C-544/24
ECLI:EU:C:2025:896
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0544
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CC0544
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 13. novembra 2025 ( 1 )
Vec C‑544/24
„Nekilnojamojo turto valdymas“ BUAB
proti
Valstybinė mokesčių inspekcija prie Lietuvos Respublikos finansų ministerijos
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty (DPH) – Smernica 2006/112/ES – Článok 273 – Charta základných práv Európskej únie – Článok 49 ods. 3 – Povinnosti, ktoré sa považujú za nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca režim úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktoré bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia obsahujú pevnú sankčnú zložku, pričom daňová správa nemá možnosť znížiť sumu tejto zložky – Zásada proporcionality“
I. Úvod
1.
Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky), sa v podstate týka výkladu článku 325 ZFEÚ a článku 273 smernice Rady 2006/112/ES ( 2 ) z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“) v spojení s článkami 49 a 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2.
Tento návrh vychádza zo sporu medzi spoločnosťou „Nekilnojamojo turto valdymas“ BUAB (ďalej len „žalobkyňa“), ktorá je spoločnosťou s ručením obmedzeným založenou podľa litovského práva, na jednej strane a Valstybinė mokesčių inspekcija prie Lietuvos Respublikos finansų ministerijos (Národná daňová inšpekcia pri Ministerstve financií Litovskej republiky) (ďalej len „daňová správa“) na druhej strane vo veci rozhodnutia, ktoré prijala táto daňová správa a ktorým bolo zamietnuté oslobodenie, o ktoré žiadala žalobkyňa v súvislosti platením úrokov z omeškania týkajúcich sa DPH, ako aj pokuty, ktoré jej boli uložené za daňový podvod.
3.
V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na analýzu druhej prejudiciálnej otázky, ktorá sa týka výkladu vyššie uvedených ustanovení práva Únie v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty. Konkrétnejšie sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta na to, či je s týmito ustanoveniami zlučiteľná vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje platenie úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktoré bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia obsahujú pevnú sankčnú zložku bez akejkoľvek možnosti zníženia výšky tejto zložky, a to uplatnením nižšej úrokovej sadzby, než je sadzba stanovená zákonom, alebo upustením od účtovania sankčnej zložky úrokov z omeškania.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
4.
Podľa článku 273 smernice o DPH:
„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.
…“
B.
Litovské právo
1. Zákon o DPH
5.
Ustanovenie § 123 Lietuvos Respublikos pridėtinės vertės mokesčio įstatymas (zákon Litovskej republiky o dani z pridanej hodnoty) z 5. marca 2002 ( 3 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o DPH“), nazvané „Nedodržanie pravidiel týkajúcich sa platenia DPH“, vo svojom odseku 1 spresňuje, že osoby, ktoré porušia ustanovenia tohto zákona, musia platiť úroky z omeškania v súlade s pravidlami stanovenými v zákone o správe daní.
2. Zákon o správe daní
6.
V § 95 Lietuvos Respublikos mokesčių administravimo įstatymas (zákon Litovskej republiky o správe daní) z 13. apríla 2004 ( 4 ) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „zákon o správe daní“), nazvanom „Nástroje na zabezpečenie splnenia daňovej povinnosti“, sa medzi týmito nástrojmi v odseku 1 bode 1 uvádzajú úroky z omeškania.
7.
Ustanovenie § 96 tohto zákona s názvom „Úroky z omeškania“ v odseku 1 bode 2 stanovuje:
„Úroky z omeškania sa daňovníkovi vypočítajú:
…
(2)
v prípade nezaplatenia alebo oneskorenej platby dane alebo nepriznanej alebo nevypočítanej dane…, ktorú stanovila daňová správa počas daňovej kontroly;
…“
8.
Ustanovenie § 97 uvedeného zákona, nazvané „Začiatok plynutia úrokov z omeškania“, v odseku 2 uvádza:
„V prípade uvedenom v § 96 ods. 1 bode 2 tohto zákona úroky z omeškania plynú odo dňa nasledujúceho po dni, keď daň alebo poplatok mali byť podľa vtedy platnej daňovej právnej úpravy odvedené do štátnej pokladnice, až do dňa vydania dokladu o výsledku kontroly, a v prípade nezaplatenia dane alebo poplatku v lehote stanovenej v § 81 ods. 2 tohto zákona… úroky plynú odo dňa nasledujúceho po uplynutí uvedenej lehoty.“
9.
Ustanovenie § 99 toho istého zákona, zmeneného s účinnosťou od 1. mája 2023 zákonom č. XIV‑1658 z 13. decembra 2022, s názvom „Sadzba úrokov z omeškania“ v odseku 1 stanovuje:
„Sadzbu úrokov z omeškania, ktorá nesmie byť v žiadnom prípade nižšia ako nula, a postup jej výpočtu určí minister financií, pričom zohľadní výnos zo štátnych dlhopisov, ktorých lehota splatnosti je najbližšie k 12‑mesačnému obdobiu, k poslednému pracovnému dňu predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka na sekundárnom trhu cenných papierov (napr. v 2. štvrťroku 2024 bol výnos štátnych dlhopisov 3,708 %). Sadzba úrokov z omeškania sa získa zvýšením uvedenej sadzby o 7 percentuálnych bodov.“
10.
Odsek 1 bod 3 § 100 zákona o správe daní, nazvaného „Oslobodenie od platenia úrokov z omeškania“, znie:
„Daňovník môže byť úplne alebo čiastočne oslobodený od platenia vzniknutých (vypočítaných), ale nezaplatených úrokov z omeškania, ak:
…
(3)
existuje jeden z dôvodov uvedených v § 141 ods. 1 tohto zákona;
…“
11.
