodzene oslabené postavenie spotrebiteľa voči poskytovateľovi zanikne, keď sa tento rozhodne uplatniť súdne presadzovanie svojich práv vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy.

70.

Treba zároveň pripomenúť, že aj keď pravidlo, podľa ktorého nekalé podmienky nezaväzujú spotrebiteľa, ako sa uvádza v článku 6 ods. 1 smernice 93/13, „sa musí považovať za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku“ ( 35 ), ochrana spotrebiteľa podľa uvedenej smernice nie je absolútna. ( 36 ) Z toho vyplýva, že hoci rozsah tejto ochrany musí zohľadňovať nevyhnutnosť kompenzácie uvedenej nerovnováhy, jej parametre nemožno stanoviť bez náležitého zohľadnenia skutočného rozsahu tejto nevyhnutnosti a právnych dôsledkov pre druhú zúčastnenú stranu vyplývajúcich z tejto špecifickej ochrany.

71.

Podľa môjho názoru je však jedna vec tvrdiť, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátny súd za každých okolností pristúpil k preskúmaniu možných nekalých zmluvných podmienok ex offo , a úplne iná vec je tvrdiť, že ak táto povinnosť nebola splnená, zásada efektivity vyžaduje, aby sa účinky res iudicata zrušili bez ohľadu na okolnosti veci.

75.

Po prvé by to neprimerane zasiahlo do práva poskytovateľa na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktoré, ako už bolo konštatované, zahŕňa aj požiadavku rešpektovať právoplatnosť súdnych rozhodnutí. Hoci zásah do právnej istoty môže byť odôvodnený konkrétnymi reštriktívnymi okolnosťami, ktoré obmedzovali schopnosť spotrebiteľa chrániť svoje práva, nevidím žiadny dôvod na takýto zásah v situácii, ktorá pre spotrebiteľa nepredstavuje nijakú osobitnú prekážku pri ochrane jeho právneho postavenia (a v ktorej sa existujúca nerovnováha „neprenáša“ do štádia súdneho alebo exekučného konania v dôsledku uplatniteľných procesných pravidiel, ktorých použitie môže byť vyvolané konkrétnymi ustanoveniami spotrebiteľskej zmluvy).

76.

Opačné riešenie by totiž neviedlo k obnoveniu rovnováhy medzi stranami, ale vytváralo by opačnú nerovnováhu, a to tým, že by spotrebiteľovi umožnilo kedykoľvek v priebehu konania „odomknúť“ dvere, ktoré zatvorili možnosť preskúmania, hoci tieto dvere zostali otvorené dostatočne dlho, a (spotrebiteľovi) by nič konkrétne nebránilo pohodlne nimi prejsť, pričom rovnaká možnosť sa neposkytne druhej strane.

77.

79.

Prenesené do právneho poriadku Únie z uvedeného vyplýva, že článok 17 Charty (zakotvujúci právo na majetok) predstavuje ďalší dôvod, pre ktorý podľa môjho názoru nemožno bez ďalšieho rozšíriť aplikáciu riešenia, ku ktorému sa dospelo v rozsudkoch res iudicata zo 17. mája 2022, na akýkoľvek spor vyplývajúci zo smernice 93/13, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

80.

Podotýkam, že oba uvedené aspekty neprimeraného vplyvu by sa ešte prehĺbili, ak by sa posudzovali v porovnaní s inými aspektami ochrany spotrebiteľa, najmä s pravidlom týkajúcim sa lehôt, v ktorých môže spotrebiteľ uplatniť nárok založený na bezdôvodnom obohatení (ku ktorému došlo v dôsledku uplatnenia nekalej podmienky). Súdny dvor spresnil, že tieto lehoty nemôžu začať plynúť odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože spotrebiteľ nemusel vedieť o nekalej povahe podmienky, prípadne nepoznal rozsah svojich práv vyplývajúcich zo smernice 93/13. ( 41 )

81.

Nadobudnutie takejto vedomosti je tak relevantným okamihom, pred ktorým nemôžu uplynúť príslušné lehoty na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak je takýto prvok spojený s neexistenciou účinkov res iudicata , ktorá by bola založená akýmkoľvek predchádzajúcim rozsudkom vydaným v konaní, v ktorom bolo opomenuté preskúmanie ex offo a v ktorom uspel poskytovateľ, poskytovateľ sa môže ocitnúť v situácii podstatného predĺženia stavu právnej neistoty.

