C-564/24

62024CC0564

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ANDREA BIONDI

prednesené 18. septembra 2025 ( 1 )

Vec C‑564/24

Eisenberger Gerüstbau GmbH

Otázky vo veci výkladu smernice 2011/83 ( 2 ), ktoré predložil vnútroštátny súd, sa týkajú najmä vymedzenia pojmu „zmluva uzavretá na diaľku“ a spôsobu, akým dosiahnuť správnu rovnováhu medzi rôznymi cieľmi, ktoré sleduje normotvorca Únie v prípade odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom. Hlavný účel smernice je zjavný: ochrana spotrebiteľa. Je však potrebné, aby sa tento účel prispôsobil nutnosti zachovať právnu istotu a dobrú vieru medzi zmluvnými stranami. Prípad v prejednávanej veci preto poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť významné aspekty uplatňovania smernice.

2.

Vnútroštátny súd svojimi prejudiciálnymi otázkami v podstate žiada o rozhodnutie, či pojem „zmluva uzavretá na diaľku“ uvedený v článku 2 smernice 2011/83 môže zahŕňať aj prípad, keď spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy využil podporu od tretej osoby, ktorá je obchodníkom, a či následnú dohodu o doplnkových službách možno kvalifikovať ako zmluvu uzavretú na diaľku. Napokon otázka, ktorá sa mi zdá najdôležitejšia, sa týka situácie, keď spotrebiteľ odstúpi od zmluvy po jej vykonaní, hoci sa mu neposkytli informácie o odstúpení od zmluvy, ktoré stanovuje zákon; kladie sa otázka, či môže byť povinný uhradiť obchodníkovi primeranú sumu, keďže v opačnom prípade by mohlo dôjsť k zneužitiu práva.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

‚obchodník‘ je akákoľvek fyzická osoba alebo akákoľvek právnická osoba bez ohľadu na to, či je v súkromnom, alebo verejnom vlastníctve, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa týkajú jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, remesla alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo z jej poverenia;…

7.

‚zmluva uzavretá na diaľku‘ je akákoľvek zmluva uzavretá medzi obchodníkom a spotrebiteľom v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa výhradne s využitím jedného alebo viacerých prostriedkov komunikácie na diaľku, a to až do uzavretia zmluvy vrátane tohto okamihu.“

4.

V článku 6 uvedenej smernice, nazvanom „Požiadavky na informácie v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov“, sa stanovuje:

„1. Predtým, ako sa zmluva uzavretá na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov či akákoľvek zodpovedajúca ponuka stane pre spotrebiteľa záväznou, obchodník mu jasným a zrozumiteľným spôsobom poskytne tieto informácie:…

k)

v prípade, že sa právo na odstúpenie od zmluvy neposkytuje v súlade s článkom 16, informáciu, že spotrebiteľ nebude môcť využiť právo na odstúpenie od zmluvy, alebo ak je to vhodné, informáciu o okolnostiach, za akých spotrebiteľ právo na odstúpenie od zmluvy stráca;….“

5.

Článok 9 ods. 1 s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ znie:

„1. Pokiaľ sa neuplatnia výnimky stanovené v článku 16, spotrebiteľ má 14‑dňovú lehotu na odstúpenie od zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov bez toho, aby uviedol dôvod, ako aj bez toho, aby znášal iné náklady ako tie, ktoré sú ustanovené v článku 13 ods. 2 a článku 14.“

6.

a)

o plnenie zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov alebo

b)

o uzatvorenie zmluvy na diaľku alebo zmluvy mimo prevádzkových priestorov v prípade, keď už spotrebiteľ predložil ponuku.“

8.