Ustanovenie § 141 tohto zákona, nazvané „Oslobodenie od platenia pokuty“, v odseku 1 stanovuje:
„Oslobodenie od platenia pokút uložených podľa § 139 a 140 tohto zákona možno priznať vtedy:
(1)
ak daňovník preukáže, že porušenie, ku ktorému došlo, nezavinil;
(2)
ak je porušenie daňového zákona spôsobené okolnosťami, ktoré sú nezávislé od vôle daňovníka a ktoré daňovník nepredvídal a nemohol predvídať. Za takéto okolnosti sa nepovažuje konanie alebo opomenutie daňovníka alebo jeho zamestnancov, ako aj platobná neschopnosť daňovníka;
(3)
ak ide o ojedinelé konanie, ktoré napriek tomu, že je v rozpore s ustanoveniami daňového zákona, nespôsobuje škodu na rozpočte;
(4)
ak daňovník porušil daňový zákon z dôvodu chybného všeobecného vysvetlenia daňového zákona alebo nesprávnej informácie o zaplatení daní, ktoré poskytla daňová správa písomne alebo telefonicky, pokiaľ bola táto konzultácia zaregistrovaná spôsobom, ktorý zaviedla vnútroštátna daňová správa, a pokiaľ možno volajúceho identifikovať ako daňovníka alebo jeho zástupcu.“
III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
12.
Daňová správa vykonala kontrolu správnosti výpočtu, priznania a zaplatenia DPH žalobkyňou za obdobie od 1. decembra 2012 do 31. decembra 2016. Na základe tejto kontroly konštatovala, že žalobkyňa porušila zákon o DPH tým, že odpočítala DPH uvedenú na faktúrach bez právnej hodnoty a podieľala sa na transakciách, ktoré boli súčasťou podvodu na DPH.
13.
Rozhodnutím zo 4. septembra 2018, ktorým bola potvrdená vyššie uvedená správa o kontrole, daňová správa stanovila sumu DPH na 6517901,36 eura a úroky z omeškania týkajúce sa DPH na 2431505,31 eura, čo predstavujú sumy dlžné žalobkyňou. Tiež jej uložila daňovú pokutu vo výške 1862257 eur.
14.
V nadväznosti na následný daňový spor Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) potvrdil zistenia uvedenej daňovej kontroly rozsudkom z 9. septembra 2020.
15.
Dňa 18. januára 2021 žalobkyňa predložila daňovej správe žiadosť o oslobodenie od povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a pokutu, ktorá jej bola uložená.
16.
Rozhodnutím zo 16. marca 2021 daňová správa odmietla žalobkyni priznať oslobodenie od povinnosti platiť úroky z omeškania vo výške 2835125,75 eura. Konštatovala, že táto spoločnosť nespĺňa žiadnu z podmienok stanovených v § 141 ods. 1 zákona o správe daní a že nepreukázala ani výnimočné okolnosti odôvodňujúce uplatnenie kritérií primeranosti a spravodlivosti.
17.
Keďže si žalobkyňa nesplnila dodatočné daňové povinnosti, ktoré jej boli uložené v oblasti DPH, celková suma úrokov z omeškania, ktorých sa týkalo rozhodnutie daňovej správy zo 4. septembra 2018 a ktoré plynuli počas daňového sporu, t. j. od 26. januára 2013 do 4. apríla 2021, bola stanovená na 3150660,79 eura, pričom pokuta bola stanovená na 1838812,44 eura.
18.
Žalobkyňa podala novú žiadosť o oslobodenie od povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a pokutu. V tejto súvislosti požiadala o oslobodenie od platenia „sankčnej zložky“ týchto úrokov z omeškania týkajúcich sa DPH, ktorá predstavuje 2/3 celkovej sumy uvedených úrokov z omeškania, ktoré jej boli vypočítané.
19.
Rozhodnutím z 13. mája 2024 daňová správa odmietla vyhovieť tejto novej žiadosti, pričom v podstate tvrdila, že úroky z omeškania boli zaúčtované v súlade s požiadavkami zákona o správe daní. Tento zákon totiž nepriznáva žiadnu možnosť oslobodiť žalobkyňu od platenia úrokov z omeškania z iných dôvodov, než sú dôvody uvedené v § 100 ods. 1 tohto zákona. Pravidlá výpočtu sadzby úrokov z omeškania sú kogentne definované uvedeným zákonom a daňová správa má možnosť prijať rozhodnutie o úrokoch z omeškania len v medziach stanovených tým istým zákonom. Okrem toho podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry sú úroky z omeškania nástrojom na zabezpečenie dodržiavania daňovej povinnosti a nemožno ich považovať za sankciu trestnoprávnej povahy. Okrem toho za predpokladu, že by táto správa vyhovela žiadosti žalobkyne tým, že by sa vo vzťahu k nej rozhodla uplatniť inú úrokovú sadzbu, než je sadzba stanovená zákonom o správe daní, porušila by zásadu rovnosti daňovníkov pred zákonom.
20.
Dňa 4. júna 2024 žalobkyňa podala na Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu o neplatnosť rozhodnutia daňovej správy z 13. mája 2024.
21.
Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že prvoradou funkciou úrokov z omeškania je zabezpečiť splnenie daňovej povinnosti a že ich cieľom je predovšetkým pokryť výdavky štátu, a nie sankcionovať dotknutú osobu. ( 5 ) Sadzba úrokov z omeškania má však aj sankčnú zložku, keďže ich sadzba sa vypočíta tak, že sa kompenzačná časť súvisiaca s úverovými nákladmi štátu, ktorá je stanovená s prihliadnutím na výnos zo štátneho dlhopisu na sekundárnom trhu cenných papierov, zvýši o sedem percentuálnych bodov. Uvedený súd v tejto súvislosti odkazuje na ustálenú judikatúru Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva), podľa ktorej podstatou úrokov z omeškania ako nástroja na zabezpečenie splnenia daňovej povinnosti je to, aby ich uplatnenie alebo možnosť ich uplatnenia motivovali daňovníka k dobrovoľnému a riadnemu splneniu jeho daňovej povinnosti a aby v prípade nesplnenia alebo nesprávneho splnenia kryli dlh daňovníka voči štátnej pokladnici a finančné straty štátu. ( 6 ) Podľa tejto judikatúry požiadavku, aby daňovník zaplatil úroky z omeškania za to, že si včas nesplnil svoju daňovú povinnosť, nemožno považovať za sankciu trestnoprávnej povahy.
