C-408/24
ECLI:EU:C:2025:664
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0408
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 4. septembra 2025( 1 )
Vec C ‑ 408/24
Rakúska republika
proti
Austrian Airlines AG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Letecká doprava – Jednotné európske nebo – Nariadenie (ES) č. 549/2004 – Článok 2 bod 4 – Nariadenie (ES) č. 550/2004 – Článok 8 – Poskytovateľ letových navigačných služieb – Zlyhanie komunikačného servera na letisku Viedeň‑Schwechat – Porušenie povinnosti zo strany poskytovateľa služieb – Oneskorenia pri príprave a prijímaní letov – Majetková škoda leteckého dopravcu – Porušenie normy osobnej ochrany – Vnútroštátne právo alebo právo Únie – Žaloba o náhradu škody – Zodpovednosť štátu “
I. Úvod
1. Chránia ustanovenia práva Únie alebo vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa fungovania a bezpečnosti systému leteckej dopravy leteckého dopravcu, ktorý ako používateľ vzdušného priestoru musí za odplatu využívať služby poskytovateľa letových navigačných služieb kontrolovaného štátom? A môže takýto dopravca podať proti štátu žalobu o náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla v dôsledku toho, že tento poskytovateľ služieb porušil povinnosť uloženú v týchto ustanoveniach? Tieto otázky tvoria jadro návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý má v podstate pôvod v rozsudku Súdneho dvora vo veci Skeyes( 2 ).
2. Podľa ustálenej judikatúry takýto nárok na základe zodpovednosti štátu predpokladá porušenie ustanovenia (práva Únie), ktoré jednotlivcom priznáva právo alebo ktoré má (okrem iného) prinajmenšom za cieľ ich ochranu.( 3 ) Súdny dvor odôvodnil požiadavku takejto zodpovednosti zásadou účinnej súdnej ochrany, ako aj základným právom na účinný súdny prostriedok nápravy v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).( 4 )
3. Cieľom prejudiciálnej otázky je najmä určiť, či je potrebná norma ochrany jednotlivca zakotvená v práve Únie, alebo nanajvýš vo vnútroštátnom práve. V tejto súvislosti sú konštatovania v rozsudku Skeyes( 5 ) týkajúce sa práva na účinný prostriedok nápravy v oblasti letových navigačných služieb nejednoznačné. Súdnemu dvoru sa teda ponúka príležitosť spresniť svoju doterajšiu judikatúru.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie (ES) č. 549/2004
4. V článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 549/2004( 6 ) je stanovené:
„Cieľom iniciatívy jednotného európskeho neba je posilniť súčasné bezpečnostné normy v letovej prevádzke, prispieť k udržateľnému rozvoju systému leteckej dopravy a zlepšiť celkovú výkonnosť systému riadenia letovej prevádzky (ATM – Air Traffic Management) a letových navigačných služieb (ANS – Air Navigation Services) pre všeobecnú letovú prevádzku v Európe s cieľom splniť požiadavky všetkých používateľov vzdušného priestoru. Toto jednotné európske nebo zahŕňa súvislú celoeurópsku sieť tratí, systémy riadenia siete a systémy riadenia letovej prevádzky, ktoré sú založené len na bezpečnosti, účinnosti a technických aspektoch v prospech všetkých používateľov vzdušného priestoru. Na tento cieľ stanovuje toto nariadenie harmonizovaný regulačný rámec na vytvorenie jednotného európskeho neba.“
5. V článku 2 nariadenia č. 549/2004 sú vymedzené okrem iného tieto pojmy:
„…
4. ‚letové navigačné služby‘ znamenajú letové prevádzkové služby, spojovacie, navigačné a vyhľadávacie služby, meteorologické služby pre leteckú navigáciu a letecké informačné služby;
5. ‚poskytovatelia letovej navigačnej služby‘ znamenajú akýkoľvek verejný alebo súkromný subjekt poskytujúci letové navigačné služby pre všeobecnú letovú prevádzku;
…
8. ‚používatelia vzdušného priestoru‘ sú prevádzkovatelia lietadiel prevádzkovaných vo všeobecnej letovej prevádzke;
…
11. ‚letové prevádzkové služby‘ znamenajú rôzne letové informačné služby, pohotovostné služby, letové poradenské služby a služby ATC (oblastná, približovacia a letisková služba riadenia);
…“.
2. Nariadenie (ES) č. 550/2004
6. Článok 1 nariadenia (ES) č. 550/2004( 7 ) s názvom „Pôsobnosť a cieľ“ v odseku 1 stanovuje:
„V rozsahu pôsobnosti [nariadenia č. 549/2004] sa toto nariadenie vzťahuje na poskytovanie letových navigačných služieb v jednotnom európskom nebi. Cieľom tohto nariadenia je ustanoviť spoločné požiadavky pre bezpečné a efektívne poskytovanie letových navigačných služieb v [Únii].“
7. Článok 6 nariadenia č. 550/2004, ktorý sa nachádza v kapitole II s názvom „Pravidlá poskytovania služieb“ a má názov „Spoločné požiadavky“, znie:
„Spoločné požiadavky na poskytovanie letových navigačných služieb budú ustanovené v súlade s postupom uvedeným v článku 5 ods. 3 rámcového [nariadenia č. 549/2004]. Spoločné požiadavky budú obsahovať:
– technickú a prevádzkovú spôsobilosť a schopnosť,
– systémy a procesy riadenia bezpečnosti a kvality,
– systémy hlásenia,
– kvalitu služieb,
– finančné postavenie,
– zodpovednosť a poistné krytie,
– vlastnícku a organizačnú štruktúru vrátane prevencie konfliktu záujmov,
– ľudské zdroje vrátane primeraných zamestnaneckých plánov,
– ochranu.“
8. V článku 7 nariadenia č. 550/2004 s názvom „Osvedčovanie poskytovateľov letových navigačných služieb“ je okrem iného stanovené:
„1. Poskytovanie všetkých letových navigačných služieb v [Únii] podlieha osvedčovaniu členskými štátmi.
