C-459/24

proti

Európskej komisii

„ Odvolanie – Štátna pomoc – Švédska daňová právna úprava – Daň z rizika – Rozhodnutie Európskej komisie o nevznesení námietok – Selektivita – Cieľ opatrenia “

I. Úvod

1. Pokiaľ ide o štátnu pomoc a dane, otázka selektivity nevyhnutne „spôsobuje značné ťažkosti“, ak máme citovať ukážkový príklad umenia eufemizmu generálnej advokátky Kokott.( 2 )

2. Je totiž samozrejmé, že dane nie sú len nástrojom na získavanie príjmov na financovanie verejných výdavkov. Slúžia tiež na celý rad širších cieľov vrátane prerozdeľovania príjmov, podpory medzinárodnej konkurencieschopnosti, riadenia dlhu a, žiaľ, niekedy aj poskytovania neoprávnených výhod určitým kategóriám daňovníkov. V tomto kontexte sa uplatňovanie selektivity ako prostriedku na dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie stáva obzvlášť dôležité – a vo svojej podstate náročné –, pokiaľ ide o vnútroštátne právne úpravy, ktoré svojou povahou zahŕňajú rozlišovanie a výkon diskrečnej právomoci.

II. Okolnosti predchádzajúceho sporu, sporné rozhodnutie a napadnutý rozsudok

6. Dňa 3. septembra 2021 Švédske kráľovstvo v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ oznámilo Komisii návrh zákona o dani z rizika uloženej úverovým inštitúciám, ako aj návrh na zmenu zákona o započítaní zahraničnej dane (ďalej spolu len „návrh zákona“)( 5 ). Švédske kráľovstvo sa však domnievalo, že zavedená daň (ďalej len „daň z rizika“) nespĺňa kritériá selektivity upravené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a teda nepredstavuje štátnu pomoc. Návrh zákona bol schválený a zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2022.

7. Na základe bodov 5 až 9 napadnutého rozsudku možno obsah návrhu zákona zhrnúť na účely prejednávaného odvolania takto.

8. Podľa § 1 oddielu 2.1 návrhu zákona sú úverové inštitúcie povinné platiť štátu daň.

9. V súlade s § 4 oddielu 2.1 návrhu zákona sú švédske úverové inštitúcie platiteľmi dane z rizika, ak suma ich dlhov na začiatku zdaňovacieho obdobia presahuje prahovú hodnotu upravenú v návrhu zákona.( 6 ) V odôvodnení návrhu zákona k uvedenému paragrafu sa na účely definície úverových inštitúcií, teda švédskych bánk a švédskych spoločností vykonávajúcich činnosť na úverovom trhu, ako aj zahraničných bánk a zahraničných úverových spoločností, odkazuje na švédske právo. Z tejto úpravy vyplýva, že deväť úverových inštitúcií je platiteľom dane (body 5 a 6 napadnutého rozsudku).

10. V § 5 oddielu 2.1 návrhu zákona je prahová hodnota stanovená na 150 miliárd švédskych korún (SEK) (približne 13,3 miliardy eur) pre zdaňovacie obdobia začínajúce v roku 2022. Pre zdaňovacie obdobia začínajúce v roku 2023 alebo neskôr prahová hodnota dosahuje 150 miliárd SEK vynásobených číslom udávajúcim vzťah medzi sumou cenového základu v roku 2022 a sumou cenového základu na rok, v ktorom začalo dotknuté zdaňovacie obdobie, vyjadreným ako percento s dvomi desatinnými miestami zaokrúhlené nadol, a zvýšeným o dva percentuálne body (bod 7 napadnutého rozsudku).

III. Analýza

A. Úvodné poznámky

16. V súlade so zásadami uvedenými v bode 3 vyššie Súdny dvor opakovane zdôraznil, že zásahy členských štátov v oblastiach, ktoré neboli harmonizované v práve Únie, zostávajú v pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa kontroly štátnej pomoci. Členské štáty sú teda povinné zdržať sa prijatia akéhokoľvek daňového opatrenia, ktoré by mohlo predstavovať štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom.( 8 ) Nejde len o prázdny vzorec, ale skôr o osobitný prejav širšej a ustálenej zásady: vnútroštátna právomoc je obmedzená, ak ovplyvňuje vykonávanie alebo uplatňovanie práva Únie.

17. Pravidlá štátnej pomoci sa teda nesmú považovať za samostatný „systém“. Sú skôr kľúčovým prvkom riadenia vnútorného trhu Únie. Hoci totiž Komisia nemusí vykonať podrobné posúdenie každého pravidla Únie, ktoré by mohlo byť dotknuté vnútroštátnym opatrením, Súdny dvor opakovane rozhodol, že štátnu pomoc, ktorá je v rozpore s právom Únie alebo jeho všeobecnými zásadami, nemožno považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom.( 9 )

18. V prejednávanej veci švédska daň z rizika nielenže zjavne môže mať vplyv na uplatňovanie práva v oblasti štátnej pomoci, ale tiež zjavne zasahuje do oblasti práva Únie, ktorá už bola – do značnej miery – harmonizovaná, a to bankového regulačného rámca Únie, ktorého cieľom je zachovanie stability finančného systému (ďalej len „bankový regulačný rámec Únie“).

19. Bankový regulačný rámec Únie zahŕňa okrem iného( 10 ) rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií bánk, t. j. smernicu o ozdravení a riešení krízových situácií bánk( 11 ) (ďalej len „smernica BRRD“), rámec prudenciálnych požiadaviek, konkrétne nariadenie o kapitálových požiadavkách( 12 ) (ďalej len „nariadenie CRR“) a smernicu o kapitálových požiadavkách( 13 ) (ďalej len „smernica CRD“), a rámec systémov ochrany vkladov, ktorý pozostáva zo smernice o systémoch ochrany vkladov( 14 ) (ďalej len „smernica DGSD“). Zahŕňa tiež nariadenie (EÚ) č. 806/2014, ktoré sa uplatňuje na úverové inštitúcie usadené v bankovej únii.( 15 )

22. Pripomínam však, že bez ohľadu na osobitné výzvy, ktoré predstavujú vnútroštátne daňové opatrenia, posúdenie selektivity podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ musí byť vždy zasadené do rámca ustáleného testu v troch krokoch rozvinutého v judikatúre Súdneho dvora.( 21 ) Tento test funguje jednotne pri rôznych vnútroštátnych opatreniach bez ohľadu na konkrétne dotknuté vnútroštátne právomoci a je dostatočne flexibilný, aby sa prispôsobil osobitostiam daňových opatrení.