22.
V dôsledku toho sa za takýchto okolností predkladajúci vnútroštátny súd pýta najmä na súlad ustanovení § 96 až 99 zákona o správe daní s článkom 325 ZFEÚ a článkom 273 smernice o DPH v spojení s článkom 49 ods. 3 a článkom 50 Charty, keďže tieto vnútroštátne ustanovenia nezabezpečujú koordináciu jednak správnych konaní týkajúcich sa priznania úrokov z omeškania a jednak trestných stíhaní, aby bola dodatočná záťaž vyplývajúca z kumulácie týchto opatrení znížená na to, čo je striktne nevyhnutné, a aby prísnosť všetkých uložených sankcií zodpovedala závažnosti dotknutého porušenia, a keďže na účely vyhlásenia trestnoprávnych sankcií nestanovujú obmedzenie uplatnenia sankčnej zložky týchto úrokov z omeškania, ak skutky, ktoré viedli k uvedeným úrokom, vedú tiež k trestnému stíhaniu.
23.
Za týchto podmienok Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa článok 325 ZFEÚ, článok 273 smernice o DPH a článok 50 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby sa v prípade daňových deliktov, ktoré sú predmetom trestného stíhania, ukladali aj úroky z omeškania, ktoré obsahujú sankčnú zložku, bez toho, aby stanovovali pravidlá zabezpečujúce koordináciu paralelného vedenia týchto konaní s cieľom znížiť dodatočné zaťaženie dotknutých osôb na nevyhnutné minimum alebo umožňujúce zabezpečiť, aby prísnosť všetkých uložených sankcií bola obmedzená na to, čo je striktne nevyhnutné vo vzťahu k závažnosti dotknutého porušenia?
2.
Majú sa článok 325 ZFEÚ, článok 273 smernice o DPH a článok 49 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia režimu úrokov z omeškania v daňovej oblasti, podľa ktorého tieto úroky bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia obsahujú pevnú sankčnú zložku a nemožno znížiť výšku tejto zložky, t. j. uplatniť nižšiu úrokovú sadzbu, než je sadzba stanovená zákonom, alebo upustiť od zaúčtovania sankčnej zložky úrokov z omeškania?“
24.
Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili žalobkyňa, litovská a poľská vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Analýza
A.
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
25.
Pred analýzou druhej prejudiciálnej otázky, na ktorú majú byť tieto návrhy v súlade s požiadavkou Súdneho dvora zamerané, je potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej litovskou vládou. Táto vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je v celom rozsahu neprípustný z dôvodu, že otázky položené predkladajúcim vnútroštátnym súdom nemajú nijakú súvislosť s predmetom sporu vo veci samej.
26.
V tejto súvislosti táto vláda poznamenáva, že zaplatenie úrokov z omeškania a daňovej pokuty, ktoré boli uložené žalobkyni rozhodnutím daňovej správy zo 4. septembra 2018, bolo potvrdené právoplatným rozsudkom Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) vydaným 9. septembra 2020. Daňová zodpovednosť žalobkyne bola teda konštatovaná právoplatným rozhodnutím, ktoré nemožno napadnúť opravným prostriedkom. V dôsledku toho sa predmet sporu prebiehajúceho pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom týka len podmienok oslobodenia od povinnosti platiť úroky z omeškania v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom.
27.
Na úvod pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 7 )
28.
V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 18 vyššie, žalobkyňa podala na predkladajúci vnútroštátny súd žalobu proti rozhodnutiu daňovej správy z 13. mája 2024, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o oslobodenie od povinnosti zaplatiť úroky z omeškania týkajúce sa DPH a pokutu, ktorá jej bola uložená. Práve v tomto kontexte sa tento súd v podstate pýta na súlad mechanizmu ukladania úrokov z omeškania stanoveného zákonom o správe daní s článkom 325 ZFEÚ a článkom 273 smernice o DPH.
29.
Na jednej strane uvádzam, že taký mechanizmus platenia úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, akým je mechanizmus zavedený ustanoveniami § 95 až 99 zákona o správe daní, predstavuje vykonanie ustanovení smernice o DPH, a konkrétnejšie jej článku 273, keďže jeho cieľom je zabezpečiť výber súm DPH, ktoré neboli zaplatené v súlade s ďalšími ustanoveniami tejto smernice. Na druhej strane zo skutočností uvedených v spise predloženom Súdnemu dvoru zjavne nevyplýva, že by požadovaný výklad článku 273 uvedenej smernice nemal nijakú súvislosť s existenciou a predmetom sporu vo veci samej, alebo že by išlo o hypotetický problém. Keďže sa totiž druhá prejudiciálna otázka v podstate týka dodržiavania zásady proporcionality v rámci zaúčtovania predmetných úrokov z omeškania, zdá sa byť relevantná na účely rozhodnutia sporu vo veci samej.
30.
Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že Súdny dvor má k dispozícii všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené, treba konštatovať, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
B.
O druhej prejudiciálnej otázke
31.
Svojou druhou prejudiciálnou otázkou, na ktorú majú byť tieto návrhy v súlade s požiadavkou Súdneho dvora zamerané, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 325 ZFEÚ a článok 273 smernice o DPH v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktoré bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia obsahujú pevnú sankčnú zložku bez akejkoľvek možnosti uplatniť nižšiu úrokovú sadzbu, než je sadzba stanovená zákonom, alebo upustiť od zaúčtovania sankčnej časti týchto úrokov z omeškania. Tento súd preto žiada Súdny dvor, aby na jednej strane určil, v akom rozsahu majú úroky z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktoré boli žalobkyni uložené v nadväznosti na správne konanie spočívajúce v daňovej kontrole, trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 ods. 3 Charty, a na druhej strane, či je takáto vnútroštátna právna úprava v súlade so zásadou proporcionality, tak ako je vykladaná a posúdená v rámci výkladu a uplatňovania článku 325 ZFEÚ a článku 273 smernice o DPH.
