C-580/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 18. decembra 2025( 1 )

Vec C ‑ 580/24 [Caškov] ( i )

Trestné konanie

Úvod

1. V prejednávanej veci sa Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi( 2 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009( 3 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“). Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy – ktorá automaticky a všeobecne ukladá vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť nariadiť umiestnenie vyžiadanej osoby vo väzenskom zariadení od prijatia rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača až do jej skutočného odovzdania do členského štátu, ktorý vydal zatykač, bez zohľadnenia individuálnych okolností – s článkom 12 a článkom 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.

2. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača vydaného príslušným súdnym orgánom Rakúskej republiky na účely trestného stíhania za krádež s priťažujúcimi okolnosťami proti bulharskému štátnemu príslušníkovi s bydliskom v Bulharsku. Konkrétnejšie sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je pri vydaní rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača povinný uplatniť svoju vnútroštátnu právnu úpravu a súčasne nariadiť zadržanie vyžiadanej osoby, alebo či tomu právo Únie bráni vzhľadom na povinnosti vyplývajúce z článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý sa týka ponechania vo väzbe alebo prepustenia na slobodu spolu s opatreniami, ktoré sú vhodné na zabránenie úteku, a z článku 23 ods. 5 uvedeného rámcového rozhodnutia týkajúceho sa prepustenia po uplynutí lehôt na odovzdanie.

5. Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, znie:

„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

6. Článok 12 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Držanie osoby vo väzbe“, znie:

„Keď je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu. Osoba sa môže kedykoľvek dočasne prepustiť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu za podmienky, že príslušný orgán uvedeného členského štátu vykoná všetky potrebné opatrenia, na jej zabránenie ukrytiu [na zabránenie jej úteku – neoficiálny preklad ].“

8. Článok 23 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Lehoty na vydanie osoby“, znie:

„1. Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.

2. Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.

3. Ak odovzdaniu vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v odseku 2 bránia okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykonávajúci a vydávajúci súdny orgán [vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán, ktorý vydal zatykač, – neoficiálny preklad ] sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad ].

4. Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť [dočasne odložiť – neoficiálny preklad ] z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán [súdny orgán, ktorý vydal zatykač, – neoficiálny preklad ] a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad ].

5. Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“

11. Zakon za extradicijata i evropejskata zapoved za arest (zákon o vydávaní osôb a európskom zatykači) (ďalej len „ZEEZA“)( 4 ) vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584. ZEEZA v článku 42 ods. 1 a 2 stanovuje, že v prípade skutočného doručenia európskeho zatykača, ak je formálne v poriadku, je vyžiadaná osoba zadržaná najviac na 72 hodín.

12. Podľa článku 43 ods. 1 a 2 ZEEZA súd hneď na začiatku konania o vykonaní európskeho zatykača rozhodne, či má byť vyžiadaná osoba ponechaná vo väzbe. Zadržanie sa počas tohto konania nutne nevyžaduje.

13. Podľa článku 43 ods. 7 ZEEZA, ak bola vyžiadaná osoba vzatá do väzby, môže požiadať o prepustenie na slobodu, kým prebieha konanie o uznaní európskeho zatykača. Tejto žiadosti sa musí vyhovieť, ak sa ukáže, že jej zadržanie nie je nevyhnutné.

14. Ustanovenie článku 44 ods. 7 druhej vety ZEEZA znie:

„Vo všetkých prípadoch, keď súd povolí vykonanie európskeho zatykača, nariadi vzatie vyžiadanej osoby do vyšetrovacej väzby až do jej skutočného odovzdania členskému štátu, ktorý vydal zatykač.“

15. V súlade s článkom 54 ods. 1 ZEEZA sa odovzdanie musí uskutočniť do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odovzdaní. Podľa článku 54 ods. 2 ZEEZA možno túto lehotu predĺžiť, ak existuje objektívna prekážka odovzdania. Prepustenie vyžiadanej osoby na slobodu je prípustné len vtedy, ak sa odovzdanie nemôže uskutočniť.

