C-523/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 13. novembra 2025( 1 )

Vec C ‑ 523/24

Sociedad Civil Catalana, Asociación Cívica y Cultural (SCC),

ANMG,

NMF,

ARM,

LBC,

RFB,

FHM,

TPR,

OJV,

RRR,

DBC,

JGV,

EAC,

LPG,

CPO,

CPC,

ACO,

AMC,

ACJ,

A. Právo Únie

B. Španielske právo

1. Ústava

2. Organický zákon č. 2/1982 TCU

3. Zákon č. 7/1988 o fungovaní TCU

4. Organický zákon č. 6/1985 o súdnej moci

1. Úvodné poznámky: Amnestia a právo Únie

2. O existencii poškodenia finančných záujmov Únie (prvá, tretia, štvrtá a piata otázka)

a) O prvej otázke

b) O tretej, štvrtej a piatej otázke

3. O súlade LOA so zásadou právneho štátu (druhá, šiesta, siedma a ôsma otázka)

a) O právomoci Súdneho dvora

V. Návrh

I. Úvod

1. Pojem „amnestia“ je odvodený z gréckeho slova ἀμνηστία ( amnēstía ), z ktorého vyplýva myšlienka zabudnutia ( 2 ), rovnako ako pojem „amnézia“, s ktorým má rovnakú etymológiu.( 3 ) Tu sa však porovnanie končí: amnézia predstavuje neúmyselnú udalosť, chorobu, poruchu pamäte, niekedy vyplývajúcu z popierania minulosti. Amnestia je naopak výsledkom politického rozhodnutia, rozhodnutia zabudnúť – zabudnutia, ktoré nie je náhodné ani neúmyselné, ale naopak úmyselné a právne. Ide o kolektívne odpustenie, udelené zvrchovanou mocou, spravidla za trestný čin spáchaný proti štátu.( 4 ) Cieľom je urovnať konflikty vyvolané udalosťami, ktoré spôsobili politický a sociálny rozkol v danej populácii, a „obrátiť list“( 5 ).

2. Amnestia je však komplexným opatrením, ktoré vzhľadom na to, že bolo prijaté s cieľom odsúdiť trestné činy, môže predstavovať nástroj beztrestnosti. Prijatím opatrenia amnestie sa tak otvára citlivá diskusia: predstavuje porušenie rovnosti, ktoré je v rozpore s myšlienkou spravodlivosti?( 6 ) Alebo je vyjadrením spravodlivosti, ktorá „nastupuje po“( 7 ) sociálnych konfliktoch?

3. Španielsky parlament (Cortes Generales) prijal 10. júna 2024 zákon Ley Orgánica 1/2024 de amnistía para la normalización institucional, política y social en Cataluña (zákon č. 1/2024 z 10. júna 2024 o amnestii na účely inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácie v Katalánsku), (ďalej len „LOA“)( 8 ). Vecná a časová pôsobnosť LOA zahŕňa skutky, ktoré zakladajú trestnú, správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť vo veciach verejných financií, ktoré boli spáchané v rámci referenda o nezávislosti Katalánska, ako aj činy spáchané v kontexte katalánskeho procesu boja o nezávislosť.

8. V prejednávanej veci sú relevantné články 267 a 325 ZFEÚ, článok 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

B. Španielske právo

1. Ústava

9. V článku 136 Ústavy sa uvádza:

„1. [TCU] je najvyšší orgán zodpovedný za kontrolu účtovníctva a hospodárskeho riadenia štátu, ako aj verejného sektora.

Je priamo podriadený Cortes Generales [španielskemu Parlamentu] a svoje úlohy vykonáva na základe jeho poverenia, pokiaľ ide o preskúmavanie a overovanie všeobecného štátneho účtovníctva.

11. Článok 15 LOTCU vymedzuje pôsobnosť súdu vo veciach verejných financií takto:

„1. Súdne konanie vo veciach verejných financií, ktoré patrí do pôsobnosti [TCU], sa vykonáva vo vzťahu k účtovným povinnostiam osôb, ktoré prijímajú, kontrolujú, spravujú, uchovávajú, využívajú alebo používajú verejný majetok, finančné prostriedky alebo štátne dlhopisy.

2. Právomoc vo veciach verejných financií sa vzťahuje na verejné finančné prostriedky alebo štátne dlhopisy, ako aj akcesorické záväzky, ktoré boli poskytnuté ako záruka ich správy.“

12. Článok 17 LOTCU stanovuje:

„1. Právomoc vo veciach verejných financií je nevyhnutná a neobmedzená, výlučná a úplná.

2. Výlučne na účely plnenia svojich úloh sa vzťahuje aj na prejednávanie a rozhodovanie o prejudiciálnych otázkach a otázkach predbežnej a vedľajšej povahy s výnimkou tých, ktoré majú trestnoprávnu povahu, v rozsahu, v akom predstavujú nevyhnutný predpoklad vyhlásenia zodpovednosti v oblasti verejných financií a priamo s nimi súvisia.

14. Článok 67 LFTCU stanovuje:

„1. Na účely zabezpečenia účtovných povinností, ktoré by mohli byť stanovené v súdnych konaniach [TCU], Ministerio Fiscal [prokuratúra, Španielsko], Letrado de l’État [Štátna právna služba] alebo právny zástupca poškodeného subjektu verejného sektora môže požiadať o zaistenie majetku osôb, ktoré nesú účtovnú zodpovednosť v prípadoch a podľa podmienok stanovených v občianskom súdnom poriadku, bez toho, aby bolo možné požadovať zábezpeku na jeho vydanie.

2. Na tento účel sa postupy, v ktorých bola dočasne spresnená výška účtovných povinností uvedených v článkoch 45 a 47 tohto zákona, považujú za dostatočný podklad na nariadenie zaistenia.

3. Ak bol návrh na zaistenie podaný a schválený pred podaním žaloby, jeho platnosť musí byť potvrdená po vykonaní tohto kroku v príslušnom súdnom konaní alebo prípadne v pripomienkach prokuratúry.“

15. Podľa článku 74 ods. 1 LFTCU:

„V súdnom konaní o ,reintegro por alcance‘ [konanie o vrátenie neodôvodneného schodku z titulu zodpovednosti osôb poverených nakladaním s verejnými financiami] bez toho, aby boli dotknuté postupy stanovené v príslušnom určovacom rozsudku, sa budú dodržiavať tieto opatrenia:

„Občianske súdy rozhodujú v prejednávaných veciach na základe skutkových okolností, dôkazov a návrhov účastníkov konania, pokiaľ zákon v osobitných prípadoch nestanovuje inak.“

18. Článok 434 LEC znie:

„1. Rozsudok sa vydá do [20] dní od skončenia konania.

2. Ak sa počas lehoty na vydanie rozsudku a v súlade s ustanoveniami nasledujúcich článkov nariadia záverečné opatrenia, lehota na rozhodnutie sa preruší.

…“

19. Článok 435 LEC stanovuje:

20. Podľa článku 436 LEC:

„1. Opatrenia prijaté v súlade s ustanoveniami predchádzajúcich článkov v prípade potreby prijme Letrado de la Administración de Justicia [súdny tajomník], v lehote dvadsiatich dní a v deň, ktorý na tento účel stanoví, v súlade s podmienkami stanovenými týmto zákonom pre dôkazy príslušnej kategórie. Po ich vykonaní môžu účastníci konania do piateho dňa predložiť vyjadrenie, v ktorom zhrnú a posúdia výsledok.

