C-458/24

proti

Bundesrepublik Deutschland

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Odklad prevzatia žiadateľov o azyl zodpovedným členským štátom – Neexistencia rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania vyplývajúceho zo systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania – Rozsah povinností členského štátu, ktorý požiadal o prevzatie žiadateľa a ktorý chce žiadateľa odovzdať – Neodovzdanie žiadateľa v stanovenej lehote – Prenesenie zodpovednosti“

I. Úvod

1.

Prejednávaná vec otvára otázku, či sa táto výnimka uplatňuje aj vtedy, keď podobne ako Talianska republika, členský štát označený ako zodpovedný, jednostranne odložil prevzatia a prijatia späť týchto žiadateľov, čím zabránil vykonaniu odovzdaní na svoje územie.

5.

Vzhľadom na to, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania nadväzuje na rozsudok Tudmur ( 7 ), poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť právne dôsledky takejto situácie v rámci výkladu nariadenia Dublin III.

II. Právny rámec

A.

Nariadenie Dublin III

7.

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2. Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.“

11.

Článok 29 uvedeného nariadenia s názvom „Modality a lehoty“ v odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1. Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

…

2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.“

B.

„1. Zodpovedný členský štát je bezodkladne informovaný o každom odložení [odovzdania – neoficiálny preklad ], či už kvôli odvolaniu, alebo opätovnému preskúmaniu s odkladným účinkom, alebo zo zdravotných dôvodov, napr. kvôli zlému zdravotnému stavu žiadateľa o azyl, kvôli nemožnosti dopravy, alebo preto, že žiadateľ o azyl zmenil svoj pôvodný postoj k prevozu [odovzdaniu – neoficiálny preklad ].

1a. Ak sa odovzdanie na žiadosť členského štátu vykonávajúceho odovzdanie pozdržalo, členský štát vykonávajúci odovzdanie a zodpovedný členský štát musia nadviazať kontakt na účely umožnenia organizácie nového odovzdania v najkratšom možnom čase v súlade s článkom 8 a najneskôr do dvoch týždňov od chvíle, kedy sa orgány dozvedeli o tom, že okolnosti, ktoré zapríčinili pozdržanie alebo odloženie, už viac nepretrvávajú. V takom prípade sa pred odovzdaním zašle aktualizované štandardné tlačivo na postúpenie údajov pred odovzdaním, ktoré je stanovené v prílohe VI.

2. Členský štát, ktorý na základe jedného z dôvodov uvedených v článku 29 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nemôže uskutočniť odovzdanie v rámci bežnej lehoty šiestich mesiacov od dátumu akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak má odkladný účinok, informuje o tejto skutočnosti zodpovedný členský štát pred uplynutím tejto lehoty. V opačnom prípade za spracovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu a za ostatné povinnosti podľa [nariadenia Dublin III] zodpovedá žiadajúci členský štát v súlade s článkom 29 ods. [2] uvedeného nariadenia.

16.

Spolkový úrad rozhodnutím z 18. júla 2023 zamietol žiadosť žalobcu vo veci samej o azyl ako neprípustnú z dôvodu, že Talianska republika je zodpovedná za posúdenie tejto žiadosti, a nariadil jeho vyhostenie do Talianska.

17.

Dňa 27. júla 2023 žalobca vo veci samej podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a ktorý rozhodnutím z 26. októbra 2023 nariadil odkladný účinok žaloby.

18.

Dvoma obežníkmi z 5. a 7. decembra 2022 talianska jednotka „Dublin“, ktorá je príslušným orgánom Ministerstva vnútra Talianska, informovala všetky ostatné jednotky „Dublin“ o tom, že Talianska republika dočasne a s výhradou výnimiek už neprevezme žiadateľov o medzinárodnú ochranu do Talianska v súlade s nariadením Dublin III.

„1.

