C-386/24
ECLI:EU:C:2025:775
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0386
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 9. októbra 2025( 1 )
Vec C ‑ 386/24
Centro Petroli Roma Srl
proti
Agenzia delle Dogane e dei Monopoli
za účasti:
IP Industrial SpA,
Eni SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 267 tretí odsek ZFEÚ – Povinnosť vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v poslednom stupni podať návrh na začatie prejudiciálneho konania – Výnimky z tejto povinnosti – Zodpovednosť členských štátov za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie – Porušenia pripísateľné vnútroštátnemu súdu – Disciplinárna a občianskoprávna zodpovednosť sudcov – Nezávislosť súdnictva – Smernica 2006/123/ES – Smernica 2008/118/ES – Daňové sklady – Režim pozastavenia dane – Podmienky povolenia “
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), je v skutočnosti druhým takýmto návrhom podaným v príslušnom konaní prebiehajúcom na tomto súde.( 2 )
2. Vnútroštátny súd svojimi otázkami v prejednávanej veci žiada o objasnenie týkajúce sa zlučiteľnosti určitých ustanovení vnútroštátneho práva o prevádzke daňových skladov s právom Únie.
3. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania však – hoci len na okraj – nastoľuje aj ďalšiu otázku, ktorá má ústavnú a systémovú povahu: Za akých podmienok je vnútroštátna právna úprava stanovujúca pravidlá občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu vrátane porušenia práva Únie, ako je nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, zlučiteľná s požiadavkou nezávislosti súdnictva vyplývajúcou z práva Únie?
4. V týchto návrhoch sa budem zaoberať oboma otázkami.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
5. Odôvodnenie 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu( 3 ) znie takto:
„Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva poskytuje konkrétny právny základ pre oblasť daní[,] a vzhľadom na už prijaté nástroje Spoločenstva v tejto oblasti… je potrebné oblasť daní vylúčiť z rozsahu pôsobnosti tejto smernice.“
6. Článok 2 ods. 3 smernice 2006/123 v súvislosti s jej pôsobnosťou stanovuje, že „smernica sa nevzťahuje na oblasť daní“.
7. Odôvodnenia 15 a 16 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS( 4 ), ktorá bola medzičasom zrušená( 5 ), ale vo veci samej je uplatniteľná ratione temporis , zneli takto:
„(15) Vzhľadom na skutočnosť, že je potrebné vykonávať kontroly vo výrobných a skladovacích zariadeniach s cieľom zabezpečiť výber spotrebnej dane, je na uľahčenie týchto kontrol nutné zachovať systém daňových skladov podliehajúcich oprávneniu zo strany príslušných orgánov.
(16) Je tiež potrebné stanoviť povinnosti, ktoré majú spĺňať oprávnení prevádzkovatelia daňových skladov…“
8. Článok 1 smernice 2008/118 stanovoval:
„1. Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:
a) energetické výrobky a elektrina upravené smernicou 2003/96/ES [z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405)];
…“
9. Podľa článku 4 bodu 11 smernice 2008/118 sa „daňový sklad“ vymedzoval ako „miesto, kde oprávnený prevádzkovateľ daňového skladu v rámci podnikania tovar podliehajúci spotrebnej dani vyrába, spracúva, drží, prijíma alebo odosiela v režime pozastavenia dane za podmienok stanovených príslušnými orgánmi členského štátu, v ktorom sa daňový sklad nachádza“.
10. V článku 16 ods. 1 smernice 2008/118 sa stanovovalo:
„Otvorenie a prevádzkovanie daňového skladu oprávneným prevádzkovateľom daňového skladu podlieha povoleniu zo strany príslušných orgánov členského štátu, v ktorom sa daňový sklad nachádza.
Toto povolenie musí spĺňať podmienky, ktoré majú orgány právo ustanoviť na účely zamedzenia všetkým možnostiam daňových únikov alebo zneužitia dane.“
B. Vnútroštátne právo
11. Vnútroštátnym právnym predpisom uplatniteľným na spor vo veci samej je decreto legislativo 26 ottobre 1995 n. 504 – Testo unico delle disposizioni legislative concernenti le imposte sulla produzione e sui consumi e relative sanzioni penali e amministrative (legislatívny dekrét č. 504 z 26. októbra 1995 – konsolidované znenie legislatívnych ustanovení týkajúcich sa daní z výroby a zo spotreby, ako aj súvisiacich trestných a správnych sankcií; ďalej len „legislatívny dekrét“) v znení neskorších predpisov.
12. Článok 23 (s názvom „Daňové sklady energetických výrobkov“) legislatívneho dekrétu stanovuje okrem iného podmienky, za ktorých je povolený režim daňového skladu, a vyžaduje, aby prevádzkovatelia na jeho prevádzku získali licenciu. Predovšetkým odseky 3 a 4 tohto ustanovenia sú formulované takto:
„3. Prevádzku v režime daňového skladu možno povoliť za predpokladu, že existujú skutočné prevádzkové potreby a potreby zásobovania zariadenia, pre komerčné sklady skvapalneného ropného plynu s kapacitou najmenej 400 metrov kubických a pre komerčné sklady iných energetických výrobkov s kapacitou najmenej 10 000 metrov kubických.
4. Prevádzku v režime daňového skladu možno povoliť aj pre komerčné sklady skvapalneného ropného plynu s kapacitou menej ako 400 metrov kubických a pre komerčné sklady iných energetických výrobkov s kapacitou menej ako 10 000 metrov kubických, ak okrem podmienok uvedených v odseku 3 je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:
a) sklad uskutočňuje dodanie výrobkov oslobodených od spotrebnej dane alebo so zníženou sadzbou spotrebnej dane alebo prepravu energetických výrobkov v režime pozastavenia dane do členských štátov Únie alebo krajín mimo Únie v celkovom objeme aspoň 30 % celkového odberu za dvojročné obdobie;
b) sklad je rozšírením daňového skladu, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti a patrí do tej istej skupiny podnikov, alebo v prípade, že je vo vlastníctve iného subjektu, slúži trvalo tomuto daňovému skladu.“
13. Podľa článku 63 (s názvom „Licencie na prevádzku a ročné poplatky“) legislatívneho dekrétu platí, že licenciu požadovanú v jeho článku 23 udeľuje Ufficio dell’Agenzia delle dogane (Colný úrad, Taliansko; ďalej len „colný úrad“).
14. Vnútroštátny súd uvádza, že colný úrad 4. decembra 2017 vydal circolare amministrativa n. 14/D (administratívny obežník č. 14/D) s cieľom poskytnúť výkladové usmernenie k určitým ustanoveniam legislatívneho dekrétu.
15. Vnútroštátny súd napokon vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza aj Legge 13 aprile 1988, n. 117 – Risarcimento dei danni cagionati nell’esercizio delle funzioni giudiziarie e responsabilità civile dei magistrati (zákon č. 117 z 13. apríla 1988 – náhrada škody spôsobenej pri výkone súdnych funkcií a občianskoprávna zodpovednosť sudcov; ďalej len „zákon č. 117 z roku 1988“), v znení neskorších predpisov.
16. Podľa článku 2 ods. 3 bis tohto zákona platí, že „na účely určenia prípadov zjavného porušenia [vnútroštátneho] práva a práva [Únie] sa osobitne zohľadňuje miera jasnosti a presnosti porušených pravidiel a neospravedlniteľnosť a závažnosť porušenia. V prípade zjavného porušenia práva [Únie] sa zohľadní tiež nesplnenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku [ZFEÚ], ako aj rozpor medzi aktom alebo opatrením a výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie“.
III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
17. Centro Petroli Roma (odvolateľka vo veci samej; ďalej len „CPR“) je spoločnosť, ktorá sa zaoberá výrobou a spracovaním ropných výrobkov v odvetví energetických výrobkov a obchodovaním s týmito výrobkami. Od februára 2016 pôsobí v režime daňového skladu stanovenom v legislatívnom dekréte.
18. Colný úrad rozhodnutím č. 13042/2020 pozastavil licenciu vydanú spoločnosti CPR, pretože táto spoločnosť nespĺňala kvantitatívne kritériá stanovené v článku 23 ods. 3 legislatívneho dekrétu. CPR toto rozhodnutia napadla na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko). Daný súd žalobu zamietol.
19. CPR podala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada). Tento súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru päť prejudiciálnych otázok. Prvé dve otázky sa týkali rozsahu povinnosti vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v poslednom stupni podať návrh na začatie prejudiciálneho konania (prvá otázka) a interakcie medzi touto povinnosťou a vnútroštátnymi režimami zodpovednosti za pochybenia súdu (druhá otázka). Tretia, štvrtá a piata otázka sa týkala výkladu určitých ustanovení práva Únie, ktoré sa zdali uplatniteľné na daňové sklady.
