C-516/24
ECLI:EU:C:2025:750
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0516
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
RIMVYDAS NORKUS
prednesené 2. októbra 2025( 1 )
Vec C ‑ 516/24 [Winderwill] ( i )
BC, riadne zastúpený zákonnou zástupkyňou,
proti
LG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Schleswig (Okresný súd Schleswig, Nemecko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Právomoc – Začatie konania na súde – Podanie žiadosti o právnu pomoc v súvislosti s návrhom na zmenu vyživovacej povinnosti – Neskoršie podanie návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti na súdy iného členského štátu “
1. Právnym rámcom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania je nariadenie Rady (ES) č. 4/2009( 2 ) z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Otázka vnútroštátneho súdu, v právnom a skutkovom rámci prejednávanej veci, Súdnemu dvoru umožní, aby posúdil výklad pojmu „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, v zmysle článku 9 písm. a) tohto nariadenia. Súdny dvor sa bude musieť vyjadriť predovšetkým k otázke, či pod tento pojem môže spadať žiadosť o právnu pomoc( 3 ), ktorú podal oprávnený na výživné na účely podania žaloby proti povinnému.
I. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
2. Podľa článku 3 ods. 1 Haagskeho protokolu( 4 ):
„Pokiaľ nie je v tomto protokole ustanovené inak, vyživovacia povinnosť sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu oprávneného.“
3. Článok 4 tohto protokolu stanovuje osobitné kritériá v prospech niektorých oprávnených na výživné, ktoré sa uplatňujú najmä v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči svojim deťom. Odsek 3 tohto článku stanovuje:
„Bez ohľadu na článok 3, ak oprávnený podal návrh na príslušný orgán štátu obvyklého pobytu povinného, uplatní sa právny poriadok tohto štátu. Ak však oprávnenému nemožno priznať výživné od povinného podľa tohto právneho poriadku, uplatní sa právny poriadok štátu obvyklého pobytu oprávneného.“
B. Právo Únie
4. Odôvodnenie 1 nariadenia č. 4/2009 uvádza, že toto nariadenie bolo prijaté normotvorcom Únie na účely dosiahnutia jeho cieľa udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zabezpečený voľný pohyb osôb.
5. Podľa jeho odôvodnenia 9 je cieľom tohto nariadenia uľahčiť získanie rozhodnutia o pohľadávke na výživnom, ktoré bude automaticky, bez akejkoľvek ďalšej formality vykonateľné v inom členskom štáte.
6. V súlade s odôvodnením 36 a kapitolou V, nazvanou „Prístup k spravodlivosti“, je cieľom uvedeného nariadenia zaviesť osobitný režim právnej pomoci vo veciach vyživovacej povinnosti, ktorý stanovuje úplné prevzatie nákladov spojených s konaniami týkajúcimi sa vyživovacej povinnosti voči deťom mladším ako 21 rokov, ktoré sa vedú prostredníctvom ústredných orgánov.
7. Odôvodnenie 44 toho istého nariadenia uvádza, že týmto nariadením by sa malo zmeniť a doplniť nariadenie (ES) č. 44/2001( 5 ) nahradením ustanovení uvedeného nariadenia týkajúcich sa vyživovacej povinnosti.
8. Článok 3 nariadenia č. 4/2009 znie:
„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
…“
9. Článok 9 písm. a) tohto nariadenia, nazvaný „Začatie konania na súde“, stanovuje:
„Na účely tejto kapitoly sa konanie na súde považuje za začaté:
a) momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súd, za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré bol povinný prijať, aby zabezpečil doručenie písomnosti odporcovi…“
10. Podľa článku 12 uvedeného nariadenia s názvom „Prekážka začatej veci“:
„1. Ak sa v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi vedú konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
2. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“
11. Článok 15 toho istého nariadenia stanovuje:
„Rozhodné právo vo veciach vyživovacej povinnosti sa v členských štátoch, ktoré sú viazané [Haagskym protokolom z roku 2007], určuje podľa tohto protokolu.“
C. Nemecké právo
1. FamFG
12. Gesetz über das Verfahren in Familiensachen und in den Angelegenheiten der freiwilligen Gerichtsbarkeit (zákon o konaní v rodinných a nesporových veciach, ďalej len „FamFG“), v § 76 ods. 1 stanovuje:
„Pokiaľ nie je ďalej stanovené inak, ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa právnej pomoci sa primerane uplatnia na priznanie [právnej pomoci stanovenej FamFG].“
13. Ustanovenie § 77 ods. 1 FamFG znie:
„Pred poskytnutím [právnej] pomoci môže súd ostatným dotknutým účastníkom umožniť predložiť ich pripomienky. V konaní o návrhu musí mať odporca možnosť vyjadriť sa k tomu, či sa domnieva, že podmienky na poskytnutie právnej pomoci sú splnené, okrem prípadov, v ktorých sa to z osobitných dôvodov javí ako nevhodné.“
14. Ustanovenie § 113 ods. 1 FamFG stanovuje:
„V manželských a rodinných veciach… sa všeobecné a osobitné pravidlá Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa konaní začatých na súdoch uplatnia primerane.“
2. ZPO
15. Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ZPO“) v § 114 ods. 1 stanovuje:
„Účastníkovi konania, ktorý z dôvodu svojej osobnej alebo finančnej situácie nie je schopný úplne alebo len čiastočne a vo viacerých splátkach znášať trovy konania, sa na žiadosť poskytne právna pomoc, ak má zamýšľaná žaloba alebo obhajoba dostatočnú nádej na úspech a nemá zneužívajúci charakter. Pre cezhraničnú právnu pomoc v rámci Európskej únie platia doplňujúco § 1076 až 1078.“
16. V § 117 ZPO sa uvádza:
„1. Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci sa musí podať na súde, na ktorý bola podaná žaloba; túto žiadosť možno podať prostredníctvom vyhlásenia do kancelárie súdu. Žiadosť musí obsahovať skutočnosti, ktoré sú predmetom sporu a dôkazné prostriedky. …
2. K žiadosti treba priložiť vyhlásenie účastníka konania o jeho osobnej a finančnej situácii (rodinná situácia, povolanie, majetok, príjmy a záväzky), ako aj príslušné dôkazy. Vyhlásenie a podporné dokumenty sa môžu poskytnúť protistrane len so súhlasom účastníka, okrem prípadu, keď má podľa občianskeho práva protistrana právo na informácie o príjmoch a majetku žiadateľa. Predtým, ako sa vyhlásenie zašle protistrane, žiadateľ by mal mať možnosť predložiť svoje pripomienky. Musí byť informovaný o zaslaní svojho vyhlásenia.
3. S cieľom zjednodušiť a zjednotiť konanie je spolkové ministerstvo spravodlivosti oprávnené, so súhlasom Spolkovej rady, zaviesť formou nariadenia tlačivá na podávanie vyhlásení. …
4. Ak boli tlačivá uvedené v odseku 2 zavedené, účastník konania ich musí použiť. …“
17. Ustanovenie § 118 ods. 1 ZPO stanovuje:
„Protistrana musí mať možnosť vyjadriť sa k tomu, či sa domnieva, že podmienky na poskytnutie právnej pomoci sú splnené, okrem prípadov, v ktorých sa to z osobitných dôvodov javí ako nevhodné. Svoje stanovisko môže zaujať prostredníctvom vyhlásenia v kancelárii súdu. Súd môže účastníkov konania predvolať na pojednávanie, ak je pravdepodobné, že bude dosiahnutá dohoda; súd musí zaznamenať zmier do zápisnice súdu. Trovy konania, ktoré vznikli protistrane, sa nenahrádzajú. Trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s výsluchom svedkov alebo znalcov podľa odseku 2 tretej vety, znáša ako trovy konania ten účastník konania, ktorý je povinný nahradiť trovy konania. Ustanovenie § 128a sa na pojednávanie uskutočnené podľa tretej vety uplatní primerane.“
18. Ustanovenie § 167 ZPO s názvom „Spätná účinnosť doručenia“ znie:
„Ak je cieľom doručenia dodržať lehotu, začať plynutie novej premlčacej lehoty alebo prerušiť plynutie tejto lehoty v súlade s § 204 [Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník)], tento účinok nastáva dňom doručenia žiadosti alebo vyhlásenia, ak k doručeniu tejto žiadosti alebo vyhlásenia dôjde okamžite.“
19. V § 261 ZPO sa uvádza:
„1. Podaním žaloby vzniká prekážka začatej veci.
