Súdny dvor Európskej únie·11.9.2025

C-471/24

ECLI:EU:C:2025:705

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62024CC0471
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

62024CC0471

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 11. septembra 2025 ( 1 )

Vec C‑471/24

J.J.

proti

PKO BP S.A.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Częstochowie (Krajský súd Čenstochová, Poľsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nekalé zmluvné podmienky – Smernica 93/13/EHS – Zmluva o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou – Zmluvná podmienka s určením úrokovej sadzby, ktorá sa opiera o referenčný index v zmysle nariadenia (EÚ) 2016/1011 – Kritická referenčná hodnota – Referenčný index WIBOR – Požiadavka transparentnosti“

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka zlučiteľnosti zmluvných podmienok, ktoré stanovujú variabilnú úrokovú sadzbu založenú na referenčnom indexe Warsaw Interbank Offered Rate (WIBOR) v zmluvách o hypotekárnych úveroch, so smernicou 93/13/EHS ( 2 ). Tento návrh bol podaný v rámci konania medzi J.J., spotrebiteľom, a PKO BP S.A. (ďalej len „PKO“), bankou so sídlom v Poľsku, a týka sa (i) vrátenia časti súm zaplatených týmto spotrebiteľom uvedenej banke na základe zmluvy o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou, a (ii) nevymáhateľnosti alebo neplatnosti zmluvnej podmienky, ktorá sa týka určenia úrokovej sadzby.

Novosť tejto veci spočíva v tom, že predmetná zmluva o hypotekárnom úvere používa kritickú referenčnú hodnotu podľa nariadenia (EÚ) 2016/1011 ( 3 ), konkrétne index WIBOR. V prípade hypotekárnych úverov uzavretých od roku 2013 sa index WIBOR používa ako referenčná hodnota v 98,5 % všetkých úverov poskytovaných domácnostiam v Poľsku. Je nesporné, že táto vec má osobitný význam pre poľský hypotekárny trh, a to vzhľadom na jeho závislosť od indexu WIBOR. ( 4 )

I. Právny rámec

Na účely týchto návrhov stačí odkázať na Ustawa z dnia 23 marca 2017 r. o kredycie hipotecznym oraz o nadzorze nad pośrednikami kredytu hipotecznego i agentami (zákon z 23. marca 2017 o hypotekárnych úveroch a dohľade nad sprostredkovateľmi a agentmi hypotekárnych úverov) ( 5 ), ktorého článok 29 ods. 1 a 2 stanovuje:

„1. Zmluva o hypotekárnom úvere obsahuje náležitosti uvedené v článku 69 ods. 2 Ustawa z dnia 29 sierpnia 1997 r. – Prawo bankowe ( 6 ) a:

…

(8) spôsob a podmienky stanovenia úrokovej sadzby, na základe ktorej sa vypočítava výška splátok istiny a úrokov;

…

2. Ak sa zmluvné strany nedohodli na pevnej úrokovej sadzbe hypotekárneho úveru, spôsob stanovenia úrokovej sadzby uvedený v odseku 1 bode 8 sa určí ako hodnota referenčného indexu a výška marže dohodnutá v zmluve o hypotekárnom úvere.“

II. Skutkové okolnosti konania vo veci samej a prejudiciálne otázky

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, 18. júna 2019 sa J.J., žalobca vo veci samej, ktorý je spotrebiteľom, obrátil na PKO s cieľom získať hypotekárny úver vo výške 400000 poľských zlotých (PLN) (približne 96700 eur). Pri tejto príležitosti bol okrem iného vo všeobecnej rovine informovaný o rizikách spojených s úvermi s variabilnou úrokovou sadzbou. Neposkytli sa mu však žiadne informácie o tom, ako funguje konkrétny špecifický referenčný index.

Dňa 1. augusta 2019 uzavreli účastníci konania vo veci samej zmluvu o hypotekárnom úvere na celkovú sumu 413436,69 PLN (približne 100000 eur), ktorá bola určená na nákup bytu s lehotou splatnosti 20 rokov (ďalej len „sporná zmluva“). Táto pôžička bola úročená variabilnou úrokovou sadzbou vypočítanou na základe indexu WIBOR 6M, ktorý k dátumu uzavretia zmluvy predstavoval 1,79 %, plus pevná marža vo výške 1,85 %, pričom príslušná variabilná sadzba sa upravovala polročne v závislosti od zmien tohto indexu (ďalej len „sporné zmluvné ustanovenie“).

Všeobecné obchodné podmienky spornej zmluvy definujú index WIBOR 6M ako referenčný index pre šesťmesačné depozitá v poľských zlotých na poľskom medzibankovom trhu, ktorého hodnota sa určuje v súlade s pravidlami týkajúcimi sa okrem iného aj WIBOR a je zverejňovaná na informačnom portáli „správcu“ tohto indexu, ( 7 ) ktorým je spoločnosť GPW Benchmark S.A. V osobitných obchodných podmienkach spornej zmluvy sa uvádza, že PKO informovala dlžníka o riziku spojenom s variabilnými úrokovými sadzbami, ktoré v prípade zvýšenia referenčného indexu vedú k zvýšeniu splatných úrokov, a tým aj k zvýšeniu mesačných splátok. Všeobecné obchodné podmienky obsahujú tiež takéto informácie.

Následne účastníci konania vo veci samej uzavreli dodatok k spornej zmluve, v ktorom boli dohodnuté podrobné pravidlá platné v prípade podstatnej zmeny indexu WIBOR 6M, alebo v prípade ukončenia zverejňovania indexu WIBOR 6M. Po neúspešnom podaní sťažnosti na zákonnosť spornej zmluvnej podmienky u PKO podal J.J. proti tejto banke žalobu.

Sąd Okręgowy w Częstochowie (Krajský súd Čenstochová, Poľsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, uvádza, že podľa tvrdenia, ktoré uviedol J.J., PKO neposkytla spoľahlivé, zrozumiteľné a úplné informácie o riziku spojenom s variabilnou úrokovou sadzbou ani o spôsobe určovania indexu WIBOR 6M. Tvrdí, že je to tak najmä v prípade, pokiaľ ide o vplyv, ktorý môžu mať banky, vrátane PKO, na určovanie tohto indexu bez ohľadu na skutočné hospodárske podmienky prevládajúce na medzibankovom trhu a hospodársku realitu, čím si zabezpečujú „skrytú maržu“. Podľa jeho názoru by zmluvné podmienky týkajúce sa variabilných úrokových sadzieb mali vychádzať výlučne z objektívnych ukazovateľov, na ktoré strany nemajú žiadny vplyv. J.J. sa domnieva, že v dôsledku toho má PKO možnosť ovplyvňovať výšku jeho úrokových záväzkov a tvrdí, že banka preniesla celé riziko zmeny sadzby na neho ako spotrebiteľa.

J.J. tiež tvrdí, že PKO mu neposkytla informácie o podstate indexu WIBOR 6M, v dôsledku čoho nebol schopný posúdiť ekonomické dôsledky svojich záväzkov. PKO spochybňuje tvrdenia J.J. týkajúce sa nesúvislosti medzi indexom WIBOR 6M a skutočnými transakciami, pri ktorých sa používa, schopnosti bánk manipulovať s týmto indexom a existencie dohody porušujúcej pravidlá hospodárskej súťaže medzi nimi o stanovení hodnôt WIBOR. V podstate tvrdí, že J.J. bol riadne informovaný o rizikách spojených s uzavretím zmluvy o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou.

10.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že aj keď zákon o hypotekárnom úvere výslovne neuvádza názov referenčného indexu, nie sú pochybnosti, najmä s prihliadnutím na nariadenie (EÚ) 2016/1368 ( 8 ), že ide o kritickú referenčnú hodnotu WIBOR, ktorá sa má chápať ako „referenčný index“ podľa článku 29 ods. 2 predmetného zákona. V tejto súvislosti vnútroštátny súd žiada objasniť rozsah povinnosti veriteľa informovať spotrebiteľa s cieľom zistiť, či veriteľ musí spotrebiteľovi poskytnúť tieto informácie: a) spôsob určenia referenčného indexu; b) faktory, ktoré ovplyvňujú jeho hodnotu; c) možné problémy s transparentnosťou indexu; ( 9 ) d) voľnosť bánk pri poskytovaní príslušných údajov; e) kritériá, ktoré banky používajú na zostavovanie týchto údajov; f) skutočnosť, že údaje poskytuje samotný veriteľ, a g) spôsob, akým veriteľ tieto údaje interne zhromažďuje a spracúva.