2. Lehota na rozhodnutie začne opäť plynúť po uplynutí lehoty stanovenej pre účastníkov konania na podanie vyjadrenia podľa predchádzajúceho odseku.“

6. LOA

21. Článok 1 LOA s názvom „Vecná pôsobnosť“ stanovuje:

„1. Udeľuje sa amnestia na nasledujúce skutky zakladajúce trestnú, správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť v oblasti verejných financií, ku ktorým došlo v rámci hlasovaní, ktoré sa konali v Katalánsku 9. novembra 2014 a 1. októbra 2017, ich prípravu alebo dôsledky, pokiaľ boli vykonané medzi 1. novembrom 2011 a 13. novembrom 2023, ako aj nasledujúce skutky vykonané medzi týmito dátumami v kontexte takzvaného procesu osamostatnenia Katalánska, aj keď nesúvisia s vyššie uvedenými hlasovaniami alebo boli uskutočnené po nich:

c) Odmietnutie podriadiť sa, bez ohľadu na jeho povahu, narušenie verejného poriadku, útoky na orgány, ich zástupcov a verejných činiteľov alebo výtržnosti spáchané s cieľom umožniť konanie ľudových hlasovaní uvedených v písmene b) tohto odseku alebo ich dôsledky, ako aj akékoľvek iné konanie kvalifikované ako trestný čin spáchané s rovnakým úmyslom.

V každom prípade sa za takýto skutok považuje… akýkoľvek iný skutok spočívajúci v prijatí alebo uplatňovaní zákonov, pravidiel alebo rozhodnutí orgánmi verejnej správy alebo verejnými činiteľmi s cieľom umožniť, podporiť alebo prispieť k uskutočneniu ľudových hlasovaní uvedených v písmene b) tohto odseku.

…

2. Skutky, ktoré zakladajú trestnú, správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť za verejné financie, ktoré sú predmetom amnestie podľa odseku 1 tohto článku, sa uplatňujú bez ohľadu na ich štádium, vrátane prípravy, a bez ohľadu na to, či ide o páchateľa alebo spolupáchateľa dotknutej osoby.

3. Skutky, ktoré sa začali pred 1. novembrom 2011, sa považujú za skutky, ktoré patria do pôsobnosti tohto zákona len vtedy, ak sa ich vykonávanie skončilo po tomto dátume.

Do pôsobnosti tohto zákona sa zahrnú aj skutky, ktorých vykonávanie sa začalo pred 13. novembrom 2023, aj keď sa skončilo po tomto dátume.

„Predbežné opatrenia nariadené v štádiu prípravného alebo prvostupňového konania podľa článkov 47 a 67 [LFTCU] sa zrušia.“

24. Podľa článku 10 LOA s názvom „Prednostné a naliehavé prejednanie“:

„Uplatnenie amnestie v každej veci prináleží súdnym, správnym alebo účtovným orgánom uvedeným v tomto zákone, ktoré prioritne a v naliehavých prípadoch prijímajú relevantné rozhodnutia v súlade s týmto zákonom bez ohľadu na stav dotknutého správneho alebo súdneho konania alebo v oblasti verejných financií.

Rozhodnutia sa prijímajú v lehote najviac dvoch mesiacov, čím nie sú dotknuté následné opravné prostriedky, ktoré nemajú odkladný účinok.“

25. Článok 13 LOA, nazvaný „Konanie vo veciach týkajúcich sa verejných financií“, v odseku 3 stanovuje:

„Ak pred [TCU] na prvom stupni alebo v odvolacom konaní prebieha konanie o určenie zodpovednosti v oblasti verejných financií, príslušné orgány tohto súdu po vypočutí prokuratúry a subjektov verejného sektora poškodených stratou verejných financií spojených s amnestovanými skutkami vydajú rozhodnutie, ktorým sa fyzické a právnické osoby oslobodzujú od ich zodpovednosti v oblasti verejných financií, za predpokladu, že dotknuté subjekty verejného sektora nevznesú námietky.“

– výdavky vynaložené na prípravu a uskutočnenie tzv. „referenda o nezávislosti“, ktoré sa konalo 1. októbra 2017 v autonómnej oblasti Katalánsko. Tieto výdavky v podstate zahŕňajú tieto položky: (1) náklady na nákup softvéru a IT aplikácií, ktoré umožňujú usmerňovať účasť dobrovoľníkov na organizovaní referenda; (2) výdavky na reklamu; (3) náklady na vytvorenie zoznamu voličov usadených v zahraničí; (4) výdavky na umiestňovanie plagátov; (5) náklady na získanie materiálu potrebného na uskutočnenie referenda (hlasovacie lístky, sčítanie, pozvanie členov volebných komisií); (6) výdavky vyplývajúce z využívania verejných priestorov na referendum; (7) výdavky súvisiace s kampaňami týkajúcimi sa dobrého mena Generalitat v zahraničí; (8) náklady súvisiace s pozvaniami poslancov Európskeho parlamentu na návštevu Katalánska v dňoch pred referendom; (9) náklady spojené so zapojením medzinárodných expertov a pozorovateľov.

33. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že španielske trestné súdy už vydali konečné rozhodnutie o kategórii výdavkov na prípravu a uskutočnenie protiprávneho referenda o nezávislosti Katalánska. Pokiaľ ide o kategóriu výdavkov uvedených v žalobách týkajúcich sa uskutočňovania „vonkajšej činnosti“ Generalitat počas rozpočtových rokov 2011 až 2017, trestné konanie ešte prebiehalo na Juzgados de Instrucción nº 13 y nº 18 de Barcelona (Vyšetrovacie súdy, Španielsko č. 13 a 18 v Barcelone).

34. Konanie vo veci samej pokračovalo a vec bola prerokovaná 29. mája 2024.

35. LOA nadobudol účinnosť 11. júna 2024.

36. Pri preskúmaní uplatniteľnosti tohto zákona vo veci samej, a teda prípadného zániku účtovnej zodpovednosti žalovaných, ktorý by z toho vyplýval, má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti uvedeného zákona s právom Únie.

37. Za týchto podmienok TCU rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

2. V prípade, že Súdny dvor Európskej únie podá ‚reštriktívny výklad‘ pojmu ‚ochrana finančných záujmov EÚ‘, majú sa článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že nie sú zlučiteľné s článkom 10 [LOA], v rozsahu, v akom by bola dvojmesačná prekluzívna lehota na vydanie rozhodnutia, ktorú stanovuje toto ustanovenie, v rozpore s právom každého na prejednanie jeho záležitosti s náležitými zárukami v ,primeranej lehote‘ a spôsobovala by ‚vonkajší tlak‘ na súdny orgán, pre prípad, že pred rozhodnutím o uplatnení [LOA]v tomto konaní týkajúcom sa vrátenia schodku č. B‑180/21 by bolo potrebné uskutočniť nejaký druh konečného dokazovania týkajúceho sa preukázania pôvodu (vnútroštátny rozpočet alebo rozpočet EÚ) alebo určenia (podpora nezávislosti Katalánska mimo Španielska počas rokov 2011 až 2017) verejných prostriedkov použitých na vynaloženie výdavkov, ktoré sú uvedené v podaniach žalobcov?

