C-325/24

Trestné konanie

za účasti:

Procura della Repubblica presso il Tribunale di Firenze

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale ordinario di Firenze (Všeobecný súd Florencia, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2014/41/EÚ – Európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach – Vecná pôsobnosť – Pojem ‚vyšetrovacie opatrenie‘ – Článok 24 – Výsluch obvinenej osoby formou videokonferencie – Článok 10 – Použitie iného vyšetrovacieho opatrenia – Článok 11 ods. 1 písm. f) – Dôvody neuznania alebo nevykonania – Základné práva – Článok 24 ods. 2 písm. b) – Základné zásady práva vykonávacieho členského štátu – Článok 22 – Dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody do vydávajúceho členského štátu na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Právo na spravodlivý proces“

I. Úvod

3.

Hoci Súdny dvor už mal príležitosť poskytnúť spresnenia týkajúce sa vecnej pôsobnosti EVP, a najmä rozsahu pojmu „vyšetrovacie opatrenie“, ktorého vykonanie možno v rámci takéhoto EVP požadovať ( 4 ), prejednávaná vec mu po prvý raz umožní preskúmať na jednej strane vzťah medzi jednotlivými dôvodmi odmietnutia stanovenými v smernici 2014/41 a na druhej strane otázku zlučiteľnosti účasti obvinenej osoby formou videokonferencie z hľadiska základných práv v trestných veciach, čo je otázka, ktorá už bola predmetom mnohých rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ( 5 ).

II. Právny rámec

A.

Smernica 2014/41

4.

EVP by mal mať horizontálnu pôsobnosť, a preto by sa mal uplatňovať na všetky vyšetrovacie opatrenia, ktorých cieľom je získanie dôkazov. …

…

(10)

EVP by sa mal sústrediť na vyšetrovacie opatrenie, ktoré sa má vykonať. Vydávajúci orgán má najvhodnejšie postavenie na to, aby na základe svojich znalostí podrobností dotknutého vyšetrovania rozhodol, aké vyšetrovacie opatrenie sa má použiť. Vykonávajúci orgán by však mal vždy, keď je to možné, použiť iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak uvedené opatrenie podľa jeho právneho poriadku neexistuje alebo by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade. … Vykonávajúci orgán môže použiť aj iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak by dosiahlo rovnaký výsledok ako vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ale prostriedkami, ktorými sa menej zasiahne do základných práv dotknutej osoby.

…

(12)

EVP stanovuje jednotný režim na získavanie dôkazov. Sú však potrebné ďalšie normy pre určité druhy vyšetrovacích opatrení, ktoré by sa mali uviesť v EVP, napríklad dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, výsluch formou videokonferencie alebo telefonickej konferencie…

(25)

V tejto smernici sa ustanovujú pravidlá vykonania vyšetrovacieho opatrenia na účely získania dôkazov vo všetkých štádiách trestného konania vrátane súdneho konania, v prípade potreby za účasti dotknutej osoby. EVP možno vydať napríklad na účely dočasného odovzdania dotknutej osoby vydávajúcemu štátu alebo na účely výsluchu formou videokonferencie. Ak sa však má táto osoba odovzdať do iného členského štátu na účely trestného stíhania vrátane jej predvedenia pred súd, aby sa zúčastnila na súdnom konaní, mal by sa v súlade s [rámcovým rozhodnutím 2002/584] vydať [EZ].

(26)

S cieľom zabezpečiť primerané využívanie [EZ] by vydávajúci orgán mal zvážiť, či by EVP predstavoval účinný a primeraný spôsob vedenia trestného konania. Vydávajúci orgán by mal predovšetkým zvážiť, či by účinnou alternatívou nemohlo byť vydanie EVP na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie.

…

6.

V článku 3 uvedenej smernice sa stanovuje:

„EVP sa vzťahuje na všetky vyšetrovacie opatrenia s výnimkou zriadenia spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovania dôkazov v rámci takéhoto tímu…“

7.

V článku 9 ods. 2 tejto smernice sa stanovuje:

„Vykonávajúci orgán dodržiava formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formálne náležitosti a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.“

vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade.

2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 11, sa odsek 1 nevzťahuje na tieto vyšetrovacie opatrenia, ktoré musia byť vždy dostupné podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu:

…

c)

výsluch svedka, znalca, obete, podozrivej alebo obvinenej osoby alebo tretej osoby na území vykonávajúceho štátu;

…

…

f)

existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a [Charty];

…“

10.

Článok 22 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje toto:

11.

Článok 24 ods. 1 až 5 smernice 2014/41 znie:

„1. Ak sa osoba nachádza na území vykonávajúceho štátu a príslušné orgány vydávajúceho štátu ju majú vypočuť ako svedka alebo znalca, vydávajúci orgán môže vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu v súlade s odsekmi 5 až 7.

Vydávajúci orgán môže vydať EVP aj na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu.

2. Okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 možno odmietnuť vykonanie EVP vtedy, ak:

a)

a)

zástupca príslušného orgánu vykonávajúceho štátu sa zúčastní na výsluchu, v prípade potreby aj s tlmočníkom, a je zodpovedný za overenie totožnosti osoby, ktorá sa má vypočuť, a dodržiavanie základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

Ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že počas výsluchu dochádza k porušeniu základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu, bezodkladne prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby výsluch pokračoval v súlade s týmito zásadami;

…

c)

výsluch vykoná priamo príslušný orgán vydávajúceho štátu v súlade s jeho právnym poriadkom alebo sa vykoná pod jeho vedením v súlade s jeho právnym poriadkom;

2. Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a)

podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.“

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

16.

