C-528/24

62024CC0528

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 4. decembra 2025 ( 1 )

Vec C‑528/24 [Boothnesse] ( i )

LQ,

I. Úvod

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej ( 2 ) (ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“) v spojení s článkami 47, 48 a 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2.

Zásada špeciality ( 3 ), základná právna záruka pri vydávaní a odovzdávaní, je stanovená v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci, ktorý stanovuje, že odovzdaná osoba sa s výnimkou určitých prípadov nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred odovzdaním tejto osoby ako pre ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná.

3.

A. Dohoda o obchode a spolupráci

6.

Článok 4 dohody o obchode a spolupráci, nazvaný „Medzinárodné právo verejné“, v odseku 1 stanovuje:

„Ustanovenia tejto dohody a akejkoľvek doplnkovej dohody sa vykladajú v dobrej viere v súlade s ich zvyčajným významom v daných súvislostiach a vzhľadom na predmet a účel dohody v súlade s obyčajovými pravidlami výkladu medzinárodného práva verejného vrátane tých, ktoré sú kodifikované vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve uzavretom vo Viedni 23. mája 1969 [(ďalej len ‚Viedenský dohovor‘) ( 5 )].“

7.

Článok 524 dohody o obchode a spolupráci, nazvaný „Ochrana ľudských práv a základných slobôd“, stanovuje:

9.

Článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci stanovuje:

„Vykonanie zatýkacieho rozkazu vykonávajúcim justičným orgánom môže podliehať týmto zárukám:

…

c)

ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci justičný orgán môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu, požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní.“

Článok 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci stanovuje:

„Ak vykonávajúci justičný orgán považuje informácie, ktoré mu poskytol vydávajúci štát, za nedostatočné na to, aby mohol o odovzdaní rozhodnúť, požiada, aby mu boli urýchlene poskytnuté potrebné dodatočné informácie, najmä so zreteľom na články 597, 600 až 602, 604 a 606, a môže stanoviť lehotu na ich doručenie…“

12.

Článok 625 dohody o obchode a spolupráci, nazvaný „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“, stanovuje:

„1. Spojené kráľovstvo a Únia konajúca v mene ktoréhokoľvek zo svojich členských štátov môžu Osobitnému výboru pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva a justičnú spoluprácu [(ďalej len ‚Osobitný výbor‘)] oznámiť, že vo vzťahoch s inými štátmi, na ktoré sa vzťahuje rovnaké oznámenie, sa predpokladá existencia súhlasu s trestným stíhaním, odsúdením alebo so zadržaním osoby na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia za trestný čin, ktorý bol spáchaný pred odovzdaním osoby a ktorý nie je trestným činom, pre ktorý bola táto osoba odovzdaná, pokiaľ v konkrétnom prípade vykonávajúci justičný orgán vo svojom rozhodnutí o odovzdaní neuvedie inak.

2. Odovzdaná osoba sa s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred odovzdaním tejto osoby ako pre ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná.

osob[e] by mohol byť uložený trest alebo opatrenie, ktoré nezahŕňa pozbavenie slobody, najmä finančnému trestu alebo opatreniu, ktoré nahrádza finančný trest, aj keď by trest alebo opatrenie mohlo viesť k obmedzeniu osobnej slobody osoby;

e)

osoba súhlasila s odovzdaním, zároveň, ako sa vzdala nároku na uplatnenie zásady špeciality podľa článku 611;

f)

osoba sa po odovzdaní výslovne vzdala nároku na uplatnenie zásady špeciality v súvislosti s určitými trestnými činmi spáchanými pred jej odovzdaním; vzdanie sa musí vykonať pred príslušným justičným orgánom vydávajúceho štátu a musí sa zaznamenať v súlade s vnútroštátnym právom tohto štátu; vzdanie sa musí byť formulované spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dotknutá osoba ho vyjadrila dobrovoľne a pri plnom uvedomení si následkov; na tento účel má osoba právo na obhajcu a

g)

14.

Proti LQ, NT a RM, odvolateľom, je vo Veľkej Británii vedené trestné konanie za podvod, ktorý údajne spáchali ako spoluvlastníci a konatelia spoločnosti. Údajné podvodné konanie podrobne opísané v zatykači spočíva v skreslení a vykonaní zbytočných (a častých) sanačných prác, za ktoré účtovali predražené sumy majiteľom nehnuteľností, prevažne starším osobám.

15.

V marci 2021 vydal Reading Crown Court (Korunný súd Reading, Spojené kráľovstvo) príkazy na obmedzenie nakladania s majetkom s cieľom zabezpečiť, aby bol majetok spoločnosti a LQ, NT a RM k dispozícii ako odškodnenie pre údajných poškodených v prípade odsúdenia obvinených. ( 7 ) Dňa 5. augusta 2021 tento súd rozhodol, že LQ, NT a RM porušili príkazy na obmedzenie nakladania s majetkom, a následne každého z nich v neprítomnosti odsúdil za pohŕdanie súdom, pričom každému žalovanému uložil trest odňatia slobody na šesť mesiacov.

16.

Dňa 6. decembra 2022 Portsmouth Magistrates’ Court (Magistrátny súd Portsmouth, Spojené kráľovstvo), súdny orgán, vydal tri zatykače na základe dohody o obchode a spolupráci, v ktorých žiadal o odovzdanie LQ, NT a RM na účely stíhania za trestné činy podvodu. V zatykačoch tento súdny orgán uviedol, že keďže porušenie opatrení na zmrazenie majetku nepredstavuje podľa anglického práva trestný čin, zistenie Reading Crown Court (Korunný súd Reading), podľa ktorého odvolatelia porušili rozhodnutie o zmrazení majetku a dopustili sa pohŕdania súdom, neznamená, že takéto skutky predstavujú trestné činy, v dôsledku čoho treba vychádzať z toho, že tieto zatykače boli vydané výlučne na účely stíhania za podvod. ( 8 )

20.

