C-485/24

proti

ES

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation – chambre sociale (Kasačný súd, komora pre sociálne veci, Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rímsky dohovor) – Článok 6 – Pracovná zmluva – Voľba účastníkov zmluvy – Imperatívne normy rozhodného práva pri absencii voľby – Kolízne kritériá – Zamestnanec vykonávajúci prácu vo viacerých zmluvných štátoch – Obvyklé miesto výkonu práce – Zmena obvyklého miesta výkonu práce počas plnenia zmluvy – Posúdenie založené na celej dobe platnosti zmluvy alebo na poslednom období výkonu činnosti“

I. Úvod

1.

Súdny dvor bude mať konkrétne príležitosť spresniť úvahy, ktoré sformuloval v rozsudku Koelzsch ( 4 ), za podobných skutkových okolností ako v tomto rozsudku, ktoré však nastoľujú novú otázku. Táto otázka sa týka obdobia výkonu práce, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť na to, aby určil, ktorý právny poriadok bude uplatniteľný podľa tohto ustanovenia v prípade, že zamestnanec vykonával činnosť u zamestnávateľa v dvoch samostatných etapách: najskôr vo viacerých štátoch a potom v období pred skončením pracovného pomeru trvale v jednom štáte.

II. Právny rámec

5.

Okrem článku 1, článku 3 a článku 6 Rímskeho dohovoru [teraz článku 8 nariadenia (ES) č. 593/2008] ( 5 ), má v prejednávanej veci osobitný význam článok 5 prvý odsek bod 1 Bruselského dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 6 ) [teraz článok 19 nariadenia (ES) č. 44/2001] ( 7 ).

III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

6.

Listom zo 17. apríla 2014 Locatrans potvrdila zamestnancovi ponuku zamestnania vo francúzskej spoločnosti a oznámila mu, že od 16. júla 2014 už nebude patriť medzi zamestnancov spoločnosti, pretože odmietol skrátenie svojho pracovného času.

10.

Dňa 8. januára 2015 zamestnanec napadol ukončenie svojej pracovnej zmluvy a uplatnil si rôzne nároky na náhradu škody na Conseil de prud’hommes de Dijon (Rada pre pracovnoprávne spory Dijon, Francúzsko).

11.

V rozsudku zo 4. apríla 2017 Conseil de prud’hommes de Dijon (Rada pre pracovnoprávne spory Dijon) zamietla nároky zamestnanca z dôvodu, že na plnenie a ukončenie jeho pracovnej zmluvy sa vzťahuje luxemburské právo, že jeho výpoveď bola jasná a jednoznačná a že neexistuje dôvod prekvalifikovať ju na nespravodlivé ukončenie pracovného pomeru.

12.

15.

Vnútroštátny súd uvádza, že hoci objasnenia, ktoré Súdny dvor poskytol v rozsudku Koelzsch ( 10 ) v súvislosti s výkladom pojmu „miesto, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu“, by mohli viesť pri uplatňovaní zásady favor laboris k uplatneniu kritéria posledného miesta, kde zamestnanec obvykle vykonával prácu, nič to nemení na tom, že v rozsudku Weber ( 11 ) Súdny dvor výslovne odkazuje na zohľadnenie „celej dĺžky pracovného pomeru“ bez toho, aby znovu použil kritérium posledného miesta, kde zamestnanec obvykle vykonával prácu, ako je uvedené v bode 54 tohto rozsudku.

16.

Vzhľadom na túto judikatúru sa vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, či je na určenie rozhodného práva pri absencii voľby účastníkov zmluvy potrebné v prejednávanom prípade zohľadniť celú dĺžku pracovného pomeru s cieľom určiť miesto, kde dotknutá osoba obvykle vykonávala prácu v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, alebo by sa malo zohľadniť posledné obdobie výkonu práce. Domnieva sa, že hoci je kritérium posledného miesta, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu, relevantné na určenie príslušného súdu, keďže umožňuje zamestnancovi podať žalobu s nižšími nákladmi, pretrváva pochybnosť o možnosti uplatniť toto kritérium na určenie rozhodného práva pri absencii voľby účastníkov zmluvy, keďže takýto prístup by okrem iného mohol viesť k tomu, že tá istá pracovná zmluva by sa postupne riadila rôznymi záväznými právnymi poriadkami podľa toho, ako sa bude meniť miesto výkonu práce.

