C-582/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 18. júna 2026 ( 1 )

Vec C ‑ 582/24 P

PB

3. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť jeho judikatúru v oblasti verejnej služby jasnejším vymedzením obrysov zásady objektívnej nestrannosti, aby sa zabezpečilo jej konzistentné a účinné uplatňovanie v správnej praxi inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie. Súdny dvor tiež môže vysvetliť, ako má byť táto zásada zosúladená s požiadavkami dôvernosti a transparentnosti uplatňovanými pri vybavovaní žiadostí o pomoc, a to pri rešpektovaní procesných práv dotknutých osôb a integrity administratívneho rozhodovacieho procesu.

II. Právny rámec

4. Článok 11a ods. 1 Služobného poriadku stanovuje:

„Ak nie je ďalej ustanovené inak, úradník sa pri vykonávaní svojich služobných povinností nesmie zaoberať záležitosťou, na ktorej má priamy alebo nepriamy osobný záujem, najmä rodinný a finančný, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť.“

5. Podľa článku 12a ods. 1 a 3 Služobného poriadku „úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania“, pričom obťažovaním je „každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby“.

6. Článok 24 Služobného poriadku stanovuje:

8. Odvolateľa zamestnala SRB 1. novembra 2016 ako dočasného zamestnanca podľa článku 2 písm. f) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) v platovej triede AD 6 ako právnika v rámci sekretariátu jednotky 01. Po úspešnom externom náborovom konaní bol s účinnosťou od 1. októbra 2017 preradený do platovej triedy AD 7 a pokračoval vo výkone svojej funkcie najprv ako hlavný odborný poradca v oblasti politiky a vonkajších vzťahov, neskôr ako hlavný právny znalec. Odvtedy nebol preradený do novej platovej triedy.

9. Dňa 15. októbra 2021 odvolateľ, ktorý sa považoval za obeť psychického obťažovania zo strany predsedníčky SRB, podal na oddelenie SRB na boj proti obťažovaniu žiadosť o pomoc podľa článku 24 Služobného poriadku, ktorý sa na základe článku 11 PZOZ vzťahuje na dočasných zamestnancov (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Uviedol v nej súbor určitých druhov správania, ktoré považoval za psychické obťažovanie ovplyvňujúce jeho pohodu a vedúce k jeho pracovnému vyčerpaniu.

10. Jeho výhrady sa týkali troch hlavných oblastí:

11. Po prvé pripisoval predsedníčke rôzne individuálne druhy správania: urážlivé verejné komentáre, opakovaná kritika jeho pracovných príspevkov, postupné odsúvanie na vedľajšiu koľaj, nedostatok komunikácie a nesplnené sľuby o jeho vnútornej mobilite. Odvolával sa najmä na incident, ktorý sa odohral počas stretnutia z 19. septembra 2018 v súvislosti s jeho diplomovou prácou kritickou k riadeniu SRB, po ktorom mu bolo nariadené stiahnuť distribuované výtlačky. Sťažoval sa tiež na krik predsedníčky na verejnosti, odmietnutie interného presunu, nepreradenie do novej platovej triedy napriek jeho služobnému veku a priaznivým odporúčaniam, odmietnutie úpravy pracovného času, ako aj nedostatok uznania v hodnotiacich správach.

16. Rozhodnutím oznámeným odvolateľovi 15. februára 2022 určený OOUPZ po prijatí pripomienok odvolateľa k predbežnej správe zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „sporné rozhodnutie“) s odôvodnením, že neboli splnené kumulatívne podmienky obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 Služobného poriadku a neboli predložené dostatočné dôkazy.

17. Po tomto rozhodnutí odvolateľ požiadal o prístup k spisu a rôznym dokumentom, a to na základe práva na prístup k dokumentom a na základe ochrany osobných údajov. Útvar pre súlad s predpismi mu zaslal zhrnutia niektorých dokumentov, najmä pripomienky oddelenia ľudských zdrojov a podpredsedu ako bývalého vedúceho jednotky odvolateľa, ako aj súhrn preventívneho ochranného opatrenia zameraného na obmedzenie priameho kontaktu s predsedníčkou.

18. Dňa 9. mája 2022 odvolateľ podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku, ktorý sa na základe článku 46 PZOZ vzťahuje na dočasných zamestnancov (ďalej len „sťažnosť“), sprevádzanú aj ďalšími žiadosťami o prístup, ktoré sa okrem iného týkali možných konfliktov záujmov, rozhodovacieho reťazca a vnútornej komunikácie, ktorá prebiehala v rámci predbežného posúdenia. Sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím SRB zo 6. septembra 2022, ktoré bolo odvolateľovi oznámené 7. septembra 2022 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí“).

19. Následne si odvolateľ zobral pracovné voľno z osobných dôvodov. V decembri 2022, po ukončení funkčného obdobia predsedníčky a po nástupe nového predsedu, bol informovaný o úmysle nepredĺžiť mu zmluvu. Rozhodnutiami z 22. a 27. februára 2023 bol oficiálne informovaný o ukončení zmluvy k 30. septembru 2023 a zbavený funkcie.

– rozhodol vo veci, a teda zrušil sporné rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí,

– uložil SRB povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške 50 000 eur a

– uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde, ako aj na Súdnom dvore.

23. SRB svojím vyjadrením k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie ako neprípustné a v každom prípade ako nedôvodné v celom rozsahu a

– uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

B. O údajnom porušení zásady objektívnej nestrannosti

1. Pojem „nestrannosť“ v práve Únie

27. Pred začatím vecného preskúmania odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu z hľadiska možného porušenia zásady nestrannosti je potrebné pripomenúť pôsobnosť tejto zásady v právnom poriadku EÚ v zmysle výkladu Súdneho dvora.

28. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie sú povinné dodržiavať základné práva zaručené právom Únie, medzi ktoré patrí právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty.( 7 ) Toto právo zahŕňa okrem iného právo každého na nestranné riešenie jeho záležitostí. Požiadavka nestrannosti je v tomto ohľade zásadná, lebo úzko súvisí so zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá je základom právneho poriadku EÚ. Jej cieľom je vyhnúť sa situáciám konfliktov záujmov v prípade úradníkov a iných zamestnancov konajúcich na účet inštitúcií a zaručiť ich nezávislosť a integritu, pokiaľ ide tak o vnútorné fungovanie, ako aj o vonkajší obraz. Zahŕňa teda všetky okolnosti, pri ktorých úradník alebo iný zamestnanec musí rozumne rozpoznať, že pred tretími osobami sa môžu javiť ako spôsobilé ovplyvniť jeho nezávislosť v danej oblasti.( 8 )

29. Judikatúra Súdneho dvora spresňuje, že táto požiadavka má dva doplňujúce sa rozmery. Na jednej strane subjektívna nestrannosť predpokladá, že člen dotknutej inštitúcie nesmie prejavovať pri vybavovaní veci osobnú zaujatosť ani predsudky. Na druhej strane objektívna nestrannosť súvisí so zárukami poskytnutými organizáciou a priebehom konania. V tomto zmysle musí inštitúcia poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností týkajúcich sa prípadnej zaujatosti. Nie je potrebné preukázať existenciu skutočnej zaujatosti. Stačí, aby existovala oprávnená pochybnosť, ktorú nemožno vyvrátiť.( 9 ) Posúdenie sa vykonáva z pohľadu rozumného a informovaného vonkajšieho pozorovateľa, pričom sa zohľadňuje zdanie nezávislosti, ktoré musí konanie vykazovať.

33. Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil túto zásadu tým, že vylúčil existenciu konfliktu záujmov týkajúceho sa pani B, ktorý súvisí s ich predchádzajúcimi osobnými väzbami a jej vedomosťou o ťažkostiach, ktorým čelil vo vzťahu k predsedníctvu SRB, a o jeho úmysle podať sťažnosť z dôvodu obťažovania. Podľa neho táto situácia mohla vyvolať oprávnenú pochybnosť týkajúcu sa zaujatosti, takže pani B mala odstúpiť. Ďalej Všeobecnému súdu vytýka, že rozhodol ultra petita , že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia prijatím tvrdenia o možnosti kontaktovať iných členov útvaru a že prijal kruhové odôvodnenie. Tvrdí tiež, že SRB nepredložila nijaké dôkazy o nestrannosti pani B, že zaslanie určitých dokumentov a zmena podpisujúceho OOUPZ nestačia na rozptýlenie pochybností a že všetky tieto skutočnosti spôsobili vadu konania z hľadiska článku 11a Služobného poriadku.

34. SRB odpovedá, že odvolateľ nepreukázal údajné dôvernosti ani existenciu konkrétneho rizika zaujatosti, lebo samotná znalosť faktov nepostačuje na konštatovanie porušenia zásady objektívnej nestrannosti. Tvrdí, že dôkazné bremeno znáša odvolateľ a že argumentácia týkajúca sa nezaslania dokumentov je nenáležite zameraná na obrátenie tohto bremena bez preukázania, ako tieto dokumenty mohli ovplyvniť sporné rozhodnutie. Výhrady týkajúce sa ochranného opatrenia uvedeného v bode 176 napadnutého rozsudku, tvrdenia prijatého v bode 48 tohto rozsudku a údajného rozhodnutia ultra petita sú podľa SRB neúčinné alebo nedostatočne podložené, keďže neexistujú dôkazy umožňujúce konštatovanie konfliktu záujmov v rámci útvaru pre súlad s predpismi.

39. V konečnom dôsledku sa Všeobecný súd domnieval, že nijaký konkrétny dôkaz neumožňuje konštatovať, že postup predbežného posúdenia bol postihnutý nedostatkom objektívnej nestrannosti. Preto zamietol žalobný dôvod založený na porušení tejto zásady, pokiaľ ide o útvar pre súlad s predpismi a jeho vedúcu.

2) Posúdenie

40. Na úvod treba poukázať na to, že Všeobecný súd pred analýzou v bode 45 napadnutého rozsudku uviedol osobitne štruktúrovaný prehľad judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zásady nestrannosti, v ktorom podrobne pripomenul základy a podstatné črty tejto zásady v právnom poriadku Únie. V bode 45 napadnutého rozsudku správne a v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora rozlišoval medzi subjektívnou nestrannosťou a objektívnou nestrannosťou a v bode 46 tohto rozsudku výslovne zdôraznil, že v prejednávanej veci ide len o objektívnu nestrannosť.

41. Za týchto okolností v tomto odvolaní nejde o ignorovanie platného právneho kritéria ako takého, ale o spôsob, akým Všeobecný súd uplatnil toto kritérium na okolnosti prípadu pri skúmaní výhrad založených na údajnej existencii konfliktu záujmov. Odvolateľ v podstate tvrdí, že účasť určitých osôb na konaní, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, bola spôsobilá zakladať situácie konfliktu záujmov, a teda z pohľadu rozumného a informovaného vonkajšieho pozorovateľa mohla vyvolať oprávnenú pochybnosť o ich nestrannosti. Dotknutými osobami sú vedúca útvaru pre súlad s predpismi, predsedníčka a podpredseda SRB.

42. Medzi okolnosti, ktoré podľa odvolateľa môžu vyvolať dojem konfliktu záujmov zo strany vedúcej útvaru pre súlad s predpismi, patrí okrem iného fakt, že na jednej strane už vedela o situácii odvolateľa( 11 ) a na druhej strane získala tieto informácie v rámci ich priateľského vzťahu .( 12 ) Hoci medzi týmito skutočnosťami existuje určitá súvislosť, existujú objektívne dôvody na ich samostatné preskúmanie.

45. Všeobecný súd síce nešpecifikuje dogmatický základ tejto argumentácie, ale teoreticky ju možno spojiť buď s pojmom zneužívanie práv, alebo s všeobecnou zásadou, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti ( nemo auditur propriam turpitudinem allegans ). V každom prípade sa tieto dve zásady zhodujú, pokiaľ ide o ich účinky, lebo z nich vyplýva, že strana nemôže mať právnu výhodu z nezákonnej situácie, ktorú sama vytvorila alebo ku ktorej v rozhodujúcej miere prispela. Presná kvalifikácia tohto uvažovania však v prejednávanej veci nie je rozhodujúca, lebo prípad sa primárne netýka tejto otázky. V skutočnosti ide o to, či je predchádzajúca vedomosť o určitej skutočnosti sama osebe spôsobilá predstavovať nepriamy dôkaz objektívnej zaujatosti . Preto je vhodné zamerať analýzu na túto všeobecnejšiu otázku.