18. V rámci konania o výkone európskeho zatykača vydal vykonávajúci súdny orgán 26. júla 2024 zatykač na vyžiadanú osobu na území Bulharskej republiky. Táto osoba bola zatknutá 4. augusta 2024. Dňa 7. augusta 2024 vnútroštátny súd rozhodol, že nehrozí riziko úteku, a ako predbežné ochranné opatrenie stanovil kauciu vo výške 1 000 bulharských levov (BGN) (približne 511 eur). Vyžiadaná osoba bola prepustená na slobodu.

19. Na pojednávania, ktoré sa konali 9. a 30. augusta 2024, sa dotknutá osoba dostavila osobne v sprievode svojho právneho zástupcu. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyhlásila, že by bola ochotná súhlasiť s odovzdaním rakúskym orgánom v čo najkratšom čase, pričom spresnila, že dôvodom, prečo takýto súhlas nevyjadrila, je riziko, že bude čeliť zadržaniu až do uskutočnenia odovzdania, čo môže trvať veľmi dlho. V dôsledku toho požiadala o povolenie vycestovať samostatne do Rakúska, kde má splnomocneného advokáta, aby sa s jeho pomocou dobrovoľne dostavila pred justičné orgány tohto členského štátu.

20. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že návrh vyžiadanej osoby je v rozpore so samotnou podstatou mechanizmu justičnej spolupráce zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584, podľa ktorého súd vydá rozhodnutie o odovzdaní vyžiadanej osoby a následne príslušné orgány vykonávajúceho členského štátu odovzdajú vyžiadanú osobu príslušným orgánom členského štátu, ktorý vydal zatykač.

21. Vnútroštátny súd súhlasí s analýzou obhajoby, podľa ktorej zadržanie vyžiadanej osoby bezprostredne po prijatí rozhodnutia o odovzdaní nemožno považovať za nevyhnutné na jeho účinné vykonanie. Takéto opatrenie, ktoré môže trvať niekoľko dní, či dokonca viac ako týždeň, a ktoré sa vykonáva vo väzenskom zariadení, predstavuje zásah do osobnej slobody, ktorý je neprimeraný vzhľadom na sledovaný cieľ.

27. Z týchto dôvodov a vzhľadom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora sa vnútroštátny súd domnieva, že článok 44 ods. 7 druhá veta ZEEZA je v rozpore s článkom 12 a článkom 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, keďže tieto posledné uvedené ustanovenia bránia povinnému zadržaniu vyžiadanej osoby počas obdobia nasledujúceho po vyhlásení súdneho rozhodnutia o jej odovzdaní až do samotného fyzického odovzdania, ak od začiatku neexistuje riziko, že vyžiadaná osoba utečie alebo že jej odovzdanie bude znemožnené. V takom prípade je toto zadržanie objektívne nevyhnutné len v čase odovzdania.

28. V druhom rade, pokiaľ ide o zadržiavanie vo väzenskom zariadení, podľa bulharského práva, ak vnútroštátny súd nariadi zadržanie vyžiadanej osoby, táto osoba bude umiestnená vo väzenskom zariadení až do jej skutočného odovzdania. V dôsledku toho by tam strávila niekoľko dní, týždeň alebo dlhšie obdobie a platil by pre ňu rovnaký režim ako pre osoby zadržané podľa článku 5 ods. 1 písm. c) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd( 6 ). Potom by vznikla otázka, či umiestnenie vo väzenskom zariadení zodpovedá povahe zadržania, ktoré je povolené článkom 12 a článkom 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.

29. Napriek vyššie uvedeným úvahám sa vnútroštátny súd domnieva, že existujú aj argumenty v prospech súladu bulharského zákona s rámcovým rozhodnutím 2002/584.

30. Konkrétne sa podľa vnútroštátneho súdu možno domnievať, že povinné zadržanie v prípade rozhodnutia o uznaní a výkone európskeho zatykača predstavuje vykonanie zadržania, ktoré bolo nariadené na základe vnútroštátneho zatykača na účely trestného konania v členskom štáte vydania zatykača. Európsky zatykač je totiž založený na vnútroštátnom zatykači a predstavuje len nástroj na vykonanie vnútroštátneho zatykača na území iného členského štátu. Tento vnútroštátny zatykač podlieha prostredníctvom európskeho zatykača – ako aj súvisiaceho mechanizmu justičnej spolupráce zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584 – obmedzenému preskúmaniu zákonnosti zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu.