Následne tento obhajca podal návrh na výsluch HG uvedeným súdom, ktorý tento výsluch nariadil.

17.

Dňa 24. mája 2022, keď už zostával len výsluch HG a záverečné reči, prokurátor informoval ten istý súd, že HG bol od 15. februára 2022 vzatý do vyšetrovacej väzby vo väzení Bruggy (Belgicko) v rámci konania prebiehajúceho v tomto členskom štáte.

18.

Za týchto okolností vnútroštátny súd so súhlasom HG vydal EVP, ktorým požiadal belgické orgány, aby vykonali výsluch HG ako obvinenej osoby formou videokonferencie v spolupráci s týmto súdom. Tento výsluch, ktorý sa mal uskutočniť s pomocou tlmočníka, by umožnil najmä výsluch HG.

21.

V tomto kontexte tento súd uvádza, že musí určiť, či je toto rozhodnutie o odmietnutí vykonania v súlade s právom Únie, aby mohol rozhodnúť o vhodnosti vydania nového EVP na účely pokračovania v súdnom konaní voči HG.

22.

V prvom rade uvádza, že v súlade s talianskym právom nemá obvinená osoba povinnosť byť prítomná na súdnom konaní, keďže systém súdneho konania in absentia sa uplatňuje od jeho zavedenia v roku 2014 ( 11 ). V dôsledku toho sa súdne konanie môže uskutočniť v neprítomnosti obvinenej osoby, pokiaľ je isté, že táto osoba vedela o súdnom konaní a že jej neúčasť na konaní vyplýva z jej dobrovoľného rozhodnutia. Naopak, ak má obvinená osoba právo byť prítomná na konaní pred súdom a nemôže sa zúčastniť najmä z dôvodu legitímnej prekážky, akou je väzba alebo výkon trestu odňatia slobody v zahraničí, súd je povinný odročiť súdne konanie až dovtedy, kým jej účasť nebude znovu možná, okrem prípadu, že by sa uvedená osoba formálne a výslovne vzdala účasti. Obvinená osoba, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v zahraničí, sa navyše môže zúčastniť na konaní osobne, a to dočasným odovzdaním na územie Talianska ( 12 ) alebo, ak to stanovujú medzinárodné dohody a v súlade s pravidlami, ktoré obsahujú, formou videokonferencie.

23.

Okrem toho v talianskom systéme trestného konania, ktorý je založený na akuzačnom modeli trestného súdnictva, sa dôkazy zhromažďujú a zakladajú do spisu výlučne počas fázy súdneho konania a pri dodržaní kontradiktórnosti. Výsluch obvinenej osoby, ktorá o to požiada alebo s tým súhlasí v priebehu konania, má preto tiež dôkazný účel.

Tento súd sa v druhom rade domnieva, že z vysvetlení poskytnutých prokuratúrou Bruggy vyplýva, že odmietnutie vykonať predmetný EVP je založené jednak na nedostupnosti uvedeného vyšetrovacieho opatrenia v rámci podobného vnútroštátneho konania a jednak na nezlučiteľnosti tohto opatrenia so základnými zásadami vyplývajúcimi z belgického práva. Pokiaľ ide o prvý dôvod odmietnutia výkonu EVP, ten istý súd sa domnieva, že výsluch obvinenej osoby formou videokonferencie patrí medzi osobitné vyšetrovacie opatrenia uvedené v kapitole IV smernice 2014/41. Na rozdiel od režimu stanoveného touto smernicou pre niektoré z týchto opatrení, ako sú utajované vyšetrovania, článok 24 uvedenej smernice, ktorý upravuje výsluch formou videokonferencie, nestanovuje dôvod odmietnutia založený na nedostupnosti vyšetrovacieho opatrenia v rámci podobného vnútroštátneho konania. Pokiaľ ide o druhý dôvod odmietnutia vykonania, vnútroštátny súd poznamenáva, že so zreteľom na článok 24 ods. 2 písm. b) tej istej smernice belgické súdne orgány neuviedli dôvody, pre ktoré sa najmä vzhľadom na osobitné procesné záruky stanovené talianskym právom domnievajú, že takéto opatrenie je v rozpore so základnými zásadami vyplývajúcimi z belgického práva. Tento súd dodáva, že vykonanie EVP, ktorý vydal, by nemohlo byť odmietnuté z dôvodu nezlučiteľnosti takéhoto rozhodnutia so základnými právami Únie na základe článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 bez predchádzajúceho overenia zlučiteľnosti relevantných ustanovení talianskeho práva s judikatúrou ESĽP.

26.

Vnútroštátny súd v treťom a poslednom rade spresňuje, že ako alternatívne vyšetrovacie opatrenie plánuje vydať EVP na dočasné odovzdanie HG do Talianska na účely jeho výsluchu pred týmto súdom.

3.

Má sa článok 11 ods. 1 písm. f) smernice [2014/41] s ohľadom na článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že vykonanie EVP na výsluch obvinenej osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v zahraničí, formou videokonferencie v rámci hlavného pojednávania nemožno odmietnuť, ak sú procesné záruky vzťahujúce sa na takúto videokonferenciu podľa práva vydávajúceho štátu v danom prípade také, že umožňujú obvinenej osobe konkrétny výkon jej práva na obhajobu a základného práva na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty?