…
3. Národné dozorné orgány vydajú poskytovateľom letových navigačných služieb osvedčenia…
4. V osvedčeniach sú ustanovené práva a povinnosti poskytovateľov letových navigačných služieb…
…“
9. Článok 8 nariadenia č. 550/2004 s názvom „Poverenie poskytovateľov letových prevádzkových služieb“ okrem iného stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia poskytovanie letových prevádzkových služieb výlučne v rámci špecifických blokov vzdušného priestoru vzťahujúcich sa na vzdušný priestor, za ktorý sú zodpovedné. Na tento účel členské štáty poveria poskytovateľa letových prevádzkových služieb, ktorý je držiteľom platného osvedčenia v [Únii].
…
3. Členské štáty stanovia práva a povinnosti, ktoré musia poverení poskytovatelia letových prevádzkových služieb spĺňať. Povinnosti môžu zahŕňať podmienky včasného dodávania príslušných informácií umožňujúcich identifikáciu všetkých pohybov lietadiel vo vzdušnom priestore, za ktorý sú zodpovedné.
4. Členské štáty majú možnosť vybrať poskytovateľa letových prevádzkových služieb podľa vlastného uváženia za predpokladu, že spĺňa požiadavky a podmienky stanovené v článkoch 6 a 7.
…“
3. Vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1035/2011
10. V bode 1 prílohy I k vykonávaciemu nariadeniu (EÚ) č. 1035/2011( 8 ) s názvom „Všeobecné požiadavky na poskytovanie letových navigačných služieb“ sa uvádza:
„Technická a prevádzková spôsobilosť a schopnosť
Poskytovatelia letových navigačných služieb musia byť schopní poskytovať služby bezpečným, účinným, nepretržitým a udržateľným spôsobom, ktorý je v súlade s akoukoľvek primeranou úrovňou celkového dopytu pre daný vzdušný priestor. Na tento účel musia zachovávať zodpovedajúce odborné znalosti a technickú a prevádzkovú kapacitu.“
B. Vnútroštátne právo
1. Luftfahrtgesetz
11. Ustanovenia týkajúce sa letových navigačných služieb sú obsiahnuté v ôsmej časti Bundesgesetz über die Luftfahrt (spolkový zákon o leteckej doprave) z 2. decembra 1957( 9 ) [Luftfahrtgesetz (zákon o leteckej doprave, ďalej len „LFG“)] nazvanej „Bezpečnosť leteckej dopravy, prevádzka civilných lietadiel a osobitné bezpečnostné opatrenia“.
12. V § 120 LFG s názvom „Výkon letovej navigácie“ je okrem iného stanovené:
„(1) Ak v medzinárodných dohodách, alebo na ich základe, v ustanoveniach práva Únie alebo v tomto spolkovom zákone nie je stanovené inak, je za poskytovanie letovej navigácie, ako výsostnej úlohy štátu, zodpovedná spoločnosť Austro Control GmbH. Spoločnosť Austro Control GmbH je poverená na poskytovanie letových prevádzkových služieb podľa § 119 ods. 2 bodu 1 písm. a) a meteorologických služieb pre leteckú navigáciu podľa § 119 ods. 2 bodu 1 písm. c) na výlučnom základe v zmysle článku 8 a článku 9 nariadenia (ES) č. 550/2004 o poskytovaní letových navigačných služieb v jednotnom európskom nebi… (‚nariadenie o poskytovaní letových navigačných služieb‘).
…
(5) Poskytovatelia letových navigačných služieb disponujú letovými navigačnými zariadeniami zodpovedajúcimi medzinárodným normám potrebnými na riadne a bezpečné vykonávanie im pridelených úloh letovej navigácie, udržiavajú ich v stave zaručujúcom bezpečnú prevádzku a riadne ich prevádzkujú.
…“
2. Austro Control Gesellschaft ‑ Gesetz a Amtshaftungsgesetz
13. V článku I Bundesgesetz über die Austro Control Gesellschaft mit beschränkter Haftung (spolkový zákon o spoločnosti s ručením obmedzeným Austro Control, ďalej len „zákon o ACG“)( 10 ) sú uvedené ustanovenia o jej zriadení, úlohách a právomociach, ako aj o zodpovednosti štátu. Za škody, ktoré táto spoločnosť spôsobí tretím osobám pri výkone svojich úloh, je výlučne zodpovedný štát [§ 10 ods. 1 zákona o ACG v spojení s § 1 ods. 1 Amtshaftungsgesetz( 11 ) (zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ďalej len „AHG“)].
III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
14. Austro Control Österreichische Gesellschaft für Zivilluftfahrt mit beschränkter Haftung (ďalej len „Austro Control“) je spoločnosť založená na základe zákona o ACG, ktorej jediným spoločníkom je Rakúska republika (ďalej len „štát“). Austro Control je zodpovedná za všetky úlohy, ktoré boli predtým zverené Bundesamt für Zivilluftfahrt (Spolkový úrad pre civilné letectvo, Rakúsko), najmä za výsostnú úlohu letovej navigácie.
15. Žalobkyňa v konaní vo veci samej, Austrian Airlines AG, je letecká spoločnosť so sídlom na jej domovskom letisku Viedeň‑Schwechat (Rakúsko). Na lety z Viedne a do Viedne využíva letové prevádzkové služby spoločnosti Austro Control a za tieto služby musí uhrádzať poplatky.
