C-571/24
ECLI:EU:C:2025:853
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0571
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 30. októbra 2025( 1 )
Vec C ‑ 571/24
YO,
CT
proti
Bundesrepublik Deutschland,
za účasti:
Kreis Bergstraße
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Prisťahovalecká politika – Smernica 2003/86/ES – Právo na zlúčenie rodiny – Článok 10 ods. 3 písm. a) – Zlúčenie rodiny utečenca, ktorý prišiel ako maloletá osoba bez sprievodu, so svojimi prvostupňovými príbuznými v priamej vzostupnej línii – Maloletá osoba bez sprievodu, ktorá dosiahla plnoletosť pred priznaním postavenia utečenca a vyhlásením rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248) – Dôsledky, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku, pokiaľ ide o dátum podania žiadosti o zlúčenie rodiny “
I. Úvod
1. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa od Súdneho dvora žiada, aby spresnil dôsledky, ktoré treba vyvodiť z jeho rozsudku z 12. apríla 2018, A a S( 2 ), pokiaľ ide o vybavenie žiadosti o zlúčenie rodiny podanej na základe článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86/ES( 3 ) rodičmi mladého štátneho príslušníka tretej krajiny (ďalej len „garant“)( 4 ), ktorý vstúpil na územie členského štátu ako maloletá osoba bez sprievodu, a počas konania o posúdení jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu dosiahol plnoletosť a postavenie utečenca mu bolo priznané pred vyhlásením tohto rozsudku.
2. Súdny dvor v uvedenom rozsudku objasnil podmienky, za ktorých sa maloleté osoby bez sprievodu, ktoré v priebehu tohto konania dosiahli plnoletosť, môžu domáhať práva na zlúčenie rodiny podľa priaznivejších ustanovení stanovených v tomto článku. Súdny dvor konkrétne rozhodol, že žiadosť o zlúčenie rodiny musí byť v zásade podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, kedy bola dotknutá „maloletá osoba“ uznaná za utečenca.( 5 )
3. V prejednávanej veci však dotknutý „maloletý“ získal postavenie utečenca k dátumu, ktorý značne predchádzal dátumu vyhlásenia rozsudku A a S, takže táto lehota troch mesiacov už uplynula v čase, keď jeho rodičia YO a CT, obaja sýrski štátni príslušníci s bydliskom v Turecku, chceli uplatniť právo na zlúčenie rodiny stanovené v článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86. Vyššie uvedené súvislosti tvoria pozadie prejednávanej veci, keďže generálny konzulát Nemecka v Istanbule (Turecko) zamietol ich žiadosť z dôvodu, že toto právo zaniklo plnoletosťou dieťaťa a že v každom prípade ich žiadosť nebola podaná čo najskôr po tom, ako bolo ich synovi priznané postavenie utečenca.
4. Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa Súdneho dvora v podstate pýta, či je potrebné upraviť pravidlá, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku A a S, a najmä, či je potrebné, aby lehota troch mesiacov začala plynúť odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, alebo či je možné ju predĺžiť. Nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach navrhuje, aby podanie žiadosti o zlúčenie rodiny podliehalo absolútnej vekovej hranici, po ktorej prekročení už takáto úprava nebude možná.
5. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré nesúhlasím s myšlienkou, že v takej špecifickej situácii, akou je táto, treba pre podanie žiadosti o zlúčenie rodiny založenej na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 zachovať dodržanie pevne stanovenej lehoty troch mesiacov odo dňa vyhlásenia rozsudku A et S. Súdnemu dvoru naopak navrhnem, aby uplatnil domnienku, a teda stanovil lehotu troch mesiacov odo dňa, keď sa predpokladá , že garant sa o tomto rozsudku dozvedel.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
6. Článok 1 smernice 2003/86 znie:
„Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“
7. Podľa článku 2 písm. f) tejto smernice:
„Na účely tejto smernice:
…
f) ‚maloletý bez sprievodu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti mladšia ako osemnásť rokov, ktorý prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelého, ktorý je zo zákona alebo podľa obyčajového práva za neho zodpovedný, a dovtedy, kým nie je právoplatne zverený do starostlivosti takejto osoby, alebo maloletý, ktorý zostal bez sprievodu po vstupe na územie členských štátov.“
8. V kapitole V uvedenej smernice s názvom „Zlúčenie rodiny utečencov“ článok 10 ods. 3 písm. a) uvádza:
„Ak je utečencom maloletá osoba bez sprievodu, členské štáty:
a) povolia vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny jej prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii bez toho, aby sa uplatnili podmienky ustanovené v článku 4 ods. 2 písm. a).“
B. Nemecké právo
9. V § 36 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzích štátnych príslušníkov na spolkovom území)( 6 ) z 30. júla 2004( 7 ) (ďalej len „AufenthG“), nazvanom „Zlúčenie rodiny rodičov a iných rodinných príslušníkov“, sa v odseku 1 stanovuje:
„Rodičom maloletého cudzinca, ktorý je držiteľom povolenia na pobyt podľa § 23 ods. 4, § 25 ods. 1 alebo § 25 ods. 2 prvej vety prvej alternatívy, povolenia na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 3 alebo povolenia na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 4 po vydaní povolenia na pobyt podľa § 25 ods. 2 prvej vety druhej alternatívy, sa odchylne od § 5 ods. 1 bodu 1 a § 29 ods. 1 bodu 2 udelí povolenie na pobyt, ak sa ani jeden z rodičov, ktorý má dieťa v starostlivosti, nezdržiava na území Spolkovej republiky Nemecko.“
III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. Garant je sýrsky štátny príslušník kurdského pôvodu, ktorý sa narodil 31. januára 1999. Na nemecké územie vstúpil 6. augusta 2015 vo veku 16 rokov. Zastúpený opatrovníčkou podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, a to 3. júna 2016, keď mal 17 rokov a 4 mesiace. Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) mu rozhodnutím z 15. mája 2017, vo veku 18 rokov a 3 mesiace, priznal postavenie utečenca.
11. Rodičia garanta po skončení konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu nepodali žiadosť o zlúčenie rodiny, pretože ich dieťa bolo opakovane informované svojou opatrovníčkou, advokátom, ako aj rôznymi príslušnými cudzineckými orgánmi a organizáciami, že v súlade s judikatúrou Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) právo rodičov na zlúčenie s ich dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, podľa § 36 ods. 1 AufenthG existovalo len do dňa, keď dieťa dosiahlo plnoletosť.( 8 ) Vzhľadom na túto judikatúru a rozhodovaciu prax orgánov, ktorá z nej vyplývala v čase skutkových okolností vo veci samej, teda podľa vnútroštátneho súdu žiadosti o zlúčenie rodiny založené na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 utečencov nachádzajúcich sa v takejto situácii nemali žiadnu nádej na úspech.
12. Súdny dvor v rozsudku A a S rozhodol, že článok 2 ab initio písm. f) smernice 2003/86 v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že za „maloletú osobu“ v zmysle tohto ustanovenia sa musí považovať štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol mladší ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca.( 9 ) V takom prípade musí byť podľa Súdneho dvora žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v „primeranej lehote“ a v zásade musí byť podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, kedy bolo dotknutej „maloletej osobe“ priznané postavenie utečenca.( 10 )
13. Po oboznámení sa s týmto rozsudkom a na jeho základe garant listom z 24. apríla 2018 požiadal príslušný cudzinecký orgán štátnej správy, teda veľvyslanectvo Nemecka v Turecku a generálny konzulát Nemecka v Istanbule, o vydanie povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny so svojimi rodičmi a súrodencami. Okrem toho preventívne podal žiadosť o restitutio in integrum , pokiaľ ide o trojmesačnú lehotu, ktorú je v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora A a S potrebné dodržať. Jeho rodičia zasa listom z 11. júla 2018, adresovaným veľvyslanectvu Nemecka v Ankare (Turecko) a generálnemu konzulátu Nemecka v Istanbule, požiadali o vydanie víz na účely zlúčenia rodiny. Dňa 20. novembra 2018 sa dostavili na generálny konzulát v Istanbule, aby podali svoju žiadosť osobne.
14. Rozhodnutiami z 10. apríla 2019 generálny konzulát Nemecka v Istanbule zamietol tieto žiadosti z dôvodu, že právo na zlúčenie rodiny rodičov utečenca existuje len do dosiahnutia jeho plnoletosti a že títo rodičia v každom prípade svoju žiadosť nepodali čo najskôr po tom, ako bolo ich synovi priznané postavenie utečenca.