4.

Môže pojem ‚základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho štátu‘, ktorý môže byť osobitným dôvodom odmietnutia podľa článku 24 ods. 2 písm. b) smernice [2014/41], predstavovať na základe všeobecného vnútroštátneho usmernenia záväzného pre všetky vykonávajúce orgány obmedzenie vo vzťahu k vykonaniu akejkoľvek žiadosti o výsluch obvinenej osoby v rámci súdneho konania formou videokonferencie, a to bez posúdenia osobitostí konkrétneho prípadu a vnútroštátnych právnych predpisov vydávajúceho štátu zaručujúcich práva obvinenej osoby na obhajobu, ktoré sa vzťahujú na daný prípad, alebo naopak, nie je správne chápať odmietnutie vykonania ako výnimku, ktorú treba vykladať prísne vo vzťahu k špecifickým procesným aspektom stanoveným vo vnútroštátnom práve vydávajúceho štátu alebo ku konkrétnym relevantným prvkom daného prípadu?

5.

Umožňuje článok 22 ods. 1 smernice [2014/41] vykladaný v spojení s článkom 3 [tejto] smernice vydanie EVP na dočasné odovzdanie obvinenej osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v zahraničí, s cieľom umožniť jej výsluch na pojednávaní, ak má takýto výsluch podľa vnútroštátneho práva vydávajúceho štátu dôkaznú hodnotu?“

Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti, uvádza, že druhá a tretia prejudiciálna otázka majú hypotetickú povahu, keďže sa týkajú iných dôvodov odmietnutia, než je dôvod, na ktorom by bolo založené odmietnutie vykonania predmetného EVP. Táto vláda totiž v tejto súvislosti uvádza, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že odmietnutie vykonania EVP vydaného vnútroštátnym súdom bolo založené na rozpore požadovaného vyšetrovacieho opatrenia so základnými zásadami práva vykonávajúceho členského štátu. Druhá a tretia otázka sa však týkajú iných dôvodov odmietnutia stanovených v článku 10 a článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41.

30.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práva Únie vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o takej otázke len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo keď Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. ( 13 )

31.

V prejednávanej veci však konštatujem, že na jednej strane z dôvodov odmietnutia výkonu predmetného EVP, na ktoré sa odvoláva prokuratúra Bruggy, ( 14 ) vyplýva, že táto prokuratúra založila odmietnutie najmä na nedostupnosti vyšetrovacieho opatrenia v belgickom práve, ktoré predstavuje všeobecný dôvod odmietnutia, na ktorý sa jasne vzťahuje článok 10 smernice 2014/41, a na druhej strane že rozpor požadovaného vyšetrovacieho opatrenia so základnými zásadami belgického práva je neoddeliteľne spojený s dôvodom odmietnutia týkajúcim sa existencie podstatných dôvodov domnievať sa, že vykonanie vyšetrovacieho opatrenia by bolo nezlučiteľné so základnými právami, na ktoré sa vzťahuje článok 11 ods. 1 písm. f) tejto smernice.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 24 smernice 2014/41 v spojení s článkom 3 a s prihliadnutím na odôvodnenia 25 a 26 tejto smernice umožňuje justičnému orgánu členského štátu vydať EVP, ktorého cieľom je, aby príslušné orgány iného členského štátu zorganizovali výsluch obvinenej osoby formou videokonferencie počas súdneho konania s cieľom na jednej strane získať dôkazy prostredníctvom jej výsluchu a na druhej strane umožniť tejto osobe zúčastniť sa na tomto konaní.

34.

36.

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že Súdny dvor už v rozsudku Delda rozhodol, že ak opatrenie, ktorého sa týka EVP, sleduje iba iný účel ako zhromažďovanie dôkazov, ako je napríklad procesná povinnosť určená na uskutočnenie potrebných úkonov v rámci trestného stíhania, ktoré bolo začaté proti obvinenej osobe, toto opatrenie nepatrí do pôsobnosti smernice 2014/41. Súdny dvor tak rozhodol, že rozhodnutie, ktorým justičný orgán jedného členského štátu žiada justičný orgán iného členského štátu, aby určitej osobe doručil uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré sa jej týka, nepredstavuje ako také EVP v zmysle tejto smernice. ( 20 ) Aby sa vyšetrovacie opatrenie mohlo považovať za opatrenie, na ktoré sa uplatňuje táto smernica, jeho cieľom musí byť získavanie dôkazov v zmysle uvedenej smernice. Preto rozhodnutie, ktorým justičný orgán jedného členského štátu žiada justičný orgán iného členského štátu, aby umožnil osobe vyjadriť sa ku skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré sa jej týka, predstavuje EVP v zmysle smernice 2014/41 za predpokladu, že cieľom tejto žiadosti o výsluch je zhromaždenie dôkazov. ( 21 )

37.

40.

Zo znenia tohto ustanovenia, a konkrétnejšie z výrazu „ na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby “ vyplýva, že takéto vyšetrovacie opatrenie by sa mohlo vydať len s cieľom zabezpečiť účasť tejto osoby na súdnom konaní. Takýto výklad by však išiel nad rámec pôsobnosti tohto článku 24, a to tak vzhľadom na kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí, ako aj vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje.

41.