17.

Za týchto podmienok Cour de cassation – chambre sociale (Kasačný súd, komora pre sociálne veci) rozhodnutím z 10. júla 2024, doručeným Súdnemu dvoru v ten istý deň, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

20.

Tento súd sa teda hlavne usiluje zistiť, ktoré z týchto dvoch kritérií je uplatniteľné na ukončenie predmetnej pracovnej zmluvy, keďže pri tomto ukončení dochádza ku kolízii uplatniteľných právnych poriadkov. ( 12 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že v prípade prvého spomenutého kritéria by zohľadnenie celej dĺžky pracovného pomeru viedlo k tomu, že dôvodnosť návrhov podaných ES by sa posudzovala na základe luxemburského právneho poriadku a že v dôsledku toho by bolo potrebné tieto návrhy zamietnuť. Naproti tomu v prípade druhého zvažovaného kritéria, ak by sa zohľadnilo iba posledné obdobie pracovného pomeru , potom by bol na zmenu a ukončenie pracovnej zmluvy uplatniteľný francúzsky právny poriadok, ktorý by bol pre ES priaznivejší.

21.

V tejto súvislosti sa tento súd domnieva, že existuje odôvodnená pochybnosť o tom, či kritérium posledného miesta, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu , ktoré je relevantné na určenie príslušného súdu, možno použiť aj na určenie rozhodného práva pre pracovnú zmluvu pri absencii voľby, keďže takýto prístup by mohol okrem iného viesť k tomu, že by sa tá istá pracovná zmluva postupne riadila rôznymi záväznými právnymi poriadkami v závislosti od zmien miesta výkonu práce.

22.

Účastníci konania vo veci samej a dotknuté strany sa rozchádzajú vo výklade článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru.

A. Úvodné poznámky o cieli a všeobecnej systematike Rímskeho dohovoru a kolíznej normy stanovenej v jeho článku 6

25.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, ako už uviedol Súdny dvor ( 14 ), že z preambuly Rímskeho dohovoru vyplýva, že dohovor bol uzatvorený s cieľom pokračovať v právnom zjednotení medzinárodného súkromného práva, ktoré začal Bruselský dohovor. ( 15 )

26.

Z tejto preambuly tiež vyplýva, že cieľom tohto dohovoru je určiť jednotné pravidlá na určovanie rozhodného práva pre zmluvné záväzky bez ohľadu na miesto, v ktorom má byť vydaný rozsudok. Ako totiž vyplýva aj zo správy o tomto dohovore, dohovor vznikol na účely odstránenia nezrovnalostí, ktoré vyplývajú z rôznosti kolíznych noriem v oblasti zmlúv. ( 16 )

27.

Na základe týchto všeobecných úvah článok 6 ods. 1 tohto dohovoru stanovuje, že „bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby“ ( 21 ). Pri absencii takejto voľby sa v odseku 2 tohto článku 6 stanovujú dve kolízne kritériá, a to primárne „[právny poriadok] štátu, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy“ [písm. a)], ktorý je teda objektívne uplatniteľným právnym poriadkom, alebo subsidiárne, „ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, [právny poriadok] štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala“ [písm. b)]. ( 22 ) V poslednej vete tohto odseku 2 sa zavádza ustanovenie o výnimke, podľa ktorého sa tieto dve kolízne kritériá neuplatňujú v prípade, ak „z celkových okolností [vyplýva], že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu“.

30.

V tomto kontexte ( 23 ) a so zreteľom na potrebu zabezpečiť koordináciu medzi jednotlivými ustanoveniami medzinárodného súkromného práva Únie sa budem teraz venovať výkladu pojmu „štát, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy“ v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru.

B. O pojme „štát, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy“ v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru

1.

