C-350/24

62024CC0350

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 25. septembra 2025 ( 1 )

Vec C‑350/24

HJ

1.

Existuje napriek brexitu povinnosť, ktorá je založená na práve Únie , naďalej uplatňovať ustanovenia, ktoré Spojené kráľovstvo predtým prijalo na prebratie práva Únie, v súlade s právom Únie? Túto otázku kladie Cour de Cassation (Kasačný súd, Francúzsko) Súdnemu dvoru s ohľadom na „starý prípad“. Tento prípad vychádza zo skutkových okolností, ktoré nastali v Spojenom kráľovstve dávno pred vystúpením a ktoré tiež ešte pred vystúpením viedli k podaniu žaloby na francúzskych súdoch.

2.

Z obsahového hľadiska pritom ide o ustanovenie smernice o rovnakom zaobchádzaní ( 3 ) týkajúce sa dôkazného bremena v prípade namietanej diskriminácie z dôvodu pohlavia. Cour de Cassation (Kasačný súd) sa pýta, či sa právny predpis Spojeného kráľovstva prijatý na prebratie uvedenej smernice má na základe práva Únie vykladať v súlade so smernicou, alebo či dokonca prichádza do úvahy priame uplatnenie ustanovenia smernice. Právo Únie však vyžaduje uplatnenie týchto nástrojov len vtedy, keď sa napriek vystúpeniu naďalej uplatňuje na také staré prípady v Spojenom kráľovstve. Na zodpovedanie tejto otázky je potrebný výklad článku 50 ZEÚ a dohody o vystúpení ( 4 ).

II. Právny rámec

A.

b)

nedotýka sa žiadneho práva, záväzku alebo právneho postavenia strán, ktoré vznikli pri vykonávaní zmluvy do jej skončenia.“

B.

Právo Únie

1. Primárne právo

4.

Vo štvrtom odseku preambuly dohody o vystúpení sa odkazuje na článok 50 ZEÚ:

„PRIPOMÍNAJÚC, že podľa článku 50 Zmluvy o EÚ v spojení s článkom 106a Zmluvy o Euratome a s výhradou dojednaní stanovených v tejto dohode sa právo Únie a Euratomu v celom svojom rozsahu prestane uplatňovať na Spojené kráľovstvo od dátumu nadobudnutia platnosti tejto dohody“.

6.

V siedmom odseku preambuly dohody o vystúpení sa zdôrazňuje cieľ právnej istoty:

„S ODHODLANÍM zabezpečiť riadené vystúpenie pomocou rozličných ustanovení o odlúčení s cieľom predísť narušeniam a poskytnúť právnu istotu občanom a hospodárskym subjektom, ako aj súdnym a správnym orgánom v Únii a v Spojenom kráľovstve, nevylučujúc pritom možnosť nahradenia príslušných ustanovení o odlúčení dohodou (‑ami) o budúcom vzťahu“.

7.

b)

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007[ ( 7 )] sa uplatňuje v súvislosti so skutočnosťami, ktoré spôsobili škodu, ak k takýmto skutočnostiam došlo pred skončením prechodného obdobia.

Článok 67

Právomoc, uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí a súvisiaca spolupráca ústredných orgánov

1. V Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, sa v súvislosti so súdnymi konaniami začatými pred skončením prechodného obdobia a v súvislosti s konaniami alebo vecami, ktoré s takýmito súdnymi konaniami súvisia podľa článkov 29, 30 a 31 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012[ ( 8 )], článku 19 nariadenia (ES) č. 2201/2003[ ( 9 )] alebo článkov 12 a 13 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009[ ( 10 )], uplatňujú tieto akty alebo ustanovenia:

a)

ustanovenia týkajúce sa právomoci v nariadení (ES) č. 4/2009.

2. V Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, sa v súvislosti s uznávaním a výkonom rozsudkov, rozhodnutí, verejných listín, súdnych zmierov a dohôd uplatňujú tieto akty alebo ustanovenia takto:

a)

nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 sa uplatňuje na uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v súdnych konaniach začatých pred skončením prechodného obdobia a na verejné listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované a súdne zmiery schválené alebo uzavreté pred skončením prechodného obdobia;

b)

ustanovenia nariadenia (ES) č. 2201/2003 týkajúce sa uznávania a výkonu sa uplatňujú na rozsudky vydané v súdnych konaniach začatých pred skončením prechodného obdobia a na písomnosti úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na dohody uzavreté pred skončením prechodného obdobia;

Podľa článku 126 dohody o vystúpení sa prechodné obdobie skončilo 31. decembra 2020. Počas tohto obdobia sa právo Únie s výhradou určitých konkrétnych výnimiek podľa článkov 127 až 131 naďalej uplatňovalo na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve.

