C-583/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 22. januára 2026( 1 )

Vec C ‑ 583/24 [Tagu] ( i )

Trestné konanie

I. Úvod

1. O skutočnosti, že súdne orgány vydávajúce zatykač a vykonávajúce súdne orgány zohľadňujú zásadu proporcionality pri vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi( 2 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009( 3 ), sa už písalo veľa, pričom tento fenomén bol určite ešte umocnený tým, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa k tejto otázke nevyjadruje.( 4 )

2. Toto rámcové rozhodnutie totiž neobsahuje žiadnu výslovnú požiadavku, aby súdne orgány členských štátov dodržiavali zásadu proporcionality v rámci svojej pôsobnosti.( 5 ) Na kompenzáciu tohto opomenutia bola táto požiadavka formulovaná v rôznych príručkách týkajúcich sa vydávania a výkonu európskeho zatykača,( 6 ) ako aj Európskym parlamentom( 7 ).

3. Komisia tak vo svojej príručke z roku 2023 uvádza, že európsky zatykač „má byť stále primeraný svojmu cieľu“( 8 ). Z tohto hľadiska by súdne orgány vydávajúce zatykač „by mali okrem toho zvážiť, či by sa namiesto vydania [európskeho zatykača] mohli použiť iné opatrenia justičnej spolupráce“, keďže takéto opatrenia by mohli byť „účinné, ale menej donucovacie“. Všeobecnejšie Komisia zdôrazňuje, že „uplatňovanie kontroly primeranosti pred vydaním [európskeho zatykača] môže posilniť vzájomnú dôveru medzi príslušnými orgánmi členských štátov“, čo prispieva k „k účinnému fungovaniu [európskeho zatykača] v celej [Európskej ú]nii“( 9 ).

4. Hoci sa v rámcovom rozhodnutí 2002/584 nenachádza žiadna výslovná zmienka, požiadavka primeranosti teda narúša proces odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím. Inak to nemôže byť ani preto, lebo podľa článku 5 ods. 4 ZEÚ „podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv“. Vzhľadom na dôsledky európskeho zatykača na práva vyžiadaných osôb a s cieľom zabezpečiť efektívnosť a rýchlosť postupov odovzdávania je preto osobitne dôležité, aby vydávajúce súdne orgány v každom prípade starostlivo a s určitou zdržanlivosťou preskúmali, či je takýto zatykač nevyhnutný.

8. Po týchto spresneniach treba na úvod zdôrazniť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vyzýva Súdny dvor, aby z osobitného hľadiska preskúmal problematiku proporcionality v rámci mechanizmu odovzdávania, hoci, ako vysvetlím nižšie, rozdelenie overení, ktoré musia vykonať súdne orgány vydávajúce zatykač a vykonávajúce súdne orgány, je tiež jadrom právnej diskusie.

9. Tento návrh tak vedie Súdny dvor k rozhodnutiu o tom, či vykonávajúci súdny orgán môže, a prípadne za akých podmienok, odmietnuť vykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody, ak sa domnieva, že odovzdanie hľadanej osoby by mohlo viesť k porušeniu zásady primeranosti trestov zakotvenej v článku 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie( 16 ). Z tohto hľadiska nejde ani tak o overenie dodržiavania zásady proporcionality v štádiu vydania európskeho zatykača, ale skôr o overenie dodržiavania tejto zásady v štádiu výkonu tohto zatykača, pokiaľ ide o trest uložený vo vydávajúcom členskom štáte, pričom európsky zatykač je len procesným nástrojom používaným na jeho výkon.( 17 )

10. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa konkrétne týka výkladu článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty, ako aj s článkom 2 ods. 1 a 2, článkom 4 ods. 1 a 2 a článkom 5 rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami( 18 ).

11. Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti DZ vo veci európskeho zatykača, ktorý bol na neho vydaný na účely výkonu právoplatného trestu odňatia slobody v trvaní siedmich rokov za trestný čin spočívajúci v dovoze „rizikových a vysoko rizikových“ drog do Rumunska.