O relevantnej judikatúre a doslovnom, kontextovom a teleologickom výklade

1) Cieľ zabezpečiť primeranú ochranu zamestnanca a potreba extenzívneho výkladu kolízneho kritéria

33.

V rozsudku Koelzsch, Súdny dvor použil extenzívny výklad na vymedzenie rozsahu samostatného pojmu „právny poriadok štátu, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy“. Na tento účel najskôr uviedol, že takýto výklad nemôže ignorovať výklad kritérií stanovených v článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru, ktoré stanovujú pravidlá na určenie súdnej právomoci v rovnakých oblastiach a používajú podobné pojmy. ( 26 ) Súdny dvor na základe svojej judikatúry, v ktorej vykladá toto ustanovenie ( 27 ), pripomenul, že za predpokladu, že zamestnanec vykonáva svoje pracovné činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte, treba rovnako zohľadniť záujem na zabezpečení primeranej ochrany zamestnanca ako zmluvnej strany, ktorá je najslabšia. ( 28 )

34.

Súdny dvor ďalej uviedol, že vo veciach pracovných zmlúv sledujú Bruselský dohovor a Rímsky dohovor ten istý cieľ, a tým je primeraná ochrana zamestnanca. S ohľadom na tento cieľ preto rozhodol, že článok 6 Rímskeho dohovoru treba vykladať tak, že zabezpečuje skôr uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva svoje pracovné činnosti, ako právneho poriadku štátu, v ktorom má sídlo zamestnávateľ. ( 29 ) Vzhľadom na túto totožnosť cieľov oboch dohovorov Súdny dvor potvrdil, že judikatúra vykladajúca článok 5 bod 1 Bruselského dohovoru je rovnako relevantná aj pri analýze článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru. ( 30 )

35.

37.

S cieľom usmerniť vnútroštátny súd pri uplatnení tohto pravidla Súdny dvor so zreteľom na osobitosť pracovnoprávnych vzťahov v odvetví dopravy uviedol niekoľko indícií, ktoré možno zohľadniť pri uplatnení článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru. Vnútroštátny súd musí predovšetkým určiť, v ktorom štáte sa nachádza miesto, z ktorého zamestnanec vykonáva svoje úlohy spojené s dopravou, získava pokyny o svojich úlohách a organizuje svoju prácu, ako aj miesto, kde sa nachádzajú pracovné prostriedky. Rovnako musí preveriť, do ktorých miest sa v prevažnej miere uskutočňuje doprava, na ktorých miestach sa vykladá tovar, ako aj to, do ktorého miesta sa zamestnanec vracia po splnení úloh. ( 36 )

38.

Táto „metóda indícií“ je podľa môjho názoru dôležitým prvkom na pochopenie rozsahu takého pojmu, ako je „miesto, na ktorom alebo z ktorého zamestnanec obvykle vykonáva prácu“, pri jeho uplatnení v konkrétnom prípade. Podľa Súdneho dvora táto metóda umožňuje nielen lepšie odraziť skutočnosť právnych vzťahov, keďže musí zohľadňovať všetky prvky, ktoré charakterizujú činnosť pracovníka, ale takisto predchádzať tomu, aby tento pojem nepredstavoval umelo vykonštruované miesto alebo neprispel k realizácii stratégií obchádzania. ( 37 )

39.

Okrem toho je potrebné uviesť, že Súdny dvor pri stanovení vyššie spomenutého zásadného pravidla ( 38 ) vychádzal zo svojej judikatúry týkajúcej sa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru. ( 39 ) Netreba totiž zabúdať, že táto judikatúra vychádza z prípadov, keď zamestnanec vykonával pracovné činnosti vo viacerých štátoch, avšak v jednom z týchto štátov, kde sa usadil, mal kanceláriu, odkiaľ organizoval svoju prácu pre zamestnávateľa a kam sa vracal po každej zahraničnej pracovnej ceste. Preto na účely presného určenia miesta, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, Súdny dvor rozhodol, že je to miesto, z ktorého zamestnanec v prevažnej miere plní svoje povinnosti voči zamestnávateľovi alebo v ktorom si zriadil skutočné centrum svojich pracovných činností. ( 40 )

42.

Vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Weber, vznikla okrem iného otázka, či je na určenie, či zamestnanec „obvykle“ vykonával prácu v zmluvnom štáte, potrebné zohľadniť „celé trvanie“ pracovného pomeru alebo len jeho posledné obdobie. ( 44 )

43.

Súdny dvor v prvom rade odlíšil prípad, ktorý mu bol predložený, od prípadov, ktoré viedli k vydaniu rozsudkov Mulox IBC a Rutten, kde na rozdiel od tohto prípadu mal zamestnanec v zmluvných štátoch kanceláriu predstavujúcu skutočné centrum jeho pracovných činností, z ktorého si plnil podstatnú časť povinností voči zamestnávateľovi. ( 45 ) Súdny dvor vzhľadom na tieto rozdiely konštatoval, že na tento prípad nemožno v celom rozsahu uplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto rozsudkov. ( 46 ) Súdny dvor však uviedol, že táto judikatúra je rovnako relevantná , keďže z nej vyplýva, že v prípade pracovnej zmluvy vykonávanej na území viacerých zmluvných štátov sa má článok 5 bod 1 Bruselského dohovoru vykladať v tak, že sa vzťahuje na miesto, na ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu si zamestnanec skutočne plní podstatnú časť povinností voči zamestnávateľovi. ( 47 )

44.

V druhom rade Súdny dvor v dôsledku týchto rozdielnych okolností spresnil, že relevantným kritériom, ktoré sa má zohľadniť pri určovaní obvyklého miesta výkonu práce v zmysle tohto ustanovenia, je v zásade miesto, kde zamestnanec odpracoval pre zamestnávateľa prevažnú časť pracovného času . ( 48 ) Súdny dvor preto rozhodol, že ak neexistujú iné kritériá , je tým miestom miesto, kde zamestnanec odpracoval najväčšiu časť pracovného času. ( 49 )

V tejto súvislosti považujem za dôležité zdôrazniť, že Súdny dvor napriek tomu stanovil niečo, čo by sa na prvý pohľad mohlo javiť ako výnimka z pravidla časového kritéria, podľa ktorého je obvyklým miestom výkonu práce miesto, kde zamestnanec odpracoval najväčšiu časť svojho pracovného času. Nazdávam sa však, že nejde o výnimku, ale skôr o to, ako Súdny dvor uplatnil toto časové kritérium v konkrétnom prípade . Spresnil totiž, že ak zamestnanec po tom, ako určitý čas vykonával prácu na určitom mieste, následne trvalo vykonáva svoju činnosť na inom mieste, ktoré sa má podľa jasného zámeru zmluvných strán stať novým obvyklým miestom výkonu práce, malo by sa zohľadniť posledné obdobie výkonu práce . ( 52 ) V prípade neexistencie skutočného centra pracovných činností zamestnanca je teda časové kritérium stanovené Súdnym dvorom v tomto rozsudku založené na zásadnom pravidle, ktoré možno neuplatniť len vtedy, ak má vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu predmet sporu v danom prípade užšie väzby s iným miestom výkonu práce. ( 53 ) K tomuto časovému kritériu, ktoré je mimoriadne dôležité pri skúmaní prejudiciálnej otázky, sa vrátim neskôr. ( 54 )

47.

Aby som zhrnul túto časť analýzy, chcel by som v prvom rade pripomenúť, že pri stanovení zásadného pravidla, podľa ktorého je štátom, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu pri plnení zmluvy, štát, v ktorom alebo z ktorého vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre túto činnosť, plní zamestnanec podstatnú časť svojich povinností vo vzťahu k zamestnávateľovi, Súdny dvor vychádzal v bode 50 rozsudku Koelzsch, z judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Mulox IBC ( 55 ) a Rutten ( 56 ). Ako som už vysvetlil, toto pravidlo bolo následne potvrdené v bodoch 49 a 50 rozsudku Weber. ( 57 ) Z toho vyplýva, že overenie tohto pravidla predstavuje východiskový bod pre posúdenie vnútroštátnymi súdmi vo všetkých prípadoch, kde – tak ako v prejednávanej veci – sa pracovná zmluva plní na území viacerých zmluvných štátov.