11.

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Częstochowie (Krajský súd Čenstochová, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 1 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že umožňuje preskúmanie zmluvných podmienok týkajúcich sa variabilnej úrokovej sadzby, ktorá sa opiera o referenčnú hodnotu WIBOR?

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, má sa článok 4 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že umožňuje preskúmanie zmluvných podmienok týkajúcich sa variabilnej úrokovej sadzby, ktorá sa opiera o referenčnú hodnotu WIBOR?

V prípade kladnej odpovede na prvú a druhú otázku, má sa článok 3 ods. 1 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že zmluvné podmienky týkajúce sa variabilnej úrokovej sadzby opierajúcej sa o referenčnú hodnotu WIBOR možno považovať za podmienky, ktoré odporujú požiadavkám dobrej viery a spôsobujú značnú zmluvnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu nedostatočného informovania spotrebiteľa o riziku súvisiacom s variabilnou úrokovou sadzbou, vrátane najmä neuvedenia, akým spôsobom sa stanovuje referenčná hodnota, na ktorej je založená variabilná úroková sadzba, a aké neistoty sú spojené s jej netransparentnosťou, ako aj z dôvodu nerovnomerného rozdelenia tohto rizika medzi zmluvné strany?

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, má sa článok 6 ods. 1 v spojení s článkom 3 ods. 1 a 2 druhou vetou a článkom 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že ak sa zmluvná podmienka týkajúca sa variabilnej úrokovej sadzby opierajúcej sa o referenčnú sadzbu WIBOR považuje za nekalú, je možné naďalej uplatňovať zmluvu, v ktorej výška úrokovej sadzby z istiny úveru bude vyplývať z druhej zložky úrokovej sadzby obsiahnutej v zmluve, a to z pevnej bankovej marže, čím by sa úroková sadzba úveru zmenila z variabilnej na pevnú.“

12.

Písomné pripomienky predložili J.J., PKO, česká, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia. Dňa 11. júna 2025 všetci títo účastníci konania, s výnimkou českej vlády, predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní pred Súdnym dvorom.

III. Posúdenie

13.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zaoberajú len prvou, druhou a treťou prejudiciálnou otázkou.

14.

Na úvod je potrebné spresniť, ako už bolo potvrdené na pojednávaní, že J.J. nespochybňuje zlučiteľnosť WIBOR s vnútroštátnymi právnymi predpismi ani s právnymi predpismi Únie (t. j. s nariadením 2016/1011) ako takými. Nespochybňuje ani metodiku určovania hodnoty tohto indexu, ani v zásade nespochybňuje používanie WIBOR v zmluvách o úveroch s variabilnou úrokovou sadzbou. J.J. skôr tvrdí, že skutočnosť, že WIBOR je uznávaný ako kritická referenčná hodnota, neoprávňuje PKO ignorovať právo spotrebiteľa na získanie presných, komplexných a spoľahlivých informácií o nákladoch spojených s hypotekárnym úverom.

Úvod

15.

Na úvod je vhodné vysvetliť pojem „referenčná hodnota“ (alebo, ako sa používa v týchto návrhoch, „referenčný index“) podľa nariadenia 2016/1011. Článok 3 ods. 1 bod 3 uvedeného nariadenia definuje „referenčnú hodnotu“ ako „akýkoľvek index, s odkazom na ktorý je určená splatná suma v rámci finančného nástroja alebo finančnej zmluvy alebo hodnota finančného nástroja“. Z článku 34 ods. 1 písm. a) a článku 34 ods. 6 písm. b) nariadenia 2016/1011 vyplýva, že povolenie na správu referenčných indexov, ako je WIBOR, sa udeľuje správnym rozhodnutím príslušného orgánu – v Poľsku je ním Komisja Nadzoru Finansowego (KNF) (Komisia pre finančný dohľad, Poľsko) – po preskúmaní súladu príslušného referenčného indexu s požiadavkami tohto nariadenia. ( 10 ) S výhradou overenia tejto skutočnosti vnútroštátnym súdom sa zdá, že účelom rozhodnutia Komisie pre finančný dohľad je potvrdiť, že proces poskytovania indexu WIBOR správcom WIBOR (vrátane predpisov WIBOR ( 11 )) je v súlade s požiadavkami práva Únie.

16.

Najmä metodika používaná na určenie referenčných sadzieb WIBOR ( 12 ) v podstate stanovuje, že „referenčné sadzby“ sú referenčné úrokové sadzby, za ktoré sú vybrané banky ochotné si navzájom ukladať alebo požičiavať finančné prostriedky na vopred stanovené obdobia. Tieto referenčné sadzby stanovuje správca (GPW Benchmark) na základe „záväzných ponúk“ poskytovaných zúčastnenými bankami počas procesu nazývaného „fixing“. ( 13 ) Na stanovenie sadzby je potrebných minimálne šesť ponúk bánk. Podrobné pravidlá týkajúce sa ponúk, kritérií výberu účastníkov a ich povinností sú uvedené v „Kódexe správania“, ktorý je k dispozícii na internetovej stránke spoločnosti GPW Benchmark. ( 14 )„Fixing“ sa uskutočňuje každý pracovný deň. Referenčné sadzby sa určujú pre tieto „lehoty uloženia vkladov“: „1 pracovný deň – cez noc (O/N)“, „1 pracovný deň – zajtra/na ďalší deň (T/N)“, „1 týždeň (SW)“, „2 týždne (2W)“, „jeden mesiac (1M)“, „tri mesiace (3M)“, „6 mesiacov (6M)“ – lehota uloženia vkladu, o ktorú ide v spore vo veci samej, „9 mesiacov (9M)“ a „1 rok (1Y)“ ( 15 ). Údaje na výpočet WIBOR musia spravidla zahŕňať skutočné transakcie, ale ak takéto údaje nie sú k dispozícii, alebo nie sú primerané, môžu sa namiesto nich použiť overiteľné netransakčné údaje (t. j. ponuky alebo „ponukové sadzby“). ( 16 ) WIBOR sa stanovuje pomocou metódy priemerovania na základe počtu ponúk predložených zúčastnenými bankami. ( 17 ) Nakoniec sa sadzby WIBOR zverejňujú každý pracovný deň a sú verejne dostupné. ( 18 )

Prvá prejudiciálna otázka: uplatňuje sa smernica 93/13?

17.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že z pôsobnosti tejto smernice vylučuje zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že úroková sadzba, ktorá sa uplatňuje na túto zmluvu, sa skladá z referenčného indexu (v prejednávanej veci WIBOR) a pevnej marže banky.

18.

Vnútroštátny súd sa pýta na samotnú uplatniteľnosť smernice 93/13 vzhľadom na (i) jeho pripomienky k príslušnému ustanoveniu vnútroštátneho práva, ( 19 ) ktoré sa uplatňuje, a (ii) skutočnosť, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 vylučuje z jej pôsobnosti okrem iného „zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia“.

19.

Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že uvedené vylúčenie sa musí vykladať reštriktívne. ( 20 ) Aby sa uvedené vylúčenie mohlo uplatniť, musia byť splnené dve podmienky: zmluvná podmienka musí odrážať zákonné alebo regulačné ustanovenie a toto ustanovenie musí byť záväzné. Na účely určenia, či sú tieto podmienky splnené, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či predmetná zmluvná podmienka odráža ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami, bez ohľadu na ich voľbu, alebo ustanovenia, ktoré sa uplatnia podporne, a teda automaticky, to znamená, ak neexistujú v tomto ohľade odlišné dojednania medzi zmluvnými stranami. ( 21 )

20.