15. Rozsudkom z 30. marca 2021 Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko) zamietol žalobu podanú rodičmi garanta proti rozhodnutiu generálneho konzulátu Nemecka v Istanbule. Po prvé rozhodol, že právo na zlúčenie rodiny nie je možné založiť ani na § 36 ods. 1 AufenthG, ktorý vyžaduje, aby bol garant v čase vydania správneho rozhodnutia maloletou osobou, ani na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, podľa ktorého musí byť ich žiadosť podaná v lehote troch mesiacov od priznania postavenia utečenca, stanovenej v rozsudku A a S. Po druhé konštatoval, že neexistuje dôvod na predĺženie lehoty ani na odklad začiatku jej plynutia. Po tretie rozhodol, že navrátenie do pôvodného stavu alebo „strpenie“ z dôvodu vyššej moci neprichádzajú do úvahy, keďže okolnosť, že žalobcovia nekonali včas z dôvodu, že ich žiadosť bola odsúdená na neúspech, nepredstavuje prípustnú prekážku.
16. Žalobcovia vo svojom odvolaní podanom na Oberverwaltungsgericht Berlin Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko) tvrdili, že im nemožno vyčítať nedodržanie trojmesačnej lehoty vyplývajúcej z rozsudku A a S, keďže táto lehota mohla začať plynúť až od okamihu, keď sa s ním dotknuté osoby oboznámili. V prejednávanej veci to tak však nebolo, pretože žalobcovia nemohli pred uverejnením tohto rozsudku vedieť, že majú právo na zlúčenie rodiny so svojím synom aj napriek tomu, že ich syn dosiahol plnoletosť. Dovtedy totiž platila judikatúra Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), ktorý ako najvyšší vnútroštátny súd rozhodol, že na zlúčenie rodičov s dieťaťom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca podľa § 36 ods. 1 AufenthG sa v súlade so smernicou 2003/86 vyžaduje, aby v čase podania žiadosti o zlúčenie rodiny bolo dieťa ešte maloleté. Navyše dodržanie lehoty troch mesiacov od priznania postavenia utečenca na podanie takejto žiadosti sa predtým nevyžadovalo, ale bolo zavedené až uvedeným rozsudkom Súdneho dvora.
17. S prihliadnutím na argumenty žalobcov sa vnútroštátny súd pýta na spôsob, akým po vyhlásení rozsudku A a S môžu žalobcovia uplatniť svoje právo na zlúčenie rodiny uvedené v článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86.
18. Za týchto podmienok Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Uplatňuje sa lehota troch mesiacov od priznania postavenia utečenca, ktorá sa podľa rozsudku [A a S] musí dodržať v prípade žiadosti o zlúčenie rodiny podanej na základe článku 10 ods. 3 písm. a) [smernice 2003/86], a to bez akejkoľvek úpravy, ak žiadateľ o zlúčenie rodiny v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v [tomto] štáte ešte nedosiahol vek 18 rokov, ale plnoletosť dosiahol počas azylového konania, pričom táto lehota už v deň vyhlásenia [tohto rozsudku] uplynula a podľa vtedajšej praxe orgánov a judikatúry vyšších súdov dotknutého členského štátu žiadosť o zlúčenie rodiny utečenca, ktorý dosiahol plnoletosť, už nemala nádej na úspech?
2. Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, začína lehota v takýchto prípadoch plynúť až neskôr alebo sa má uplatniť predĺžená lehota?“
19. Písomné pripomienky predložili žalobcovia, nemecká vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania a oprávnené subjekty sa zúčastnili na pojednávaní 18. septembra 2025, počas ktorého odpovedali aj na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.
IV. Analýza
20. Svojimi prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba podľa môjho názoru preskúmať spoločne, vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil dôsledky, ktoré treba vyvodiť z rozsudku A a S, pokiaľ ide o vybavenie žiadosti o zlúčenie rodiny podanej na základe článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 rodičmi maloletej osoby bez sprievodu, ktorá dosiahla plnoletosť počas konania o posúdení jej žiadosti o medzinárodnú ochranu a ktorej bolo priznané postavenie utečenca k dátumu, ktorý značne predchádza dátumu vyhlásenia tohto rozsudku. Súdny dvor má najmä určiť podmienky uplatňovania lehoty na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny v takejto situácii.
21. Skôr, ako pristúpim k posúdeniu tejto otázky a aby som presne určil jej rozsah, považujem za dôležité pripomenúť pozadie tejto veci.
22. Na jednej strane Súdny dvor neobmedzil časové účinky( 11 ) rozsudku A a S.
23. Na druhej strane zdôrazňujem, že podľa ustálenej judikatúry rozsudok vydaný v konaní o prejudiciálnej otázke nemá konštitutívnu, ale len deklaratórnu povahu.( 12 ) Výklad článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, ktorý Súdny dvor poskytol v rámci prejudiciálneho konania v rozsudku A a S, ktorý bol potvrdený rozsudkom z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom)( 13 ), objasnil a spresnil význam a pôsobnosť tohto článku tak, ako mal byť chápaný a uplatňovaný od nadobudnutia jeho účinnosti.
24. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor rozhodol, že taká správna a súdna prax, ako je prax uplatňovaná voči navrhovateľom v prejednávanej veci, ktorá podmieňuje právo na zlúčenie rodiny založené na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 dňom, kedy bolo dotknutej maloletej osobe priznané postavenie utečenca, je v rozpore s právom Únie,( 14 ) a to z troch dôvodov:
– po prvé preto, že takáto prax tým, že podmieňuje právo na zlúčenie rodiny uvedené v tomto ustanovení väčšou či menšou rýchlosťou vybavenia žiadosti o medzinárodnú ochranu príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, spochybňuje potrebný účinok uvedeného ustanovenia,
– po druhé preto, že táto prax tým, že odrádza tieto orgány od prednostného posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných maloletými osobami bez sprievodu, je v rozpore s cieľom poskytnúť osobitnú ochranu utečencom, najmä maloletým osobám bez sprievodu, a porušuje článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, a
– po tretie preto, lebo uvedená prax je v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty, keďže spôsobuje, že pre dotknutú maloletú osobu je úplne nepredvídateľné, či bude mať právo na zlúčenie rodiny so svojimi rodičmi.
25. Prejednávaná vec je ukážkou dôsledkov takejto správnej a súdnej praxe.
26. Garant totiž svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu podal vo veku 17 rokov a 4 mesiacov, čo je vek blízky plnoletosti, čo by odôvodňovalo rýchle posúdenie jeho žiadosti. Napriek tomu, že členské štáty sú pravidelne vyzývané, aby prednostne vybavovali žiadosti o medzinárodnú ochranu maloletých osôb bez sprievodu, a to s cieľom zohľadniť ich osobitnú zraniteľnosť, konanie o posúdení žiadosti garanta trvalo jedenásť mesiacov, čo je doba, ktorá je oveľa dlhšia, než je obvyklé, a ktorá je v rozpore s ustanoveniami článku 31 ods. 3 smernice 2013/32/EÚ( 15 ). Počas tohto konania teda dotknutý maloletý prirodzene dosiahol plnoletosť, pričom jeho rodičia žijúci v Turecku zároveň stratili právo podať žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, a to na základe uplatnenia vtedajšej nemeckej správnej a súdnej praxe.
27. V nadväznosti na vyhlásenie rozsudku A a S, z ktorého vyplýva nezlučiteľnosť správnej a súdnej praxe dotknutej vo veci samej s právom Únie, zásada efektivity vyžadovala, aby príslušné nemecké orgány zabezpečili plný účinok práva na zlúčenie rodiny založeného na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, a to tak, že takúto prax na účely posúdenia žiadosti o zlúčenie rodiny podanej žalobcami neuplatnia.( 16 )
28. Generálny konzulát Nemecka v Istanbule teda nemohol zamietnuť žiadosť podanú žalobcami z dôvodu, že takéto právo existovalo len do chvíle, než ich syn dosiahol plnoletosť. Okrem toho im nemohol vytýkať, že nepodali žiadosť čo najskôr po tom, ako bolo garantovi priznané postavenie utečenca. Je totiž zrejmé, že v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, ktorá nastala pred vyhlásením rozsudku A a S, sa voči žalobcom nemožno odvolávať na uplynutie lehoty, ktorej princíp ani dĺžka trvania ešte v čase, keď príslušný vnútroštátny orgán priznal ich dieťaťu postavenie utečenca, neboli formálne stanovené. Neexistencia jasne vymedzenej lehoty teda podľa môjho názoru spôsobuje neprípustnosť tvrdenia, že táto lehota nebola dodržaná.( 17 )
29. Vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o neplatnosť zamietavého rozhodnutia generálneho konzulátu Nemecka v Istanbule teda prináleží, aby zabezpečil plný účinok článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 na účely vyriešenia sporu, ktorý prejednáva. Podľa zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ to znamená odstránenie protiprávnych dôsledkov, ktoré vyplynuli z takéhoto porušenia práva Únie, a najmä nápravu škôd, ktoré toto porušenie spôsobilo dotknutým osobám.( 18 )