3. Smernica o rovnakom zaobchádzaní

9.

Odôvodnenie

30 smernice o rovnakom zaobchádzaní sa týka právnej úpravy dôkazného bremena v článku 19:

„Prijatie pravidiel o dôkaznom bremene zohráva významnú úlohu pri zabezpečovaní účinného presadzovania zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora by sa preto mali prijať ustanovenia na zabezpečenie toho, že dôkazné bremeno sa presunie na odporcu, ak je na prvý pohľad zrejmé, že ide o diskrimináciu, okrem konaní, v ktorých je skutkovú podstatu povinný skúmať súd alebo iný príslušný vnútroštátny orgán. Je však potrebné objasniť, že zhodnotenie skutočností, z ktorých možno usudzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, ostáva naďalej v pôsobnosti príslušného vnútroštátneho orgánu v súlade s vnútroštátnym právom alebo obvyklými postupmi. V pôsobnosti členských štátov je aj zavedenie takých pravidiel dokazovania, ktoré sú pre žalobcov výhodnejšie, a to v akejkoľvek fáze konania.“

10.

„1. Tento článok sa uplatňuje na každé konanie týkajúce sa porušenia tohto zákona.

2. Ak existujú skutočnosti, na základe ktorých môže súd bez akéhokoľvek iného vysvetlenia rozhodnúť, že osoba (A) porušila dotknuté ustanovenie, súd je povinný považovať toto porušenie za preukázané.

3. Odsek 2 sa však neuplatní, ak A preukáže, že A neporušila dotknuté ustanovenia.“

III. Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania

12.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je skutkový stav opísaný tak, ako je uvedené nižšie, pričom sa v ňom neuvádza nič v súvislosti s právomocou francúzskych súdov.

16.

HJ podala proti tomuto rozsudku kasasčný opravný prostriedok na Cour de Cassation (Kasačný súd).

17.

Medzi účastníkmi konania je okrem iného sporné, či napriek vystúpeniu Spojeného kráľovstva z Európskej únie, ku ktorému medzičasom došlo, existuje povinnosť, ktorá je založená na práve Únie, vykladať zákon o rovnosti z roku 2010 a najmä ustanovenie o dôkaznom bremene, ktoré sa nachádza v článku 136 tohto zákona, v súlade s právom Únie, teda predovšetkým s článkom 19 smernice o rovnakom zaobchádzaní.

18.

Cour de Cassation (Kasačný súd) preto predkladá Súdnemu dvoru tieto otázky:

19.

Písomné pripomienky predložili HJ, Crédit Agricole Corporate & Investment Bank, Francúzska republika, Poľská republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Európska komisia. Všetci títo účastníci konania s výnimkou Poľska sa tiež zúčastnili na pojednávaní konanom 24. júna 2025.

IV. Právne posúdenie

20.

Pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie právo Únie vyžadovalo, aby súdy tohto štátu vykladali vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa preberá smernica o rovnakom zaobchádzaní, podľa možnosti v súlade s touto smernicou. ( 17 ) Pokiaľ by to nebolo možné, vznikla by otázka týkajúca sa priameho uplatnenia predmetného ustanovenia smernice ( 18 ) alebo priameho uplatnenia zákazu diskriminácie, ktorý má povahu základného práva, vzhľadom na smernicu. ( 19 )

21.

O prípustnosti

24.

Komisia a CACIB spochybňujú relevantnosť všetkých alebo prinajmenšom niektorých prejudiciálnych otázok.

25.

Komisia sa domnieva, že medzi článkom 136 zákona o rovnosti z roku 2010 a článkom 19 smernice o rovnakom zaobchádzaní neexistuje rozpor. Tiež tvrdí, že nie je zrejmé, že Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) sa pri výklade a uplatňovaní článku 136 uvedeného zákona odklonil od článku 19 uvedenej smernice. Preto nevzniká otázka, či v súčasnosti ešte existuje povinnosť, ktorá je založená na práve Únie, vykladať právne predpisy Spojeného kráľovstva v súlade so smernicou, a už vôbec nie otázka týkajúca sa priameho uplatnenia článku 19 uvedenej smernice.