Má sa článok 3 ods. 2 [nariadenia Dublin III] alebo toto nariadenie ako také vykladať v tom zmysle, že členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu musí pokračovať vo svojom posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia a sám sa stane zodpovedným aj v prípade, ak členský štát, ktorý je zodpovedný podľa týchto kritérií, nie je ochotný prevziať osoby, voči ktorým bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní podľa tohto nariadenia?

2.

Platí táto povinnosť členského štátu, ktorý vedie konanie o určenie zodpovedného členského štátu, pokračovať v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III [nariadenia Dublin III] aj v prípade, ak v členskom štáte, ktorý nie je ochotný prevziať žiadateľov, neexistujú systémové chyby v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku tohto nariadenia, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty]?

3.

Má sa článok 33 ods. 1 [smernice 2013/32/EÚ ( 9 )] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa má žiadosť o azyl zamietnuť ako neprípustná aj v prípade, ak členský štát, ktorý je zodpovedný podľa [nariadenia Dublin III], nie je ochotný prevziať zodpovednosť?

23.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu prvej a druhej prejudiciálnej otázky.

IV. Analýza

A.

Úvodné pripomienky k formulácii prejudiciálnych otázok a k štruktúre analýzy

24.

Okrem toho poznamenávam, že v prvej a druhej prejudiciálnej otázke sa uvádza len odklad prevzatia žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z rozsudku Tudmur ( 11 ) vyplýva, že Talianska republika pozastavila tak prevzatie, ako aj prijatie späť žiadateľov. Keďže článok 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek nariadenia Dublin III ich nerozlišuje, moja analýza sa uplatňuje na tieto dve situácie, ( 12 ) pričom odkazuje len na prevzatie.

28.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že prvú a druhú prejudiciálnu otázku treba chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa týmito otázkami snaží zistiť, či sa má článok 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý rozhoduje o určení členského štátu zodpovedného za posudzovanie, je povinný pokračovať v skúmaní kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia, alebo sa dokonca stane sám zodpovedným, ak členský štát, ktorý bol pôvodne určený ako zodpovedný na základe týchto kritérií, nie je ochotný prevziať osoby, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o odovzdaní podľa uvedeného nariadenia, a ak v tomto poslednom uvedenom členskom štáte neexistujú systémové chyby, na základe ktorých by hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty.

29.

Na účely poskytnutia užitočnej a úplnej odpovede vnútroštátnemu súdu sa domnievam, že treba preskúmať aj článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, podľa ktorého sa v prípade neuskutočnenia odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu v stanovenej lehote presunie zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na žiadajúci členský štát. Toto ustanovenie bolo spomenuté viacerými zainteresovanými stranami v ich písomných pripomienkach a bolo predmetom podrobnej diskusie na pojednávaní.

Pripomínam, že článok 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek nariadenia Dublin III kodifikuje judikatúru týkajúcu sa nariadenia (ES) č. 343/2003 ( 13 ) (ďalej len „nariadenie Dublin II“), podľa ktorej členským štátom, vrátane vnútroštátnych súdov, v zmysle článku 4 Charty prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl do zodpovedného členského štátu, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové chyby azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľovi bude skutočne hroziť neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia. ( 14 )

32.

Článok 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek nariadenia Dublin III, spresňuje, že v takejto situácii sa členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, stáva zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak po posúdení kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia zistí, že žiadateľa nemožno odovzdať do členského štátu určeného na základe týchto kritérií alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola žiadosť podaná. ( 15 )

33.

Z legislatívneho vývoja tohto ustanovenia vyplýva, že toto ustanovenie bolo koncipované ako výnimočný, ale nevyhnutný mechanizmus s cieľom vyhnúť sa absolútnemu uplatňovaniu kritérií na určenie zodpovedného členského štátu a umožniť tak Únii a jej členským štátom rešpektovať ich záväzky týkajúce sa ochrany základných práv žiadateľov o azyl. ( 16 )

34.

37.