V odvolacom konaní odvolatelia tvrdili, že pojem „trestný čin“ v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci by mal mať autonómny význam, ktorý nevychádza z vnútroštátnej klasifikácie. Hoci pohŕdanie súdom nie je podľa anglického práva považované za trestný čin, odvolatelia tvrdia, že konanie svojou povahou a sankcia v dôsledku svojej závažnosti majú trestný charakter. Poukazujú na účel článku 625 dohody o obchode a spolupráci, ktorým je ochrana práva na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty. Tvrdia, že výklad pojmu „trestný čin“ musí byť v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), najmä s kritériami stanovenými v rozsudku Engel, ( 9 ) ktoré berú do úvahy klasifikáciu trestného činu v domácom práve, jeho povahu a prísnosť uloženého trestu. Odvolatelia zdôrazňujú, že posledné dve kritériá môžu samostatne postačovať na to, aby sa konanie považovalo za trestné v zmysle EDĽP, a na základe takých rozsudkov, akými sú Kyprianou v. Cyprus ( 10 ) a Benham v. Spojené kráľovstvo, ( 11 ) tvrdia, že v závislosti od uloženého trestu sa môže na konania vo veci pohŕdania súdom vzťahovať ochrana upravená v článku 6 EDĽP.

21.

Naopak, odporca tvrdí, že analógia s článkom 6 EDĽP je nesprávna. Tvrdí, že EDĽP požaduje spoločný štandard na určenie trestnoprávnych obvinení naprieč zmluvnými štátmi, ale že ustanovenia o odovzdávaní osôb v dohode o obchode a spolupráci a v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/584/SVV ( 12 ) majú odlišný účel, založený na vzájomnej dôvere a rešpektovaní vnútroštátnej klasifikácie. Podľa odporcu zásada obojstrannej trestnosti a zásada špeciality ukazujú, aké dôležité je, či jednotlivé štáty kvalifikujú určité konanie ako trestný čin alebo inak. Napriek tomu odporca uznáva, že ak by pojem „trestný čin“ mal autonómny význam, posledné kritérium stanovené v rozsudku Engel, teda prísnosť trestu, by mohlo pre jeho postoj predstavovať problém, keďže uloženie šesťmesačného trestu za pohŕdanie súdom pravdepodobne povedie k jeho klasifikácii ako trestného činu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

24.

Za týchto okolností Supreme Court (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Vzťahujú sa ustanovenia hlavy VII [tretej časti dohody o obchode a spolupráci] týkajúce sa ‚odovzdania‘ len na trestné stíhanie a/alebo na výkon trestu/ochranného opatrenia, ktoré boli uložené za trestné činy?

2.

V článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci, v ktorom sa stanovuje, že s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 1 a 3 článku 625 ,odovzdaná osoba sa… nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred odovzdaním tejto osoby ako pre ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná‘, pojem ‚trestný čin‘ znamená 1. trestný čin v zmysle práva vydávajúceho štátu alebo 2. trestný čin v zmysle práva vykonávajúceho štátu alebo 3. má v práve Európskej únie autonómny význam?

IV. Konanie na Súdnom dvore

25.

Písomné pripomienky predložili LQ, NT a RM, Írsko a Európska komisia. Dňa 11. septembra 2025 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli tieto strany vypočuté.

V. Analýza

26.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Začnem tým, že načrtnem poradie a vnútornú logiku otázok položených vnútroštátnym súdom (časť A). Potom sa budem zaoberať ich hmotnoprávnym preskúmaním, pričom začnem výkladom zásady špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci a významom základných práv v tomto kontexte (časť B). Nakoniec sa budem venovať otázke, či špecifické konanie a príslušná sankcia – konkrétne trest odňatia slobody za pohŕdanie súdom, ktoré právo vydávajúceho štátu považuje za občianskoprávnu záležitosť – patria do pôsobnosti článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci (časť C).

Naopak, piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci bráni odovzdaniu v prípade, že bola osoba odsúdená na šesť mesiacov odňatia slobody za pohŕdanie súdom, ale o jej odovzdanie sa nežiada na účely výkonu tohto trestu, pretože vydávajúci štát považuje pohŕdanie súdom za občianskoprávnu vec, a nie za trestný čin. Táto otázka teda vychádza z konkrétneho scenára zahŕňajúceho trest odňatia slobody za pohŕdanie súdom, ktorý vydávajúci štát klasifikuje ako občianskoprávny, a predstavuje uplatnenie výkladového rámca, ktorým sa zaoberajú prvé štyri otázky.

30.

Uplatnenie článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci však predpokladá, že správanie, ktoré viedlo k odňatiu slobody – v tomto prípade pohŕdanie súdom v občianskoprávnom konaní v dôsledku nedodržania príkazov na obmedzenie nakladania s majetkom, za ktoré bol uložený trest odňatia slobody – patrí pod pojem „trestný čin“ v zmysle tohto ustanovenia. Na druhej strane, ak toto správanie nepatrí do pôsobnosti tohto pojmu, zásada špeciality sa jednoducho neuplatní. V takom prípade by nebolo potrebné zaoberať sa otázkou, či táto zásada vylučuje odovzdanie osoby, keďže právne podmienky na jej uplatnenie by neboli splnené.

31.

Nakoniec je tiež zrejmé, že piatu otázku nemožno riešiť izolovane, lebo táto otázka predpokladá, že príslušné správanie, konkrétne pohŕdanie súdom v občianskoprávnom konaní, už bolo klasifikované ako „trestný čin“ v zmysle článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci. Práve kritériá na určenie tejto klasifikácie sú predmetom prvých štyroch otázok.

Samotné znenie článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci výslovne neuvádza, či má byť pojem „trestný čin“ definovaný v súlade s právom vydávajúceho štátu alebo s právom vykonávajúceho štátu, prípadne či sa má vykladať autonómne. Pojem „trestný čin“ je teda potrebné vykladať v širšom kontexte dohody o obchode a spolupráci a zásady špeciality.

1.

Všeobecný rámec na výklad dohody o obchode a spolupráci

a)

Nástroj medzinárodného práva verejného

35.