1. O uplatniteľnosti článku 49 ods. 3 Charty
32.
Na úvod pripomínam, že článok 49 ods. 3 Charty, ktorý stanovuje, že prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu, sa týka sankcií trestnoprávnej povahy.
33.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu článku 50 Charty a prebratej do jej článku 49 ods. 3 sú na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie relevantné tri kritériá („kritériá Engel“ ( 8 )), a to: právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve; samotná povaha porušenia, a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. ( 9 ) Okrem toho podľa tejto judikatúry aj pri porušeniach, ktoré vnútroštátne právo nekvalifikuje ako porušenia „trestnoprávnej“ povahy, takáto povaha môže napriek všetkému vyplývať zo samotnej povahy predmetného porušenia a zo stupňa prísnosti sankcií, ktoré môžu byť dôsledkom takého porušenia. ( 10 )
34.
Pokiaľ ide o prvé kritérium týkajúce sa kvalifikácie porušenia vo vnútroštátnom práve, tak zo znenia § 95 ods. 1 zákona o správe daní, ako aj z vnútroštátnej judikatúry uvedenej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, najmä z judikatúry Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) pripomenutej v bode 21 vyššie, vyplýva, že v litovskom práve sa výber úrokov z omeškania týkajúcich sa daňových nedoplatkov v prípade nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dlžnej dane alebo dlžného poplatku nepovažuje za sankciu trestnoprávnej povahy. ( 11 )
35.
Pokiaľ ide o druhé kritérium, týkajúce sa samotnej povahy porušenia, to zahŕňa overenie, či predmetná sankcia má najmä represívny účel. Vyplýva z toho, že sankcia, ktorá má represívny účel, má trestnoprávnu povahu a že samotná okolnosť, že plní tiež preventívny cieľ, nie je takej povahy, aby ju zbavovala jej kvalifikácie ako trestnoprávnej sankcie. Naproti tomu opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu. ( 12 )
36.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci ESĽP mohol v kontexte svojej judikatúry v oblasti daňových sporov považovať konania, v ktorých boli uložené daňové sankcie, za konania trestnoprávnej povahy, aj keď sa tieto konania nemuseli vo vnútroštátnom práve považovať za konania trestnoprávnej povahy, táto kvalifikácia nebola prijatá, pokiaľ ide o opatrenia analogické tým, o aké ide v prejednávanej veci. Konkrétne ESĽP rozhodol, že „cieľom úrokov z omeškania nie je v podstate potrestať daňovníkov, aby sa zabránilo opakovaniu inkriminovaných konaní, ale smerujú predovšetkým k peňažnej náhrade škody, teda finančnej ujmy spojenej s plynutím času a s omeškaním s platením dane“. ( 13 ) Podľa tejto judikatúry teda nemajú trestnoprávnu povahu ani konania o dodatočnom výmere alebo konania o dorubení dane, ktorých cieľom je výlučne vymáhanie celej dane bez toho, aby toto dorubenie dane bolo spojené s akýmkoľvek zvýšením, ani konania týkajúce sa úrokov z omeškania, a to bez ohľadu na ich výšku. ( 14 )
37.
Okrem toho treba poznamenať, že nerepresívna povaha úrokov z omeškania bola tiež zdôraznená v rámci judikatúry Súdneho dvora v oblasti DPH v podobných veciach ako je vec sama. Hoci sa tieto veci priamo netýkali otázky, či úroky z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH majú trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 ods. 3 Charty, Súdny dvor rozhodol, že výber úrokov z omeškania má jednak preventívny charakter tým, že motivuje daňovníka k splneniu daňovej povinnosti čo najskôr po uplynutí stanovených lehôt ( 15 ), a jednak kompenzačný charakter (alebo kompenzačnú funkciu), keďže tieto úroky majú nahradiť finančné straty, ktoré vznikli štátu z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dane alebo poplatku ( 16 ).
38.
Navyše v súlade s judikatúrou Súdneho dvora opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu. ( 17 ) Úroky z omeškania, ktorých cieľom je nahradiť finančné straty, ktoré vznikli dotknutému členskému štátu z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dane, preto nemožno považovať za represívne opatrenie.
39.
V tejto súvislosti by som chcel spresniť, že okolnosť, že predkladajúci vnútroštátny súd identifikuje „pevnú sankčnú zložku“, nemôže priznať úrokom z omeškania, o ktoré ide vo veci samej, nijaký trestnoprávny význam. ( 18 ) Hoci totiž výraz „sankčná zložka“, ktorý použil tento súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, môže do určitej miery viesť k nejasnostiam, pričom úroky z omeškania (vrátane tejto „zložky“) by daňovník mohol vnímať ako určitú formu sankcie alebo penále, nič to nemení na skutočnosti, že ich cieľom je motivovať dlžníka, aby zaplatil veriteľovi dlžnú sumu v stanovenej lehote, inak sa táto suma ešte zvýši. V dôsledku toho analýza, ktorú vykonal predkladajúci vnútroštátny súd a ktorej cieľom bolo určiť, ktorá časť sadzby úrokov z omeškania má kompenzačnú a ktorá sankčnú funkciu, je v prejednávanej veci irelevantná.
40.
Pokiaľ ide o tretie kritérium týkajúce sa stupňa prísnosti sankcie, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, zrejme nevyplýva, že by úroky z omeškania v prejednávanej veci mali taký význam, že by im bolo potrebné priznať trestnoprávnu povahu. ( 19 ) V každom prípade, ako vyplýva z judikatúry ESĽP uvedenej v bode 36 vyššie, je potrebné pripomenúť, že opatrenia podobné opatreniam, o ktoré ide vo veci samej, sa bez ohľadu na ich výšku nepovažovali za opatrenia, ktoré majú dostatočný stupeň prísnosti na to, aby im bola priznaná trestnoprávna povaha. ( 20 )
41.
Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že žiadne z troch kritérií Engel, ktoré umožňujú konštatovať trestnoprávnu povahu úrokov z omeškania, o ktoré ide vo veci samej, nie je splnené, a preto článok 49 ods. 3 Charty nie je relevantný na účely odpovede na druhú prejudiciálnu otázku.
2. O uplatnení zásady proporcionality v rámci výkladu článku 325 ZFEÚ a článku 273 smernice o DPH
42.
Na úvod pripomínam, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora z článku 273 prvého odseku, článku 2 a článku 250 ods. 1 smernice o DPH, ako aj z článku 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že každý členský štát má povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že DPH splatná na jeho území bude vyberaná v plnej výške, a aby bojoval proti podvodom. ( 21 )
43.
V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že ustanovenia článku 273 smernice o DPH okrem obmedzení, ktoré stanovujú, nespresňujú podmienky ani povinnosti, ktoré môžu členské štáty stanoviť, a priznávajú im teda voľnú úvahu v súvislosti s prostriedkami na dosiahnutie toho, aby bola DPH splatná na ich území vyberaná v plnej výške, ako aj na účely boja proti podvodom. ( 22 )
44.
Okrem toho článok 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ ukladá členským štátom povinnosť bojovať proti protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie prostredníctvom odstrašujúcich a účinných opatrení a ukladá im najmä povinnosť prijať rovnaké opatrenia na zamedzenie podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy. ( 23 ) Súdny dvor spresnil, že článok 325 ZFEÚ ukladá členským štátom povinnosť stanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave účinné postupy umožňujúce vymáhanie neoprávnene vybratých príspevkov z rozpočtu Únie. ( 24 ) V tejto súvislosti majú členské štáty povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, pričom táto povinnosť nie je viazaná žiadnou podmienkou, pokiaľ ide o uplatnenie pravidla, ktoré stanovuje článok 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ. ( 25 )
45.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musia členské štáty, ktoré si síce zachovávajú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o voľbu sankcií, najmä zabezpečiť, aby boli porušenia práva Únie, vrátane harmonizovaných pravidiel vychádzajúcich zo smernice o DPH, sankcionované za podmienok – tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych –, ktoré sú podobné podmienkam uplatniteľným na porušenia vnútroštátneho práva podobnej povahy a dôležitosti a ktoré v každom prípade priznávajú sankcii účinnú, primeranú a odrádzajúcu povahu. ( 26 )
46.
Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že hoci členské štáty majú naďalej možnosť určiť výšku a spôsob výberu úrokov z omeškania uplatňovaných na daňové nedoplatky v oblasti DPH v prípade nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia tejto dane podľa ich vnútroštátneho práva v rámci ich procesnej autonómie, opatrenia prijaté týmito štátmi musia rešpektovať všeobecné právne zásady, medzi ktoré patrí zásada proporcionality.
47.
V prvom rade konštatujem, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v rozsahu, v akom má za cieľ zabezpečiť riadny výber DPH a predchádzať podvodom, sleduje legitímny cieľ uznaný právom Únie. ( 27 ) Súdny dvor totiž už uznal, že výber úrokov z omeškania prispieva k boju proti neplateniu priznaných súm DPH v stanovených lehotách v súlade s povinnosťou, ktorá prináleží členským štátom, najmä podľa článku 273 smernice o DPH a článku 325 ods. 1 ZFEÚ, a to prijať všetky legislatívne a správne opatrenia na zabezpečenie výberu DPH splatnej na ich príslušných územiach v plnej výške a na boj proti podvodom. ( 28 ) Ako bolo totiž pripomenuté v bode 37 vyššie, úroky z omeškania stanovené zákonom o správe daní majú dvojitú funkciu spočívajúcu jednak v zabezpečení plnenia daňovej povinnosti, ako aj v zabezpečení výberu splatnej dane tým, že daňovníka motivuje, aby si túto povinnosť riadne splnil, a jednak v pokrytí nákladov vzniknutých daňovej správe tým, že zdaniteľná osoba si včas nesplnila svoje daňové povinnosti, čím sa kompenzuje ujma spôsobená štátnej pokladnici nedostupnosťou súm zodpovedajúcich splatnej dani. ( 29 )
48.
V druhom rade opatrenie zavádzajúce úroky z omeškania, o aké ide vo veci samej, nepochybne predstavuje vhodný nástroj na dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa. V prípade neexistencie takých opatrení, akými sú úroky z omeškania, by totiž daňovníci nemali žiadnu osobitnú motiváciu plniť svoje daňové povinnosti v stanovených lehotách a mohli by uprednostniť iné obchodné transakcie. Okrem toho vzhľadom na kolísavú hodnotu peňazí môžu byť daňovníci dokonca motivovaní uprednostniť tieto iné transakcie namiesto zaplatenia svojich daňových dlhov v stanovených lehotách. Cieľom uloženia úrokov z omeškania je konkrétne motivovať daňovníkov k prednostnému splneniu svojich daňových povinností, aby neriskovali, že výška ich daňového dlhu sa zvýši úmerne k dĺžke trvania nezaplatenia dane. Neexistencia úrokov z omeškania by okrem toho viedla k zvýhodneniu osôb, ktoré si neplnia svoje daňové povinnosti v stanovených lehotách. Tieto osoby totiž majú prospech najmä z dodatočnej likvidity a z hospodárskej výhody zodpovedajúcej zníženiu skutočnej nominálnej hodnoty sumy daňového dlhu v priebehu času. Úroky z omeškania preto predstavujú primerané a nevyhnutné opatrenie na dosiahnutie cieľov sledovaných vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej.
49.