25. Určenie charakteristík každej dane prináleží, samozrejme, členskému štátu. Medzi tieto charakteristiky patria sadzba dane, základ dane, spôsoby výpočtu, zdaniteľné udalosti a prahové hodnoty. Súdny dvor v nedávnom rozsudku objasnil, že oslobodenia od dane by sa tiež mali považovať za takéto charakteristiky.( 25 ) Tieto charakteristiky v zásade vymedzujú referenčný systém alebo „bežný“ daňový režim na účely analýzy podmienky selektivity( 26 ). To však nebráni možnosti konštatovať, že samotný referenčný rámec, ako vyplýva z vnútroštátneho práva, je nezlučiteľný s právom Únie v oblasti štátnej pomoci, keďže predmetný daňový systém bol vytvorený podľa zjavne diskriminačných parametrov určených na obchádzanie tohto práva.( 27 )

B. O odvolaní

26. Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania štyri odvolacie dôvody.

27. Prvý odvolací dôvod, prvá časť druhého odvolacieho dôvodu a štvrtý odvolací dôvod smerujú proti bodom 39 až 43 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd zamietol tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní týkajúce sa určenia cieľa dane z rizika. Budem ich teda analyzovať spoločne.

1. O prvom odvolacom dôvode, prvej časti druhého odvolacieho dôvodu a štvrtom odvolacom dôvode

28. Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vymedzil cieľ dane z rizika, a teda sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ ide o kritérium selektivity. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd určil ako cieľ dane z rizika zdaniť „úverové inštitúcie, ktoré predstavujú systémové riziko“, zatiaľ čo Švédsko v návrhu zákona a Komisia v spornom rozhodnutí identifikovali tento cieľ ako zdanenie „veľkých“ úverových inštitúcií, a nie „systémovo významných“ úverových inštitúcií. Podľa odvolateľky toto nesprávne právne posúdenie spôsobuje vadu celej analýzy referenčného systému a samo osebe postačuje na odôvodnenie zrušenia napadnutého rozsudku.

34. Je pravda, že pokiaľ ide v rámci odvolania o preskúmanie posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa vnútroštátneho práva – ktoré v oblasti štátnej pomoci predstavuje posúdenie skutkového stavu – Súdny dvor je v zásade príslušný len overiť, či nedošlo ku skresleniu tohto práva.( 29 )

35. Súdny dvor však nemôže byť zbavený možnosti preskúmať, či takéto posúdenia samy osebe predstavujú porušenie práva Únie.( 30 ) V bode 78 rozsudku z 5. decembra 2023, Luxembursko a i./Komisia( 31 ), Súdny dvor spresnil, že „tvrdenia, ktoré majú spochybniť voľbu referenčného [systému] alebo jeho význam v rámci prvého kroku analýzy existencie selektívnej výhody, sú totiž prípustné, pretože táto analýza vychádza z právnej kvalifikácie vnútroštátneho práva na základe ustanovenia práva Únie“.

36. Komisia tvrdí, že tieto spresnenia sa obmedzujú na identifikáciu referenčného systému v prvom kroku testu selektivity a nevzťahujú sa na identifikáciu cieľa dane, ktorá sa má posúdiť z hľadiska pravidiel štátnej pomoci. Toto tvrdenie nemožno prijať.

37. Po prvé konštatovanie Súdneho dvora uvedené v bode 78 rozsudku Luxembursko a i./Komisia sa jasne vzťahuje na celkovú analýzu selektivity, a teda na každý z jej troch krokov.

38. Po druhé obmedzenie uvádzané Komisiou nie je podporené logikou, ktorá je základom odôvodnenia Súdneho dvora, ako je uvedené v bode 79 rozsudku Luxembursko a i./Komisia. Súdny dvor v tomto bode uviedol, že „pripustiť, že Súdny dvor nebude môcť určiť, či sa Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, stotožnil s vymedzením relevantného referenčného rámca, jeho výkladom a jeho uplatnením ako rozhodujúceho parametra na účely preskúmania existencie selektívnej výhody, by znamenalo uznať možnosť, že Všeobecný súd sa prípadne dopustil porušenia ustanovenia primárneho práva Únie, konkrétne článku 107 ods. 1 ZFEÚ, bez toho, aby toto porušenie mohlo byť sankcionované v rámci odvolania, čo by bolo v rozpore s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ“.( 32 )

42. V bode 41 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že z návrhu zákona vyplýva, že cieľom dane je posilniť verejné financie zlepšením ich stavu a udržaním verejného dlhu na nízkej úrovni s cieľom poskytnúť priestor pre riadenie budúcich finančných kríz tým, že sa uloží povinnosť platiť daň veľkým úverovým inštitúciám, ktorých zlyhanie alebo vážne narušenie ich činnosti by predstavovalo individuálne a vzhľadom na ich veľkosť a význam pre fungovanie systému financií systémové riziko a malo by veľmi negatívny vplyv na uvedený systém a na hospodárstvo vo všeobecnosti, čím by spoločnosti spôsobilo významné nepriame náklady. Rovnaké veľmi široké vymedzenie je uvedené v bodoch 58, 80, 81, 93 a 120 napadnutého rozsudku. Hoci Všeobecný súd v napadnutom rozsudku ďalej spresnil, že „daň [z rizika] nemá predchádzať rizikám, ktoré predstavujú úverové inštitúcie“( 33 ), dôraz sa jasne kladie na „systémové riziko“, ktoré môžu úverové inštitúcie povinné platiť daň predstavovať „pre fungovanie systému financií“ vzhľadom na ich „veľkosť a význam“.