46. Takýto široký výklad pojmu objektívna zaujatosť, podľa ktorého by samotná predchádzajúca znalosť stavu vecí mohla predstavovať okolnosť spôsobilú vyvolať oprávnené pochybnosti o neutralite účastníka konania, by sa dal v niektorých prípadoch ťažko uplatniť a pre správny orgán by mohol predstavovať prekážku, ktorá by ohrozila jeho správne fungovanie. Súdny dvor mal dôvod na to, že neprijal taký široký výklad pojmu objektívna nestrannosť. Ako som už pripomenul, z jeho judikatúry vyplýva, že predchádzajúca vedomosť o skutočnostiach zo strany tých, ktorí sa majú zúčastniť na prijatí súdneho alebo správneho rozhodnutia, sama osebe nepredstavuje okolnosť, ktorá by mohla toto rozhodnutie postihnúť procesnou vadou v podobe nedostatku nestrannosti.( 13 )

50. Z toho vyplýva, že samotný fakt, že vedúca útvaru pre súlad s predpismi sa z dôvodu svojej inštitucionálnej zodpovednosti dozvie o situácii určitých úradníkov alebo iných zamestnancov z hľadiska Služobného poriadku – medzi ktorými môže byť aj odvolateľ –, sám osebe nemôže odôvodniť pochybnosti o jej objektívnej nestrannosti. Takáto domnienka by išla nad rámec toho, čo si vyžadujú záruky nestrannosti, a nebola by v súlade s požiadavkami na správne fungovanie verejnej správy. Bez ohľadu na informácie, ktoré vedúca útvaru pre súlad s predpismi môže získať pri výkone svojej funkcie, či už od dotknutých osôb alebo z iných zdrojov, je totiž povinná dodržiavať povinnosti nezávislosti a integrity, ktoré sú uložené všetkým úradníkom Únie.

51. Preto skutočnosť, že odvolateľ sa zveril vedúcej útvaru pre súlad s predpismi, ktorá tak získala určitú vedomosť o jeho situácii – nevyhnutne spojenú s výkonom jej funkcie –, sama osebe nemôže vyvolať dôvodné pochybnosti o jej objektívnej nestrannosti.

ii) Relevantnosť údajného priateľského vzťahu s vedúcou útvaru pre súlad s predpismi

52. Napriek tomu nemožno vylúčiť, že v spore vo veci samej môže existencia konfliktu záujmov vyvolať oprávnené pochybnosti o objektívnej nestrannosti vedúcej útvaru pre súlad s predpismi. Odvolateľ v tejto súvislosti Všeobecnému súdu vytýka, že nedodržal pôsobnosť tejto požiadavky tým, že v podstate nezohľadnil priateľské vzťahy, ktoré údajne mal s vedúcou útvaru pre súlad s predpismi. Jeho argumentáciu treba chápať v tom zmysle, že práve vďaka špeciálnemu putu dôvery medzi nimi sa jej zveril so svojou situáciou.

57. Podľa článku 11a Služobného poriadku sú úradníci a ďalší zamestnanci povinní vyhnúť sa akejkoľvek situácii, v ktorej by ich osobné záujmy mohli byť v rozpore so služobnými povinnosťami. Osobné záujmy a najmä rodinné záujmy sú výslovne označené ako možné príčiny konfliktu záujmov. Konflikt záujmov nie je obmedzený na situácie, v ktorých je preukázané skutočné narušenie nestrannosti, ale zahŕňa aj situácie, v ktorých sa objektívne zdá, že dotknutý zamestnanec nemusí vykonávať svoju funkciu s potrebnou neutralitou a nezávislosťou.

58. Podobné požiadavky vyplývajú z rôznych kódexov dobrej správnej praxe platných v inštitúciách a orgánoch Únie. Kódex Európskeho ombudsmana tak zakazuje akékoľvek správanie, ktoré sa riadi osobnými alebo rodinnými záujmami.( 16 ) Kódex Komisie požaduje, aby zamestnanci konali nestranne, bez ohľadu na osobné záujmy.( 17 ) Podobne kódex SRB stanovuje, že jej členovia a zamestnanci sa musia vyhýbať akejkoľvek situácii, ktorá by mohla viesť ku konfliktu záujmov alebo byť ako taká vnímaná, najmä ak súkromné alebo osobné záujmy môžu ovplyvniť alebo zdanlivo ovplyvniť nestranný a objektívny výkon ich funkcie.( 18 )

59. Napriek tomu samotná existencia medziľudských vzťahov – či už ide o známych, pracovne blízke osoby( 19 ) alebo dokonca priateľov – nemôže ako taká zakladať „konflikt záujmov“. V tomto ohľade treba brať do úvahy, že úradníci a ďalší zamestnanci Únie svoju funkciu vykonávajú v pracovnom prostredí, ktoré sa vyznačuje úzkou a často dlhodobou spoluprácou, ktorá podporuje vytváranie osobných väzieb. Opačný prístup by znamenal ignorovať realitu fungovania administratívy a mohol by ohroziť jej hladký chod, hoci práve kvalita vzťahov medzi zamestnancami významne prispieva k zachovaniu zdravého a produktívneho pracovného prostredia . Vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu je však potrebné posúdiť, či je daný vzťah objektívne spôsobilý vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti dotknutej osoby.

63. V rozsahu, v akom odvolateľ tvrdí, že si vymieňali názory na hierarchiu a ťažkosti, ktorým podľa svojich tvrdení čelil – pričom samotná existencia takýchto výmen mimochodom nie je podložená dôkazmi –, tieto tvrdenia skôr naznačujú, že sporný vzťah prebiehal v profesijnom kontexte a týkal sa aspektov, ktoré typicky patria do právomoci útvaru agentúry pre súlad s predpismi.( 22 )

64. Vzhľadom na neexistenciu dostatočne konkrétnych nepriamych dôkazov o existencii konfliktu záujmov nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že v prejednávanej veci porušil pôsobnosť zásady objektívnej nestrannosti. Preto postupoval správne, keď preskúmal žalobu len z hľadiska skutkových okolností, ktoré mal k dispozícii.

iii) Argumentácia Všeobecného súdu založená na neexistencii vplyvu údajnej zaujatosti

65. V každom prípade treba poukázať na nesprávne právne posúdenie v odôvodnení napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd v bode 51 tohto rozsudku považoval za skutočnosť vylučujúcu akékoľvek pochybnosti o nezávislosti vedúcej útvaru pre súlad s predpismi to, že tento útvar na konci predbežného posúdenia dospel k záveru, že žiadosť o pomoc by mala byť zamietnutá bez začatia administratívneho vyšetrovania.

66. Keďže Všeobecný súd takto prikladal osobitnú dôležitosť významu rozhodnutia prijatého na konci tohto posúdenia, zdá sa, že svoje hodnotenie objektívnej nestrannosti založil na úvahách týkajúcich sa neexistencie osobného záujmu vedúcej útvaru pre súlad s predpismi, možnej priaznivej povahy jej postoja voči odvolateľovi a v konečnom dôsledku nepriaznivého výsledku konania pre neho. Takéto uvažovanie možno chápať tak, že existencia nedostatku objektívnej nestrannosti je podmienená preukázaním konkrétnej zaujatosti alebo skutočného vplyvu na výsledok konania, hoci požiadavka objektívnej nestrannosti má skôr zabrániť akýmkoľvek oprávneným pochybnostiam o neutralite konania bez ohľadu na dôkaz skutočnej zaujatosti alebo význam prijatého rozhodnutia .