…
3. Prekážka začatej veci má tieto účinky:
(1) počas trvania prekážky začatej veci nemôže žiaden účastník konania predložiť tento spor inému súdu,
…“
3. BGB
20. Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) v § 204 s názvom „Prerušenie premlčacej lehoty z dôvodu podania žaloby“ v odseku 1 bode 14 stanovuje:
„1. Plynutie premlčacej lehoty sa preruší
…
doručením prvotnej žiadosti o poskytnutie [právnej pomoci]; ak k doručeniu žiadosti dôjde okamžite po jej podaní, plynutie premlčacej lehoty je prerušené odo dňa podania žiadosti.“
II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
21. BC, navrhovateľ vo veci samej, je synom LG, odporcu vo veci samej. Miestom obvyklého pobytu BC je Švédsko, zatiaľ čo LG žije v Nemecku.
22. Dňa 17. decembra 2021 podal BC na Amtsgericht Schleswig (Okresný súd Schleswig, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiadosť o právnu pomoc na účely návrhu na zmenu týkajúcu sa vyživovacej povinnosti k dieťaťu. BC k žiadosti pripojil koncept návrhu na zmenu, pričom spresnil, že táto žiadosť bude formálne podaná v prípade priznania právnej pomoci.
23. Dňa 28. januára 2022, ešte pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu o žiadosti o právnu pomoc, podal LG návrh na zmenu svojej vyživovacej povinnosti voči BC na Eskilstuna tingsrätt (Súd prvej inštancie Eskilstuna, Švédsko).
24. Uznesením z 29. marca 2022 vnútroštátny súd odmietol priznať BC právnu pomoc z dôvodu, že nemá medzinárodnú právomoc. V nadväznosti na odvolanie podané zo strany BC, Schleswig‑Holsteinisches Oberlandesgericht (Vyšší krajinský súd Šlezvicko‑Holštajnsko, Nemecko) uznesením z 27. mája 2022 zrušil uznesenie vydané vnútroštátnym súdom a BC právnu pomoc priznal.
25. BC následne podal návrh na zmenu vyživovacej povinnosti na vnútroštátny súd, ktorý bol LG doručený 21. júla 2022.
26. Medzičasom bol návrh na zmenu, ktorý LG podal na Eskilstuna tingsrätt (Súd prvej inštancie Eskilstuna), zamietnutý z dôvodu nedostatku medzinárodnej právomoci. Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Tento súd prvej inštancie svojím uznesením zo 6. mája 2024 prerušil konanie podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009.
27. Vnútroštátny súd považuje za potrebné určiť právomoc súdu, ktorý v zmysle článku 12 nariadenia č. 4/2009 začal konať ako prvý. Pokiaľ ide o žiadosť o právnu pomoc, tento súd sa pýta, či je možné ju na účely overenia svojej vlastnej právomoci považovať za písomnosť rovnocennú písomnosti, ktorou sa začína konanie v zmysle článku 9 písm. a) tohto nariadenia. Keďže Súdny dvor o tejto otázke ešte nerozhodol, uvedený súd sa domnieva, že iba jednotný výklad nariadenia č. 4/2009 umožní zaručiť dostatočnú právnu istotu.
28. Za týchto okolností Amtsgericht Schleswig (Okresný súd Schleswig) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Ide v prípade žiadosti o právnu pomoc, ku ktorej je len ako koncept pripojený návrh na zmenu vyživovacej povinnosti, ktorý bude formálne podaný v prípade priznania právnej pomoci, o ‚rovnocennú písomnosť‘ v zmysle článku 9 písm. a) [nariadenia č. 4/2009], v dôsledku čoho začal vnútroštátny súd konať a jeho právomoc je potvrdená?“
29. Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 22. júla 2024 bol doručený Súdnemu dvoru 24. júla 2024. Písomné pripomienky predložili navrhovateľ a odporca vo veci samej, česká a nemecká vláda, ako aj Európska komisia. Pojednávanie, na ktorom Komisia a nemecká vláda predniesli svoje ústne pripomienky, sa uskutočnilo 18. júna 2025.
III. Analýza
A. O záveroch, ktoré treba vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocenná písomnosť“ v kontexte iných právnych nástrojov
30. Na úvod treba uviesť, že vzhľadom na to, že v prejednávanej veci má Súdny dvor poskytnúť výklad pojmu „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, ktorý je uvedený v článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009, je potrebné položiť si otázku, či je možné vzhľadom na príbuzné nástroje a ich výklad Súdnym dvorom nájsť podnety k úvahám, či dokonca odpoveď. Pojem „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, a najmä pojem „rovnocenná písomnosť“ sú totiž prierezovými pojmami, ktoré je možné nájsť vo viacerých medzinárodných dohovoroch či v iných právnych nástrojoch týkajúcich sa súdnej právomoci v občianskych veciach. Tieto pojmy tak už boli predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, čo umožňuje ich rámcové vymedzenie v kontexte týchto medzinárodných dohovorov a právnych nástrojov, ktorých pripomenutie považujem za nevyhnutné pred začatím skúmania prejudiciálnej otázky, ktorá bola Súdnemu dvoru v prejednávanej veci položená.
31. V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor mal už vo svojich prvých rozsudkoch týkajúcich sa výkladu Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Bruselský dohovor“)( 6 ) príležitosť spresniť, že pojem „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocenná písomnosť“ označuje písomnosť alebo písomnosti, ktorých riadne a včasné doručenie umožňuje žalovanému uplatniť svoje práva predtým, ako bude vydaný vykonateľný rozsudok v štáte pôvodu.( 7 )
32. Na základe tejto definície Súdny dvor považoval za písomnosť, ktorou sa začína konanie, platobný rozkaz podľa nemeckého práva ( Zahlungsbefehl ), ktorého doručenie navrhovateľovi umožňuje, v prípade, že proti nemu nebol podaný odpor, získať vykonateľné rozhodnutie,( 8 ) ako aj platobný rozkaz podľa talianskeho práva ( decreto ingiuntivo ) doručený spolu so žalobou.( 9 )
33. Súdny dvor sa naopak domnieval, že pod pojem „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, nespadá oprávnenie na výkon podľa nemeckého práva ( Vollstreckungsbefehl ), ktoré je samo osebe vykonateľné a vydané po doručení platobného rozkazu.( 10 )
34. Na základe záverov, ktoré treba vyvodiť z vyššie citovanej judikatúry, Súdny dvor v rámci konaní o platobnom rozkaze v kontexte Luganskeho dohovoru II( 11 ) rozhodol, že v prípade prepojenia dvoch konaní, z ktorých každé umožňuje dosiahnuť po jeho skončení vykonateľné rozhodnutie týkajúce sa tej istej povinnosti, začatie prvého konania môže predstavovať návrh na začatie konania druhého len vtedy, ak medzi nimi existuje funkčná jednota.( 12 )
35. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené kritérium funkčnej jednoty odráža ďalšie príklady v judikatúre, ktorá sa týka výkladu pojmov „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocenná písomnosť“, najmä rozsudku Schlömp( 13 ), ktorý sa tiež týka výkladu Luganského dohovoru II.( 14 )
36. V tomto rozsudku Súdny dvor nielenže stanovil funkčný prístup, ale zároveň v podstate konštatoval, že dňom začatia povinného zmierovacieho konania pred zmierovacím orgánom podľa švajčiarskeho práva je dátum, ku ktorému sa konanie na „súde“ považuje za začaté. Súdny dvor tiež zdôraznil, že vzhľadom na paralelnosť, ktorá existuje medzi mechanizmami na účely riešenia prípadov prekážky začatej veci zavedenými Luganským dohovorom II, a najmä nariadením č. 44/2001,( 15 ) a vzhľadom na cieľ jednotného výkladu rovnocenných ustanovení tohto dohovoru a uvedeného nariadenia má prekážka začatej veci objektívny a automatický charakter a je založená na chronologickom poradí, v ktorom boli na súdoch začaté konania,( 16 ) podobne ako v ďalšom dôležitom rozsudku z tejto oblasti, a to v rozsudku HanseYachts( 17 ).