16. Dňa 28. augusta 2016 došlo k poruche komunikačného servera, ktorý prevádzkuje Austro Control („Aeronautical Fixed Telecommunication Network“, ďalej len „server AFTN“) a ktorý je súčasťou siete AFTN na prenos letových informácií medzi leteckými spoločnosťami, spoločnosťou Austro Control a centrom Eurocontrol. To viedlo k oneskoreniam pri príprave a prijímaní letov, a tým k meškaniu cestujúcich, čo malo vplyv aj na žalobkyňu. Žalobkyňa následne podala na Landgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajinský súd pre občianskoprávne veci Viedeň, Rakúsko) proti štátu žalobu o určenie zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ktorou sa domáhala náhrady majetkovej škody vo výške 373 170,46 eura. Na účely odôvodnenia okrem iného tvrdí, že Austro Control zavinene nezachovala server AFTN v stave zaručujúcom bezpečnú prevádzku. Žalobkyňa podala proti rozsudku Landesgericht (krajinský súd), ktorým bola zamietnutá žaloba, odvolanie na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), ktorý rozhodoval ako odvolací súd. Tento súd zrušil rozsudok Landesgericht (krajinský súd). Proti tomuto rozhodnutiu smeruje opravný prostriedok „Rekurs“, ktorý podal štát na vnútroštátnom súde, ktorým je Oberster Gerichtshof in Zivilsachen (Najvyšší súd pre občianskoprávne veci, Rakúsko).
17. Žalovaný štát sa domnieva, že jeho zodpovednosť neprichádza do úvahy už len preto, lebo vnútroštátne ustanovenia a ustanovenia práva Únie týkajúce sa letových navigačných služieb slúžia len záujmu verejnosti v súvislosti s bezpečnou leteckou dopravou, a nie ochrane majetkových záujmov leteckých dopravcov.
18. V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej sa aj v prípade zavineného porušenia právnych predpisov nahrádza len tá škoda, ktorej vzniku malo porušené ustanovenie zabrániť alebo ktorej predchádzanie je aspoň čiastočne zamýšľané. Len vtedy existuje súvislosť medzi škodou a porušeným ustanovením, ktorá je nevyhnutná vo vzťahu k protiprávnosti. Na účely odôvodnenia zodpovednosti je teda rozhodujúci ochranný účel porušeného ustanovenia, ktorý je potrebné určiť prostredníctvom výkladu. Zodpovednosť navyše prichádza do úvahy len vtedy, ak porušené ustanovenie chráni aj individuálne záujmy. To spravidla predpokladá existenciu osobitného právneho vzťahu medzi poškodeným a právnym subjektom, ktorého orgány porušili úradnú povinnosť. Účel chrániaci aj individuálne záujmy je naopak vylúčený, ak sa plnenie verejných úloh týka takého veľkého a neurčitého počtu osôb, že ich možno stotožniť so širokou verejnosťou. V prípade takejto ochrany, ktorá je len paušálna, zodpovednosť neprichádza do úvahy ani v prípade protiprávneho a zavineného konania.
19. Podľa vnútroštátneho súdu je Austro Control v zmysle § 120 ods. 1 LFG poverená poskytovaním letových prevádzkových služieb „na výlučnom základe v zmysle článku 8… nariadenia (ES) č. 550/2004“. Súdny dvor vyložil toto ustanovenie práva Únie vo svojom rozsudku Skeyes( 12 ). V predmetnom konaní vo veci samej poskytovateľ letových prevádzkových služieb napádal pokutu, ktorá mu bola uložená na návrh leteckého dopravcu, s cieľom primäť ho k otvoreniu uzavretého vzdušného priestoru z dôvodu štrajku riadiacich letovej prevádzky. Je pravda, že poskytovateľ letových prevádzkových služieb tvrdil, že letecký dopravca nemal ani „subjektívne právo“ podať takýto návrh, ani zodpovedajúci (účinný) prostriedok nápravy. Súdny dvor však potvrdil, že používatelia vzdušného priestoru majú nárok na účinný prostriedok nápravy v prípade, že poskytovateľ letových prevádzkových služieb poruší svoje povinnosti. Najmä uznal, že článok 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004 priznáva používateľovi vzdušného priestoru práva, do ktorých môže poskytovateľ letových prevádzkových služieb zasiahnuť.
20. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či tieto ustanovenia chránia aj čisto majetkovoprávne záujmy používateľa vzdušného priestoru, a teda môžu založiť nárok vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa ako používateľ vzdušného priestoru je odkázaná na služby spoločnosti Austro Control ako poskytovateľa letových navigačných služieb a že musí platiť poplatok za používanie služieb a zariadení letových navigačných služieb pri prílete na letiská a odlete z nich. To svedčí v prospech osobitného právneho vzťahu so žalovaným štátom a proti jeho názoru, že predpisy upravujúce leteckú bezpečnosť slúžia výlučne bezpečnostným aspektom, a teda všeobecnému záujmu.
21. Za týchto okolností Oberster Gerichtshof in Zivilsachen (Najvyšší súd pre občianskoprávne veci) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
Má sa článok 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 550/2004 z 10. marca 2004 o poskytovaní letových navigačných služieb v jednotnom európskom nebi („nariadenie o poskytovaní letových navigačných služieb“), v znení zmenenom a doplnenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1070/2009 z 21. októbra 2009, v spojení s článkom 2 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 549/2004 z 10. marca 2004, ktorým sa stanovuje rámec na vytvorenie jednotného európskeho neba („rámcové nariadenie“), v znení zmenenom a doplnenom nariadením (ES) č. 1070/2009, vykladať v tom zmysle, že poskytovanie letových prevádzkových služieb slúži aj na ochranu jednotlivého používateľa vzdušného priestoru pred vznikom čisto majetkovej škody v dôsledku protiprávneho a zavineného pochybenia poskytovateľa letových navigačných služieb povereného poskytovaním letových navigačných služieb?
22. V konaní na Súdnom dvore predložili písomné pripomienky žalobkyňa Austrian Airlines, žalovaný štát, ktorý zastupuje Finanzprokuratur (Finančná prokuratúra, Rakúsko), Rakúsko, Francúzsko a Európska komisia. S výnimkou Francúzska sa títo účastníci konania a Belgicko zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. mája 2025, a odpovedali na ústne otázky Súdneho dvora.