Analýza

Úvodné pripomienky

35. Treba poznamenať, že vnútroštátny súd predkladá jedinú otázku, ktorej formulácia, hoci ich výslovne nerozlišuje, obsahuje v podstate dve časti. Táto otázka sa týka najmä automatickej povahy zadržania vyžiadanej osoby. Okrem toho vnútroštátny súd spresňuje, že táto automatickosť by mala za následok, že táto osoba by bola umiestnená vo väzenskom zariadení. Toto spresnenie naznačuje, že zadržiavanie vo väzenskom prostredí je bezprostredným dôsledkom automatického ponechania vo väzbe, inak povedané, dodatočným následkom vyplývajúcim z povinnosti súdu nariadiť pozbavenie slobody od momentu rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.

36. V tejto súvislosti, a keďže vnútroštátny súd zrejme považuje umiestnenie vo väzenskom zariadení za nevyhnutný následok tejto povinnosti, je podľa môjho názoru možné rozdeliť otázku na dve časti: prvá sa týka automatickosti zadržania, druhá sa týka zlučiteľnosti umiestnenia vo väzenskom zariadení až do skutočného odovzdania vyžiadanej osoby s rámcovým rozhodnutím 2002/584.

O prvej časti položenej otázky

37. Vnútroštátny súd sa pýta na zlučiteľnosť vnútroštátneho pravidla, ktoré automaticky ukladá povinnosť zadržať vyžiadanú osobu od momentu prijatia rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača až do jej skutočného odovzdania, s článkom 12 a článkom 23 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkom 5 EDĽP.

41. Navrhujem už teraz odpovedať záporne na prvú časť otázky položenej vnútroštátnym súdom.

42. Rámcové rozhodnutie 2002/584 podľa môjho názoru vyžaduje individuálne súdne preskúmanie každého pozbavenia slobody v štádiu výkonu európskeho zatykača. Taký je totiž výklad, ktorý vyplýva z článku 12 a článku 23 ods. 5 tohto rámcového rozhodnutia podľa doslovného, systematického a teleologického výkladu. Opačný prístup by sa odkláňal od požiadaviek vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

43. Postupne preskúmam dôvody, pre ktoré podľa môjho názoru tento záver jasne vyplýva z výkladu vyššie uvedených ustanovení, a to najprv z doslovného, potom systematického, a napokon teleologického výkladu.

44. V prvom rade, pokiaľ ide o doslovný výklad, článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že ak je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, „vykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu“( 9 ), pričom osoba sa „môže kedykoľvek“ dočasne prepustiť. Domnievam sa, že odpoveď na prvú časť otázky položenej vnútroštátnym súdom jasne vyplýva z tohto znenia. Pojem „vydá rozhodnutie“, ktorý je priamo spojený s „vykonávajúcim súdnym orgánom “( 10 ), výslovne zveruje tomuto orgánu právomoc rozhodnúť o ponechaní vo väzbe. Slovné spojenie „vydá rozhodnutie“ teda zahŕňa skutočnú mieru voľnej úvahy súdu.

45. Je nepochybne pravda, ako zdôrazňuje najmä bulharská vláda, že článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 výslovne stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán rozhodne, či sa má dotknutá osoba naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu . Možno z tejto vety vyvodiť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 ponecháva na uvážení členských štátov, či zveria súdnemu orgánu posúdenie nevyhnutnosti zadržania, alebo či zavedú automatický postup na základe zákona? Podľa môjho názoru nie.

50. Toto ustanovenie je v súlade s logikou článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584. Ak postupujeme chronologicky, priebeh konania sa delí na tri po sebe nasledujúce fázy: najskôr zatknutie vyžiadanej osoby, po ktorom nasleduje rozhodnutie príslušného súdneho orgánu o nevyhnutnosti vzatia do väzby, ďalej možnosť tohto orgánu kedykoľvek nariadiť prepustenie tejto osoby, a napokon, ak táto osoba zostáva vo väzbe, článok 23 ods. 5 uvedeného rámcového rozhodnutia v súlade s článkom 12 stanovuje, že po uplynutí uvedených lehôt „ak sa osoba naďalej zadržiava“, musí byť prepustená.