37. V tomto poslednom uvedenom rozsudku mal Súdny dvor rozhodnúť o otázke, či v prípade prekážky začatej veci je možné považovať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, ktorého účelom bolo dosiahnuť nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, za „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocennú písomnosť“, alebo či je takto možné kvalifikovať až písomné podanie, ktorým sa podáva žaloba,( 18 ) teda ktorým sa začalo „konanie vo veci samej“.( 19 )
38. Na základe kontextu článku 30 nariadenia č. 44/2001, jeho cieľa,( 20 ) samostatnej povahy prvého konania o dokazovaní vo vzťahu k druhému konaniu o žalobe „vo veci samej“ a existencie veľmi jasnej hranice medzi týmito dvoma konaniami, Súdny dvor dospel k záveru, že v prípade prekážky začatej veci nemôže dátum, ku ktorému sa začalo konanie, ktorého účelom bolo dosiahnuť nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania, predstavovať dátum, ku ktorému sa v zmysle článku 30 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 „považuje za začaté“ konanie na súde, ktorý má rozhodnúť o žalobe vo veci samej, ktorá bola podaná v tom istom členskom štáte v nadväznosti na výsledok tohto opatrenia.( 21 )
39. Inými slovami, podľa Súdneho dvora písomnosť, ktorého účelom bolo dosiahnuť nariadenie opatrenia týkajúceho sa dokazovania pred začatím konania vo veci samej, nemôže byť kvalifikovaná ako písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť, keďže konanie začaté takýmto úkonom je vo vzťahu ku konaniu „vo veci samej“ samostatné.
40. V tejto súvislosti možno z vyššie citovanej judikatúry vyvodiť nasledujúce závery. Na jednej strane je potrebné, aby bola písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť, doručená protistrane, aby mala možnosť uplatniť svoje právo na obhajobu.( 22 ) Z tejto požiadavky logicky vyplýva, že táto písomnosť musí byť spôsobilá informovať protistranu o tom, že proti nej bolo začaté konanie, a o podstatných prvkoch sporu, a tým jej umožniť posúdiť, či si musí pripraviť obhajobu.( 23 ) Vzhľadom na to, že začatie konania vedie k prijatiu súdneho rozhodnutia, rešpektovanie práva na obhajobu a všeobecnejšie kontradiktórnej fázy konania má osobitný význam. To je možné vysvetliť s ohľadom na právne nástroje týkajúce sa medzinárodnej právomoci, ktoré zabezpečujú, aby konania vedúce k prijímaniu súdnych rozhodnutí, ktorých uznávanie a výkon musia byť zabezpečené vo všetkých štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami týchto nástrojov, prebiehali v súlade so zásadou kontradiktórnosti. Tento súlad odôvodňuje liberálny prístup k uznávaniu a výkonu rozhodnutí.( 24 )
41. Na druhej strane písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť musí viesť k prijatiu vykonateľného rozhodnutia, a v zásade sa teda týka konania „vo veci samej“. Prinajmenšom sa musí týkať konania, ktoré je podľa vnútroštátneho práva predbežné a je povinné pred začatím tohto sporového konania „vo veci samej“,( 25 ) alebo konania, ktoré s ním tvorí funkčnú jednotu, alebo v každom prípade nemá vo vzťahu k tomuto konaniu „vo veci samej“ samostatnú povahu.
42. Treba však poznamenať, že žiadny z týchto príkladov z judikatúry sa priamo netýka výkladu pojmu „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocenná písomnosť“ v zmysle nariadenia č. 4/2009. Treba teda pristúpiť k výkladu pojmu „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, v zmysle článku 9 písm. a) tohto nariadenia, na ktorého výklad sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, pričom treba prípadne preskúmať, či je možné vyvodiť analógiu so závermi vyplývajúcimi z judikatúry citovanej v bodoch 31 až 39 vyššie.
B. O výklade pojmu „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, v zmysle článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009
1. K s presneniu výkladových kritérií pojmu „rovnocenná písomnosť“ vo svetle existujúcej judikatúry
43. Na úvod treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia týkajúce sa noriem právomoci sa majú vykladať autonómne s odkazom na jednej strane na ciele a systematiku predmetného nariadenia, ako aj na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov.( 26 )
44. Kapitola 2 nariadenia č. 4/2009, nazvaná „Právomoc“, obsahuje článok 9, ktorý stanovuje pravidlá na určenie momentu, kedy sa konanie na súde považuje za začaté. Tento moment je kľúčový pri určovaní právomoci súdu rozhodovať v cezhraničnom spore. V prípade prekážky začatej veci, teda ak sa v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi vedú konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.( 27 ) Podľa tohto článku 9 písm. a) sa konanie na súde má v podstate považovať za začaté momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súd.
45. Nariadenie č. 4/2009 však pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, na ktorý sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora v prejednávanej veci, nedefinuje (a navyše nedefinuje ani pojem písomnosť, ktorou sa začína konanie). Zo znenia článku 9 písm. a) tohto nariadenia vyplýva, že touto rovnocennou písomnosťou sa začína konanie. Pojem „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, rovnako ako pojem „rovnocenná písomnosť“, teda odkazuje na všeobecnú myšlienku, že ide o písomnosť, ktorou sa začína konanie.( 28 )
46. Pokiaľ ide o toto konanie, pojem „konanie“ treba chápať tak, že sa vzťahuje na konania „vo veci samej“, ktorých predmetom je určenie práv a povinností účastníkov sporu prostredníctvom prijatia konečného súdneho rozhodnutia, ktoré môže byť uznané a vykonané. Pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, sa teda má vykladať tak, že sa týka vecnej stránky sporu pred súdom,( 29 ) v prejednávanej veci vo veciach vyživovacej povinnosti.
47. Domnievam sa, že pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, nevyhnutne súvisí s rovnocennými účinkami , ktoré vyvoláva začatie konania, teda zahájenie súdneho konania, ktorého cieľom je dosiahnuť vykonateľný rozsudok, ktorý vyhovie nárokom žalobcu.( 30 ) Vzhľadom na to, že konanie vedie k prijatiu súdneho rozhodnutia, písomnosť, ktorou sa toto konanie začína, musí byť súčasťou kontradiktórneho konania, teda musí protistrane umožniť pripraviť si svoju obhajobu predtým, ako voči nemu bude vydaný vykonateľný rozsudok.