IV. Právne posúdenie
A. Úvodné pripomienky
23. Prejudiciálna otázka sa týka zodpovednosti štátu za majetkovú škodu, ktorá vznikla používateľovi vzdušného priestoru v dôsledku možného porušenia povinnosti zo strany poskytovateľa letových navigačných služieb kontrolovaného štátom. Uplatnenie takéhoto nároku (na základe zodpovednosti štátu) predpokladá, že príslušné ustanovenia sekundárneho práva Únie týkajúce sa bezpečnosti letovej prevádzky priznávajú dotknutým používateľom vzdušného priestoru práva( 13 ) alebo prinajmenšom ich cieľom je priznať takéto práva prostredníctvom štátneho zákonodarcu( 14 ).
24. Konštatovania uvedené v tejto súvislosti v rozsudku Skeyes( 15 ) sú nejednoznačné, ak nie zavádzajúce. V podstate sa týkajú následnej otázky, či právny poriadok členského štátu musí stanoviť účinný súdny prostriedok nápravy na ochranu leteckých dopravcov. Predchádzajúca otázka, či eventuálne porušené ustanovenia sekundárneho práva Únie priznávajú jednotlivcom práva, resp. prinajmenšom sledujú cieľ ich ochrany, sa v ňom naopak podrobne neskúma.( 16 ) Ako uvádza aj vnútroštátny súd, už táto vec by však dala dostatočný podnet na takéto preskúmanie. Poskytovateľ letových navigačných služieb dotknutý v tejto veci totiž výslovne tvrdil, že leteckí dopravcovia nemôžu vyvodzovať „subjektívne práva“ z článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004.( 17 )
25. Môžem len súhlasiť so záverom, že ustanovenia týkajúce sa letových navigačných služieb nezakladajú „subjektívne práva“.
26. Na účely odôvodnenia najprv preskúmam, či príslušné ustanovenia práva Únie priznávajú jednotlivcom práva, ktoré im umožňujú podať žalobu o určenie zodpovednosti štátu (pozri časť B). Následne preskúmam, či cieľom týchto ustanovení je v zmysle judikatúry týkajúcej sa zodpovednosti štátu prinajmenšom priznať jednotlivcovi práva, ktoré treba konkretizovať vo vnútroštátnom práve. V tejto súvislosti navyše preskúmam, či a v akom rozsahu je potrebné objasniť konštatovania Súdneho dvora uvedené v rozsudku Skeyes (pozri časť C).
B. Zodpovednosť štátu na základe článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004?
27. V rozsahu, v akom ustanovenia práva Únie priznávajú jednotlivcom práva, sa ich jednotlivci – najmä voči štátu – môžu domáhať podaním žaloby na súde (primárna súdna ochrana).( 18 ) V prípade porušenia týchto ustanovení za určitých podmienok prichádza do úvahy aj žaloba o určenie zodpovednosti štátu zameraná na náhradu škody (sekundárna súdna ochrana).( 19 )
28. Sporné ustanovenia sú obsiahnuté v nariadení, ktoré je podľa článku 288 druhého odseku ZFEÚ priamo uplatniteľné v členských štátoch. Nariadenie si však výnimočne môže vyžadovať prijatie vnútroštátnych vykonávacích predpisov.( 20 ) Tak je to v prípade sporných ustanovení, ktoré ako také nepriznávajú jednotlivcom práva, ktorých by sa bolo možné dovolávať podaním žaloby.( 21 )
29. Už celková štruktúra nariadení č. 549/2004 a 550/2004, pričom prvé z nich má označenie „rámcové nariadenie“, poukazuje na to, že si – podobne ako smernice v zmysle článku 288 tretieho odseku ZFEÚ – vyžadujú doplňujúce a konkretizujúce prebratie do vnútroštátneho práva. Z toho vyplýva, že mnohé z ich ustanovení majú len definičnú alebo programovú povahu a ponechávajú členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri ich preberaní.
30. Tak je to aj v prípade článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004, pokiaľ ide o poskytovanie letových navigačných služieb.
31. Článok 2 bod 4 nariadenia č. 549/2004 sa tak obmedzuje na vymedzenie pojmu „letové navigačné služby“ ako „letové prevádzkové služby, spojovacie, navigačné a vyhľadávacie služby, meteorologické služby pre leteckú navigáciu a letecké informačné služby“.
32. Článok 8 nariadenia č. 550/2004, nazvaný „Poverenie poskytovateľov letových prevádzkových služieb“, ukladá výlučne členským štátom povinnosť zabezpečiť najmä „poskytovanie letových prevádzkových služieb výlučne v rámci špecifických blokov vzdušného priestoru vzťahujúcich sa na vzdušný priestor, za ktorý sú zodpovedné“, a na tento účel poveriť „poskytovateľa letových prevádzkových služieb, ktorý je držiteľom platného osvedčenia v [Únii]“ (odsek 1), ako aj stanoviť „práva a povinnosti“ týchto poskytovateľov (odsek 3). Ich obsah však nie je podrobnejšie určený. Podľa článku 8 ods. 4 majú členské štáty navyše možnosť vybrať si podľa uváženia takého poskytovateľa.
33. V súlade s „minimálnymi požiadavkami“, ktoré treba splniť podľa prvého odôvodnenia, článok 6 nariadenia č. 550/2004 naopak stanovuje, že spoločné požiadavky na poskytovanie letových navigačných služieb budú ustanovené až v súlade s postupom (výboru) uvedeným v článku 5 ods. 3 nariadenia č. 549/2004.( 22 ) Medzi ne patria okrem iného „technick[á] a prevádzkov[á] spôsobilosť a schopnosť“, „systémy a procesy riadenia bezpečnosti a kvality“, „systémy hlásenia“, „kvalit[a] služieb“, „zodpovednosť“, „poistné krytie“ a „ochran[a]“. „Všeobecné požiadavky na poskytovanie letových navigačných služieb“ uvedené v bode 1 prílohy I k vykonávaciemu nariadeniu č. 1035/2011, ktoré Komisia prvýkrát uviedla na pojednávaní, rovnako nekonkretizujú „povinnosti“ uvedené v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 550/2004. Vyžadujú len úplne všeobecne „poskytovať služby bezpečným, účinným, nepretržitým a udržateľným spôsobom“.