14. Európsky zatykač sa vzťahuje na výkon trestu odňatia slobody v dĺžke siedmich rokov, ktorý sa stal právoplatným na základe rozhodnutia Curtea de Apel Constanța (Odvolací súd Constanca, Rumunsko) z 20. decembra 2023, po konaní, na ktorom sa osobne zúčastnil DZ.( 19 ) Vnútroštátny súd uvádza, že z tohto zatykača vyplýva, že toto odsúdenie sa týka nedovoleného dovozu troch gramov marihuany a štyroch tabliet, ktoré obsahovali metyléndioxymetamfetamín (MDMA), do Rumunska, ktorého sa DZ dopustil spoločne so svojou manželkou. Tento súd spresňuje, že tieto skutky sú v Rumunsku stíhané na základe článku 3 Legea nr. 143/2000 privind prevenirea și combaterea traficului și consumului ilicit de droguri (zákon č. 143/2000 o prevencii a boji proti obchodovaniu s drogami a nezákonnému užívaniu drog)( 20 ) z 26. júla 2000, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 143/2000“)( 21 ), a článku 46 ods. 2 Codul penal (Trestný zákon)( 22 ). V rumunskom práve ide o jeden a ten istý trestný čin, a to „dovoz rizikových a vysoko rizikových drog do krajiny“.

15. Vnútroštátny súd tiež spresňuje, že v rozsahu, v akom sa článok 3 zákona č. 143/2000 týka „vysoko rizikových“ drog, má za cieľ vykonať článok 4 ods. 2 písm. b) rámcového rozhodnutia 2004/757.( 23 ) Zatiaľ čo toto posledné uvedené ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť stanoviť trestnosť, za ktorú možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť až desať rokov, z dodatočných informácií poskytnutých vydávajúcim súdnym orgánom a rumunským úradom Agentúry Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (Eurojust) vyplýva, že v čase spáchania skutkov bol trestný čin „dovozu rizikových a vysoko rizikových drog do krajiny“ potrestaný trestom odňatia slobody najmenej sedem rokov.

19. Naopak, pokiaľ bola uplatniteľná jedna alebo viacero zákonných možností zmiernenia trestu, táto právna úprava umožňovala súdu znížiť tento minimálny trest za nezákonný dovoz malých množstiev „rizikových a vysoko rizikových drog“ pre osobnú spotrebu, a to aspoň o polovicu (v prípade uplatnenia článku 15 zákona č. 143/2000), alebo najviac o jednu tretinu (v prípade uplatnenia jednej alebo viacerých ďalších možností zníženia trestu).

20. Vnútroštátny súd uvádza, že právny zástupca DZ namietal proti jeho odovzdaniu, pričom tvrdil, že uložený trest odňatia slobody je neprimeraný, a preto je v rozpore s článkom 49 ods. 3 Charty. Tento súd sa domnieva, že vzhľadom na argumentáciu tohto právneho zástupcu minimálny trest, ktorý rumunská právna úprava ukladá rumunskému trestnému súdu v prejednávanej veci, posudzovaný spoločne s obmedzenými zákonnými možnosťami zníženia trestu, vyvoláva otázky z hľadiska zásady primeranosti trestov, ktorá je uvedená v tomto ustanovení.

21. V prvom rade podľa uvedeného súdu vzniká otázka, či v prípade, keď sa vyžiadaná osoba odvoláva na skutočné riziko výkonu trestu neprimeraného trestnému činu, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač, musí vykonávajúci súdny orgán overiť, či toto riziko môže viesť k odmietnutiu odovzdania.

22. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je isté, či z rozsudku zo 14. júla 2022, Procureur général près la cour d’appel d’Angers( 26 ), nemožno vyvodiť, že nie je možné odvolávať sa na článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 49 ods. 3 Charty.

vykonávajúci súdny orgán musí preskúmať, či by bola vyžiadaná osoba v prípade odovzdania na účely výkonu tohto trestu vystavená skutočnému nebezpečenstvu výkonu trestu, ktorý je neprimeraný vo vzťahu k trestnému činu, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač?