V článku 13 s názvom „Záväzky obchodníka v prípade odstúpenia od zmluvy“ sa v ods. 1 stanovuje:

poskytnutie služieb alebo dodávku vody, plynu alebo elektriny, v rámci ktorej predaj nie je obmedzený objemom ani stanoveným množstvom, alebo poskytovanie ústredného kúrenia bez ohľadu na úplné alebo čiastočné poskytnutie týchto služieb, ak počas lehoty na odstúpenie od zmluvy:

i)

obchodník neposkytol informácie v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. h) alebo j) alebo

ii)

spotrebiteľ v súlade s článkom 7 ods. 3 a článkom 8 ods. 8 výslovne nepožiadal, aby sa poskytovanie služieb začalo počas lehoty na odstúpenie od zmluvy, alebo….“

B.

„1. Zmluvy uzavreté na diaľku sú zmluvy, v prípade ktorých obchodník alebo osoba, ktorá koná v jeho mene alebo z jeho poverenia, a spotrebiteľ využijú na zmluvné rokovania a uzavretie zmluvy výlučne prostriedky komunikácie na diaľku, ibaže k uzavretiu zmluvy nedôjde v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku.

2. Prostriedky komunikácie na diaľku v zmysle tohto zákona sú všetky komunikačné prostriedky, ktoré možno použiť na prípravu alebo na uzavretie zmluvy bez toho, aby zmluvné strany boli súčasne fyzicky prítomné, ako sú listy, katalógy, telefonáty, faxové správy, e‑maily, správy zasielané prostredníctvom mobilných telefónnych služieb (SMS), ako aj rozhlasové vysielanie a televízne médiá.“

12.

V § 357 BGB s názvom „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov a na diaľku, s výnimkou zmlúv o finančných službách“ sa stanovuje:

„1. Prijaté plnenia sa musia vrátiť najneskôr do 14 dní.

…

15.

Po montáži lešení v januári 2021 Eisenberger prostredníctvom e‑mailu predložila JK doplňujúcu ponuku na montáž ďalších dvoch lešení. JK podpísala túto ponuku prostredníctvom osobitnej zmluvy, aj v tomto prípade e‑mailom.

16.

Následne Eisenberger povolila JK používanie lešení na vykonanie stavebných prác plánovaných na budove.

17.

V decembri 2021, napriek tomu, že stavebné práce, pre ktoré boli lešenia potrebné, sa už skončili, JK oznámila odstúpenie od zmluvy o dodávke lešenia vrátane doplňujúcej dohody z roku 2021, pričom odmietla uhradiť ďalšie platby a požiadala o vrátenie sumy zaplatenej na základe faktúr vystavených do mája 2021.

„1.

Ide o zmluvu uzavretú na diaľku podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83/EÚ, od ktorej možno odstúpiť podľa článku 9 ods. 1 tej istej smernice, a to aj vtedy, keď spotrebiteľovi pred uzavretím tejto zmluvy alebo pri jej uzavretí poskytuje podporu obchodník, ktorého služby si spotrebiteľ objednal nezávisle od dodávateľa?

2.

V prípade, ak Súdny dvor odpovie na otázku uvedenú v bode 1 kladne:

Ide o zmluvu uzavretú na diaľku podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83/EÚ, od ktorej možno odstúpiť podľa článku 9 ods. 1 tej istej smernice, a to aj vtedy, keď je splnená jedna z nasledujúcich doplňujúcich podmienok:

a)

je táto doplňujúca dohoda sama osebe zmluvou uzavretou na diaľku podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83/EÚ, od ktorej možno odstúpiť podľa článku 9 ods. 1 tej istej smernice, alebo tak ako v prípade hlavnej zmluvy, ktorú dopĺňa, od nej nemožno odstúpiť ako od zmluvy uzavretej na diaľku?

4.

Ak spotrebiteľ v prípade zmluvy uzavretej na diaľku, od ktorej možno odstúpiť, uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy po tom, čo jeho zmluvný partner už poskytol plnenia:

Môže byť spotrebiteľ napriek článku 14 ods. 4 písm. a) a článku 14 ods. 5 smernice 2011/83/EÚ povinný nahradiť obchodníkovi hodnotu jeho plnenia v primeranom rozsahu, ak by iný záver na základe všetkých okolností individuálneho prípadu predstavoval zneužitie práva alebo odporoval dobrej viere?“

IV. Analýza

21.