34. Článok 8 ods. 1, 3 a 4 nariadenia č. 550/2004 v spojení s bodom 1 prílohy I k vykonávaciemu nariadeniu č. 1035/2011 tak v podstate obsahuje len poverenie určené členským štátom na vytvorenie vnútroštátneho právneho rámca na poskytovanie letových navigačných služieb v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia č. 549/2004, na výber alebo poverenie poskytovateľov služieb potrebných na tento účel, ako aj na stanovenie ich „práv a povinností“. Podobne sa článok 7 ods. 1, 3 a 4 nariadenia č. 550/2004 obmedzuje na požiadavku, aby členské štáty pri osvedčovaní poskytovateľov letových navigačných služieb, ktorí spĺňajú spoločné požiadavky uvedené v článku 6 tohto nariadenia, vydali týmto poskytovateľom služieb osvedčenia, v ktorých sú ustanovené ich „práva a povinnosti“. Tento záver potvrdzuje všeobecne sformulované vymedzenie letových navigačných služieb v článku 2 bode 4 nariadenia č. 549/2004 (pozri bod 31 vyššie).
35. Z týchto ustanovení ani z iných ustanovení vyššie uvedených nariadení však priamo nevyplýva, ako majú byť tieto práva a povinnosti obsahovo sformulované, a už vôbec z nich nevyplýva, či a v akom rozsahu ich dodržiavanie slúži aj na ochranu používateľov vzdušného priestoru. Formulovanie práv a povinností vnútroštátnym zákonodarcom musí byť vhodné len na dosiahnutie v nich stanoveného – všeobecného – cieľa, ktorým je vytvorenie výkonného systému leteckej dopravy s jednotnou, vysokou úrovňou bezpečnosti letových navigačných služieb( 23 ) v jednotnom európskom nebi( 24 ), v ktorom je zaručené poskytovanie letových navigačných služieb bezpečným, účinným, nepretržitým a udržateľným spôsobom( 25 ).
36. Z toho vyvodzujem, že vyššie uvedené ustanovenia práva Únie, najmä článok 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004, nepriznávajú používateľom vzdušného priestoru subjektívne práva, ktoré by bolo možné uplatniť podaním žaloby. Z dôvodu ich neurčitého obsahu nemôžu predstavovať samostatný základ žaloby o určenie zodpovednosti na vnútroštátnom súde.( 26 )
37. Ako ukážem nižšie, rozsudok Skeyes nespochybňuje tento záver.
C. Ďalšie kritériá zodpovednosti štátu vzhľadom na rozsudok Skeyes
38. Porušenie priamo uplatniteľného ustanovenia práva Únie a subjektívneho práva, ktoré toto ustanovenie stanovuje, však nie je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu.( 27 ) Ustanovenie musí mať naopak za cieľ priznať práva jednotlivcom. Okolnosť, že toto ustanovenie slúži aj na iné ciele, najmä na ochranu všeobecného záujmu, pritom nevylučuje, že jeho cieľom je ochrana jednotlivca.( 28 ) Navyše je pre zodpovednosť štátu nevyhnutné konštatovať, že porušenie tejto normy je dostatočne závažné.( 29 )
39. Z rozsudku Skeyes( 30 )vyplýva – ako tvrdia aj Austrian Airlines a Komisia –, že okrem iného letecké navigačné služby uvedené v článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004, ktoré sa majú poskytovať nepretržitým spôsobom, slúžia nielen záujmu verejnosti na zabezpečení účinného a bezpečného jednotného európskeho neba, ale aj záujmom a hospodárskej činnosti používateľov vzdušného priestoru, teda leteckých dopravcov. Je pravda, že aj leteckí dopravcovia, vrátane ich zákazníkov, majú prospech z bezpečnostnej ochrany letectva a musia znášať náklady na letové navigačné služby, ktoré vytvárajú.( 31 )Rovnako v súlade s článkom 1 ods. 1 nariadenia č. 549/2004 v spojení s odôvodnením 7 tohto nariadenia iniciatíva jednotného európskeho neba sleduje cieľ zlepšiť súčasné normy bezpečnosti letovej prevádzky, a to aj s cieľom „splniť požiadavky všetkých používateľov vzdušného priestoru“. Tento vzdušný priestor ako limitovaný zdroj musí byť okrem toho organizovaný prostredníctvom súvislej celoeurópskej siete tratí a súvisiacich systémov riadenia takým spôsobom, ktoré „sú založené len na bezpečnosti, účinnosti a technických aspektoch v prospech všetkých používateľov vzdušného priestoru“ a ktorého „optimálne a efektívne využívanie bude možné len vtedy, keď sa zohľadnia požiadavky všetkých užívateľov“.
40. Samotná okolnosť, že používatelia vzdušného priestoru sú uvedení osobitne popri širokej verejnosti, však nestačí na to, aby sa leteckým dopravcom priznal nárok na náhradu škody na základe zodpovednosti štátu, ktorého sa možno dovolávať na súde. Konkrétne „práva a povinnosti“ poskytovateľa letových navigačných služieb kontrolovaného štátom, uvedené len všeobecne v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 550/2004, nie sú na tento účel dostatočné. Na základe neurčitého obsahu tohto ustanovenia nie je možné ani konštatovať porušenie takéhoto práva alebo takejto povinnosti zo strany poskytovateľa, ktoré možno pripísať štátu, teda nedostatočné poskytnutie jeho služby, ani nemožno posúdiť, či je takéto porušenie dostatočne „závažné“.( 32 )
41. Inak by to mohlo byť nanajvýš v prípade úplnej absencie prebratia týchto ustanovení práva Únie vnútroštátnym zákonodarcom alebo úplného (zjavne nezákonného) odmietnutia poskytovať služby leteckej dopravy poskytovateľom kontrolovaným štátom, o ktorom sa v prejednávanej veci nerozhoduje.Podmienka uznaná judikatúrou pre žalobu o určenie zodpovednosti štátu, aby bolo cieľom porušeného ustanovenia práva Únie priznať práva jednotlivcom (pozri bod 38 vyššie), sa totiž často týka situácií, v ktorých vnútroštátny zákonodarca v rozpore so svojou úlohou prebratia stanovenej okrem iného týmto ustanovením buď (v stanovených lehotách) vo vnútroštátnom právnom poriadku vôbec nestanoví potrebné práva a povinnosti, alebo ich preberie do vnútroštátneho právneho poriadku len nedostatočne.( 33 ) V prejednávanej veci to však zjavne nie je tak (pozri bod 45 nižšie).