Súdny dvor dospel k tomuto záveru na základe cieľov nariadenia Dublin III, ktorého hlavným zámerom je stanoviť jasnú a uplatniteľnú metódu určovania zodpovedného členského štátu a zabraňovať sekundárnym pohybom žiadateľov o azyl medzi členskými štátmi. ( 20 ) Podľa Súdneho dvora, ak by sa členský štát určený ako zodpovedný na základe kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia mohol jednoduchým jednostranným oznámením zbaviť zodpovednosti, ktorá mu z neho vyplýva, viedlo by to k porušeniu uvedených kritérií a mohlo by to ohroziť riadne fungovanie systému zavedeného uvedeným nariadením. ( 21 )

38.

Keďže, ako som už uviedol, ( 22 ) situácia, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Tudmur, sa rovnako ako prejednávaná vec týkala odkladu prevzatia zo strany Talianskej republiky od roku 2022, nevidím dôvod odchýliť sa od tohto výkladu, ktorý potvrdzuje predchádzajúci prístup Súdneho dvora, pokiaľ ide o prísnu hranicu pre uplatnenie článku 3 ods. 2 druhého a tretieho pododseku nariadenia Dublin III.

39.

Okrem toho Súdny dvor v tomto rozsudku pripomenul, že podľa článku 3 ods. 2 druhého a tretieho pododseku nariadenia Dublin III prináleží príslušnému súdu, aby preskúmal riziká, ktoré podstupuje dotknutý jednotlivec v samotnom okamihu odovzdania , počas azylového konania alebo po jeho skončení. ( 23 )

C.

O vzťahu s článkom 29 ods. 2 nariadenia Dublin III

1. Vysvetlenie problematiky

43.

Ako vyplýva z odôvodnenia prvej a druhej prejudiciálnej otázky, ( 25 ) vnútroštátny súd sa domnieva, že odklad prevzatia, o ktorý ide v prejednávanej veci, predstavuje „systémové zlyhanie“ nariadenia Dublin III, ktoré treba napraviť súdnou cestou, aby sa dosiahol cieľ rýchleho vybavovania žiadostí.

44.

V oddiele VI kapitoly VI nariadenia Dublin III, ktorý upravuje konanie o odovzdaní žiadateľov, sa nachádza článok 29, nazvaný „Modality a lehoty“, ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje, že odovzdanie žiadateľa zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu po porade medzi dotknutými členskými štátmi, a to hneď, ako je to prakticky možné a vo všeobecnosti najneskôr do šiestich mesiacov. Tento článok v odseku 2 v podstate stanovuje, že ak sa odovzdanie neuskutoční v tejto šesťmesačnej lehote, ktorá môže byť predĺžená v prípade uväznenia alebo úteku, zodpovedný členský štát je zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a zodpovednosť sa tak presunie na žiadajúci členský štát .

48.

Ak sa teda po uplynutí lehoty na odovzdanie žiadateľa z dôvodu odkladu prevzatia zodpovedným členským štátom stane žiadajúci členský štát, v prejednávanej veci Spolková republika Nemecko, zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, k preneseniu zodpovednosti nedôjde v štádiu posúdenia kritérií na určenie zodpovedného členského štátu, ale v štádiu konania o odovzdaní žiadateľa. ( 27 )

49.

Ako však vyplýva z písomných a ústnych pripomienok zainteresovaných strán, ( 28 ) tieto uvádzajú rôzne možné výklady, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III na takúto situáciu.

50.

53.

Tento výklad potvrdzuje rozsudok Shiri ( 29 ), v ktorom Súdny dvor uviedol, že zo samotného znenia článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje automatické prenesenie zodpovednosti na žiadajúci členský štát bez toho, aby bolo toto prenesenie podmienené akoukoľvek reakciou zo strany zodpovedného členského štátu. Podľa Súdneho dvora najmä nie je potrebné, aby členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu. ( 30 )

54.