Nakoniec treba poukázať na to, že článok 5 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci stanovuje, že jej ustanovenia vo všeobecnosti jednotlivcom priamo neudeľujú práva ani neukladajú povinnosti. Toto ustanovenie však výslovne upravuje výnimku, „pokiaľ ide o [Európsku úniu]“, pre tretiu časť dohody o obchode a spolupráci. Článok 625 dohody o obchode a spolupráci, ktorý stanovuje zásadu špeciality, je súčasťou hlavy VII tretej časti, nazvanej „Odovzdávanie osôb“. Táto zámerná voľba znenia naznačuje, že v rámci právneho poriadku EÚ môžu ustanovenia tretej časti vyvolávať priamy účinok, a preto sa na ne môžu odvolávať jednotlivci, pokiaľ spĺňajú bežné kritériá pre priamy účinok medzinárodných dohôd stanovené v judikatúre Súdneho dvora. ( 16 ) Inými slovami, záležitosti patriace do pôsobnosti tretej časti dohody o obchode a spolupráci a do rámca Európskej únie sú spôsobilé zakladať pre jednotlivcov práva, ktorých sa môžu dovolávať na vnútroštátnych súdoch, napriek všeobecnému vylúčeniu priameho účinku v iných častiach dohody o obchode a spolupráci.

b)

Vzájomná spolupráca podliehajúca zárukám

38.

Zistenia Súdneho dvora v rozsudku Alchaster I sú na pochopenie zásady špeciality rozhodujúce. ( 17 ) Súdny dvor vysvetlil, že na rozdiel od režimu európskeho zatykača (EZ), ktorý je založený na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, dohoda o obchode a spolupráci zavádza režim vzájomnej spolupráce podliehajúcej zárukám.

39.

41.

Navyše v rozsudku Alchaster I súd zdôraznil, že režim odovzdávania osôb podľa dohody o obchode a spolupráci zahŕňa výnimky a individuálne záruky v oblasti ľudských práv – vrátane tých, ktoré sú založené na politickej povahe trestného činu, štátnej príslušnosti a rizikách pre základné práva –, ktoré nemajú ekvivalent v EZ. ( 23 ) Tieto výnimky nie sú podmienené zistením systémových nedostatkov. ( 24 )

42.

Súdny dvor predovšetkým zdôraznil, že dohoda o obchode a spolupráci obsahuje výnimky a dodatočné záruky, aké sú uvedené v článkoch 602 a 603 a článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci, ktoré sa nenachádzajú v rámcovom rozhodnutí 2002/584. Rozsudok Alchaster I uvádza, že rámec dohody o obchode a spolupráci si vyžaduje preskúmanie ex ante platných právnych záruk a obmedzení v konkrétnom prípade. ( 25 ) Z toho vyplýva, že súdy EÚ musia vykonať individuálne posúdenie rizika z hľadiska Charty. Súdny dvor dospel k záveru, že tento režim si vyžaduje nezávislé posúdenie vykonávajúcim súdnym orgánom bez uplatnenia všeobecnej domnienky dôvery. ( 26 )

43.

Toto rozlíšenie má vplyv na to, ako sa chápe zásada špeciality: teda nie ako automatický predpoklad dodržiavania zo strany vydávajúceho štátu, ale ako záruka, ktorú vykonávajúci orgán aktívne posúdi a zabezpečí pri plnení svojej povinnosti zabezpečiť rešpektovanie základných práv. Ako Súdny dvor zdôraznil v rozsudku Alchaster I, článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci výslovne oprávňuje vykonávajúci orgán požadovať ďalšie záruky, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade odovzdania čelila skutočnému ohrozeniu ochrany svojich základných práv. ( 27 )

Toto ustanovenie, ktoré upravuje zásadu špeciality podľa tejto dohody, odráža znenie a štruktúru článku 27 rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 30 ) Ako však Súdny dvor jasne uviedol v rozsudku Polydor a RSO Records, ( 31 ) rovnaké znenie v práve EÚ a medzinárodných dohodách neznamená automaticky jednotný výklad. Je to preto, že ustanovenia medzinárodnej dohody môžu sledovať odlišné ciele a uplatňovať sa v odlišnom právnom a inštitucionálnom kontexte. Judikatúra týkajúca sa zásady špeciality, ktorá vznikla v súvislosti s EZ, teda nemôže byť automaticky prenesená do rámca dohody o obchode a spolupráci, keďže tento rámec nahrádza vzájomnú dôveru, na ktorej je založený priestor bez vnútorných hraníc, systémom spolupráce podliehajúcej zárukám. ( 32 ) Pôsobnosť zásady špeciality podľa dohody o obchode a spolupráci treba namiesto toho určiť na základe doslovného, kontextového a teleologického výkladu samotnej dohody. ( 33 )

46.

Územná pôsobnosť zásady špeciality upravenej v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci, ktorá sa uplatňuje na vzťahy v oblasti odovzdávania osôb medzi Spojeným kráľovstvom a všetkými členskými štátmi EÚ, síce nie je predmetom prejednávanej veci, je však potrebné preskúmať osobnú, časovú a vecnú pôsobnosť tejto zásady, ktorým sa teraz budem postupne venovať.

a)

Osobná pôsobnosť

47.

Pokiaľ ide o práva udelené jednotlivcovi, režim EZ je založený na vysokom stupni vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ( 36 ) a to najmä v európskom priestore bez vnútorných hraníc. ( 37 ) Ako vysvetlil Súdny dvor, ( 38 ) táto dôvera ukladá každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo EÚ a najmä základné práva. ( 39 ) Táto základná domnienka súladu umožňuje zjednodušené postupy namiesto uplatňovania individuálne stanovených záruk alebo mechanizmov súhlasu.

51.

Naopak, základom tretej časti dohody o obchode a spolupráci je spolupráca v oblasti trestného práva, ako Súdny dvor jasne uviedol v rozsudku Alchaster I. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia 23 a článku 1 dohody o obchode a spolupráci je jej účelom posilniť bezpečnosť Európskej únie a Spojeného kráľovstva umožnením spolupráce v oblasti predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania, ako aj výkonu trestných sankcií. ( 40 ) Tento cieľ je zakotvený v tretej časti, ako potvrdzuje článok 522 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci. ( 41 ) Navyše podľa článku 524 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci je taká spolupráca založená na dodržiavaní demokracie, zásad právneho štátu a ochrany základných práv Európskou úniou, Spojeným kráľovstvom aj členskými štátmi, a to vrátane tých práv, ktoré zaručuje EDĽP. ( 42 )

52.