Ak sa preukáže, že opatrenie, o aké ide v prejednávanej veci, je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v zabezpečení riadneho výberu DPH, ako aj v predchádzaní podvodom v súlade s článkom 325 ZFEÚ a článkom 273 smernice o DPH, zostáva ešte v treťom a poslednom rade preskúmať, či predmetná vnútroštátna právna úprava ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.
50.
Po prvé, hoci možno v tejto súvislosti predpokladať, že úroky z omeškania stanovené svojvoľným alebo diskrečným spôsobom môžu byť neprimerané, nezdá sa, že by to tak bolo v prejednávanej veci. Ustanovenia vnútroštátneho práva týkajúce sa výpočtu sadzby úrokov z omeškania sa totiž uplatňujú na všetkých daňovníkov v prípade nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia, ktoré bolo zistené v priebehu daňovej kontroly, pokiaľ ide o dane alebo poplatky, ktoré podliehajú priznaniu a neboli priznané alebo ktoré nepodliehajú priznaniu a neboli vypočítané. ( 30 ) Okrem toho na jednej strane zdôrazňujem, že sadzba, o ktorú ide v prejednávanej veci, je a priori stanovená jasne a transparentne v súlade s objektívnymi kritériami, ako aj na základe metodiky výpočtu opísanej v zákone o správe daní ( 31 ), a na druhej strane, že diskrečná právomoc daňovej správy v oblasti stanovenia úrokov z omeškania je vymedzená tým istým zákonom ( 32 ). Takto stanovená výška úrokov umožňuje tak veriteľom, ako aj dlžníkom presne predvídať výšku ich budúcich finančných nárokov alebo príslušných finančných povinností tak, aby sa zabezpečila aj právna istota. ( 33 )
51.
Po druhé treba uznať, že vzhľadom na to, že úroky z omeškania sú spojené so splnením alebo zánikom daňovej povinnosti, celkovú výšku úrokov z omeškania, ktoré musí zaplatiť zdaniteľná osoba, určia práve úkony zdaniteľnej osoby. Inými slovami, uplatnenie úrokov z omeškania ukladá osobe, ktorá si nesplnila svoje daňové povinnosti v stanovenej lehote, finančné zaťaženie úmerné obdobiu nezaplatenia jej dlhu, ktoré viedlo k zaúčtovaniu úrokov. ( 34 ) Použitie úrokov z omeškania ako prostriedku na zabezpečenie plnenia daňových povinností preto v zásade nepredstavuje riešenie, ktoré by nadmerne zaťažovalo zdaniteľné osoby. ( 35 )
52.
Po tretie, ako bolo konštatované v bodoch 36 a 37 vyššie, keďže úroky z omeškania nemajú sankčný účel, také okolnosti, akými sú povaha a závažnosť konštatovaného nesplnenia povinnosti, ktoré sú vo všeobecnosti relevantné na posúdenie toho, či taká sankcia, akou je daňová pokuta, je v súlade so zásadou proporcionality ( 36 ), nemusia byť nevyhnutne relevantné v prípade úrokov z omeškania. Takéto úroky z omeškania sú totiž splatné z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dane, a nie z dôvodu podvodu ( 37 ). V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že úroky z omeškania sa uplatňujú nielen v prípade podvodu, ale vo všeobecnosti sa v daňovej oblasti používajú na zabezpečenie výberu všetkých druhov daní.
53.
Po štvrté, hoci prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či výška úrokov z omeškania uplatnená vo veci samej nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie účinnosti výberu DPH a boja proti podvodom, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru podľa všetkého nevyplýva, že by sadzba úrokov z omeškania stanovená vnútroštátnou právnou úpravou v prejednávanej veci bola neprimeraná vo vzťahu k cieľom, ktoré táto právna úprava sleduje. ( 38 )
54.
Uvádzam teda, že v rozsahu, v akom sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta na možnosť vyhovieť žiadosti žalobkyne o oslobodenie od povinnosti zaplatiť „sankčnú časť“ úrokov z omeškania týkajúcich sa DPH, t. j. 2/3 z celkovej sumy úrokov z omeškania týkajúcich sa DPH, ktoré boli v jej prípade vypočítané, takéto rozhodnutie by v skutočnosti viedlo k zníženiu týchto úrokov na osobitne nízku sumu tým, že by sa obmedzili na jedinú zložku, a to priemernú úrokovú sadzbu štátnych pokladničných poukážok. ( 39 ) Takáto možnosť by pritom mohla ohroziť cieľ spočívajúci v zabezpečení včasného výberu DPH, keďže daňovníci by už nemali žiadnu motiváciu plniť si svoje daňové povinnosti prednostne, pričom by uprednostnili iné obchodné transakcie. ( 40 )
55.
Okrem toho okolnosť, že výška úrokov z omeškania je paušálna a nie je spojená s nijakou možnosťou úpravy, neumožňuje sama osebe dospieť k záveru o neprimeranosti tohto opatrenia. Určenie výšky úrokov z omeškania vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, ktoré daňová správa nemôže nijako upraviť, totiž s výnimkou niekoľkých prípadov výslovne definovaných uplatniteľnou daňovou právnou úpravou ( 41 ) chráni zdaniteľné osoby pred akýmkoľvek svojvoľným rozhodnutím tejto správy, pričom zaručuje rovnosť zaobchádzania medzi týmito zdaniteľnými osobami. Neexistencia obmedzenia miery voľnej úvahy, ktorou disponuje daňová správa, by totiž mohla viesť k neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu so zdaniteľnými osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej daňovej situácii, a teda k situácii, ktorú nemožno z daňového hľadiska tolerovať.
56.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 325 ZFEÚ a článok 273 smernice o DPH v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia konštatovaného daňovou správou stanovuje výšku úrokov z omeškania bez toho, aby táto daňová správa mohla znížiť jednu zo zložiek tejto sumy a uplatniť tak nižšiu úrokovú sadzbu, než je sadzba, ktorú stanovuje táto právna úprava, alebo upustiť od účtovania časti uvedenej sumy, a ktorá stanovuje, že daňovník môže byť oslobodený od povinnosti platiť tieto úroky z omeškania len v prípadoch výslovne vymedzených uvedenou právnou úpravou.