V druhom rade vzhľadom na kontext predmetného ustanovenia poznamenávam, že nariadenie č. 1560/2003 odkazuje, pokiaľ ide o spôsoby uplatňovania nariadenia Dublin III, na prípad, keď je odklad odovzdania žiadateľa spôsobený buď odvolacím konaním, alebo opätovným preskúmaním s odkladným účinkom, alebo zo zdravotných dôvodov, „napr. kvôli zlému zdravotnému stavu žiadateľa o azyl, kvôli nemožnosti dopravy, alebo preto, že žiadateľ o azyl zmenil svoj pôvodný postoj k prevozu [odovzdaniu – neoficiálny preklad ]“ ( 31 ). Treba však konštatovať, že ide len o ilustračný výpočet.

55.

Okrem toho automatické prenesenie zodpovednosti v štádiu konania o odovzdaní žiadateľa podľa môjho názoru jasne rozlišuje medzi článkom 29 ods. 2 a článkom 3 ods. 2 druhým a tretím pododsekom nariadenia Dublin III. Toto posledné uvedené ustanovenie vyžaduje, aby vnútroštátne orgány členského štátu, ktorý je zodpovedný za určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, posúdil kumulatívne podmienky súvisiace so systémovými chybami, na základe ktorých hrozí, že dotknutá osoba bude vystavená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty. Okrem toho stanovuje prenesenie zodpovednosti až v druhom rade, pričom orgány tohto členského štátu musia v prvom rade pokračovať v skúmaní kritérií zodpovednosti. ( 32 )

59.

Na účely lepšieho pochopenia pôsobnosti článku 29 nariadenia Dublin III považujem za užitočné vysvetliť jeho genézu.

3. Historický výklad

60.

Prenesenie zodpovednosti na žiadajúci členský štát po uplynutí lehoty na odovzdanie žiadateľa bolo zavedené nariadením Dublin II. Toto nariadenie obsahovalo dve ustanovenia týkajúce sa postupov prevzatia a prijatia späť, ktoré boli formulované rovnako ako ustanovenia článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III. ( 33 )

61.

Skutočnosť, že v dôvodovej správe k návrhu nariadenia Dublin II sa nenachádza žiadna zmienka o takej situácii, o akú ide vo veci samej, podľa môjho názoru v žiadnom prípade neumožňuje dospieť k záveru, že táto situácia nespadá do pôsobnosti článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III. Z povahy práva vyplýva, že normotvorca nemôže v čase prijatia normy predvídať všetky možné prípady, na ktoré sa táto norma môže vzťahovať.

65.

Okrem toho, ako v podstate poznamenala fínska vláda, nie je prekvapujúce, že prípad jednostranného odkladu prevzatia členským štátom nebol výslovne upravený v znení nariadení Dublin II a III: predpokladanie takéhoto prípadu by znamenalo, že normotvorca predvídal, že členské štáty nebudú plniť svoje povinnosti vyplývajúce z týchto nariadení.

66.

Domnievam sa však, že výklad článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje v prípade jednostranného odkladu prevzatia žiadateľov o azyl zodpovedným členským štátom, zodpovedá nielen otvorenému zneniu tohto ustanovenia, ale je aj v súlade s cieľmi tohto nariadenia, ako vysvetlím nižšie.

4. Teleologický výklad

V prvom rade výklad článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III v tom zmysle, že sa uplatňuje v prípade nevykonania odovzdania žiadateľa z dôvodu jednostranného odkladu prevzatia zodpovedným členským štátom, je podľa môjho názoru v súlade s cieľom rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu a účinného prístupu k postupom udeľovania medzinárodnej ochrany uvedeným v odôvodnení 5 tohto nariadenia.

70.

V tejto súvislosti sa domnievam, rovnako ako Komisia, rakúska, fínska, francúzska a talianska vláda, že tento výklad umožňuje na jednej strane zachovať zodpovednosť členského štátu označeného ako zodpovedný, a teda zachovať systém kritérií určenia zodpovednosti zavedený nariadením Dublin III počas šesťmesačnej lehoty na odovzdanie. Keďže v prejednávanej veci talianska vláda uviedla, že odklad je len dočasný, možno ho kedykoľvek zrušiť.