70. Za týchto okolností, aj keď niektoré prvky odôvodnenia uvedeného v bode 51 napadnutého rozsudku možno chápať ako stanovujúce príliš úzku súvislosť medzi neexistenciou osobného záujmu alebo výsledkom konania a existenciou objektívnej nestrannosti, faktom zostáva, že Všeobecný súd v konečnom dôsledku vykonal posúdenie všetkých okolností veci v súlade s požiadavkami práva Únie. Preto nedokonalosť označenú v odôvodnení nemožno považovať za spôsobilú postihnúť napadnutý rozsudok nesprávnym právnym posúdením odôvodňujúcim jeho zrušenie.

71. Z toho vyplýva, že prvú výhradu prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

3. O údajnom porušení zásady nestrannosti z dôvodu hierarchického postavenia predsedníčky a podpredsedu

72. Druhou výhradou prvého odvolacieho dôvodu , ktorá smeruje proti bodom 54 až 68, 70 až 72, 75, 76, 79 a 81 až 84 napadnutého rozsudku, odvolateľ namieta viaceré porušenia povinnosti nestrannosti pri vybavovaní žiadosti o pomoc.

a) Pripomienky účastníkov konania

73. V tomto ohľade odvolateľ tvrdí, že podriadený nemôže zasahovať do preskúmania sťažnosti proti nadriadenému z dôvodu rizika nátlaku alebo odvety, čo by mohlo ohroziť jeho nestrannosť. Podľa neho Všeobecný súd nesprávne vylúčil možnosť, že predsedníčka SRB ovplyvňovala ostatných členov vedenia vrátane určeného OOUPZ, ako aj ďalších zamestnancov, a rovnakého pochybenia sa dopustil v súvislosti s úlohou podpredsedu. Subsidiárne namieta skreslenie faktov, pričom tvrdí, že podpredseda bol v skutočnosti na rozdiel od záveru Všeobecného súdu v pozícii ovplyvniť preskúmanie jeho žiadosti.

75. V bodoch 54 až 68 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal výhradu, podľa ktorej bola objektívna nestrannosť narušená hierarchickou podriadenosťou osôb vybavujúcich sťažnosť obvinenej predsedníčke. Pripomenul, že sporné rozhodnutie neprijala predsedníčka, ale určený OOUPZ, po formálnom rozhodnutí SRB na plenárnom zasadnutí, ktoré pozastavilo právomoc predsedníčky na riešenie žiadosti o pomoc. Všeobecný súd analyzoval platný inštitucionálny rámec, najmä nariadenie (EÚ) č. 806/2014,( 25 ) a zdôraznil, že predsedníčka nemá právomoc vymenúvať ani odvolávať iných stálych členov SRB. Určený OOUPZ preto vykonával svoju právomoc na základe kolegiálneho rozhodnutia, nie na základe vzťahu osobnej závislosti od predsedníčky. Na základe toho konštatoval, že samotná existencia abstraktného hierarchického vzťahu nestačí na to, aby vznikla legitímna pochybnosť o objektívnej nestrannosti, ak neexistujú konkrétne dôkazy preukazujúce skutočný vplyv na konanie.

76. V bodoch 69 až 84 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal úlohu podpredsedu, ktorý je tiež terčom niektorých obvinení a bol vypočutý v rámci predbežného posúdenia. Pripomína, že povinnosť poskytnúť pomoc si vyžaduje, aby správny orgán starostlivo preskúmal údajné skutočnosti, a môže zahŕňať vypočutie osôb, ktoré pravdepodobne majú relevantné informácie, vrátane tých, ktoré sú obvinené. Všeobecný súd poukázal na to, že podpredseda sa nezúčastnil rozhodovania o žiadosti o pomoc a v čase posudzovania už nebol priamym nadriadeným odvolateľa. Jeho vypočutie sa týkalo skutočností, o ktorých vedel ako bývalý vedúci jednotky alebo z dôvodu svojho postavenia v rámci SRB.

80. Na úvod treba pripomenúť, že zásada nestrannosti si vyžaduje, aby správny orgán pri vybavovaní predložených žiadostí poskytol dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností týkajúcich sa prípadnej zaujatosti.( 26 ) Nestrannosť má subjektívny aspekt, ktorý sa týka neexistencie osobnej zaujatosti, a objektívny aspekt, ktorý si vyžaduje posúdenie, či bez ohľadu na individuálne správanie dotknutých osôb organizácia konania a rozdelenie úloh vzbudzujú dôveru a vylučujú akékoľvek dôvodné podozrenie zo zaujatosti. Z toho vyplýva, že preskúmanie musí byť založené na objektívne overiteľných skutočnostiach , posudzovaných z pohľadu objektívneho a informovaného pozorovateľa, a nevyžaduje si ako také dôkaz skutočnej zaujatosti.

83. Následne je potrebné posúdiť, či bola táto formálna záruka dostatočná vzhľadom na požiadavku objektívnej nestrannosti alebo či z iných dôkazov v spise vyplýva, že pretrváva oprávnená pochybnosť. Prípadná nedostatočnosť môže vzniknúť napríklad z udržiavania konkrétnej právomoci riadenia nad osobami zodpovednými za prešetrenie sťažnosti, z výmen názorov na vec samú, z pokynov, nátlaku alebo signálov, aj neformálnych, ktoré by boli objektívne vnímateľné. Pokiaľ však neexistujú konkrétne a overiteľné dôkazy tohto druhu, samotné pretrvávanie všeobecnej inštitucionálnej autority predsedníčky nad organizáciou nestačí na preukázanie toho, že konanie neposkytovalo dostatočné záruky. Objektívna nestrannosť si nevyžaduje neexistenciu akejkoľvek hierarchie v rámci správneho orgánu, ale neexistenciu zapojenia alebo vplyvu, ktorý by mohol vyvolať rozumné pochybnosti o neutralite preskúmania.

84. Rovnaké úvahy platia aj pre sťažnosti založené na údajnej „atmosfére“ závislosti alebo strachu z odvety. Takéto tvrdenie môže teoreticky súvisieť s objektívnou nestrannosťou, ale musí byť podložené konkrétnymi dôkazmi, ktoré umožnia posúdiť realitu a intenzitu údajnej nepríjemnej atmosféry. Inak zostáva všeobecnou hypotézou a nepostačuje na preukázanie toho, že z hľadiska objektívneho a informovaného pozorovateľa boli inštitucionálne záruky nedostatočné.( 30 ) Konkrétne, ak bola rozhodovacia právomoc udelená určenému OOUPZ s vlastnou právomocou a samostatným právnym základom, existencia abstraktnej hierarchickej závislosti nemôže byť stotožňovaná s neexistenciou nezávislosti v zmysle zásady objektívnej nestrannosti.