2) O cieli dane z rizika v spornom rozhodnutí

43. V odôvodneniach 6 až 8 sporného rozhodnutia je daň z rizika vymedzená ako „ročná daň vzťahujúca sa na veľké úverové inštitúcie pôsobiace vo Švédsku“, ktorej cieľom je „posilniť verejné financie prostredníctvom príspevkov od veľkých úverových inštitúcií, ktoré môžu spoločnosti spôsobiť významné nepriame náklady, čím sa vytvorí možnosť uhradiť takéto nepriame náklady vyplývajúce z budúcich finančných kríz“. Platitelia dane z rizika sú opísaní ako „veľké úverové inštitúcie“, ktoré „vzhľadom na svoju veľkosť a význam môžu v prípade finančnej krízy spôsobiť spoločnosti významné nepriame náklady“. Vo vymedzení cieľa dane z rizika uvedenom v týchto odôvodneniach sa pojmy „systémové riziko“ ani „systémovo významné“ úverové inštitúcie vôbec neuvádzajú.

47. V § 5.1 návrhu zákona, v ktorom sú podrobne uvedené dôvody legislatívneho návrhu na zavedenie dane z rizika, je vysvetlené, že veľké inštitúcie tvoria tak dôležitú súčasť finančného systému, že ich zlyhanie alebo vážne narušenie ich činnosti by malo negatívne dôsledky na finančný systém alebo hospodárstvo. Podľa tohto ustanovenia sú tieto inštitúcie „systémovo významné“ a ich zlyhanie predstavuje „systémové riziko“, ktoré je definované ako hrozba pre finančnú stabilitu.( 39 ) Vysvetľuje, že finančný systém je zraniteľný a že napriek predpisom upravujúcim úverové inštitúcie – ako sú predpisy týkajúce sa kapitálovej primeranosti a riešenia krízových situácií – a dohľadu nad úverovými inštitúciami je stále možné, že v budúcnosti sa vyskytnú finančné krízy. V návrhu zákona sa zdôrazňuje, že finančné krízy môžu byť veľmi nákladné a môžu mať dlhodobé negatívne dôsledky pre domácnosti, podniky a verejný sektor. Pokles hospodárskeho rastu v dôsledku finančnej krízy má za následok nepriame náklady v hospodárstve.( 40 ) Podľa § 5.1 návrhu zákona tieto dôsledky odôvodňujú zvýšenie zdanenia úverových inštitúcií, ktoré v prípade finančnej krízy môžu spoločnosti spôsobiť významné nepriame náklady. V tomto ustanovení návrhu zákona sa ďalej zdôrazňuje, že riziko, že v situácii finančnej krízy môže inštitúcia vytvárať nepriame náklady pre spoločnosť, sa líši aj v závislosti od jej veľkosti a významu. V tomto zmysle malé inštitúcie neovplyvňujú makroekonomický vývoj v rovnakej miere ako veľké inštitúcie. V dôsledku toho úverové inštitúcie, ktoré vzhľadom na svoju veľkosť a význam pre fungovanie finančného trhu a makroekonomický vývoj „môžu v prípade finančnej krízy spôsobiť významné nepriame náklady, musia platiť dodatočnú daň“.

52. Po tretie kritérium použité v celom návrhu zákona na určenie, ktoré úverové inštitúcie podliehajú dani z rizika, odkazuje skôr na ich „veľkosť a význam“ pre fungovanie finančného systému než na to, či predstavujú systémové riziko.

53. Po štvrté v návrhu zákona sa opakovane zdôrazňuje, že cieľom dane z rizika je zdaniť úverové inštitúcie, ktoré predstavujú riziko, že v prípade finančnej krízy spôsobia spoločnosti vo Švédsku významné „nepriame náklady“.

4) Predbežný záver

54. Napriek nejasnosti návrhu zákona a určitým nezrovnalostiam v spornom rozhodnutí možno dospieť k záveru, že pokiaľ ide o platiteľov dane, cieľom dane z rizika stanovenej v týchto aktoch nebolo zdaniť úverové inštitúcie, ktoré predstavujú systémové riziko pre finančný systém – na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 41 napadnutého rozsudku a zopakoval vo svojej analýze –, ale zdaniť úverové inštitúcie, ktorých dlhy presahujú vopred stanovenú prahovú hodnotu, označované ako „veľké úverové inštitúcie“.

55. Úsilie Komisie a Švédska vyvinuté v ich písomných pripomienkach s cieľom preukázať, že Všeobecný súd postupoval vo svojej rekonštrukcii cieľa dane z rizika v súlade so sporným rozhodnutím a návrhom zákona, nie je presvedčivé a v skutočnosti jasne odhaľuje, že takýto súlad je ťažké preukázať.( 43 )

56. Všeobecný súd v úsilí objasniť nejasnosti v návrhu zákona skombinoval niektoré z pojmov uvedených v tomto návrhu s cieľom sformulovať svoju vlastnú definíciu účelu dane z rizika, ktorá nezodpovedá definícii zamýšľanej švédskym zákonodarcom. Ako vysvetlím nižšie, Všeobecnému súdu to umožnilo použiť pri zamietnutí tvrdení predložených žalobkyňami v prvostupňovom konaní do istej miery kruhové odôvodnenie, pričom sa alternatívne opieral o jeden alebo druhý z týchto pojmov.

61. Súdu Únie, ktorý rozhoduje o návrhu na zrušenie rozhodnutia Komisie o nevznesení námietok, preto prináleží určiť, či posúdenie informácií a skutočností, ktorými Komisia disponovala v priebehu fázy predbežného posudzovania predmetného vnútroštátneho opatrenia, malo objektívne vyvolať pochybnosti o jeho posúdení ako pomoci, pretože v prípade takýchto pochybností treba začať formálne vyšetrovacie konanie.( 45 )

62. V prejednávanej veci žalobkyne v prvostupňovom konaní kritizovali nejasnosť cieľa dane z rizika, ako ho vymedzili švédske orgány a s ktorým sa Komisia stotožnila. Tvrdili, že tento cieľ je i) sám osebe neobjektívny, lebo je príliš úzky a zameraný na nehomogénnu kategóriu podnikov, konkrétne na „veľké úverové inštitúcie“ vymedzené výškou ich dlhov; ii) vágny, keďže sa opiera o nejasné pojmy, ako sú „významné nepriame náklady“, a iii) nekonzistentný, lebo návrh zákona neobsahuje nijaké pravidlá týkajúce sa spôsobu, akým sa budú využívať výnosy z dane z rizika.

