C-321/24

proti

SCP Attal et Associés

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 63 ods. 1 ZFEÚ – Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenie – Dedenie – Priznanie k dedičstvu – Výpočet odmeny notára – Dedičstvo, ktoré zahŕňa majetok nachádzajúci sa v dvoch členských štátoch – Článok 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ – Ustanovenie daňových zákonov – Článok 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ – Opatrenia na zabránenie porušovaniu daňových predpisov alebo na stanovenie postupu na ohlasovanie kapitálových pohybov na štatistické alebo správne účely“

1.

V spore, v ktorom bol podaný prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, dedička (ktorá má bydlisko vo Francúzsku) po osobe, ktorá zomrela v Belgicku, kde mala táto osoba obvyklý pobyt, pričom súčasťou jej dedičstva je majetok v Belgicku a v Francúzsku, napadla odmenu francúzskeho notára, ktorý sa podieľal na vypracovaní priznania k dedičstvu podaného vo Francúzsku.

I. Právny rámec

A.

Právo Únie

5.

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 88/361/EHS ( 3 ):

„Bez toho, aby tým boli dotknuté nasledujúce ustanovenia, musia členské štáty odstrániť obmedzenia pohybu kapitálu platné pre tuzemcov členských štátov. Aby sa zjednodušilo vykonávanie tejto smernice, pohyb kapitálu sa klasifikuje v súlade s nomenklatúrou v prílohe I.“

Článok L. 444‑1, ktorý sa nachádza v legislatívnej časti Obchodného zákonníka, ktorej súčasťou je hlava IVa („O určitých regulovaných sadzbách“), určuje regulované sadzby uplatniteľné na služby notárov. Podľa tretieho odseku tohto článku služby, ktoré notári poskytujú súbežne so službami príslušníkov iných povolaní, ktoré nepodliehajú sadzbe, sa neriadia regulovanými sadzbami, ale odmenami.

8.

Článok R. 444‑2, ktorý je súčasťou vykonávacej časti Obchodného zákonníka, obsahuje nasledujúce definície:

„1. ‚sadzba‘: súbor prvkov, ktoré umožňujú určiť výšku funkčných požitkov a paušálnych náhrad, na ktoré majú nárok príslušníci povolaní uvedení v prvom odseku článku L. 444‑1 za regulované služby;

2. ‚funkčný požitok‘: suma, ktorú poberá jeden z týchto príslušníkov povolaní za služby, ktorých sadzby sa riadia hlavou IVa legislatívnej časti tohto zákonníka;

…

1. zoznam služieb… notárov…, ktorých sadzba sa riadi touto hlavou;

…

3. demonštratívny zoznam služieb poskytovaných za podmienok stanovených v treťom odseku článku L. 444‑1 a prípadne pravidlá, ktorými sa riadi poberanie odmien za tieto služby dotknutými príslušníkmi povolaní“.

10.

Tabuľka 5 pripojená k článku R. 444‑3, ktorá sa nachádza v prílohe 4‑7 vykonávacej časti Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje zoznam služieb, ktorých regulované sadzby sa riadia hlavou IVa (vykonávacej časti) tohto zákonníka, sa týka notárov a v jej bode 8 je uvedené priznanie k dedičstvu.

11.

Od tejto povinnosti sú oslobodení:

1. právni nástupcovia v priamom rade, pozostalý manžel a registrovaný partner, ak je hrubá hodnota dedičstva nižšia ako 50000 eur, pod podmienkou, že tieto osoby predtým nedostali od zosnulého nezaregistrovaný alebo nepriznaný dar alebo dar získaný odovzdaním;

2. iné osoby než tie, ktoré sú uvedené v bode 1, ak je hrubá hodnota dedičstva nižšia ako 3000 eur“.

13.