Okrem toho, už som vysvetlil, že rozsudky res iudicata zo 17. mája 2022 v skutočnosti zohľadňujú vyššie uvedený kontext charakterizovaný reštriktívnym alebo inak konkrétnym procesným rámcom, ktorý spotrebiteľom bránil účinne uplatniť svoje práva. Tento reštriktívny vnútroštátny procesný rámec podľa môjho názoru predstavuje nevyhnutný prvok na účel pochopenia rozsahu úvahy Súdneho dvora, pripomenutej v uvedených rozsudkoch, podľa ktorej „pri neexistencii účinného preskúmania potenciálnej nekalej povahy podmienok predmetnej zmluvy nemožno zaručiť dodržanie práv priznaných smernicou 93/13“ ( 43 ). Táto úvaha totiž vyplýva z predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa povinnosti súdu preskúmať ex offo zmluvné podmienky, ( 44 ) a z dôvodov uvedených vyššie nie je možné ju jednoducho vyňať z okolností, ktoré charakterizujú rozsudky res iudicata zo 17. mája 2022, bez rozlíšenia požadovať zrušenie res iudicata vždy, keď neboli príslušné zmluvné podmienky preskúmané, bez náležitého zohľadnenia okolností prípadu.

85.

Dodávam, že nevyhnutnosť existencie takéhoto reštriktívneho kontextu, ktorý by umožnil neprihliadať na účinok res iudicata , vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, ktorá predchádzala aj nasledovala po vydaní rozsudkov res iudicata zo 17. mája 2022.

86.

88.

Hoci Súdny dvor nakoniec vyžadoval dostupnosť opravných prostriedkov, na základe ktorých by spotrebiteľ musel mať možnosť požadovať náhradu sumy zaplatenej na základe údajne nekalých zmluvných podmienok, k tomuto záveru dospel s odkazom na reštriktívne podmienky, za ktorých bolo možné napadnúť rozsudok pre zmeškanie. Inými slovami, záver o povinnosti neprihliadať na právoplatnosť rozsudku bol spojený s úvahou o neprimeranosti procesného rámca, v ktorom by spotrebiteľ musel chrániť svoje práva. ( 48 ) Takáto (štandardná) podmienka neuplatniteľnosti res iudicata by sa naopak nemohla uplatniť, ak by neexistencia res iudicata vyplývala zo samotnej absencie preskúmania zmluvných podmienok v konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku pre zmeškanie, o ktorý ide v tejto veci.

89.

Podobne Súdny dvor v rozsudku Getin Noble Bank uviedol, že sudca rozhodujúci o výkone rozhodnutia je povinný ex offo preskúmať možnú nekalú povahu zmluvných podmienok, ak z dôvodu nečinnosti spotrebiteľa došlo k vydaniu platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť, a pri jeho vydaní nebolo vykonané žiadne preskúmanie týchto podmienok. Súdny dvor spojil uvedenú povinnosť vo veľkej miere s (možnými) reštriktívnymi podmienkami, za ktorých bolo možné predmetný platobný rozkaz napadnúť, čo mohlo predstavovať značné riziko, že spotrebiteľ nevyvolá jeho preskúmanie. ( 49 )

90.

Zohľadnenie vyššie uvedených skutočností ma tak vedie k záveru, že vzhľadom na neexistenciu podobných procesných podmienok, ktoré by v prejednávanej veci obmedzovali spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva (čo samozrejme prináleží overiť vnútroštátnemu súdu), potreba zabezpečiť účinnosť práva spotrebiteľa nebyť viazaný potenciálne nekalou zmluvnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve nevyžaduje, aby sa neprihliadalo na účinok res iudicata súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo účinnosť v danom (a prebiehajúcom) súdnom konaní, napriek tomu, že v rámci tohto konania nebola preskúmaná potenciálne nekalá povaha príslušnej zmluvnej podmienky.

ide o vec, ktorá vznikla v kontexte, v ktorom vzhľadom na osobitné ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy a/alebo uplatniteľné procesné pravidlá nie je vymáhanie povinností spotrebiteľov osobitne uľahčené, a teda spotrebiteľ nemal osobitné prekážky na uplatnenie svojich práv odvodených zo smernice 93/13, a

–

podmienky predchádzajúcich štádií konania nijakým spôsobom nevytvorili prekážky, ktoré by spotrebiteľovi prakticky znemožnili alebo neprimerane sťažili výkon práv, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

( 3 ) Odkazuje sa najmä na rozsudky Súdneho dvora (o ktorých rozhodovala veľká komora), zo 17. mája 2022, SPV Project 1503 a i. ( C‑693/19 a C‑831/19 , EU:C:2022:395 , ďalej len „rozsudok SPV Project 1503“); zo 17. mája 2022, Unicaja Banco ( C‑869/19 , EU:C:2022:397 , ďalej len „rozsudok Unicaja Banco“), a zo 17. mája 2022, Ibercaja Banco (C‑600/19, ďalej len „rozsudok Ibercaja Banco, EU:C:2022:394 ) (spoločne označované ako „rozsudky zo 17. mája 2022 týkajúce sa res iudicata “). Poznamenávam, že štvrtá vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok v ten istý deň, Impuls Leasing Romania ( C‑725/19 , EU:C:2022:396 ), sa netýkala otázky, či sa musí neprihliadať na účinky res iudicata .