88. Samotný fakt, že osoba zastávajúca vysokú pozíciu má predložiť svoje pripomienky v rámci skúmania žiadosti o pomoc, však nemožno ako taký stotožniť s účasťou na rozhodovaní alebo s rozhodujúcim vplyvom na výsledok konania . V rámci predbežného posúdenia, ktoré má preskúmať existenciu aspoň neúplných dôkazov o obťažovaní, totiž môže byť pre správny orgán nevyhnutné zhromaždiť informácie od rôznych osôb schopných objasniť okolnosti veci vrátane tých, ktoré odvolateľ obvinil. Takýto prístup súvisí s povinnosťou dôkladne a starostlivo preskúmať žiadosť o pomoc a nemožno ho vykladať tak, že sám osebe odhaľuje neexistenciu objektívnej nestrannosti.( 31 )

89. Je však potrebné overiť, či zásah podpredsedu z pohľadu objektívneho a informovaného pozorovateľa mohol vyvolať oprávnenú pochybnosť o neutralite postupu. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že podpredseda nebol orgánom príslušným rozhodovať o žiadosti o pomoc a že sa nezúčastnil na prijatí sporného rozhodnutia. Jeho zásah bol obmedzený na to, že ako bývalý nadriadený odvolateľa poskytol informácie vyžiadané útvarom pre súlad s predpismi v rámci predbežného posúdenia. Keďže neexistujú presné a overiteľné dôkazy o tom, že mal vplyv na konečné posúdenie určeného OOUPZ alebo na smerovanie postupu, samotný fakt, že bol vyzvaný na predloženie pripomienok, nestačí na konštatovanie nedostatku objektívnej nestrannosti.

90. Tento záver je tým viac nevyhnutný, že objektívna nestrannosť nemôže byť posudzovaná na základe všeobecnej domnienky, podľa ktorej akákoľvek osoba patriaca do hierarchie inštitúcie v zásade nemá nezávislosť potrebnú na poskytnutie relevantných informácií v rámci interného administratívneho vyšetrovania. Prijať takúto domnienku by znamenalo paralyzovať normálne fungovanie správneho orgánu a zabrániť mu zhromaždiť dôkazy potrebné na preukázanie skutkových okolností. Bez osobitných okolností preukazujúcich existenciu osobného záujmu, bez priameho zapojenia do vytýkaných skutkov alebo bez vplyvu na konečné rozhodnutie nemožno vychádzať z toho, že účasť podpredsedu vo fáze dokazovania na čisto informačné účely je spôsobilá vyvolať oprávnenú pochybnosť o nestrannosti konania.

95. Z tohto hľadiska musí byť prístup k spisu a k relevantným informáciám, ktoré umožňujú dotknutej osobe účinne predložiť svoje pripomienky, udelený nielen osobe, ktorá je predmetom žiadosti o pomoc, ale aj osobe, ktorá ju podala. Okrem toho, aby sa zabezpečil potrebný účinok práva byť vypočutý, musí byť takýto prístup zabezpečený už v konaní pred podaním žaloby.( 34 ) Práve z hľadiska týchto úvah treba preskúmať výhradu vznesenú odvolateľom.

2. Pripomienky účastníkov konania

96. Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 99 napadnutého rozsudku rozhodol, že nemal právo požadovať kópiu poverenia, ktorým bola vedúca jeho jednotky oprávnená podpísať rozhodnutie o zamietnutí. Navyše skutočnosť, že táto osoba bola o sťažnosti informovaná, preukazuje existenciu porušenia povinnosti dôvernosti pri vybavovaní žiadosti o pomoc. Okrem toho odvolateľ poukazuje na to, že vzhľadom na mimoriadne citlivú povahu prípadu malo byť sporné rozhodnutie prijaté výnimočne trojicou riaditeľov SRB a že sťažnosť proti rozhodnutiu tejto trojice mala byť predložená na preskúmanie orgánu mimo tejto agentúry. Podľa odvolateľa Všeobecný súd nepreskúmal tvrdenie týkajúce sa neexistencie nestrannosti SRB a v bodoch 145 až 156 napadnutého rozsudku sa nesprávne obmedzil na posúdenie porušenia dôvernosti tým, že overil prijatie odvetných opatrení.

97. SRB po prvé uvádza, že povinnosť SRB, ktorú stanovila judikatúra, poskytnúť odvolateľovi informácie o postupe skúmania žiadosti o pomoc sa týka iba výpovedí svedkov. Po druhé odvolateľ nenamieta nesprávne právne posúdenie v súvislosti s bodmi 104 a 108 napadnutého rozsudku, a teda táto výhrada v tomto ohľade nie je dôvodná. Po tretie SRB poukazuje na to, že odvolateľ len spochybňuje poradie, v akom sa Všeobecný súd zaoberal jeho tvrdeniami, a nevysvetľuje, ako by skutočnosti, ktoré nastali po prijatí sporného rozhodnutia, mohli ovplyvniť jeho zákonnosť. Po štvrté SRB uvádza, že tvrdenie uvedené v odvolaní, podľa ktorého „všetci zamestnanci SRB sú pod hierarchiou predsedníčky“, nemôže znamenať, že odvolateľ spochybnil nestrannosť svojej novej vedúcej jednotky.

100. Za týchto okolností Všeobecný súd konštatoval, že ani neoznámenie delegovania právomocí, ani spôsob, akým bolo podpísané rozhodnutie o zamietnutí, nespochybňujú regulárnosť konania či právomoc orgánu, ktorý o sťažnosti rozhodoval. Skutočnosti namietané odvolateľom preto nepreukazujú porušenie požiadaviek transparentnosti alebo platných procesných pravidiel, a teda výhradu treba zamietnuť.

b) Posúdenie

101. Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady transparentnosti, ktoré namieta odvolateľ, na úvod treba poukázať na to, že Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľ nemá právo na prístup k dokumentu, ktorý potvrdzuje zásah novej vedúcej jeho jednotky do procesu opätovného preskúmania jeho sťažnosti, najmä k dokumentu obsahujúcemu podpis rozhodnutia, ktorým bolo zamietnuté začatie vyšetrovania.

102. V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 98 až 105 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenia odvolateľa týkajúce sa podpisu rozhodnutia o zamietnutí a neoznámenia niektorých interných dokumentov týkajúcich sa delegovania právomocí. V bode 106 tohto rozsudku okrem iného zdôraznil, že rozhodnutie o sťažnosti musí prijať OOUPZ a že v súlade s právnym rámcom uplatňovaným na SRB táto právomoc prináleží plénu. Všeobecný súd následne v bodoch 107 až 109 tohto rozsudku konštatoval, že predsedníčka iba delegovala overenie rozhodnutia na vedúcu sekretariátu, ktorá bol zároveň vedúcou jednotky odvolateľa, a že jej podpis bol čisto formálny a nešlo o prenesenie rozhodovacích právomocí. Za týchto podmienok v bode 110 napadnutého rozsudku konštatoval, že tieto skutočnosti nepoukazujú na nijakú procesnú nezrovnalosť, a zamietol argumentáciu odvolateľa.