V súlade s článkom 802:

„Každé priznanie k dedičstvu podpísané dedičmi, odkazovníkmi a obdarovanými, ich poručníkmi, opatrovníkmi alebo zákonnými správcami sa končí takto sformulovanou poznámkou:

pani XY, francúzska štátna príslušníčka, zomrela 29. júla 2020 v Belgicku, kde mala obvyklý pobyt,

–

dedičkou pani XY ja pani BC, francúzska štátna príslušníčka a francúzska daňová rezidentka s bydliskom vo Francúzsku,

–

majetok pani XY tvorí hnuteľný a nehnuteľný majetok nachádzajúci sa vo Francúzsku a v Belgicku,

–

po zaregistrovaní dedičského priznania Attal et Associés požiadala tajomníka Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko) o vydanie osvedčenia o overení nákladov na účely určenia jej odmeny,

–

týmto osvedčením bola potvrdená suma, v ktorej Attal et Associés určila svoju odmenu, pričom vychádzala z celkovej hrubej hodnoty dedičstva.

15.

Pani BC napadla toto osvedčenie na Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvej inštancie Paríž). Navrhuje zrušiť ho a vydať nové osvedčenie, v ktorom bude vypočítaná odmena francúzskeho notára zo základu, ktorý predstavuje len hrubú hodnotu majetku tvoriaceho dedičstvo, ktorý sa nachádza vo Francúzsku.

16.

Attal et Associés navrhuje potvrdiť osvedčenie. Domnieva sa, že

–

vo Francúzsku sa daň z bezodplatného prevodu vypočíta z celkovej hodnoty majetku zosnulého, ale v súlade s francúzsko‑belgickým dohovorom z 20. januára 1959 sa platí len za majetok, ktorý sa nachádza vo Francúzsku,

–

v priznaní k dedičstvu predloženom francúzskym orgánom musí byť uvedený všetok majetok zosnulého, vrátane majetku, ktorý sa nachádza v zahraničí,

–

Má sa článok 63 ods. 1 [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa odmena notára, ktorého účasť na uskutočňovaní úkonov súvisiacich s dedičstvom pozostávajúcim z majetku, ktorý sa nachádza v dvoch členských štátoch Európskej únie, vyžaduje zákon, vypočítala z celkovej hrubej hodnoty dedičstva, a nie len z hrubej hodnoty majetku tvoriaceho dedičstvo, ktorý sa nachádza v jeho členskom štáte?

3.

Majú sa článok 63 ods. 1 a článok 65 ods. 1 písm. a) [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že dvojitá odmena dvoch notárov, ktorí uskutočňujú úkony v súvislosti s tým istým dedičstvom, ktorá sa takisto vypočítava z celkovej hrubej hodnoty dedičstva nachádzajúceho sa v oboch členských štátoch, môže tvoriť ‚príslušné ustanovenie ich daňových zákonov‘, ktoré predstavuje výnimku zo zákazu obmedzenia pohybu kapitálu stanoveného v prvom z týchto ustanovení, aj keď zákon vyžaduje účasť notára?

4.

Majú sa článok 63 ods. 1 a článok 65 ods. 1 písm. b) [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že dvojitá odmena dvoch notárov, ktorí uskutočňujú úkony v súvislosti s tým istým dedičstvom, ktorá sa takisto vypočítava z celkovej hrubej hodnoty dedičstva nachádzajúceho sa v týchto dvoch členských štátoch, môže byť potrebným opatrením, aby sa zabránilo porušovaniu daňových predpisov, alebo postupom na ohlasovanie kapitálových pohybov na štatistické alebo správne účely predstavujúcim výnimku zo zákazu obmedzenia pohybu kapitálu stanoveného v prvom z týchto ustanovení, aj keď zákon vyžaduje účasť notára?“

III. Konanie na Súdnom dvore

22.

Uskutočnenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

IV. Analýza

A.