26.

Podľa ustálenej judikatúry však pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 20 )

30.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania jasne svedčí o tom, prečo Súdny dvor uplatňuje prezumpciu relevantnosti prejudiciálnych otázok a na vyvrátenie tejto prezumpcie vyžaduje zjavné dôvody.

31.

Relevantnosť otázok totiž závisí od prieskumných právomocí, ktoré má Cour de Cassation (Kasačný súd) v konaní vo veci samej voči Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles). Rozsah týchto právomocí je otázkou francúzskeho práva, ktorú Súdny dvor nemôže posúdiť. To prináleží naopak samotnému Cour de Cassation (Kasačný súd).

32.

Pani Berriat, bývalá prvá generálna advokátka sociálnej komory Cour de Cassation (Kasačný súd), v tom istom zmysle vo svojom stanovisku k sporu vo veci samej navrhla prísnejšie preskúmanie, pokiaľ sa má cudzí právny poriadok vykladať v súlade s právom Únie. Preto tiež navrhla, aby Cour de Cassation (Kasačný súd) položil prvé dve otázky Súdnemu dvoru. ( 23 )

36.

Prvé dve prejudiciálne otázky sú preto relevantné pre rozhodnutie Cour de Cassation (Kasačný súd) o jeho vlastných právomociach v súvislosti s prejednávaným sporom.

37.

Na rozdiel od názoru Komisie navyše nemožno uvažovať o tom, v čom môže podľa Cour de Cassation (Kasačný súd) spočívať možné porušenie prípadnej povinnosti výkladu v súlade so smernicou zo strany Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles), ktoré by si mohlo vyžadovať preskúmanie v revíznom konaní. V súčasnosti Cour de Cassation (Kasačný súd) ešte skúma, či má vôbec právomoc vykonať preskúmanie. Výsledok takého preskúmania tým ešte nie je prejudikovaný.

38.

Tretia prejudiciálna otázka je preto podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania hypotetická, a teda neprípustná.

B.

Prvá otázka: Ide naďalej o právo Únie?

42.

Preto treba preskúmať prvú otázku, či ustanovenie, akým je článok 136 zákona o rovnosti z roku 2010, z hľadiska práva Únie napriek vystúpeniu Spojeného kráľovstva treba prinajmenšom vo vzťahu k starým prípadom ešte považovať za ustanovenie, ktorým sa preberá právo Únie, takže existuje povinnosť výkladu v súlade so smernicou.

43.

46.

Názor Spojeného kráľovstva na prvý pohľad zodpovedá článku 50 ods. 3 ZEÚ. Podľa tohto ustanovenia sa Zmluvy prestanú vzťahovať na vystupujúci štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení o úmyslu vystúpiť, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

47.

Je pravda, že právo Únie sa po uplynutí prechodného obdobia už neuplatňuje na Spojené kráľovstvo alebo v Spojenom kráľovstve [pozri v tejto súvislosti písmeno a)]. To však nemá za následok ukončenie uplatňovania práva Únie na staré prípady [pozri v tejto súvislosti písmeno b)].

a) Neuplatňovanie po skončení prechodného obdobia

48.

Smernica o rovnakom zaobchádzaní však nie je predmetom týchto osobitných ustanovení dohody o vystúpení. Preto dohoda o vystúpení po skončení prechodného obdobia nevyžaduje, aby Spojené kráľovstvo alebo jeho súdy dodržiavali smernicu o rovnakom zaobchádzaní.

b) Ďalšie uplatňovanie na staré prípady

52.

Čo však z toho vyplýva pre staré prípady, teda pre skutkové okolnosti, ktoré nastali predtým?

53.

V tejto súvislosti by bolo možné domnievať sa, že podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ z práva Únie v súčasnosti nemôžu ani vo vzťahu k starým prípadom vyplynúť žiadne ďalšie povinnosti Spojeného kráľovstva, lebo „Zmluvy sa presta[li] vzťahovať na [tento štát]“. Z čoho má potom vyplynúť pravidlo práva Únie, ktoré by vyžadovalo, aby Spojené kráľovstvo naďalej uplatňovalo právo Únie na staré prípady? Nestanovuje to žiadny z niekoľkých právnych predpisov Únie, ktoré sú pre tento štát naďalej záväzné. To je navyše aj stanovisko, ktoré Spojené kráľovstvo zaujalo v predmetom konaní. ( 27 )

57.