3. Majú sa článok 325 ZFEÚ a nariadenie č. 2988/95 v spojení s článkom 47 Charty a článkom 6 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd] vykladať v tom zmysle, že im odporuje ustanovenie článku 13 ods. 3 [LOA] in fine , s prihliadnutím na to, že uvedené ustanovenie nestanovuje žiadny postup (konanie, udalosť atď.) pre prípad, že účastníci konania, ktorí podali žalobu týkajúcu sa verejných financií [v tomto konaní týkajúcom sa vrátenia schodku č. B‑180/21 subjekt SCC a prokuratúra], by mohli namietať proti zbaveniu zodpovednosti v oblasti verejných financií v prvostupňovom konaní, a naopak len vyžaduje, aby nenamietali poškodené subjekty verejného sektora [v tomto konaní (Generalitat), ktorá sa ani nezúčastnila na konaní s cieľom podať žalobu vo veci verejných financií, a preto sa považovala za subjekt, ktorý nie je účastníkom konania]?

7. Majú sa [článok 2 a článok 19] ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 47 Charty a článok 6 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd] vykladať v tom zmysle, že nie sú zlučiteľné s článkom 13 ods. 3 [LOA] (zbavenie zodpovednosti v oblasti verejných financií v prvostupňovom konaní), keďže toto ustanovenie nestanovuje, že sa má najprv vypočuť verejný žalobca (napriek tomu, že je ex lege aktívne legitimovaný v konaní týkajúcom sa verejných financií), a súdnemu orgánu sa tiež neponecháva možnosť prejednať tie prípady, v ktorých žalovaný tvrdil, že sa nepodieľal na skutkoch, ktoré sa mu kladú za vinu, s prihliadnutím na to, že na tomto konaní týkajúcom sa vrátenia schodku č. B‑180/21 sa zúčastnil verejný žalobca ako spolužalobca a niektorí žalovaní uviedli, že sa na týchto skutkoch nepodieľali?

8. Majú sa [článok 2 a článok 19] ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty v konkrétnej súvislosti s článkom 267 ZFEÚ a článkom 23 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora [Európskej únie]… vykladať v tom zmysle, že odkladný účinok podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania a účinnosť konečného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie nie sú zlučiteľné s [článkom 8 ods. 3, článkom 10 a článkom 13] ods. 3 v spojení s preambulou [LOA] (pozri odsek V body 10 a 11), ktoré by vyžadovali absolútnu účinnosť tohto zákona, pričom by zbavili rozhodnutie o podanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania potrebného účinku a porušovali zásady prednosti a priameho účinku práva Únie?“

38. Písomné pripomienky predložili SCC, prokuratúra, žalovaní ACJ, ASD, COT, FHM, LBC, MMT, MOP a RFB, CPC, ACO, LPG, MAB, JMSI, OJV, RRR, DBC, AVO, JGV, EAC, MKEK, SML a EH, RAS, JTN, ANMG, AAT, NMF, IGA, ARM a ARMG, španielska vláda, ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. júla 2025.

42. Treba pripomenúť, že táto požiadavka zahŕňa vonkajší aspekt a vnútorný aspekt. Vnútorný aspekt súvisí s pojmom „nestrannosť“ a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu. Podľa ustálenej judikatúry tak pojem „nezávislosť“, ktorý je súčasťou výkonu súdnictva, predovšetkým vyžaduje, aby mal dotknutý orgán postavenie tretieho subjektu voči orgánu, ktorý prijal rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom.( 18 ) Ak sa proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy podá opravný prostriedok na určitý orgán, tomuto orgánu nemožno priznať postavenie tretieho subjektu vo vzťahu k príslušnej správe, ak s ňou má organizačné a funkčné väzby.

43. V danom prípade je síce vyšetrovanie konania o vrátenie neodôvodneného schodku z titulu zodpovednosti osôb poverených nakladaním s verejnými financiami vykonávané vyšetrovateľmi, ktorí sú menovaní spomedzi úradníkov TCU alebo spomedzi úradníkov pôsobiacich v provincii, kde k daným skutkom došlo.( 19 ) Rovnako ako Komisia sa však domnievam, že konštatovanie, že títo štátni úradníci sú poverení preskúmaním spisu a môžu v tomto rámci prijať určité opatrenia a uplatniť vhodné postupy na vyšetrenie skutkov a podozrivých osôb, nemá vplyv na postavenie TCU ako tretej strany, keďže títo poverení úradníci sa nezúčastňujú na samotnej súdnej činnosti. Ak neexistuje takéto prekrývanie funkcií, je potrebné priznať TCU nezávislosť z jeho vnútorného hľadiska.( 20 )

48. Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi( 22 ) zahŕňa v článku 3 ods. 1 bode 1 medzi dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača prípad, ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva. Rovnako smernica 2011/99/EÚ o európskom ochrannom príkaze( 23 ) vo svojom článku 10 ods. 1 písm. d) stanovuje medzi dôvodmi neuznania tohto rozhodnutia prípad, keď je táto ochrana odvodená od výkonu trestu alebo opatrenia, na ktoré sa vzťahuje amnestia podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu, a týka sa konania alebo správania, ktoré podľa tohto práva patria do právomoci vykonávajúceho štátu.

49. Nariadenie (EÚ) 2017/1939, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry( 24 ), vo svojom článku 39 ods. 1 písm. c) stanovuje, že ak podľa práva členského štátu európskeho delegovaného prokurátora konajúceho vo veci nemožno pokračovať v konaní, udelenie amnestie podozrivej alebo obvinenej osobe predstavuje jeden z dôvodov, ktoré oprávňujú stálu komoru odmietnuť vec vo vzťahu k takejto osobe.( 25 )

50. Napokon iné nástroje, ktorými sa uplatňuje zásada vzájomného uznávania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach, stanovujú, že amnestiu môže udeliť štát pôvodu, ako aj vykonávajúci štát.( 26 )

51. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie sa snažil v oblasti amnestie rešpektovať výlučnú právomoc členských štátov. Obmedzil sa na to, že uznal jej existenciu a zohľadnil ju v nástrojoch súdnej spolupráce, avšak bez toho, aby harmonizoval jej obsah a podmienky jej priznania.

55. Okrem toho treba spomenúť rozsudok vydaný Súdnym dvorom vo veci týkajúcej sa daňovej amnestie Talianskej republiky.( 31 ) Z tohto rozsudku vyplýva, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa táto amnestia zavádza, sa mohli zdaniteľné osoby, ktoré nesplnili svoje povinnosti v oblasti DPH za niekoľko zdaňovacích období, definitívne vyhnúť tejto dani, ako aj sankciám, ktoré hrozia v prípade nesplnenia týchto povinností, tým, že zaplatia paušálnu sumu namiesto sumy úmernej dosiahnutému obratu. Keďže relevantné ustanovenia tejto vnútroštátnej právnej úpravy tak stanovovali všeobecné a nediferencované vzdanie sa overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu uvedených zdaňovacích období, Súdny dvor rozhodol, že tieto ustanovenia zbavili články 2 a 22 šiestej smernice 77/388/EHS ich obsahu, čím ohrozili potrebný účinok tejto smernice.( 32 )

56. Stručne povedané, Súdny dvor preskúmal amnestiu v kontexte ustanovenia sekundárneho práva Únie, ktoré sa týka amnestie, alebo možného narušenia cieľov a/alebo potrebného účinku dotknutých ustanovení sekundárneho práva.