106. Za týchto podmienok bolo na Všeobecnom súde, aby preskúmal, či dokument, o ktorého sprístupnenie odvolateľ požiadal, mu v súlade s článkom 41 ods. 2 Charty mohol umožniť účinne predložiť jeho pripomienky počas konania a pred prijatím rozhodnutia, ktoré sa ho týka. Na takéto preskúmanie je na jednej strane potrebné posúdiť, či sa prístup k tomuto dokumentu javí ako nevyhnutný alebo aspoň užitočný na to, aby odvolateľ mohol účinne vyjadriť svoje stanovisko na základe skutočností, ktoré môžu tvoriť základ rozhodnutia správneho orgánu. Na druhej strane treba overiť, či by k sprístupneniu malo dôjsť v štádiu konania, ktoré by dotknutej osobe stále umožňovalo účinne vykonať právo na vypočutie, teda pred prijatím rozhodnutia, ktoré by mohlo ovplyvniť jej záujmy. Posúdenie, ktoré mal Všeobecný súd vykonať, teda malo byť založené na jednej strane na funkčnom kritériu týkajúcom sa užitočnosti dokumentu na účinné uplatnenie práva byť vypočutý a na druhej strane na časovom kritériu súvisiacom so štádiom konania, v ktorom má byť tento prístup zaručený.

107. Bez ohľadu na prípadné spresnenie, ktoré by Súdny dvor mohol v tomto ohľade uviesť vo svojom rozsudku, v prípade potreby prostredníctvom nahradenia odôvodnenia, sa zdá byť diskutabilné, či takéto objasnenie môže spochybniť záver Všeobecného súdu, podľa ktorého odvolateľ nemá právo na sprístupnenie sporného delegovania právomocí, a to tým viac, že nie je jasné, aký konkrétny záujem by odvolateľ mohol mať na sprístupnení týchto dokumentov.

108. Odvolateľ totiž vo svojej prvostupňovej žalobe i v odvolaní tvrdí, že prístup k tomuto delegovaniu právomocí je nevyhnutný po prvé na overenie zákonnosti výkonu právomocí správneho orgánu a po druhé na zabezpečenie toho, že nijaká osoba v situácii možného konfliktu záujmov sa nezúčastnila na postupe spracovania jeho žiadosti o pomoc. Ako však vysvetlím nižšie, tieto tvrdenia nie sú presvedčivé.

112. Nakoniec treba pripomenúť, že právo EÚ požaduje prijatie opatrení tam, kde objektívne skutočnosti vyvolávajú oprávnené pochybnosti o nestrannosti správneho orgánu. Naopak, len nedôvera voči správnemu orgánu alebo strach z odvety samy osebe nepostačujú na odôvodnenie takejto požiadavky bez konkrétnych nepriamych dôkazov, ktoré by mohli spochybniť jeho objektívnu nestrannosť.

113. Požiadavka nestrannosti sa totiž nedá vykladať tak, že správny orgán musí prijímať preventívne opatrenia v odpovedi na obyčajné subjektívne obavy , keďže neexistuje objektívne overiteľný dôkaz , ktorý by v mysli objektívneho a informovaného pozorovateľa vyvolal legitímnu pochybnosť o neutralite postupu.( 40 ) Opačný výklad by správnemu orgánu spôsobil prakticky neprekonateľné ťažkosti, keďže regulárnosť konania by mohla závisieť od čisto subjektívneho vnímania strán konania.

114. V prejednávanej veci však odvolateľ iba vyjadril všeobecnú nedôveru voči správnemu orgánu agentúry , pričom neoznačil osoby, voči ktorým má výhrady, ani neuviedol konkrétne okolnosti, ktoré by ich mohli podložiť. Za týchto podmienok treba konštatovať, že neexistovali objektívne dôkazy, ktoré by odôvodnili priznanie práva na prístup k spornému delegovaniu právomocí. Preto je potrebné v podstate súhlasiť so záverom Všeobecného súdu, že odvolateľ nemal právo na prístup k týmto dokumentom.

115. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť štvrtú výhradu prvého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom je založená na údajnom porušení zásady transparentnosti.

D. O údajnom porušení požiadavky dôvernosti

2. Pripomienky účastníkov konania

119. Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd porušil pravidlá zaručujúce dôvernosť spracovania jeho žiadosti o pomoc. Uvádza, že došlo k narušeniu bezpečnosti v tom zmysle, že SRB dostatočne neobmedzila šírenie jeho sťažnosti a osobných údajov na obmedzený počet osôb, čo mu spôsobilo ujmu. Spochybňuje analýzu Všeobecného súdu, podľa ktorej nemohol užitočne namietať porušenie ochrany osobných údajov, lebo nepreukázal konkrétne porušenie svojich práv a slobôd ani nepostúpil vec Európskemu dozornému úradníkovi pre ochranu údajov.

120. Všeobecnému súdu ďalej vytýka rozpor v odôvodnení v tom zmysle, že Všeobecný súd tvrdí, že dôvernosť bola vo vzťahu k predsedníčke zachovaná na základe toho, že nepôsobila ako OOUPZ, zároveň však pripúšťa, že keď bol podpredseda vypočúvaný v rámci predbežného posúdenia, vedel o určitých aspektoch sťažnosti. Podľa odvolateľa práve toto poskytnutie informácií predstavuje porušenie dôvernosti a svedčí o nesprávnom právnom posúdení v bodoch 123 až 135 napadnutého rozsudku. Nakoniec uvádza, že jeho tvrdenie týkajúce sa použitia funkčnej schránky nebolo riadne preskúmané, hoci súviselo s údajným konfliktom záujmov vedúcej útvaru pre súlad s predpismi a s povinnosťou obmedziť zverejnenie sťažnosti.