30. Uvedený vnútroštátny súd sa práve na tento účel obrátil na Súdny dvor.
31. V prejednávanej veci je nesporné, že opatrenie, ktoré by najlepšie napravilo, prinajmenšom s účinkom do budúcnosti, právnu a skutkovú situáciu, v ktorej by sa osoby, akými sú žalobcovia, nachádzali v prípade neexistencie predmetnej správnej a súdnej praxe, by spočívalo v uznaní prípustnosti žiadosti o zlúčenie rodiny, ktorú podali po vyhlásení rozsudku A a S. Ako však zdôraznila Komisia, nejde o to, aby sa všetci utečenci, ktorí mali v čase ich vstupu na územie hostiteľského členského štátu postavenie maloletých osôb bez sprievodu a ktorí sa počas konania o posúdení ich žiadosti o medzinárodnú ochranu stali plnoletými, mohli dovolávať výhod z tohto rozsudku bez akéhokoľvek časového obmedzenia po jeho vyhlásení. Vzhľadom na neodvratné plynutie času už totiž títo utečenci mohli dosiahnuť dostatočne vysoký vek, ktorý nevyhnutne neodôvodňuje priznanie práva na zlúčenie rodiny podľa článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86.
32. V dôsledku toho je nutné stanoviť lehotu po dátume vyhlásenia rozsudku A a S, počas ktorej mala byť takáto žiadosť o zlúčenie rodiny podaná, ako aj začiatok plynutia takejto lehoty.
33. Vnútroštátny súd, Komisia a nemecká vláda sa v podstate zhodujú na stanovení lehoty troch mesiacov odo dňa vyhlásenia rozsudku A a S. Podľa nemeckej vlády je nevyhnutné, aby táto lehota začala plynúť odo dňa, keď sa mladý dospelý mohol s týmto rozsudkom objektívne oboznámiť, a to s cieľom zabezpečiť rovnaké a predvídateľné zaobchádzanie so všetkými žalobcami. Táto vláda tak nesúhlasí s tým, aby uvedená lehota začala plynúť odo dňa, keď sa s ňou mladý dospelý mohol skutočne oboznámiť, a to z dôvodu, že takýto postup by bol v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a s požiadavkami právnej istoty. Prístup Komisie je diferencovanejší, pretože navrhuje zohľadniť osobitné okolnosti, za ktorých omeškanie s podaním žiadosti o zlúčenie rodiny môže byť „objektívne ospravedlniteľné“. Pokiaľ ide o žalobcov, navrhujú, aby táto lehota troch mesiacov začala plynúť po uplynutí lehoty dvoch týždňov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozsudku, čo je lehota, ktorá by každému umožnila oboznámiť sa s daným rozsudkom.
34. Zdôrazňujem, že je nesporné, že v takej špecifickej situácii, o akú ide v prejednávanej veci, musí byť žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v primeranej lehote. To nikto nespochybňuje. Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku A a S, bolo by „v rozpore s cieľom článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, aby sa utečenec, ktorý mal postavenie maloletého bez sprievodu v momente podania žiadosti [o medzinárodnú ochranu], ale ktorý sa stal v priebehu konania plnoletým, mohol odvolávať na toto ustanovenie na účely zlúčenia rodiny bez akéhokoľvek časového obmedzenia“( 19 ).
35. Stanovenie lehoty troch mesiacov odo dňa vyhlásenia rozsudku A a S, ako to navrhuje najmä nemecká vláda, sa mi však nezdá byť primerané. Hoci sa totiž zdá, že toto riešenie je inšpirované riešením, ku ktorému v tomto rozsudku dospel Súdny dvor, situácia, v ktorej sa nachádzajú žalobcovia, nie je porovnateľná so situáciou, v ktorej sa nachádzali žalobcovia vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.
36. V uvedenej veci je lehota na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny, ktorá začína plynúť odo dňa priznania postavenia utečenca, odôvodnená tým, že žiadateľovi o medzinárodnú ochranu je rozhodnutie o priznaní jeho postavenia utečenca doručené, pretože ide o individuálne rozhodnutie. V súlade s článkom 22 smernice 2011/95/EÚ( 20 ) ho hostiteľský členský štát informuje o právach a povinnostiach týkajúcich sa tohto postavenia, medzi ktoré patrí právo na zlúčenie rodiny uznané v článku 9 ods. 1 smernice 2003/86. V dôsledku toho je dotknutá osoba plne informovaná v jazyku, ktorému rozumie, o opatreniach, ktoré má bezodkladne prijať na účely účinného uplatnenia svojho práva na zlúčenie rodiny založeného na článku 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice.