50.

V tejto fáze úvah pozorujem, že z tvrdení účastníkov konania vo veci samej a dotknutých strán vyplýva, že otázka vnútroštátneho súdu sa zjavne nachádza na priesečníku dvoch a priori odlišných línií judikatúry. Po predchádzajúcej analýze však tieto dva prístupy napriek svojej zdanlivej odlišnosti tvoria súčasť tej istej línie judikatúry, na základe ktorej Súdny dvor stanovil na účely jej uplatnenia zásadné pravidlo založené na zohľadnení kvalitatívneho a časového kritéria. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vnútroštátne súdy sú povinné zohľadniť kvalitatívne kritérium, ktoré je rozhodujúcim kritériom. Ak však kvalitatívne prvky chýbajú alebo ak nie sú dostatočne presné, relevantným sa stáva časové kritérium. Tieto dve kritériá môžu navyše pôsobiť súbežne a navzájom sa dopĺňať. ( 64 ) Vnútroštátne súdy musia v každom prípade zohľadniť zásadu blízkosti a ochrany zamestnanca.

51.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanom prípade vyplýva, že Locatrans oznámila zamestnancovi, že analýzou jeho činnosti za posledných osemnásť mesiacov sa zistilo, že významnú časť svojej závislej činnosti vykonáva vo Francúzsku a že má byť preto prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Podľa vnútroštátneho súdu teda zamestnanec v tomto období pred skončením pracovného pomeru trvale vykonával činnosti výlučne vo Francúzsku. Podľa môjho názoru možno preto tvrdiť, že na takýto vývoj alebo takúto zmenu situácie zamestnanca , ktorej dôsledkom bol trvalý výkon činnosti v jednom zmluvnom štáte, čo musí overiť vnútroštátny súd, sa vzťahuje uplatnenie časového kritéria, ako ho Súdny dvor sformuloval v bodoch 53 a 54 rozsudku Weber. Z uvedeného vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí Locatrans, keďže relevantné skutkové okolnosti nastali na konci doby platnosti zmluvy, nebolo by v prejednávanej veci relevantné zohľadniť celé obdobie výkonu činnosti zamestnanca.

54.

V tomto ohľade sa stotožňujem s názorom Komisie, že v prípade, o aký ide vo veci samej, keď zamestnanec spochybňuje ukončenie zmluvy a keď skutkové okolnosti relevantné pre rozhodnutie tohto sporu nastali pri ukončení zmluvy, je potrebné zohľadniť posledné obdobie trvania pracovného pomeru ( 66 ), a to z nasledujúcich dôvodov.

55.

Po prvé považujem za dôležité zdôrazniť, že vnútroštátne súdy musia pri uplatnení najrelevantnejšieho kritéria (či už kvalitatívneho alebo časového) na určenie miesta, kde zamestnanec obvykle vykonával prácu, zohľadniť cieľ sledovaný článkom 6 Rímskeho dohovoru, ktorým je zabezpečenie primeranej ochrany zamestnanca. Treba teda v čo najväčšej miere zabezpečiť dodržiavanie pravidiel na ochranu práce stanovených právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva pracovné činnosti. ( 67 ) Ako však Komisia správne zdôrazňuje, tento cieľ možno v plnom rozsahu dosiahnuť len vtedy, ak sa v prípade náhlej alebo postupnej trvalej zmeny štátu obvyklého výkonu práce zmení aj rozhodné právo. ( 68 )

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour de cassation – chambre sociale (Kasačný súd, komora pre sociálne veci, Francúzsko), takto:

Článok 6 ods. 2 písm. a) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa má vykladať v tom zmysle, že ak na jednej strane zamestnanec spočiatku vykonával tie isté činnosti pre svojho zamestnávateľa vo viacerých štátoch a potom v období pred ukončením pracovného pomeru trvalo vykonával svoje činnosti v jednom štáte, ktorý sa má podľa jasného zámeru účastníkov zmluvy stať novým obvyklým miestom výkonu práce, a na druhej strane tento zamestnanec spochybňuje skončenie zmluvy, je na určenie miesta, kde tento zamestnanec obvykle vykonával prácu, a teda i rozhodného práva, ak si ho účastníci zmluvy nezvolili, potrebné vychádzať z posledného obdobia výkonu práce.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 ( Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10 , ďalej len „Rímsky dohovor“). Vzhľadom na dátum uzavretia pracovnej zmluvy sa táto zmluva riadi týmto dohovorom.