Podľa judikatúry možno zmluvnú podmienku považovať za takú, ktorá „odráža“ kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenie (a teda mimo pôsobnosti smernice 93/13), len vtedy, ak ju možno považovať za podmienku, ktorá konkrétnym spôsobom vyjadruje rovnakú právnu normu, ako je právna norma uvedená v tomto kogentnom ustanovení. ( 22 )

21.

Pokiaľ ide o referenčný index, Súdny dvor už rozhodol, že vylúčenie stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 sa neuplatňuje v situácii, ak vnútroštátna právna úprava stanovuje len všeobecný rámec na stanovenie úrokovej sadzby tejto úverovej zmluvy, pričom tomuto predávajúcemu alebo dodávateľovi ponecháva určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide tak o voľbu referenčného indexu tejto sadzby, ako aj o výšku pevnej marže, ktorú možno pripočítať k tejto sadzbe. ( 23 )

22.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa spornej zmluvy sa úroková sadzba zakladala na indexe WIBOR 6M v spojení s pevnou maržou vo výške 1,85 %. ( 24 )

23.

Vzniká otázka, či toto zmluvné ustanovenie možno považovať za ustanovenie, ktoré odráža kogentné ustanovenie v zmysle judikatúry Súdneho dvora (citovanej v bode 19 vyššie). Článok 29 ods. 2 zákona o hypotekárnych úveroch stanovuje, že ak sa strany nedohodli na pevnej úrokovej sadzbe hypotekárneho úveru, úroková sadzba sa určí ako hodnota referenčného indexu a výška marže dohodnutej v zmluve o hypotekárnom úvere. Tým sa stanovuje všeobecný rámec na určenie úrokovej sadzby v prípade zmluvy o hypotekárnom úvere s variabilnou úrokovou sadzbou, keďže určuje, že táto variabilná úroková sadzba sa skladá z referenčného indexu a pevnej marže banky, avšak konkrétny index, ktorý sa má použiť, v uvedenom zákone nie je stanovený. Zdá sa, že toto ustanovenie neukladá povinnosť použiť referenčný index WIBOR. Voľba vnútroštátneho zákonodarcu pre všeobecnejšiu formuláciu pravidiel týkajúcich sa použitia variabilnej úrokovej sadzby, ktorú bude musieť overiť vnútroštátny súd, naznačuje, že článok 29 ods. 2 zákona o hypotekárnych úveroch by sa mal považovať za všeobecné ustanovenie, ktoré ponecháva účastníkom trhu určitú mieru voľnej úvahy pri prijímaní konkrétneho indexu, jeho sadzby a presnej výšky pevnej marže. Z toho vyplýva, že sporná zmluvná podmienka, podľa ktorej je úroková sadzba založená na indexe WIBOR a 6M sadzbe v spojení s pevnou maržou vo výške 1,85 %, sa nezdá byť doslovnou reprodukciou uvedeného vnútroštátneho ustanovenia. Nakoniec v právnych predpisoch Únie neexistuje povinnosť používať konkrétny index. Samotné nariadenie 2016/1011 neukladá povinnosť používať konkrétny index a ani index WIBOR 6M.

24.

Z týchto dôvodov a za predpokladu overenia tejto skutočnosti vnútroštátnym súdom sa zdá, že článok 29 ods. 2 zákona o hypotekárnych úveroch nestanovuje jasne a jednoznačne povinnosť použitia konkrétneho referenčného indexu a jeho sadzby , a najmä nie indexu WIBOR 6M. Neukladá veriteľom povinnosť používať index WIBOR v zmluvách o hypotekárnom úvere ani žiadnu inú konkrétnu referenčnú sadzbu. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, zdá sa, že veritelia nečelia žiadnym právnym prekážkam používať iný index ako WIBOR a že aj keď WIBOR je na poľskom trhu dominantný, nie je jediným dostupným indexom. Opätovne, za predpokladu overenia tejto skutočnosti vnútroštátnym súdom, sa zdá, že bolo možné použiť aj iné indexy, ako napríklad index Warsaw Interest Rate Overnight (WIRON) ( 25 ), referenčný index POLONIA ( 26 ) alebo aj akýkoľvek iný index schválený príslušným orgánom. V čase uzavretia uvedenej zmluvy mala teda PKO určitú mieru voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o výber referenčného indexu a jeho sadzby, keď do tejto zmluvy zahrnula zmluvnú podmienku obsahujúcu variabilnú úrokovú sadzbu.

25.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že nie sú pochybnosti o tom, že referenčným indexom v zmysle článku 29 ods. 2 zákona o hypotekárnych úveroch sa má rozumieť práve index WIBOR. Ďalej vysvetľuje, že až 90 % zmlúv o spotrebiteľských úveroch v Poľsku je založených na variabilnej úrokovej sadzbe a ako referenčný index sa používa WIBOR.

26.

Ako už bolo uvedené, z pôsobnosti smernice 93/13 je vylúčené také zmluvné ustanovenie, ktoré odráža kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenie. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, ako vyplýva z trinásteho odôvodnenia smernice 93/13, že vylúčenie z pôsobnosti tejto smernice stanovené v uvedenom článku 1 ods. 2 sa vzťahuje na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami, bez ohľadu na ich voľbu, a na ustanovenia, ktoré sa uplatnia automaticky, to znamená v prípade, ak medzi stranami nedošlo v tejto súvislosti k inej dohode. Toto vylúčenie je odôvodnené skutočnosťou, že možno legitímne predpokladať, že vnútroštátny zákonodarca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán niektorých kategórií zmlúv, t. j. rovnováhu, ktorú mal normotvorca Únie výslovne v úmysle zachovať. ( 27 )

27.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že iba jasné rozhodnutie zákonodarcu zaviesť konkrétne kogentné ustanovenie môže – na účely článku 1 ods. 2 smernice 93/13 – odôvodniť predpoklad, že rovnováha medzi všetkými právami, ktorých ochranu sleduje právo Únie, je v skutočnosti zachovaná. Samotná prax odborníkov pôsobiacich na trhu, aj keď je táto dominantná, nemôže mať takéto účinky.

28.

Ako sa vysvetľuje v bode 16 vyššie, referenčný index sa nevytvára len prostredníctvom výberu samotného indexu, ale aj určením druhu jeho referenčnej sadzby. Podľa nariadenia 2016/1011 správca referenčného indexu zverejňuje alebo sprístupňuje okrem iného hlavné prvky metodiky, ktorú používa na stanovenie referenčných indexov. ( 28 ) Podľa verejne dostupných informácií, čo však musí overiť vnútroštátny súd, správca indexu WIBOR stanovil takúto metodiku pre rôzne referenčné sadzby WIBOR vrátane sadzieb WIBOR 1M, WIBOR 3M, WIBOR 6M a WIBOR 1Y. ( 29 ) Metodika prijatá správcom referenčného indexu na účely implementácie požiadaviek nariadenia 2016/1011 tak ponecháva veriteľom určitú mieru voľnej úvahy pri výbere konkrétneho referenčného indexu a/alebo konkrétnej sadzby tohto indexu.

29.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, ako to správne uviedla česká vláda, že keďže vylúčenie uvedené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 sa musí vykladať reštriktívne, nie je možné vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice iné situácie ako tie, v ktorých zmluvná podmienka odráža kogentné zákonné alebo regulačné ustanovenie. ( 30 ) Samotná skutočnosť, že WIBOR je zaradený do zoznamu kritických referenčných hodnôt podľa článku 20 ods. 1 nariadenia 2016/1011, ( 31 ) sama osebe neodôvodňuje vylúčenie zmluvnej podmienky, ktorá odkazuje na WIBOR, z pôsobnosti smernice 93/13. Toto zaradenie je uznaním trhového významu WIBOR ( 32 ) a nie prejavom legislatívnej voľby vnútroštátneho zákonodarcu v zmysle judikatúry Súdneho dvora analyzovanej vyššie.

30.