42. Okrem toho situácia, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Skeyes( 34 ), nie je porovnateľná so situáciou v konaní vo veci samej, takže úvahy Súdneho dvora treba chápať len s prihliadnutím na vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok.
43. Po prvé uvedená vec sa netýkala žaloby o určenie zodpovednosti, ale predbežných opatrení. V nej totiž hrozilo, že dotknutý používateľ vzdušného priestoru by podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva nemal k dispozícii účinnú súdnu ochranu formou predbežného opatrenia, aby mohol účinne chrániť svoje záujmy. Belgický zákonodarca totiž dostatočne jasne nedefinoval podmienky takéhoto prostriedku nápravy, resp. právomoc, najmä pokiaľ ide o súdne preskúmanie výkonu diskrečnej právomoci orgánu verejnej moci.( 35 )
44. Po druhé Súdny dvor v rozsudku Skeyes vôbec nepreskúmal, či ustanovenia článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004 svojím obsahom priznávajú alebo majú za cieľ priznať leteckým dopravcom subjektívne právo (bod 24 vyššie). V bode 37 tohto rozsudku dokonca výslovne konštatoval, že nariadenie č. 550/2004 neposkytuje používateľom vzdušného priestoru právo na súdny prostriedok nápravy. Naopak v bodoch 39 až 49 tohto rozsudku vyvodil len z regulačného kontextu a cieľov tohto nariadenia, ako aj z článku 16 Charty, že používatelia vzdušného priestoru sú držiteľmi určitých práv podľa článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004. Súdny dvor tým chcel odôvodniť len právo týchto používateľov na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 prvého odseku Charty v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, aby bolo možné preskúmať súlad vnútroštátnych pravidiel so zásadou efektivity práva Únie.( 36 )
45. Po tretie na rozdiel od situácie vo veci Skeyes – ako účastníci konania jednomyseľne konštatovali na pojednávaní – v prejednávanej veci zjavne neexistuje medzera v súdnej ochrane vo vnútroštátnom práve. Zodpovednosť štátu za možné porušenia povinnosti zo strany poskytovateľa letových navigačných služieb je v ňom totiž podrobne upravená. V súlade s ním môže poškodený používateľ vzdušného priestoru, ako vyplýva z prejednávanej veci, uplatniť na súde porušenia prevádzkovej bezpečnosti a prevádzkovej povinnosti tohto poskytovateľa služieb podľa § 120 ods. 5 LFG a § 2 ods. 1 zákona o ACG prostredníctvom nároku zo zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci vyplývajúceho z § 10 ods. 1 zákona o ACG v spojení s § 1 ods. 1 AHG (bod 11 a nasl. vyššie).
46. Kritériá, ktoré Súdny dvor uznal v súvislosti s mimozmluvnou zodpovednosťou Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ, potvrdzujú vyššie uvedené úvahy. Podmienky, za ktorých môže vzniknúť zodpovednosť Únie a členských štátov za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia práv, ktoré odvodzujú z práva Únie, sa totiž nesmú líšiť.( 37 ) Ochrana jednotlivcov vyplývajúca zo zodpovednosti sa nemôže meniť v závislosti od toho, či je orgánom, ktorý spôsobil porušenie a škodu, ktorá ním vznikla, inštitúcia Únie alebo orgán členského štátu.( 38 )
47. Aj v tejto súvislosti je teda potrebné preukázať najmä dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá má prinajmenšom za cieľ priznať práva jednotlivcom.( 39 )
48. V rámci mimozmluvnej zodpovednosti Únie by však z dôvodov uvedených v bodoch 38 a 40 vyššie rovnako nebolo možné dosiahnuť náhradu škody na súdoch Únie z dôvodu hypotetického (dostatočne závažného) porušenia ustanovení článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004 inštitúciou Únie. Neurčitosť týchto ustanovení a široká miera voľnej úvahy takto priznaná adresátovi normy by vylučovala tak existenciu právnej normy chrániacej práva jednotlivcov, ako aj konštatovanie dostatočne závažného porušenia, resp. príčinnej súvislosti medzi porušením a spôsobenou škodou.( 40 )
D. Predbežný záver
49. Ustanovenia článku 8 nariadenia č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004 teda neposkytujú ochranu tretím osobám. Preto nemôžu samy osebe predstavovať základ nároku leteckých dopravcov na náhradu škody na základe zodpovednosti štátu. Takáto zodpovednosť vyplýva nanajvýš z vnútroštátneho práva, ktoré dopĺňa alebo konkretizuje ustanovenia práva Únie. Jeho výklad a uplatňovanie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Tento súd musí najmä preskúmať, či vnútroštátna právna úprava, ktorou sa preberajú tieto ustanovenia, priznáva subjektívne práva, ktoré môžu založiť takúto zodpovednosť. Vnútroštátny súd pritom musí zohľadniť aj povinnosť nahradiť majetkovú škodu.( 41 ) Posúdenie otázky, či porušenie vnútroštátnej normy, ktorá prípadne chráni tretie osoby, spôsobilo majetkovú škodu, resp. či táto škoda spadá pod ochranný účel porušenej normy, sa prednostne riadi vnútroštátnym právom, pričom musí byť dodržaná zásada efektivity stanovená v práve Únie.( 42 )
V. Návrh
50. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Oberster Gerichtshof in Zivilsachen (Najvyšší súd pre občianskoprávne veci, Rakúsko), takto:
Článok 8 nariadenia (ES) č. 550/2004 v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia (ES) č. 549/2004 nepredstavuje vhodný základ pre žalobu o určenie zodpovednosti štátu podanú používateľom vzdušného priestoru s cieľom získať náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla z dôvodu, že poskytovateľ letových navigačných služieb porušil svoje povinnosti. Takáto žaloba môže byť nanajvýš založená na vnútroštátnych ustanoveniach, ktoré slúžia na prebratie týchto ustanovení práva Únie. Prináleží vnútroštátnym súdom vykladať tieto vnútroštátne ustanovenia, pričom musia dodržiavať zásadu efektivity.