20. Tieto otázky boli predmetom veci C‑597/21, v ktorej Súdny dvor rozhodol uznesením Centro Petroli Roma I. Súdny dvor v tomto uznesení i) v rámci odpovede na prvú otázku objasnil rozsah povinnosti vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v poslednom stupni podať návrh na začatie prejudiciálneho konania; ii) druhú otázku vyhlásil za zjavne neprípustnú, pretože nijako nesúvisela so sporom, o ktorý išlo vo veci samej, a iii) uviedol, že nie je potrebné odpovedať na ostatné tri otázky, ktoré boli položené iba pre prípad, že Súdny dvor na prvú otázku odpovie kladne (čo neurobil).
21. V kontexte toho istého vnútroštátneho konania teraz Consiglio di Stato (Štátna rada) na žiadosť spoločnosti CPR podáva na Súdny dvor druhý návrh na začatie prejudiciálneho konania. Prejudiciálne otázky v tomto konaní, ktoré sa zhodujú s treťou, štvrtou a piatou otázkou vo veci C‑597/21, sú tieto:
„1. Bráni správny výklad článkov 101 až 106 ZFEÚ, ako aj regulačného rámca vymedzeného smernicami [2006/123] a [2008/118] vnútroštátnemu pravidlu, ktoré vyplýva z článku 23 ods. 3 [legislatívneho dekrétu], ktorý stanovuje, že ‚3. Prevádzku v režime daňového skladu možno povoliť za predpokladu, že existujú skutočné prevádzkové potreby a potreby zásobovania zariadenia, pre komerčné sklady skvapalneného ropného plynu s kapacitou najmenej 400 metrov kubických a pre komerčné sklady iných energetických výrobkov s kapacitou najmenej 10 000 metrov kubických‘[?]
2. Bráni správny výklad článkov 101 až 106 ZFEÚ, ako aj regulačného rámca vymedzeného smernicami [2006/123] a [2008/118] vnútroštátnemu pravidlu, akým je článok 23 ods. 4 písm. a) a b) [legislatívneho dekrétu], ktorý stanovuje, že prevádzku v režime daňového skladu možno povoliť predovšetkým pre komerčné sklady skvapalneného ropného plynu s kapacitou menej ako 400 metrov kubických a pre komerčné sklady iných energetických výrobkov s kapacitou menej ako 10 000 metrov kubických, ak okrem podmienok uvedených v odseku 3 je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:
‚a) sklad uskutočňuje dodanie výrobkov oslobodených od spotrebnej dane alebo so zníženou sadzbou spotrebnej dane alebo prepravu energetických výrobkov v režime pozastavenia dane do členských štátov Únie alebo krajín mimo Únie v celkovom objeme aspoň 30 % celkového odberu za dvojročné obdobie;
b) sklad je rozšírením daňového skladu, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti a patrí do tej istej skupiny podnikov, alebo v prípade, že je vo vlastníctve iného subjektu, slúži trvalo tomuto daňovému skladu‘?
3. Bráni správny výklad a uplatňovanie zásady proporcionality v spojení s článkami 101 až 106 ZFEÚ a regulačným rámcom vymedzeným smernicami [2006/123] a [2008/118], najmä článkom 9, článkom 14 bodom 5 a článkom 15 ods. 2 smernice [2006/123], regulačným opatreniam (obežníkom, nariadeniam alebo iným opatreniam) prijatým vnútroštátnym orgánom, ktorých cieľom je objasniť vyššie uvedené podmienky stanovené v článku 23 ods. 4 písm. a) a b) [legislatívneho dekrétu] tým, že ich doplňujú?“
22. Písomné pripomienky predložili CPR, talianska vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania takisto predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 10. júla 2025.
IV. Analýza
23. Vnútroštátny súd sa svojimi troma otázkami, ktoré možno preskúmať spoločne, v podstate pýta Súdneho dvora, či články 101 až 106 ZFEÚ a ustanovenia smerníc 2006/123 a 2008/118 bránia vnútroštátnym opatreniam, ktoré na účely povolenia prevádzky komerčných skladov energetických výrobkov v režime pozastavenia dane stanovujú kritériá založené na kapacite, prevádzkových potrebách, potrebách zásobovania, podiele ťažby a/alebo funkčnom vzťahu medzi skladmi.
24. Predtým ako sa budem zaoberať hmotnoprávnymi záležitosťami vyplývajúcimi z tejto otázky (časť C), treba preskúmať prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania (časť A) a potom sa venovať predbežnej otázke, ktorú vnútroštátny súd rozoberá v tomto návrhu (časť B).
A. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
25. Podľa môjho názoru je nepochybné, že návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci je ako celok prípustný. Napriek tomu si myslím, že položené prejudiciálne otázky sú čiastočne neprípustné, konkrétne v rozsahu, v akom odkazujú na články 101 a 106 ZFEÚ.
26. V tejto súvislosti súhlasím s Komisiou, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevysvetlil – ako sa vyžaduje v článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – dôvody, pre ktoré sa rozhodol položiť otázku o výklade pravidiel Zmluvy týkajúcich sa hospodárskej súťaže medzi podnikmi, ani súvislosť, ktorú vidí medzi týmito pravidlami a ustanoveniami legislatívneho dekrétu. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom a/alebo účastníkmi konania, ktorí v tomto konaní predložili pripomienky, takisto nebolo možné extrapolovať relevantné prvky analýzy (napríklad relevantný výrobok a geografický trh, hlavných aktérov pôsobiacich na danom trhu, vplyv dotknutej právnej úpravy na daný trh atď.).
27. Preskúmanie zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy ako tej, o ktorú ide vo veci samej, s článkami 101 až 106 ZFEÚ, preto považujem za nemožné.
28. Preskúmanie prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania mi navyše dáva príležitosť zaoberať sa predbežnou otázkou, ktorá sa do istej miery týka otázky prípustnosti a ktorú vnútroštátny súd vo svojom návrhu položil iba okrajovo. Ide o zlučiteľnosť systému občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu vrátane porušenia práva Únie, ako je nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, s právom Únie.
B. Predbežná otázka: vnútroštátne systémy občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti sudcov za porušenie práva Únie
29. V záujme pochopenia, prečo vnútroštátny súd túto otázku položil iba okrajovo, môže byť užitočné vrátiť sa o krok späť a stručne spomenúť, čím sa Súdny dvor zaoberal (časť 1) a čím sa nezaoberal (časť 2) vo svojom uznesení Centro Petroli Roma I. Potom v krátkosti načrtnem dva prúdy judikatúry, ktoré sa v tomto kontexte zdajú relevantné (časti 3 a 4). Napokon uvediem niekoľko osobných úvah k tejto otázke (časť 5).
1. Otázka, ktorá sa v uznesení Centro Petroli Roma I riešila
30. Ako som vysvetlil v bode 20 vyššie, v uznesení Centro Petroli Roma I sa riešila iba podstata prvej prejudiciálnej otázky položenej v danej veci, ktorá sa týkala výkladu článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
31. Vnútroštátny súd žiadal o objasnenie v súvislosti s judikatúrou, podľa ktorej je vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni oslobodený od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v situácii, ktorá sa zvyčajne označuje ako prípad acte clair , keď sa výklad dotknutého ustanovenia práva Únie javí taký jasný, že neponecháva miesto na žiadne primerané pochybnosti.( 6 ) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti platí, že predtým než vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni konštatuje, že naozaj ide o situáciu acte clair , musí sa presvedčiť, že „táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak súdom ostatných členských štátov rozhodujúcim v poslednom stupni, ako aj Súdnemu dvoru“( 7 ).
32. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkali najmä toho, ako má vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni zisťovať, či bola táto podmienka splnená. V skratke sa pýtal, či je vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni povinný podrobne preukázať , že ostatné súdy členských štátov rozhodujúce v poslednom stupni a Súdny dvor by relevantné ustanovenie práva Únie vykladali rovnako.
33. Súdny dvor v reakcii na tieto pochybnosti konštatoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nie je povinný podrobne preukázať, že súdy rozhodujúce v poslednom stupni v iných členských štátoch a Súdny dvor by prijali rovnaký výklad.( 8 ) Postačuje totiž, aby vnútroštátny súd – po náležitom zvážení charakteristík vlastných právu Únie, osobitných ťažkostí, ktoré predstavuje jeho výklad, a rizika rozdielov v judikatúre v rámci Únie –, nadobudol vnútorné presvedčenie , že tieto iné súdy by dospeli k rovnakému záveru.( 9 )
34. Súdny dvor teda objasnil, že vnútroštátne súdy rozhodujúce v poslednom stupni majú pri rozhodovaní, či sú povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v situácii možného acte clair , uplatňovať štandard „primeraného presvedčenia“. Keďže je určenie správneho výkladu ustanovení práva Únie čisto právnou otázkou, bežné procesné pravidlá týkajúce sa dôkazov a dôkazného bremena v tejto súvislosti nemožno považovať za plne uplatniteľné. Jednoducho povedané, vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť, či má pred sebou prvky, ktoré môžu podporovať alternatívny výklad –, teda výklad odlišný od výkladu, ktorý sa tomuto súdu zdá prima facie správny: dotknutého ustanovenia práva Únie, ktorý je natoľko hodnoverný , že ho nemožno okamžite odmietnuť.( 10 )
35. V tomto kontexte takisto treba pripomenúť, že – ako Súdny dvor konštatoval v bode 51 svojho rozsudku Consorzio –, ak vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni rozhodne, že je od povinnosti podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ oslobodený, musí uviesť dôvody svojho rozhodnutia.