Hoci však má dohoda o obchode a spolupráci za cieľ udržiavať vysokú úroveň záruk pre jednotlivcov porovnateľnú s tými, ktoré musia byť zabezpečené v Európskej únii, uplatňuje sa, ako som už uviedla, ( 43 ) na základe vzájomnej spolupráce podliehajúcej zárukám, a nie vzájomnej dôvery. Na zabezpečenie účinnej ochrany základných práv je teda potrebné, aby boli záruky uvedené v dohode o obchode a spolupráci, najmä v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci, plne účinné a uplatňovali sa ako operatívne záruky v rámci postupu odovzdávania osôb.

55.

Postup odovzdávania osôb podľa dohody o obchode a spolupráci pozostáva z viacerých odlišných procesných fáz vrátane preskúmania žiadosti o odovzdanie, vykonania rozhodnutia o odovzdaní (alebo neodovzdaní) a postupu udeľovania súhlasu. Platné právne záruky sa môžu líšiť v závislosti od štádia procesu. Preto je dôležité objasniť časovú pôsobnosť článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci a jeho vzťah k následnému postupu udeľovania súhlasu stanovenému v článku 625 ods. 3 písm. g) a článku 625 ods. 4.

56.

Pokiaľ ide o časovú pôsobnosť, článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci sa uplatní pred odovzdaním a ako jeho podmienka: tvorí súčasť právneho rámca, ktorý stanovuje, či môže odovzdanie prebehnúť zákonne. Naopak, postup udeľovania súhlasu v článku 625 ods. 3 písm. g) a článku 625 ods. 4 dohody o obchode a spolupráci plní funkciu po odovzdaní osoby. Poskytuje mechanizmus, ktorým môže vydávajúci štát po odovzdaní požiadať vykonávajúci štát o súhlas na rozšírenie stíhania na iné trestné činy.

57.

Vzhľadom na odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku Alchaster I musí vykonávajúci súdny orgán vykonať preskúmanie ex ante , aby zabezpečil, že očakávané zaobchádzanie po odovzdaní osoby bude v súlade so zásadou špeciality. Otázkou, či sa zásada špeciality uplatní na prejednávanú vec, sa teda treba zaoberať pred odovzdaním osoby v rámci posúdenia z hľadiska Charty, ktoré uskutoční vykonávajúci sudca.

61.

Keďže tieto rozsudky sa týkajú právneho stavu, v ktorom už k odovzdaniu došlo, nie sú prispôsobené okolnostiam, za akých vykonávajúci súdny orgán ešte rozhoduje, či osobu odovzdať. Toto rozlíšenie potvrdzuje, že judikatúra súvisiaca s EZ, ktorá sa týka súhlasu po odovzdaní osoby, nemôže byť automaticky prenesená do fázy pred odovzdaním podľa dohody o obchode a spolupráci.

62.

V prejednávanej veci vykonávajúci súdny orgán stále rozhoduje, či odovzdanie povolí. Ak vyžiadaná osoba vznesie námietku počas konania pred odovzdaním, ako je to v tomto prípade, vzniká zásadný časový a procesný rozdiel. V takýchto námietkach pred odovzdaním jednotlivec nenamieta voči rozšíreniu pôsobnosti odovzdania ex post , ale námietka sa týka toho, či by malo byť odovzdanie vôbec povolené. Ak je teda podľa dohody o obchode a spolupráci vznesená námietka, že po odovzdaní by osobe hrozilo stíhanie alebo pozbavenie slobody za trestný čin, ktorý nie je uvedený v zatykači, posúdenie tejto námietky nevyhnutne prebieha pred odovzdaním a týka sa zákonnosti samotného rozhodnutia o odovzdaní.

63.

Zásada špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci tým, že zabezpečuje, že nesmie dôjsť k stíhaniu, odsúdeniu alebo pozbaveniu slobody nad rámec trestných činov schválených vykonávajúcim orgánom, chráni jednotlivcov pred svojvoľným alebo nepredvídateľným pozbavením slobody, čo je neoddeliteľná súčasť práv na slobodu a zákonnosť. Predstavuje teda nevyhnutnú procesnú záruku, ktorá úzko súvisí s právami na slobodu a zákonnosť.

Predovšetkým pokiaľ ide o článok 47 Charty, ktorý predstavuje opätovné potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany, vnútroštátne súdy musia byť schopné urobiť všetko potrebné na zabezpečenie plnej platnosti a účinnosti priamo účinných práv EÚ. ( 52 ) Článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci ako základná procesná záruka, ktorá je súčasťou práva EÚ, ( 53 ) priznáva takéto právo. Preto musí vykonávajúci súdny orgán mať právomoc a povinnosť zabezpečiť jeho dodržiavanie tým, že odmietne odovzdanie osoby alebo požiada o záväzné záruky tam, kde je pravdepodobné porušenie tejto záruky. Vnútroštátne ustanovenie alebo prax, ktorá by bránila tomuto orgánu vykonávať takú právomoc, by narušila účinnosť práva EÚ a bola by rozpore s článkom 47 Charty. ( 54 ) Článok 47 Charty teda predpokladá, že článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci je súdne vymáhateľný, pričom vykonávajúci orgán musí mať právomoc zabezpečiť jeho dodržiavanie.

c)

Vecná pôsobnosť

67.

Podľa môjho názoru vecná pôsobnosť zásady špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci zahŕňa dva odlišné, no navzájom prepojené rozmery. Prvý sa týka vymedzenia pojmu „trestný čin“, a to buď podľa práva vydávajúceho štátu, alebo podľa práva vykonávajúceho štátu, alebo autonómne podľa samotnej dohody. Druhý rozmer sa týka trestných činov zahrnutých v rozhodnutí o odovzdaní osoby vymedzujúcom hmotnoprávne hranice stíhania, ktoré môže zákonne nasledovať po odovzdaní.

1) Pojem „trestný čin“ v zmysle článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci

Podľa môjho názoru takýto úzky výklad nemožno prijať. Po prvé a predovšetkým je dohoda o obchode a spolupráci neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku EÚ, ( 55 ) a preto musí byť jej výklad v súlade s Chartou, ktorá sa uplatňuje vždy, keď členské štáty konajú v rámci práva EÚ, vrátane postupov odovzdávania osôb podľa tretej časti dohody o obchode a spolupráci. Z toho vyplýva, že zásadu špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci treba vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s Chartou. Najmä právo na slobodu zakotvené v článku 6 Charty a právo na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty, ako aj zásada zákonnosti a predvídateľnosti trestov podľa článku 49 ods. 1 Charty si vyžadujú, aby ochrana vyplývajúca zo zásady špeciality nebola obmedzená na trestné činy, ktoré vydávajúci štát formálne označuje ako „trestné“, ale aby sa vzťahovala na akékoľvek konanie alebo postup, ktorý má trestný charakter alebo účinok.