Na jednej strane pokiaľ ide o kontext , ako vyplýva z odôvodnenia 24 smernice 2014/41, toto vyšetrovacie opatrenie, podobne ako iné druhy opatrení uvedené v kapitole IV tejto smernice, síce podlieha „osobitným ustanoveniam“ v rozsahu, v akom si vyžaduje „ďalšie normy…, ktoré by sa mali uviesť v EVP“, ale patrí do rámca jednotného režimu získavania dôkazov. Výraz „na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby“ teda nemožno chápať tak, že jeho cieľom je všeobecným spôsobom zabezpečiť právo obvinenej osoby na obhajobu zaručením práva zúčastniť sa na súdnych konaniach a pojednávaniach, počas ktorých musí byť obvinená osoba vypočutá. Výsluch formou videokonferencie, ako aj akýkoľvek iný druh konkrétneho vyšetrovacieho opatrenia, ktoré môže byť predmetom EVP, totiž na to, aby mohli patriť do pôsobnosti smernice 2014/41 v súlade s jej článkom 1 ods. 1, musia byť vydané „s cieľom získať dôkazy“. Ako vyplýva z bodu 36 vyššie, tento výklad potvrdil Súdny dvor. ( 23 )

42.

44.

Rovnako v situácii, keď sa EVP vydáva na účely získania dôkazov, ako aj účasti na jednej z rôznych fáz trestného konania, do rozsahu pôsobnosti uvedenej smernice patrí len tá časť žiadosti, ktorou sa požaduje výsluch obvinenej osoby na účely vyšetrovania alebo získania dôkazov. Toto konštatovanie platí aj v prípade, že orgán vydávajúceho štátu výslovne uvedie, že doplňujúcim cieľom žiadosti je umožniť obvinenej osobe zúčastniť sa na niektorej fáze trestného konania.

45.

Naopak, ako bolo uvedené v bode 37 vyššie, keďže Súdny dvor už rozhodol, že EVP môže zahŕňať opatrenia, ktoré nie sú vyšetrovacími opatreniami, ale ktorých vykonanie je nevyhnutné na to, aby bolo možné účinne vykonať požadované vyšetrovacie opatrenie, tak opatrenie, ktorého samotným cieľom nie je získanie dôkazov, ako v prejednávanej veci účasť na konaní, môže napriek tomu patriť do pôsobnosti smernice 2014/41, ak z hľadiska trestného práva procesného vydávajúceho štátu predstavuje iba nevyhnutný krok na vykonanie iného vyšetrovacieho opatrenia, ktoré má dôkazný účel. V takom prípade sa totiž tieto opatrenia musia považovať za neoddeliteľný celok patriaci do pôsobnosti tejto smernice a vykonávajúci členský štát bude povinný vykonať EVP, pokiaľ neexistuje jeden alebo viacero opodstatnených dôvodov odmietnutia stanovených v článku 24 a v článku 11 uvedenej smernice.

46.

V tej istej logike platí, že ak jediné opatrenie sleduje v súlade s vnútroštátnym právom vydávajúceho štátu dva odlišné ciele, na to, aby mohlo byť predmetom EVP, stačí, aby jedným z týchto cieľov bolo získanie dôkazov. V tejto súvislosti sa v prejednávanej veci zdá, že cieľ zabezpečiť účasť obvinenej osoby na konaní najmä na účely získania dôkazov, nie je podľa všetkého len vedľajším cieľom, ale skôr dôvodom vydania predmetného EVP. V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odôvodnil a overil hlavný cieľ sledovaný týmto EVP. ( 25 )

V tejto súvislosti musím na úvod poznamenať, že článok 10 smernice 2014/41, ako sa uvádza v jeho názve, upravuje použitie „iného vyšetrovacieho opatrenia“ vykonávajúcim orgánom, a nie dôvody nevykonania, ktoré sú taxatívne uvedené v článku 11 tejto smernice. Cieľom tohto ustanovenia teda nie je umožniť vykonávajúcemu štátu odmietnuť vykonanie EVP.

50.

V prvom rade totiž poznamenávam, že článok 10 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že vykonávajúci orgán musí vždy, keď je to možné, použiť iné vyšetrovacie opatrenie, než je vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ak takéto opatrenie neexistuje v právnom poriadku vykonávajúceho členského štátu alebo ak by uvedené opatrenie nebolo k dispozícii v podobnom vnútroštátnom prípade. ( 26 ) Článok 10 ods. 2 tej istej smernice však spresňuje, že táto možnosť sa nevzťahuje na vyšetrovacie opatrenia, ktoré sú v ňom vymenované a ktoré musia byť vždy dostupné podľa právneho poriadku vykonávajúceho členského štátu. Medzi tieto opatrenia patrí okrem iného podľa článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2014/41 „výsluch svedka, znalca, obete, podozrivej alebo obvinenej osoby alebo tretej osoby na území vykonávajúceho [členského] štátu“. V prejednávanej veci sa teda belgické súdne orgány v zásade nemôžu odvolávať na článok 10 ods. 1 tejto smernice s cieľom uplatniť iné opatrenie, než je opatrenie stanovené v EVP, aj keď výsluch obvinenej osoby formou videokonferencie nebol k dispozícii v rámci podobného vnútroštátneho konania, keďže odsek 2 písm. c) toho istého ustanovenia vylučuje uplatnenie odseku 1 najmä na výsluchy obvinených osôb. ( 27 )