Aby bolo možné konkrétnu zmluvu označiť za „zmluvu uzavretú na diaľku“, je potrebné kumulatívne splniť štyri podmienky: (i) zmluva musí byť uzavretá medzi obchodníkom a spotrebiteľom; (ii) zmluvu je potrebné uzavrieť v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku; (iii) k uzavretiu zmluvy musí dôjsť bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa, a (iv) zmluvný vzťah sa musí stanoviť výhradne s využitím jedného alebo viacerých prostriedkov komunikácie na diaľku, a to až do uzavretia zmluvy vrátane tohto okamihu. ( 5 )

24.

Pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v bode (i) ( 6 ), najprv je potrebné analyzovať otázku, či JK možno definovať ako spotrebiteľa napriek tomu, že pred uzavretím zmluvy jej poskytol podporu architekt.

25.

Podľa smernice 2011/83 je spotrebiteľom akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. ( 7 ) Obchodníkom je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa týkajú jej príslušnej činnosti, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo z jej poverenia. ( 8 )

26.

29.

Pokiaľ ide o konkrétnu podporu, ktorú poskytol spotrebiteľovi architekt, táto skutočnosť podľa môjho názoru automaticky nevedie k tomu, že by bol spotrebiteľ slabší alebo skúsenejší , a preto nemá priamy vplyv na postavenie „spotrebiteľa“. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že spotrebiteľ sa voči obchodníkovi nachádza v znevýhodnenom postavení, keďže ho treba považovať za „hospodársky slabšieho a právne menej skúseného, ako je jeho zmluvný partner“ ( 15 ), a to bez ohľadu na jeho prípadné odborné znalosti. ( 16 )

30.

Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, že skutočnosť, že pred uzavretím zmluvy poskytol spotrebiteľovi podporu tretí obchodník, sama osebe nebráni jeho onačeniu za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/83.

31.

Pokiaľ ide o ostatné podmienky ( 17 ) uvedené v článku 2 bode 7, ktoré je vhodné podrobiť spoločnej analýze, cieľom ustanovení smernice o zmluvách na diaľku je vyhnúť sa tomu, aby použitie prostriedkov komunikácie na diaľku viedlo k zníženiu množstva informácií poskytovaných spotrebiteľovi, a to najmä so zreteľom na informácie podľa článku 6 tejto smernice, ktoré majú pre spotrebiteľa zásadný význam. ( 18 )

V prejednávanej veci je zrejmé, s výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom, že architekt, ktorého spotrebiteľ poveril asistenciou pri uzatváraní zmluvy prostredníctvom prípravy návrhov, kontaktoval Eisenberger s požiadavkou na zaslanie ponuky. Zo spisu ďalej vyplýva, že architekt zaslal obom stranám e‑mailom návrh zmluvy, ktorý neobsahoval žiadne informácie o práve spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy. ( 20 ) Eisenberger následne zmluvu bez zmien podpísal a zaslal ju spotrebiteľovi, ktorý ju po podpísaní odoslal späť bežnou poštou. Tieto skutočnosti naznačujú, že k uzavretiu zmluvy došlo výhradne s využitím prostriedkov komunikácie na diaľku, bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa. Zo spisu však nevyplývajú informácie o systéme predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku obchodníkom, napríklad o tom, či iniciátorom uzavretia zmluvy s využitím prostriedku komunikácie na diaľku bol obchodník.

34.

Možno preto usúdiť, že architekt len umožnil spotrebiteľovi zhromaždiť informácie o predmete zmluvy, nerokoval však s nijakou so zmluvných strán a spotrebiteľovi neposkytol informácie uvedené v článku 6 smernice 2011/83. V podobnom prípade Súdny dvor rozhodol, že ak sú splnené uvedené podmienky, predmetnú zmluvu možno považovať za „zmluvu uzavretú na diaľku“ ( 21 ).