71.

Na to je teda potrebný autonómny výklad pojmu „trestný čin“, ktorý uviedol Súdny dvor v rozsudku Bonda ( 56 ) a ktorý odráža kritériá vyplývajúce z rozsudku Engel stanovené Európskym súdom pre ľudské práva ( 57 ) (ďalej len „kritériá vyplývajúce z rozsudku Bonda“), pričom Súdny dvor zaviedol trojstupňové kritérium na určenie, či má sankcia „trestnú povahu“: (i) právna kvalifikácia vo vnútroštátnom práve; (ii) samotná povaha porušenia a (iii) prísnosť sankcie. Tento prístup zabezpečuje, že pozbavenie slobody nemôže byť vylúčené z ochrany zásady špeciality len preto, že vnútroštátny systém považuje sankciu za „občianskoprávnu“, „správnu“ alebo „disciplinárnu“. Inými slovami, článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci nemožno vykladať tak, aby boli z jeho pôsobnosti vylúčené konania a sankcie, ktoré sa riadia právami chránenými Chartou. ( 58 )

Tvrdenie Komisie, podľa ktorého jej prístup chráni základné práva rovnako účinne bez potreby autonómnej definície „trestného činu“, prehliada skutočnosť, že samotná zásada špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci poskytuje základnú procesnú záruku na ochranu základných práv, ktorá zabezpečuje, že vykonávajúci súdny orgán presne definuje právne hranice potenciálneho pozbavenia slobody, ktoré povoľuje, čím zachováva právo na slobodu, účinnú súdnu ochranu a zásady zákonnosti a predvídateľnosti trestov. Ak by sa výklad „trestného činu“ ponechal na vnútroštátnu klasifikáciu, vykonávajúci orgán by stratil kontrolu nad hranicami poskytovanej ochrany, čím by bola vyžiadaná osoba vystavená potenciálnemu pozbaveniu slobody alebo trestu v súvislosti s konaním, ktoré nie je zahrnuté v rozhodnutí o odovzdaní. Autonómna definícia pojmu „trestný čin“, ktorá sa riadi kritériami vyplývajúcimi z rozsudku Bonda a je zameraná na to, či má sankcia, ktorú zahŕňa, trestnoprávnu povahu, je preto nevyhnutná na ochranu týchto základných práv. ( 61 )

74.

Pojem „trestný čin“ v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci sa musí teda chápať vo svetle kontextu a účelu tohto ustanovenia, ktorý môže odôvodňovať odlišné uplatnenie pojmu „trestný čin“ v rámci tejto dohody. Podľa dohody o obchode a spolupráci sa tento pojem môže v dvoch fázach systému odovzdávania osôb vykladať odlišne: môže byť klasifikovaný podľa vnútroštátneho práva na účely vydania zatykača v zmysle dohody o obchode a spolupráci, no môže sa vykladať autonómne pri uplatňovaní zásady špeciality v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci. Článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci teda funguje ako ochranná záruka, ktorá chráni odovzdanú osobu pred stíhaním, odsúdením alebo iným pozbavením slobody za „iné trestné činy“. Tento ochranný cieľ podporuje autonómny výklad pojmu „trestný čin“ v súlade s kritériami vyplývajúcimi z rozsudku Bonda, aby sa zabezpečilo, že záruka nemôže byť znehodnotená vnútroštátnymi právnymi klasifikáciami a aby sa zachovala súdržnosť a ochranný účel režimu odovzdávania osôb podľa dohody o obchode a spolupráci. ( 63 )

76.

Rovnaká logika platí aj pre tvrdenie týkajúce sa pravidla obojstrannej trestnosti. Írsko tvrdí, že požiadavka obojstrannej trestnosti uvedená v článku 599 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci ukazuje, že je potrebné vychádzať z vnútroštátneho práva vydávajúceho aj vykonávajúceho štátu, aby sa zistilo, či dané konanie predstavuje trestný čin na účely dohody. Podľa jeho názoru tak hlava VII tretej časti dohody o obchode a spolupráci vychádza z predpokladu, že len správanie klasifikované ako „trestné“ na území oboch štátov zapojených do postupu odovzdania osoby môže byť predmetom zatykača.

3.

Zásada špeciality v praxi

a)

Namietanie pred odovzdaním osoby

79.

Ako je vysvetlené v rozsudku Alchaster I, vykonávajúci súdny orgán musí ex ante vykonať posúdenie zlučiteľnosti odovzdania so základnými právami podľa článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci. Z toho vyplýva, že ak existuje opodstatnené riziko porušenia zásady špeciality, vykonávajúci súdny orgán nemôže túto obavu jednoducho ignorovať na základe toho, že postup udeľovania súhlasu podľa článku 625 ods. 4 dohody o obchode a spolupráci sa uplatní až po odovzdaní.

82.

Treba poukázať na to, že zásada špeciality podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci vyvoláva odlišné právne účinky pre každého zúčastneného. Pre vykonávajúci štát táto zásada zabezpečuje zachovanie kontroly nad rozsahom správania, v súvislosti s ktorým povoľuje odovzdanie osoby, a to tým, že jeho súdny orgán môže v jednotlivých prípadoch súhlas odmietnuť, čím si zachováva zvrchovanosť. Pre vydávajúci štát zásada ukladá povinnosť rešpektovať hranice rozhodnutia o odovzdaní: pokiaľ sa vyžiadaná osoba tejto ochrany nevzdala, vydávajúci štát sa musí zdržať stíhania, odsúdenia alebo zadržania osoby za „iné trestné činy“, požiadať vykonávajúci štát o súhlas alebo vydať nový zatykač. Pre odovzdanú osobu zásada zaručuje právo nebyť stíhaný, odsúdený alebo inak pozbavený slobody v súvislosti so správaním mimo rozsahu toho, za ktoré bolo odovzdanie schválené, čím sa zabezpečuje právna istota a ochrana pred svojvoľným zbavením slobody.

83.