Nie som však presvedčený o tom, že v prejednávanej veci sa vykonávajúci orgán mohol odvolávať na toto ustanovenie. Na jednej strane totiž treba konštatovať, že je ľahko realizovateľné alternatívne opatrenie k výsluchu formou videokonferencie, ako je dočasné odovzdanie obvinenej osoby v zmysle článku 22 smernice 2014/41, aby bola vypočutá alebo podrobená výsluchu na pojednávaní vo vydávajúcom štáte. Toto opatrenie by určite umožnilo dosiahnuť rovnaký výsledok ako vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP. Na druhej strane poznamenávam, že článok 24 tejto smernice v odseku 2 spresňuje, že okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 danej smernice možno vykonanie EVP na účely výsluchu formou videokonferencie odmietnuť, ak podozrivá alebo obvinená osoba neudelí súhlas alebo ak by vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia v konkrétnom prípade bolo v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho členského štátu. Zdá sa mi, že cieľom tohto ustanovenia v danom znení je spresniť všetky dôvody neuznania alebo nevykonania, na ktoré sa možno odvolávať v rámci výkonu EVP, ktorého predmetom je zorganizovanie výsluchu osoby formou videokonferencie.

53.

V treťom a poslednom bode by som chcel v záujme úplnosti zdôrazniť, že článok 10 ods. 3 tej istej smernice stanovuje, že vykonávací orgán môže „tiež“ použiť iné vyšetrovacie opatrenie, ako je vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ak by sa vyšetrovacím opatrením zvoleným vykonávajúcim orgánom dosiahol rovnaký výsledok menej rušivými prostriedkami ako vyšetrovacím opatrením uvedeným v EVP, najmä pokiaľ ide o zásah do základných práv ( 28 ). Hoci v danom prípade belgické justičné orgány zrejme neuvažovali o možnosti použitia iných vyšetrovacích opatrení, takúto možnosť nemožno vylúčiť, najmä vzhľadom na to, že odovzdanie v zmysle článku 22 smernice 2014/41, ako bolo uvedené vyššie, by umožnilo dosiahnuť rovnaký výsledok a podľa logiky vnútroštátneho práva, ktorá však nie je zrejmá, by predstavovalo menší zásah do základných práv obvinenej osoby.

Pripomínam, že článok 11 smernice 2014/41, ktorý sa týka dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP, spresňuje prípady, v ktorých možno odmietnuť vykonanie EVP. Znenie tohto článku v zásade uvádza, že tieto dôvody sú taxatívne. ( 29 ) V tejto súvislosti článok 11 ods. 1 písm. f) tejto smernice umožňuje vykonávajúcemu štátu odmietnuť vykonanie EVP, ak „ existujú podstatné dôvody domnievať sa , že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 [ZEÚ] a [Ch]arty“. ( 30 )

57.

Z toho vyplýva, že hoci vydávajúcemu orgánu prináleží, aby v prípade vydania EVP venoval osobitnú pozornosť plnému dodržiavaniu práv zakotvených v článku 48 Charty, a najmä prezumpcie neviny a práva na obhajobu, ( 31 ) vykonávajúcemu orgánu prináleží, aby na základe vecných, a teda objektívnych a osobitných skutočností posúdil, či predmetný EVP predstavuje porušenie článku 6 ZEÚ alebo článkov 47 a 48 Charty. ( 32 )

58.

60.

V súlade s týmto preskúmaním „v dvoch etapách“, ktoré vypracoval Súdny dvor, by tak mal vykonávajúci súdny orgán v rámci prvej etapy posúdiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré preukazujú existenciu skutočného rizika, že vo vydávajúcom členskom štáte dôjde k porušeniu základného práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 47 druhým odsekom Charty „z dôvodov systémových alebo všeobecných nedostatkov v tomto členskom štáte alebo nedostatkov, ktoré sa dotýkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb, do ktorej dotknutá osoba patrí“. V rámci druhej etapy musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne a presne overiť, do akej miery môžu mať nedostatky zistené v prvej etape preskúmania dopad na konania, ktoré budú vedené proti osobe, na ktorú bol vydaný EVP, a či vzhľadom na osobnú situáciu tejto osoby, povahu protiprávneho konania, z dôvodu ktorého je trestne stíhaná, a skutkové okolnosti, na základe ktorých bol tento EVP vydaný, existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že uvedená osoba bude vystavená skutočnému riziku porušenia základného práva na spravodlivý proces. ( 37 )

61.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by odmietnutie belgických súdnych orgánov vykonať EVP vydaný vnútroštátnym súdom súviselo s „podstatnými dôvodmi domnievať sa“, že existovalo riziko porušenia článku 47 Charty. Vnútroštátny súd totiž neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o existencii takéhoto rizika, najmä s ohľadom na záruky uznávané v práve vydávajúceho štátu. ( 38 ) Prokuratúra Bruggy sa okrem toho obmedzila na konštatovanie, že účasť obvinenej osoby na súdnom konaní formou videokonferencie je v rozpore s právom na spravodlivý proces, ale v súlade s vnútroštátnym právom. V rámci preskúmania zlučiteľnosti vykonania EVP s právom Únie však vykonávajúci štát podľa môjho názoru nemôže vyžadovať dodržiavanie svojho vnútroštátneho práva a odmietnuť vykonanie tohto EVP, keďže by to bolo v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery. ( 39 )

65.