Okrem toho si spoločenstvo štátov uvedomuje význam právnej istoty práve v súvislosti so zánikom medzinárodných zmlúv, ktorého následky sú upravené v článku 70 Viedenského dohovoru. Podobne ako článok 50 ods. 3 ZEÚ, článok 70 ods. 1 písm. a) Viedenského dohovoru stanovuje, že zánik medzinárodnej zmluvy zbavuje strany povinnosti pokračovať v plnení zmluvy. Tento zánik sa však podľa článku 70 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru nedotýka žiadneho práva, záväzku alebo právneho postavenia strán, ktoré vznikli pri vykonávaní zmluvy do jej skončenia.

58.

Hoci Viedenský dohovor nie je záväzný pre Úniu ani všetky členské štáty, viaceré jeho ustanovenia vyjadrujú pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktoré sú ako také pre inštitúcie Únie záväzné a sú súčasťou právneho poriadku Únie. ( 31 ) Podľa všetkého je nesporné, že aj článkom 70 Viedenského dohovoru sa kodifikuje medzinárodné obyčajové právo ( 32 ), ktoré zasa spočíva na všeobecne uznaných právnych zásadách právnej istoty a zákazu retroaktivity. ( 33 )

59.

Článok 70 Viedenského dohovoru síce dovoľuje odchylné dohody, avšak pokiaľ sa v článku 50 ZEÚ nenachádza výslovná právna úprava, považujem za vylúčené chápať toto ustanovenie v zmysle takej dohody.

Dohoda o vystúpení však vo vzťahu k určitým predpisom výslovne stanovuje, že tieto predpisy sa naďalej uplatňujú na staré prípady. V tejto súvislosti sú relevantné najmä články 66 a 67 dohody o vystúpení.

63.

Podľa článku 66 dohody o vystúpení sa nariadenia o rozhodnom práve v zmluvných a mimozmluvných záležitostiach naďalej uplatňujú aj v Spojenom kráľovstve v súvislosti so zmluvami uzavretými pred skončením prechodného obdobia a v súvislosti so skutočnosťami, ktoré spôsobili škodu, ak k takýmto skutočnostiam došlo pred týmto okamihom. ( 34 ) V členských štátoch, tak ako v spore vo veci samej vo Francúzsku, sa tieto naradenia – ako uvádza Komisia – naopak uplatňujú už nezávisle od dohody o vystúpení.

64.

Článok 67 dohody o vystúpení navyše stanovuje, že určité právne predpisy Únie týkajúce sa právomoci a výkonu rozsudkov sa naďalej uplatňujú v súvislosti so súdnymi konaniami začatými – tak ako v spore vo veci samej – pred skončením prechodného obdobia. Súdy v Únii teda prípadne musia uznať právomoc súdov Spojeného kráľovstva a členské štáty musia v zásade vykonať určité rozsudky súdov Spojeného kráľovstva.

65.

To však nič nemení na úvahe, na ktorej je založený už výklad článku 50 ods. 3 ZEÚ, ktorý presadzujem v týchto návrhoch: vzhľadom na principiálny význam zásady právnej istoty v prípade neexistencie výslovnej právnej úpravy nemožno predpokladať, že Únia a Spojené kráľovstvo sa v dohode o vystúpení ako právnom akte práva Únie dohodli, že so spätnou účinnosťou odstránia uplatňovanie takmer celého práva Únie na staré prípady. ( 38 )

3. Obmedzenie prejudiciálneho konania

69.

Spojenému Kráľovstvu však treba dať za pravdu v tom, že Súdny dvor by už nemal byť oprávnený v súvislosti so starými prípadmi, ktoré prejednávajú súdy členských štátov, posudzovať súlad práva Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá právo Únie, – ktoré sa prípadne naďalej uplatňuje – s právom Únie. Dohoda o vystúpení skutočne obsahuje ustanovenia týkajúce sa tejto otázky, ktoré sa síce výslovne nevzťahujú na spor vo veci samej, ale ukazujú, ako sa má tento spor posudzovať.

70.