48. Tento výklad potvrdzuje znenie článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009, podľa ktorého sa konanie na súde považuje za začaté momentom podania písomnosti rovnocennej písomnosti, ktorou sa začína konanie, po ktorom musí nasledovať doručenie odporcovi.
49. Kontext článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009, ktorý zdôrazňuje význam pripisovaný dodržiavaniu zásady kontradiktórnosti, tento výklad potvrdzuje, a navyše umožňuje zabezpečiť jednotný výklad pojmu „[písomnosť rovnocenná] písomnosti, ktorou sa začína konanie, v rámci samotného nariadenia. Článok 19 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia,( 31 ) ktorý sa týka „práva podať návrh na preskúmanie“ rozhodnutia na súde v členskom štáte pôvodu odporcom, ktorý sa nezúčastnil na konaní v tomto členskom štáte, totiž zdôrazňuje situáciu nedoručenia písomnosti, ktorou sa začalo konanie, alebo písomnosti, ktorá je jej rovnocenná v dostatočnom predstihu a takým spôsobom, aby si protistrana mohla zabezpečiť obhajobu. V takejto situácii by odporca mal právo podať návrh na preskúmanie práve preto, lebo jeho právo na obhajobu nebolo pri prijímaní súdneho rozhodnutia voči nemu rešpektované. To isté platí pre článok 24 toho istého nariadenia,( 32 ) nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania“, ktorý vo svojom odseku 1 písm. b) stanovuje, že rozhodnutie sa neuzná, ak odporcovi, ktorý sa nezúčastnil na konaní, nebola doručená písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom predstihu a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu.
50. Okrem toho ciele sledované nariadením č. 4/2009, ktoré spočívajú v čo najväčšom uľahčení vymáhania medzinárodných pohľadávok na výživné,( 33 ) ochrane záujmov oprávnených na výživné a podpore riadneho výkonu spravodlivosti,( 34 ) nie je možné dosiahnuť tým, že sa akýmkoľvek spôsobom oslabí právo na obhajobu.( 35 ) Z tohto dôvodu sa domnievam, že záver, podľa ktorého je pri výklade pojmu „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie, v zmysle článku 9 písm. a) tohto nariadenia, potrebné hľadať účinky rovnocenné účinkom, ktoré vyvoláva začatie konania s cieľom dosiahnuť vykonateľný rozsudok, ktorý vyhovie nárokom navrhovateľa, je v súlade s cieľmi sledovanými uvedeným nariadením. Výhodou tohto záveru je navyše zvýšenie predvídateľnosti výkladových kritérií pojmu „[písomnosť rovnocenná] písomnosti, ktorou sa začína konanie, keďže tieto kritériá sa zhodujú s kritériami pre písomnosť podanú s cieľom dosiahnuť očakávaný výsledok v konaní „vo veci samej“.
51. Práve v tomto zmysle možno v prejednávanej veci uplatniť závery vyplývajúce z judikatúry citovanej v bodoch 31 až 39 vyššie.
52. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že jeho judikatúra týkajúca sa ustanovení o právomoci vo veciach vyživovacej povinnosti obsiahnutých v Bruselskom dohovore, ako aj v nariadení č. 44/2001, ktoré na Bruselský dohovor nadväzuje, je stále relevantná aj na účely analýzy príslušných ustanovení nariadenia č. 4/2009.( 36 ) Závery vyplývajúce z judikatúry, zhrnuté v bode 40 vyššie, je tak podľa môjho názoru možné priamo prebrať, a to bez ohľadu na rozdiely v okolnostiach a právnych nástrojoch, ktorých sa týka táto judikatúra.
53. Význam jednotného výkladu Luganského dohovoru II a iných právnych nástrojov, najmä nariadenia č. 44/2001 – ktoré treba chápať tak, že sa týka aj nariadenia č. 4/2009,( 37 ) ktoré obsahuje rovnocenné ustanovenia – bol navyše v judikatúre viackrát potvrdený.( 38 ) Použitie (takmer) totožnej terminológie v týchto právnych nástrojoch, ktorých výklad bol podaný v judikatúre citovanej v bodoch 35 až 39 vyššie, však svedčí v prospech priblíženia výkladu uvedených nástrojov zo strany Súdneho dvora k výkladu nariadenia č. 4/2009, ktorý má Súdny dvor podať v prejednávanej veci. Okrem toho jednotný výklad týchto ustanovení je odôvodnený vzhľadom na ciele sledované uvedenými nástrojmi, ktoré vo všeobecnosti smerujú k zabezpečeniu voľného pohybu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.( 39 )
54. Okrem toho treba uviesť, ako vyplýva z prípravných prác, že článok 9 nariadenia č. 4/2009 doslovne prebral znenie pôvodného článku 30 nariadenia č. 44/2001. Táto okolnosť podľa môjho názoru odráža vôľu normotvorcu zosúladiť výklad tohto článku s výkladom právnych nástrojov v oblasti súdnej právomoci, ktoré predchádzali nariadeniu č. 4/2009.( 40 )
55. Treba však zdôrazniť, že kritériá stanovené pre výklad pojmu „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, alebo „rovnocenná písomnosť“, uvedené v bodoch 31 až 39 vyššie, boli predmetom výkladu v každom jednotlivom prípade. Je pravda, že takýto prístup je odôvodnený vzhľadom na osobitosti vnútroštátnych systémov, ktorým boli písomnosti, ktorých sa tieto veci týkali, vlastné. Viedol však k vypracovaniu kritérií, ktoré podľa môjho názoru vykazujú určitú mieru abstrakcie, najmä pokiaľ ide o funkčnú jednotu medzi dvoma konaniami alebo samostatnosť jedného konania vo vzťahu k druhému. Na účely uplatnenia týchto kritérií v prejednávanej veci tak Súdny dvor bude musieť nevyhnutne zvážiť možnosť spresnenia ich rozsahu. Domnievam sa, že pokiaľ ide o uplatnenie najnovšej judikatúry, takéto spresnenie je vhodné.
56. V tejto súvislosti by som sa prikláňal k prístupu založenému na povahe konania, ktoré bolo začaté na základe posudzovanej písomnosti, ktorý by umožnil určiť, či medzi oboma konaniami existuje funkčná jednota alebo či sú tieto konania samostatné. Rozhodujúce sa mi zdá byť najmä to, či konanie, ktorého sa týka písomnosť, ktorej kvalifikácia sa požaduje, predstavuje „konanie vo veci samej“, a vyvoláva teda rovnaké alebo rovnocenné účinky ako začatie konania s cieľom dosiahnuť vykonateľný rozsudok, ktorý vyhovie nárokom navrhovateľa.
57. Kritériá týkajúce sa okrem iného (i) doručovania písomnosti obsahujúcej podstatné prvky sporu protistrane s cieľom informovať ju o začatí konania proti nej, (ii) pričom je jej ponechaná možnosť pripraviť si obhajobu, keďže cieľom tohto konania je dospieť k rozhodnutiu, ktorým sa vyhovuje nárokom navrhovateľa, a to (iii) pred vydaním vykonateľného rozsudku, ktorým sa vyhovie alebo nevyhovie nárokom navrhovateľa, ako aj s (iv) možnosťou tejto protistrany napadnúť tento rozsudok, podľa môjho názoru jasne naznačujú existenciu účinkov, ktoré by malo konanie „vo veci samej“. K týmto kritériám by mohli byť doplnené aj ďalšie kritériá, ktoré by prípadne umožnili zohľadniť konkrétne situácie, ako sú napríklad fakultatívna alebo obligatórna povaha konania, a to bez ohľadu na jeho predsporovú či sporovú povahu.