( 3 ) Článok 4 Rímskeho dohovoru stanovuje všeobecný mechanizmus umožňujúci určiť rozhodné právo pre zmluvu pri absencii voľby účastníkmi zmluvy.

( 4 ) Pozri rozsudok z 15. marca 2011 (C‑29/10, ďalej len „rozsudok Koelzsch, EU:C:2011:151 , body 40 , 46 , 50 a výrok).

( 11 ) Bod 2 výroku tohto rozsudku.

( 12 ) Článok 1 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje, že „ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia na zmluvné záväzky v situáciách zahŕňajúcich kolíziu právnych poriadkov“ [ neoficiálny preklad ].

( 13 ) ES totiž argumentuje tým, že činnosť v doprave vykonával na viacerých miestach, pričom udržiaval významnú väzbu s Francúzskom, štátom svojho bydliska, a jeho zamestnávateľ len vzal na vedomie túto dovtedajšiu situáciu na konci pracovného pomeru. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že na jednej strane v rámci postupu spolupráce zriadeného článkom 267 ZFEÚ neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnym súdom zisťovať skutočnosti sporu a vyvodiť z nich dôsledky vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré majú vydať. Na druhej strane prináleží Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy zohľadnil skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu [pozri najmä rozsudok zo 7. júna 2018, Scotch Whisky Association ( C‑44/17 , EU:C:2018:415 , bod 24 a citovaná judikatúra)].

( 14 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, ICF ( C‑133/08 , EU:C:2009:617 , body 22 a 23 ).

( 18 ) Pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, ICF ( C‑133/08 , EU:C:2009:617 , bod 25 ).

( 19 ) Podľa autorov právnej náuky sa v článku 8 nariadenia Rím I v podstate ďalej preberá článok 6 Rímskeho dohovoru, a síce možnosť voľby rozhodného práva, čím však nie je dotknutá ochrana, ktorú poskytujú ustanovenia objektívne uplatniteľného právneho poriadku, ktorým je za bežných okolností právny poriadok štátu miesta obvyklého výkonu práce, alebo, ak nie ten, právny poriadok miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný, okrem prípadov, keď sa uplatňuje ustanovenie o výnimke. Pozri najmä LAGARDE, P., TENENBAUM, A.: De la convention de Rome au règlement Rome I, In: Revue critique de droit international privé , 2008, s. 727 – 780, najmä bod 18. Pozri tiež PALAO, MORENO, G.: Article 8, In: MAGNUS, U., MANKOWSKI, P. (ed.): Commentary on the Rome I Regulation. Köln: Verlag Dr. Otto Schmidt, 2017, 2017, zv. 22, s. 577 – 599, najmä s. 586, bod 7.

( 20 ) Pozri Giulianovu a Lagardeovu správu, s. 25.

( 21 ) Je potrebné pripomenúť, že článok 6 Rímskeho dohovoru tak obmedzuje slobodnú voľbu rozhodného práva účastníkmi, ktorá je zakotvená v článku 3 tohto dohovoru. Inak povedané, ak ustanovenia právneho poriadku uplatniteľného na základe odseku 2 chránia zamestnancov lepšie ako zvolený právny poriadok, tieto ustanovenia vylučujú príslušné ustanovenia právneho poriadku zvoleného účastníkmi zmluvy a uplatňujú sa namiesto nich . Pozri Giulianovu a Lagardeovu správu, s. 25. Ustanovenia zvoleného právneho poriadku treba teda kombinovať s imperatívnymi normami objektívne uplatniteľného právneho poriadku pri absencii voľby, ak sú pre zamestnanca priaznivejšie . Pozri v tomto zmysle PALAO MORENO, G.: c.d., s. 586, najmä bod 6.