63. V bodoch 39 až 43 napadnutého rozsudku Všeobecný súd namiesto toho, aby odpovedal na tieto tvrdenia vzhľadom na cieľ dane z rizika, ako bol posúdený v spornom rozhodnutí, preformuloval tento cieľ na základe svojho vlastného výkladu návrhu zákona, pričom sa usiloval objasniť a zosúladiť rôzne vyjadrenia uvedené v tomto návrhu. Všeobecný súd tak neposúdil, ako sa od neho vyžadovalo, či vzhľadom na tvrdenia predložené žalobkyňami Komisia mala mať pochybnosti pri schvaľovaní cieľa dane z rizika, ako ho opísali švédske orgány.

64. Odvolateľka teda správne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neposúdil, či vymedzenie cieľa dane z rizika vyvoláva závažné ťažkosti, ktoré by odôvodňovali začatie formálneho vyšetrovacieho konania.

68. V tomto kontexte je správne vymedzenie cieľa samostatnej dane – vo vzťahu ku ktorej sa v prvom kroku analýzy selektivity posudzuje referenčný systém a v druhom kroku sa vykonáva test porovnateľnosti – zásadné a ešte dôležitejšie v prípade asymetrických daní,( 46 ) ako je daň z rizika, kde je potrebné odôvodniť rozlišovanie daňovej povinnosti na základe celkového cieľa opatrenia.

69. V prejednávanej veci žalobkyne v prvostupňovom konaní kritizovali aj nejasnosť a vágnosť cieľa dane z rizika, ako ho vymedzili švédske orgány a s ktorým sa Komisia stotožnila. V tejto súvislosti odkazujem na analýzu týkajúcu sa prvého odvolacieho dôvodu, v ktorej som poukázal na nejasnosť návrhu zákona a nezrovnalosti v spornom rozhodnutí, pokiaľ ide o určenie tohto cieľa.

70. Vzhľadom na vyššie uvedené treba podľa môjho názoru vyhovieť aj prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to bez ohľadu na výsledok prvého odvolacieho dôvodu.

d) O štvrtom odvolacom dôvode

71. Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka namieta skreslenie skutkového stavu a dôkazov na základe tých istých tvrdení, aké uvádza na podporu prvého odvolacieho dôvodu. Vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov.( 47 )

72. Ako sa uvádza v bodoch 32 až 40 vyššie, odvolateľka nemusela preukázať skreslenie príslušného vnútroštátneho práva, aby mohla namietať vymedzenie cieľa dane z rizika v napadnutom rozsudku. Všeobecný súd sa však podľa môjho názoru tým, že preformuloval cieľ dane z rizika a neuznal nejasnosť návrhu zákona, ako bolo vysvetlené v rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu, dopustil takéhoto skreslenia. Všeobecný súd tiež nesprávne vyložil sporné rozhodnutie.( 48 )

77. Predtým, ako sa budem zaoberať touto druhou a treťou časťou, poznamenávam, že hoci niektoré tvrdenia uvedené na podporu druhého odvolacieho dôvodu vychádzajú z predpokladu, že Súdny dvor považuje cieľ dane z rizika za správne vymedzený ako zdanenie systémového rizika, nie je to tak v prípade všetkých týchto tvrdení. Väčšina týchto tvrdení, ako vysvetlím ďalej, totiž v konečnom dôsledku kritizuje odôvodnenie Všeobecného súdu bez ohľadu na to, ako je cieľ dane z rizika vymedzený.

a) O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

78. V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 44 až 99 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nemala závažné ťažkosti pri posúdení referenčného systému dane z rizika.

79. V spornom rozhodnutí Komisia vymedzila referenčný systém na účely analýzy podmienky selektivity ako systém obmedzený na daň z rizika, konkrétne účelovú daň z rizika, na základe týchto skutočností: i) základ dane založený na dlhoch úverových inštitúcií; ii) sadzba dane vo výške 0,05 % v zdaňovacom období začínajúcom v roku 2022; iii) platitelia dane vymedzení ako úverové inštitúcie usadené vo Švédsku alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť prostredníctvom pobočky vo Švédsku; iv) existencia prahovej hodnoty a v) mechanizmus konsolidácie pre situácie v rámci skupiny pri výpočte prahovej hodnoty a základu dane (pozri odôvodnenie 38 sporného rozhodnutia).

80. Odvolateľka uvádza na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu tri výhrady, ktoré sa týkajú výberu základu dane, platiteľov dane a prahovej hodnoty dane.

84. Všeobecný súd na základe rozsudkov zo 16. marca 2021, Komisia/Poľsko( 51 ) a Komisia/Maďarsko( 52 ), rozhodol, že právo Únie nebráni tomu, aby sa zdanenie, ktoré nie je progresívne, zakladalo na kumulovanom súčte dlhov úverových inštitúcií, a že okolnosť, že existujú relevantnejšie alebo presnejšie ukazovatele, je v oblasti štátnej pomoci irelevantná, keďže cieľom práva Únie v tejto oblasti je len zrušenie selektívnych výhod, z ktorých môžu mať prospech určité podniky na úkor iných podnikov, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej situácii (bod 57 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd dodal, že cieľom dane nie je predchádzať rizikám, ktoré predstavujú úverové inštitúcie, alebo ich vyriešiť, čo znamená, že z tohto dôvodu švédske orgány neboli povinné prijať ukazovatele osobitne navrhnuté tak, aby boli zamerané na tieto riziká (bod 58 napadnutého rozsudku). Napokon Všeobecný súd zohľadnil scenár, v ktorom úverové inštitúcie krížovo vlastnia svoje dlhopisy, a dospel k záveru, že čím vyššie sú dlhy, tým väčšie je riziko pre finančný systém, lebo úverová inštitúcia nemusí byť schopná splatiť svoje dlhy. Na základe tohto scenára dospel k záveru, že kritérium založené na výške dlhu s cieľom rozlišovať medzi úverovými inštitúciami podľa toho, či je ich vplyv na finančný systém silnejší alebo slabší, je v súlade so sledovaným cieľom.

85. Tvrdenia, ktoré odvolateľka uvádza proti bodom 57, 58 a 59 napadnutého rozsudku, sú podľa môjho názoru opodstatnené z dôvodov uvedených nižšie.