36. Ako som sa usiloval vysvetliť vo svojich návrhoch vo veci KUBERA, požadovaná úroveň podrobnosti odôvodnenia sa nevyhnutne líši v závislosti od konkrétnych okolností jednotlivých vecí. Podľa môjho názoru by malo za normálnych okolností postačovať, aby dotknutý vnútroštátny súd: i) výslovne uviedol výnimku (spomedzi tých, ktoré sú kodifikované v judikatúre CILFIT( 11 )), na ktorú sa odvoláva, a ii) poskytol stručné vysvetlenie toho, prečo sa táto výnimka považovala za uplatniteľnú. To však nevylučuje možnosť, že v niektorých konkrétnych prípadoch môže byť potrebné podrobnejšie odôvodnenie, alebo naopak že dôvody, pre ktoré odmietol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, sú také zrejmé, že výslovné odôvodnenie v tejto súvislosti môže byť zbytočné.( 12 )
2. Otázka, ktorá sa v uznesení Centro Petroli Roma I neriešila
37. Súdny dvor sa naopak vo svojom uznesení Centro Petroli Roma I nezaoberal podstatou druhej prejudiciálnej otázky, pretože – ako bolo vysvetlené – v prípade tejto otázky sa konštatovalo, že je zjavne neprípustná.( 13 ) Vnútroštátny súd preto – so zreteľom na posúdenie Súdneho dvora v tomto smere – v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepredkladá žiadne otázky v tejto súvislosti, no pritom dodáva, že daný problém je podľa jeho názoru naďalej naliehavý.
38. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa v podstate týkajú zlučiteľnosti vnútroštátneho systému občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu vrátane pochybení pri výklade a uplatňovaní pravidiel Únie, ako je nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, s právom Únie. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že neistota spojená s náležitou interakciou medzi talianskou právnou úpravou zodpovednosti sudcov a pravidlami Únie týkajúcimi sa nezávislosti súdnictva má vplyv na spôsob, akým hodnotí svoju povinnosť podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Tento súd podľa môjho chápania zastáva názor, že režim osobnej zodpovednosti, ktorý je príliš prísny, by de facto povzbudzoval súdy rozhodujúce v poslednom stupni, aby podali návrh na začatie prejudiciálneho konania aj v mnohých prípadoch, keď pôsobnosť a význam uplatniteľných ustanovení práva Únie považujú za dostatočne jasné.
39. Takýmto prípadom je zrejme aj prejednávaná vec, keďže vnútroštátny súd návrh podal najmä s cieľom vyhnúť sa riziku zodpovednosti, pretože dotknuté ustanovenia práva Únie na účely daného sporu považoval za actes clairs .
40. Keďže otázka vnútroštátneho súdu má ústavnú povahu a systémové dôsledky, považujem za vhodné uviesť v tejto súvislosti niekoľko úvah v nádeji, že pomôžu vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako aj iným vnútroštátnym súdom, ktoré môžu byť v podobnej pozícii.
41. Toto konanie však na posúdenie zlučiteľnosti systému zodpovednosti sudcov ako ten, ktorý taliansky zákonodarca zaviedol zákonom č. 117 z roku 1988 v znení neskorších predpisov( 14 ), s právom Únie očividne nie je vhodným fórom .
42. Preto sa pri rozoberaní tejto témy obmedzím na niekoľko všeobecných úvah, pričom sa zameriam najmä na druhy pochybení súdu, ktoré by mohli viesť k zodpovednosti, ktorú budem označovať ako „osobná zodpovednosť“ sudcov, bez narušenia nezávislosti súdnictva. Týmto pojmom označujem občianskoprávnu aj disciplinárnu zodpovednosť. Hoci pravdaže tieto dva druhy zodpovednosti sú do istej miery odlišné, podľa môjho názoru možno z hľadiska práva Únie identifikovať viaceré zásady uplatniteľné na oba. Na tomto mieste sa naopak nebudem zaoberať trestnou zodpovednosťou, pretože tento druh zodpovednosti do pôsobnosti dotknutých vnútroštátnych ustanovení nepatrí a v každom prípade zrejme vyvoláva odlišné otázky.
43. Pre jasnosť najprv rozlíšim dve oblasti zodpovednosti za pochybenia súdu, a to zodpovednosť členských štátov a osobnú zodpovednosť sudcov. Tieto dva druhy zodpovednosti boli predmetom dvoch prúdov judikatúry, ktoré sú prirodzene úzko prepojené.
3. Zodpovednosť členských štátov
44. Podľa ustálenej judikatúry platí, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie je súčasťou systému zavedeného Zmluvami Únie. Táto zásada platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom bez ohľadu na orgán členského štátu , ktorého konanie alebo nečinnosť zakladá toto porušenie.( 15 )
45. Podľa ustálenej judikatúry takisto platí, že v prípade takéhoto porušenia majú jednotlivci právo na náhradu, ak sú splnené tri podmienky: i) porušená právna norma Únie musí mať za cieľ priznať jednotlivcom práva; ii) porušenie tejto normy musí byť dostatočne závažné a iii) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť.( 16 ) Tieto podmienky boli stanovené právom Únie a členské štáty do nich ako do takých nemôžu zasahovať, ak by to mohlo viesť k vylúčeniu zodpovednosti v situáciách, v ktorých by inak došlo k jej založeniu.( 17 )
46. Súdny dvor v sérii vecí zo začiatku 21. storočia objasnil, že tieto zásady sa uplatňujú aj na porušenia, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdne orgány , vrátane tých, ktoré vyplývajú z rozhodnutí súdov rozhodujúcich v poslednom stupni.( 18 )
47. Súdny dvor v tomto kontexte takisto poskytol objasnenie v súvislosti s druhou podmienkou uvedenou vyššie týkajúcou sa dostatočne závažného porušenia práva Únie, z ktorého vyplýva, že každé porušenie pravidla Únie nevyhnutne zodpovednosť členského štátu nezakladá. Predovšetkým v súvislosti s porušeniami pripísateľnými vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni Súdny dvor uviedol, že táto podmienka znamená, že „zodpovednosť [štátu] môže vzniknúť iba vo výnimočnom prípade , keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porušil zjavným spôsobom uplatniteľné právne predpisy“( 19 ).
48. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že pri určení, či je porušenie „dostatočne závažné“, je potrebné zohľadniť všetky faktory charakterizujúce situáciu, ktorá je vnútroštátnemu súdu predložená. K týmto faktorom podľa Súdneho dvora patria: i) stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy; ii) priestor na posúdenie, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom; iii) úmyselná alebo neúmyselná povaha porušenia a spôsobenej škody; iv) ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného nesprávneho právneho posúdenia; v) okolnosť, že pozícia inštitúcie Únie mohla prispieť k prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo vnútroštátnej praxe, ktoré sú v rozpore s právom Únie, a vi) (prípadne) skutočnosť, že príslušný súd nesplnil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.( 20 )
49. Danú judikatúru chápem v tom zmysle, že iba to, že vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, nemôže samo osebe založiť zodpovednosť štátu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že „systém priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, zavedený článkom 267 ZFEÚ, nestanovuje žiadnu iniciatívu účastníkov konania“ a „účastníci konania nemôžu [vnútroštátnym súdom uložiť povinnosť] podať návrh na začatie prejudiciálneho konania… Systém zavedený článkom 267 ZFEÚ teda nepredstavuje možnosť opravného prostriedku ponúknutú účastníkom konania v spore pred vnútroštátnym súdom“.( 21 )
50. Jednoducho povedané, účelom článku 267 tretieho odseku ZFEÚ nie je priznať práva jednotlivcom a jeho porušenie preto samo osebe zodpovednosť členského štátu založiť nemôže. Okrem toho je ťažké predstaviť si, ako by samotné odmietnutie podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania mohlo strane sporu spôsobiť škodu, keď sú relevantné ustanovenia práva Únie vykladané správne.
51. Keď však vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni vykladá ustanovenie práva Únie nesprávne, skutočnosť, že si možno nesplnil povinnosť podať v súvislosti s týmto ustanovením návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, je faktorom, ktorý by sa mal zohľadniť pri hodnotení závažnosti porušenia.