2. O existencii poškodenia finančných záujmov Únie (prvá, tretia, štvrtá a piata otázka)

a) O prvej otázke

57. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 325 ZFEÚ( 33 ) bráni zániku zodpovednosti stanovený v LOA za také skutky v oblasti verejných financií, ktoré nemajú trestnoprávnu povahu a poškodzujú finančné záujmy Únie, pri neexistencii priamej súvislosti medzi týmito skutkami a skutočným alebo potenciálnym znížením príjmov pre rozpočet Únie.( 34 )

62. Pojem „finančné záujmy“ Únie podľa judikatúry zahŕňa nielen príjem, ktorý je k dispozícii rozpočtu Únie, ale aj výdavky, ktoré tento rozpočet pokrýva( 36 ). V prejednávanej veci sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuvádza žiadna skutočnosť, ktorá by naznačovala, že boli použité finančné prostriedky pochádzajúce z rozpočtu Únie alebo spravované Úniou alebo v jej mene.

63. Podľa vnútroštátneho súdu Súdny dvor vyložil aj ochranu finančných záujmov Únie široko. Takýto výklad by podľa neho znamenal, že na akúkoľvek protiprávnu činnosť spôsobujúcu škodu na verejnom majetku by sa vzťahoval článok 325 ods. 1 ZFEÚ, a to bez ohľadu na pôvod alebo určenie finančných prostriedkov , ktoré sú predmetom takejto činnosti.

64. Toto stanovisko sa vo veľkej miere opiera o rozsudok Euro Box. Treba pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, bola Súdnemu dvoru položená najmä otázka, či je s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ zlučiteľná vnútroštátna právna úprava a prax, spočívajúca v tom, že rozsudky v oblasti korupcie a podvodov s DPH, ktoré neboli vydané senátmi špecializovanými v tejto oblasti (v prvom stupni) alebo senátmi, ktorých všetci členovia boli určení losovaním (v odvolacom konaní), sú absolútne neplatné, takže dotknuté veci týkajúce sa korupcie a podvodov s DPH musia byť opätovne preskúmané v prvom a/alebo druhom stupni. Ako uvádza vnútroštátny súd, niektoré z týchto trestných činov korupcie, ktorých sa dopustili vysokopostavení úradníci rumunskej vlády, sa netýkali európskych finančných prostriedkov.

65. Podľa tohto súdu sa však Súdny dvor domnieval, že vzhľadom na prvoradý cieľ, ktorým je zabrániť beztrestnosti podvodov a korupcie, prináleží vnútroštátnemu zákonodarcovi zmeniť svoju právnu úpravu a zabezpečiť, aby procesný režim uplatniteľný na stíhanie a sankcionovanie trestných činov podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie, ako aj trestných činov korupcie vo všeobecnosti nebol stanovený tak, že z dôvodov, ktoré sú preň charakteristické, predstavuje tento režim systematické riziko, že skutky zakladajúce takéto trestné činy nebudú potrestané.

70. K dnešnému dňu neexistuje žiadne obdobné rozhodnutie vo vzťahu k Španielskemu kráľovstvu, takže sa nemožno domnievať, že španielskemu zákonodarcovi prináleží povinnosť s rovnakým obsahom, ako je uvedená v predchádzajúcom bode.

71. Extenzívny výklad ochrany finančných záujmov Únie vyplýva podľa vnútroštátneho súdu aj z judikatúry v oblasti pomoci financovanej z fondov Únie. Tento súd v podstate uvádza, že z rozsudku ANAS( 39 ) vyplýva, že splnenie tretej podmienky „nezrovnalosti“ v zmysle článku 2 bodu 7 nariadenia (ES) č. 1083/2006( 40 ), teda podmienky týkajúcej sa poškodenia všeobecného rozpočtu Únie, nevyžaduje preukázanie presného finančného vplyvu na tento rozpočet. Porušenie uplatniteľných pravidiel predstavuje nezrovnalosť, pokiaľ nemožno vylúčiť, že toto porušenie môže mať dôsledky pre rozpočet dotknutého fondu( 41 ).

72. V tejto súvislosti uvedený súd poznamenáva, že k určitým skutkom sprenevery finančných prostriedkov došlo s cieľom podporiť odtrhnutie Katalánska a že ak by k tomuto odtrhnutiu došlo, hrubý národný dôchodok (HND) Španielska by sa znížil. To by zase viedlo k zníženiu príjmov, ktoré je tento členský štát povinný poskytnúť do rozpočtu Únie na základe rozhodnutia 2007/436/ES, Euratom( 42 ). Podľa vnútroštátneho súdu preto nemožno vylúčiť, že skutky, ktorých sa týka konanie vo veci samej, mohli potenciálne poškodiť finančné záujmy Únie.

73. Pred preskúmaním tohto tvrdenia považujem za potrebné doplniť relevantný právny rámec analýzy.

74. Podľa judikatúry Súdneho dvora členské štáty na účely zabezpečenia ochrany „finančných záujmov Únie“ musia predovšetkým prijať potrebné opatrenia, aby zaručili účinný a úplný výber vlastných zdrojov,( 43 ) ako sú príjmy pochádzajúce z colných sadzieb a z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH.( 44 ) Tento záver vychádza zo zistenia, že existuje priama súvislosť medzi výberom príjmov a poskytnutím zodpovedajúcich zdrojov rozpočtu Únie, takže akékoľvek zlyhanie pri výbere príjmov môže mať za následok zníženie zdrojov Únie.( 45 )

80. Po prvé tento výklad by viedol k záveru, že veľmi veľký počet situácií, v ktorých môže byť výška príjmov poskytnutých do rozpočtu Únie ovplyvnená rozhodnutiami politickej povahy, v podstate vnútroštátnymi, poškodzujú finančné záujmy Únie. Ak sa napríklad členský štát rozhodne vystúpiť z Únie podľa článku 50 ZEÚ, ako to v nedávnej minulosti urobilo Spojené kráľovstvo, malo by sa vychádzať z toho, že takéto rozhodnutie poškodzuje finančné záujmy Únie, a preto je nezlučiteľné s článkom 325 ZFEÚ.( 47 )

81. Po druhé uvedený výklad by mohol znamenať, že akákoľvek protiprávna činnosť, ktorej sa dopustili vnútroštátne orgány poverené správou verejných finančných prostriedkov a ktorá by mohla mať vplyv na HND členského štátu, by predstavovala potenciálny zásah do finančných záujmov Únie, ktorý by prípadne odôvodňoval zásah Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) alebo Európskej prokuratúry (EPPO). Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že takýto zásah by bol nedôvodným zásahom práva Únie do správy finančných prostriedkov členských štátov.

82. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku tak, že článok 325 ZFEÚ nebráni zániku zodpovednosti v oblasti verejných financií stanovenej zákonom LOA za také skutky v oblasti verejných financií, ktoré nemajú trestnoprávnu povahu poškodzujúcu finančné záujmy Únie, pri neexistencii priamej súvislosti medzi týmito skutkami a skutočným alebo potenciálnym znížením príjmov pre rozpočet Únie.

b) O tretej, štvrtej a piatej otázke

83. Pokiaľ ide o tretiu, štvrtú a piatu otázku položenú vnútroštátnym súdom, treba uviesť, že vychádzajú z predpokladu, že na prvú otázku treba odpovedať kladne. Preto sa domnievam, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na tieto otázky.

88. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Z toho vyplýva, že oblasti vyhradené právomoci členských štátov nie sú vyňaté z pôsobnosti uvedeného článku 19.

89. Táto otázka vznikla už od prvých vecí patriacich do tejto línie judikatúry, čo nie je prekvapujúce, vzhľadom na organizáciu súdnictva v členských štátoch, ktorá je podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ oblasťou vyhradenou členským štátom.( 51 )

94. V tomto štádiu niet však žiadnych pochýb o tom, že TCU je orgán, ktorý môže ako „súdny orgán“ rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie. Z toho vyplýva, že konanie pred ním musí spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

95. Súdny dvor má teda právomoc preskúmať druhú, šiestu, siedmu a ôsmu otázku položenú vnútroštátnym súdom z hľadiska tohto ustanovenia.

b) O prípustnosti

96. Pokiaľ ide o prípustnosť otázok položených vnútroštátnym súdom, treba na úvod povedať, že rovnako ako generálny advokát Bobek aj ja som presvedčený, že hranica prípustnosti zodpovedajúca článku 19 ods. 1 druhému pododseku ZEÚ nie je a ani nemá byť vyššia ako zvyčajne. Toto ustanovenie má totiž už v sebe zabudovanú dosť vysokú vecnú hranicu na konštatovanie jeho porušenia.( 53 )

97. Povedané inými slovami, určenie hranice prípustnosti musí byť podľa mňa zarámcované všeobecnými zásadami upravujúcimi prípustnosť prejudiciálnych otázok v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

98. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci mechanizmu spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedeného článkom 267 ZFEÚ musí byť požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, o ktorej rozhoduje.( 54 )

102. Ak však vnútroštátny súd takto poukazuje na európsky pôvod príslušných finančných prostriedkov, ktorý nebol konštatovaný ani vnútroštátnymi trestnými súdmi, ani namietaný účastníkmi konania vo veci samej a ktorý možno nikdy nebude preukázaný, je potrebné poznamenať, že Súdny dvor už uviedol, že prejudiciálne otázky, v ktorých sa uvádza, že súd, ktorý ich položil, nemôže zistiť porušenie práva Únie, pretože mu to neumožňuje vnútroštátne procesné právo, nie sú hypotetické.( 57 ) Podľa môjho názoru o takýto prípad ide v druhej otázke v tejto veci.

103. Šiesta a ôsma prejudiciálna otázka sa týkajú ustanovení LOA, ktoré ukladajú vnútroštátnym súdom povinnosť prijať rozhodnutie o oslobodení od zodpovednosti v oblasti verejných financií a zrušiť predbežné opatrenia do dvoch mesiacov, hoci Súdny dvor, ktorému bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ešte nevydal svoje rozhodnutie. Výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, o ktorý sa žiada, sa mi zdá ako objektívna potreba pre rozhodnutie, ktoré má prijať vnútroštátny predkladajúci súd, keďže predbežné rozhodnutie, ktoré má byť vydané, môže ovplyvniť rozhodnutie o zrušení alebo zachovaní predbežných opatrení.

104. Zastávam preto názor, že druhá, šiesta a ôsma otázka položená Súdnemu dvoru v prejednávanej veci by sa mali považovať za prípustné.

105. Pokiaľ ide o siedmu prejudiciálnu otázku, táto sa týka ustanovenia LOA, ktoré stanovuje, že rozhodnutie, ktorým sa fyzické a právnické osoby oslobodzujú od ich zodpovednosti v oblasti verejných financií, prijme vnútroštátny súd na jednej strane po vypočutí prokuratúry a poškodených verejnoprávnych subjektov s výnimkou subjektu, ktorý podal žalobu vo verejnom záujme, a na druhej strane bez toho, aby mohol posúdiť dôkazné prostriedky na určenie, či sa žalovaní vo veci samej dopustili skutkov, za ktoré sa im má vyvodiť zodpovednosť.

1) Úvodné pripomienky

111. Skôr než sa budem zaoberať podstatou jednotlivých otázok položených v prejednávanej veci z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je potrebné uviesť niekoľko informácií týkajúcich sa obsahu ochrany poskytovanej týmto ustanovením.

112. V rozsudku ASJP Súdny dvor na jednej strane konštatoval, že v článku 19 ZEÚ sa presnejšie vyjadruje hodnota právneho štátu uvedená v článku 2 ZEÚ, a na druhej strane, že zásada účinnej súdnej ochrany práv osôb podliehajúcim súdnej právomoci, ktoré vyplývajú z práva Únie a na ktoré sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti potvrdená v článku 47 Charty.( 58 ) Toto posledné uvedené konštatovanie ho viedlo k tomu, aby v neskoršom rozsudku uviedol, že pri výklade článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ sa musí „náležite [zohľadniť]“ článok 47 Charty.( 59 )

113. Pokiaľ ide o vymedzenie vecného obsahu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, Súdny dvor chápe vzťah medzi týmito dvoma ustanoveniami takto: „Zatiaľ čo článok 47 Charty prispieva k dodržiavaniu práva na účinnú súdnu ochranu každej osoby podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá sa v danom prípade dovoláva práva, ktoré jej vyplýva z práva Únie, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ má za cieľ zabezpečiť, aby systém prostriedkov nápravy zavedený každým členským štátom zaručoval účinnú právnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo EÚ.“( 60 )

114. Podľa Súdneho dvora predpokladom priznania práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v článku 47 Charty v danom prípade okrem iného predpokladá, že osoba, ktorá ho uplatňuje, sa dovoláva práv alebo slobôd zaručených právom Únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.( 61 )

119. Z druhého rozsudku však vyplýva, že porušenie práva na obhajobu môže samo osebe viesť k porušeniu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, išlo o vnútroštátne ustanovenie, ktoré v trestnom konaní začatom proti viacerým obvineným z dôvodu ich účasti v tej istej organizovanej zločineckej skupine podmieňovalo súdne schválenie dohody o vine a treste uzavretej medzi jedným z obvinených a prokurátorom v priebehu súdnej fázy tohto konania súhlasom všetkých spoluobvinených.

120. Súdny dvor založil svoju odpoveď predovšetkým na konštatovaní, že zásada účinnej súdnej ochrany je porušená, ak sa súdne rozhodnutie zakladá na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa nemohli vyjadriť. Dospel tak k záveru, že nedošlo k porušeniu, keďže cieľom predmetného ustanovenia bolo práve zaručiť právo obvinených na obhajobu, ktorí s ohľadom na to, že neuznali svoju vinu, mali byť súdení v neskoršom trestnom konaní vzhľadom na informácie, ktoré sa ich týkajú, ktoré môžu byť uvedené v dohode o vine a treste uzavretej obvineným, ktorý uznal svoju vinu, ale aj na vyhlásenia, ktoré obvinený môže predložiť ako svedok.( 65 )

121. Z preskúmanej judikatúry podľa môjho názoru vyplýva, že vecný obsah článku 19 ods. 1 druhého pododseku Zmluvy o EÚ je zhodný s obsahom článku 47 Charty.( 66 ) Vzhľadom na to sa domnievam, že porušenie článku 19 ods. 1 druhého pododseku Zmluvy o EÚ možno konštatovať len vtedy, ak je údajná nezlučiteľnosť závažná alebo má systémový charakter.( 67 ) S cieľom určiť, či je to tak, súhlasím s generálnym advokátom Bobekom, že „zásadnou otázkou je,… či (jednorazový alebo opakujúci sa) problém, na ktorý bol Súdny dvor upozornený, môže ohroziť riadne fungovanie vnútroštátneho systému súdnictva a ohroziť tak schopnosť dotknutého členského štátu poskytnúť jednotlivcom dostatočné prostriedky nápravy“( 68 ).