Napokon článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 umožňuje použitie konania v neprítomnosti za predpokladu, že dotknutá osoba bola informovaná o súdnom konaní a je zastúpená splnomocneným obhajcom. V prejednávanej veci sa zdá, že tieto podmienky boli v konaní vo vydávajúcom štáte splnené. Ak je konanie v neprítomnosti týkajúce sa obvinenej osoby v súlade s právom Únie, zdá sa ťažké dospieť k záveru, že výsluch tejto osoby formou videokonferencie je v rozpore s jej právom na obhajobu alebo so zásadou spravodlivého procesu.

66.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 v spojení s článkami 47 a 48 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť vykonanie EVP vydaného na účely výsluchu obvinenej osoby zadržiavanej vo vykonávajúcom štáte formou videokonferencie, pokiaľ neexistujú podstatné dôvody domnievať sa na základe konkrétnych a špecifických informácií, že toto pojednávanie porušuje základné práva obvinenej osoby, najmä jej právo na spravodlivý proces a právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 ods. 2 a článku 48 ods. 2 Charty.

4. O štvrtej otázke

67.

70.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že belgické súdne orgány sa pri odmietnutí predmetného EVP opierali tak o judikatúru belgického Ústavného súdu, ako aj o obežník vydaný belgickým kolégiom generálnych prokurátorov. ( 44 ) Tieto všeobecné úvahy sa však nezdajú byť dostatočné na uplatnenie dôvodu odmietnutia uvedeného v článku 24 ods. 2 písm. b) smernice 2014/41, ktorý si vyžaduje osobitné posúdenie zo strany orgánov vykonávajúceho štátu, aby bolo možné určiť, či v prejednávanej veci mohla účasť na pojednávaní formou videokonferencie predstavovať porušenie všeobecných zásad belgického práva, a to tým skôr, že samotný nález belgického Ústavného súdu výslovne odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej účasť na pojednávaní formou videokonferencie nemusí nevyhnutne viesť k porušeniu práva na obhajobu, pokiaľ sú dodržané určité podmienky a záruky ( 45 ).

71.

5. O piatej otázke

73.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 22 ods. 1 smernice 2014/41 v spojení s jej článkom 3 vykladať v tom zmysle, že umožňuje justičnému orgánu členského štátu vydať EVP, ktorého predmetom je dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom členskom štáte do vydávajúceho členského štátu na účely jej výsluchu ako obvinenej osoby na pojednávaní v súdnom konaní s cieľom jednak získať dôkazy a jednak umožniť tejto osobe zúčastniť sa na súdnom konaní.

74.

V tejto súvislosti pripomínam, že v súlade s článkom 22 ods. 1 smernice 2014/41 možno EVP vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, aby sa vykonalo vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy, na ktoré sa vyžaduje prítomnosť tejto osoby na území vydávajúceho štátu, ak sa táto osoba v lehote, ktorú určí vykonávajúci štát, odovzdá späť. Zo znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že takýto EVP môže byť vydaný, ak tak ako v prejednávanej veci musí byť osoba vypočutá alebo podrobená výsluchu na pojednávaní na účely dokazovania, pričom tento výsluch zabezpečuje aj dodržanie zásady spravodlivého procesu a práva dotknutej osoby na obhajobu.

75.

78.

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že belgické súdne orgány odmietli návrh na dočasné odovzdanie uvedený v právnom stanovisku Eurojustu z jediného dôvodu, a to že výsluch obvineného v súdnom konaní nie je vyšetrovacím opatrením. ( 47 ) Ako však vyplýva z predchádzajúceho bodu, tento dôvod nemôže predstavovať dôvod na odmietnutie výkonu. Okrem toho poznamenávam, že tieto orgány by mohli odmietnuť dočasné odovzdanie na základe úvah súvisiacich s dodržiavaním základných práv vtedy, ak by sa po preskúmaní všetkých skutočností a okolností prejednávanej veci opierali o článok 11 ods. 1 písm. f) uvedenej smernice, pričom by uviedli podstatné dôvody domnievať sa, že výkon rozhodnutia, ktorým sa vyžaduje dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, je nezlučiteľný s dodržiavaním povinností vyplývajúcich z článku 6 ZEÚ a Charty. Takáto nezlučiteľnosť však zďaleka nie je zjavná, najmä vzhľadom na to, že odovzdanie je výslovne stanovené v smernici 2014/41.

79.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na piatu prejudiciálnu otázku tak, že článok 22 ods. 1 smernice 2014/41 v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje vydanie EVP, ktorého predmetom je dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom členskom štáte do vydávajúceho členského štátu na účely jej výsluchu ako obvinenej osoby na pojednávaní v jej súdnom konaní, keďže cieľom tohto EVP je získať dôkazy, pričom skutočnosť, že cieľom vydávajúceho orgánu je tiež umožniť obvinenej osobe prostredníctvom tohto rozhodnutia zúčastniť sa na súdnom konaní, sama osebe nevylučuje vydanie tohto rozhodnutia.

umožňuje vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu na účely výsluchu obvinenej osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom štáte formou videokonferencie na pojednávaní, pokiaľ je jeho cieľom získanie dôkazov, pričom skutočnosť, že vydávajúci orgán sa týmto rozhodnutím tiež usiluje umožniť obvinenej osobe zúčastniť sa na pojednávaní formou videokonferencie, sama osebe nevylučuje vydanie uvedeného príkazu.