71.

Na druhej strane uplatnenie mechanizmu automatického prenesenia zodpovednosti po uplynutí zákonnej lehoty ( 38 ) podľa môjho názoru umožňuje zabezpečiť právnu istotu, pokiaľ ide o určenie zodpovedného členského štátu, a tým zaručiť efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany.

72.

75.

Po druhé Súdny dvor nevylučuje z pôsobnosti tohto ustanovenia okolnosti, ktoré súvisia s nemožnosťou vykonať odovzdanie žiadateľa a ktoré nie sú pripísateľné žiadajúcemu členskému štátu, ako je pandémia ochorenia COVID‑19 ( 42 ) alebo zdravotný stav žiadateľa ( 43 ). Súdny dvor ďalej zdôraznil, že normotvorca Únie nepovažoval faktickú nemožnosť vykonať rozhodnutie o odovzdaní za dôvod, ktorý by odôvodňoval prerušenie alebo odklad lehoty na odovzdanie žiadateľa stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III. ( 44 )

c) O vzájomnej dôvere a rešpekte k normotvorcovi

76.

Beriem na vedomie, že nemecká a dánska vláda vo svojich pripomienkach uvádzajú, že výklad článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, ktorý navrhujem ponechať, by bol v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery a znamenal by porušenie práva Únie zo strany Talianskej republiky.

77.

Po tretie Súdny dvor má právomoc vykladať zákon len v medziach znenia a cieľov platných právnych predpisov. Je úlohou a politickým rozhodnutím normotvorcu reformovať právnu úpravu prostredníctvom legislatívneho postupu.

81.

V tejto súvislosti odkazujem na nedávnu reformu azylového práva, ktorá viedla k prijatiu paktu o migrácii a azyle v máji 2024, ktorý zahŕňa nariadenie (EÚ) 2024/1351. ( 47 )

82.

Je potrebné poznamenať, že znenie článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III bolo prevzaté do článku 46 ods. 2 nariadenia 2024/1351, pričom sa spresnili prípady, v ktorých sa môže predĺžiť lehota na odovzdanie žiadateľa, ako aj maximálna dĺžka trvania tohto predĺženia, ( 48 ) aby sa obmedzila možnosť, že správanie žiadateľa povedie k ukončeniu alebo preneseniu zodpovednosti na iný členský štát. ( 49 ) Okrem toho, ako Komisia uviedla na pojednávaní, normotvorca stanovil výnimky, ktoré umožňujú členskému štátu, ktorý čelí situácii mimoriadnych hromadných príchodov migrantov, zbaviť sa povinnosti prijať späť žiadateľa, ( 50 ) ako aj povinný mechanizmus solidarity s cieľom poskytnúť podporu členským štátom, ktoré sú vystavené migračnému tlaku, a zabezpečiť rýchly prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany. ( 51 )

83.

členský štát, ktorý určuje zodpovedný členský štát, nie je povinný pokračovať vo svojom preskúmaní kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia a sám sa nestáva zodpovedným, ak členský štát, ktorý bol pôvodne určený ako zodpovedný na základe týchto kritérií, nie je ochotný prevziať osoby, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o odovzdaní podľa uvedeného nariadenia, a ak v tomto poslednom uvedenom členskom štáte neexistujú systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie.

Neuplatnenie článku 3 ods. 2 druhého a tretieho pododseku nariadenia č. 604/2013 však nebráni tomu, aby po uplynutí lehoty na odovzdanie žiadateľa stanovenej v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia došlo k preneseniu zodpovednosti za podmienok stanovených v článku 29 ods. 2 uvedeného nariadenia.

( 1 ) Jazyk konania: francúzština.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ).

( 3 ) Pozri článok 3 ods. 1 a článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III.

( 10 ) Pozri článok 13 ods. 1 nariadenia Dublin III.