Okrem toho z článku 1 nariadenia 2016/1011 a jeho odôvodnenia 6 vyplýva, že jedným z hlavných cieľov zavedenia spoločného regulačného rámca pre referenčné hodnoty (referenčné indexy) na úrovni Únie bolo zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa („zabezpečenie presnosti a integrity indexov používaných ako referenčné hodnoty vo finančných… zmluvách“). Bolo by v rozpore s týmto účelom, ak by použitie takéhoto referenčného indexu v situácii, keď si veriteľ ponecháva určitú mieru voľnej úvahy pri výbere konkrétneho indexu a sadzby takéhoto indexu, ktoré majú byť použité v spornom zmluvnom ustanovení, bránilo súdnemu preskúmaniu potenciálne nekalého charakteru takéhoto zmluvného ustanovenia.

31.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že na úver sa použije variabilná úroková sadzba, ktorá sa opiera o referenčný index WIBOR 6M, patrí do pôsobnosti tejto smernice, ak vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinné uplatňovanie tohto indexu a jeho konkrétnej sadzby nezávisle od voľby zmluvných strán.

Druhá prejudiciálna otázka: požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok

32.

Ak Súdny dvor prijme moju odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, bude potrebné preskúmať druhú otázku vnútroštátneho súdu. Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 4 ods. 2 smernice 93/13 umožňuje posúdiť nekalosť podmienky obsiahnutej v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že sa na túto zmluvu uplatňuje variabilná úroková sadzba, ktorá sa opiera o referenčný index WIBOR.

33.

Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje, že hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami alebo tovarmi, ktoré sa majú dodať ako protihodnota, na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne. Vnútroštátny súd preto môže preskúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky, ktorá sa týka definície hlavného predmetu zmluvy, len vtedy, ak táto podmienka nie je jasná a zrozumiteľná. ( 33 )

34.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje výnimku z mechanizmu vecného preskúmania nekalých podmienok, ako je upravený v rámci systému ochrany spotrebiteľov zavedeného touto smernicou, a že toto ustanovenie sa má preto vykladať reštriktívne. ( 34 ) Na to, aby vnútroštátny súd mohol pristúpiť k posúdeniu možnej nekalosti zmluvnej podmienky, je teda potrebné určiť, či táto podmienka spadá pod pojem „hlavný predmet zmluvy“ a či je splnená požiadavka transparentnosti (jasná a zrozumiteľná formulácia).

1. Pojem „hlavný predmet zmluvy“

35.

Pokiaľ ide o kategóriu zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle uvedeného článku 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny dvor rozhodol, že tieto podmienky sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Na podmienky, ktoré majú doplnkovú povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa tento pojem naopak nemal vzťahovať. ( 35 )

36.

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vzhľadom na povahu, všeobecnú štruktúru a ustanovenia zmlúv o úvere, o ktoré ide vo veci samej, ako aj ich právne a skutkové súvislosti posúdil, či podmienky, ktorých sa týka tretia otázka, predstavujú podstatný prvok plnenia dlžníka spočívajúceho vo vrátení sumy poskytnutej veriteľom. ( 36 ) Napriek tomu Súdnemu dvoru prináleží, aby z článku 4 ods. 2 smernice 93/13 vyvodil kritériá uplatniteľné pri takomto preskúmaní. ( 37 )

37.

Základné plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere spočívajú v tom, že veriteľ sa predovšetkým zaväzuje poskytnúť dlžníkovi určitú sumu peňazí, pričom dlžník sa zase zaväzuje predovšetkým splatiť túto sumu, v zásade aj s úrokmi, podľa stanoveného splátkového kalendára. ( 38 ) V zmluve o hypotekárnom úvere, v ktorej je stanovená variabilná úroková sadzba, sa podstatná povinnosť dlžníka splatiť peňažnú sumu poskytnutú veriteľom určuje s odkazom na túto úrokovú sadzbu. Splácanie úveru s odkazom na variabilnú úrokovú sadzbu sa teda v zásade priamo týka samotnej povahy záväzku dlžníka, čím predstavuje podstatný prvok zmluvy o hypotekárnom úvere.

38.

Sporná zmluvná podmienka stanovuje, že zmluva o hypotekárnom úvere sa úročí úrokom vypočítaným na základe variabilnej úrokovej sadzby naviazanej na index WIBOR. Vnútroštátny súd uvádza, že článok 69 ods. 2 bod 5 zákona o bankách z 29. augusta 1997 výslovne uvádza, že ustanovenia týkajúce sa úrokovej sadzby a jej akýchkoľvek zmien musia byť súčasťou úverovej zmluvy. Okrem toho poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach vysvetlila, že podľa článku 29 ods. 1 bodu 8 zákona o hypotekárnych úveroch musí zmluva o hypotekárnom úvere obsahovať spôsob a podmienky stanovenia úrokovej sadzby, na základe ktorej sa vypočítava výška splátok istiny a úrokov.

39.

Za predpokladu overenia vnútroštátnym súdom možno spornú zmluvnú podmienku považovať za súčasť pojmu „hlavný predmet zmluvy“, a teda za súčasť podstatných záväzkov dlžníka z takejto zmluvy.

2. Pojem „jasná a zrozumiteľná formulácia“ a požiadavka transparentnosti

40.

Je však potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že požiadavka jasného a zrozumiteľného formulovania sa uplatňuje, aj keď sa na podmienku vzťahuje pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Zmluvné podmienky, ktorých sa týka uvedené ustanovenie, sú totiž vyňaté z posúdenia ich nekalej povahy len v rozsahu, v akom sa príslušný vnútroštátny súd na základe preskúmania jednotlivých prípadov domnieva, že boli predávajúcim alebo dodávateľom formulované jasne a zrozumiteľne ( 39 ) (požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok).

41.

Pokiaľ ide o požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, Súdny dvor zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v článku 5 tejto smernice, by nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený uvedenou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predávajúcim alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou smernicou, sa musí chápať široko. ( 40 )

42.

V rozsudku Gómez del Moral Guasch I Súdny dvor analyzoval požiadavku transparentnosti v súvislosti so zmluvnou podmienkou, ktorá v zmluve o hypotekárnom úvere stanovovala, že úver sa úročí úrokom vypočítaným na základe variabilnej sadzby určenej s odkazom na oficiálny index. Súdny dvor rozhodol, že požiadavku transparentnosti treba chápať tak, že vyžaduje nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa zrozumiteľná z formálneho a gramatického hľadiska, ale aj to, aby priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, bol schopný pochopiť konkrétne fungovanie spôsobu výpočtu tejto sadzby a posúdiť tak na základe presných a zrozumiteľných kritérií potenciálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky na jeho finančné záväzky. ( 41 )

43.

Keďže právomoc Súdneho dvora sa týka výlučne výkladu ustanovení práva Únie, v prejednávanej veci smernice 93/13, prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby vykonal v tejto súvislosti potrebné overovania z hľadiska všetkých relevantných skutkových okolností, medzi ktorými sa nachádzajú reklama a informácie poskytnuté veriteľom v rámci dojednávania spornej zmluvy. Vnútroštátnemu súdu po zohľadnení všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy osobitne prináleží overiť, či v dotknutej veci boli spotrebiteľovi oznámené všetky skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na rozsah jeho záväzku a umožňovali mu posúdiť najmä celkové náklady jeho úveru. ( 42 )

44.

V rozsudku Gómez del Moral Guasch I Súdny dvor na účely tohto preskúmania považoval za relevantnú skutočnosť, že hlavné údaje na výpočet referenčného indexu uplatniteľného na zmluvu v tejto veci boli ľahko dostupné každej osobe, ktorá má v úmysle uzavrieť hypotekárny úver. ( 43 ) Súdny dvor považoval na účel posúdenia transparentnosti spornej podmienky v tejto veci za relevantnú aj skutočnosť, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy, boli úverové inštitúcie povinné poskytovať spotrebiteľom údaje týkajúce sa minulých výkyvov príslušného indexu. ( 44 )

45.

Súdny dvor dospel k záveru, že je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či v rámci uzavretia zmluvy, o ktorú ide v tejto veci, úverová inštitúcia skutočne dodržala všetky informačné povinnosti stanovené vnútroštátnou právnou úpravou. ( 45 )

46.