35.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že, s výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o splnenie štyroch podmienok ( 22 ) týkajúcich sa vymedzenia pojmu „zmluva uzavretá na diaľku“, možno takú zmluvu, akú uzavreli Eisenberger a žalovaná, považovať za „zmluvu uzavretú na diaľku“ v zmysle článku 2 bodu 7 smernice 2011/83, s následnou možnosťou odstúpiť od zmluvy v súlade s článkom 9 ods. 1 tej istej smernice.

38.

S výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom sa domnievam, že podmienky na účely kvalifikácie zmluvy na diaľku sa môžu vzťahovať aj na nasledujúcu dodatočnú zmluvu. ( 23 ) Po uzavretí zmluvy a montáži lešení totiž Eisenberger zaslala JK e‑mailom dodatočnú ponuku na dve ďalšie lešenia. Spotrebiteľ túto ponuku prijal a odoslal ju e‑mailom späť.

39.

Rovnako je pravda, ako sa uvádza v odôvodnení 14 ( 24 ) smernice a tiež v článku 3 ods. 5 ( 25 ) smernice 2011/83, že, pokiaľ ide o aspekty zmluvného práva, ktoré sa v tejto smernici neupravujú, vnútroštátne právne predpisy zostávajú nedotknuté.

40.

Z uvedeného vyplýva, že aspekty zmluvného práva, ako je charakter doplnkovej zmluvy, ktorý sa v smernici 2011/83 neupravuje, by sa mali riadiť vnútroštátnymi právnymi predpismi.

43.

Na úvod treba uviesť, že v súvislosti so zmluvami uzatvorenými mimo prevádzkových priestorov, ktoré sa riadia smernicou 2011/83, Súdny dvor dospel k záveru, že článok 14 ods. 4 písm. a) bod i) a ods. 5 smernice 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že zbavuje spotrebiteľa akejkoľvek povinnosti zaplatiť za poskytnuté služby, pokiaľ mu dotknutý obchodník neposkytol informácie uvedené v predmetnom článku 14 ods. 4 písm. a) bode i), a tento spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy po splnení danej zmluvy. Uvedené je v súlade so „zásadným významom, ktorý smernica 2011/83 priznáva poskytnutiu informácie v čase pred uzavretím zmluvy, pokiaľ ide o právo na odstúpenie od zmlúv uzatvorených mimo prevádzkových priestorov“ ( 26 ).

44.

V súvislosti s ustanoveniami smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere ( 27 ) však Súdny dvor vysvetlil, že „úplné splnenie zmluvy o úvere má za následok zánik práva na odstúpenie od zmluvy“ ( 28 ). Konkrétne Súdny dvor uviedol, že „keďže plnenie zmluvy predstavuje prirodzený mechanizmus zániku zmluvných záväzkov… spotrebiteľ [sa] už nemôže dovolávať práva na odstúpenie od zmluvy… pokiaľ zmluvné strany v celom rozsahu splnili zmluvu o úvere a vzájomné záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy z tohto dôvodu zanikli“ ( 29 ).

45.

Prejednávaná vec ponúka zaujímavú perspektívu uplatňovania ustanovení smernice, ktorá uvádza do súladu rôzne, proti sebe stojace požiadavky na ochranu. Na jednej strane ide o nevyhnutnú a riadnu ochranu spotrebiteľa v citlivom okamihu pred uzavretím zmluvy, čiže o náležité využitie ustanovení, ktoré mu priznávajú dodatočné práva v prípade, že obchodník mu neposkytne relevantné informácie: predmetom prípadu, ktorého sa týka prejednávaná vec, je predĺženie lehoty na odstúpenie od zmluvy na jeden rok. ( 30 ) Na druhej strane ide o potrebu, aby sa právo Únie nezneužívalo v dôsledku všetkých okolností danej veci, ktoré vedú k neprimeranej ochrane spotrebiteľských práv a k neoprávnenej ujme na strane obchodníka.