121. SRB odpovedá, že odvolateľ neoznačil nijaké konkrétne nesprávne právne posúdenie v úvahách Všeobecného súdu a len spochybňuje spôsob, akým tento súd štruktúroval svoju analýzu. Uvádza, že odvolateľ sa opiera o nesprávny predpoklad, keď tvrdí, že Všeobecný súd podmienil zamietnutie návrhu na náhradu škody preukázaním porušenia ochrany osobných údajov alebo predchádzajúcim postúpením veci Európskemu dozornému úradníkovi pre ochranu údajov. SRB súhlasí s úvahami Všeobecného súdu týkajúcimi sa zapojenia predsedníčky a podpredsedu do riešenia žiadosti o pomoc a domnieva sa, že ich účasť nenarušila dôvernosť konania. Nakoniec zdôrazňuje, že podľa Všeobecného súdu sporné rozhodnutie bolo založené výlučne na neexistencii aspoň neúplných dôkazov o údajnom obťažovaní, a nie na úvahách týkajúcich sa dôverného zaobchádzania so spisom, v dôsledku čoho údajné porušenie nemalo rozhodujúci vplyv na výsledok konania.

b) Posúdenie

125. Čo sa týka tvrdenia odvolateľa, podľa ktorého oslovenie podpredsedu SRB v rámci predbežného posúdenia jeho žiadosti o pomoc predstavuje porušenie dôvernosti, treba predovšetkým pripomenúť, že požiadavka dôvernosti pri riešení sťažnosti podanej na základe článku 24 Služobného poriadku má v podstate zabezpečiť, že informácie týkajúce sa sťažnosti nebudú šírené nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jej vybavenie.

126. Táto požiadavka má dvojaký cieľ: na jednej strane chrániť osobu, ktorá podala sťažnosť, pred rizikami zbytočného zverejnenia citlivých údajov a na druhej strane zachovať práva a povesť obvinených osôb, pokiaľ neboli vytýkané skutky preukázané. Túto požiadavku však nemožno vykladať ako uloženie absolútnej dôvernosti konania , ktorá by zabránila správnemu orgánu poskytnúť určité prvky sťažnosti osobám, ktorých zásah sa javí ako nevyhnutný na umožnenie riadneho posúdenia okolností prípadu.( 43 )

127. Treba tiež pripomenúť, že pri uplatňovaní článku 24 Služobného poriadku má správny orgán širokú mieru voľnej úvahy, čo sa týka opatrení, ktoré majú byť prijaté, a vhodných prostriedkov na zabezpečenie ochrany dotknutého úradníka.( 44 ) Preto mu prináleží, aby z hľadiska okolností každého prípadu určil kroky potrebné na overenie údajných skutkov a posúdil, či je vhodné začať administratívne vyšetrovanie. Uplatňovanie tejto diskrečnej právomoci však podlieha preskúmaniu súdmi Únie, ktoré musia overiť, že sa správny orgán nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia ani neporušil platné procesné záruky.

128. Navyše požiadavka dôvernosti, ktorá sa týka preskúmania žiadosti o pomoc, je len dôsledkom povinnosti starostlivosti , ktorú má správny orgán vo vzťahoch s úradníkmi a ktorá vyplýva z požiadaviek riadnej správy vecí verejných zakotvených v článku 41 Charty. Na základe tejto povinnosti správny orgán musí pri rozhodovaní o situácii úradníka zohľadniť všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a zároveň zohľadniť nielen záujmy služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka.( 45 ) Na tento účel musí zhromaždiť všetky relevantné informácie. ( 46 )

132. V prejednávanej veci zo zistení Všeobecného súdu vyplýva, že podpredseda SRB bol vypočutý výlučne s cieľom získať informácie v rámci predbežného posúdenia žiadosti o pomoc. Všeobecný súd v bodoch 74, 75 a 135 napadnutého rozsudku poukázal aj na to, že predsedníčka aj podpredseda SRB, proti ktorým smerovala žiadosť o pomoc, boli vylúčení z rozhodovacieho procesu týkajúceho sa spracovania tejto žiadosti. Okrem toho boli prijaté organizačné opatrenia na zabránenie akémukoľvek riziku nenáležitého vplyvu na priebeh konania. Za týchto podmienok sa zdá, že oslovenie podpredsedu je súčasťou dôkazných opatrení potrebných na posúdenie sťažnosti a že ho ako také nemožno považovať za porušenie povinnosti dôvernosti.

133. Tvrdenie odvolateľa teda vychádza z myšlienky, že akékoľvek poskytnutie informácií týkajúcich sa sťažnosti osobe, ktorá je predmetom sťažnosti, predstavuje v zásade porušenie dôvernosti konania. Takéto chápanie by však znamenalo uložiť správnemu orgánu povinnosť absolútnej dôvernosti, ktorú je ťažké zosúladiť s požiadavkami vlastnými prešetrovaniu žiadosti o pomoc. Právo Únie však takúto koncepciu dôvernosti nepožaduje. Požaduje len, aby zverejnenie informácií bolo obmedzené na to, čo je nevyhnutné na spracovanie sťažnosti, a aby osoby, ktoré sú predmetom sťažnosti, nemali možnosť ovplyvniť konečné rozhodnutie.

134. Za týchto okolností samotné oslovenie podpredsedu v rámci predbežného posúdenia nemôže byť stotožnené s porušením dôvernosti pri spracovaní žiadosti o pomoc . Keďže neexistujú dôkazy o tom, že sťažnosť bola šírená nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na účely dokazovania, alebo že obvinené osoby mali vplyv na rozhodovací proces, nezdá sa, že by bola porušená požiadavka dôvernosti.

4 Pozri bod 116 a nasl. nižšie.

5 MADER, O.: EU Civil Service Law: A Practitioner’s Guide . Oxford, 2024, s. 26; PILORGE‑VRANCKEN, J., GERVASONI, S.: Le droit de la fonction publique de l’Union européenne . Bruxelles, 2017, s. 162.

6 Pokiaľ ide o zásadu transparentnosti, pozri rozsudok z 18. júla 2017, Komisia/Breyer (C‑213/15 P, EU:C:2017:563, bod 50 a nasl.), a pokiaľ ide o zásadu dôvernosti, uznesenie z 3. apríla 2000, Nemecko/Parlament a Rada (C‑376/98, EU:C:2000:181, bod 10 a nasl.).

7 Pozri rozsudky z 21. októbra 2021, Parlament/UZ (C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 51), a z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop (C‑111/22 P, EU:C:2024:5, bod 44).

8 Pozri rozsudky z 21. októbra 2021, Parlament/UZ (C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 53), a z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop (C‑111/22 P, EU:C:2024:5, bod 46).

9 Pozri rozsudky z 21. októbra 2021, Parlament/UZ (C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 54), a z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop (C‑111/22 P, EU:C:2024:5, bod 47).