V rozsudku Kutxabank ( 46 ) Súdny dvor rozhodol, že informácie o určitých zmluvných aspektoch, ktoré sú potrebné na to, aby potenciálni dlžníci pochopili rozsah prijatia navrhovanej zmluvy o úvere, môžu vyplývať z informácií, ktoré neposkytuje priamo veriteľ, za predpokladu, že tieto informácie sú verejne dostupné a prístupné, prípadne prostredníctvom určitých údajov, ktoré veriteľ poskytol spotrebiteľovi na tento účel.

47.

Pokiaľ ide najmä o dostupnosť informácií, ktoré neposkytuje priamo predajca alebo dodávateľ, je dôležité, aby tento predávajúci alebo dodávateľ poskytol potenciálnym dlžníkom dostatočne presné a správne informácie, ktoré im umožnia oboznámiť sa s týmito informáciami, bez toho, aby podnikli kroky, ktoré nemožno rozumne očakávať od priemerného spotrebiteľa. ( 47 )

48.

V spore vo veci samej sa predmetná zmluvná podmienka odvoláva na variabilnú úrokovú sadzbu, ktorá je založená na indexe WIBOR 6M. Ako už bolo vysvetlené v bode 10 vyššie a najmä v poznámke pod čiarou 8 vyššie, WIBOR je zaradený do zoznamu kritických referenčných hodnôt podľa článku 20 ods. 1 nariadenia 2016/1011. Proces uznania WIBOR za kritickú referenčnú hodnotu sa riadi uvedeným nariadením, ktoré bolo v súlade s jeho článkom 1 prijaté s cieľom zabezpečiť presnosť, spoľahlivosť a integritu príslušných referenčných indexov používaných vo finančných zmluvách.

49.

Nariadenie 2016/1011 zohľadňuje nerovnú vyjednávaciu pozíciu spotrebiteľov voči veriteľom a používanie štandardných podmienok v zmluvách o hypotekárnych a spotrebiteľských úveroch, ktoré používajú referenčný index. V odôvodnení 71 nariadenia 2016/1011 sa uvádza, že v takýchto situáciách môžu mať spotrebitelia obmedzený výber použitého referenčného indexu. Normotvorca Únie v rámci snahy o vyváženie tohto stavu považoval za nevyhnutné zabezpečiť, aby veritelia poskytovali spotrebiteľom aspoň primerané informácie. Na tento účel články 56 a 57 nariadenia 2016/1011 zodpovedajúcim spôsobom menia smernicu 2008/48/ES ( 48 ) a smernicu 2014/17/EÚ ( 49 ).

50.

Konkrétne nariadenie 2016/1011 dopĺňa nové informácie [nový článok 13 ods. 1 písm. ea) smernice 2014/17], ktoré musia byť poskytnuté spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy o hypotekárnom úvere, v ktorej sa používa referenčný index. Všeobecné informácie poskytované veriteľmi pri uzatváraní takýchto zmlúv musia obsahovať „názvy referenčných hodnôt a ich správcov a prípadné dôsledky pre spotrebiteľa“.

51.

V prípade spornej zmluvy vnútroštátny súd uvádza, že táto zmluva obsahovala informácie o subjekte, ktorý stanovuje referenčný index, a o základe, na ktorom sa tento index stanovuje, o dobe uloženia vkladu, ktorá je pre daný index rozhodujúca, ako aj o spôsobe určenia úrokovej sadzby na základe tohto indexu. Uvedený súd má však pochybnosti o tom, či by sa malo poskytnúť aj vysvetlenie, ako sa určuje samotný WIBOR a aké faktory ovplyvňujú zmenu jeho výšky. Táto otázka súvisí s tvrdeniami, ktoré vnútroštátnemu súdu predložil J.J., ktorý namietal, že mu nebolo poskytnuté vysvetlenie týkajúce sa spôsobu stanovovania referenčného indexu WIBOR, ako aj skutočnosť, že tento index sa určuje na základe údajov poskytovaných samotnými bankami a že banky majú pri poskytovaní týchto údajov určitú mieru voľnej úvahy.

52.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nariadenie 2016/1011 upravuje metodiku stanovovania referenčných indexov s cieľom zabezpečiť ich spoľahlivosť a presnosť. Z odôvodnenia 26 tohto nariadenia vyplýva, že normotvorca Únie si je vedomý rizika manipulácie, ku ktorej môže dôjsť pri poskytovaní vstupných údajov. Uznáva, že správcovia referenčných indexov sú spravidla povinní používať vstupné údaje z transakcií. Iné údaje, ako sú stanovené v uvedenom nariadení, možno použiť v prípadoch, keď sú údaje o transakciách nedostatočné alebo nevhodné na zabezpečenie integrity a presnosti referenčného indexu. To sa odráža v článku 11 nariadenia 2016/1011, v ktorom sa stanovujú požiadavky týkajúce sa vstupných údajov na poskytovanie referenčného indexu (musia byť najmä „dostatočné a presne a spoľahlivo odzrkadľovať trhovú alebo ekonomickú realitu, na ktorej meranie je referenčná hodnota určená“, a musia byť „overiteľné“).

53.

V odôvodnení 27 nariadenia 2016/1011 sa zdôrazňuje potreba prijať transparentnú metodiku, ktorou sa zabezpečí spoľahlivosť a presnosť referenčného indexu. V tomto odôvodnení sa uvádza, že transparentnosť neznamená uverejnenie vzorca na stanovenie daného referenčného indexu, ale skôr poskytnutie informácií postačujúcich na to, aby umožnili zainteresovaným stranám pochopiť, ako sa určuje referenčný index, a posúdiť jeho reprezentatívnosť, relevantnosť a vhodnosť na zamýšľané použitie . To sa odráža v článku 13 tohto nariadenia, nazvanom „Transparentnosť metodiky“, podľa ktorého je správca (v zmysle nariadenia 2016/1011) povinný uverejniť alebo sprístupniť určité informácie uvedené v predmetnom článku.

54.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tieto informácie, ktoré umožňujú zainteresovaným stranám vrátane spotrebiteľov porozumieť metodike používanej pri poskytovaní referenčného indexu podľa nariadenia 2016/1011, musia byť súčasťou informácií, ktoré je správca povinný uverejniť alebo sprístupniť. Podľa spoločného rámca zavedeného nariadením 2016/1011 za to zodpovedá správca indexu.

55.

Nariadenie 2016/1011 ďalej v článkoch 7, 8 a 9 stanovuje mechanizmus vybavovania sťažností, ktorý má podľa odôvodnenia 23 slúžiť na to, aby „zainteresované strany mohli oznámiť správcovi referenčného indexu sťažnosti a zabezpečiť, aby správca referenčného indexu objektívne vyhodnotil podstatu akejkoľvek sťažnosti“. Tento mechanizmus zavádza osobitný administratívny postup, ktorý zainteresovaným stranám, vrátane spotrebiteľov, umožňuje iniciovať proces podania sťažnosti v prípade pochybností o súlade stanovenia indexu s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov Únie.

56.

Ak veriteľ ponúka spotrebiteľom zmluvu o hypotekárnom úvere, ktorá používa referenčný index, jeho informačná povinnosť je výslovne zakotvená v článku 13 ods. 1 písm. ea) smernice 2014/17. Ako bolo uvedené vyššie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa o „názvoch referenčných indexov a ich správcoch a o potenciálnych dôsledkoch pre spotrebiteľa“. Tieto informácie musia byť potenciálnym dlžníkom poskytnuté dostatočne presným a správnym spôsobom, aby priemerný spotrebiteľ mal prístup k príslušným verejne dostupným informáciám a mohol sa oboznámiť s hlavnými prvkami metodiky, na ktorej sa zakladá poskytovanie referenčného indexu. Potenciálne relevantné dôsledky pre spotrebiteľa sú tie, ktoré vyplývajú z faktorov, ktoré môžu mať vplyv na rozsah záväzku spotrebiteľa, a to najmä rizika spojeného s výkyvmi variabilnej úrokovej sadzby a informácií o hlavných prvkoch, ktoré tieto výkyvy spôsobujú.

57.