2. V prípade kladnej odpovede na [prvú otázku]:

a) Aké kritérium skúmania musí použiť vykonávajúci súdny orgán pri posudzovaní, či existuje skutočné nebezpečenstvo výkonu právoplatného neprimeraného trestu v zmysle [prvej otázky],

b) akú úlohu pri tomto skúmaní zohráva okolnosť, že právo členského štátu, ktorý vydal zatykač,

v súlade s článkom 4 ods. 2 [písm. b)] [rámcového rozhodnutia 2004/757] a povinnosťou, ktorá z neho vyplýva, konštatovať trestnosť, za ktorú možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť až desať rokov,

ukladá tamojšiemu súdu v prípade odsúdenia z dôvodu, stručne povedané, dovozu drog, ktoré sa považujú za drogy, ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie, povinnosť uložiť minimálny trest odňatia slobody v dĺžke siedmich rokov bez ohľadu na to, akého množstva drog sa tieto skutky týkajú a či bolo cieľom týchto skutkov obstaranie drog pre osobnú spotrebu, alebo či tieto skutky boli spáchané s úmyslom obchodovať s týmito drogami, pričom

28. Otázky formulované vnútroštátnym súdom vyplývajú v podstate z rozdielov medzi holandským a rumunským trestným právom, pokiaľ ide o stupeň prísnosti trestania trestného činu, o aký ide vo veci samej, teda dovozu „vysoko rizikových“ drog do Rumunska. Zatiaľ čo podľa vysvetlení, ktoré poskytla prokuratúra na pojednávaní, za dovoz drog patriacich do tejto kategórie do Rumunska v množstve do desiatich gramov možno v Holandsku uložiť trest odňatia slobody v trvaní od jedného do troch týždňov, minimálny trest odňatia slobody je v Rumunsku sedem rokov. Tieto otázky sú teda založené na konštatovaní, podľa ktorého je dolná hranica trestu odňatia slobody stanovená rumunským právom v porovnaní s trestom stanoveným holandským právom vysoká. K tomu sa pridáva konštatovanie, podľa ktorého sú možnosti rumunského súdu zmierniť trest alebo prerušiť jeho výkon obmedzené.

29. S cieľom odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu treba pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie trestnoprávnych predpisov, alebo podozrivých z ich porušenia, k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa, ktorý si Únia vytýčila, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi.( 27 )

30. V oblasti upravenej týmto rámcovým rozhodnutím je zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje – ako to vyplýva predovšetkým z odôvodnenia 6 tohto rozhodnutia – „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, vyjadrená v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.( 28 )

36. Súdny dvor, ktorý vnútroštátny súd vyzval, aby preskúmal túto problematiku aj z hľadiska článku 49 ods. 3 Charty, zdôraznil, že takýto výklad je v súlade so zásadou primeranosti trestných činov a trestov stanovenou v tomto ustanovení.( 32 )

37. V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane zdôraznil, že v systéme zavedenom rámcovým rozhodnutím 2002/584 dodržiavanie zásady primeranosti trestných činov a trestov zabezpečujú súdne orgány členského štátu, ktorý vydal zatykač , pričom všeobecnejšie dodal, že záruka rešpektovania práv vyžiadanej osoby je predovšetkým zodpovednosťou členského štátu, ktorý vydal zatykač .( 33 )

38. Na druhej strane Súdny dvor zdôraznil, že prípadná neprimeranosť trestu uloženého v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, nie je uvedená medzi dôvodmi na povinné a nepovinné nevykonanie európskeho zatykača ukotvenými v článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.( 34 )

39. Navyše Súdny dvor spresnil, že podmienka obojstrannej trestnosti skutku znamená len to, že je potrebné preskúmať, či skutkové okolnosti trestného činu, v súvislosti s ktorým bol vydaný tento európsky zatykač, by samy osebe boli takisto trestné podľa práva vykonávajúceho členského štátu, ak by nastali na jeho území.( 35 )

40. Súdny dvor z týchto skutočností vyvodil, že vykonávajúcemu súdnemu orgánu teda v rámci posudzovania tejto podmienky neprináleží skúmať trest uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, z hľadiska článku 49 ods. 3 Charty.( 36 )

41. Je pravda, že odpoveď Súdneho dvora vo veci Procureur général près la cour d’appel d’Angers treba analyzovať z hľadiska podmienky obojstrannej trestnosti skutku, keďže Súdny dvor len zdôrazňuje, že výklad tejto podmienky, ktorý podáva, je zlučiteľný so zásadou primeranosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 49 ods. 3 Charty.