86. V prvom rade podobnosti medzi prejednávanou vecou a vecami, v ktorých boli vydané rozsudky Komisia/Poľsko a Komisia/Maďarsko, sú minimálne.

90. V prejednávanej veci bola dôkladná analýza ešte nevyhnutnejšia. Ako som už uviedol, ak daňové opatrenie môže zasahovať do existujúcich regulačných rámcov Únie – ako je to v prípade dane z rizika bez ohľadu na to, ako je vymedzený jej cieľ – jeho dôsledky na riadne fungovanie je potrebné dôkladne preskúmať. Hoci zdanenie zamerané na prípad, že preventívne politiky stanovené právom Únie, ako sú politiky spadajúce do bankového regulačného rámca Únie, nedokážu zabrániť finančnej kríze, nie je samo osebe zakázané, výkon daňovej právomoci členských štátov v tejto oblasti sa napriek tomu musí preskúmať vzhľadom na regulačný kontext, do ktorého patrí.

91. V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého daň z rizika nemá predchádzať systémovému riziku alebo ho vyriešiť, stačí uviesť, že asymetrická daň, akou je daň z rizika, ktorá ukladá daňové zaťaženie len malému počtu (systémovo významných/veľkých) úverových inštitúcií na základe výšky ich dlhov, môže viesť úverové inštitúcie povinné platiť túto daň k udržiavaniu dlhov na nízkej úrovni.

96. Po prvé odvolateľka spochybňuje bod 73 tohto rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol tvrdenie žalobkýň v prvostupňovom konaní založené na tom, že neexistuje dokonalý vzájomný vzťah medzi zoznamom úverových inštitúcií, ktoré sú platiteľmi dane z rizika, a zoznamom systémovo dôležitých inštitúcií, ktoré identifikoval Riksgäldskontoret (Úrad verejného dlhu, Švédsko). Odvolateľka zdôrazňuje, že platiteľmi dane z rizika je deväť úverových inštitúcií, z ktorých dve sa nepovažujú za systémovo významné na účely rámca riešenia krízových situácií, ako bol prebratý vo Švédsku, a že tri banky považované za systémovo významné nepodliehajú dani z rizika. Podľa odvolateľky tieto nezrovnalosti medzi týmito dvoma zoznamami, o ktorých Komisia v priebehu predbežného konania vedela, jasne preukazujú nesúlad medzi platiteľmi dane z rizika a cieľom dane, ako ho vymedzil Všeobecný súd.

97. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, toto tvrdenie nie je čisto vecné, ale spochybňuje právnu kvalifikáciu skutkového stavu Všeobecným súdom, a teda je prípustné.

100. Podobne tak nie je rozhodujúce ani tvrdenie, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 74 napadnutého rozsudku, a to že daň z rizika sa nevzťahuje na úverové inštitúcie, ktoré predstavujú väčšie riziko zlyhania, ale na úverové inštitúcie, ktorých zlyhanie môže spôsobiť významné nepriame náklady. Samotná skutočnosť, že ciele dane z rizika a ciele smernice BRRD sa úplne nezhodujú – aj keď sa prinajmenšom navzájom dopĺňajú – neznamená, že je možné bez ďalšieho preskúmania vylúčiť prípadný zásah v situácii, keď dochádza k čiastočnému a asymetrickému prekrývaniu medzi úverovými inštitúciami, ktoré sú povinné platiť príspevky podľa týchto dvoch nástrojov.

101. Okrem toho sa zdá, že odkazy Všeobecného súdu na bankový regulačný rámec Únie sú čiastkové. Napríklad pri odkaze na dôsledky spôsobené zlyhaním banky sa v smernici BRRD a v nariadení CRR konkrétne neuvádzajú priame ani nepriame náklady. Pokiaľ ide o smernicu DGSD, v jej odôvodnení 3 sa výslovne odkazuje na „náklady pre hospodárstvo ako celok, ktoré súvisia so zlyhaním úverovej inštitúcie…“. Nie je zrejmé, že účel týchto právnych nástrojov sa obmedzuje na účel „minimalizovať významné priame náklady pre spoločnosť“, ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 74 a 75 napadnutého rozsudku, najmä vzhľadom na vágne vymedzenie „nepriamych nákladov“ v návrhu zákona.

102. Za týchto okolností tvrdenie Švédskeho kráľovstva, že v návrhu zákona sa jasne uvádza, že návrh dane z rizika nemá nahradiť súčasný regulačný rámec Únie, nemá veľký význam. Príslušné rámce Únie v oblasti riešenia krízových situácií bánk a prudenciálnych požiadaviek boli súčasťou vnútroštátneho referenčného systému, ktorý mal Všeobecný súd zohľadniť pri preskúmaní posúdenia Komisie týkajúceho sa súladu výberu švédskeho zákonodarcu, pokiaľ ide o platiteľov dane z rizika.

105. Takéto tvrdenie sa v podstate týka intenzity analýzy vykonanej Komisiou. Je síce pravda, že podľa judikatúry Súdneho dvora( 58 ) Komisia nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v jednotlivých prípadoch na základe schémy pomoci. Možno si však položiť otázku, či je táto judikatúra, ktorá sa týkala prípadov zahŕňajúcich daňové režimy vzťahujúce sa na stovky alebo tisíce daňovníkov, relevantná v prejednávanej veci. Daň z rizika sa vzťahuje na deväť úverových inštitúcií. Zdá sa, že Komisia v priebehu predbežného posudzovania vedela (alebo v každom prípade mala vedieť) o veľmi obmedzenom počte osôb povinných platiť túto daň, pričom na väčšinu z nich sa vzťahuje aj bankový regulačný rámec Únie. Poznamenávam však, že odvolateľka podľa všetkého nespochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu uvedené na konci bodu 79 napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobkyne v prvostupňovom konaní nespochybnili tvrdenia Komisie a Švédskeho kráľovstva, podľa ktorých nebolo riziko zlyhania dotknutej úverovej inštitúcie úplne vylúčené. Druhé tvrdenie uvedené odvolateľkou by teda mohlo byť neúčinné.

106. Po tretie odvolateľka spochybňuje bod 80 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol tvrdenie žalobkýň v prvostupňovom konaní, podľa ktorého vzhľadom na to, že všetky úverové inštitúcie spôsobujú nepriame náklady, nie je medzi nimi potrebné rozlišovať na účely zdanenia daňou.