Z analýzy rámca referenčného indexu podľa nariadenia 2016/1011 vyplýva, že požiadavka transparentnosti podľa smernice 93/13 v spojení s týmto nariadením neukladá veriteľovi povinnosť priamo poskytnúť podrobnejšie informácie o metodike určovania referenčného indexu, než aké sú vyžadované nariadením 2016/1011. Všeobecné informácie o použitej metodike možno nájsť v samotnom nariadení 2016/1011, pričom konkrétne informácie musí zverejniť alebo sprístupniť verejnosti správca indexu.

58.

Ako však bolo uvedené vyššie, veriteľ je povinný poskytnúť spotrebiteľovi relevantné informácie o názve referenčného indexu a jeho správcovi, ako aj o dôsledkoch pre spotrebiteľa, a to presným a správnym spôsobom . Podľa môjho názoru, ak by veriteľ uviedol len niektoré prvky použitej metodiky, v dôsledku čoho by táto metodika a hlavné prvky, ktoré spôsobujú kolísanie indexovej sadzby, neboli úplne zverejnené, alebo by poskytovali skreslený obraz o povahe referenčného indexu, bolo by to v rozpore s požiadavkami transparentnosti a dobrej viery podľa smernice 93/13.

59.

Na pojednávaní J.J. uviedol, že bol uvedený do omylu, keď sa domnieval, že referenčný index WIBOR je založený na údajoch z transakcií týkajúcich sa medzibankových úverov, zatiaľ čo v skutočnosti 98,27 % podkladových údajov predstavovali odhady (ponuky) poskytnuté bankami zapojenými do procesu stanovovania indexu. ( 50 ) J.J. tiež uviedol, že PKO mu poskytla informácie, ktoré boli v rozpore s platnými právnymi predpismi a ekonomickou realitou. PKO proti týmto tvrdeniam dôrazne namietala. Na pojednávaní uviedla, že poskytla presné a správne informácie. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora ( 51 ) prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri posúdení všetkých okolností súvisiacich s uzavretím zmluvy overil, či všetky informácie, ktoré môžu mať vplyv na rozsah záväzku spotrebiteľa, boli spotrebiteľovi oznámené dostatočne presne a správne, aby mu umožnili odhadnúť predovšetkým celkové náklady úveru.

60.

Z uvedeného vyplýva, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že sa na túto zmluvu uplatňuje variabilná úroková sadzba, ktorá sa opiera o referenčný index WIBOR 6M, ak táto podmienka nie je formulovaná jasným a zrozumiteľným spôsobom (požiadavka transparentnosti). Na účely splnenia tejto požiadavky musí predávajúci alebo dodávateľ dostatočne presne a jasne informovať spotrebiteľa o názve použitého referenčného indexu a o názve jeho správcu, ako aj o možných dôsledkoch, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z použitia tohto indexu, aby mu umožnil odhadnúť najmä celkové náklady na úver. Spôsob, akým veriteľ poskytuje informácie, priamo alebo nepriamo, musí byť taký, aby sa v dôsledku toho úplne sprístupnila základná metodika a hlavné prvky, ktoré spôsobujú kolísanie sadzby indexu, a aby sa neposkytoval skreslený obraz o povahe indexu.

Tretia prejudiciálna otázka: nekalá povaha spornej zmluvnej podmienky

61.

Vzhľadom na to, že posúdenie požiadavky transparentnosti zo strany vnútroštátneho súdu môže viesť k zisteniu nedostatku transparentnosti vo vzťahu k predmetnej zmluvnej podmienke, Súdny dvor sa bude musieť zaoberať treťou prejudiciálnou otázkou. Touto otázkou sa vnútroštátny súd snaží získať usmernenie, či zmluvná podmienka, ktorá obsahuje variabilnú úrokovú sadzbu založenú na referenčnom indexe WIBOR, môže byť nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 z dôvodu, že banka poskytla spotrebiteľovi nedostatočné informácie a že medzi zmluvnými stranami existuje nerovnomerné rozdelenie rizika. ( 52 )

62.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa zmluvná podmienka považuje za nekalú, ak v rozpore s požiadavkou dobrej viery vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 odkazom na pojmy „dobrá viera“ a „značná nerovnováha“ v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa len abstraktne definuje prvky, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalú povahu. ( 53 )

63.

Na účely určenia, či podmienka spôsobuje na úkor spotrebiteľa „značnú nerovnováhu“, pokiaľ ide o práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce zo zmluvy, treba najmä zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami tak, aby sa posúdilo, či, a prípadne do akej miery, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce z tejto zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa výpočtu úrokov zo zmluvy o úvere, je tiež relevantné porovnať spôsob výpočtu sadzby bežných úrokov stanovený touto podmienkou a skutočnú výšku tejto sadzby, ktorá z neho vyplýva, s bežne používanými spôsobmi výpočtu a zákonnou úrokovou sadzbou, ako aj s úrokovými sadzbami uplatňovanými na trhu v čase uzavretia zmluvy dotknutej vo veci samej pre úvery v rovnocennej výške a trvaní, ako vyplýva zo skúmanej zmluvy o úvere. ( 54 )

64.

Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností dôjde k takejto nerovnováhe „napriek požiadavke dobrej viery“, treba konštatovať, že vzhľadom na šestnáste odôvodnenie smernice 93/13 vnútroštátny súd má na tento účel preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom dojednaní. ( 55 )

65.

Okrem toho podľa článku 4 ods. 1 uvedenej smernice sa má nekalá povaha zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v danom čase. Z toho vyplýva, že v tejto súvislosti sa musia zohľadniť aj dôsledky, ktoré môže mať uvedená podmienka podľa práva uplatniteľného na zmluvu, čo si vyžaduje zohľadnenie vnútroštátneho právneho systému. ( 56 )

66.

V tejto súvislosti podľa judikatúry právomoc Súdneho dvora zahŕňa výklad pojmu „nekalá podmienka“ uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 a v prílohe k tejto smernici, ako aj stanovenie kritérií, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky z hľadiska ustanovení tej istej smernice, pričom vnútroštátnemu súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží stanoviť konkrétnu kvalifikáciu príslušnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor sa musí vo svojej odpovedi obmedziť na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol údaje, ktoré musí tento súd zohľadniť pri posúdení nekalej povahy dotknutej podmienky. ( 57 )

67.

V spore vo veci samej sa otázka, či je zmluvná podmienka nekalá, kladie v súvislosti s údajne nedostatočným alebo nepresným poskytnutí informácií veriteľom spotrebiteľovi a s nerovnomerným rozdelením rizika medzi zmluvné strany, ktoré z toho okrem iného vyplýva. Samotná skutočnosť, že podmienka nespĺňa požiadavku transparentnosti, ktorá, ako už bolo uvedené, vyžaduje poskytnutie dostatočných a presných informácií spotrebiteľovi, však sama osebe nestačí na to, aby bola považovaná za nekalú v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13. ( 58 ) Na určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky je vnútroštátny súd povinný vykonať úplné posúdenie kritérií vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora.

68.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom sa zdajú byť zamerané na dve rôzne otázky: (i) poskytnutie primeraných informácií spotrebiteľovi o riziku vyplývajúcom z použitia variabilnej sadzby v predmetnom úvere, a (ii) poskytnutie primeraných a presných informácií týkajúcich sa stanovenia indexu WIBOR.

69.

Aj keď vnútroštátne súdy môžu v občianskoprávnych veciach, ako je spor vo veci samej, posudzovať podľa smernice 93/13 zmluvné podmienky založené na referenčných indexoch, ako je WIBOR, ( 59 ) nemôžu skúmať samotnú metodiku určovania týchto indexov, pokiaľ takéto skúmanie nepatrí do pôsobnosti smernice 93/13. Okrem toho, ako bolo vysvetlené vyššie, ( 60 ) nariadenie 2016/1011 zaviedlo osobitný mechanizmus vybavovania sťažností, ktorého cieľom je vytvoriť pre zainteresované strany vrátane spotrebiteľov osobitný administratívny postup na začatie konania o sťažnosti v prípade pochybností o súlade stanovenia indexu s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva a/alebo práva Únie. Ako uviedla Komisia, umožnenie vnútroštátnym občianskoprávnym súdom preskúmať metodiku určovania kritických referenčných hodnôt prostredníctvom posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky podľa smernice 93/13, by narušilo osobitný systém riadenia kritických referenčných hodnôt zavedený normotvorcom Únie podľa nariadenia 2016/1011.