126. Podľa ustálenej judikatúry záruky nezávislosti a nestrannosti podľa práva EÚ si vyžadujú pravidlá, najmä pokiaľ ide o zloženie daného orgánu a vymenúvanie, dĺžku funkčného obdobia a dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia sa z rozhodovania alebo odvolania jeho členov, aby sa odstránili akékoľvek oprávnené pochybnosti v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom.( 70 )

127. V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Ako poznamenáva vnútroštátny súd, pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie musia umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tým vylúčiť neexistenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci.( 71 )

128. Ak sa rozšíri tento prístup judikatúry na prejednávanú vec, procesné ustanovenie, akým je článok 10 ods. 2 druhý pododsek LOA, môže predstavovať nepriamy vplyv, ktorý môže ovplyvniť rozhodnutia prijaté dotknutými súdmi, a tým porušiť požiadavku nezávislosti vyplývajúcu z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Chcel by som spresniť, že konštatovanie takéhoto nedodržania si vyžaduje nielen to, aby lehota uvedená v dotknutom vnútroštátnom procesnom ustanovení bola príliš krátka, ale aj to, aby táto lehota mala záväznú povahu. Ak by to tak bolo, táto lehota by mohla zbaviť tieto súdy právomoci vykonať všetky dôkazné prostriedky potrebné na overenie, či spreneverené finančné prostriedky v danej veci sa majú považovať za finančné zdroje Únie.

132. Za predpokladu, že by sa maximálna dvojmesačná lehota stanovená v článku 10 ods. 2 druhom pododseku LOA mohla považovať za neprimerane krátku, oprávnené subjekty sa zhodujú na tom, že voči sudcom, ktorí túto lehotu nedodržia, môže byť vyvodená disciplinárna zodpovednosť podľa článku 418 ods. 11 LOPJ. V tejto súvislosti uvádzam, že tento článok stanovuje neodôvodnené prieťahy pri začatí alebo prejednávaní konania alebo veci pred sudcom alebo inou úradnou osobou pri výkone ich funkcie ako hrubú nedbanlivosť, pokiaľ nejde o obzvlášť hrubú nedbanlivosť . ( 74 ) Inými slovami, nezdá sa, že by samotné nedodržanie uvedenej lehoty malo za následok uloženie disciplinárnych sankcií ( 75 ) , čo svedčí o jeho orientačnej povahe. Článok 10 ods. 2 druhý pododsek LOA by tak mohol byť vykladaný v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, podľa ktorého španielske súdy môžu prekročiť maximálnu lehotu dvoch mesiacov na uplatnenie amnestie, ak nejde o „neodôvodnené prieťahy“ v zmysle článku 418 ods. 11 LOPJ, ako v prípade nariadenia dokazovania potrebného na určenie, či je amnestia uplatniteľná na skutky, ktoré sú predmetom preskúmania týmito súdmi.

133. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 10 ods. 2 druhý pododsek LOA, podľa ktorého každé rozhodnutie týkajúce sa uplatnenia amnestie v danej veci musí byť prijaté v lehote najviac dvoch mesiacov, pokiaľ táto lehota, ktorá má prekluzívnu povahu, neumožňuje vnútroštátnemu súdu nariadiť vykonanie dôkazných prostriedkov potrebných na určenie, či verejné prostriedky, ktoré sú predmetom úkonov vedúcich ku vzniku zodpovednosti v oblasti verejných financií, ktoré preskúmava, tvoria finančné zdroje Únie.

138. Pokiaľ ide o právo byť vypočutý, je potrebné pripomenúť, že toto právo zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu akéhokoľvek konania, ktoré môže viesť k správnemu rozhodnutiu, ktoré nepriaznivo ovplyvní jeho záujmy.( 77 ) Súdny dvor okrem toho rozhodol, že by bolo v rozpore s týmto právom, keby sa súdne rozhodnutie zakladalo na skutkových okolnostiach a dokumentoch, s ktorými sa samotné zmluvné strany alebo jedna z nich nemohli oboznámiť a ku ktorým teda nemohli zaujať stanovisko.( 78 )

139. Vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 13 ods. 3 LOA, je teda nezlučiteľné s právom byť vypočutý, ak sa účastník konania, ktorý podal opravný prostriedok vo verejnom záujme, nemohol oboznámiť so skutočnosťami a dokumentmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o oslobodení fyzických a právnických osôb od zodpovednosti v oblasti verejných financií, a nemal teda možnosť zaujať k nim stanovisko.

140. Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zbraní, táto zásada zahŕňa povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov, a to za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Táto zásada tak zaručuje zákonnosť práv a povinností týchto účastníkov konania, najmä pokiaľ ide o pravidlá upravujúce dokazovanie a kontradiktórnu diskusiu na súde.( 79 )

141. Pokiaľ ide o zásadu kontradiktórnosti, táto zásada vo všeobecnosti znamená právo účastníkov konania zaujať stanovisko k skutkovým okolnostiam a dokumentom, z ktorých bude vychádzať súdne rozhodnutie, ako aj vyjadriť sa k dôkazom a vyjadreniam predloženým súdu, ako aj k právnym dôvodom uplatneným ex offo zo strany súdu, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Na splnenie požiadaviek súvisiacich s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania mohli kontradiktórne vyjadriť tak k skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym skutočnostiam, ktoré sú z hľadiska konania kľúčové.( 80 )

145. Pokiaľ ide o druhú časť tejto otázky, treba uviesť, že právny mechanizmus kritizovaný vnútroštátnym súdom sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou každej amnestie. Ak sa preukáže, že predmetné správanie patrí do pôsobnosti amnestie, súd, na ktorý bol podaný opravný prostriedok, nemôže pokračovať v preskúmavaní veci, ktorá mu bola predložená. Musí prijať rozhodnutie o skončení konania, aby bola vec vyradená zo zoznamu vecí.( 82 )

146. Za predpokladu, že vnútroštátny súd tak vyjadrí pochybnosť o zlučiteľnosti článku 13 ods. 3 LOA s právom na obhajobu, keďže nestanovuje, že žalovaní vo veci samej sa môžu vzdať amnestie, stačí konštatovať, že sa nezdá, že by toto právo ukladalo súdom, aby uvedeným účastníkom konania priznali takúto možnosť vzdania sa.

147. Vzhľadom na tieto úvahy vzhľadom na prvú časť siedmej otázky navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 13 ods. 3 LOA, v rozsahu, v akom toto ustanovenie ukladá vnútroštátnym súdom, aby pred vydaním rozhodnutia, ktorým sa fyzické a právnické osoby oslobodzujú od ich zodpovednosti, vypočuli výlučne subjekty verejného sektora poškodené stratou verejných financií spojených s amnestovanými skutkami a prokuratúru, s vylúčením účastníkov konania, ktorí podali žalobu vo verejnom záujme.