108. V bode 80 napadnutého rozsudku Všeobecný súd s odkazom na rozsudok z 26. apríla 2018, ANGED( 60 ), dodal, že „nemožno poprieť, že vplyv úverových inštitúcií na finančný systém v značnej miere závisí od ich veľkosti a výšky ich dlhov“. V tejto súvislosti chcem v prvom rade poukázať na to, že Všeobecný súd uviedol „veľkosť“ úverových inštitúcií a „výšku ich dlhov“ ako dve odlišné kritériá, z ktorých švédsky zákonodarca vychádzal. „Veľkosť“ tých „veľkých úverových inštitúcií“, ktoré sú platiteľmi dane, sa však určuje výlučne na základe výšky ich dlhov. Táto výška je teda jediným zohľadneným ukazovateľom. Pokiaľ ide o odkaz Všeobecného súdu na rozsudok ANGED I, musím priznať, že analógiu medzi vplyvom obchodných prevádzok na životné prostredie a rizikom, ktoré predstavuje výška dlhu úverových inštitúcií pre finančný systém a hospodárstvo ako celok, považujem za dosť pritiahnutú za vlasy. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ANGED I, však Súdny dvor konštatoval existenciu priamej súvislosti medzi veľkosťou predajnej plochy a vplyvmi na životné prostredie.( 61 ) V prejednávanej veci takáto priama súvislosť medzi výškou dlhov úverových inštitúcií, ktoré sú platiteľmi dane z rizika, a ich schopnosťou spôsobiť spoločnosti nepriame náklady nie je jasne preukázaná, najmä ak sa nezohľadní riziko zlyhania týchto inštitúcií.

109. Z vyššie uvedených dôvodov sa prikláňam k názoru, že tretie tvrdenie uvedené odvolateľkou je dôvodné.

110. Napokon odvolateľka spochybňuje bod 81 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že žalobkyne v prvostupňovom konaní nespochybnili, že „iba veľké úverové inštitúcie sú schopné svojím zlyhaním individuálne vyvolať systémové riziko, mať veľmi negatívny vplyv na finančný systém a na hospodárstvo vo všeobecnosti a spôsobiť spoločnosti významné nepriame náklady“. Odvolateľka v podstate tvrdí, že z odôvodnenia Všeobecného súdu vyplýva, že švédsky zákonodarca môže uložiť daň zo systémového rizika, v rámci ktorej sa so systémovo významnými úverovými inštitúciami zaobchádza rozdielne.

114. V bodoch 89 až 91 napadnutého rozsudku Všeobecný súd s odvolaním sa na svoje vlastné rozsudky( 62 ), potvrdené Súdnym dvorom v rozsudkoch Komisia/Poľsko a Komisia/Maďarsko , rozhodol, že Švédskemu kráľovstvu nemožno brániť jednak v tom, aby zaviedlo daň sprevádzanú prahovou hodnotou zdanenia, a jednak, aby prijalo mechanizmus úpravy, ktorý môže viesť až k oslobodeniu úverových inštitúcií, ktoré sa nachádzajú pod uvedenou prahovou hodnotou, pokiaľ tieto prvky nie sú v rozpore s cieľom dane. Všeobecný súd tiež s odvolaním sa na bod 43 rozsudku z 26. apríla 2018, ANGED( 63 ), zdôraznil, že určenie prahovej hodnoty zdanenia a spôsobu výpočtu základu dane patrí do voľnej úvahy vnútroštátneho zákonodarcu a okrem toho sa zakladá na zložitých technických posúdeniach, na ktoré sa vzťahuje iba obmedzené preskúmanie súdu Únie. Na základe týchto zásad preskúmal, či uvedená prahová hodnota nie je v rozpore s cieľom dane z rizika alebo nie je zjavne diskriminačná, a dospel k záveru, že to tak nie je.

115. Odvolateľka podľa môjho názoru správne spochybňuje relevantnosť judikatúry, na ktorú sa Všeobecný súd odvoláva, a správnosť záveru, ku ktorému dospel.

116. V bode 87 vyššie som už uviedol, že daňové opatrenia, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Komisia/Poľsko a Komisia/Maďarsko, sa od dane z rizika značne líšili. Vo veciach, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, išlo o progresívnu povahu predmetných daňových opatrení a presnejšie o rozdiel v priemernej sadzbe dane vyplývajúci z progresívnej štruktúry sadzieb. V rámci dane z rizika nie je stanovený „mechanizmus úpravy“, ak dôjde k prekročeniu prahovej hodnoty a vzniku daňovej povinnosti.

120. Pre úplnosť treba pripomenúť, že v rozsudku Prezydent Miasta Mielca( 67 )Súdny dvor spresnil, že všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane spojené s priamou daňou spravidla nemôže priznávať selektívnu výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže sa považuje za vlastné „bežnému“ daňovému systému. „Odchylne“ od tohto pravidla však „všeobecné a abstraktné oslobodenie od dane spojené s priamou daňou nemožno považovať za patriace do ,bežného‘ daňového systému, ak sa podmienky stanovené relevantnou právnou úpravou na priznanie tohto oslobodenia právne alebo fakticky týkajú jednej alebo viacerých špecifických vlastností jedinej kategórie podnikov, na ktoré sa môže vzťahovať toto oslobodenie, keďže tieto vlastnosti sú neoddeliteľne spojené s povahou týchto podnikov alebo s povahou ich činností“( 68 ). Okolnosť, že oslobodenie od dane sa môže vzťahovať len na takúto ucelenú kategóriu podnikov, môže totiž vytvárať dojem o potenciálne diskriminačnom a protisúťažnom charaktere tohto oslobodenia, hoci samotný referenčný rámec nebol vytvorený podľa zjavne diskriminačných parametrov.

121. Bez ohľadu na to, či sa spresnenia uvedené v rozsudku Prezydent Miasta Mielca uplatňujú v prípade asymetrických daní, ako je daň z rizika, v prejednávanej veci úverové inštitúcie, ktoré nie sú platiteľmi dane z rizika, sú súčasťou ucelenej kategórie podnikov identifikovanej na základe špecifických vlastností neoddeliteľne spätých s povahou ich činnosti (úverové inštitúcie, ktorých výška dlhov je nižšia ako uplatniteľná prahová hodnota) a vzťahuje sa na ne výnimka z pravidla stanoveného v tomto rozsudku.