51. Po druhé dôležitosť súdneho preskúmania ponechania vo väzbe vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Najskôr Súdny dvor v rozsudku Lanigan( 12 ) rozhodol, že prekročenie lehôt stanovených v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykonávajúcim členským štátom samo osebe nebráni pokračovaniu vo väzbe vyžiadanej osoby. Pripomenul však požiadavku vyplývajúcu z článku 6 Charty, ktorá sa týka sa účinného súdneho preskúmania, ktoré zaručuje, že dĺžka väzby nebude neprimeraná vzhľadom na priebeh konania.( 13 )

52. Tento prístup potvrdzuje aj rozsudok Vilkas( 14 ). Súdny dvor v ňom spresnil, že článok 23 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 nevyhnutne nevyžaduje prepustenie na slobodu, ak z dôvodu okolnosti, ktorá je mimo kontroly členských štátov, nemôže dôjsť k odovzdaniu do desiatich dní od nového dohodnutého dátumu. S odkazom na článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 však prináleží vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby v súlade s vnútroštátnym právom posúdil, či je potrebné ponechať dotknutú osobu vo väzbe.( 15 )

55. Z tejto judikatúry vyplýva, že článok 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 zakotvuje požiadavku individuálneho, odôvodneného a preskúmateľného súdneho posúdenia nevyhnutnosti ponechania vo väzbe. Toto posúdenie sa musí zakladať na konkrétnych okolnostiach konania pri zohľadnení možnosti uplatnenia menej obmedzujúcich opatrení. Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje zadržanie ako automatický dôsledok rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača, by tak porušila štruktúru rámcového rozhodnutia 2002/584 a zbavila by článok 12 tohto rámcového rozhodnutia jeho podstaty.

56. V treťom a poslednom rade záver, ktorý vyplýva zo systematického výkladu článku 12 uvedeného rámcového rozhodnutia objasneného judikatúrou Súdneho dvora, je podporený teleologickým výkladom tohto článku, ktorý zdôrazňuje samotný účel mechanizmu zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584.( 20 )

57. Z teleologického hľadiska treba pripomenúť, že výklad článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 a jeho uplatnenie vo veci samej treba chápať z hľadiska vnútornej rovnováhy, na ktorej je založený európsky zatykač: na jednej strane rýchlosť a jednoduchosť konania zaručená zásadou vzájomného uznávania a na druhej strane účinná ochrana základných práv a súdnych záruk.( 21 )

58. Pokiaľ ide o prvý aspekt, odôvodnenie 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 zdôrazňuje, že toto rámcové rozhodnutie smeruje k zavedeniu zjednodušeného systému odovzdávania osôb medzi súdnymi orgánmi s cieľom odstrániť zložitosť a prieťahy súvisiace s predchádzajúcimi vydávacími postupmi.( 22 ) Práve z tohto pohľadu článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 v súlade so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základným kameňom justičnej spolupráce v trestných veciach,( 23 ) stanovuje ako zásadu automatické uznávanie a výkon európskych zatykačov vydaných iným členským štátom.( 24 )

63. V prípade uvedenom v článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP, ktorý je podobný prípadu, o ktorý ide v prejednávanej veci, ESĽP vykonáva obmedzené preskúmanie opodstatnenosti dôvodu zadržania, teda existencie konania o vyhostení alebo vydaní. Naproti tomu dbá na prísne dodržiavanie hmotnoprávnych a procesných záruk, ktoré musia sprevádzať toto pozbavenie slobody, najmä zásady proporcionality. Ako uviedol vo veci týkajúcej sa konkrétne výkonu európskeho zatykača, „pokiaľ ide o ‚zákonnosť‘ zadržania, vrátane dodržiavania ‚zákonných postupov‘, [EDĽP] v podstate odkazuje na povinnosť dodržiavať hmotnoprávne, ako aj procesné normy vnútroštátneho práva, ale tiež vyžaduje, aby akékoľvek pozbavenie slobody bolo v súlade s cieľom článku 5: chrániť jednotlivca pred svojvoľnosťou“( 29 ).