148. Pokiaľ ide o druhú časť tejto otázky, navrhujem odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ nebráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 13 ods. 3 LOA, v rozsahu, v akom toto ustanovenie ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť prijať rozhodnutie, ktorým sa fyzické a právnické osoby oslobodzujú od ich zodpovednosti v oblasti verejných financií, bez toho, aby bola týmto súdom ponechaná možnosť posúdiť dôkazy s cieľom určiť, či sa tieto osoby dopustili skutkov, za ktoré sa uplatňuje ich zodpovednosť v oblasti verejných financií.

154. Podľa názoru vnútroštátneho súdu by spoločné uplatnenie týchto ustanovení mohlo mať za následok, že tento súd bude nútený prijať rozhodnutie o zbavení zodpovednosti v oblasti verejných financií a zrušiť predbežné opatrenia predtým, ako Súdny dvor prípadne vydá svoje rozhodnutie v prejudiciálnom konaní. Podľa vnútroštátneho súdu to možno vyvodiť z desiateho a jedenásteho odseku oddielu V preambuly LOA, ktoré vyžadujú, aby sudcovia „bezodkladne zrušili prijaté opatrenia obmedzujúce práva… aj v prípade prípadného prerušenia tohto konania“ (desiaty odsek) bez toho, aby formálna požiadavka, podľa ktorej „toto ustanovenie je v súlade s… návrhom na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 [ZFEÚ]“ (jedenásty odsek), bola dostatočná na to, aby v prípade podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania garantovala prerušenie konania. Tieto pochybnosti vznikajú s cieľom zabezpečiť účinnosť konečného rozhodnutia, ktoré Súdny dvor prípadne vydá v odpovedi na prejudiciálne otázky uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

155. Ôsmu otázku treba podľa môjho názoru chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa pýta, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 267 ZFEÚ a článok 23 prvý odsek Protokolu (č. 3) o štatúte Súdneho dvora Európskej únie bránia takým vnútroštátnym ustanoveniam, akými sú článok 8 ods. 3, článok 10 a článok 13 ods. 3 LOA, v rozsahu, v akom tieto ustanovenia ukladajú vnútroštátnym súdom povinnosť prijať rozhodnutie o zbavení zodpovednosti v oblasti verejných financií a zrušiť predbežné opatrenia v lehote najviac dvoch mesiacov, hoci Súdny dvor, na ktorý bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ešte nevydal svoje rozhodnutie.

158. Komisia vo svojich písomných pripomienkach zdôrazňuje, že hoci článok 10 ods. 2 druhý pododsek LOA výslovne nevylučuje možnosť vnútroštátneho súdu prerušiť plynutie dvojmesačnej lehoty počas obdobia, v priebehu ktorého Súdny dvor preskúma návrh na začatie prejudiciálneho konania, príslušný vnútroštátny legislatívny kontext charakterizovaný zrušením článku 43a LEC naznačuje, že táto možnosť mu nie je priznaná. Ak by to tak bolo, je jasné, že takéto pravidlo by nebolo zlučiteľné s ustanoveniami práva Únie uvedenými v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov. Povinnosť uložená vnútroštátnym súdom legislatívnou cestou prijať rozhodnutie o uplatnení amnestie (s účinkami spojenými s právnou silou rozhodnutej veci) v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov, ktorá bráni prerušeniu plynutia tejto lehoty v prípade, že vnútroštátny súd podá návrh na začatie prejudiciálneho konania, by tomuto súdu neumožnila dosiahnuť súlad s rozhodnutím vydaným Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní, čím by toto konanie bolo zbavené akéhokoľvek potrebného účinku.

159. Pokiaľ ide o povinné zrušenie skôr nariadených predbežných opatrení stanovených v článku 8 ods. 3 LOA, musím uznať, že znenie desiateho a jedenásteho odseku oddielu V preambuly toho istého zákona vedie k záveru, že tento zákon ukladá zrušenie týchto predbežných opatrení, a to aj v prípade, že by vnútroštátne konanie bolo prerušené z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

160. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že plná účinnosť práva Únie podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby súd rozhodujúci o spore, ktorý sa spravuje týmto právom, mohol nariadiť predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť budúceho súdneho rozhodnutia. Ak by totiž vnútroštátny súd, ktorý prerušil konanie až dovtedy, kým Súdny dvor neodpovie na jeho prejudiciálnu otázku, nemohol nariadiť predbežné opatrenia platné až do vydania jeho rozhodnutia v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora, potrebný účinok systému zavedeného v článku 267 ZFEÚ by bol oslabený.( 85 ) Z toho vyplýva, že ak to považuje za potrebné, vnútroštátny súd musí mať možnosť prijať alebo prípadne ponechať v platnosti predbežné opatrenia až do vydania rozhodnutia, ktoré prijme na základe odpovede Súdneho dvora na jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania.

V. Návrh

164. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal de Cuentas (Dvor audítorov, Španielsko), takto:

1. Článok 325 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni zániku zodpovednosti stanovenej v Ley Orgánica 1/2024 de amnistía para la normalización institucional, política y social en Cataluña rganickým (zákon č. 1/2024 o amnestii na účely inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácie v Katalánsku) z 10. júna 2024 za také skutky v oblasti verejných financií, ktoré nemajú trestnoprávnu povahu a poškodzujú finančné záujmy Únie v prípade neexistencie priamej súvislosti medzi týmito skutkami a súčasným alebo potenciálnym znížením príjmov, ktoré má rozpočet Únie k dispozícii.

2. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 10 ods. 2 druhý pododsek organického zákona č. 1/2024 z 10. júna 2024, podľa ktorého každé rozhodnutie týkajúce sa uplatnenia amnestie v danej veci musí byť prijaté v lehote najviac dvoch mesiacov, pokiaľ táto lehota, ktorá má prekluzívnu povahu, neumožňuje vnútroštátnemu súdu nariadiť vykonanie dôkazných prostriedkov potrebných na určenie, či verejné prostriedky, ktoré sú predmetom skutkov vedúcich ku vzniku zodpovednosti v oblasti verejných financií, ktoré preskúmava, tvoria finančné zdroje Únie.

3. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

– bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 13 ods. 3 organického zákona č. 1/2024 z 10. júna 2024 v rozsahu, v akom toto ustanovenie ukladá vnútroštátnym súdom, aby pred vydaním rozhodnutia, ktorým sa fyzické a právnické osoby oslobodzujú od ich zodpovednosti, vypočuli výlučne subjekty verejného sektora poškodené stratou verejných financií spojených s amnestovanými skutkami a Ministerio Fiscal (prokuratúru) s vylúčením účastníkov konania, ktorí podali žalobu vo verejnom záujme,

5 Pokiaľ ide o podrobný historický vývoj týkajúci sa amnestie, pozri návrhy, ktoré dnes prednášam v súvisiacej veci C‑666/24, Associación Catalana de Víctimes de Organitzacions Terroristes (ACVOT).