2.

Článok 10 smernice 2014/41 v spojení s jej článkom 24

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vykonávajúci súdny orgán nemôže odôvodniť odmietnutie výkonu európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je vykonanie výsluchu osoby ako obvinenej osoby počas súdneho konania formou videokonferencie, tým, že takéto opatrenie by nebolo prípustné v rámci podobného vnútroštátneho konania.

3.

uplatnenie dôvodu odmietnutia stanoveného v tomto ustanovení, teda rozporu so základnými zásadami práva vykonávajúceho štátu, môže byť založené na nezáväzných alebo absolútnych všeobecných usmerneniach vydaných vo vykonávajúcom členskom štáte pod podmienkou, že vykonávajúci orgán vykoná preskúmanie, ktoré zohľadní všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci, vrátane ustanovení vnútroštátneho práva vydávajúceho štátu zaručujúcich právo obvinenej osoby na obhajobu.

5.

Článok 22 ods. 1 smernice 2014/41 v spojení s jej článkom 3

sa má vykladať v tom zmysle, že:

umožňuje vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom členskom štáte do vydávajúceho členského štátu na účely jej výsluchu ako obvinenej osoby na pojednávaní v rámci súdneho konania, keďže cieľom tohto EVP je získať dôkazy, pričom skutočnosť, že cieľom vydávajúceho orgánu je tiež umožniť obvinenej osobe prostredníctvom tohto rozhodnutia zúčastniť sa na súdnom konaní, sama osebe nevylučuje vydanie tohto rozhodnutia.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 7 ) Voči HG bolo dňa 26. februára 2015 vydané rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom reagovať na množstvo trestných činov súvisiacich s jeho účasťou v skupine obchodujúcej s omamnými látkami. Podľa vytýkaných skutočností bol od roku 2007 do roku 2009 jedným z vedúcich predstaviteľov skupiny, ktorá koordinovala protiprávne činnosti z Antverp (Belgicko), kde žil. Počas trestného vyšetrovania HG ukončil vyšetrovaciu väzbu nariadenú EZ a zároveň väzbu nariadenú pri výkone trestu uloženého v Belgicku, takže v čase vydania návrhu na začatie prejudiciálneho konania už bol prepustený na slobodu z dôvodu uplynutia lehoty na výkon vyšetrovacej väzby.

( 8 ) Belgické právo naopak stanovuje možnosť výsluchu niektorých svedkov (t. j. tých, ktorí sú ohrození alebo majú bydlisko v zahraničí) a znalcov (t. j. tých, ktorí majú bydlisko v zahraničí) formou videokonferencie.

( 9 ) Rozsudok z 21. júna 2018, č. 76/2018.

( 10 ) Obežník zo 16. júla 2021, 880/2021.

( 11 ) Pozri zákon č. 67 z 28. apríla 2014 zmenený legislatívnym dekrétom č. 150 z 10. októbra 2022 pod názvom „reforma Cartabia“.

( 12 ) K takémuto odovzdaniu môže dôjsť vydaním EZ. V prejednávanej veci však nie sú splnené všetky zákonné podmienky na vydanie takéhoto zatykača, keďže uznesenie o vzatí do vyšetrovacej väzby alebo o výkone trestu odňatia slobody nebolo vydané v rámci trestného konania (pozri článok 28 a článok 29 ods. 1 zákona č. 69/2005 prijatého na vykonanie rámcového rozhodnutia 2002/584).

( 19 ) Pozri rozsudok Delda (body 27 až 35).

( 20 ) Pozri rozsudok Delda (body 37 a 49). Súdny dvor konkrétne dospel k záveru, že EVP vydaný španielskymi justičnými orgánmi určený pre francúzske justičné orgány najmä na ten účel, aby sa osobe AK, ktorá bola vo väzbe vo Francúzsku, doručilo uznesenie o vznesení obvinenia vydané španielskym súdom, aby sa táto osoba mohla za prítomnosti svojho obhajcu „vyjadriť z právneho hľadiska k dotknutým skutkom“, nemá za cieľ získať dôkazy, ale predstavuje procesnú povinnosť určenú na uskutočnenie potrebných úkonov v rámci trestného stíhania, ktoré bolo začaté proti AK; doručenie takéhoto aktu sa teda v zásade neriadi smernicou 2014/41, ale článkom 5 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi [Únie], vypracovaného Radou v súlade s článkom 34 [ZEÚ] ( Ú. v. ES C 197, 2000, s. 3 ; Mim. vyd. 19/006, s. 46).

( 21 ) Pozri rozsudok Delda (body 42 až 44 a 49). Súdny dvor konkrétne rozhodol, že na to, aby žiadosť o výsluch osoby, voči ktorej bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, hoci je výslovne stanovený v článku 10 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 druhom pododseku smernice 2014/41 ako opatrenie, ktoré môže byť predmetom EVP, mohla spadať do pôsobnosti tejto smernice, „musí byť jej cieľom získanie dôkazov“. Naopak platí, že výsluch, ktorého cieľom je len umožniť obvinenej osobe vyjadriť sa k postupu vznesenia obvinenia voči nej, nemožno považovať za vyšetrovacie opatrenie v zmysle uvedenej smernice.

( 22 ) Pozri rozsudok Delda (bod 44).