52. Napokon môže byť užitočné zdôrazniť, že zásada zodpovednosti štátu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou systému prostriedkov nápravy zavedeného Zmluvami Únie, sa netýka osobnej zodpovednosti sudcov, ale zodpovednosti členských štátov. Pokiaľ je subjektom, ktorý môže byť zodpovedný za súdne rozhodnutia v rozpore s právom Únie, štát a akákoľvek náhrada sa dotknutým jednotlivcom vypláca zo štátneho rozpočtu, s takýmto systémom zodpovednosti sa nespája žiadne osobitné riziko, že by mohla byť spochybnená nezávislosť vnútroštátnych súdov.( 22 )
4. Osobná zodpovednosť sudcov
53. Vytvorenie systémov osobnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu naopak patrí do rámca právomoci členských štátov regulovať organizáciu súdnictva.( 23 ) Členské štáty majú pri vytváraní takéhoto systému širokú mieru voľnej úvahy.( 24 ) V Únii aj mimo nej v skutočnosti existujú rôzne takéto systémy, v rámci ktorých sa vo vzťahu k občianskoprávnej a/alebo disciplinárnej zodpovednosti za konanie pri výkone súdnych funkcií stanovuje rozličná miera imunity.( 25 )
54. Súdny dvor už mal príležitosť preskúmať zlučiteľnosť niektorých vnútroštátnych systémov osobnej zodpovednosti sudcov s právom Únie vo viacerých veciach, ktoré mu boli v posledných rokoch predložené.
55. V tejto súvislosti uznal, že existencia systémov osobnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu môže prispieť k posilneniu zodpovednosti a účinnosti súdneho systému. Súdny dvor však takisto upozornil, že členské štáty musia pri výkone svojej právomoci v tejto oblasti zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Za kľúčové považoval predovšetkým to, aby bol každý takýto systém koncipovaný spôsobom, ktorý zachováva nezávislosť súdov rozhodujúcich o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie.( 26 )
56. Na tomto mieste sotva treba zdôrazňovať, aká dôležitá je v právnom poriadku Únie požiadavka, aby boli súdy vykladajúce a uplatňujúce právo Únie nezávislé.( 27 ) Táto požiadavka vyplýva predovšetkým z článku 2 ZEÚ, článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Implicitne vyplýva aj z článku 267 ZFEÚ.
57. Je zrejmé, že uznanie zásady osobnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu so sebou nesie isté riziká týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti sudcov.( 28 ) Nevhodne koncipované systémy zodpovednosti môžu ohroziť – alebo minimálne vyvolať u verejnosti podozrenie, že môžu ohroziť – rovnováhu a integritu súdneho rozhodovania. Samotná perspektíva začatia disciplinárneho vyšetrovania na žiadosť členov vlády alebo osôb v rámci súdnej hierarchie alebo právnych krokov nespokojných majetných strán sporu v niektorých prípadoch môže – aj keď si to daná osoba neuvedomuje – vyvíjať určitý tlak na tých, ktorých úlohou je rozhodovať v občianskoprávnom či správnom spore alebo v trestnom konaní.( 29 ) Takéto konanie v skutočnosti môže mať závažný vplyv na život a kariéru predstaviteľov justície, proti ktorým sa vedie.( 30 ) Nevhodne koncipované systémy osobnej zodpovednosti by teda mohli viesť k riziku zaujatosti pri výkone súdnych funkcií a/alebo by naň mohli mať odstrašujúci účinok.( 31 )
58. Súdny dvor preto konštatoval, že „záruka nezávislosti si síce nevyžaduje, aby mali sudcovia absolútnu imunitu za úkony uskutočnené v rámci výkonu svojich sudcovských funkcií, ich osobnú zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone funkcie je však možné vyvodzovať len vo výnimočných prípadoch , v ktorých sa preukáže ich závažné osobné zavinenie“( 32 ). Z toho vyplýva, že ak „pri rozhodovaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdneho orgánu, sam[o] osebe [to] nepostačuje na vyvodenie osobnej zodpovednosti dotknutého sudcu“( 33 ).
59. Súdny dvor navyše za nevyhnutné v záujme toho, aby sa zabezpečilo dodržiavanie zásady nezávislosti súdnictva, považoval aj ďalšie prvky vnútroštátnych systémov osobnej zodpovednosti sudcov. Konštatoval predovšetkým to, že takéto systémy musia stanovovať „pravid[lá], ktoré definujú okrem iného správanie zakladajúce disciplinárne previnenia, ako aj konkrétne uplatniteľné sankcie, predpokladajú účasť nezávislého orgánu v súlade s postupom zaručujúcim v plnom rozsahu práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, najmä právo na obhajobu, a zakotvujú možnosť napadnúť na súde rozhodnutia disciplinárnych orgánov“( 34 ).
60. V tomto kontexte teraz uvediem niekoľko pripomienok, ktoré by vnútroštátnemu súdu mohli pomôcť pri riešení kľúčovej otázky, ktorou sa zaoberal vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to otázky, kedy by pochybenie súdu mohlo založiť osobnú zodpovednosť sudcov za ich (chybné) rozhodnutia bez narušenia nezávislosti súdnictva.
5. Niekoľko úvah týkajúcich sa osobnej zodpovednosti sudcov a nezávislosti súdnictva
61. Na úvod chcem objasniť, že podľa môjho názoru je nemožné predstaviť si test, ktorý by mohol slúžiť na jasné rozlíšenie pochybení súdu, ktoré by mohli zakladať osobnú zodpovednosť sudcov bez ohrozenia nezávislosti súdnictva, a takých pochybení súdu, ktoré by naopak z tohto hľadiska mohli byť problematické. Myslím si, že možno uviesť len niekoľko hlavných zásad , ktoré by sa mohli uplatňovať na občianskoprávnu aj disciplinárnu zodpovednosť.
62. Viaceré z týchto zásad možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora uvedenej vyššie. Nemám na mysli len judikatúru týkajúcu sa osobnej zodpovednosti sudcov, ale aj tú, ktorá sa týka zodpovednosti členských štátov. Vzhľadom na ich podobný predmet totiž niektoré zásady formulované v rozhodnutiach Súdneho dvora týkajúcich sa zodpovednosti štátu podľa môjho názoru môžu byť analogicky uplatniteľné aj v prípade osobnej zodpovednosti sudcov.
63. Zastávam však názor, že vo všeobecnosti by sa mala osobná zodpovednosť zakladať ťažšie než zodpovednosť členských štátov. Súdny dvor totiž konštatoval, že kým formy zodpovednosti štátu vo všeobecnosti žiadny problém v súvislosti s požiadavkou nezávislosti súdnictva nevyvolávajú, v prípade systémov osobnej zodpovednosti by to mohlo byť inak. Keď sú takéto systémy koncipované nevhodne, nezávislosť súdnictva by potenciálne mohli narušiť. Súdny dvor preto v súvislosti so systémami osobnej zodpovednosti podotkol, že takáto zodpovednosť by mohla vzniknúť iba v „celkom“ výnimočných prípadoch.( 35 )
64. To samozrejme platí aj v prípade povinnosti vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v poslednom stupni podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorá sa stanovuje v článku 267 treťom odseku ZFEÚ. V tejto súvislosti môžem teda iba čiastočne súhlasiť so stanoviskom generálnej advokátky Ćapeta( 36 ), podľa ktorého by nepodanie tohto návrhu nikdy nemohlo viesť k osobnej zodpovednosti sudcov, pokiaľ primerane vysvetlili dôvody, pre ktoré tak odmietli urobiť. Teraz vysvetlím, čo tým myslím.
65. Z článku 267 tretieho odseku ZFEÚ vyplývajú dve povinnosti: jedna hmotnoprávnejšia (podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ak vznikla otázka výkladu práva Únie a neuplatňujú sa výnimky podľa rozsudku CILFIT) a jedna procesnoprávnejšia (vysvetliť dôvody odmietnutia podania tohto návrhu).( 37 ) Hoci sú nerozlučne spojené, stále ide o samostatné povinnosti.
66. Nevidím žiadny prijateľný dôvod, prečo by mohlo zodpovednosť založiť iba porušenie jednej z nich. Uvedené platí o to viac, že hlavnou a dôležitejšou z týchto dvoch povinností je očividne povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, a to z dôvodu jej vplyvu na predmetný spor, ako aj na jednotnosť a konzistentnosť právneho poriadku Únie. Povinnosť odôvodnenia je vo vzťahu k tejto hlavnej povinnosti doplnková a je kľúčová pri zabezpečovaní jej plnenia.
67. Ako konštatoval Súdny dvor, ochrana nezávislosti súdov nemôže mať za následok, „že sa úplne vylúči možnosť vzniku disciplinárnej zodpovednosti sudcu v niektorých celkom výnimočných prípadoch z dôvodu súdnych rozhodnutí, ktoré prijal. Požiadavka nezávislosti totiž evidentne nemá za cieľ odobriť prípadné vážne a úplne neospravedlniteľné správanie sudcov, ktoré by spočívalo napríklad v porušovaní – úmyselnom , na základe zlého úmyslu či obzvlášť závažnej a hrubej nedbanlivosti – pravidiel vnútroštátneho práva a práva Únie, ktorých dodržiavanie majú zabezpečiť, alebo vo svojvôli či v odopretí spravodlivosti, hoci… majú úlohu rozhodovať v sporoch, ktoré im predkladajú osoby podliehajúce súdnej právomoci“( 38 ).