Podľa článku 4 ods. 4 dohody o vystúpení sa ustanovenia tejto dohody odkazujúce na právo Únie alebo na jeho pojmy či ustanovenia pri ich vykonávaní a uplatňovaní vykladajú v súlade s príslušnou judikatúrou, ktorú Súdny dvor Európskej únie vyniesol pred skončením prechodného obdobia. Článok 4 ods. 5 navyše stanovuje, že súdne a správne orgány Spojeného kráľovstva pri výklade a uplatňovaní tejto dohody náležite zohľadnia príslušnú judikatúru, ktorú Súdny dvor Európskej únie vyniesol pred skončením prechodného obdobia. S výnimkou niekoľkých prípadov, ktoré sú výslovne upravené v dohode o vystúpení ( 39 ), s tým už však nie je spojené oprávnenie súdov Spojeného kráľovstva podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Na prvú otázku teda treba odpovedať tak, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje po skončení prechodného obdobia, musí považovať právny predpis Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá článok 19 smernice o rovnakom zaobchádzaní, za právny predpis, ktorým sa preberá právo Únie, ak sú predmetom jeho rozhodnutia skutkové okolnosti, ktoré nastali v Spojenom kráľovstve pred týmto okamihom. Pritom musí tento súd – tak ako súd Spojeného kráľovstva – dodržať príslušnú judikatúru, ktorú Súdny dvor Európskej únie vyniesol pred skončením prechodného obdobia, a náležite zohľadniť judikatúru, ktorá bola odvtedy vynesená, pričom sa však nemôže obrátiť na Súdny dvor prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

C.

Druhá otázka: povinnosť podať výklad v súlade so smernicou

74.

Druhou otázkou sa Cour de Cassation (Kasačný súd) pýta, či sú vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú právo iných členských štátov, povinné vykladať toto právo tak ako vnútroštátne právo v súlade s právom Únie.

75.

Ak súdy jedného členského štátu uplatňujú právo iného členského štátu, tieto súdy ako orgány jedného členského štátu však nevyhnutne ovplyvňujú zvrchované práva druhého členského štátu. ( 46 ) Vždy existuje riziko uplatnenia dotknutých ustanovení spôsobom, ktorý by súdy druhého členského štátu, ktoré majú primárne právomoc, nevykonali. Také ovplyvňovanie zvrchovaných práv sa však akceptuje v právnych predpisoch Únie týkajúcich sa rozhodného práva, napríklad v nariadeniach Rím I a Rím II, ktoré sú uvedené v článku 66 dohody o vystúpení. Nepredstavuje to teda nijaké narušenie týchto práv.

79.

Cour de Cassation (Kasačný súd) a generálna advokátka Berriat navyše uvádzajú, že Súdny dvor v jednom prípade odmietol odpovedať na otázku týkajúcu sa konformného výkladu práva iných členských štátov. ( 47 ) Toto rozhodnutie je však založené len na tom, že odpoveď na túto otázku nebola relevantná. Nemožno ho chápať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy pri uplatňovaní práva iných členských štátov nemôžu podať konformný výklad tohto práva.

80.

Od povinnosti konformného výkladu treba však odlíšiť otázku, k akému riešeniu možno dospieť. Tento výklad je z hľadiska práva Únie obmedzený všeobecnými zásadami práva Únie a najmä zásadou právnej istoty a zákazom retroaktivity, pričom nemôže slúžiť ani ako základ pre výklad contra legem . ( 48 ) Inak povedané, povinnosť konformného výkladu končí, keď vnútroštátne právo nemožno uplatniť tak, že sa dospeje k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou. ( 49 )

81.

1.

Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje po skončení prechodného obdobia, musí považovať právny predpis Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá článok 19 smernice 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania, za právny predpis, ktorým sa preberá právo Únie, ak sú predmetom jeho rozhodnutia skutkové okolnosti, ktoré nastali v Spojenom kráľovstve pred týmto okamihom. Pritom musí tento súd – tak ako súd Spojeného kráľovstva – dodržať príslušnú judikatúru, ktorú Súdny dvor vyniesol pred skončením prechodného obdobia, a náležite zohľadniť judikatúru, ktorá bola odvtedy vynesená, pričom sa však nemôže obrátiť na Súdny dvor prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

2.

Vnútroštátny súd, ktorý prejednáva spor medzi jednotlivcami a ktorý musí uplatniť právo iného členského štátu, musí vykladať predpisy tohto práva pri uplatnení výkladových metód uznaných v tomto inom členskom štáte a pri dodržaní všeobecných právnych zásad v súlade s právom Únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.