( 23 ) Okrem toho na rozdiel od odôvodnenia vnútroštátneho súdu nemôže byť tento výklad vyvrátený odôvodnením 26 smernice 2014/41. Pripomínam, že v tomto odôvodnení sa uvádza, že „s cieľom zabezpečiť primerané využívanie [EZ] by vydávajúci orgán mal zvážiť, či by EVP predstavoval účinný a primeraný spôsob vedenia trestného konania. Vydávajúci orgán by mal predovšetkým zvážiť, či by účinnou alternatívou nemohlo byť vydanie EVP na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie“. Takéto preskúmanie zo strany vydávajúceho orgánu sa však vykonáva s cieľom zohľadniť alternatívnu možnosť vypočuť osobu na diaľku, ale vždy na účely dokazovania.

( 27 ) Hoci znenie článku 10 ods. 2 smernice 2014/41 odkazuje len na „výsluch“, pričom nespresňuje, či ide o výsluch formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu v zmysle článku 24 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice, v tejto súvislosti musím poznamenať, že keďže výsluch podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie sa má uskutočniť na území vykonávajúceho členského štátu, možno sa domnievať, že tento výsluch predstavuje len jeden z viacerých spôsobov výsluchu tejto osoby na tomto území v zmysle článku 10 ods. 2 uvedenej smernice. Zdá sa, že Súdny dvor v bode 41 rozsudku Delda považuje vyšetrovacie opatrenie uvedené v týchto dvoch ustanoveniach za totožné. Okrem toho uvedená smernica neodkazuje na iné opatrenia pri výsluchu ako tie, ktoré sa uskutočňujú formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu (pozri v tomto zmysle odôvodnenia 24 až 26, ako aj články 24 a 25 tejto smernice).

( 28 ) Pozri odôvodnenie 10 smernice 2014/41.

( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2021, Specializirana prokuratura (Údaje o prenose dát a polohe) ( C‑724/19 , EU:C:2021:1020 , bod 49 ).

( 30 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 31 ) Pozri odôvodnenie 12 smernice 2014/41.

( 32 ) Článok 11 ods. 3 smernice 2014/41 totiž stanovuje, že skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní EVP okrem iného na základe písmena f) tohto odseku 3, je vykonávajúci orgán povinný akýmkoľvek vhodným spôsobom sa poradiť s vydávajúcim orgánom a v prípade potreby požiadať vydávajúci orgán o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.

( 36 ) Pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen ( C‑819/21 , EU:C:2023:841 , body 28 až 30 ), rozhodol, že túto judikatúru možno uplatniť na rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ), v znení zmenenom rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ), ktoré predstavuje nástroj spolupráce v trestných veciach úzko spojený s rámcovým rozhodnutím 2002/584, s tým, že obe tieto rámcové rozhodnutia sa týkajú spôsobov výkonu rozhodnutí zahŕňajúcich pozbavenie osobnej slobody; Súdny dvor vyhlásil tento rozsudok vo veci, v ktorej sa vzhľadom na článok 47 Charty poukázalo na systémové alebo všeobecné nedostatky súdneho systému vydávajúceho členského štátu, najmä pokiaľ ide o nezávislosť súdnej moci.

( 37 ) Pozri analogicky rozsudky Puig Gordi (body 102 a 106 a citovaná judikatúra), ako aj z 29. júla 2024, Breian ( C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , body 78 a 79 ). Pozri ale aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci D. ( C‑8/24 , EU:C:2025:430 , body 37 až 116 ), v ktorých uvádza, že rámec analýzy môže závisieť od osobitostí predmetných nástrojov (rozsudok v čase vypracovania týchto návrhov nebol ešte vyhlásený).

( 38 ) Naopak, formulácia tretej prejudiciálnej otázky a vysvetlenia týkajúce sa odôvodnenia tejto otázky dokonca naznačujú, že vnútroštátny súd sa domnieva, že takéto riziko v prejednávanej veci vôbec neexistuje. Tento súd totiž v podstate tvrdí, že právny rámec stanovený v talianskom práve týkajúci sa účasti obvinenej osoby na konaní formou videokonferencie je v súlade nielen s požiadavkami článku 24 ods. 5 smernice 2014/41, ale aj s požiadavkami judikatúry ESĽP.

( 41 ) Pozri rozsudok ESĽP zo 16. februára 2016, Jevdokimov a i. v. Rusko (CE:ECHR:2016:0216JUD002723605, bod 43 a citovaná judikatúra).

( 42 ) Pozri rozsudok ESĽP z 2. novembra 2010, Sachnovskij v. Rusko (CE:ECHR:2010:1102JUD002127203, bod 98 a citovaná judikatúra).

( 43 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 64 a citovaná judikatúra). Pozri tiež analogicky rozsudok Puig Gordi (bod 68 a citovaná judikatúra).

( 44 ) Pozri bod 19 vyššie.

( 45 ) Pozri rozsudok z 21. júna 2018, č. 76/2018, bod B.10.4.1, ktorý odkazuje najmä na rozsudok ESĽP, Marcello Viola (bod 67).

( 46 ) Hoci je to v tomto prípade irelevantné, keďže podľa vnútroštátneho súdu už nebolo možné vydať EZ, chcel by som tiež zdôrazniť, že výsluch formou videokonferencie by mohol predstavovať alternatívne opatrenie, ktoré by bolo menej rušivé než dočasné odovzdanie prostredníctvom EZ, ktoré zahŕňa pozbavenie osobnej slobody.