49.

Právo Únie uznáva všeobecnú právnu zásadu, na základe ktorej subjekty tohto právneho poriadku nemôžu využívať pravidlá Únie na účely podvodu alebo zneužitia práva. ( 31 ) Zneužitie práva treba ako všeobecnú zásadu európskeho zmluvného práva vykladať s ohľadom na zásadu dobrej viery, ktorej funkcia spočíva, ako je známe, v obmedzení výkonu práv: oprávnený je preto výkon tých práv, ktoré sú v súlade so zmyslom a účelom samotných práv a ktoré nespôsobujú neprimeranú ujmu protistrane. Z uvedeného vyplýva, že výkon práva nemôže byť nikdy neobmedzený, pretože má takzvanú funkčnú hranicu: rešpektovanie účelu, na ktorý sa dané právo zaviedlo do príslušného právneho poriadku.

50.

Okrem toho je potrebné opäť pripomenúť, že predmetná smernica nemá vplyv „na vnútroštátne právo v oblasti zmluvného práva, pokiaľ ide o aspekty zmluvného práva, ktoré nie sú upravené touto smernicou“ a že „táto smernica by… nemala mať vplyv na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o všeobecné zmluvné prostriedky nápravy“ ( 32 ).

51.

Dôkaz o zneužití práva vyžaduje podľa ustálenej judikatúry existenciu dvoch prvkov, objektívneho a subjektívneho. ( 33 ) Pokiaľ ide o objektívny prvok, je potrebné preukázať, že cieľ predmetnej právnej úpravy sa napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnymi predpismi Únie nepodarilo dosiahnuť. Na druhej strane, pokiaľ ide o subjektívny prvok, jeho existenciu možno konštatovať, ak sa preukáže vôľa získať výhodu vyplývajúcu z predpisov práva Únie prostredníctvom umelého vytvorenia podmienok potrebných na jej získanie.

55.

Vzhľadom na zásadný význam informácií poskytovaných spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy na diaľku má odstúpenie od zmluvy – upravené v článku 14, pokiaľ ide o záväzky spotrebiteľa – za cieľ umožniť spotrebiteľovi, aby odvolal svoje rozhodnutie v prípade, ak po uzavretí zmluvy usúdi, že táto zmluva už nezodpovedá jeho potrebám, a z tohto dôvodu sa zriecť účinkov danej zmluvy. ( 37 )

56.

Ak však obchodník neposkytne informácie o práve na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 14 ods. 4 písm. a) bodom i) smernice 2011/83, spotrebiteľ nemusí znášať nijaké náklady. Navyše, podľa článku 14 ods. 5 „spotrebiteľovi nevzniká z uplatňovania práva na odstúpenie od zmluvy žiadny záväzok“. Zámerom normotvorcu Únie prostredníctvom článku 14 ods. 4 a 5 bolo v tejto súvislosti penalizovať obchodníka, ktorý si neplní svoje informačné povinnosti a zároveň zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. ( 38 )

57.

V súvislosti s cieľmi smernice je však potrebná ďalšia úvaha.

61.

V tejto súvislosti totiž nemožno opomenúť podporu poskytnutú architektom, ktorá síce nemá vplyv na postavenie spotrebiteľa, podľa môjho názoru však môže zohrávať úlohu pri celkovom hodnotení. V skutočnosti je málo pravdepodobné predpokladať, že architekt nepoznal povinnosti a práva spotrebiteľa v súvislosti so zmluvou, ktorú sám pripravil, a že o nich nemohol informovať samotného spotrebiteľa. ( 40 ) V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil vplyv architekta v rámci analýzy týkajúcej sa uplatnenia zneužitia práva.

62.