68. Tieto úvahy sa zdajú relevantné v zásade pre každú povinnosť podľa pravidiel Únie. Nemožno teda vylúčiť, že nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor z dôvodu do očí bijúceho pochybenia pri výklade a uplatňovaní článku 267 tretieho odseku ZFEÚ( 39 ) by mohlo legitímne založiť osobnú zodpovednosť sudcov zodpovedných za takéto porušenie.( 40 )
69. Na tomto mieste sa mi však zdá potrebné rozlišovať medzi občianskoprávnou a disciplinárnou zodpovednosťou. Pokiaľ ide o občianskoprávnu zodpovednosť, nesplnenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania by ju podľa môjho názoru malo založiť iba v prípade, keď bolo ustanovenie práva Únie, vo vzťahu ku ktorému mal vnútroštátny súd návrh podať, vykladané nesprávne, čo žalobcovi spôsobilo škodu. Ako sa vysvetľuje v bode 50 vyššie, ak sa relevantné ustanovenia práva Únie uplatňujú správne, stranám sporu žiadna škoda vzniknúť nemôže.
70. V prípade disciplinárnej zodpovednosti naopak nevidím žiadny dôvod vylučovať možnosť, že nesplnenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania by za výnimočných okolností mohlo odôvodniť disciplinárne opatrenia bez ohľadu na škodu spôsobenú stranám sporu. Môže to tak byť predovšetkým vtedy, keď odmietnutie podania tohto návrhu nie je zriedkavým a dokonca ani izolovaným prípadom, ale je súčasťou systematického nesprávneho konania. Nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z daného porušenia majú v takom prípade vplyv na účinnosť mechanizmu spolupráce zavedeného článkom 267 ZFEÚ.
71. V každom prípade ešte raz opakujem, že obe formy zodpovednosti môžu vzniknúť iba vo veľmi výnimočných situáciách.
72. Skutočnosť, že Súdny dvor mohol takéto porušenie konštatovať v kontexte konania začatého podľa článku 258 alebo 259 ZFEÚ( 41 ), napríklad v tejto súvislosti nie je rozhodujúca. Predmetom konania o nesplnení povinnosti totiž môže byť akékoľvek porušenie práva Únie bez ohľadu na jeho zjavnosť a mieru závažnosti.( 42 )
73. To isté mutatis mutandis platí v situáciách, v ktorých vnútroštátny súd požiada Súdny dvor, aby posúdil, či by sa mal článok 267 tretí odsek ZFEÚ za daných okolností vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni by bol povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.( 43 ) Súdny dvor by s výnimkou prípadu, že by bol osobitne požiadaný, aby rozhodol o závažnosti porušenia na účely zodpovednosti (zodpovednosti štátu alebo osobnej zodpovednosti sudcov), odpovedal v tom zmysle, že by jednoducho objasnil rozsah povinnosti podať daný návrh so zreteľom na právne a skutkové okolnosti, ktoré mu predložil vnútroštátny súd.
74. Takáto zodpovednosť navyše nemôže vyplývať zo samotnej skutočnosti, že Súdny dvor v neskoršej judikatúre prijal odlišný výklad dotknutého pravidla Únie než vnútroštátny súd, ktorý dané pravidlo považoval za acte clair (alebo acte éclairé ). Prvky ex post facto by sa v tomto kontexte podľa môjho názoru mali používať veľmi obozretne. Rovnako ako v akomkoľvek inom právnom poriadku sa judikatúra Únie neustále vyvíja, pretože súdy Únie (Súdny dvor Európskej únie a vnútroštátne súdy) vydávajú nové rozhodnutia, v rámci ktorých uplatňujú existujúce pravidlá na nové okolnosti. Tento jav vývoja je v Únii, ktorá bola od začiatku koncipovaná ako dynamické politické zriadenie, pravdepodobne ešte významnejší.
75. Pri konštatovaní pochybenia súdu, ktoré by z dôvodu svojej veľmi výnimočnej povahy potenciálne mohlo založiť osobnú zodpovednosť bez toho, aby bola ohrozená nezávislosť súdnictva, podľa môjho názoru môžu byť kľúčové štyri parametre. Z pohľadu rozumného a obozretného sudcu musí byť pochybenie súdu – v tomto prípade nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania – i) zjavné (jasné a očividné, nie diskutabilné); ii) závažné (mať významný vplyv na výsledok konania vo veci samej alebo na účinnosť mechanizmu spolupráce); iii) neospravedlniteľné (bez akýchkoľvek faktorov, ktoré opodstatnene mohli viesť k pochybeniu) a iv) dôsledkom vedomého rozhodnutia sudcov ignorovať právo alebo hrubej nedbanlivosti z ich strany.
76. Zdá sa mi, že tieto závery sú viac‑menej v súlade s medzinárodnými normami aj s judikatúrou Corte costituzionale (Ústavný súd).( 44 )
77. Vnútroštátny systém osobnej zodpovednosti sudcov za porušenie práva Únie vrátane nepodania návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ktorý by sa mohol uplatňovať pri menej závažných porušeniach, by podľa môjho názoru mohol ohroziť rovnováhu a integritu súdneho rozhodovania a tým ovplyvniť nezávislosť sudcov.
78. Takýto systém by navyše mohol narušiť účinnosť systému justičnej spolupráce a dialógu medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ.( 45 ) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že pravidlá vnútroštátneho práva nemôžu vnútroštátnemu súdu brániť, aby využil možnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo si prípadne splnil uvedenú povinnosť. Kombinácia týchto prvkov (možnosť a povinnosť v závislosti od okolností) je – ako konštatoval Súdny dvor – „neoddeliteľnou súčasťou“ tohto systému spolupráce a dialógu.( 46 )
79. Podobné úvahy podľa môjho názoru platia v prípade pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré vnútroštátne súdy rozhodujúce v poslednom stupni de facto zbavujú voľnosti, ktorú im priznáva článok 267 ZFEÚ pri posúdení toho, či bola na týchto súdoch náležite „položená“ otázka týkajúca sa výkladu práva Únie. Otázka, či sa v danej veci uplatňuje niektorá z výnimiek podľa rozsudku CILFIT, si vyžaduje, aby dotknutý súd vykonal nuansované posúdenie.( 47 ) Pri určení, či vzniká povinnosť stanovená v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, sa musia vziať do úvahy viaceré prvky, pričom toto určenie v zásade prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý koná nezávisle a s náležitou starostlivosťou.( 48 )
80. Vnútroštátne právo nemôže mať za následok obmedzenie voľnosti vnútroštátneho súdu podľa článku 267 ZFEÚ, ktorého účinkom by bolo, že niektoré situácie, v ktorých povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania neexistuje, by sa v praxi považovali za situácie, v ktorých sa takýto návrh podať musí.( 49 ) Za takýchto okolností by sa početné návrhy na začatie prejudiciálneho konania podávali v situácii, keď by to nebolo skutočne potrebné. Tým by sa zbytočne odďaľovalo riešenie dotknutých sporov a zvyšovalo by sa pracovné zaťaženie Súdneho dvora, čo by zasa mohlo mať vplyv na účinné a včasné riešenie iných prejednávaných vecí. Okrem toho by to umožňovalo zneužívanie konania nečestnými stranami sporu.
81. Vzhľadom na uvedené zastávam názor, že vnútroštátne systémy občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti sudcov za pochybenia súdu – vrátane nesplnenia požiadavky nezávislosti súdnictva vyplývajúcej z práva Únie, ako je nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ –, sú s právom Únie zlučiteľné, ak sú obmedzené na veľmi výnimočné situácie. O takéto situácie ide vtedy, keď je pochybenie súdu zjavné, závažné a neospravedlniteľné a je dôsledkom vedomého rozhodnutia sudcu ignorovať právo alebo hrubej nedbanlivosti z jeho strany.
C. Posúdenie prejudiciálnych otázok
82. Vnútroštátny súd svojimi troma otázkami žiada o náležitý výklad troch súborov pravidiel Únie, pričom sa Súdneho dvora pýta, či je vnútroštátna právna úprava, ako je legislatívny dekrét, zlučiteľná s i) článkami 101 až 106 ZFEÚ; ii) ustanoveniami smernice 2006/123 a iii) ustanoveniami smernice 2008/118.
83. V bodoch 25 až 27 vyššie som vysvetlil, že v súvislosti s článkami 101 až 106 ZFEÚ sú otázky neprípustné. Nižšie sa budem zaoberať výkladom ostatných dvoch súborov ustanovení.
1. Smernica 2006/123
84. Smernica 2006/123 – často označovaná ako „smernica o službách“ – „stanovuje všeobecné ustanovenia, ktoré uľahčujú výkon slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb“ (jej článok 1 ods. 1) odstraňovaním prekážok brániacich rozvoju trhu so službami v Únii s cieľom posilniť vnútorný trh a zároveň podporovať vyrovnaný a udržateľný hospodársky a sociálny pokrok (odôvodnenia 1 a 5).