Prípustnosť

23.

využitie služieb notára je naopak nevyhnutné na účely určitých úkonov týkajúcich sa dedičstva, ktoré sa riadia inými ustanoveniami, ktorých účel je odlišný než účel priznania k dedičstvu a za ktoré notár poberá samostatnú odmenu,

–

ustanovenia, na základe ktorých vnútroštátny súd tvrdí, že „ak má dedičstvo hodnotu vyššiu ako 5000 eur a ak dedičstvo zahŕňa nehnuteľnosť, je nutné obrátiť sa na notára“ ( 10 ), sa netýkajú priznania k dedičstvu, ale odlišných dokumentov,

–

v určitých prípadoch sa musia k priznaniu k dedičstvu pripojiť uvedené alebo iné dokumenty, na vypracovaní ktorých sa musí podieľať notár. Tak je to v prípade dedičstva, ktoré zahŕňa nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorými treba predložiť osvedčenie o ich vlastníctve. Tiež v prípade, ak má dedičstvo hodnotu rovnú alebo vyššiu ako 5000 eur, keďže na preukázanie postavenia dediča sa vyžaduje listina osvedčujúca všeobecne známu skutočnosť podpísaná notárom. Tieto dokumenty sú odlišné od priznania k dedičstvu, na vypracovaní ktorého sa nemusí podieľať notár.

25.

V tom istom liste vnútroštátny súd odkázal na francúzske oficiálne informačné stránky pre verejnosť na internete ( 12 ), podľa ktorých je nevyhnutná účasť notára v prípade dedičstva, ktorého súčasťou sú nehnuteľnosti, čo vyvoláva u dedičov dojem, že táto účasť je povinná aj v prípade priznania k dedičstvu. Ďalej uviedol, že odmena francúzskeho notára je upravená zákonom, pričom dedičia ju nemôžu dohodnúť, a nezohľadňuje funkčný požitok, ktorý už bol zaplatený notárovi iného členského štátu z dôvodu rovnocenného úkonu a ktorý sa počíta – tak ako vo Francúzsku – na základe celkovej hrubej hodnoty dedičstva.

27.

V prejudiciálnom konaní podľa článku 267 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať len o výklade alebo platnosti práva Únie. Neprináleží mu vykladať vnútroštátne ustanovenia ani rozhodnúť, či je ich výklad podaný vnútroštátnym súdom správny. ( 13 )

28.

Podľa ustálenej judikatúry „Súdny dvor má v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi zohľadniť skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu“. ( 14 )

29.

Svojou prvou a druhou prejudiciálnou otázkou, na ktoré treba odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či článok 63 ods. 1 ZFEÚ:

–

bráni dvojitej odmene notárov dvoch členských štátov, ktorí uskutočňujú úkony v súvislosti s tým istým dedičstvom pozostávajúcim z majetku, ktorý sa nachádza v oboch štátoch, ak zákon vyžaduje účasť notára a výpočet odmeny vychádza „z celkovej hrubej hodnoty dedičstva, bez zohľadnenia odmeny vyplatenej druhému notárovi“,

–

bráni tomu, aby sa odmena notára, ktorého účasť na uskutočňovaní úkonov súvisiacich s dedičstvom pozostávajúcim z majetku, ktorý sa nachádza v dvoch členských štátoch, vyžaduje zákon, vypočítala „z celkovej hrubej hodnoty dedičstva, a nie len z hrubej hodnoty majetku tvoriaceho dedičstvo, ktorý sa nachádza v jeho členskom štáte“.

32.

V kontexte článku 63 ods. 1 ZFEÚ sa pod „obmedzením“ rozumie akákoľvek prekážka pohybu kapitálu, ktorá existuje tak medzi členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami, ( 19 ) a akákoľvek, čo i nevýznamná prekážka tejto slobody sa zakazuje ( 20 ).

36.

Opatrenia zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú opatrenia, ktoré sú spôsobilé odradiť nerezidentov od investovania v určitom členskom štáte alebo odradiť rezidentov tohto členského štátu od investovania v iných štátoch. ( 21 )

37.

V oblasti dedenia takmer vo všetkých prípadoch týkajúcich sa článku 63 ods. 1 ZFEÚ, o ktorých Súdny dvor rozhodol, išlo o vnútroštátne predpisy upravujúce výpočet dane z dedičstva, ktorú musí zaplatiť dedič, alebo daní z príjmu súvisiacich s dedičstvom. ( 22 )

38.