Na základe týchto úvah nesúhlasím s pripomienkami Komisie, podľa ktorej predmetná praktika nespĺňa s prihliadnutím na samotnú skutočnosť, že k odstúpeniu od zmluvy došlo v rámci dvanásťmesačnej lehoty, predpoklady na zneužitie práva. Podľa môjho názoru by bolo zjednodušujúce vychádzať pri jednoduchom konštatovaní, že nejde o zneužitie práva, len z dodržania lehôt na odstúpenie od zmluvy.

63.

Ako sa uviedlo vyššie, predpokladať, že spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy podľa smernice 2011/83 bez akýchkoľvek nákladov, by podľa môjho názoru znamenalo vykladať cieľ ochrany spotrebiteľa nad rámec tohto cieľa. Pri výklade ustanovení práva Únie je však potrebné zohľadniť dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z výkonu práva na odstúpenie od zmluvy.

V. Návrh

67.

S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kammergericht (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), takto:

Článok 2 bod 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že:

s výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa definície zmluvy uzavretej na diaľku, a po preukázaní, že dotknutú osobu možno považovať za spotrebiteľa, o zmluvu uzavretú na diaľku, s následným uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy, ide aj vtedy, keď dotknutému spotrebiteľovi pred uzavretím tejto zmluvy alebo pri jej uzavretí poskytuje podporu obchodník, ktorého služby si spotrebiteľ objednal.

O zmluvu uzavretú na diaľku, od ktorej možno odstúpiť podľa článku 9 ods. 1 uvedenej smernice ide aj vtedy, keď je splnená jedna z nasledujúcich podmienok: (i) kontakt medzi spotrebiteľom a dodávateľom iniciatívne nadviazal obchodník, ktorý poskytoval podporu spotrebiteľovi; (ii) obchodník, ktorý poskytoval podporu spotrebiteľovi, pred uzavretím zmluvy ovplyvnil podstatné časti jej obsahu.

( 4 ) Pre úplnosť výkladu sa vnútroštátny súd pýta, či zmluva vo veci samej môže byť kvalifikovaná ako zmluva uzavretá na diaľku, od ktorej možno odstúpiť za určitých podmienok, pozri bod 20 vyššie.

( 5 ) V súlade s vymedzením podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83.

( 6 ) (i) zmluva musí byť uzavretá medzi spotrebiteľom a obchodníkom.

( 7 ) Pozri článok 2 bod 1 smernice 2011/83.

( 8 ) Pozri článok 2 bod 2 smernice 2011/83.

( 9 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2013, Vapenik ( C‑508/12 , EU:C:2013:790 , body 23 a 25 ), a z 30. apríla 2025, St. Kliment Ohridski Primary Private School ( C‑429/24 , EU:C:2025:301 , bod 34 ).

( 16 ) V rozsudku z 3. septembra 2015, Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:538 ), Súdny dvor rozhodol, že dokonca aj advokáta, a to „za predpokladu, že… je vo vyššej miere odborne kompetentný“, možno považovať za spotrebiteľa, ak uzavrie zmluvu mimo rámca jeho profesijnej činnosti (pozri body 26 a 27).

( 17 ) Pozri bod 23 vyššie, pokiaľ ide o ostatné podmienky.

( 18 ) Pozri rozsudky z 23. januára 2019, Walbusch Walter Busch ( C‑430/17 , EU:C:2019:47 , body 35 a 36 ), a z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. ( C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21 , EU:C:2023:1014 , bod 169 a citovaná judikatúra).

( 19 ) Pozri v tejto súvislosti oznámenie Komisie, Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľov ( Ú. v. EÚ C 525, 2021, s. 1 ). Konkrétne v kapitole 4.1 sa uvádzajú príklady, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť vymedzeniu pojmu zmluva uzavretá na diaľku, a najmä pojmu organizovaného režimu predaja alebo poskytovania služieb na diaľku. Napríklad, ak obchodník výnimočne uzavrie zmluvu so spotrebiteľom prostredníctvom e‑mailu alebo telefónu po tom, ako ho spotrebiteľ kontaktoval, na túto zmluvu sa nevzťahuje definícia zmluvy uzavretej na diaľku. Naproti tomu, ak obchodník iniciuje použitie e‑mailu alebo telefónu ako spôsobu uzavretia zmluvy so spotrebiteľom, ide o zmluvu uzavretú na diaľku, na ktorú sa z tohto dôvodu vzťahuje smernica 2011/83.