V. Návrh
57.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú položila Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky), takto:
Článok 325 ZFEÚ a článok 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia konštatovaného daňovou správou stanovuje výšku úrokov z omeškania bez toho, aby táto daňová správa mohla znížiť jednu zo zložiek tejto sumy a uplatniť tak nižšiu úrokovú sadzbu, než je sadzba, ktorú stanovuje táto právna úprava, alebo upustiť od účtovania časti uvedenej sumy, a ktorá stanovuje, že daňovník môže byť oslobodený od povinnosti platiť tieto úroky z omeškania len v prípadoch výslovne vymedzených uvedenou právnou úpravou.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1 .
( 3 ) Žin., 2002, č. 35‑1271.
( 4 ) Žin., 2004, č. 63‑2243.
( 5 ) Tento súd v tejto súvislosti uvádza rozsudok Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) z 10. marca 2020 vo veci A‑3247‑575/2020.
( 6 ) Ten istý súd cituje v tomto zmysle rozsudok Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) z 18. novembra 2011 vo veci A‑143‑2619/2011.
( 7 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2025, Fira ( C‑215/24 , EU:C:2025:695 , bod 36 a citovaná judikatúra).
( 8 ) Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), 8. júna 1976, Engel a i. v. Holandsko, CE:EHCR:1976:0608JUD000510071, bod 82.
( 9 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2023, Agenția Națională de Integritate ( C‑40/21 , EU:C:2023:367 , bod 34 a citovaná judikatúra).
( 10 ) Pozri rozsudok z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body) ( C‑439/19 , EU:C:2021:504 , bod 88 a citovaná judikatúra).
( 11 ) Okrem toho zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že toto opatrenie sa ukladá v rámci správneho konania.
( 12 ) Pozri rozsudok zo 4. mája 2023, MV – 98 ( C‑97/21 , EU:C:2023:371 , bod 42 a citovaná judikatúra).
( 13 ) Rozsudok ESĽP, 6. októbra 2009, Poniatowski v. Francúzsko, CE:ECHR:2009:1006DEC002949408. Rovnako samotné úroky z omeškania, z ktorých vyplýva, že sa pripúšťa dobrá viera daňovníka, nepredstavujú trestné obvinenie v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (podpísaného v Ríme 4. novembra 1950) (pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 14. septembra 1999, J.B. v. Francúzsko, CE:ECHR:1999:0914DEC003363496). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Menci ( C‑524/15 , EU:C:2017:667 , bod 50 ).
( 14 ) Rozsudky ESĽP, 3. decembra 2002, Mieg de Boofzheim v. Francúzsko, CE:ECHR:2002:1203DEC005293899, a 17. mája 2016, Société Oxygène Plus v. Francúzsko, CE:ECHR:2016:0517DEC007695911, bod 50.
( 15 ) Pozri rozsudok z 13. októbra 2022, Direktor na Direkcija „Obžalvane i danačno‑osiguritelna praktika“ (C‑1/21, ďalej len „rozsudok Direktor na Direkcija, EU:C:2022:788 , bod 89 a citovaná judikatúra).
( 16 ) Pozri rozsudok Direktor na Direkcija (bod 91 a citovaná judikatúra). Podobné konštatovanie, pokiaľ ide o kompenzačnú funkciu úrokov z omeškania, vyplýva z judikatúry Súdneho dvora vo veciach týkajúcich sa colných predpisov Únie, v ktorých bolo konštatované, že cieľom úrokov z omeškania je napraviť dôsledky vyplývajúce z prekročenia lehoty na zaplatenie a kompenzovať výhody, ktoré hospodársky subjekt neoprávnene získava z omeškania pri zaplatení daňového dlhu, a nie sankcionovať takéto omeškanie. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2024, Network One Distribution ( C‑506/23 , EU:C:2024:1003 , bod 32 ).
( 17 ) Pozri rozsudok z 20. marca 2018, Menci ( C‑524/15 , EU:C:2018:197 , bod 31 a citovaná judikatúra).
( 18 ) V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, stanovuje, že sadzba úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH sa určuje spočítaním sadzby úrokov z dlhov voči štátnej pokladnici a siedmich percentuálnych bodov. Pokiaľ ide o týchto sedem percentuálnych bodov, predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že priznávajú úrokom z omeškania sankčnú povahu .
( 19 ) Ako uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach, treba konštatovať, že sadzba úrokov z omeškania, o ktorú išlo vo veci Poniatowski v. Francúzsko (0,75 % mesačne, teda 9 % ročne), v ktorej ESĽP neuznal trestnoprávnu povahu, sa približovala sadzbe uplatniteľnej v prejednávanej veci (0,03 % denne, teda 10,708 % ročne) (pozri rozsudok ESĽP, 6. októbra 2009, Poniatowski v. Francúzsko, CE:ECHR:2009:1006DEC002949408).
( 20 ) Pozri rozsudky ESĽP, 6. októbra 2009, Poniatowski v. Francúzsko, CE:ECHR:2009:1006DEC002949408, a 17. mája 2016, Société Oxygène Plus v. Francúzsko, CE:ECHR:2016:0517DEC007695911, bod 50.
( 21 ) Pozri rozsudok Direktor na Direkcija (bod 60 a citovaná judikatúra).
( 22 ) Pozri rozsudok z 13. októbra 2022, Direktor na Direkcija (bod 69 a citovaná judikatúra).
( 23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, Úrad špeciálnej prokuratúry (C‑603/19, ďalej len „rozsudok Úrad špeciálnej prokuratúry, EU:C:2020:774 , bod 48 a citovaná judikatúra).
( 24 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Úrad špeciálnej prokuratúry (body 60 a 62).