( 25 ) Len pripomínam, že prípad, v ktorom bol vydaný tento rozsudok, sa týkal skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa vodiča v medzinárodnej kamiónovej doprave s bydliskom v Nemecku, ktorého prijala do pracovného pomeru luxemburská spoločnosť, ktorá bola zasa dcérskou spoločnosťou dánskej spoločnosti. Bol prihlásený do luxemburského systému sociálneho zabezpečenia. Predmetom činnosti tejto dcérskej spoločnosti bola preprava kvetov a iných rastlín z Dánska do rôznych miest nachádzajúcich sa hlavne v Nemecku, ale tiež v ostatných európskych štátoch, prostredníctvom nákladných áut zapísaných do evidencie v Luxembursku a so základňou v Nemecku, kde však táto dcérska spoločnosť nemala sídlo ani kancelárske priestory. Pozri rozsudok Koelzsch (body 13 až 16).

( 26 ) Pozri rozsudok Koelzsch (bod 33 a citovaná judikatúra). Pozri v tejto súvislosti bod 25 vyššie. Naopak, pokiaľ ide o zohľadnenie príslušných ustanovení Rímskeho dohovoru v autonómnom výklade pojmu uvedeného v článku 19 bode 2 nariadenia Brusel I, pozri v oblasti leteckej dopravy rozsudok zo 14. septembra 2017,, Nogueira a i. (C‑168/16 a C‑169/16, ďalej len „rozsudok Nogueira a i., EU:C:2017:688 , body 55 a 56 ).

( 27 ) Pozri rozsudky z 9. januára 1997, Rutten (C‑383/95, ďalej len „rozsudok Rutten, EU:C:1997:7 , bod 22 ), a z 10. apríla 2003, Pugliese ( C‑437/00 , EU:C:2003:219 , bod 18 ).

( 28 ) Pozri rozsudok Koelzsch (bod 41 a citovaná judikatúra).

( 29 ) Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že zamestnanec plní svoje hospodárske a sociálne úlohy v tomto prvom štáte a že pracovné činnosti sú ovplyvnené odborným a politickým prostredím v tomto štáte. Preto treba v čo najväčšej miere zabezpečiť dodržiavanie pravidiel na ochranu práce stanovených právnym poriadkom tohto štátu. Pozri rozsudok Koelzsch (bod 42).

( 36 ) Pozri rozsudok Koelzsch (bod 49). Tie isté indície vzal Súdny dvor do úvahy v konkrétnom prípade v odvetví námornej dopravy [pozri rozsudok Voogsgeerd (bod 38)]. V konkrétnom prípade v odvetví leteckej dopravy Súdny dvor konštatoval, že sa musí zohľadniť aj miesto, kde majú základňu lietadlá, na palube ktorých sa obvykle vykonáva práca [pozri rozsudok Nogueira a i. (bod 64)].

( 37 ) Pozri rozsudok Nogueira a i. (bod 62 a citovaná judikatúra).

( 38 ) Pozri bod 36 vyššie.

( 39 ) Tento článok bol zmenený na článok 19 ods. 2 nariadenia Brusel I, teraz článok 21 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia Brusel Ia. Pripomínam, že výraz „odkiaľ“ normotvorca Únie nedoplnil do prvého ustanovenia pri prijímaní nariadenia Brusel I, no doplnil ho do druhého ustanovenia pri prijímaní nariadenia Brusel Ia.

( 40 ) Pozri v súvislosti so zamestnancami vykonávajúcimi činnosť obchodného zástupcu vo viacerých štátoch rozsudky z 13. júla 1993, Mulox IBC (C‑125/92, ďalej len „rozsudok Mulox IBC, EU:C:1993:306 , body 25 a 26 ), a Rutten (body 25 a 27). Pripomínam, že práve v prvom z týchto rozsudkov sa Súdny dvor prvýkrát vyjadril k prípadu zamestnanca vykonávajúceho prácu vo viacerých zmluvných štátoch.