85. Článok 2 smernice 2006/123, ktorý sa zameriava na „rozsah pôsobnosti“ smernice, stanovuje, že „sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte“ (odsek 1). Ďalej uvádza niektoré činnosti , ktoré majú povahu výnimky a smernica sa na ne nevzťahuje (odsek 2), a napokon stanovuje, že daná smernica „sa nevzťahuje na oblasť daní “ (odsek 3).( 50 )
86. Dôvod tohto vylúčenia sa vysvetľuje v odôvodnení 29 smernice 2006/123: „Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva poskytuje konkrétny právny základ pre oblasť daní[,] a vzhľadom na už prijaté nástroje [Únie] v tejto oblasti… je potrebné oblasť daní vylúčiť z rozsahu pôsobnosti tejto smernice“.
87. Súdny dvor so zreteľom na tieto prvky vo svojom rozsudku Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK konštatoval, že výraz „oblasť daní“ sa musí vykladať extenzívne, pričom zahŕňa „nielen… všetky oblasti zdaňovania, ale aj… všetky aspekty tejto oblasti“( 51 ).
88. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré napadla CPR, sa na účely článku 2 ods. 3 smernice 2006/123 týkajú „oblasti daní“. Stanovujú podmienky, za ktorých sa určitým hospodárskym subjektom (prevádzkovateľom skladov) priznáva daňové zvýhodnenie. Toto zvýhodnenie podľa článku 4 bodu 1 smernice 2008/118 spočíva v povolení „v daňovom sklade vyrába[ť], spracúva[ť], drž[ať], prijíma[ť] alebo odosiela[ť] tovar podliehajúci spotrebnej dani v režime pozastavenia dane “( 52 ).
89. Legislatívny dekrét v skutočnosti predstavuje opatrenie na vykonanie smernice 2008/118, čo je právny predpis prijatý na základe vtedajšieho článku 93 ES (teraz článok 113 ZFEÚ), ktorý umožňuje prijatie „pravid[iel] na zosúlaďovanie právnych predpisov týkajúcich sa dane z obratu, spotrebných daní a iných foriem nepriameho zdaňovania“. Smernica 2006/123 bola naopak prijatá na základe vtedajšieho článku 47 ods. 2 a článku 55 ES (teraz článok 53 ods. 2 a článok 62 ZFEÚ), ktoré sú právnym základom týkajúcim sa voľného pohybu služieb.
90. Keďže teda smernica 2006/123 nie je v tomto prípade uplatniteľná, nemožno ju vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniam, ako sú tie, ktoré sa stanovujú v legislatívnom dekréte.
2. Smernica 2008/118
91. Článok 16 ods. 1 smernice 2008/118 stanovuje, že „otvorenie a prevádzkovanie daňového skladu oprávneným prevádzkovateľom daňového skladu podlieha povoleniu zo strany príslušných orgánov členského štátu, v ktorom sa daňový sklad nachádza“. V tomto ustanovení sa takisto dodáva, že „toto povolenie musí spĺňať podmienky , ktoré majú orgány právo ustanoviť na účely zamedzenia všetkým možnostiam daňových únikov alebo zneužitia dane “( 53 ).
92. Odôvodnenie 15 smernice 2008/118 vysvetľuje, že „vzhľadom na skutočnosť, že je potrebné vykonávať kontroly vo výrobných a skladovacích zariadeniach s cieľom zabezpečiť výber spotrebnej dane , je na uľahčenie týchto kontrol nutné zachovať systém daňových skladov podliehajúcich oprávneniu zo strany príslušných orgánov“. V odôvodnení 16 rovnakej smernice sa dodáva, že „je tiež potrebné stanoviť povinnosti, ktoré majú spĺňať oprávnení prevádzkovatelia daňových skladov…“.( 54 )
93. Tieto ustanovenia teda objasňujú, že systém povoľovania je kľúčový na účely zamedzenia daňovým únikom, zneužívaniu dane a daňovým podvodom. Cieľom tohto systému je v skutočnosti „zabezpečenie, že dotknutý prevádzkovateľ daňového skladu dosahuje mieru spoľahlivosti požadovanú pre režim pozastavenia dane“( 55 ). Ako pri mnohých príležitostiach uviedol Súdny dvor, „v rámci pôsobnosti smernice 2008/118 vo všeobecnosti predchádzanie podvodom a zneužívaniu predstavuje spoločný cieľ tak práva Únie, ako aj práva členských štátov… ako to potvrdzujú odôvodnenia 15 a 16, ako aj článok 16 tejto smernice“( 56 ).
94. V skutočnosti ide o jediný cieľ daného systému.( 57 ) Členské štáty preto prostredníctvom systému povoľovania podľa tejto smernice nemôžu sledovať iné ciele, ktoré nesúvisia s cieľom zamedziť daňovým únikom a zneužívaniu dane.
95. Ak sú však podmienky, ktoré sa stanovujú vo vnútroštátnej právnej úprave na účely udelenia povolenia, určené na presadzovanie tohto cieľa, členským štátom v tejto súvislosti prináleží široká miera voľnej úvahy. Smernica 2008/118 totiž neobsahuje žiadne pravidlo ani hlavnú zásadu, ktoré by sa týkali tejto otázky. Ako sa uvádza v odporúčaní Komisie 2000/789/ES z 29. novembra 2000, ktorým sa stanovujú usmernenia týkajúce sa oprávnenia prevádzkovateľa daňového skladu v súlade so smernicou Rady 92/12/EHS, pokiaľ ide o výrobky podliehajúce spotrebnej dani [ neoficiálny preklad ],( 58 ) členské štáty na tieto účely používajú rôzne kritériá.
96. Talianska vláda na pojednávaní vysvetlila, že podľa jej skúsenosti sa podvodov častejšie dopúšťajú novozaložené malé spoločnosti, ktoré sú často zakladané prostredníctvom nastrčených osôb, a keď orgány verejnej moci protiprávne konanie odhalia, sú rýchlo zrušené. Talianska právna úprava sa preto opiera najmä o kritériá, ktoré zabezpečujú minimálnu kapacitu alebo relevantnú obchodnú aktivitu skladu alebo jeho prepojenie s existujúcimi skladmi, ktoré majú preukázanú históriu skutočných činností. Táto vláda dodala, že rýchle zvyšovanie počtu malých skladov by spôsobilo, že monitorovanie ich činností by bolo pre orgány verejnej moci náročné a nákladné.
97. V tomto kontexte v smernici 2008/118 nevidím nič, čo by mohlo v zásade brániť v tom, aby vnútroštátna právna úprava podmienila požadované povolenie splnením kritérií založených na kapacite, prevádzkových potrebách, potrebách zásobovania, podiele ťažby a/alebo funkčnom vzťahu medzi skladmi. Pokiaľ sa potvrdí skutkový kontext uvedený talianskou vládou – čoho overenie prináleží vnútroštátnemu súdu –, v spise sa nenachádzajú žiadne informácie, ktoré by naznačovali, že talianske orgány voľbou uvedených kritérií prekročili medze voľnej úvahy priznanej článkom 16 ods. 1 smernice 2008/118.
98. Ako som vysvetlil, členské štáty v tomto kontexte disponovali širokou mierou voľnej úvahy. Odôvodnenie 15 smernice 2008/118 objasnilo, že uľahčenie kontrol patrí k cieľom sledovaným systémom povoľovania. Odporúčanie 2000/789 navyše členské štáty vyzývalo, aby „uplatňovali prísne kritériá na udeľovanie oprávnení“ [ neoficiálny preklad ]( 59 ).
99. Napriek tomu by sa nemalo zabúdať na skutočnosť, že hlavným cieľom smernice 2008/118 bolo zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu prostredníctvom harmonizácie podmienok vyrubenia spotrebnej dane z tovaru.( 60 ) V takom prípade je logické, že cieľom relevantných vnútroštátnych opatrení by malo byť – ako sa správne uvádza v článku 2 ods. 1 odporúčania 2000/789 – dosiahnutie rovnováhy medzi uľahčovaním obchodu a umožnením účinnej kontroly.
100. Potreba uplatňovať vyvážený prístup v tejto súvislosti vyplýva aj zo zásady proporcionality . Podľa ustálenej judikatúry totiž platí, že členské štáty musia pri preberaní alebo vykonávaní práva Únie dodržiavať všeobecné zásady práva Únie, a to, pravdaže, vrátane zásady proporcionality. Členské štáty preto musia použiť také prostriedky, ktoré okrem toho, že im umožnia účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, a v čo najmenšej miere zasahujú do iných cieľov a zásad stanovených dotknutou právnou úpravou Únie. Pokiaľ sa teda ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.( 61 )
101. Posúdenie proporcionality konkrétnejšie zahŕňa preskúmanie troch kumulatívnych kritérií, t. j. toho, či sú prijaté opatrenia i) „vhodné“; ii) „nevyhnutné“ a iii) „primerané sensu stricto “.( 62 )
102. Posúdenie proporcionality napadnutých ustanovení v prejednávanej veci vzhľadom na technickú povahu ich predmetu vôbec nie je priamočiare. Bude preto najlepšie, ak sa táto otázka ponechá na posúdenie vnútroštátnemu súdu. S cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočné usmernenia však teraz uvediem niekoľko úvah týkajúcich sa toho, ako by sa malo toto posúdenie vykonať, so zreteľom na osobitosti napadnutých ustanovení.