64. Podľa judikatúry ESĽP článok 5 ods. 1 písm. f) EDĽP konkrétne nevyžaduje, aby sa zadržanie rozumne považovalo za nevyhnutné napríklad na zabránenie spáchaniu trestného činu alebo riziku úteku. ESĽP spresnil, že článok 5 ods. 1 písm. f) poskytuje odlišnú úroveň ochrany ako článok 5 ods. 1 písm. c):( 30 ) podľa písmena f) sa vyžaduje len to, aby „boli prijaté opatrenia na účely vyhostenia alebo vydania“. ESĽP tak opakovane rozhodol, že na účely uplatnenia tohto ustanovenia nie je dôležité, či príslušné rozhodnutie o vyhostení alebo vydaní možno odôvodniť z hľadiska vnútroštátneho práva alebo EDĽP.( 31 )

65. ESĽP však vykonáva vo vzťahu k článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP špecifické, hoci nie vyčerpávajúce preskúmanie proporcionality. ESĽP tak konštatuje, že zadržanie založené na článku 5 ods. 1 písm. f) musí byť vykonané v dobrej viere, musí úzko súvisieť s uvádzaným dôvodom zadržania, miesto a podmienky zadržania musia byť primerané a dĺžka trvania tohto opatrenia nesmie presiahnuť primeranú lehotu potrebnú na dosiahnutie sledovaného cieľa.( 32 ) Okrem toho zadržanie je odôvodnené len dovtedy, kým je konanie o vyhostení alebo vydaní vedené s náležitou starostlivosťou; hneď ako orgány prestanú konať, toto ustanovenie sa prestáva vzťahovať na pozbavenie slobody.( 33 )

71. Na záver možno uviesť, že systematický a ešte viac teleologický výklad rámcového rozhodnutia 2002/584 vedú ku konštatovaniu, že aj keby neexistoval jeho článok 12, vnútroštátne ustanovenie, o aké ide vo veci samej, v žiadnom prípade nemožno považovať za zlučiteľné so zásadou proporcionality. Inými slovami, rýchlosť a účinnosť súdnej spolupráce nemožno dosiahnuť za cenu automatizácie pozbavenia osobnej slobody.

72. V tejto súvislosti treba odmietnuť tvrdenie uvádzané najmä českou vládou na pojednávaní, podľa ktorého je „principiálne“ uväznenie odôvodnené krátkou lehotou na vykonanie európskeho zatykača, ako aj tvrdenie uvádzané bulharskou a maďarskou vládou, ktoré je založené na potrebe zabezpečiť odovzdanie vyžiadanej osoby. Podľa môjho názoru nie je žiadne pozbavenie osobnej slobody samo osebe legitímne. Je legitímne len pod podmienkou, že je možné ho kedykoľvek revidovať a obmedzuje sa na to, čo je striktne nevyhnutné, pokiaľ žiadne menej rušivé opatrenie neumožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ.

73. Procesné záruky stanovené rámcovým rozhodnutím 2002/584, ktoré vo svojich pripomienkach uvádza najmä bulharská, maďarská a česká vláda, ako napríklad krátke lehoty stanovené v článku 17 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré sa týkajú rozhodnutia o vykonaní, povinnosť prepustenia na slobodu stanovená v článku 23 ods. 5 uvedeného rámcového rozhodnutia, či dokonca zohľadnenie doby zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte zo strany členského štátu, ktorý vydal zatykač, nepochybne predstavujú dôležité záruky. Z vyššie uvedených dôvodov však nemôžu kompenzovať neexistenciu účinného súdneho preskúmania ponechania dotknutej osoby vo väzbe. Iba individuálne preskúmanie súdom umožňuje zabezpečiť plný účinok článku 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 a zabezpečiť konkrétne uplatnenie zásady proporcionality overením skutočnej nevyhnutnosti zadržania.

79. V treťom rade treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 60 vyššie, že v rozsahu, v akom Charta uvádza práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, článok 52 ods. 3 tejto Charty stanovuje, že zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v uvedenom dohovore. Pri výklade článku 6 Charty je teda potrebné zohľadniť článok 5 ods. 1 EDĽP.