( 10 ) Ďalšími relevantnými odkazmi sú (pokiaľ ide o staršie veci) najmä rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, ďalej len „rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, EU:C:2009:615 ); z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC ( C‑49/14 , EU:C:2016:98 ), a z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, ďalej len „rozsudok Banco Primus, EU:C:2017:60 ). Aktuálnejšími príkladmi sú najmä rozsudky Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným súdnym rozhodnutím); Getin Noble, a z 29. februára 2024, Investcapital ( C‑724/22 , EU:C:2024:182 ).

( 11 ) Rozsudok Ibercaja Banco, bod 49.

( 12 ) Rozsudok SPV Project 1503, bod 68 (pozri tiež bod 22, pokiaľ ide o procesný kontext).

( 13 ) Tamže, bod 65.

( 14 ) Rozsudok Unicaja Banco, bod 40.

( 15 ) Rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , body 72 až 75 ).

( 22 ) Súdny dvor rozhodol, že spotrebiteľ musí byť informovaný aj o dôsledkoch svojej nečinnosti, pokiaľ ide o premlčanie práva namietať prípadnú nekalosť zmluvných podmienok; pozri rozsudok z 29. februára 2024, Investcapital ( C‑724/22 , EU:C:2024:182 , bod 45 ).

( 23 ) Pozri, ako to skutočne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, rozsudky Asturcom Telecomunicaciones, bod 47; Unicaja Banco, bod 28 a citovaná judikatúra, a Getin Noble Bank, bod 45.

( 24 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v spojených veciach Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:552 , body 72 a 74 ), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci Unicaja Banco ( C‑869/19 , EU:C:2021:617 , bod 19 ).

( 25 ) Pripomínam, že z práva Únie nevyplýva všeobecná povinnosť vnútroštátnych súdov upozorniť ex offo na porušenie pravidla práva Únie, bez ohľadu na význam dotknutého ustanovenia pre právny poriadok Únie, ak je účastníkom konania poskytnutá skutočná možnosť vzniesť takýto dôvod pred vnútroštátnym súdom. Pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen ( C‑430/93 a C‑431/93 , EU:C:1995:441 , body 16 až 22 ), a zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. ( C‑222/05 až C‑225/05 , EU:C:2007:318 , bod 41 ). Pozri tiež najnovšie z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Vznesenie námietky porušenia práva ex offo v trestnom konaní) ( C‑660/21 , EU:C:2023:498 , bod 53 ).

( 26 ) Pozri napríklad rozsudky Asturcom Telecomunicaciones, bod 36 a citovanú judikatúru; z 26. januára 2017, Banco Primus ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 46 ); Profit Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), body 36 až 38; Getin Noble Bank, bod 56 a citovaná judikatúra, a z 29. februára 2024, Investcapital ( C‑724/22 , EU:C:2024:182 , bod 39 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Rozsudok z 9. júla 2020, Ibercaja Banco ( C‑452/18 , EU:C:2020:536 , body 26 a 30 ).

( 34 ) Rozsudok z 11. marca 2020, Lintner ( C‑511/17 , EU:C:2020:188 , bod 40 ).

( 35 ) Pozri napríklad rozsudok Profit Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), bod 72 a citovanú judikatúru.

( 36 ) Pozri napríklad rozsudok SPV Project 1503, bod 58 a citovanú judikatúru. Skutočnosť, že uvedená ochrana nie je absolútna, dobre ilustruje možnosť spotrebiteľa nespoliehať sa na nekalosť zmluvnej podmienky, ako bolo práve vysvetlené v bode 68 vyššie.

( 37 ) Pozri tiež všeobecne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs v spojených veciach Schijndel a van Veen ( C‑430/93 a C‑431/93 , EU:C:1995:185 , bod 35 ).

( 38 ) Stanovuje, že „každá fyzická alebo právnická osoba má právo na pokojné užívanie svojho majetku. Nikto nesmie byť pozbavený svojho majetku, iba vo verejnom záujme a za podmienok stanovených zákonom a všeobecnými zásadami medzinárodného práva. …“

( 45 ) Rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, body 42 až 46.

( 46 ) Rozsudok z 18. februára 2016 ( C‑49/14 , EU:C:2016:98 , najmä body 45, 46 a 52).

( 47 ) Rozsudok z 26. januára 2017 ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 54 na konci).

( 48 ) Táto poznámka platí aj pre úvahu uvedenú v bode 81 predmetného rozsudku (podrobne rozoberanú najmä na pojednávaní), podľa ktorej bolo pre záver o neprihliadaní na účinky res iudicata irelevantné, že k neexistencii predchádzajúceho preskúmania zmluvných podmienok došlo z dôvodu nedostatku právomoci vykonať toto preskúmanie, alebo v dôsledku opomenutia tak urobiť. Táto úvaha bola prednesená až po tom, ako Súdny dvor dospel k záveru, ako už bolo vysvetlené, že v danom prípade bolo neprihliadanie na účinky res iudicata nevyhnutné vzhľadom na reštriktívny procesný rámec. Konštatovanie v tomto bode sa tak nedá vykladať oddelene od predchádzajúcej širšej špecifikácie. Pozri tiež body 71 a 77 až 83 rovnakého rozsudku.

( ) Rozsudok Getin Noble Bank, body 53 až 61.