( 25 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Úrad špeciálnej prokuratúry (bod 50 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Pozri rozsudok z 2. mája 2018, Scialdone ( C‑574/15 , EU:C:2018:295 , bod 28 a citovaná judikatúra).
( 27 ) Treba dodať, že tak Únia, ako aj členské štáty majú finančný záujem na tom, aby boli dane zaplatené v plnej výške a v stanovených lehotách. Ako totiž uviedla litovská vláda s odkazom na rozsudok Lietuvos Respublikos Konstitucinis Teismas (Ústavný súd, Litva), štátna pokladnica v prípade nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia daní nedosahuje príjmy, čo má za následok, že rozpočtový deficit sa zvyšuje a že možnosti štátu plniť svoje úlohy, ako aj povinnosti, ktoré majú zásadný význam pre jeho štátnych príslušníkov, sú obmedzené.
( 28 ) Pozri rozsudok Direktor na Direkcija (body 88, 89 a 92, ako aj citovaná judikatúra).
( 29 ) Ide napríklad o náklady spojené s kontrolou dodržiavania daňových povinností zdaniteľnými osobami a s prijatím vhodných opatrení na vymáhanie nezaplatených súm.
( 30 ) Pozri bod 7 vyššie.
( 31 ) Pozri bod 9 vyššie.
( 32 ) Pozri body 10 a 11 vyššie.
( 33 ) Pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Nidera ( C‑387/16 , EU:C:2017:740 , bod 29 ).
( 34 ) Toto zaťaženie zodpovedá paušálnej odmene daňového veriteľa za protiprávne použitie sumy daňového dlhu počas obdobia, v ktorom si zdaniteľná osoba nesplnila svoje povinnosti. Výška úrokov je okrem toho určená na pokrytie nákladov, ktoré vznikli daňovej správe z dôvodu, že zdaniteľná osoba si nesplnila svoje daňové povinnosti v stanovených lehotách.
( 35 ) V tejto súvislosti treba spresniť, že okolnosť, že výška úrokov môže dosiahnuť alebo dokonca prekročiť sumu dane splatnej z dôvodu uplynutia dlhého obdobia, počas ktorého si zdaniteľná osoba nesplnila svoje povinnosti, je len dôsledkom systému paušálnej náhrady škody a nemôže spochybniť primeranosť vnútroštátneho opatrenia stanovujúceho úroky z omeškania. Pozri analogicky rozsudok z 28. februára 2018, Nidera ( C‑387/16 , EU:C:2018:121 , bod 36 ).
( 36 ) Pozri rozsudok zo 17. mája 2023, Cezam ( C‑418/22 , EU:C:2023:418 , bod 30 a citovaná judikatúra).
( 37 ) To samozrejme nevylučuje prípad, keď k uloženiu úrokov z omeškania dôjde, ako je to vo veci samej, po zistení daňového podvodu. V každom prípade, aj keby sa vychádzalo z toho, že pokuta uložená žalobkyni za daňový podvod súvisí s uložením úrokov z omeškania týkajúcich sa DPH, nemám pochybnosti o tom, že porušenie, ktorého sa dopustila žalobkyňa, je zjavne závažné, najmä vzhľadom na význam, ktorý má boj proti podvodom v oblasti DPH, ako bolo pripomenuté v bode 42 vyššie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do verejného záujmu, ktorý vyplynul z podvodu, sa teda mechanizmus platenia úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktorý stanovuje vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, v zásade nezdá neprimeraný vo vzťahu k porušeniu, ktoré má táto vnútroštátna právna úprava sankcionovať. Úroky z omeškania uložené žalobkyni totiž zodpovedajú nepatrnej časti daňového nedoplatku (t. j. 0,03 %) a výška úrokov z omeškania bude v konečnom dôsledku závisieť od dĺžky trvania nezaplatenia alebo omeškania so zaplatením dane.
( 38 ) Pre úplnosť by som chcel zdôrazniť, že sa zdá, že medzi jednotlivými členskými štátmi existujú veľké rozdiely v oblasti sadzieb úrokov z omeškania. Hoci päť z nich (t. j. Dánsko, Česká republika, Slovensko, Lotyšsko a Estónsko) má vyššie alebo dokonca podstatne vyššie úrokové sadzby, než sú sadzby stanovené litovskou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej (takmer 25 % v prípade Estónska), štyri ďalšie členské štáty (t. j. Belgicko, Írsko, Bulharsko a Grécko) sa nachádzajú viac‑menej na rovnakej úrovni, ako je úroveň stanovená Litvou. Pozri v tejto súvislosti správu Generálneho riaditeľstva pre dane a colnú úniu (DG TAXUD), EU VAT Forum Subgroup 7.2 – Administrative Sanctions and Interests Final Report , najmä s. 33, dostupné len v anglickom jazyku na adrese: https://op.europa.eu/en/publication‑detail/‑/publication/f3c5fca5‑96e1‑11ed‑b508‑01aa75ed71a1/. Okrem toho, ako uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach, úroková sadzba uplatniteľná vo veci samej (teda 10,708 % ročne) sa nezdá byť neprimeraná v porovnaní s úrokovými sadzbami uplatňovanými na určité bankové úvery alebo sadzbami úrokov z omeškania stanovenými v súlade s príslušnými ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1 ), ktoré sú vo všeobecnosti vyššie ako 10 %. Pozri v tejto súvislosti článok 2 body 6 a 7 tejto smernice.
( 39 ) Štátne pokladničné poukážky majú ako finančné nástroje, ktoré sa považujú za mimoriadne bezpečné, zvyčajne (výrazne) nižšie sadzby ako priemerné sadzby bankových úverov.
( 40 ) Tak by to bolo najmä v prípade, ak by úroková sadzba uplatnená z dôvodu nezaplatenia DPH v stanovených lehotách bola výrazne nižšia ako úroková sadzba stanovená v prípade nezaplatenia obchodných dlhov.
( ) Pozri body 10 a 11 vyššie.