( 20 ) Nie je však možné usúdiť, či mal spotrebiteľ možnosť položiť architektovi otázky týkajúce sa obsahu zmluvy s cieľom odstrániť prípadnú neistotu vo veci rozsahu svojho zmluvného záväzku voči obchodníkovi.

( 23 ) Pre úplnosť dodávam, že dohoda v prejednávanej veci má podľa môjho názoru „dodatočný“ a nie „doplňujúci“ charakter, ako sa vymedzuje v článku 2 bode 15 smernice 2011/83, keďže podľa informácií v spise pri doplnení pôvodnej zmluvy nedošlo k uzavretiu dohody medzi architektom a spoločnosťou Eisenberger. Podľa uvedeného ustanovenia článku 2 je totiž „doplnková zmluva… zmluva, ktorou spotrebiteľ nadobúda tovar alebo služby, ktoré sú spojené so zmluvou uzatvorenou na diaľku alebo zmluvou uzatvorenou mimo prevádzkových priestorov, pričom daný tovar je dodaný alebo služby sú poskytnuté obchodníkom alebo treťou stranou na základe dohody medzi touto treťou stranou a obchodníkom“. Poznamenávam, že Eisenberger prispôsobil hlavnú zmluvu špecifickým požiadavkám vyplývajúcim z dodania tovaru alebo poskytnutia služby, ktoré sú predmetom zmluvy, a to prostredníctvom dodatku k predmetu samotnej zmluvy, v dôsledku čoho má takáto dohoda „dodatočný“ charakter a nie „vedľajší“.

( 24 ) V odôvodnení 14 sa uvádza: „Táto smernica by nemala mať vplyv na vnútroštátne právo v oblasti zmluvného práva, pokiaľ ide o aspekty zmluvného práva, ktoré nie sú upravené touto smernicou. Touto smernicou by preto nemalo byť dotknuté vnútroštátne právo upravujúce napríklad uzavretie alebo platnosť zmluvy (napríklad v prípade absencie súhlasu). Táto smernica by podobne nemala mať vplyv na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o všeobecné zmluvné prostriedky nápravy, pravidlá týkajúce sa verejného hospodárskeho poriadku, ako napríklad pravidlá o nadhodnotených alebo neprimerane vysokých cenách, a pravidlá o neetických právnych úkonoch“.

( 31 ) Pozri okrem iného rozsudok z 12. mája 1998, Kefalas a i. ( C‑367/96 , EU:C:1998:222 , bod 20 ). Okrem toho „uplatňovanie právnej úpravy [Únie]… nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo… plnenia… vykonávané… iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom [Únie]“, pozri rozsudok z 21. februára 2006, Halifax a i. ( C‑255/02 , EU:C:2006:121 , bod 69 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Pozri odôvodnenie 14 a článok 3 ods. 5 smernice 2011/83 a bod 39 vyššie.

( 33 ) Pozri rozsudky zo 14. decembra 2000, Emsland‑Stärke ( C‑110/99 , EU:C:2000:695 , body 52 a 53 ), a z 13. marca 2014, SICES a i. ( C‑155/13 , EU:C:2014:145 , bod 31 ).

( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2000, Emsland‑Stärke ( C‑110/99 , EU:C:2000:695 , bod 58 ), a z 21. februára 2006, Halifax a i. ( C‑255/02 , EU:C:2006:121 , bod 81 ).

( 35 ) Pozri rozsudok z 23. januára 2019, Walbusch Walter Busch ( C‑430/17 , EU:C:2019:47 , body 33 a 35 ).

( 36 ) Tamže.