6 Pozri BECCARIA, C.: Dei delitti e delle pene . Livorno, 1764, kapitola XLVI s názvom „Milosti“, najmä táto časť: „Ak vezmeme do úvahy, že milosrdenstvo, cnosť zákonodarcu a nie vykonávateľa zákonov, musí byť v zákonníku jasne vyjadrené, aby bolo vylúčené z rozsudkov; ak sa zamyslíme nad tým, že keď ľuďom ukážeme odpustené zločiny, za ktoré nebol nevyhnutným dôsledkom trest, živíme v nich nádej v beztrestnosť, prinútime ich vnímať trestanie ako akty násilia a nie spravodlivosti, ako môžeme očakávať, že panovník udelí zločincom milosť?“ [voľný preklad]

7 Pozri HUGO, V.: Actes et paroles. Depuis l’exil. 1871 – 1876. Paris: Hetzel, Vol. 6, Kapitola XXXII s názvom „Amnestia v Senáte“, Prejav, ktorý predniesol Victor Hugo na zasadnutí konanom v pondelok 22. mája 1876, s. 154 – 169, najmä táto časť: „Páni, v časoch nezhôd sa na spravodlivosť odvolávajú všetky strany. Nepatrí nikomu. Pozná len samu seba. Je božsky slepá voči ľudským vášňam. Je strážkyňou všetkých a nie je nikoho služobníčkou. Spravodlivosť sa nemieša do občianskych vojen, ale neignoruje ich a zasahuje do nich. A viete, kedy k tomu dochádza? Potom. Necháva konať špeciálne súdy a keď tieto skončia, začne konať ona. Vtedy si zmení meno a volá sa milosť“ (s. 157).

8 BOE č. 141 z 11. júna 2024, s. 67764.

9 BOE č. 311 z 29. decembra 1978, s. 29313.

10 Rozsudok 137/2025 du Tribunal Constitucional (Ústavný súd), Pleno [BOE č. 183, z 31. júla 2025, s. 103781 (ES:TC:2025:137)].

17 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Daka a i. (C‑422/23, C‑455/23, C‑459/23, C‑486/23 a C‑493/23, EU:C:2025:592, bod 53 a citovaná judikatúra).

18 Pozri rozsudok z 21. januára 2020, Banco de Santander (C‑274/14, ďalej len „rozsudok Banco de Santander“, EU:C:2020:17, body 61 a 62, ako aj citovaná judikatúra).

19 Pozri článok 26 ods. 1 a 2 LOTCU.

20 Pozri v tomto zmysle rozsudok Banco de Santander (body 72 až 77).

21 V rozsudku z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) (C‑665/20 PPU, EU:C:2021:339, bod 93), Súdny dvor rozhodol, že amnestia, ktorá „má vo všeobecnosti za cieľ odstrániť trestnosť činov, na ktoré sa vzťahuje, má ten následok, že trestný čin už nebude možné trestne stíhať, a pokiaľ už došlo k odsúdeniu, že uložený trest už nie je možné vykonať...“.

22 Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34).

26 Pozri článok 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16), článok 13 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 328, 2006, s. 59), článok 19 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27) a článok 19 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania rozsudkov a probačných rozhodnutí na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 2008, s. 102).

27 Rozsudok zo 16. decembra 2021 (C‑203/20, ďalej len „rozsudok AB“, EU:C:2021:1016).

28 Ako je zakotvené v článku 50 Charty.

29 Rozsudok AB (body 40 až 42).

30 Rozsudok AB (body 74 a 75).

31 Rozsudok zo 17. júla 2008, Komisia/Taliansko (C‑132/06, EU:C:2008:412).

37 Rozhodnutie Komisie z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii (Ú. v. EÚ L 354, 2006, s. 56).

38 Pozri rozsudok Euro Box (body 188 až 190).

39 Rozsudok z 8. júna 2023 (C‑545/21, EU:C:2023:451).

40 Nariadenie Rady z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1260/1999 (Ú. v. EÚ L 210, 2006, s. 25).

41 Pozri rozsudok z 8. júna 2023, ANAS (C‑545/21, EU:C:2023:451, body 38 a 39).

42 Rozhodnutie Rady zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 163, 2007, s. 17).

48 Rozsudok z 27. februára 2018 (C‑64/16, ďalej len „rozsudok ASJP“, EU:C:2018:117).

49 Pozri rozsudok ASJP (bod 37).

50 Pozri rozsudok z 27. februára 2025, Sinalov (C‑16/24, EU:C:2025:116, bod 36).

51 Pozri rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 263).

52 Rozsudok z 24. júna 2019 (C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 52).

53 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek v spojených veciach Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. (C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:403, bod 146). Táto relatívne vysoká vecná hranica je systematickým znakom porušenia, ako to vysvetľujem v bode 121 vyššie.

60 Pozri rozsudky z 20. apríla 2021, Repubblika (C‑896/19, ďalej len „rozsudok Repubblika“, EU:C:2021:311, bod 52), a z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 73).

61 Pozri rozsudky Repubblika (bod 45) a z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 72).

62 Rozsudok z 15. júla 2021 (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 203).

63 Bod 70 tohto rozsudku.

64 Rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 213).

65 Pozri rozsudok PT (body 71 a 72).

72 Benátska komisia, stanoviská č. 1167/2023 a 1168/2023 z 18. marca 2024 o požiadavkách na právny štát, pokiaľ ide o amnestie, najmä so zreteľom na návrh španielskeho parlamentného zákona „organický zákon Katalánska o amnestii o inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácii“ [CDL‑AD(2024)003, bod 81].

73 Benátska komisia, stanovisko č. 710/2012 z 11. marca 2013 o ustanoveniach týkajúcich sa politických väzňov v zákone o amnestii Gruzínska [CDL‑AD(2013)009, body 43 až 46].

74 V oboch prípadoch budú dotknutí sudcovia sankcionovaní v súlade s článku 420 toho istého zákona.

75 Pozri tiež Benátska komisia, stanoviská č. 1167/2023 a 1168/2023 z 18. marca 2024 o požiadavkách na právny štát týkajúcich sa amnestie, najmä vzhľadom na návrh španielskeho parlamentného zákona „o organickom zákone Katalánska o amnestii o inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácii“ [CDL‑AD(2024)003, bod 105], v ktorom v súvislosti s návrhom zákona Benátska komisia uvádza: „Článok 10 návrhu zákona o amnestii stanovuje prednostné a naliehavé vybavovanie žiadostí o uplatnenie zákona o amnestii. Príslušné rozhodnutia sa prijmú „prednostne a naliehavo“, „do dvoch mesiacov“. Komisia v tejto súvislosti oceňuje, že v prípade nedodržania tejto lehoty nebudú vyvodené žiadne dôsledky, vrátane disciplinárnych sankcií...“.

76 Hoci vnútroštátny súd odkazuje aj na článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry právo Únie neupravuje vzťahy medzi EDĽP a právnymi poriadkami členských štátov a ani nestanovuje dôsledky, ktoré má vnútroštátny súd vyvodiť v prípade rozporu medzi právami zaručenými týmto dohovorom a vnútroštátnou právnou normou (pozri najmä rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 44). Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc vykladať ustanovenia EDĽP.

83 Pozri rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, body 274 a 275, ako aj citovaná judikatúra).

84 Pozri rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. (C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 29 a citovaná judikatúra).

85 Pozri rozsudok zo 6. októbra 2021 W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie) (C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 142 a citovaná judikatúra).

86 Rozsudok Euro Box (bod 257).