80. Judikatúra ESĽP totiž podporuje úvahy uvedené v bodoch 77 a 78 vyššie.( 37 ) Je pravda, ako bolo pripomenuté v bode 65 vyššie, že v rámci článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP musia byť miesto a podmienky zadržania dotknutej osoby „primerané“ sledovanému účelu. Táto požiadavka je súčasťou judikatúry, ktorá najmä v oblasti vyhostenia zdôrazňuje, že opatrenie sa týka cudzincov, ktorí nie sú zadržaní pre trestný čin a ktorí často utiekli zo svojej krajiny zo strachu o svoj život.( 38 )

81. Treba však z toho vyvodiť, že umiestnenie vo väzenskom zariadení je v zásade zakázané? Nemyslím si to. Táto judikatúra ESĽP skôr vyžaduje, aby režim zadržania odrážal netrestajúcu povahu opatrenia a bol prispôsobený svojmu administratívnemu účelu, čo predpokladá dodržiavanie dôstojných materiálnych podmienok, ako aj zohľadnenie prípadnej zraniteľnosti dotknutej osoby.( 39 )

82. Judikatúra ESĽP okrem toho potvrdzuje, že zistené porušenia sa týkajú predovšetkým konkrétnych podmienok väzby, ako sú preplnenosť, hygiena, prístup k starostlivosti, čerstvému vzduchu alebo k zachovaniu rodinných väzieb, a nedostatočnosti procesných záruk, a nie právnej kvalifikácie uplatniteľného režimu. Napríklad v rozsudku Suso Musa v. Malta ESĽP pri skúmaní predĺženej väzby žiadateľa o azyl uviedol, že porušenie vyplývalo z neprimeranej dĺžky väzby a zo znepokojujúcich materiálnych podmienok, ktoré boli konštatované vo viacerých medzinárodných správach, pričom však nespochybnil povahu zariadenia, v ktorom bola dotknutá osoba zadržiavaná.( 40 )

Návrh

86. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), takto:

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, v spojení s článkom 6 Charty základných práv Európskej únie a článkom 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sa má vykladať v tom zmysle, že:

– bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť, aby v prípade, že rozhodne o uznaní európskeho zatykača a nariadení jeho výkonu, automaticky vydal rozhodnutie o zadržaní vyžiadanej osoby až do jej skutočného odovzdania bez individuálneho posúdenia okolností danej veci,

– nebráni umiestneniu vyžiadanej osoby vo väzenskom zariadení až do jej odovzdania do členského štátu, ktorý vydal zatykač. Nič to však nemení na tom, že orgány vykonávajúceho členského štátu sú povinné dodržiavať povinnosti vyplývajúce z článku 4 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že zabezpečia, aby zadržanie rešpektovalo ľudskú dôstojnosť a netrestajúcu povahu opatrenia.

6 Podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). Podľa článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP „každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:

…

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní“.

7 Pozri článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.

8 Pozri v tejto súvislosti BOT, S.: Le mandat d’arrêt européen . Bruxelles: Larcier, 2009, n o 551, najmä s. 427, kde sa uvádza niekoľko príkladov týkajúcich sa prebratia tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva.

9 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

16 Rozsudok z 12. februára 2019, TC (C‑492/18 PPU, ďalej len „rozsudok TC“, EU:C:2019:108).

17 Rozsudok TC (body 19 a 50).

18 Rozsudok TC (bod 64).

19 Rozsudok z 8. decembra 2022, CJ (Rozhodnutie o odložení odovzdania z dôvodu trestného stíhania) (C‑492/22 PPU, ďalej len „rozsudok CJ“, EU:C:2022:964). S odkazom na bod 43 rozsudku Vilkas Súdny dvor konštatuje, že v súlade s článkom 6 Charty musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne preskúmať dotknutú situáciu, aby sa uistil, že „postup odovzdania bol vedený s dostatočne náležitou starostlivosťou, a teda že dĺžka väzby nie je neprimeraná“ (bod 82).

20 Ako je uvedené v LENAERTS, K., GUTIÉRREZ‑FONS, J.‑A.: Les méthodes d’interprétation de la Cour de justice de l’Union européenne , Bruxelles: Bruylant, 2020, n o 58, s. 55, „teleologická metóda a systematická metóda sú často úzko prepojené, keďže systematická metóda pomáha identifikovať cieľ príslušného ustanovenia práva Únie. Inými slovami, práve všeobecná štruktúra Zmluvy (alebo dotknutého aktu sekundárneho práva) umožňuje Súdnemu dvoru objasniť ňou sledovaný cieľ“.