37. V prípade, o ktorý ide vo veci samej, je však situácia úplne odlišná. Rozsudok A a S totiž garantovi ani jeho rodičom nebol doručený, ani oficiálne oznámený, keďže ani jeden z nich nebol účastníkom konania, v ktorom bol tento rozsudok vydaný. Z diskusií na pojednávaní vyplýva, že uvedenému rozsudku bola v Nemecku, a najmä v prostredí rôznych združení, venovaná určitá pozornosť, a je pravda, že garant a jeho rodičia preukázali mimoriadnu obozretnosť a náležitú starostlivosť tým, že svoje žiadosti o zlúčenie rodiny podali v lehote troch mesiacov od vyhlásenia tohto rozsudku. Nemyslím si však, že ich prípad je možné zovšeobecniť. Vzhľadom na rôznorodosť situácií, s ktorými je možné sa stretnúť, nemožno od mladého dospelého utečenca, ktorý už nemá nárok na povinné zastúpenie a starostlivosť zo strany svojho zákonného opatrovníka, a teda už nevyhnutne nedisponuje informáciami a radami od kvalifikovaného personálu, rozumne očakávať, že sa dozvie o rozsudku A a S v deň jeho uverejnenia, že z neho vyvodí právne dôsledky a že začne bezodkladne vykonávať kroky smerujúce k dosiahnutiu zlúčenia rodiny, pričom jeho znalosť jazyka a postupov hostiteľského členského štátu môže byť dosť chabá.
38. To platí o to viac vo vzťahu k rodičom, ktorí žijú v krajine pôvodu alebo v inej tretej krajine.
39. Podriadiť týchto mladých dospelých utečencov alebo ich rodičov rovnako prísnym požiadavkám, aké sa očakávajú v rozsudku A a S, a vyžadovať od nich, aby povinne uplatnili svoje práva na zlúčenie rodiny v lehote troch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, sa mi zdá neprimerané vzhľadom na veľmi špecifickú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a ktorá objektívne ospravedlňuje oneskorené podanie ich žiadosti.
40. Stanovenie lehoty troch mesiacov odo dňa, keď sa garant skutočne dozvedel o rozsudku A a S, sa mi však tiež nezdá byť uspokojivým postupom. Tento dátum totiž pre príslušný vnútroštátny orgán nie je ľahko identifikovateľný, a navyše hrozí riziko zneužitia zo strany dotknutých osôb. Uvedený dátum by ďalej mohol byť mimoriadne časovo vzdialený, v dôsledku čoho by takýto postup mohol byť v rozpore s cieľmi režimu stanoveného v článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86. Takýto postup by napokon porušoval i požiadavku právnej istoty a zjavne by viedol k rozdielnemu zaobchádzaniu s garantmi, keďže začiatok plynutia tejto lehoty by sa líšil v závislosti od osobitných okolností. V tejto súvislosti teda súhlasím s obavami, ktoré vyjadrila nemecká vláda.
41. S cieľom vyhnúť sa týmto úskaliam navrhujem uplatniť domnienku, a teda stanoviť začiatok plynutia tejto trojmesačnej lehoty odo dňa, keď sa predpokladá, že sa garant o rozsudku A a S dozvedel. Vzhľadom na špecifické ťažkosti, s ktorými sa mohol mladý utečenec stretnúť, než bol plne informovaný o judikatúre Súdneho dvora, je rozumné predpokladať, že sa o tomto rozsudku mohol dozvedieť po uplynutí šiestich mesiacov od jeho vyhlásenia.( 21 )
42. Uplatnenie takejto domnienky umožňuje v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, účinne uplatniť právo na zlúčenie rodiny založené na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, pričom zároveň zaručuje, že ciele tohto režimu nebudú porušené tým, že sa časovo obmedzí uplatňovanie priaznivejších ustanovení, ktoré sa vzťahujú na maloleté osoby bez sprievodu na účely zlúčenia rodiny.
43. Ak by Súdny dvor stanovil túto domnienku, uplatnil by voči garantom zásadu, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje, pričom by zároveň uznal, že títo garanti nemusia mať nevyhnutne k dispozícii dostatočné nástroje na to, aby boli okamžite a v plnom rozsahu informovaní o judikatúre Súdneho dvora. Zjednodušením dôkazného bremena by Súd umožnil príslušnému vnútroštátnemu orgánu určiť dátum, od ktorého v tejto situácii začína plynúť trojmesačná lehota na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny, čím by bola zabezpečená istota, a najmä predvídateľnosť normy, ako aj rovnosť zaobchádzania so žiadateľmi o zlúčenie rodiny.