Treba poukázať na to, že zásada špeciality je formulovaná jasne, prísne a obmedzujúco („odovzdaná osoba sa… nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody“). Preto podľa môjho názoru článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci stanovuje jasnú záruku (hoci podlieha určitým výnimkám), ( 66 ) že odovzdaná osoba nebude vykonávajúcim štátom stíhaná, odsúdená ani inak pozbavená slobody za iný trestný čin spáchaný pred odovzdaním, než je ten, v súvislosti s ktorým bolo jej odovzdanie povolené. ( 67 )

84.

Vzhľadom na jasné a presné znenie článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci v spojení s týmito obmedzeniami a výslovne definovanými výnimkami, ako aj s výslovným uznaním práv odovzdanej osoby existuje silný argument, že spĺňa prah na stanovenie ochrany ako otázky základných práv EÚ.

87.

Procesné porušenie práv jednotlivca nastáva, ak jednotlivec nemá účinný prostriedok na to, aby sa dovolával zásady špeciality alebo napadol jej porušenie. Napríklad, ak sa osoba musí spoliehať výlučne na diplomatickú ochranu vykonávajúceho štátu a nemá oprávnenie podať žalobu na súdy vydávajúceho štátu, ochrana základných práv sa stáva čisto teoretickou. Krátky komparatívny pohľad na vnútroštátne právne systémy navyše ukazuje, že vnútroštátne súdy vo všeobecnosti overujú, či má daná osoba možnosť dovolávať sa zásady špeciality, čím sa potvrdzuje jej povaha jednotlivcami vymáhateľnej záruky. ( 69 ) Ak teda osoba má možnosť namietať údajné porušenie zásady špeciality zo strany vydávajúceho štátu, vykonávajúci súdny orgán môže uskutočniť odovzdanie, pretože základné práva jednotlivca budú v tomto právnom systéme naďalej účinne chránené. ( 70 )

88.

Rovnako treba vychádzať z toho, že podľa dohody o obchode a spolupráci obsah zásady špeciality (hmotnoprávne dodržiavanie) a schopnosť vynútiť ju (procesný prístup k spravodlivosti) sú nevyhnutné na zabezpečenie zlučiteľnosti so štandardmi základných práv vyplývajúcimi z Charty. Ak je ktorýkoľvek z týchto rozmerov neistý, vykonávajúci súdny orgán nemôže uskutočniť odovzdanie osoby. Má povinnosť posúdiť predvídateľnú situáciu vyžiadanej osoby v Spojenom kráľovstve.

89.

V praxi z rozsudku Alchaster I vyplýva, že hoci článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci výslovne neodkazuje na odmietnutie odovzdania tam, kde sú záruky nedostatočné, ochrana by stratila účinnosť, ak by bol zatykač vykonaný v prípadoch, keď nie sú poskytnuté záruky. Preto podľa tohto ustanovenia vykonávajúci súdny orgán „pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu“, má právomoc – a povinnosť ( 71 ) – pozastaviť odovzdanie osoby, ak pretrváva ohrozenie základných práv. ( 72 )

Právo odvolávať sa na zásadu špeciality v konaní pred odovzdaním nie je neobmedzené. Samotný článok 625 dohody o obchode a spolupráci stanovuje určité podmienky, v rámci ktorých sa naň možno odvolávať. Po prvé, ako som uviedla vyššie, ( 74 ) práva sa je možné vzdať v súlade s článkom 611 ods. 1 a 2 dohody o obchode a spolupráci. Po druhé článok 625 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci umožňuje stranám oznámiť Osobitnému výboru, že sa predpokladá existencia súhlasu so stíhaním za iné trestné činy, pokiaľ vykonávajúci súdny orgán v danom prípade nerozhodne inak. Tento mechanizmus si vyžaduje, aby bol vykonávajúci súdny orgán obozretný, keď sa jednotlivec dovoláva zásady špeciality, keďže predpokladaný súhlas sa nemôže automaticky uplatniť v prípade opodstatnených námietok. Po tretie musí byť odvolávanie sa na túto zásadu podložené opodstatneným rizikom: vykonávajúci súdny orgán nie je povinný zaoberať sa hypotetickými alebo špekulatívnymi tvrdeniami, ale iba dôveryhodnými dôkazmi, že jednotlivec môže byť stíhaný, odsúdený alebo inak pozbavený slobody za trestné činy, v súvislosti s ktorými nebolo povolené odovzdanie.

92.

Tieto podmienky spoločne zabezpečujú, že zásada špeciality sa neuplatní nad rámec svojej zamýšľanej pôsobnosti, pričom sa zachováva účinnosť článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci ako základnej procesnej záruky. Zabezpečujú, že odvolávanie sa na zásadu zostane vyváženým mechanizmom: prístupným jednotlivcovi, ak je sloboda skutočne ohrozená, ale štruktúrovaným tak, aby bol v súlade s mechanizmom odovzdávania podľa dohody o obchode a spolupráci.

C. Piata otázka

95.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci vykladať v tom zmysle, že vylučuje odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá bola odsúdená na šesť mesiacov odňatia slobody za pohŕdanie súdom, keď odovzdanie nie je požadované na účely výkonu tohto trestu, lebo vydávajúci štát klasifikuje pohŕdanie súdom ako občianskoprávnu, a nie trestnoprávnu záležitosť.

96.

Po prvé pri posudzovaní námietky pred odovzdaním, ktorú vzniesli odvolatelia, musí vykonávajúci súdny orgán určiť, či dané správanie alebo sankcia, napríklad pohŕdanie súdom, patrí do pôsobnosti článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci. To si vyžaduje nezávislé posúdenie na základe kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bonda. ( 75 ) Skutočnosť, že sankcia za takéto konanie zahŕňa pozbavenie slobody, napríklad vo forme šesťmesačného odňatia slobody, silne naznačuje, že má trestnoprávnu povahu na účely článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci bez ohľadu na to, ako ju klasifikuje vydávajúci štát.

97.

100.