58. Zdôrazňujem však, že prostredníctvom vyššie uvedených úvah nemám v úmysle vymenovať všetky kritériá relevantné pre kvalifikáciu písomnosti rovnocennej písomnosti, ktorou sa začína konanie, ani uviesť jediné kritériá, ktoré by boli relevantné. Mojím cieľom je len poskytnúť demonštratívne príklady konkrétnych kritérií, ktoré by vzhľadom na existujúcu judikatúru umožnili jasne určiť účinky, ktoré by malo mať konanie začaté podaním písomnosti, ktorá môže spadať pod pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie. V tejto súvislosti tiež zdôrazňujem, že preskúmanie povahy dotknutého konania a samotnej písomnosti, ako aj účinkov, ktoré môžu vyvolať, je mimoriadne dôležité.
59. Práve s prihliadnutím na tieto úvahy treba určiť, či žiadosť o právnu pomoc spadá pod pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie.
2. Dôsledky uplatnenia výkladových kritérií pojmu „rovnocenná písomnosť“ na žiadosť o právnu pomoc
60. Zo ZPO v spojení s FamFG vyplýva, že podľa nemeckého práva možno poskytnúť právnu pomoc účastníkovi konania, ktorý vzhľadom na svoju osobnú a finančnú situáciu nie je schopný znášať trovy konania, ak zamýšľaná žaloba alebo obhajoba má dostatočnú nádej na úspech a nejaví sa ako zneužívajúca.( 41 ) Žiadosť musí obsahovať uvedenie skutočností, ktoré sú predmetom sporu, a uviesť dôkazné prostriedky.( 42 ) Protistrana musí mať možnosť vyjadriť sa k splneniu podmienok na poskytnutie tejto pomoci.( 43 ) Táto možnosť priznaná protistrane, aby bola oboznámená s podaním žiadosti o právnu pomoc, v ktorej sú uvedené skutočnosti, ktoré sú predmetom sporu, je presne tou osobitosťou nemeckého práva, ktorá vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o kvalifikáciu tejto žiadosti z hľadiska článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009.
61. Na úvod treba poznamenať, že sa zdá byť nesporné, že nemecké právo nestanovuje, že by žiadosťou o právnu pomoc mohlo byť začaté konanie. Z dôvodov uvedených v bodoch 44 až 58 vyššie je potrebné určiť účinky, ktoré môžu mať žiadosť o právnu pomoc a konanie, ktoré sa ňou začína. Inými slovami, ide o otázku, či konanie začaté na základe takejto žiadosti môže mať rovnaké účinky ako začatie konania „vo veci samej“, a teda či je možné dospieť k záveru, že konanie začaté na základe tejto žiadosti tvorí s konaním „vo veci samej“ funkčnú jednotu, alebo či je vo vzťahu k tomuto konaniu samostatné.
62. Za týchto podmienok treba v prvom rade preskúmať obsah žiadosti o právnu pomoc, o ktorý nemecká vláda a navrhovateľ vo veci samej opierajú svoje tvrdenie, že táto žiadosť spadá pod pojem „[písomnosť rovnocenná]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie. V tejto súvislosti je zrejmé, že k uvedenej žiadosti je nutné pripojiť koncept obsahujúci uvedenie skutočností, ktoré sú predmetom sporu, ako aj dôkazné prostriedky. Ako v podstate tvrdí táto vláda, toto konanie má spojitosť alebo súvislosť so začatím konania „vo veci samej“.
63. Uvedenie týchto skutočností v koncepte pripojenom k žiadosti o právnu pomoc však sleduje úplne iný cieľ ako ich uvedenie v písomnosti, ktorou sa začína konanie „vo veci samej“ v pravom zmysle slova, teda v žalobe. Tieto skutočnosti totiž musia súdu rozhodujúcemu o žiadosti o právnu pomoc umožniť uistiť sa, že boli splnené podmienky týkajúce sa dostatočnej nádeje na úspech a absencie zneužívajúcej povahy žaloby zamýšľanej v nadväznosti na priznanie tejto pomoci. Naproti tomu dôvodnosť zamýšľanej žaloby z vecného hľadiska sa neposudzuje a taktiež sa neprijíma žiadne rozhodnutie vo veci samej týkajúce sa práv a povinností účastníkov konania.
64. Je logické, že predloženie týchto skutočností nezaväzuje oprávneného na výživné, aby doslovne zachoval ich znenie, ak sa po priznaní právnej pomoci rozhodne začať konanie „vo veci samej“. Preto sa obsah návrhu vo veciach vyživovacej povinnosti môže v tomto poslednom uvedenom konaní líšiť v porovnaní s obsahom uvedeným v žiadosti o právnu pomoc.( 44 ) Hlavné preskúmanie tejto žiadosti sa navyše zameriava najmä na analýzu osobnej a finančnej situácie žiadateľa o právnu pomoc, pretože cieľom konania týkajúceho sa priznania tejto pomoci je zaručiť rovnosť v oblasti právnej ochrany a zabezpečiť jednotlivcom bez finančných prostriedkov možnosť domáhať sa svojich práv na súde.
65. Za týchto okolností však nie je podľa môjho názoru možné zlučovať účinky možnosti predložiť svoje stanovisko týkajúce sa splnenia podmienok na poskytnutie právnej pomoci, ktorú má protistrana, s účinkami, ktoré by mal výkon práva na obhajobu v rámci konania „vo veci samej“, a to z dôvodu rozdielneho účelu týchto dvoch druhov konaní.( 45 ) V užšom zmysle slova a bez ohľadu na procesnú osobitosť nemeckého práva sa konanie o právnej pomoci jednostranne týka len žiadateľa. Vo vzťahu k protistrane preto nevyvoláva žiadne účinky.
66. V druhom rade treba preskúmať dôsledky spôsobu zaslania žiadosti o právnu pomoc, t. j. informovanie protistrany o podaní tejto žiadosti, ku ktorej je priložený koncept návrhu na zmenu vo veciach vyživovacej povinnosti, o ktoré sa opierajú nemecká vláda a navrhovateľ vo veci samej, keď tvrdia, že odpoveď na prejudiciálnu otázku by mala byť kladná. Ako bolo v tejto súvislosti objasnené na pojednávaní, nejde o doručenie v užšom zmysle slova, ale jednoducho len o neformálne informovanie protistrany.
67. Takéto spôsoby zaslania žiadosti o právnu pomoc jej neumožňujú priznať účinky, ktoré by boli rovnocenné účinkom, ktoré vyvoláva úradné doručenie písomnosti, ktorou sa začína konanie. Naopak, tieto spôsoby vo väčšej miere zdôrazňujú odlišnú povahu týchto účinkov, a to konkrétne to, že cieľom zaslania žiadosti o právnu pomoc je poskytnúť protistrane možnosť predložiť svoje stanovisko, pokiaľ ide o splnenie podmienok na poskytnutie právnej pomoci vzhľadom na žiadosť podanú v tomto zmysle. Naproti tomu doručenie písomnosti, ktorou sa začína konanie, má za cieľ zaručiť dodržanie práva na obhajobu druhého účastníka konania.
68. Záver, podľa ktorého nie je možné zlučovať účinky možnosti stanovenej v nemeckom práve, na základe ktorej môže protistrana predložiť svoje stanovisko týkajúce sa splnenia podmienok na poskytnutie právnej pomoci, s účinkami, ktoré vyvoláva písomnosť, ktorou sa začína konanie „vo veci samej“, je vzhľadom na spôsoby zaslania žiadosti o právnu pomoc o to presvedčivejší.