103. Vnútroštátny súd by mal v prvom rade skontrolovať, či je opatrenie vhodné . Teda či môže prispieť k dosiahnutiu sledovaného cieľa a či zodpovedá skutočnému úsiliu o jeho dosiahnutie konzistentným a systematickým spôsobom.
104. V prejednávanej veci si to môže vyžadovať, aby vnútroštátny súd overil po prvé to, či boli použité kritériá skutočne formulované s cieľom bojovať proti daňovým únikom a zneužívaniu dane (prostredníctvom predchádzania situáciám, v ktorých zvyčajne dochádza k podvodom, a uľahčovania kontrol ex post ). Vnútroštátny súd by mal v tomto kontexte podľa môjho názoru zabezpečiť, aby sa kritériá formulované vágne a/alebo ponechávajúce širokú mieru voľnej úvahy colnému orgánu (ako sú tie, ktoré sa týkajú „skutočných prevádzkových potrieb a potrieb zásobovania zariadenia“) vykladali a uplatňovali správne.
105. Znamená to, že prvky, ktoré tento orgán zohľadňuje na účely overenia, či sú tieto podmienky splnené, sa týkajú len spoľahlivosti prevádzkovateľa skladu a nie iných faktorov, ako sú obchodné alebo hospodárske faktory. Orgány by napríklad licencie nemohli udeľovať na základe vlastného hodnotenia toho, či na trhu existuje dopyt po ďalších skladoch alebo či je oblasť zvolená pre zariadenie dostatočne „pokrytá“ inými skladmi.
106. Vhodnosť opatrenia takisto predpokladá, že kritériá stanovené v legislatívnom dekréte (z hľadiska druhu parametra, hodnôt, na ktoré sú tieto parametre stanovené, atď.) môžu zmysluplne prispieť k plneniu sledovaného cieľa, v tomto prípade k zamedzeniu daňovým únikom a zneužívaniu dane. Tieto kritériá sú teda primerané na identifikáciu situácií, ktoré častejšie vedú k podvodom a zneužívaniu, so zreteľom na zdroje, ktoré štát môže primerane vynaložiť na kontroly ex ante a ex post ?
107. Po druhé v súvislosti s požiadavkou „nevyhnutnosti“ opatrenia by mal vnútroštátny súd overiť, i) či existovali rovnako účinné opatrenia, ktoré boli menej reštriktívne, a ii) či dané opatrenie neprekračuje rámec toho, čo sa vyžaduje na dosiahnutie dotknutého cieľa.
108. V praxi to predovšetkým znamená, že je potrebné zvážiť, či pre talianske orgány bolo možné prijať alternatívne menej prísne podmienky,( 63 ) ktorými by sa dosiahla primeraná úroveň ochrany pred daňovými únikmi a podvodmi.
109. Po tretie primeranosť sensu stricto zahŕňa posúdenie nevýhod spojených s daným opatrením a toho, či sú tieto nevýhody primerané sledovaným cieľom. Znamená to predovšetkým zameranie na otázku, či sa daným opatrením dosahuje spravodlivá rovnováha medzi dotknutými záujmami, teda záujmom, ktorý týmto opatrením sleduje štát (zamedzenie daňovým únikom a zneužívaniu dane), a záujmom nepriaznivo dotknutých osôb (podnikov, pre ktoré je náročné alebo dokonca nemožné preukázať svoju spoľahlivosť).
110. So zreteľom na argumenty CPR sa mi zdá, že v prejednávanej veci bude kľúčové overiť, či taliansky zákonodarca nenastavil „latku“ príliš vysoko, takže dotknuté fiškálne zvýhodnenie môžu skutočne využívať len (alebo najmä) veľké skupiny. Menšie spoločnosti a nezávislé hospodárske subjekty by takisto mali byť schopné preukázať svoju spoľahlivosť bez toho, aby museli absolvovať prehnané, nepotrebné alebo neprimerane zdĺhavé a nákladné správne konania.
111. V tomto kontexte je prirodzene dôležité overiť nielen to, či sú kritériá stanovené v legislatívnom dekréte primerané „na papieri“, ale aj to, či ich colné orgány uplatňujú spravodlivo a nediskriminačne. Akýkoľvek rozdiel v zaobchádzaní s jednotlivými hospodárskymi subjektmi v rámci samotného právneho predpisu aj pri jeho každodennom uplatňovaní by mal byť primeraný a spojený s objektívnym rozdielom v úrovni rizika pre účinný výber spotrebných daní v jednotlivých situáciách.
112. V tomto kontexte by som dodal, že skutočnosť, že správne orgány (v tomto prípade colný úrad) prijímajú nezáväzné akty (ako je „circolare amministrativa“( 64 )) určené na usmernenie zamestnancov „v praxi“ v súvislosti s náležitým výkladom relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, sama osebe zrejme problematická nie je. V tomto smere však treba uviesť dve poznámky. Po prvé platí, že aj keď sú tieto akty nezáväzné, je kľúčové, aby boli v súlade s právom Únie. Inak by mohli byť pre orgány zodpovedné za udeľovanie licencií zavádzajúce, čo by malo za následok potenciálne porušenie relevantných pravidiel Únie. Po druhé v rozsahu, v akom majú tieto akty podstatný vplyv na spôsob uplatňovania podmienok stanovených vo vnútroštátnej právnej úprave, môže byť z dôvodu právnej istoty potrebné sprístupniť tieto akty dotknutým podnikom.
113. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa mi zdá, že článok 16 smernice 2008/118 nebráni vnútroštátnym opatreniam, ktoré na účely povolenia prevádzky komerčných skladov energetických výrobkov v režime pozastavenia dane stanovujú kritériá založené na kapacite, prevádzkových potrebách, potrebách zásobovania, podiele ťažby a/alebo funkčnom vzťahu medzi skladmi, a to za predpokladu dodržania zásady proporcionality, ktorého overenie prináleží vnútroštátnemu súdu.
V. Návrh
114. Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), takto:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu
– nebráni vnútroštátnym opatreniam, ktoré na účely povolenia prevádzky komerčných skladov energetických výrobkov v režime pozastavenia dane stanovujú kritériá založené na kapacite, prevádzkových potrebách, potrebách zásobovania, podiele ťažby a/alebo funkčnom vzťahu medzi skladmi, a
2. Článok 16 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS
– nebráni vnútroštátnym opatreniam, ktoré na účely povolenia prevádzky komerčných skladov energetických výrobkov v režime pozastavenia dane stanovujú kritériá založené na kapacite, prevádzkových potrebách, potrebách zásobovania, podiele ťažby a/alebo funkčnom vzťahu medzi skladmi, a to za predpokladu dodržania zásady proporcionality.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Pozri uznesenie z 15. decembra 2022, Centro Petroli Roma (C‑597/21, EU:C:2022:1010; ďalej len „uznesenie Centro Petroli Roma I“).
3 Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36.
4 Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12.
5 Zrušená smernicou Rady (EÚ) 2020/262 z 19. decembra 2019, ktorou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní (Ú. v. EÚ L 58, 2020, s. 4), v znení zmien.
6 Pozri najmä rozsudky zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:335, bod 21; ďalej len „rozsudok CILFIT“), a zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 33; ďalej len „rozsudok Consorzio“).
7 Pozri najmä rozsudok Consorzio (bod 40 a citovaná judikatúra). V tomto kontexte môže stáť za zmienku, že tento test rovnako platí pre situáciu tzv. acte éclairé . Tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, bod 33).
8 Uznesenie Centro Petroli Roma I (body 36 až 58).
9 Tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach X a van Dijk (C‑72/14 a C‑197/14, EU:C:2015:319, bod 67): „sudcovia súdu posledného stupňa, ktorí o danej veci rozhodujú, musia byť vo svojich mysliach presvedčení o tom, že ostatní sudcovia by s nimi súhlasili“. Kurzívou zvýraznené v origináli.
10 Pozri najmä body 47 a 48 rozsudku Consorzio. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek v rovnakej veci (EU:C:2021:291, body 150 až 157), a návrhy, ktoré som predniesol vo veci KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:522, bod 106; ďalej len „moje návrhy vo veci KUBERA“).