126. Na podporu tohto záveru sa Všeobecný opieral takmer výlučne o dôvody, na základe ktorých predtým zamietol tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní týkajúce sa referenčného systému. Z tohto dôvodu odvolateľka v rámci tretej časti druhého odvolacieho dôvodu opakuje svoje výhrady, ktorými spochybňuje tieto dôvody.

127. Za týchto okolností odkazujem na dôvody, ktoré som uviedol v bodoch 78 až 122 vyššie na podporu svojho záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že rôzne aspekty referenčného systému dane z rizika nevyvolávajú pochybnosti o ich diskriminačnej, a teda selektívnej povahe. Ako som už uviedol, celkový cieľ sledovaný švédskym zákonodarcom, konkrétne posilnenie verejných financií s cieľom pokryť náklady spôsobené spoločnosti v prípade budúcej finančnej krízy, zdá sa neodôvodňuje bez vzbudenia pochybností uloženie asymetrického daňového zaťaženia úverovým inštitúciám, ktoré môžu prispieť k týmto nákladom, aj keď v rôznej miere.

128. Treba však uviesť, že odôvodnenie Všeobecného súdu, konkrétne v bode 119 napadnutého rozsudku, v ktorom zamietol tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní s odkazom na svoje vlastné zistenia, podľa ktorých referenčný systém dane z rizika nie je koncipovaný zjavne diskriminačným spôsobom, vyvoláva obavy, keďže môže mať vplyv na správne vykonanie druhého kroku testu selektivity.

129. Ako som už uviedol, druhý krok, v ktorom sa posudzuje odchylná povaha daňového opatrenia a jeho selektivita prima facie , je v prípade zdanenia ad hoc zásadný. Zdá sa, že v napadnutom rozsudku bolo takéto posúdenie do veľkej miery začlenené do posúdenia vnútorne selektívnej povahy príslušného systému vykonaného v rámci prvého kroku. Toto posúdenie selektívnej povahy sa však po prvé zakladá na kvantitatívne odlišnom kritériu „zjavnej diskriminácie“. Po druhé Súdny dvor spresnil, že aj v prípadoch, keď jediným účelom dane je vytvoriť daňové príjmy určené na dosiahnutie konkrétneho cieľa, druhý krok testu selektivity sa musí vykonať v celom rozsahu.( 69 )

134. Odvolateľka po prvé tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 42, 43, 81, 93 a 121 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že žalobkyne v prvostupňovom konaní nepreukázali, že zlyhanie úverových inštitúcií, ktorých celkové dlhy sú nižšie ako prahová hodnota, predstavuje systémové riziko. Odvolateľka ďalej tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil, že žalobkyne v prvostupňovom konaní konkrétne uviedli príklad jedinej švédskej banky, ktorej bola počas finančnej krízy v roku 2008 poskytnutá záchrana a ktorej dlhy boli výrazne nižšie ako prahová hodnota. Už skôr poukázali na skutočnosť, že tri banky, ktorých dlhy sú pod prahovou hodnotou, sa v súlade s bankovým regulačným rámcom Únie považujú za systémovo významné.

138. Napokon Všeobecný súd tým, že nesprávne určil cieľ dane z rizika, neodpovedal správne na viaceré tvrdenia predložené žalobkyňami v prvostupňovom konaní, čím porušil svoju povinnosť odôvodnenia. Čo je najdôležitejšie, pokiaľ ide o platiteľov dane a prahovú hodnotu, Všeobecný súd v bodoch 80, 81, 93, 94 a 121 nesprávne posúdil tvrdenia, podľa ktorých všetky úverové inštitúcie môžu spoločnosti spôsobiť nepriame náklady, a teda že nie je potrebné rozlišovať medzi veľkými a malými úverovými inštitúciami.

139. Aj v tejto súvislosti zastávam názor, že odvolateľka má pravdu. Nesprávne posúdenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil pri určení cieľa dane z rizika, ovplyvnili celé jeho odôvodnenie vrátane spôsobu, akým posúdil relevantnosť a dôvodnosť tvrdení žalobkýň v prvostupňovom konaní, a dôvodov ich zamietnutia.

140. Na základe predchádzajúcich úvah je tretí odvolací dôvod čiastočne dôvodný.

4. Záver týkajúci sa odvolania

141. Z vyššie uvedených dôvodov som dospel k záveru, že je potrebné odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť a napadnutý rozsudok zrušiť.

C. O žalobe na Všeobecnom súde

IV. Návrh

147. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

– zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. apríla 2024, Svenska Bankföreningen a Länsförsäkringar Bank/Komisia (T‑112/22, ECLI:EU:T:2024:250),

– zrušil rozhodnutie Komisie COM(2021) 8637 final z 24. novembra 2021 o štátnej pomoci SA.56348 (2021/N) – Švédsko: švédska daň uložená úverovým inštitúciám,

– rozhodol, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Ideella föreningen Svenska Bankföreningen med firma Svenska Bankföreningen, Näringsverksamhet v súvislosti s týmto odvolaním, a že Švédske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.

1 Jazyk prednesu: angličtina.

8 Rozsudky z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i. (C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 73), a z 29. apríla 2025, Prezydent Miasta Mielca (C‑453/23, EU:C:2025:285, bod 41, ďalej len „rozsudok Prezydent Miasta Mielca“).

9 Rozsudok z 22. septembra 2020, Rakúsko/Komisia (C‑594/18 P, EU:C:2020:742, bod 44 a citovaná judikatúra).

10 Tento zoznam nie je vyčerpávajúci, keďže zahŕňa len právne predpisy Únie relevantné v prejednávanej veci.

11 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190), nedávno zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1174 z 11. apríla 2024 (Ú. v. EÚ L, 2024/1174).

12 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1), nedávno zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2025/2088 z 8. októbra 2025 (Ú. v. EÚ L, 2025/2088).

13 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338).