69. V treťom a poslednom rade, pokiaľ ide o podanie žiadosti o právnu pomoc na súd, zdá sa mi, že po tom, čo súd vydá rozhodnutie, ktorým žiadosti buď vyhovie, alebo nevyhovie, je jeho právomoc v zásade vyčerpaná. Na to, aby oprávnený na výživné dosiahol súdne rozhodnutie „vo veci samej“, musí na súd podať návrh, ktorý je odlišný od žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Je pravda, že v prejednávanej veci oprávnený na výživné podal žalobu vo veci samej. Treba však poukázať na to, že osoba, ktorej je poskytnutá právna pomoc, nie je povinná po získaní právnej pomoci podať žalobu „vo veci samej“.( 46 ) Začatie konania „vo veci samej“ v každom prípade závisí od vôle osoby, ktorá je zo svojej podstaty neistá.
70. Za týchto okolností existencia súvislosti alebo spojitosti medzi konaním, ktorého cieľom je získať právnu pomoc, a konaním „vo veci samej“, sama osebe nestačí na vyvodenie záveru, že toto druhé uvedené konanie začalo už začatím konania o žiadosti o právnu pomoc v dotknutom štáte. Účinky, ktoré tieto dve konania vyvolávajú, sú v skutočnosti odlišné, a to tak z hľadiska oprávneného na výživné, ako aj z hľadiska povinného.
71. Na rozdiel od toho, čo tvrdí nemecká vláda, cieľ sledovaný nariadením č. 4/2009, ktorým je ochrana oprávneného na výživné, ako aj voľba príslušného súdu, a v dôsledku toho aj rozhodného práva, ktoré oprávnenému na výživné priznáva toto nariadenie, nemôžu vyvrátiť záver, podľa ktorého žiadosť o právnu pomoc nie je písomnosťou rovnocennou písomnosti, ktorou sa začína konanie. Treba však pripustiť, že v tomto prípade v nemeckom práve skutočne existuje problém, ktorý stavia oprávneného na výživné bez finančných prostriedkov do potenciálne nevýhodnej situácie v porovnaní s protistranou in futurum .
72. Ako v podstate vysvetľuje táto vláda, možnosť ponúknutá povinnému na výživné, aby sa vyjadril k dôvodnosti žiadosti oprávneného na výživné o právnu pomoc, môže tohto oprávneného zbaviť možnosti voľby príslušného súdu, a v dôsledku toho aj rozhodného práva.( 47 ) Takáto situácia by mohla vzniknúť, ak by tento povinný, s cieľom profitovať z informácií, ktoré má k dispozícii, a motivovaný zámerom obísť voľbu oprávneného na výživné, podal žalobu „vo veci samej“, zatiaľ čo tento oprávnený by bol z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nútený čakať na priznanie právnej pomoci, pričom odhalí svoj úmysel povinného prípadne žalovať.
73. Zdá sa však, že tento problém vyplýva z nemeckej právnej úpravy, ktorá stanovuje procesnú osobitosť týkajúcu sa možnosti protistrany vyjadriť sa v konaní, ktoré je v zásade jednostranné a ktoré sa má týkať výlučne len žiadateľa o právnu pomoc ako jediného adresáta rozhodnutia o priznaní alebo nepriznaní tejto pomoci.( 48 )
74. Z tohto dôvodu sa domnievam, že je potrebné nájsť určitú rovnováhu, pokiaľ ide o ochranu príslušných záujmov oprávneného a povinného na výživné, najmä vzhľadom na osobitosti konania týkajúceho sa poskytnutia právnej pomoci. Odpoveď na otázku položenú vnútroštátnym súdom musí totiž nevyhnutne vyvážiť záujmy oboch účastníkov sporu. Je pravda, že nie je vylúčené, že po tom, čo sa povinný dozvie o úmysle oprávneného na výživné podať proti nemu žalobu na súd, zvolí si procesnú stratégiu, ktorou sa bude snažiť obísť voľbu rozhodného práva oprávneným. Avšak aj za predpokladu, že by nariadenie č. 4/2009 takýto postup zakazovalo, žiadna skutočnosť vyplývajúca z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nenaznačuje, že by konanie povinného bolo motivované podvodným úmyslom.
75. Navyše sa zdá, že v nemeckom práve existuje mechanizmus ochrany oprávneného na výživné, ktorý sa považuje za slabšiu stranu, pred rizikom toho, aby protistrana účelovo využila konanie na strategické účely. Z § 77 ods. 1 FamFG totiž vyplýva, že súd má možnosť neposkytnúť protistrane možnosť vyjadriť sa k splneniu podmienok na poskytnutie právnej pomoci, ak sa to z osobitných dôvodov javí ako nevhodné. Táto ochrana pritom podľa môjho názoru umožňuje zabezpečiť plný účinok cieľov nariadenia č. 4/2009.( 49 )
76. V každom prípade by hlavným praktickým následkom prijatia opačného stanoviska bola roztrieštenosť práva Únie v prospech procesných pravidiel, ktoré sú vlastné každému vnútroštátnemu právnemu poriadku, čo podľa môjho názoru nie je odôvodnené ani znením, ani kontextom článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009, ani cieľmi sledovanými týmto nariadením, ktoré majú okrem iného zaručiť právnu istotu v tejto oblasti. Práve z tohto dôvodu Súdny dvor už dlho zdôrazňuje význam autonómneho výkladu ustanovení týkajúcich sa noriem právomoci.
77. Podľa môjho názoru preto žiadosť o právnu pomoc nie je „rovnocennou písomnosťou“ v zmysle článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009. Tento záver nemôže byť vyvrátený tvrdením nemeckej vlády, podľa ktorého je táto žiadosť porovnateľná s podaním žaloby, a to z dôvodu, že jej podanie má za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty. Prerušenie premlčacej lehoty, ktoré vyplýva z podania žiadosti o právnu pomoc, má totiž za cieľ len zabezpečiť, aby právo podať žalobu osobám bez finančných prostriedkov bolo zachované počas obdobia nevyhnutného na uskutočnenie krokov potrebných na získanie týchto prostriedkov. Inými slovami, takéto prerušenie premlčacej lehoty sa mi v takejto situácii zdá byť nutné, aby sa zabezpečila rovnosť zaobchádzania s osobami, pokiaľ ide o ich možnosť domáhať sa svojich práv na súde.
78. Na doplnenie treba zdôrazniť, že je pravda, že ak bola podaná žiadosť o právnu pomoc, podľa nemeckého práva môže súd predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ak je pravdepodobné, že bude dosiahnutá dohoda. Pokiaľ však takýto postup nie je povinný,( 50 ) čo zrejme nie je prípad nemeckého práva, neumožňuje zlučovať účinky konania týkajúceho sa poskytnutia právnej pomoci s účinkami konania „vo veci samej“, keďže jeho uplatnenie patrí do diskrečnej právomoci súdu.
79. Treba však spresniť, že je to vnútroštátny súd, ktorému prináleží, aby preskúmal, či sa treba opierať o uvedený výklad vnútroštátneho práva, pretože Súdny dvor podľa ustálenej judikatúry nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu.( 51 )
80. Napokon v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na dôsledky kvalifikácie tejto žiadosti o právnu pomoc na úvahy súvisiace so začatím konania pred vnútroštátnym súdom a určením jeho právomoci, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorému bol predložený spor vo veci samej a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti veci posúdil tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na účel vydania svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru.( 52 ) Navrhujem teda odpovedať na prejudiciálnu otázku nasledujúcim spôsobom, a to bez toho, aby som sa zaoberal problematikou medzinárodnej súdnej právomoci vnútroštátneho súdu.