43. Toto posúdenie primeranosti trestu zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu nie je žiaduce, pretože by viedlo tento orgán k opätovnému preskúmaniu podstaty rozsudku vydaného v členskom štáte vydávajúcom zatykač, čím by sa v prípade potreby spochybnila jeho dôvodnosť. Tento orgán by sa tak zmenil na odvolací orgán, na ktorom by vyžiadaná osoba mohla napadnúť primeranosť trestu, ktorý jej bol uložený súdom členského štátu vydávajúceho zatykač. Takýto odvolací orgán sa však môže nachádzať len v tomto členskom štáte a nemôže byť premiestnený do vykonávajúceho členského štátu, ktorého súdne orgány si takúto úlohu nemôžu prisvojiť. Okrem toho vykonávajúci súdny orgán nemá právomoc, ktorá by mu umožňovala uplatniť predpisy trestného práva hmotného vykonávajúceho členského štátu na trestný čin, ktorý majú postihovať súdy vydávajúceho členského štátu a z ktorého jeden z nich vydal nezávisle rozsudok, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač, ktorého výkon sa požaduje.

44. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu teda neprináleží posudzovať, či trest uložený súdom členského štátu vydávajúceho zatykač je vhodný na dosiahnutie cieľov sledovaných právnou úpravou tohto členského štátu a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov. Dodávam, že zo zrejmých dôvodov právnej istoty nemôže vykonávajúci súdny orgán spochybniť konečný rozsudok, ktorý bol vydaný v členskom štáte vydávajúcom zatykač, v štádiu jeho výkonu, inak by bola porušená zásada právnej sily rozhodnutej veci.

46. K týmto zisteniam sa pridáva aj skutočnosť, že sa javí ako ťažké, ak nie nemožné, aby vykonávajúci súdny orgán prísne a kvalifikovane posúdil primeranosť trestu, ktorý uložil súd členského štátu vydávajúceho zatykač, a to z jednoduchého dôvodu, že konanie neprebehlo pred týmto súdom, nemá k dispozícii kompletný spis a nepozná špecifiká systému trestného súdnictva tohto členského štátu.( 43 ) Výmena informácií podľa článku 15 odsekov 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 podľa môjho názoru nemôže tento problém vyriešiť, keďže jeho účelom je umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu rozhodnúť o odovzdaní, a nie poskytnúť mu informácie, ktoré by mu umožnili posúdiť opodstatnenosť rozsudku, ktorý bol vynesený v členskom štáte vydávajúcom zatykač.( 44 )

47. Všeobecnejšie, takéto riešenie by bolo v rozpore so skutočnosťou, že cieľom tohto rámcového rozhodnutia nie je harmonizácia trestného práva hmotného členských štátov, takže rôznorodosť pravidiel v tejto oblasti nemôže viesť k ochromeniu mechanizmu odovzdávania zavedeného uvedeným rámcovým rozhodnutím tým, že by sa vykonávajúcemu súdnemu orgánu poskytla možnosť preskúmať, či súd členského štátu vydávajúceho zatykač dodržal zásadu primeranosti trestov. Aby sa tomuto riziku zabránilo, je preto nevyhnutné zabezpečiť, aby dodržiavanie zásady primeranosti trestov v zásade patrilo výlučne do právomoci súdov členského štátu vydávajúceho zatykač, a to za podmienok stanovených trestným právom tohto členského štátu. Rozhodnúť inak by nevyhnutne ohrozilo cieľ zavedenia zjednodušeného a účinného systému na uľahčenie a urýchlenie odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.