21 Pozri, pokiaľ ide o otázku dodržiavania základných práv pri vykonávaní európskeho zatykača, BOT, S.: Le mandat d’arrêt européen . Bruxelles: Larcier, 2009, s. 410 – 433.

28 Pozri rozsudok TC (bod 58). Pozri tiež rozsudok ESĽP, 19. mája 2016, J.N. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2016:0519JUD003728912, bod 77). Pozri vo všeobecnosti, pokiaľ ide o článok 5 EDĽP, ARNIM, D.: Artikel 5. Recht auf Freiheit und Sicherheit. In: FROWEIN/PEUKERT: Europäische MenschenRechtsKonvention. EMRK ‑ Kommentar . Kehl am Rhein: N. P. Engel Verlag, 2024, 4. ed., s. 181 – 287.

29 Pozri rozsudok ESĽP, 17. apríla 2018, Pirozzi v. Belgicko (CE:ECHR:2018:0417JUD002105511, bod 45).

30 Pozri, pokiaľ ide o obsah tohto článku, poznámku pod čiarou 6 v bode 28 vyššie.

31 Pozri rozsudky ESĽP, 15. novembra 1996, Chahal v. Spojené kráľovstvo [GC] (CE:ECHR:1996:1115JUD002241493, bod 112), a ESĽP, 23. októbra 2008, Soldatenko v. Ukrajina (CE:ECHR:2008:1023JUD000244007, bod 109).

32 Pozri rozsudky ESĽP, 20. decembra 2011, Yoh‑Ekale Mwanje v. Belgicko (CE:ECHR:2011:1220JUD001048610, body 117 až 119), a ESĽP, 9. apríla 2024, Lazăr v. Rumunsko (CE:ECHR:2024:0409JUD002018321, body 108 až 111).

33 Pozri rozsudky ESĽP, 15. decembra 2016, Khlaifia a iní v. Taliansko [GC] (CE:ECHR:2016:1215JUD001648312, bod 90), a ESĽP, 24. januára 2022, Sy v. Taliansko (CE:ECHR:2022:0124JUD001179120, bod 79) (vec sa týkala práve zadržania v rámci výkonu európskeho zatykača).

36 Pozri napríklad rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn (C‑519/20, EU:C:2022:178, body 34, 36 a 45), v ktorom Súdny dvor poznamenal, že článok 16 ods. 1 prvá veta smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), stanovuje zásadu, podľa ktorej sa zaistenie neoprávnene zdržiavajúcich sa štátnych príslušníkov tretích krajín na účely odsunu vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Súdny dvor rozhodol, že takéto zariadenia sa odlišujú od väzenských zariadení, čo znamená, že podmienky zaistenia v týchto zariadeniach musia mať určité osobitosti v porovnaní s bežnými podmienkami výkonu trestov odňatia slobody vo väzenských zariadeniach, aby sa režim považoval za prispôsobený právnemu postaveniu týchto štátnych príslušníkov. Podmienky zaistenia uplatniteľné v takomto zariadení musia byť najmä také, aby v čo najväčšej možnej miere bránili tomu, aby sa zaistenie tohto štátneho príslušníka podobalo uväzneniu vo väzenskom prostredí, ktoré sa vyznačuje pozbavením slobody na účely trestu.

37 Pozri, pokiaľ ide o judikatúru ESĽP a článok 5 ods. 1 písm. f) EDĽP, najmä VON ARNIM, D.: Artikel 5. Recht auf Freiheit und Sicherheit. In: FROWEIN/PEUKERT: Europäische MenschenRechtsKonvention. EMRK ‑ Kommentar . Kehl am Rhein: N. P. Engel Verlag, 2024, 4. ed., n o 151 – 158, s. 236 – 158.

38 Pozri rozsudky ESĽP, 29. januára 2008, Saadi v. Spojené kráľovstvo [GC] (CE:ECHR:2006:0711JUD001322903, bod 74); ESĽP, 23. júla 2013, Suso Musa v. Malta (CE:ECHR:2013:0723JUD004233712, bod 93); ESĽP, 4. apríla 2017, Thimothawes v. Belgicko (CE:ECHR:2017:0404JUD003906111, bod 64), a ESĽP, 25. januára 2018, J. R. a iní v. Grécko (CE:ECHR:2018:0125JUD002269616, bod 110).