81. Domnievam sa, že na prejudiciálnu otázku, ktorú vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru v prejednávanej veci, treba odpovedať záporne v tom zmysle, že žiadosť o právnu pomoc, ku ktorej je len ako koncept priložený návrh na zmenu vyživovacej povinnosti, ktorý bude formálne podaný v prípade priznania právnej pomoci, nie je „rovnocennou písomnosťou“ v zmysle článku 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009.
IV. Návrh
82. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Amtsgericht Schleswig (Okresný súd Schleswig, Nemecko), takto:
Žiadosť o právnu pomoc, ku ktorej je len ako koncept priložený návrh na zmenu vyživovacej povinnosti, ktorý bude formálne podaný v prípade priznania právnej pomoci, nie je „rovnocennou písomnosťou“ v zmysle článku 9 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
2 Nariadenie Rady z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1).
3 Použitie pojmu „právna pomoc“ v týchto návrhoch zahŕňa aj právnu pomoc, v zmysle relevantných ustanovení vnútroštátneho práva, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
4 Tento protokol sa nachádza v prílohe k rozhodnutiu Rady 2009/941/ES z 30. novembra 2009 o uzavretí Haagskeho protokolu z 23. novembra 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 331, 2009, s. 17, ďalej len „Haagsky protokol z roku 2007“).
5 Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
6 Dohovor podpísaný v Bruseli 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 68 ods. 1 a článku 75 ods. 2 nariadenie č. 4/2009, na ktorého výklad sa pýta vnútroštátny súd, toto nariadenie vo veciach vyživovacej povinnosti nahradilo nariadenie č. 44/2001, ktoré medzi členskými štátmi nahradilo Bruselský dohovor.
7 Rozsudok z 13. júla 1995, Hengst Import (C‑474/93, ďalej len „rozsudok Hengst Import“, EU:C:1995:243, bod 19).
8 Rozsudok zo 16. júna 1981, Klomps (166/80, EU:C:1981:137, bod 9).
9 Rozsudok Hengst Import, body 20 et 21.
10 Rozsudok zo 16. júna 1981, Klomps (166/80, EU:C:1981:137, bod 9).
11 Dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaný v Lugane 30. októbra 2007, ktorý bol schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2009/430/ES z 27. novembra 2008 (Ú. v. EÚ L 147, 2009, s. 1) (ďalej len „Luganský dohovor II“).
12 Pozri rozsudok z 30. marca 2023, PT (Platobný rozkaz podľa švajčiarskeho práva), C‑343/22, EU:C:2023:276, bod 35.
13 Rozsudok z 20. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok Schlömp“), C‑467/16, EU:C:2017:993.
14 Oddiel 9 Luganského dohovoru II, s názvom „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“, obsahuje článok 27. Odsek 2 tohto článku v prípade prekážky začatej veci stanovuje, že „ak sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu“. Článok 30 ods. 1 tohto dohovoru v podstate uvádza, že okamih začatia konania na súde sa zhoduje s „momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde, za predpokladu, že žalobca neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie žalovanému“.
15 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor v bodoch 41 a 42 rozsudku Schlömp spresnil, ako vyplýva z článku 68 ods. 1 nariadenia č. 4/2009, že toto nariadenie mení nariadenie č. 44/2001 tým, že nahrádza ustanovenia tohto posledného uvedeného nariadenia, ktoré sa uplatňujú vo veciach vyživovacej povinnosti. Keďže článok 64 ods. 1 Luganského dohovoru II odkazuje na akúkoľvek zmenu nariadenia č. 44/2001, tento odkaz treba chápať ako zahŕňajúci nariadenie č. 4/2009, ktorého výklad je predmetom tejto veci.
16 Body 47 až 58 rozsudku Schlömp.
17 Rozsudok zo 4. mája 2017 (ďalej len „rozsudok HanseYachts“), C‑29/16, EU:C:2017:343.
18 Bod 20 rozsudku HanseYachts.
19 Súdny dvor mal konkrétne poskytnúť výklad článku 30 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa týka dátumu, ktorý má súd považovať za dátum začatia konania, pričom tento článok má rovnaké znenie ako článok 9 písm. a) nariadenia č. 4/2009.
20 Konkrétne ide o prekonanie problémov vyplývajúcich z rozdielov medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o dátum, kedy sa vec považuje za prejednávanú, pričom takýto dátum musí byť stanovený samostatne, a tým obmedziť právne pochybnosti spôsobené veľkou rozmanitosťou mechanizmov na určenie okamihu začatia konania na súde, ktoré existovali v členských štátoch. Podľa Súdneho dvora je cieľom tohto článku umožniť jednoduché a jednotné určenie okamihu začatia konania na súde (pozri body 30 a 35 rozsudku HanseYachts).
21 Výrok rozsudku HanseYachts.
22 Naproti tomu skutočnosť, že protistrana tak neurobila, nemôže mať vplyv na kvalifikáciu tejto písomnosti, keďže výkon tohto procesného práva závisí od vôle protistrany.
23 Pokiaľ ide o hypotézu uvedenú vo vyššie citovanom rozsudku Hengst Import, uvediem príklad „decreto ingiuntivo“, v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že sám osebe je obyčajným tlačivom, ktorý bez žaloby nie je možné ho pochopiť. Na druhej strane doručenie žaloby bez „decreto ingiuntivo“ protistrane neumožňovalo pochopiť, či súd tejto žalobe vyhovel, alebo ju zamietol. V dôsledku toho boli za písomnosť, ktorou sa začína konanie, považované oba tieto dokumenty spoločne (bod 20 tohto rozsudku).
24 Pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 21. mája 1980, Denilauler (125/79, EU:C:1980:130, bod 13).
25 Podobne ako to bolo v prípade zmierovacieho konania, ktoré podlieha zásade kontradiktórnosti a ktoré je podľa švajčiarskeho práva v zásade povinné, a ktorého nedodržanie má za následok neprípustnosť prípadnej následnej žaloby na súde (pozri rozsudok Schlömp, bod 53).
26 Rozsudok z 18. decembra 2014, Sanders a Huber (C‑400/13 a C‑408/13, EU:C:2014:2461, bod 24).
27 Článok 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009.
28 GAUMET‑TALON, H.: Les conditions de régularité de la décision étrangère, In: Compétence et exécution des jugements en Europe . 7. vyd., LGDJ, Paris‑La Défense, 2024. Treba tiež zdôrazniť, že to bol práve Bruselský dohovor, ktorý ako prvý zaviedol výraz „rovnocenná písomnosť“, a to najmä od pristúpenia Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k tomuto dohovoru v roku 1978, aby sa zohľadnili procesné osobitosti štátov Common Law . Na základe tejto logiky sa teda pojem „rovnocenná písomnosť“ neodlišuje od pojmu „písomnosť, ktorou sa začína konanie“, ale skôr má podobný význam.
29 Pozri v tomto zmysle a analogicky LAW, St.: Article 32. In: REQUEJO ISIDRO, M. (ed.): Brussels I bis : a commentary on Regulation (EU) n° 1215/2012 . Cheltenham: Edward Elgar Publishing, 2022, s. 500 – 505.
30 Je samozrejmé, že hoci je cieľom osoby, ktorá podala žalobu, aby bolo jej nárokom vyhovené, konanie môže skončiť aj ich zamietnutím.
31 Tento článok sa nachádza v oddiele 1 s názvom „Rozhodnutia vydané v členskom štáte, ktorý je viazaný Haagskym protokolom z roku 2007“ v kapitole IV týkajúcej sa „Uznávani[a], vykonateľnos[ti] a výkon[u] rozhodnutí“.