11 Pozri najmä rozsudok CILFIT (bod 21; ďalej len „výnimky podľa rozsudku CILFIT“).
12 Pozri body 122 až 133 mojich návrhov vo veci KUBERA.
13 Otázka bola formulovaná takto: „Možno – s cieľom chrániť ústavné a európske hodnoty nezávislosti súdnictva a primeranej dĺžky konania – vykladať článok 267 ZFEÚ v tom zmysle, že vylučuje, aby vnútroštátny najvyšší súd, ktorý preskúmal žiadosť o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci výkladu práva Únie a nevyhovel jej, automaticky alebo len v závislosti od uváženia účastníka konania, ktorý podá príslušnú žalobu, podliehal občianskemu súdnemu a disciplinárnemu konaniu?“
14 Za opätovnú zmienku možno stojí, že Consiglio di Stato (Štátna rada) v tejto súvislosti žiadnu otázku nepoložila.
15 Pozri napríklad rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) (C‑278/20, EU:C:2022:503, body 29 a 30 a citovanú judikatúru).
16 Pozri okrem iného rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe (C‑620/17, EU:C:2019:630, bod 35 a citovanú judikatúru).
17 Pozri napríklad rozsudok z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) (C‑278/20, EU:C:2022:503, bod 32 a citovanú judikatúru).
18 Pozri najmä rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513, body 33 až 36; ďalej len „rozsudok Köbler“); z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391, body 30 až 32; ďalej len „rozsudok Traghetti“), ako aj novší rozsudok z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602, bod 20).
19 Pozri napríklad rozsudok z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602, bod 24 a citovanú judikatúru). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
20 Pozri rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe (C‑620/17, EU:C:2019:630, bod 42 a citovanú judikatúru).
21 Pozri rozsudok Consorzio (body 53 a 54; odkazy na judikatúru boli vynechané).
22 Pozri okrem iného rozsudok z 19. decembra 2024, Vivacom Bulgaria (C‑369/23, EU:C:2024:1043, bod 35 a citovanú judikatúru). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:207, bod 46), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Vivacom Bulgaria (C‑369/23, EU:C:2024:612, bod 75).
23 Pozri okrem iného rozsudok z 18. mája 2021, Asociația „Forumul Judecătorilor din România“ a i. (C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 229; ďalej len „rozsudok AFJR“).
24 Pozri v tomto kontexte tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Asociația „Forumul Judecătorilor din România“ a i. (C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19 a C‑355/19, EU:C:2020:746, bod 265).
25 Pozri okrem iného Rada Európy, Benátska komisia: Comparative overview of legislation on disciplinary liability of judges and presidents of the constitutional courts in the 46 Council of Europe member States , 9. decembra 2024, a MIKULI, P. (ed.): Accountability of Judicial Power – Theoretical and Comparative Perspectives . Routledge, 2025, kapitoly 5 a 6.
26 Pozri okrem iného rozsudok AFJR (body 229 a 230).
27 Postačuje pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej táto požiadavka neoddeliteľne spojená s poslaním súdnictva vychádza z podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, a ako záruka zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu. Pozri okrem iného rozsudok z 25. februára 2025, Sąd Rejonowy w Białymstoku a Adoreikė (C‑146/23 a C‑374/23, EU:C:2025:109, bod 48 a citovanú judikatúru).
28 Pozri rozsudok AFJR (bod 232). Pozri podobne Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), rozsudok z 3. februára 1987, č. 26, bod 4: „Zo špecifickosti súdnych funkcií a z povahy súvisiacich opatrení vyplývajú podmienky a obmedzenia zodpovednosti justície… v záujme ochrany jej nezávislosti a autonómie funkcií“.
29 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) (C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 90 a citovanú judikatúru).
30 Pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 83), kde sa uvádzajú odkazy na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
31 Pozri okrem iného rozsudok AFJR (bod 236). Ako uviedol Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov, Spojené štáty) vo veci Pierson v. Ray [386 U.S. 547 (1967)], „povinnosťou sudcu je rozhodovať o všetkých veciach v jeho právomoci, ktoré sú mu predložené, vrátane kontroverzných vecí, ktoré v stranách sporu vyvolávajú tie najintenzívnejšie pocity. Jeho pochybenie možno napraviť v odvolacom konaní, ale nemalo by sa stávať, že sa musí báť, že ho nespokojné strany sporu môžu hnať pred súd… Zaťaženie sudcov takýmto bremenom by neprispelo k zásadovému a smelému [rozhodovaniu], ale k zastrašovaniu“. Imunita priznaná sudcom v súvislosti s konaním v rámci súdnej právomoci je v Spojených štátoch veľkým prínosom. Pozri najmä Supreme Court of the United States (Najvyšší súd Spojených štátov), Bradley v. Fisher [80 U.S. 335 (1871)].
32 Pozri rozsudok AFJR (bod 234). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
33 Tamže. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i. (C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 239 a citovanú judikatúru).
34 Pozri napríklad rozsudky z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 95), a z 30. apríla 2025, Inspektorat kăm Visšia sădeben săvet (C‑313/23, C‑316/23 a C‑332/23, EU:C:2025:303, bod 86). Pozri tiež všeobecnejšie rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 45 a nasl.).
35 Pozri rozsudky z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, body 137, 139 a 141), a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, body 126 a 127).
36 Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, bod 50).
37 Táto povinnosť vyplýva z „článk[u] 267 ZFEÚ v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty“: pozri rozsudok Consorzio (bod 51) a rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, body 61 až 65).
38 Pozri rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i. (C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 238 a citovanú judikatúru). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
39 Pozri analogicky rozsudok Traghetti (bod 35).
40 Podobné úvahy sa mutatis mutandis uplatňujú aj v prípade, keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni neuvedie dôvody, pre ktoré odmietol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania napriek tomu, že účastník konania položil otázku práva Únie a daný súd výslovne vyzval, aby tento návrh podal. Nemyslím si však, že by sa neuvedenie dôvodov mohlo považovať za dostatočne zjavné alebo závažné, keď bolo rozhodnutie vnútroštátneho súdu vydané pred vydaním rozsudku Consorzio. Práve v tomto rozsudku totiž Súdny dvor prvýkrát výslovne rozhodol o tejto doplnkovej povinnosti.
41 Pozri rozsudky zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku) (C‑416/17, EU:C:2018:811), a zo 14. marca 2024, Komisia/Spojené kráľovstvo (Rozsudok Najvyššieho súdu) (C‑516/22, EU:C:2024:231).
42 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. novembra 1990, Komisia/Taliansko (C‑209/88, EU:C:1990:423, body 12 až 14), a z 30. januára 2003, Komisia/Dánsko (C‑226/01, EU:C:2003:60, bod 32).
43 Pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i. (C‑160/14, EU:C:2015:565).
44 Pokiaľ ide o medzinárodné normy, pozri napríklad Organizácia Spojených národov: Základné zásady týkajúce sa nezávislosti súdnictva, ktoré boli prijaté 6. septembra 1985 (zásada 16); Rada Európy: Európska charta o štatúte sudcov, ktorá bola prijatá 8. – 10. júla 1998 (body 5.1 až 5.3), a Rada Európy: Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom týkajúce sa sudcov: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté 17. novembra 2010 (body 66 až 71). Pokiaľ ide o judikatúru Corte costituzionale (Ústavný súd), pozri okrem iného rozsudky z 11. januára 1989, č. 18, bod 10, a zo 6. júla 2022, č. 205, bod 8.
45 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 226).
46 Tamže (bod 225).
47 Pozri moje návrhy vo veci KUBERA (body 113 a 114).
48 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, X a van Dijk (C‑72/14 a C‑197/14, EU:C:2015:564, bod 59), a rozsudok Consorzio (bod 50).
49 Pozri analogicky tiež rozsudok Consorzio (bod 53).
50 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
51 Rozsudok z 22. decembra 2022 (C‑83/21, EU:C:2022:1018, body 25 až 28).
52 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
53 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
54 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
55 Pozri rozsudok z 18. decembra 2007, Société Pipeline Méditerranée et Rhône (C‑314/06, EU:C:2007:817, bod 38).
56 Pozri okrem iného rozsudok zo 14. septembra 2023, Vinal (C‑820/21, EU:C:2023:667, bod 31 a citovanú judikatúru).
57 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Société Pipeline Méditerranée et Rhône (C‑314/06, EU:C:2007:457, bod 46).
58 Ú. v. ES L 314, 2000, s. 29. Pozri jeho odôvodnenie 5.
59 Jeho článok 2 ods. 1 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
60 Pozri najmä odôvodnenie 8 a článok 1 ods. 1 smernice 2008/118.
61 Pozri okrem iného rozsudok z 13. januára 2022, MONO (C‑326/20, EU:C:2022:7, body 34 a 35).
62 Pozri podrobnejšie moje návrhy vo veci Cilevičs a i. (C‑391/20, EU:C:2022:166, bod 77) a vo veci Nordic Info (C‑128/22, EU:C:2023:645, body 91 až 133), kde sa uvádzajú odkazy na relevantnú judikatúru.
63 Toto je pravdaže prvok, ktorý musia uviesť a dostatočne preukázať podniky, ktoré vnútroštátne opatrenie napádajú.
64 Pozri bod 14 vyššie.