Ak v dôsledku vnútroštátneho opatrenia dôjde k strate hodnoty dedičstva, ktorého súčasťou je majetok nachádzajúci sa v zahraničí, pričom k takej strate v prípade výlučne vnútroštátneho dedenia nedochádza, odradzujúci účinok tohto opatrenia nepriaznivo ovplyvní voľný pohyb kapitálu.

42.

Uvedené opatrenie totiž spôsobí, že dedičstvo tvorené majetkom, ktorý sa nachádza vo viacerých členských štátoch, bude z ekonomického hľadiska podliehať vyššiemu zaťaženiu (aj keď nebude daňové), než je zaťaženie dedičstva tvoreného len majetkom, ktorý sa nachádza v jedinom štáte. ( 26 )

43.

Vnútroštátne opatrenia daňovej povahy alebo iného typu, ktoré spôsobujú uvedený pokles hodnoty, odrádzajú od využitia voľného pohybu kapitálu, ktorý sa vzťahuje na dedenie, a z tohto dôvodu sú v zásade zakázané. ( 27 )

44.

V prípade dedičstva, ktoré je medzinárodné z dôvodu majetku, ktorý je jeho predmetom, je však pravdepodobné, že aj iný štát, v ktorom sa nachádza majetok tvoriaci dedičstvo, bude vyžadovať priznanie k dedičstvu na daňové účely. Rovnako sa môže stať, že hodnota tohto majetku z dôvodu, že vychádza z hrubej hodnoty dedičstva, bude súčasťou základu pre výpočet odmeny notára ( 29 ), ktorý vypracuje priznanie k dedičstvu.

48.

Za týchto okolností opatrenie, aké je predmetom tejto veci:

–

na jednej strane je prirodzene spôsobilé odradiť rezidentov členského štátu, v ktorom platí, od investovania v zahraničí a zahraničných rezidentov od investovania v tomto štáte,

–

„vnútroštátne ustanovenia, ktoré určujú hodnotu nehnuteľnosti na účely výpočtu sumy dane splatnej v prípade nadobudnutia dedením môžu nielen byť takej povahy, že odrádzajú od kúpy nehnuteľností nachádzajúcich sa v predmetnom členskom štáte,… ale ich účinkom môže tiež byť zníženie hodnoty dedičstva rezidenta členského štátu odlišného od štátu, v ktorom sa nachádza uvedený majetok“, ( 30 )

–

„okrem toho, pokiaľ ide o dedičstvá, judikatúra potvrdila, že opatrenia zakázané článkom [63 ods. 1 ZFEÚ], ktoré sú obmedzeniami pohybu kapitálu, zahŕňajú opatrenia, ktorých účinkom je zníženie hodnoty dedičstva rezidenta členského štátu iného[,] ako je členský štát, kde sa nachádza predmetný majetok, a ktorý zdaňuje dedenie predmetného majetku“. ( 31 )

51.

Opísanú nevýhodu v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, nemožno pripísať súbežnému výkonu daňových právomocí dvoch členských štátov. ( 32 ) Preto sa na tento spor nevzťahujú rozsudky Súdneho dvora, v ktorých Súdny dvor konštatoval, že nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z výkonu týchto (dvojitých) daňových právomocí nepredstavujú obmedzenia voľného pohybu, pokiaľ ich výkon nie je diskriminačný. ( 33 )

52.

článok 63 ods. 1 ZFEÚ a článok 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ môžu vykladať v tom zmysle, že dvojitá odmena notárov za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, tvorí „príslušné ustanovenie daňových zákonov [členských štátov]“, ktoré predstavuje výnimku zo zákazu obmedzenia pohybu kapitálu,

–

článok 63 ods. 1 ZFEÚ a článok 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ môžu vykladať v tom zmysle, že dvojitá odmena notárov za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, je potrebným opatrením, aby sa zabránilo porušovaniu daňových predpisov, alebo postupom na ohlasovanie kapitálových pohybov na štatistické alebo správne účely.

54.