16 V súlade s článkom 8 („Nestrannosť a nezávislosť“) Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, vypracovaného Európskym ombudsmanom a schváleného uznesením Parlamentu na plenárnom zasadnutí 6. septembra 2001 (Ú. v. ES C 72 E, 2002, s. 331), si povinnosť nestrannosti vyžaduje, aby sa úradník zdržal „akejkoľvek svojvoľnej činnosti, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje jednotlivcov, ako aj prednostného zaobchádzania z akýchkoľvek dôvodov“. Uvedený kódex požaduje, aby sa správanie úradníka nikdy neriadilo „osobnými, rodinnými alebo národnými záujmami či politickými tlakmi“. Úradník sa nesmie ani „zúčastniť na rozhodnutí, na ktorom má on alebo niekto z jeho blízkych finančné záujmy“.

17 Kódex dobrého úradného postupu zamestnancov Európskej komisie vo vzťahu k verejnosti (Ú. v. ES L 267, 2000, s. 63) stanovuje: „Zamestnanci vždy postupujú objektívne a nestranne, v záujme Únie a pre blaho verejnosti. V rámci politiky stanovenej Komisiou postupujú nezávisle a ich konanie sa nikdy neriadi osobnými alebo národnými záujmami alebo politickým tlakom.“

18 Článok 2 ods. 2 („Základné zásady“) Kódexu správania SRB požaduje, aby členovia SRB, stáli pozorovatelia, náhradníci a pozorovatelia dodržiavali najvyššie normy etického správania a konali čestne, nezávisle a nestranne, bez ohľadu na osobné záujmy. Okrem toho v súlade s článkom 9 ods. 1 („Konflikty záujmov“) tohto Kódexu sa musia tieto osoby vyhýbať akejkoľvek situácii, ktorá by mohla viesť ku konfliktu záujmov, ak súkromné alebo osobné záujmy môžu ovplyvniť alebo zdanlivo ovplyvniť nestranný a objektívny výkon ich funkcie (pozri rozhodnutie SRB z 24. júna 2020 o prijatí Kódexu správania, SRB/PS/2020/16, dostupné na jej internetovej stránke).

22 Pozri bod 49 a nasl. vyššie.

23 Konkrétnejšie Súdny dvor rozhodol, že na účely preukázania, že organizácia správneho konania neposkytla dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o prípadnú ujmu, nie je potrebné preukázať existenciu „nedostatku nestrannosti“. Stačí, aby existovala v tejto súvislosti „oprávnená pochybnosť“, ktorú nemožno vyvrátiť (pozri rozsudky z 27. marca 2019, August Wolff a Remedia/Komisia, C‑680/16 P, EU:C:2019:257, bod 37; z 21. októbra 2021, Parlament/UZ, C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 54, a z 11. januára 2024, Hamers/Cedefop, C‑111/22 P, EU:C:2024:5, bod 47).

24 Ako uviedol generálny advokát Pikamäe v návrhoch prednesených vo veci Parlament/UZ (C‑894/19 P, EU:C:2021:497, body 108 a 109), dôkazné bremeno týkajúce sa existencie oprávnenej pochybnosti o možnej zaujatosti nemožno považovať za príliš zaťažujúce, keďže judikatúra nepožaduje, aby bola existencia nedostatku nestrannosti jednoznačne preukázaná. Namiesto toho stačí, aby nebolo možné vyvrátiť oprávnenú pochybnosť, pokiaľ ide o prípadnú zaujatosť. Rovnako už nie je potrebné skúmať, či bola splnená aj podmienka subjektívnej nestrannosti, ak bolo konštatované porušenie objektívnej nestrannosti.

25 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1).

28 Maxima nemo iudex in causa sua („nikto nesmie byť sudcom vo svojej vlastnej veci“) je jedným z najstarších vyjadrení zásady nestrannosti. Vychádza z rímskej právnej tradície a je založená na myšlienke, že osoba nemôže rozhodnúť v prípade, na ktorom má osobný záujem, ktorý by mohol ovplyvniť – alebo zdanlivo ovplyvniť – jej nezávislosť pri rozhodovaní. Táto zásada má pôvod najmä v pravidlách týkajúcich sa iudex suspectus v Corpus iuris civilis ( Digesta , D. 5,1,17, a Justiniánov kódex , C. 3,5). Táto maxima, prenesená kanonickým právom a následne začlenená do európskych právnych tradícií, sa postupne etablovala ako všeobecná právna zásada, dnes považovaná za nevyhnutnú súčasť práva na spravodlivý proces a práva na riadnu správu vecí verejných. Jej cieľom nie je len zabrániť skutočnej zaujatosti, ale aj zachovať dôveru v rozhodovaciu inštitúciu tým, že zabezpečí, aby bola vykonaná spravodlivosť a pôsobila objektívne nestranne (pozri VERMEULE, A.: Contra Nemo Iudex in Sua Causa : The Limits of Impartiality. In: The Yale Law Journal . Vol. 122, n o 2, november 2012, s. 384).

29 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Vivacom Bulgaria (C‑369/23, EU:C:2024:612, bod 51), pokiaľ ide o možnosť zníženia rizika zaujatosti tým, že sa stanoví, že subjekt odlišný od toho, ktorý je predmetom žaloby o náhradu škody, je oprávnený rozhodnúť o takejto žalobe.

30 Pokiaľ ide o údajné obavy spojené s účasťou určitého sudcu v rozhodovacom zložení, treba poukázať na to, že súdy Únie aj Európsky súd pre ľudské práva skúmajú, či obavy vyjadrené stranami sporu môžu byť považované za objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 2. októbra 2025, WV/EÚVČ, C‑243/24 P, EU:C:2025:742, body 53 až 61; z 19. júna 2015, Z/Súdny dvor, T‑88/13 P, EU:T:2015:393, body 57 a 73, ako aj rozsudok ESĽP z 23. apríla 2015, Morice v. Francúzsko, CE:ECHR:2015:0423JUD002936910, body 79 až 91).

37 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci OZ/EIB (C‑558/17 P, EU:C:2018:930, bod 53).

38 Pozri rozsudok z 25. júna 2020, HF/Parlament (C‑570/18 P, EU:C:2020:490, body 57 až 66).

39 Pozri body 85 a 89 vyššie.

40 Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pri rozhodovaní, či v danej veci existuje legitímny dôvod obávať sa nedostatku nestrannosti sudcu, sa berie do úvahy pohľad obvineného, ktorý však nezohráva rozhodujúcu úlohu. Rozhodujúcim faktorom je to, či možno obavy dotknutej osoby považovať za objektívne odôvodniteľné (pozri rozsudky ESĽP z 21. decembra 2000, Wettstein v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2000:1221JUD003395896, bod 44, ako aj zo 7. augusta 1996, Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko, CE:ECHR:1996:0807JUD001987492, bod 58).

41 Pozri rozsudky z 24. apríla 2017, HF/Parlament (T‑570/16, EU:T:2017:283, bod 47), a z 22. marca 2023, Colombani/EÚVČ (T‑113/22, EU:T:2023:154, bod 35).

42 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).