1 Jazyk prednesu: nemčina.
2 Rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423).
3 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe (C‑752/18, EU:C:2019:1114, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
4 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 20 a nasl. a bod 39), a zo 6. októbra 2020, État luxembourgeois (Právo na opravný prostriedok proti žiadosti o informácie v oblasti daní) (C‑245/19 a C‑246/19, EU:C:2020:795, bod 98 a nasl., najmä bod 101 a tam citovanú judikatúru). V súvislosti s potrebou „účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie“ pozri napríklad rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 167 a 168), a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 69 a tam citovanú judikatúru).
5 Rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 35 a nasl.).
6 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 10. marca 2004, ktorým sa stanovuje rámec na vytvorenie jednotného európskeho neba („rámcové nariadenie“) (Ú. v. EÚ L 96, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 23), v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1070/2009 z 21. októbra 2009 (Ú. v. EÚ L 300, 2009, s. 34).
7 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 10. marca 2004 o poskytovaní letových navigačných služieb v jednotnom európskom nebi (Ú. v. EÚ L 96, 2004, s. 10; Mim. vyd. 07/008, s. 31) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1070/2009 z 21. októbra 2009 (Ú. v. EÚ L 300, 2009, s. 34).
8 Vykonávacie nariadenie Komisie zo 17. októbra 2011, ktorým sa ustanovujú spoločné požiadavky na poskytovanie leteckých navigačných služieb a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 482/2008 a nariadenie (EÚ) č. 691/2010 (Ú. v. EÚ L 271, 2011, s. 23), ktoré bolo neskôr nahradené vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) 2017/373 z 1. marca 2017, ktorým sa stanovujú spoločné požiadavky na poskytovateľov manažmentu letovej prevádzky/leteckých navigačných služieb a na ostatné funkcie siete manažmentu letovej prevádzky, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 482/2008, vykonávacie nariadenia (EÚ) č. 1034/2011, (EÚ) č. 1035/2011 a (EÚ) 2016/1377 a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 677/2011 (Ú. v. EÚ L 62, 2017, s. 1), ktoré je účinné až od 2. januára 2020 a v prejednávanej veci sa neuplatní.
9 BGBl. č. 253/1957.
10 BGBl. č. 898/1993.
11 BGBl. č. 20/1949.
12 Rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423).
13 Od vydania rozsudku z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, body 20 a 39), sa uznáva, že takýto nárok na základe zodpovednosti štátu môže byť založený aj na porušení priamo uplatniteľného ustanovenia práva Únie.
14 Pozri napríklad rozsudok z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 44 a nasl.).
15 Rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423).
16 V tejto súvislosti sa Súdny dvor obmedzil na dosť vágne konštatovanie, že po prvé vzhľadom na kontext a cieľ sledovaný nariadením č. 550/2004 „povinnosti spomenuté v článku 8 uvedeného nariadenia v spojení s článkom 2 bodom 4 nariadenia č. 549/2004 predstavujú služby poskytované v záujme používateľov vzdušného priestoru, a môžu im teda priznávať práva“, po druhé „používatelia vzdušného priestoru, akými sú letecké spoločnosti, majú práva priznané uplatniteľným sekundárnym právom Únie “ a po tretie títo používatelia sú „nositeľ[mi] určitých práv“ podľa týchto ustanovení – pozri rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes(C‑353/20, EU:C:2022:423, body 45, 46 a 49; kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
17 Pozri rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 22).
18 Pokiaľ ide o právo jednotlivcov dovolávať sa priamo uplatniteľných ustanovení smernice voči štátu v súdnom konaní, pozri už rozsudok z 19. januára 1982, Becker (8/81, EU:C:1982:7, bod 17 a nasl.).
19 Pozri rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428, bod 31 a nasl.), a z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame (C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, body 20 a 39). Súhrnne je to uvedené v rozsudku z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, body 46 a 47 a tam citovanú judikatúru).
20 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. januára 2001, Monte Arcosu (C‑403/98, EU:C:2001:6, body 26 až 28); zo 14. apríla 2011, Vlaamse Dierenartsenvereniging a Janssens (C‑42/10, C‑45/10 a C‑57/10, EU:C:2011:253, bod 47 a nasl.), a z 30. mája 2024, Expedia (C‑663/22, EU:C:2024:433, body 40 až 42 a tam citovanú judikatúru).
21 Pokiaľ ide o opačnú situáciu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Rantos vo veci Electrabel a i. (C‑633/23, EU:C:2025:131, body 34 až 36).