70.

V dôsledku toho by sa posúdenie vnútroštátneho súdu v spore vo veci samej malo obmedziť na spornú zmluvnú podmienku a na všetky okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy, pričom z rozsahu tohto posúdenia by sa vylúčili záležitosti súvisiace so systémom správy referenčných hodnôt stanoveným nariadením 2016/1011.

71.

Vnútroštátnemu súdu prináleží najmä overiť, či predávajúci alebo dodávateľ oznámil spotrebiteľovi všetky relevantné informácie, ktoré mu umožnia posúdiť ekonomické dôsledky spornej zmluvnej podmienky na jeho finančné záväzky. Pritom treba pripomenúť, že transparentná povaha zmluvnej podmienky, ktorú vyžaduje smernica 93/13, predstavuje jednu zo skutočností, ktorú treba zohľadniť v rámci posúdenia nekalej povahy tejto podmienky. ( 61 )

72.

Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že zmluvné podmienky týkajúce sa variabilnej úrokovej sadzby založenej na indexe WIBOR možno považovať za odporujúce požiadavkám dobrej viery a vytvárajúce v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to z dôvodu, že spotrebiteľ nebol riadne informovaný o svojom vystavení sa riziku spojenému s variabilnou úrokovou sadzbou a toto riziko bolo medzi týmito stranami nerovnomerne rozdelené. Uvádza sa v ňom tiež, že PKO ako veriteľ vedela o metóde určovania indexu WIBOR a bola si vedomá existujúcich pochybností týkajúcich sa transparentnosti určovania tejto sadzby, ale rozhodla sa o tom spotrebiteľa neinformovať. Podľa vnútroštátneho súdu to možno považovať za zdroj nerovnováhy medzi zmluvnými stranami vo všetkých aspektoch súvisiacich s danou zmluvou. ( 62 )

73.

Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, či je sporná zmluvná podmienka nekalá v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, a to prostredníctvom úplného posúdenia kritérií vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora. Takéto posúdenie musí okrem iného zahŕňať otázku, či nedostatok jasných informácií mohol zhoršiť schopnosť J.J. porozumieť ekonomickým dôsledkom spornej zmluvnej podmienky. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd overiť, či neposkytnutie presných a dostatočných informácií mohlo posunúť rovnováhu v prospech banky až do takej miery, že by to spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich z predmetnej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Vnútroštátny súd musí na tieto účely posúdiť, či veriteľ (PKO), ktorý konal čestne a spravodlivo so spotrebiteľom (J.J.), mohol rozumne predpokladať, že by spotrebiteľ s takouto podmienkou súhlasil po individuálnych rokovaniach o zmluve. ( 63 ) Na tento účel je potrebné overiť, či spotrebiteľ vyjadril súhlas s rizikom spojeným s použitím spornej zmluvnej podmienky po tom, ako dostal úplné a presné informácie.

74.

Okrem toho musí vnútroštátny súd posúdiť, či informácie poskytnuté veriteľom spotrebiteľovi boli prezentované neutrálne a objektívnym spôsobom bez toho, aby spotrebiteľ nadobudol dojem, že voľba spornej zmluvnej podmienky a indexu WIBOR je pre neho výhodná, keď v skutočnosti to tak nebolo.

75.

Z uvedeného vyplýva, že na tretiu prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí posúdiť, či zmluvná podmienka týkajúca sa variabilnej úrokovej sadzby, ktorá sa opiera o referenčný index WIBOR, vytvára – v rozpore s požiadavkou dobrej viery – značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, v neprospech spotrebiteľa. Vnútroštátny súd pritom musí pri celkovom posúdení nekalej povahy zmluvnej podmienky overiť, či veriteľ, ktorý so spotrebiteľom konal čestne a spravodlivo, mohol rozumne predpokladať, že spotrebiteľ by s takouto podmienkou súhlasil po individuálnych rokovaniach o zmluve. Na tento účel je potrebné overiť, či spotrebiteľ súhlasil s rizikom vyplývajúcim z použitia spornej zmluvnej podmienky po tom, čo mu boli poskytnuté úplné a presné informácie. Toto posúdenie sa však nemôže týkať indexu WIBOR ako takého a spôsobu jeho určenia.

IV. Návrh

76.

Na základe všetkých uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú, druhú a tretiu prejudiciálnu otázku, ktoré položil Sąd Okręgowy w Częstochowie (Krajský súd Čenstochová, Poľsko), takto:

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že úroková sadzba, ktorá sa uplatňuje na úver, je variabilná úroková sadzba opierajúca sa o referenčný index WIBOR 6M, patrí do pôsobnosti tejto smernice, ak vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinné použitie tohto indexu a jeho konkrétnej sadzby bez ohľadu na voľbu zmluvných strán.

Článok 4 ods. 2 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje preskúmať nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a predávajúcim alebo dodávateľom, ktorá stanovuje, že úroková sadzba, ktorá sa uplatňuje na úver, je variabilná úroková sadzba opierajúca sa o referenčný index WIBOR 6M, ak táto podmienka nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne (požiadavka transparentnosti). Na účely splnenia tejto požiadavky musí predávajúci alebo dodávateľ dostatočne presne a jasne informovať spotrebiteľa o názve použitého referenčného indexu a o názve jeho správcu, ako aj o možných dôsledkoch, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z použitia tohto indexu, aby mu umožnil odhadnúť predovšetkým celkové náklady na úver. Veriteľ musí poskytnúť, priamo alebo nepriamo, informácie takým spôsobom, aby sa týmto poskytnutím v plnom rozsahu sprístupnili informácie o základnej metodike a hlavné prvky, ktoré spôsobujú kolísanie sadzby indexu, a aby sa neposkytoval skreslený obraz o povahe indexu.

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd posúdil, či zmluvná podmienka týkajúca sa variabilnej úrokovej sadzby, ktorá sa opiera o referenčný index WIBOR, vytvára – v rozpore s požiadavkou dobrej viery – významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Vnútroštátny súd musí v rámci tohto postupu, ako súčasť celkového posúdenia nekalej povahy zmluvnej podmienky, overiť, či veriteľ, ktorý so spotrebiteľom konal čestne a spravodlivo, mohol rozumne predpokladať, že spotrebiteľ by s takouto podmienkou súhlasil po individuálnych rokovaniach o zmluve. Na tento účel je potrebné overiť, či spotrebiteľ vyjadril súhlas s rizikom vyplývajúcim z použitia spornej zmluvnej podmienky po tom, ako mu boli poskytnuté úplné a presné informácie. Toto posúdenie sa však nemôže týkať indexu WIBOR ako takého a ani spôsobu jeho určenia.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2016 o indexoch používaných ako referenčné hodnoty vo finančných nástrojoch a finančných zmluvách alebo na meranie výkonnosti investičných fondov, ktorým sa menia smernice 2008/48/ES a 2014/17/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 596/2014 ( Ú. v. EÚ L 171, 2016, s. 1 ).

( 4 ) Pozri odôvodnenie 10 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2019/482 z 22. marca 2019, ktorým sa mení vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2016/1368, ktorým sa stanovuje zoznam kritických referenčných hodnôt používaných na finančných trhoch podľa nariadenia 2016/1011 ( Ú. v. EÚ L 82, 2016, s. 26 ).

( 5 ) Dz. U. z roku 2017, položka 819, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hypotekárnych úveroch“).

( 6 ) Zákon o bankách z 29. augusta 1997 (Dz. U. z roku 2023, položka 2488, v znení neskorších predpisov).

( 7 ) „Správca“ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má vplyv na poskytovanie referenčného indexu. Pozri článok 3 ods. 1 bod 6 nariadenia 2016/1011.

( 8 ) Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2016/1368 z 11. augusta 2016, ktorým sa stanovuje zoznam kritických referenčných hodnôt používaných na finančných trhoch podľa nariadenia 2016/1011 ( Ú. v. EÚ L 217, 2016, s. 1 ). Dňa 22. marca 2019 bol WIBOR zaradený do nariadenia 2019/482 ako kritická referenčná hodnota podľa článku 20 ods. 1 písm. b) nariadenia 2016/1011.