Obe otázky odkazujú na príslušné výnimky zo zákazu obsiahnutého v článku 63 ods. 1 ZFEÚ. Podľa článku 65 ods. 1 ZFEÚ ustanoveniami článku 63 nie je dotknuté právo členských štátov:

–

Ako som už vysvetlil, právna úprava funkčných požitkov, na ktoré majú notári nárok za poskytovanie svojich služieb, nie je „ustanovením daňového zákona“. Vnútroštátny súd, Komisia a samotná francúzska vláda súhlasia s týmto názorom.

57.

Je pravda, že sporné vnútroštátne opatrenie určuje funkčné požitky (regulovanú sadzbu) notára, keď sa notár podieľa na vypracovaní priznania k dedičstvu, ktoré bude napokon vyvolávať daňové účinky. Nepovažujem za problematické uznať, že táto účasť (tak ako iné formy účasti notárov) určitým spôsobom súvisí s daňovými povinnosťami dedičov.

58.

Vychádzajúc z jej účelu a povahy, sadzba, podľa ktorej sa určuje odmena za služby poskytované notárom, však nemá daňový charakter a ani ju nemožno samu osebe považovať za prejav daňovej právomoci štátu. Patrí do rámca obchodného práva a jej cieľom je regulovať výkon notárskeho povolania a stanoviť vzorec na výpočet odmeny notárov, keď vypracujú priznanie k dedičstvu.

59.

Súhlasím s Komisiou ( 37 ) v tom, že to isté kritérium sa uplatňuje na opatrenia prijaté v „oblasti daňového systému“, ktoré sú v článku 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ spomenuté na rovnakej úrovni ako opatrenia týkajúce sa dohľadu nad finančnými inštitúciami.

63.

Vychádzajúc z uvedeného kritéria, oporu vo výnimke stanovenej v článku 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ by mohlo mať vnútroštátne ustanovenie, ktoré by vyžadovalo, aby dedičia podali priznanie k dedičstvu, aj keď má dedičstvo cezhraničné prvky, ako aj opatrenie, ktoré by stanovovalo sankcie pre dlžníka za nepriznanie alebo zamlčanie majetku alebo ktoré by penalizovalo podvodné priznania.

64.

S výnimkou týkajúcou sa „oblasti daňového systému“ podľa článku 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ však nesúvisí vnútroštátne opatrenie prijaté s cieľom určiť funkčné požitky notára, ktorý sa podieľa na vypracovaní priznania k dedičstvu. Vlastným cieľom tohto opatrenia nie je daňový dohľad.

65.

Odôvodnenie

opatrenia inými naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu?

68.

Hoci v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa neuvádza existencia naliehavých dôvodov všeobecného záujmu, tak Komisia, ako aj francúzska vláda tvrdia, že také dôvody môžu v tomto prípade existovať. ( 38 )

69.

Ak sa Súdny dvor obmedzí na prejudiciálne otázky, ako boli sformulované, nebude sa musieť zaoberať tvrdeniami francúzskej vlády a Komisie. Pre prípad, že sa rozhodne zaoberať sa týmito tvrdeniami, sa k nim vyjadrím.

70.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora obmedzenie voľného pohybu kapitálu možno pripustiť, iba keď je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, je spôsobilé koherentne a systematicky zabezpečiť dosiahnutie predmetného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie tohto cieľa. ( 44 )

74.

V konaniach o viacerých žalobách o nesplnení povinnosti, ktoré podala Komisia proti členským štátom, ktoré stanovovali podmienku štátnej príslušnosti na prístup k notárskemu povolaniu, Súdny dvor rozhodol, že táto podmienka je v rozpore s článkom 43 ES (sloboda usadiť sa). Urobil to po tom, čo poznamenal, že „skutočnosť, že notárske činnosti sledujú ciele všeobecného záujmu, ktorý spočíva najmä v zabezpečení zákonnosti a právnej istoty právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami,… predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý umožňuje odôvodniť prípadné obmedzenia článku 43 ES vyplývajúce z osobitostí vlastných notárskej činnosti…, [pokiaľ] tieto obmedzenia dovoľujú dosiahnuť uvedené ciele a sú na tieto účely nevyhnutné“. ( 45 )

75.