22 Pozri vykonávacie nariadenie Komisie č. 1035/2011 (poznámka pod čiarou 8 vyššie).
25 Pozri štvrté odôvodnenie, ako aj článok 1 ods. 1 nariadenia č. 550/2004: „… toto nariadenie [sa] vzťahuje na poskytovanie letových navigačných služieb v jednotnom európskom nebi. Cieľom tohto nariadenia je ustanoviť spoločné požiadavky pre bezpečné a efektívne poskytovanie letových navigačných služieb v [Únii].“
26 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 46 a nasl.). V súvislosti s porovnateľnou štruktúrou článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, 1994, s. 5;), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009 (Ú. v. EÚ L 68, 2009, s. 3), pokiaľ ide o ochranu vkladateľov, pozri rozsudky z 12. októbra 2004, Paul a i. (C‑222/02, EU:C:2004:606, bod 40 a nasl.); zo 4. októbra 2018, Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:807, bod 90 a nasl.), a z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka (C‑501/18, EU:C:2021:249, bod 51 a nasl., najmä bod 57). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl vo veci Paul a i. (C‑222/02, EU:C:2003:637, bod 75 a nasl., v ktorých tiež popiera priamy účinok tohto ustanovenia); pozri v tejto súvislosti rovnako návrhy, ktoré som predniesla vo veci Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:412, bod 78 a nasl.), ako aj vo veci Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:359, bod 82 a nasl.). V súvislosti so zodpovednosťou za zdravotnícke pomôcky pozri rovnako rozsudok zo 16. februára 2017, Schmitt (C‑219/15, EU:C:2017:128, bod 55 a nasl.). Inak je to v prípade ochrany uchádzačov v ponukách na prevzatie – pozri rozsudok z 10. decembra 2020, Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:1014, bod 79 a nasl.). V súvislosti s primárnou súdnou ochranou v kontexte priameho účinku pozri tiež e contrario rozsudky z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok) (C‑205/20, EU:C:2022:168, body 18 a 19, ako aj tam citovanú judikatúru), a z 21. decembra 2023, Papier Mettler Italia (C‑86/22, EU:C:2023:1023, body 76 a 77).
27 Predovšetkým rozsudok z 9. novembra 1995, Francovich (C‑479/93, EU:C:1995:372, bod 10 a nasl.). Pozri navyše rozsudky z 10. decembra 2020, Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:1014, bod 81 a tam citovanú judikatúru), a z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 47 a tam citovaná judikatúra); a tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:412, bod 88 a tam citovanú judikatúr) a vo veci Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:697, bod 96).
28 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. októbra 1996, Dillenkofer a i. (C‑178/94, C‑179/94 a C‑188/94 až C‑190/94, EU:C:1996:375, bod 39), a tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:697, bod 92).
29 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júla 2016, Tomášová (C‑168/15, EU:C:2016:602, bod 22 a tam citovaná judikatúra); zo 4. októbra 2018, Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:807, bod 94); z 10. decembra 2020, Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:1014, bod 79), a z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:1015, bod 44 a nasl.). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:697, body 87, 88, 92 a 94) a tiež vo veci Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia) (C‑61/21, EU:C:2022:359, bod 72 a nasl.).
30 Rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 37 a nasl., najmä body 45, 46 a 49).
31 Pozri rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 37 a nasl., najmä body 42 a 46, v ktorých sa odkazuje okrem iného na odôvodnenie 22 a článok 15 nariadenia č. 550/2004).
32 V súvislosti s týmto kritériom pozri napríklad návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Dyson a i./Komisia (C‑122/22 P, EU:C:2023:552, bod 65 a nasl.).
33 Pozri už rozsudok z 9. novembra 1995, Francovich (C‑479/93, EU:C:1995:372, bod 10 a nasl.). Pozri napríklad aj situáciu, z ktorej vychádza rozsudok zo 4. októbra 2018, Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:807, bod 89 a nasl.). V bodoch 102 a 104 teda Súdny dvor tiež dospel len k záveru, že predmetné ustanovenie práva Únie „ má predovšetkým za cieľ chrániť vkladateľov“, resp. je ustanovením, „ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom“ (vo francúzskom jazykovom znení: „ vise notamment à protéger les déposants“, resp. „ayant pour objet de conférer des droits aux particuliers“; kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Pozri v tejto súvislosti tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Kantarev (C‑571/16, EU:C:2018:412, bod 78 a nasl., najmä body 81 a 82) a vo veci Euromin Holdings (Cyprus) (C‑735/19, EU:C:2020:697, bod 97, v ktorom som odkázala na potrebu konkretizovať potrebnú ochranu ustanoveniami vnútroštátneho správneho, občianskeho a procesného práva).
34 Rozsudok z 2. júna 2022 (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 37 a nasl.).
35 Rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 56, v ktorom sa odkazuje na to, že kontrola výkonu diskrečnej právomoci správneho orgánu alebo poskytovateľa letových navigačných služieb kontrolovaného štátom by mohla byť vyňatá z právomoci občianskoprávneho súdu, ktorý prejednáva spor).
36 Pozri rozsudok z 2. júna 2022, Skeyes (C‑353/20, EU:C:2022:423, bod 37 a nasl., najmä body 48, 50, 51 a 54 až 56).
37 Rozsudok zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia (C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 39 a nasl., v ktorých sa odkazuje okrem iného na rozsudok z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79).
38 Pozri v tejto súvislosti podrobne návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Dyson a i./Komisia (C‑122/22 P, EU:C:2023:552, bod 64 a nasl.).
39 V nadväznosti na kritériá priameho účinku pozri rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol (C‑755/21 P, EU:C:2024:202, body 117 až 120 a tam citovanú judikatúru).
40 V súvislosti s podmienkami mimozmluvnej zodpovednosti Únie pozri podrobne návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Dyson a i./Komisia (C‑122/22 P, EU:C:2023:552, bod 65 a nasl.).
41 Konkrétne napríklad v prípade porušenia ustanovenia smernice, ktoré priznáva práva jednotlivcom, musí byť priamo z neho vyplývajúca majetková škoda nahradená prostredníctvom zodpovednosti štátu – pozri rozsudok zo 14. marca 2013, Leth (C‑420/11, EU:C:2013:166, bod 32 a nasl., najmä bod 44), a tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci Leth (C‑420/11, EU:C:2012:701, bod 32 a nasl.).
42 Pozri rozsudky z 5. júna 2014, Kone a i. (C‑557/12, EU:C:2014:1317, bod 29 a nasl.), a z 12. decembra 2019, Otis Company a i. (C‑435/18, EU:C:2019:1069, bod 25 a nasl.). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesla vo veci KONE a i. (C‑557/12, EU:C:2014:45, bod 31 a nasl.) a vo veci Otis Gesellschaft a i. (C‑435/18, EU:C:2019:651, bod 47 a nasl.).