32 Tento článok patrí do oddielu 2 kapitoly IV, nazvaného „Rozhodnutia vydané v členskom štáte, ktorý nie je viazaný Haagskym protokolom z roku 2007“.
33 Odôvodnenia 31, 33 a 45 nariadenia č. 4/2009 a rozsudok z 9. februára 2017, S. (C‑283/16, EU:C:2017:104, bod 33).
34 Odôvodnenie 15 nariadenia č. 4/2009.
35 Pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. decembra 2006, ASML (C‑283/05, EU:C:2006:787, bod 24 a citovaná judikatúra).
36 Rozsudok z 18. decembra 2014, Sanders a Huber (C‑400/13 a C‑408/13, EU:C:2014:2461, bod 23).
37 V tejto súvislosti pozri poznámky pod čiarou 6 a 15 vyššie.
38 Pozri napríklad rozsudky z 2. mája 2019, Pillar Securitisation (C‑694/17, EU:C:2019:345, bod 27), a z 30. septembra 2021, Commerzbank (C‑296/20, EU:C:2021:784, bod 33). Vo všeobecnosti platí, že výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam ostatných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (rozsudok zo 6. júna 2024, Geterfer, C‑381/23, EU:C:2024:467, bod 24).
39 Pozri preambulu Bruselského dohovoru, preambulu Luganského dohovoru II a odôvodnenie 6 nariadenia č. 44/2001. V tejto súvislosti treba poznamenať, že na dosiahnutie hlavných cieľov nariadenia č. 4/2009, pripomenutých v bode 50 vyššie, má toto nariadenie nevyhnutne za cieľ zabezpečiť voľný pohyb rozsudkov v občianskych veciach, a teda má rovnaký účel ako iné právne nástroje, ktoré boli predmetom výkladu v judikatúre citovanej v bodoch 31 až 39 vyššie.
40 Pozri uverejnený legislatívny návrh Komisie [COM(2005)0649]. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že počas prijímania nariadenia č. 4/2009 Výbor Európskeho parlamentu pre právne veci navrhol vypustiť článok 9 z dôvodu, že tento článok takmer doslovne preberá pôvodný článok 30 nariadenia č. 44/2001, a preto je zbytočný. Tento návrh, ktorý bol prevzatý do legislatívneho uznesenia Európskeho parlamentu z 13. decembra 2007, sa však do konečného znenia tohto nariadenia nepremietol. Medzi týmito dvoma právnymi nástrojmi teda existuje veľmi silná korelácia, ktorá odôvodňuje, aby závery, ktoré treba vyvodiť z výkladu prvého právneho nástroja, boli v zásade uplatniteľné na výklad toho druhého.
41 Článok 114 ods. 1 ZPO.
42 Článok 117 ods. 1 ZPO.
43 Článok 118 ods. 1 ZPO.
44 Nemecká vláda na pojednávaní zdôraznila, že v prípade poskytnutia právnej pomoci sa konanie „vo veci samej“ obmedzí na to, čo bolo uvedené v žiadosti o právnu pomoc. V tejto súvislosti som pochopil, že právnu pomoc poskytnutú v súvislosti so žalobou zamýšľanou vo veciach vyživovacej povinnosti nie je možné použiť v prípade žaloby týkajúcej sa napríklad ochrany životného prostredia. Avšak platilo by toto obmedzenie aj v prípade doplnenia nárokov, zmeny povinných alebo iných údajov, ktoré by sa v žalobe líšili od návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti pripojeného k žiadosti o právnu pomoc, ak by sa oprávnený na výživné v čase podania žaloby „vo veci samej“ domnieval, že v dôsledku týchto zmien má väčšiu šancu na úspech? Pochybujem, že by to tak bolo. Ak by však žiadosť o právnu pomoc, ku ktorej je len ako koncept pripojený návrh na zmenu vyživovacej povinnosti, ktorý bude formálne podaný v prípade priznania tejto pomoci, považovaná za písomnosť rovnocennú písomnosti, ktorou sa začína konanie, ako by sa malo k týmto zmenám pristupovať? Boli by považované za zmenu tejto písomnosti? Ak áno, ako sa s k ním bude pristupovať v konaní „vo veci samej“? To je len niekoľko príkladov praktických ťažkostí, ktoré by spôsobila kvalifikácia žiadosti o právnu pomoc ako „[písomnosti rovnocennej]“ písomnosti, ktorou sa začína konanie.
45 Vo všeobecnosti nie je vylúčené položiť si otázku, či je v takomto konaní týkajúcom sa žiadosti o právnu pomoc skutočne možné hovoriť o protistrane, keďže proti tomuto účastníkovi konania nie je vznesený žiadny nárok. Aj keď budeme predpokladať, že v rámci konania týkajúceho sa žiadosti o priznanie právnej pomoci ide o protistranu in futurum , toto postavenie jej podľa môjho názoru nepriznáva žiadne procesné práva, ktoré by ju priblížili ku skutočnému odporcovi v zmysle kontradiktórneho konania „vo veci samej“.
46 Môže sa totiž napríklad rozhodnúť, že pôjde cestou zmierovacieho konania, alebo od žaloby jednoducho upustí.
47 V tejto súvislosti treba poznamenať, že nariadenie č. 4/2009 stanovuje alternatívne kritériá na určenie právomoci, ako to potvrdzuje použitie spojky „alebo“ po uvedení každého jednotlivého kritéria v článku 3 uvedeného nariadenia [rozsudok zo 17. septembra 2020, Landkreis Harburg (Prechod práva oprávneného na výživné na verejný orgán), (C‑540/19, EU:C:2020:732, bod 29)], ktoré nie sú hierarchicky usporiadané [rozsudok z 5. septembra 2019, R (Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností a vyživovacej povinnosti), (C‑468/18, EU:C:2019:666, bod 45)]. Oprávnenému na výživné tak poskytujú možnosť podať svoj návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti na základe rôznych kritérií právomoci, vymenovaných najmä v článku 3 písm. a) a b) tohto nariadenia, a to buď na súde podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo na súde podľa miesta svojho vlastného obvyklého pobytu. Okrem toho význam tejto voľby na účely ochrany oprávneného na výživné odráža Haagsky protokol z roku 2007, s ktorým má nariadenie č. 4/2009 podľa Súdneho dvora úzke vzťahy (rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 49). Súdny dvor teda rozhodol, že tento protokol umožňuje oprávnenému na výživné de facto určiť právo uplatniteľné na jeho návrh, pretože stanovuje, že pokiaľ oprávnený podal návrh príslušnému orgánu štátu, v ktorom má povinný obvyklý pobyt, uplatní sa prednostne právo štátu konajúceho súdu, a nie právo štátu obvyklého pobytu oprávneného (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, Mölk, C‑214/17, EU:C:2018:744, body 31 a 32)
48 Vzhľadom na debatu, ku ktorej došlo na pojednávaní, sa zdá, že nie je možné vylúčiť, že táto osobitosť je striktne vlastná nemeckému právu. Avšak pokiaľ je mi známe, v právnych systémoch členských štátov ide o úplne výnimočný prípad. V každom prípade to podľa môjho názoru nemá vplyv na skutočnosť, že členským štátom prináleží zabezpečiť účinnosť cieľov sledovaných nariadeniami Únie v ich vnútroštátnom práve.
49 Uplatňovanie nariadenia č. 4/2009 v súlade s článkom 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. júla 2015, A, C‑184/14, EU:C:2015:479, bod 46), je taktiež zabezpečené.
50 Pozri analogicky povinné zmierovacie konanie v rozsudku Schlömp.
51 Bod 34 rozsudku HanseYachts.
52 Bod 24 rozsudku HanseYachts.