( 2 ) Theresa May 11. júla 2016 (https://www.youtube.com/watch?v=zV6n6zNVw_I).

( 9 ) Nariadenie Rady z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 243).

( 10 ) Nariadenie z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti ( Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1 ).

( 11 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1 ).

( 12 ) Nariadenie Rady z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva ( Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 13/027, s. 142).

( 13 ) Nariadenie Rady z 27. júla 1994 o právach spoločenstva k odrodám rastlín ( Ú. v. ES L 227, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 03/016, s. 390).

( 14 ) Nariadenie z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) ( Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1 ).

( 21 ) Bod 24 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 22 ) Bod 40 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 23 ) Stanovisko z 5. apríla 2024 (pourvoi n o D 21‑21.615, s. 24 a 25).

( 24 ) Rozobraté v rozsudku Supreme Court (Najvyšší súd, Spojené kráľovstvo) z 10. júla 2024, Lipton and another/BA Cityflyer Ltd [(2024) UKSC 24, body 81 až 132].

( 25 ) Opísané v rozsudku Supreme Court (Najvyšší súd) z 10. júla 2024, Lipton and another/BA Cityflyer Ltd [(2024) UKSC 24, body 51 až 57].

( 26 ) Rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques ( C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 55 ), a uznesenie zo 16. júna 2021, Sharpston/Rada a zástupcovia vlád členských štátov ( C‑685/20 P , EU:C:2021:485 , bod 53 ).

( 33 ) VILLIGER, M. E.: Commentary on the 1969 Vienna Convention on the Law of Treaties , 2008, Article 70, marg. č. 14, a ASCENSIO, H., in: CORTEN, O., KLEIN, P.: The Vienna Conventions on the Law of Treaties: a commentary (Vol. 2), 2011, Article 70, marg. č. 8 a 9.

( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2023, Diamond Resorts Europe a i. ( C‑632/21 , EU:C:2023:671 , bod 66 ).

( 35 ) Pozri rozsudok Supreme Court (Najvyšší súd) z 10. júla 2024, Lipton and another/BA Cityflyer Ltd [(2024) UKSC 24, bod 66]. Ako príklad na strane Únie možno uviesť stanovisko odvolacieho senátu EUIPO uvedené v rozsudku Všeobecného súdu zo 16. marca 2022, Nowhere/EUIPO – Ye (APE TEES) ( T‑281/21 , EU:T:2022:139 , bod 15 ).

( 36 ) Pozri bod 44 vyššie.

( 37 ) Pozri článok 6 zákona o vystúpení.

( 38 ) Pozri bod 56 vyššie.

( 45 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci European Lotto and Betting a Deutsche Lotto‑ und Sportwetten ( C‑440/23 , EU:C:2025:668 , bod 54 ).

( 46 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci European Lotto and Betting und Deutsche Lotto‑ a Sportwetten ( C‑440/23 , EU:C:2025:668 , body 48 , 49 a 56 ), týkajúce sa ešte rozsiahlejšej otázky právomoci odmietnutia pri uplatňovaní cudzieho práva.

( 47 ) Rozsudok z 15. decembra 2022, HUK‑COBURG‑Allgemeine Versicherung ( C‑577/21 , EU:C:2022:992 , bod 52 ).

( 48 ) Rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i. ( C‑212/04 , EU:C:2006:443 , bod 110 ); z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) ( C‑582/21 , EU:C:2024:282 , bod 63 ), a z 5. júna 2025, Nuratau ( C‑349/24 , EU:C:2025:397 , bod 45 ).

( 49 ) Rozsudky z 8. novembra 2016, Ogňanov ( C‑554/14 , EU:C:2016:835 , bod 66 ); z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 76 ), a z 15. júla 2025, ECB a Komisia/Corneli ( C‑777/22 P a C‑789/22 P , EU:C:2025:580 , bod 140 ).

( ) Rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. ( C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 116 ); zo 4. júla 2006, Adeneler a i. ( C‑212/04 , EU:C:2006:443 , bod 111 ); z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) ( C‑582/21 , EU:C:2024:282 , bod 62 ), a z 5. júna 2025, Nuratau ( C‑349/24 , EU:C:2025:397 , bod 46 ).