( 11 ) Pozri body 18 a 19. Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala situácie odkladu odovzdania žiadateľov do Talianska, o akú ide v prejednávanej veci.

( 12 ) Skutočnosť, že informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v tejto súvislosti javia byť rozporuplné, preto nemá vplyv na túto analýzu. Na jednej strane sa v ňom nespomína, že žiadateľ podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Taliansku, čo talianska vláda na pojednávaní poprela. Ostatné ustanovenia nariadenia Dublin III citované vnútroštátnym súdom v súvislosti so zodpovednosťou Talianskej republiky sa tiež týkajú dožiadania o prevzatie. Na druhej strane tento súd odkazuje na článok 18 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia – ktorý sa týka dožiadania o prijatie späť žiadateľov, ktorých žiadosť je v procese posudzovania v zodpovednom členskom štáte – ako na základ dožiadania adresovaného Talianskej republike.

( 13 ) Nariadenie Rady z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 109). Toto nariadenie bolo zrušené nariadením Dublin III.

( 14 ) Rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i. ( C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 , bod 106 ).

( 15 ) Rozsudok z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 , body 85 a 86 ).

( 22 ) Pozri bod 27 a poznámku pod čiarou 11 vyššie.

( 23 ) Rozsudok Tudmur (bod 45 a citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 , body 87 až 89 ).

( 25 ) Pozri zhrnutie tohto odôvodnenia v bode 20 vyššie.

( 26 ) Pozri článok 17 nariadenia Dublin III.

( 27 ) Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že v niektorých prípadoch, keď mali byť žiadatelia odovzdaní do Talianska, dánske a nemecké orgány uplatnili článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, aby prevzali zodpovednosť za posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu.

( 34 ) KOM(2001) 447 v pôvodnom znení.

( 35 ) Dohovor určujúci štát zodpovedný za posúdenie žiadostí o azyl podaných v jednom členskom štáte Európskych spoločenstiev, podpísaný v Dubline 5. júna 1990 ( Ú. v. ES C 254, 1997, s. 1 ).

( 36 ) Pozri vysvetlivky k článku 20 návrhu nariadenia.

( 37 ) Pozri vysvetlivky k článku 21 návrhu nariadenia.

( 38 ) S prihliadnutím na začiatok plynutia tejto lehoty v súlade s článkom 29 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktorý závisí najmä od prípadného odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania v súlade s článkom 27 ods. 4 tohto nariadenia; pozri v tejto súvislosti rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní) ( C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 49 ).

( 39 ) Pozri body 53 a 55 vyššie.

( 46 ) Rozsudok Tudmur (bod 40).

( 47 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 14. mája 2024 o riadení azylu a migrácie, o zmene nariadení (EÚ) 2021/1147 a (EÚ) 2021/1060 a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (Ú. v. EÚ L 2024/1351). Článkom 83 tohto nariadenia sa zrušuje nariadenie Dublin III s účinnosťou od 1. júla 2026.

( 48 ) Toto ustanovenie umožňuje predĺžiť lehotu na odovzdanie na najviac tri roky (namiesto 18 mesiacov), a to nielen v prípade úteku, ale aj v prípade, že dotknutá osoba alebo jej rodinný príslušník, ktorý sa má odovzdať spolu s dotknutou osobou, fyzicky sa bráni odovzdaniu, zámerne si privodí nespôsobilosť na odovzdanie alebo nedodržiava [nespĺňa – neoficiálny preklad ] zdravotné požiadavky potrebné na odovzdanie.

( 49 ) Pozri odôvodnenie 59 nariadenia 2024/1351.

( 50 ) Pozri článok 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1359 zo 14. mája 2024, ktorým sa riešia krízové situácie a prípady vyššej moci v oblasti migrácie a azylu, a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) 2021/1147 (Ú. v. EÚ L 2024/1359).

( ) Pozri odôvodnenie 22 a kapitolu I časti IV nariadenia 2024/1351.