44. Vzhľadom na dôležitosť dotknutých záujmov by však uvedená domnienka nemala príslušnému vnútroštátnemu orgánu brániť v tom, aby zohľadnil všetky okolnosti vlastné každej veci, a prípadne určil, do akej miery možno žiadosť o zlúčenie rodiny, ktorá bola podaná po uplynutí tejto lehoty, považovať za prípustnú, a to vzhľadom na povahu dôvodov odôvodňujúcich toto omeškanie a na náležitú starostlivosť, ktorú garant alebo jeho rodinní príslušníci preukázali.
45. Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že žiadosť o zlúčenie rodiny podaná na základe článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 rodičmi maloletej osoby bez sprievodu, ktorá dosiahla plnoletosť počas konania o posúdení jej žiadosti o medzinárodnú ochranu a ktorej bolo priznané postavenie utečenca pred vyhlásením rozsudku A a S, musí byť podaná do troch mesiacov odo dňa, kedy sa predpokladá, že garant alebo jeho rodinní príslušníci sa o tomto rozsudku dozvedeli, t. j. od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozsudku.
46. Pokiaľ ide o návrh nemeckej vlády uvedený v jej pripomienkach, podľa ktorého je potrebné túto žiadosť o zlúčenie rodiny spojiť s absolútnou vekovou hranicou 21 rokov, aby bolo zabezpečené zachovanie väzby s postavením maloletej osoby, domnievam sa, že v prejednávanej veci nie je potrebné, a dokonca ani vhodné, aby Súdny dvor o takomto návrhu rozhodol.
47. Po prvé všeobecné pravidlo, podľa ktorého žiadosť o zlúčenie rodiny založená na článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 musí byť podaná predtým, ako utečenec dovŕši vek 21 rokov, patrí medzi pravidlá hmotného práva Únie. Treba však konštatovať, že hoci normotvorca Únie v článku 4 ods. 5 tejto smernice stanovuje minimálny vek garanta s cieľom zabrániť núteným manželstvám, v článku 10 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice pravidlo takejto povahy nestanovil. Vzhľadom na to, že pre to neexistuje právny základ a pokiaľ Súdny dvor nechce konať miesto zákonodarcu, si nemyslím, že mu prináleží stanoviť takéto pravidlo. Členským štátom by taktiež nemala byť priznaná sloboda stanoviť takéto pravidlo, a to vzhľadom na to, že rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami týkajúcimi sa zaobchádzania s touto osobitnou kategóriou utečencov, označovanou ako „prechodová kategória“, by mohli narušiť harmonizáciu, ktorú chcel normotvorca Únie dosiahnuť.( 22 )
48. Po druhé stanovenie absolútnej vekovej hranice 21 rokov by v kontexte vykonávania článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 viedlo Súdny dvor k rozšíreniu predmetu otázok položených vnútroštátnym súdom. Vzhľadom na osobitné potreby ochrany maloletých bez sprievodu, ktorí dosiahli plnoletosť počas konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu,( 23 ) by totiž bolo potrebné položiť si otázku týkajúcu sa rozsahu štandardizovaného pravidla vo svetle judikatúry Súdneho dvora.( 24 ) Okrem toho by taktiež bolo potrebné si položiť otázku o podrobnostiach uplatnenia tohto pravidla, a to najmä o veku, od ktorého tento mladý dospelý môže byť v zásade považovaný za dostatočne samostatného a spôsobilého zabezpečovať svoje vlastné životné potreby na to, aby mohol žiť v hostiteľskom členskom štáte sám. Takáto úvaha by si však zrejme zaslúžila pozornosť normotvorcu Únie a členských štátov.
V. Návrh
49. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), takto:
Článok 10 ods. 3 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny
sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie členského štátu ako maloletá osoba bez sprievodu, dosiahol plnoletosť počas konania o posúdení jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a získal postavenie utečenca, ako aj práva týkajúce sa tohto postavenia pred vyhlásením rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), žiadosť o zlúčenie rodiny musí byť podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, kedy sa predpokladá, že garant alebo jeho rodinní príslušníci sa o tomto rozsudku dozvedeli, teda od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozsudku
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 (C‑550/16, ďalej len „rozsudok A a S“, EU:C:2018:248).
3 Smernica Rady z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12).
4 Podľa článku 2 písm. c) smernice 2003/86 „garant“ je „štátny príslušník tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúci v členskom štáte, ktorý žiada alebo rodinní príslušníci ktorého žiadajú o zlúčenie rodiny, aby s ním boli spojení“.