( 41 ) Článok 8 ods. 2 nariadenia Rím I stanovuje, že: „Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva…“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 48 ) Pozri rozsudok Weber (bod 50). Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že v takomto prípade, keď zamestnanec počas celého obdobia výkonu predmetnej práce vykonával pre svojho zamestnávateľa nepretržite tú istú pracovnú činnosť, je kvalitatívne kritérium založené na povahe a význame práce vykonávanej na rôznych miestach v zmluvných štátoch úplne irelevantné. Pozri rozsudok Weber (bod 51).

( 49 ) Pozri rozsudok Weber (bod 58 a bod 2 výroku). Pripomínam, že časové kritérium sa objavilo už v skoršej judikatúre v kombinácii s kvalitatívnym kritériom zohľadňujúcim existenciu kancelárie, z ktorej si zamestnanec organizuje pracovné činnosti. Pozri v tejto súvislosti rozsudok Rutten (bod 27).

( 50 ) Pozri rozsudok Weber (bod 52).

( 51 ) Pozri rozsudok Weber (bod 58 a bod 2 výroku).

( 52 ) Pozri rozsudok Weber (bod 54).

( 53 ) Pozri rozsudok Weber (body 53, 58 a bod 2 výroku). V súvislosti s bodom 53 tohto rozsudku by som chcel zdôrazniť, že slovné spojenie „má užšie väzby s iným miestom výkonu práce“, ktoré použil Súdny dvor, si nemožno zamieňať s ustanovením o výnimke uvedeným v poslednej vete článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru. Je potrebné pripomenúť, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor vykladal článok 5 bod 1 Bruselského dohovoru, v ktorom takéto ustanovenie o výnimke nebolo upravené.

( 60 ) Pozri body 37 a 44 vyššie.

( 61 ) Toto slovné spojenie, ktoré si nemožno zamieňať s ustanovením o výnimke uvedeným v poslednej vete článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru (pozri poznámku pod čiarou 53 vyššie), zrejme vychádza z bodu 25 rozsudku Mulox IBC: „Vnútroštátny súd by mohol zohľadniť skutočnosť, že v čase vzniku sporu, o ktorom rozhoduje, zamestnanec vykonával prácu výlučne na území tohto zmluvného štátu“.

( 62 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Weber (body 53 a 54).

( 63 ) Považujem však za dôležité poznamenať, že ak predmet sporu vznikol na začiatku pracovného pomeru, napríklad ak ide o odškodnenie zamestnanca za skutočnosti, ktoré nastali na začiatku zmluvného vzťahu, vnútroštátny súd by pri posudzovaní obvyklého miesta výkonu práce mal zohľadniť práve toto obdobie.

( 64 ) Napríklad v prípade, ak zamestnanec vykonával podstatnú časť úloh dvanásť mesiacov v prvom štáte a potom desať mesiacov v druhom.

( 65 ) Naopak, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 písm. b) nariadenia Rím I, pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Liechtensteinische Landesbank (Österreich) ( C‑279/24 , EU:C:2025:380 , bod 53 ).

( 72 ) Toto kolízne kritérium bolo stanovené v článku 19 ods. 2 písm. a) nariadenia Brusel I, teraz článku 21 ods. 1 písm. b) bode i) nariadenia Brusel Ia. Hoci toto kritérium nemožno vždy prebrať na určenie rozhodného práva ( tempus regit actum ), forum a ius sa môžu uplatniť súčasne, ak predmet sporu vznikne na konci pracovného pomeru. Keďže nariadenie Brusel I nadobudlo platnosť 1. marca 2002, t. j. dva dni po vydaní rozsudku Weber (bod 54), týmto kritériom by sa mohol v zmysle tejto judikatúry určovať príslušný súd v prípade, ak sa predmet sporu týka ukončenia zmluvy, pod podmienkou, že existuje jasný zámer účastníkov zmluvy a že toto „posledné miesto“ je stabilné a trvalé..

( ) Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci Koelzsch ( C‑29/10 , EU:C:2010:789 , bod 81 ).