Notárska funkcia má nepochybný význam v právnom styku, keďže prispieva k „zabezpečeniu zákonnosti a právnej istoty právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami“. Žiadny z účastníkov tohto konania to nespochybnil.

76.

Aj v tomto druhom prípade by sa však odôvodnenie prostredníctvom naliehavých dôvodov všeobecného záujmu uplatnilo na vznik nároku na notárske funkčné požitky, ktoré sa riadia regulovanou sadzbou, ale nie na to, aby sa do nich zahrnula akákoľvek položka. Konkrétne sa domnievam, že uvedené odôvodnenie za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, neumožňuje uložiť dedičom pri cezhraničnom dedení povinnosť zaplatiť v štáte, v ktorom sa neprejednáva dedičstvo, notárske funkčné požitky vypočítané z hrubej hodnoty dedičstva, ktorá zahŕňa majetok nachádzajúci sa v inom štáte.

80.

Napokon v prípade, ak sa konštatuje, že existuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, súhlasím s Komisiou v tom, že francúzska právna úprava ide nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie jej cieľa: ukladá dedičovi neprimerané bremeno, keďže stanovuje odmenu notára pomerne k celému majetku, ktorý tvorí dedičstvo, vrátane majetku, ktorý sa nachádza v zahraničí.

V. Návrh

81.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko), takto:

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 2 ) Pozri spomedzi najnovších rozsudky z 12. októbra 2023, BA (Dedičstvá – Sociálna politika bývania v Únii) ( C‑670/21 , EU:C:2023:763 ); z 21. decembra 2021, Finanzamt V (Dedičstvá – Čiastočné zníženie základu dane a odpočítanie povinných podielov) ( C‑394/20 , EU:C:2021:1044 ), a z 22. novembra 2018, Huijbrechts ( C‑679/17 , EU:C:2018:940 ).

( 3 ) Smernica Rady z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 zmluvy ( Ú. v. ES L 178, 1988, s. 5 ; Mim. vyd. 10/001, s. 10).

( 4 ) Táto poznámka pod čiarou sa netýka slovenského znenia návrhov.

( 5 ) Convention fiscale entre la France et la Belgique tendant à éviter les doubles impositions et à régler certaines autres questions en matière d'impôts sur les successions et de droits d’enregistrement (Daňový dohovor medzi Francúzskom a Belgickom o zamedzení dvojitého zdanenia a o úprave niektorých iných otázok týkajúcich sa daní z dedičstva a registračných poplatkov), ktorý bol podpísaný 20. januára 1959.

( 6 ) Podľa žalobkyne je belgický notár miestne príslušný prejednať dedičstvo, keďže zosnulá mala obvyklý pobyt v Belgicku.

( 13 ) Rozsudok z 11. mája 2023, Bezirkshauptmannschaft Lilienfeld ( C‑155/22 , EU:C:2023:394 , bod 49 ).

( 14 ) Rozsudok z 2. apríla 2020, Coty Germany ( C‑567/18 , EU:C:2020:267 , bod 21 ).

( 15 ) Rozsudky z 12. februára 2009, Block ( C‑67/08 , EU:C:2009:92 , bod 19 ), v ktorom sú citované rozsudky z 23. februára 2006, van Hilten‑van der Heijden ( C‑513/03 , EU:C:2006:131 , bod 39 ), a zo 17. januára 2008, Jäger ( C‑256/06 , EU:C:2008:20 ; ďalej len „rozsudok Jäger“, bod 24).

( 16 ) Rozsudok z 23. februára 2006, van Hilten‑van der Heijden ( C‑513/03 , EU:C:2006:131 , body 40 a 42 ); rozsudok Jäger, bod 25, ako aj rozsudky z 12. februára 2009, Block ( C‑67/08 , EU:C:2009:92 , bod 20 ), a z 30. júna 2016, Feilen ( C‑123/15 , EU:C:2016:496 , bod 16 ).

( 17 ) V tejto veci ide o členský štát, v ktorom sa začalo dedičské konanie (Belgicko), a o iný členský štát (Francúzsko), ktorého právna úprava je predmetom sporu. Tieto návrhy sa logicky obmedzujú na skutkový stav, ako je opísaný v rozhodnutí vnútroštátneho súdu.