V tejto súvislosti je v rámci režimu odovzdávania osôb podľa dohody o obchode a spolupráci nevyhnutná spolupráca medzi vykonávajúcim súdnym orgánom a orgánmi vydávajúceho štátu. V praxi môže mať takáto spolupráca podobu súdneho dialógu a výmeny informácií podľa článku 604 písm. c), čo umožňuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu žiadať od vydávajúceho štátu vysvetlenie alebo záruky, pokiaľ ide o rozsah trestných činov, platné procesné záruky alebo rešpektovanie zásady špeciality. Ak pretrvávajú pochybnosti, vydávajúci štát môže poskytnúť formálne záruky týkajúce sa konkrétnych otázok, akou sú limity stíhania alebo dostupnosť účinných prostriedkov nápravy. Tento proces umožňuje obom orgánom nájsť rovnováhu medzi právami jednotlivca a verejným záujmom na účinnom výkone spravodlivosti, čím sa zabezpečí, že odovzdanie sa môže uskutočniť až po poskytnutí primeraných záruk. Následne môže byť vykonávajúci súdny orgán nútený posúdiť, či dodatočné záruky spĺňajú požiadavky článku 47 Charty, pričom zároveň zohľadní právo obetí na spravodlivosť. ( 77 )

101.

Tento prístup zabezpečuje, že článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci funguje ako účinná a vymáhateľná ochrana proti neoprávnenému stíhaniu alebo pozbaveniu slobody. Je to v súlade s článkom 47 a článkom 49 ods. 1 Charty, ktoré požadujú, aby konanie o odovzdaní podľa dohody o obchode a spolupráci bolo zákonné a predvídateľné a poskytovalo účinnú súdnu ochranu.

102.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že článok 604 písm. c) a článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci v spojení s článkom 6, článkom 47 a článkom 49 ods. 1 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá bola odsúdená na šesť mesiacov odňatia slobody za pohŕdanie súdom, ak takéto odovzdanie nie je žiadané na účely výkonu tohto trestu na základe toho, že takéto pohŕdanie má podľa práva vydávajúceho štátu občianskoprávnu povahu, je nezlučiteľné s právom EÚ, pokiaľ má podľa vykonávajúceho súdneho orgánu toto pohŕdanie v podstate trestnoprávnu povahu a existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že po odovzdaní osoby by došlo k hmotnoprávnemu alebo procesnému porušeniu zásady špeciality, keďže osoba by bola pozbavená slobody v rozpore so zásadou špeciality alebo by sa táto osoba nemohla dovolávať zásady špeciality; pričom vykonávajúci súdny orgán je povinný pred povolením odovzdania získať od vydávajúceho štátu primerané dodatočné záruky, že osoba nebude za toto pohŕdanie stíhaná, odsúdená alebo inak pozbavená slobody, a v opačnom prípade musí odovzdanie odmietnuť.

VI. Návrh

104.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), takto:

Článok 604 písm. c) a článok 625 ods. 2 Dohody o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej v spojení s článkom 6, článkom 47 a článkom 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 149, 2021, s. 10 .

( 3 ) Nazývaná aj špecialita, pravidlo špeciality alebo doktrína špeciality.

( 4 ) Pozri v tomto zmysle TINSLEY, A.: Specialty: Arresting an elusive „right“ in European extradition law. In: New Journal of European Criminal Law . 2020, roč. 12, č. 1, s. 23 – 35. https://doi.org/10.1177/2032284420976994.

( 5 ) Podpísaný vo Viedni 23. mája 1969 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 1155, s. 331).

( 6 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.

( 13 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:559 , bod 55 ).

( 14 ) Tamže (bod 58); pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Biondi vo veci P&O North Sea Ferries a P&O Ferries ( C‑413/24 , EU:C:2025:490 , body 48 a 49 ).

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA ( C‑344/04 , EU:C:2006:10 , bod 40 a tam citovaná judikatúra), kde Súdny dvor pripomenul, že podľa článku 31 Viedenského dohovoru sa zmluva musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.

( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 1987, Demirel ( 12/86 , EU:C:1987:400 , bod 14 ), a z 26. mája 2011, Akdas a i. ( C‑485/07 , EU:C:2011:346 , bod 67 a tam citovaná judikatúra).

( 17 ) Rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 ) (ďalej len „rozsudok Alchaster I“).

( 18 ) Tamže (bod 71).

( 25 ) Bod 82.

( 26 ) Body 78 až 83.

( 27 ) Bod 75.

( 28 ) SCHABAS, W. A.: The International Criminal Court: A Commentary on the Rome Statute . 2. vydanie. Oxford: Oxford University Press, 2016, s. 1362 – 1366.

( 29 ) Vzorová zmluva o extradícii, OSN Dok. A/RES/45/116, príloha, článok 14, a Európsky dohovor o vydávaní, ETS č. 24, článok 14.

( 30 ) Článok 625 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci zodpovedá článku 27 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584. Článok 27 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci sú v podstate identické. Článok 27 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje výnimku pre prípad, keď sa zásada špeciality neuplatní, a článok 625 ods. 3 dohody o obchode a spolupráci takmer doslovne preberá obsah tohto ustanovenia. Článok 27 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 je v podstate reprodukovaný v článku 625 ods. 4 dohody o obchode a spolupráci, ktorý stanovuje postup, podľa ktorého môže vydávajúci štát požiadať vykonávajúci súdny orgán o súhlas.

( 37 ) Pozri rozsudok Alchaster I (body 63 a 70).

( 38 ) Tamže (body 24 až 27).

( 39 ) Pozri rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , bod 78 ).

( 40 ) Rozsudok Alchaster I (body 40 a 41).

( 41 ) Tamže (bod 41).

( 42 ) Tamže (bod 42).

( 49 ) Pozri analogicky vzdanie sa práva byť prítomný na konaní na súde, ktoré Súdny dvor uznal v rozsudku z 26. februára 2013, Melloni ( C‑399/11 , EU:C:2013:107 , bod 49 ), a ktoré sa výslovne odráža v článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu (EÚ) 2016/343 a Rady z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ).

( 50 ) Pozri napríklad uznesenie z 24. marca 2016 (č. 175/16), v ktorom Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) uviedol, že vydanie osoby, pri ktorom nie je zaručené dodržanie zásady špeciality, porušuje základné právo na osobnú slobodu. Navyše, ak vykonávajúci súdny orgán odmietne preskúmať, či sú splnené požiadavky zásady špeciality, predstavuje to porušenie práva na účinnú právnu ochranu.