( 9 ) V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že index WIBOR 6M je založený na netransakčných údajoch poskytovaných samotnými bankami, čiže tieto banky medzi sebou neuzatvárajú žiadne skutočné transakcie na základe týchto údajov.

( 10 ) Komisia pre finančný dohľad prijala takéto rozhodnutie v súvislosti s WIBOR 16. decembra 2020, pričom konštatovala, že proces poskytovania indexu WIBOR správcom je v súlade s požiadavkami práva Únie.

( 11 ) Pozri internetovú stránku spoločnosti GPW Benchmark, časť týkajúcu sa „Predpisov“, najmä „Predpisy o referenčných sadzbách WIBID a WIBOR“, Varšava, 30. november 2017 (v týchto návrhoch ďalej len ako „Predpisy WIBOR“); dostupné na: https://gpwbenchmark.pl/pub/BENCHMARK/files/Regulations_for_WIBID_and_WIBOR_Reference_Rates.pdf.

( 12 ) WIBOR je „referenčná hodnota úrokovej sadzby“ v zmysle článku 3 ods. 1 bodov 22 a 25 nariadenia 2016/1011. WIBID je ďalší index používaný v Poľsku a predstavuje Warsaw Interbank Bid Rate (Varšavská medzibanková ponuková sadzba). Informácie vychádzajú z údajov dostupných na internetovej stránke spoločnosti GPW Benchmark v časti týkajúcej sa „Predpisov“.

( 13 ) V článku 11 nariadenia 2016/1011 sú stanovené požiadavky týkajúce sa vstupných údajov na poskytovanie referenčného indexu (pozri tiež bod 52 nižšie). Článok 12 tohto nariadenia stanovuje požiadavky týkajúce sa metodiky určovania referenčných indexov, ako je WIBOR.

( 14 ) Článok 15 nariadenia 2016/1011 upravuje kódex správania, ktorý musia dodržiavať prispievatelia (napríklad banky), pričom tento kódex musí obsahovať najmä politiku, ktorá sa má dodržiavať pri využívaní voľnej úvahy pri poskytovaní vstupných údajov. Ak je potrebné vykonať významné zmeny v metóde alebo definícii referenčných sadzieb, správca uskutočňuje verejné konzultácie za účasti zainteresovaných strán, ako sú používatelia sadzieb, príslušné orgány a Poľská centrálna banka.

( 15 ) Predpisy WIBOR, s. 9.

( 16 ) Pozri KOSIOROWSKI, M., SZCZĘSNA, A.: WIBOR litigation, part 1 – Can the WIBOR benchmark be challenged as the basis for setting variable interest rates? In: in principle , 12. jún 2025; dostupné na: https://codozasady.pl/en/p/wibor‑litigation‑part‑1‑can‑the‑wibor‑benchmark‑be‑challenged‑as‑the‑basis‑for‑setting‑variable‑interest‑rates‑.

( 17 ) Metóda je nasledovná: (i) ak je k dispozícii 10 alebo viac ponúk: priemer sadzieb po vylúčení dvoch najvyšších a dvoch najnižších; (ii) ak je k dispozícii 8 alebo 9 ponúk: priemer po vylúčení najvyššej a najnižšej; (iii) ak je k dispozícii 6 alebo 7 ponúk: jednoduchý priemer všetkých ponúk, a (iv) ak je k dispozícii 5 alebo menej ponúk: WIBOR pre dané obdobie sa nestanovuje.

( 18 ) Referenčné sadzby v daný pracovný deň sú uverejňované na webovej stránke správcu; pozri Predpisy WIBOR, článok 7.1.

( 19 ) Pozri bod 10 vyššie.

( 20 ) Pozri rozsudok z 30. mája 2024, Raiffeisen Bank ( C‑176/23 , EU:C:2024:443 , bod 22 a citovaná judikatúra).

( 21 ) Rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch (C‑125/18, ďalej len „rozsudok Gómez del Moral Guasch I, EU:C:2020:138 , body 31 a 32 , a citovaná judikatúra).

( 22 ) Pozri rozsudok z 30. mája 2024, Raiffeisen Bank ( C‑176/23 , EU:C:2024:443 , bod 27 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Tamže, bod 33. Pozri tiež bod 36 tohto rozsudku.

( 24 ) Pozri s. 5 návrhu na začatie prejudiciálneho konania (francúzska jazyková verzia; táto jazyková verzia ďalej len „návrh na začatie prejudiciálneho konania“).

( 25 ) Pozri SAMPŁAWSKI, K.: WIBOR pod lupą TSUE – analiza prawna pytań prejudycjalnych – pytanie nr 1 . (WIBOR pod drobnohľadom Súdneho dvora – Právna analýza prejudiciálnych otázok – otázka č. 1.), 11. september 2024; dostupné na: https://www.bankowebezprawie.pl/wibor‑pod‑lupa‑tsue‑analiza‑prawna‑pytan‑prejudycjalnych‑pytanie‑nr‑1/.

( 26 ) Ako uviedol J.J. vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru.

( 27 ) Rozsudok z 10. júna 2021, Prima banka Slovensko ( C‑192/20 , EU:C:2021:480 , bod 32 a citovaná judikatúra).

( 28 ) Článok 13 nariadenia 2016/1011 s názvom „Transparentnosť metodiky“.

( 29 ) Pozri bod 15 vyššie.

( 30 ) Pozri bod 19 vyššie.

( 31 ) Prostredníctvom nariadenia 2019/482.

( 32 ) Pozri odôvodnenie 10 nariadenia 2019/482.

( 33 ) Rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance ( C‑609/19 , EU:C:2021:469 , bod 27 ).

( 34 ) Tamže, bod 28.

( 35 ) Rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere) ( C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 60 ).

( 36 ) Rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance ( C‑776/19 až C‑782/19 , EU:C:2021:470 , bod 53 ).

( 37 ) Tamže, bod 54.

( 38 ) Rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere) ( C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 61 ).

( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 43 ).

( 40 ) Rozsudok Gómez del Moral Guasch I, bod 50.

( 41 ) Tamže, bod 51.

( 42 ) Tamže, bod 52.

( 43 ) Tamže, bod 53.

( 44 ) Tamže, bod 54.

( 45 ) Tamže, bod 55.

( 46 ) Rozsudok z 12. decembra 2024, Kutxabank ( C‑300/23 , EU:C:2024:1026 , bod 83 ).

( 47 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2024, Kutxabank ( C‑300/23 , EU:C:2024:1026 , body 84 a 90 ).

( 48 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ).

( 49 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34 ).

( 50 ) Pozri bod 16 vyššie.

( 51 ) Pozri poznámku pod čiarou 43 vyššie.

( 52 ) Pozri najmä bod 1 časti 8 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, s. 26.

( 53 ) Rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, ďalej len „rozsudok Banco Primus, EU:C:2017:60 , bod 58 a citovaná judikatúra).

( 54 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index) ( C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 65 a citovaná judikatúra).

( 55 ) Rozsudok Banco Primus, bod 60 a citovaná judikatúra.

( 56 ) Tamže, bod 61 a citovaná judikatúra.

( 57 ) Rozsudok Banco Primus, bod 57 a citovaná judikatúra.

( 58 ) Pozri rozsudok zo 17. novembra 2021, Gómez del Moral Guasch ( C‑655/20 , EU:C:2021:943 , bod 37 ).

( 59 ) Vyplýva to z mojich navrhovaných odpovedí na prvú a druhú prejudiciálnu otázku. Naďalej je možné, že v iných členských štátoch sú v dôsledku platného vnútroštátneho legislatívneho rámca podobné zmluvné podmienky v skutočnosti vylúčené z pôsobnosti smernice 93/13.

( 60 ) Bod 55 vyššie.

( 61 ) Rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index) ( C‑265/22 , EU:C:2023:578 , bod 66 ).

( 62 ) Návrh na začatie prejudiciálneho konania, strana 26, bod 1 a nasl.

( ) Pozri bod 64 vyššie a citovanú judikatúru.