( 18 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebolo uvedené, že predmetné opatrenie by sa mohlo považovať za jednu z „prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky“, ktoré sú spomenuté v odôvodnení 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107 ).

( 25 ) „Obmedzenie“ je teda aj ustanovenie, ktoré stanovuje premlčacie lehoty na ocenenie akcií spoločnosti na meno na účely dane z dedičstva, lebo „dedičia budú dlhodobo zotrvávať v neistote, či im nebude vyrubená daň“: rozsudok z 15. septembra 2011, Halley ( C‑132/10 , EU:C:2011:586 , bod 24 ). Mimo oblasti dedenia pozri napríklad rozsudky zo 16. marca 1999, Trummer a Mayer ( C‑222/97 , EU:C:1999:143 ); z 5. marca 2002, Reisch a i. ( C‑515/99, C‑519/99 až C‑524/99 a C‑526/99 až C‑540/99 , EU:C:2002:135 ), a zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth ( C‑52/16 a C‑113/16 , EU:C:2018:157 ).

( 26 ) Nespochybňujem, že – ako zdôrazňuje francúzska vláda (bod 113 jej písomných pripomienok) – vypracovanie priznania k dedičstvu, ktorého súčasťou je majetok akéhokoľvek druhu v zahraničí, môže byť z vecného hľadiska zložitejšie než v prípade vnútroštátneho dedenia a vyvolať dodatočné náklady, ako sú náklady na preklad. Jedna vec je však prenesenie týchto prípadných nákladov na klienta a druhá je systematické uplatňovanie regulovanej oficiálnej sadzby, ktorá nesúvisí s takými nákladmi, na výpočet funkčných požitkov notára podliehajúcich tejto sadzbe.

( 27 ) Ako som už uviedol, také opatrenia nie sú zakázané, ak je ich obmedzujúci účinok príliš neistý alebo príliš nepriamy alebo ak sú odôvodnené právom Únie.

( 28 ) Musí v ňom byť uvedený všetok majetok, vrátane majetku, za ktorý sa nezaplatí daň vo Francúzsku na základe dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia. Treba pripomenúť, že niektoré z týchto dohovorov dovoľujú štátom, ktoré sú ich zmluvnými stranami, vypočítať daň podľa priemernej sadzby určenej vzhľadom na celý majetok, ktorý tvorí dedičstvo.

( 35 ) Rozsudky zo 7. novembra 2024, XX (Tzv. unit‑linked zmluvy) ( C‑782/22 , EU:C:2024:932 , bod 43 ), a z 19. decembra 2024, Credit Suisse Securities (Europe) ( C‑601/23 , EU:C:2024:1048 , bod 51 ), pokiaľ ide o článok 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ, a rozsudky zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth ( C‑52/16 a C‑113/16 , EU:C:2018:157 , body 95 a 96 ), a z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov) ( C‑235/17 , EU:C:2019:432 , bod 103 ), pokiaľ ide o článok 65 ods. 1 písm. b) ZFEÚ.

( 36 ) Rozsudok z 2. marca 2023, PrivatBank a i. ( C‑78/21 , EU:C:2023:137 , bod 60 ), v ktorom je citovaný rozsudok zo 7. júna 2012, VBV – Vorsorgekasse ( C‑39/11 , EU:C:2012:327 , bod 30 ).

( 37 ) Bod 58 písomných pripomienok Komisie.

( 38 ) Attal et Associés v poslednom bode svojich písomných pripomienok len cituje pasáž z rozsudku z 24. mája 2011, Komisia/Francúzsko ( C‑50/08 , EU:C:2011:335 ; ďalej len „rozsudok Komisia/Francúzsko“), týkajúcu sa cieľov všeobecného záujmu notárskych činností, ale nerozvíja tento argument.

( 39 ) Odvoláva sa na rozsudok Komisia/Francúzsko, bod 87.

( 40 ) Body 38 a 39 písomných pripomienok Komisie.