( 51 ) Podľa ustálenej judikatúry zo zásady zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenej v článku 49 ods. 1 Charty vyplýva, že ustanovenia trestného práva musia spĺňať určité požiadavky prístupnosti a predvídateľnosti, pokiaľ ide o definíciu trestného činu aj uloženie trestu (pozri rozsudok z 11. júna 2020, Prokuratura Rejonowa w Słupsku, C‑634/18 , EU:C:2020:455 , body 47 a 48 a tam citovanú judikatúru).

( 52 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 31 ), a z 25. júla 2018, Alheto ( C‑585/16 , EU:C:2018:584 , bod 114 ).

( 53 ) Pozri bod 70 nižšie.

( 54 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov ( C‑556/17 , EU:C:2019:626 , body 72 až 75 ).

( 58 ) Hoci základom tretej časti dohody o obchode a spolupráci, ako vysvetlil Súdny dvor v rozsudku Alchaster I (body 40 až 43), je spolupráca v oblasti trestného práva a presadzovania práva, tento kontextový prvok neobmedzuje výklad pojmu „trestný čin“ v článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci na trestné činy formálne klasifikované podľa vnútroštátneho práva. Celkovým účelom tretej časti je definovať rozsah mechanizmu, t. j. spolupráce v trestných veciach, ale nie význam ochranných záruk, ktoré obsahuje. Tieto záruky sa preto môžu rozšíriť aj na sankcie, ktoré síce nie sú formálne definované ako trestné podľa domácej klasifikácie, ale majú trestnú povahu z dôvodu svojho účelu, prísnosti alebo odstrašujúceho charakteru.

( 61 ) Pokiaľ ide o autonómne pojmy EDĽP, pozri LETSAS, G.: Autonomous concepts, conventionalism, and judicial discretion. In: A Theory of Interpretation of the European Convention on Human Rights . Vydanie online. Oxford: Oxford Academic, 2007, s. 37 – 57.

( 62 ) V talianskom jazykovom znení sa v príslušných ustanoveniach odkazuje na pojem „reato“, ktorý sa zvyčajne používa v tomto právnom poriadku na označenie pojmu „trestný čin“.

( 63 ) Chcem poukázať na to, že uplatňovanie klasifikácie vydávajúceho štátu podľa článku 625 ods. 3 písm. g) a článku 625 ods. 4 dohody o obchode a spolupráci sa môže ukázať ako problematické. Ak určité konanie, akým je pohŕdanie súdom v Spojenom kráľovstve, nie je podľa vnútroštátneho práva považované za „trestný čin“, nemožno žiadať súhlas po odovzdaní osoby, hoci výsledná sankcia by podľa autonómneho výkladu článku 625 ods. 2 mohla odovzdanie vylúčiť. Keďže tieto ustanovenia sa týkajú „trestných činov“ podliehajúcich odovzdaniu podľa hlavy VII tretej časti dohody o obchode a spolupráci, mechanizmus udeľovania súhlasu sa nemusí vzťahovať na donucovacie opatrenia, ktoré majú občianskoprávnu formu, ale trestnoprávnu povahu, čo znemožňuje vykonávajúcemu orgánu schváliť výsledné potenciálne pozbavenie slobody. Otázka, či je možné túto štrukturálnu medzeru vyplniť účelovým výkladom pojmu „trestný čin“ podľa článku 625 ods. 4 dohody o obchode a spolupráci, ktorý je v súlade s prístupom ochrany práv požadovaným článkom 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci, je otvorená výkladu.

( 64 ) Čo sa týka tvrdenia Komisie, že neexistuje „nevyhnutná potreba“ teleologického výkladu pojmu „trestný čin“, pretože Charta sa uplatňuje v každom prípade, treba zdôrazniť, že uplatniteľnosť Charty a rozsah jej procesnej vynútiteľnosti sú odlišné otázky. Kým Charta zaručuje práva, zásada špeciality ich zaručuje z procesného hľadiska. Iba autonómnym výkladom pojmu „trestný čin“ podľa článku 625 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci môže vykonávajúci orgán určiť, či je stíhanie, odsúdenie alebo pozbavenie slobody po odovzdaní mimo rozsahu oprávneného pozbavenia slobody – toto určenie je nevyhnutné na účinnosť článku 47 a článku 49 ods. 1 Charty. Charta sama osebe nemôže nahradiť procesné záruky, ktoré majú jej ochranu urobiť konkrétnou a vymáhateľnou.

( 69 ) Pozri uznesenie Bundesverfassungsgericht citované v poznámke pod čiarou 50 vyššie, kde tento súd v bode 60 uviedol, že odopretie individuálnej súdnej ochrany je v rozpore s článkom 19 ods. 4 Grundgesetz (Základný zákon), ktorý zaručuje prístup k účinnému opravnému prostriedku v situáciách, keď sa samotná vydaná osoba nemôže dovolávať zásady špeciality, ako je to v Spojených štátoch amerických po rozhodnutí Spojené štáty v . Suarez [rozsudok U.S. Court of Appeals, Second Circuit (Odvolací súd USA, druhý obvod), č. 14‑2378‑cr, 30. jún 2015]. Podobne Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) obmedzuje posúdenie prípustnosti vydania osôb z Holandska do inej krajiny len na prípady, kde: a) sa zdá, že dotknutá osoba by bola vystavená „flagrantnému porušeniu“ svojich práv, a b) bolo dostatočne preukázané, že po odovzdaní osoba nebude mať k dispozícii „prostriedok právnej nápravy“ v súvislosti s týmto porušením [rozsudok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) zo 7. septembra 2004 (00760/04 U, NL:HR:2004:AP1534)].

( 70 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) z 26. septembra 2023 (23/01346 U, NL:HR:2023:1315).

( 71 ) Pozri článok 625 ods. 4 poslednú vetu dohody o obchode a spolupráci, kde je použité slovo „musí“, čo znamená, že vykonávajúci súdny orgán nemôže konať bez záruk uvedených v článku 604 dohody o obchode a spolupráci.

( 72 ) Pozri v tomto zmysle body 76 a 77 rozsudku Alchaster I. Tento výklad je posilnený znením tohto ustanovenia, ktoré, ako je uvedené v bode 74, požaduje, aby vykonávajúci súdny orgán získal „pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatykača,… ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní“, čo potvrdzuje, že musí posúdiť – a v prípade potreby odmietnuť – vykonanie zatykača tam, kde sú tieto záruky nedostatočné.