5 Pozri rozsudok A a S (bod 61).
6 BGBl. 2004 I, s. 1950.
7 V znení uverejnenom 25. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 162), naposledy zmeneného § 3 zákona z 8. mája 2024 (BGBl. 2024 I, č. 152).
8 Vnútroštátny súd odkazuje na rozsudok Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) z 18. apríla 2013, 10 C 9/12, bod 17 a nasl.
9 Pozri rozsudok vo veci A a S (bod 64 a výrok).
10 Pozri rozsudok A a S (bod 61).
11 Pozri rozsudok zo 6. marca 2007, Meilicke a i. (C‑292/04, EU:C:2007:132, body 34 až 37).
12 Pozri rozsudky z 18. novembra 2021, État belge (Výcvik pilotov) (C‑413/20, EU:C:2021:938, bod 58), a z 10. marca 2022, Grossmania (C‑177/20,EU:C:2022:175, bod 41 a citovaná judikatúra).
13 (C‑560/20, EU:C:2024:96).
14 Pozri rozsudok z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom) (C‑560/20, EU:C:2024:96, body 35, 51 a 57).
15 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60). Podľa článku 31 ods. 3 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby sa konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu skončilo do šiestich mesiacov od podania žiadosti. Pozri tiež článok 31 ods. 7 písm. b) tejto smernice.
16 Pozri rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, EU:C:1978:49, bod 24); z 10. marca 2022, Grossmania (C‑177/20, EU:C:2022:175, bod 64 a citovaná judikatúra), ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli (C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 63).
17 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Călin (C‑676/17, EU:C:2019:700, body 50 až 57). Súhlasím s názorom Komisie (bod 31 jej pripomienok).
18 Pozri rozsudok z 10. marca 2022, Grossmania (C‑177/20, EU:C:2022:175, bod 63 a citovaná judikatúra).
19 Rozsudok vo veci A a S (bod 61).
20 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9). Článok 22 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia osobám s postavením medzinárodnej ochrany čo najskôr po tom, ako im bolo udelené postavenie utečenca alebo doplnková ochrana, prístup k informáciám v jazyku, ktorému rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, o právach a povinnostiach týkajúcich sa tohto postavenia“.
21 Odkazujem na svoje úvahy uvedené v bode 37 vyššie.
22 Pozri v tejto súvislosti súhrnnú správu Európskej migračnej siete z novembra 2022 s názvom „Prechod maloletých bez sprievodu do dospelosti“.
23 Podľa právnej vedy a rôznych špecializovaných medzinárodných organizácií patria títo mladí dospelí do osobitnej kategórie utečencov označovanej ako „prechodová kategória“. Pozri v tejto súvislosti VITERBO, H., IOFFE, Y.: No Refuge from Childhood: How Child Protection Harms Refugees. In: European Journal of International Law . Florence: European University Institute, vol. 35, n o 3, 2024, s. 647 až 677, najmä s. 676. Pozri tiež UNICEF: „Enfants non accompagnés, Mettre l’enfant au centre“, november 2023; odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec(2019)4 z 24. apríla 2019 s názvom „Podpora mladých utečencov v období prechodu do dospelosti“, ako aj usmernenia pripojené k tomuto odporúčaniu (najmä bod 27) a praktickú príručku k uvedenému odporúčaniu s názvom „Dosiahnutie veku 18 rokov s dôverou“, apríl 2023 (bod 3.7, s. 39 a nasl.); tematický dokument Komisára Rady Európy pre ľudské práva s názvom „Realizácia práva na zlúčenie rodín utečencov v Európe“, jún 2017, najmä odporúčanie 7 (s. 5), ako aj rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, Komisie pre migráciu, utečencov a vysídlené osoby, č. 1996 (2014) z 23. apríla 2014, nazvanú „Migrujúce deti: aké práva majú po dovŕšení 18 rokov?“.
24 Pozri, pokiaľ ide o prístup Súdneho dvora k otázke, do akej miery dieťa, ktoré dosiahlo plnoletosť, naďalej potrebuje prítomnosť a starostlivosť svojho rodiča, rozsudok z 8. mája 2013, Alarape a Tijani (C‑529/11, EU:C:2013:290, bod 28 a citovaná judikatúra), týkajúci sa práva na pobyt rodiča dieťaťa, ktoré dosiahlo plnoletosť a študuje v hostiteľskom členskom štáte, ako aj rozsudok z 30. septembra 2020, CPAS de Seraing (C‑402/19, EU:C:2020:759, bod 42), týkajúci sa výkonu rozhodnutia o návrate rodiča plnoletého dieťaťa.