20 Pozri analogicky rozsudok zo 16. apríla 2026, Nitrogénművek (C‑519/24, EU:C:2026:297, bod 33).

21 Pozri okrem iného rozsudok z 8. septembra 2011, Paint Graphos a i. (C‑78/08 až C‑80/08, EU:C:2011:550, bod 49 a citovaná judikatúra).

22 Pozri okrem iného rozsudok z 10. septembra 2024, Komisia/Írsko a i. (C‑465/20 P, EU:C:2024:724, bod 76).

23 Rozsudok z 5. decembra 2023, Luxembursko a i./Komisia (C‑451/21 P a C‑454/21 P, EU:C:2023:948, bod 108).

24 Rozsudok zo 6. októbra 2021, World Duty Free Group a Španielsko/Komisia (C‑51/19 P a C‑64/19 P, EU:C:2021:793, bod 63).

25 Bod 49 rozsudku Prezydent Miasta Mielca.

32 Podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ sa odvolanie na Súdny dvor proti rozhodnutiam Všeobecného súdu podáva „za podmienok a v rámci obmedzení ustanovených v štatúte“. Článok 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že odvolanie sa môže zakladať na porušení práva Únie Všeobecným súdom; pozri bod 76 rozsudku Luxembursko a i./Komisia.

33 Pozri bod 58 napadnutého rozsudku.

34 Pozri odôvodnenia 49 a 50 sporného rozhodnutia.

35 Pozri odôvodnenie 51 sporného rozhodnutia.

36 Pozri napríklad odôvodnenie 68 sporného rozhodnutia, v ktorom Komisia konštatovala, že finančné inštitúcie, ktoré nie sú úverovými inštitúciami, majú menšiu schopnosť vytvárať systémové riziká a v konečnom dôsledku významné nepriame náklady, a preto sa vzhľadom na cieľ dane z rizika nenachádzajú v podobnej skutkovej a právnej situácii ako úverové inštitúcie.

37 Ide o legislatívny návrh, ktorý odvolateľka predložila Všeobecnému súdu.

43 Komisia na odôvodnenie odkazu na „systémové riziko“ v napadnutom rozsudku tvrdí, že veľké úverové inštitúcie predstavujú „určité systémové riziko“, že „veľkosť úverovej inštitúcie a jej celkový systémový význam sú navzájom prepojené“, že „úverová inštitúcia, ktorá má veľké portfólio dlhov, je zvyčajne aj systémovo významná“ a že ak je úverová inštitúcia vzhľadom na svoje celkové dlhy klasifikovaná ako významná, „aspekty ‚systémového významu‘ a ‚systémového rizika‘ nie sú nikdy veľmi vzdialené“. Spresňuje však, že „veľké“ úverové inštitúcie nie sú nevyhnutne „systémovo významné“ podľa rámcov pre riešenie krízových situácií a prudenciálny dohľad. Švédsko zas pomerne apodikticky tvrdí, že bez ohľadu na výrazy použité Všeobecným súdom sa cieľ, ako ho určil Všeobecný súd, neodlišuje od cieľa identifikovaného Komisiou.

44 Pozri v tomto zmysle okrem iného rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia (C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 113 a citovaná judikatúra).

45 Rozsudky z 5. septembra 2024, Slovinsko/Komisia (C‑447/22 P, EU:C:2024:678, body 50 a 51), a zo 6. októbra 2021, Scandlines Danmark a Scandlines Deutschland/Komisia (C‑174/19 P a C‑175/19 P, EU:C:2021:801, bod 67 a citovaná judikatúra).

46 V prípade asymetrickej daňovej povinnosti môže pomoc vyplývať zo skutočnosti, že konkurenti zdaniteľných hospodárskych subjektov nepodliehajú tejto dani, pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2006, Laboratoires Boiron (C‑526/04, EU:C:2006:528, bod 34).

47 Rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci (C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 86 a citovaná judikatúra).

54 Povinnosť platiť daň majú len úverové inštitúcie, ktorých celkové dlhy presahujú prahovú hodnotu, zatiaľ čo inštitúcie, ktorých celkové dlhy zostávajú pod rovnakou prahovou hodnotou, sú oslobodené. Pozri tiež body 116 a 117 nižšie.

55 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 1), nedávno zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2025/2088 z 8. októbra 2025 (Ú. v. EÚ L 2088, 2025, s. 1). Týmto nariadením sa EBA poveruje monitorovaním a posudzovaním vývoja na trhu v oblasti jeho pôsobnosti vrátane záťažových testov a vypracovaním kritérií na identifikáciu a meranie systémového rizika, ako aj náležitého režimu záťažového testovania (pozri odôvodnenie 43, články 23 a 32 tohto nariadenia).

56 Žalobkyne v prvostupňovom konaní tvrdili, že päť švédskych bánk, ktoré boli podrobené týmto testom, dosiahlo vynikajúce výsledky.

57 Mám na mysli fond na riešenie krízových situácií podľa smernice BRRD.

58 Rozsudok zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona (C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 65).

59 Všeobecný súd po tom, ako pripomenul cieľ dane z rizika, ako je vymedzený v bode 41 napadnutého rozsudku, uviedol, že aj keď všetky úverové inštitúcie môžu spôsobiť určité nepriame náklady, keďže môžu prispieť k ich vzniku, neznamená to, že v prípade zlyhania môžu všetky úverové inštitúcie vyvolať rovnaké dôsledky pre finančný systém a hospodárstvo vo všeobecnosti.

66 Prvých 2 000 m 2 alebo 2 500 m 2 sa nezdaňovalo. Žiadny podnik teda neplatil daň z plochy nepresahujúcej tieto hraničné hodnoty; pozri bod 8 oboch rozsudkov. Od dane boli oslobodené aj niektoré prevádzky vykonávajúce osobitné činnosti.

67 Bod 50.

68 Tamže, bod 54.

69 Pozri rozsudky zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354, body 78 a 79), a zo 7. novembra 2019, UNESA a i. (C‑105/18 až C‑113/18, EU:C:2019:935, body 64 až 67).

70 Rozsudok z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia (C‑123/21 P, EU:C:2023:708, bod 185).

71 Rozsudok z 13. februára 2025, Komisia a i./Carpatair (C‑244/23 P až C‑246/23 P, EU:C:2025:87, bod 67 a citovaná judikatúra).