52. Okrem toho zásada primeranosti vyžaduje, aby sa pri stanovení sankcie a jej výšky zohľadňovali osobitné okolnosti prejednávaného prípadu.( 48 ) Na účely posúdenia primeranosti sankcií treba tiež zohľadniť možnosť vnútroštátneho súdu zmeniť kvalifikáciu v porovnaní s kvalifikáciou uvedenou v obžalobe, čo môže viesť k uloženiu menej prísnejšej sankcie, a možnosť upraviť sankciu podľa závažnosti konštatovaného porušenia.( 49 )

53. Na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 Súdny dvor stanovil samostatný dôvod, ktorý môže, ak sú splnené určité podmienky, výnimočne odôvodniť odmietnutie odovzdania vykonávajúcim súdnym orgánom v prípade rizika porušenia základných práv vyžiadanej osoby. Doteraz sa uvažovalo o možnosti odvolávať sa na takýto dôvod v súvislosti s rizikom porušenia základných práv zaručených v článkoch 4 (zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), 7 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), 24 (práva dieťaťa) a 47 (právo na účinný prostriedok nápravy pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom) Charty.

54. Podľa môjho názoru neexistuje nijaký dôvod na to, aby sa od začiatku a kategoricky vylúčila možnosť, že riziko porušenia základného práva zakotveného v článku 49 ods. 3 Charty môže výnimočne odôvodniť aj odmietnutie odovzdania na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Okrem toho poznamenávam, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Alchaster, hoci v rámci výkladu iného aktu práva Únie( 50 ), už rozhodol, že vykonávajúce súdne orgány členských štátov sú povinné zabezpečiť pri prijímaní rozhodnutia o odovzdaní dodržiavanie základných práv, ktoré vyplývajú z článku 49 ods. 1 Charty, ktorý okrem iného stanovuje, že nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Toto posúdenie by sa podľa môjho názoru malo vzťahovať aj na článok 49 ods. 3 Charty.( 51 )

60. Pri posudzovaní, či vykonanie európskeho zatykača môže viesť k riziku porušenia základných práv, sa teda vykonávajúci súdny orgán musí dištancovať od konkrétneho prípadu, aby sa k nemu vrátil len vtedy, ak vo vydávajúcom členskom štáte zistí existenciu buď systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb. Systémová analýza teda v zásade predchádza individuálnej analýze.

63. Súdny dvor zdôraznil, že dodržiavanie tejto povinnosti umožňuje najmä zaručiť rozdelenie zodpovednosti medzi vydávajúci členský štát a vykonávajúci členský štát , pokiaľ ide o zachovanie požiadaviek obsiahnutých v základných právach, čo vyplýva z úplného uplatňovania zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom fungovania mechanizmu európskeho zatykača.( 59 )

64. Ako som uviedol vo svojich návrhoch vo veci Puig Gordi a i.( 60 ), je nesporné, že vydávajúce a vykonávajúce orgány ako orgány povinné uplatňovať ustanovenia rámcového nariadenia 2002/584 musia rešpektovať základné práva chránené Chartou. Aby však systém odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím fungoval, príslušné právomoci sú v súlade so zásadou vzájomnej dôvery rozdelené medzi tieto dva orgány. Ak by totiž vydávajúci súdny orgán a vykonávací súdny orgán mali právomoc vykonávať rovnaké posúdenia, bola by ohrozená účinnosť a rýchlosť odovzdania. Navyše vzájomná dôvera už vzhľadom na svoju povahu odporuje uskutočneniu vzájomných posúdení každým dotknutým orgánom s cieľom preskúmať dodržanie základných práv v členskom štáte, o ktorého orgán ide. Odmietnutie vykonania európskeho zatykača založené na rozhodnutí vykonávajúceho súdneho orgánu, že existuje riziko porušenia základných práv vo vydávajúcom členskom štáte, môže mať v rámci tejto logiky výlučne povahu výnimky.( 61 )

68. Z uvedeného vyplýva, že ak táto osoba tvrdí, že je vystavená takémuto riziku, ale vykonávajúci súdny orgán sa domnieva, že informácie, ktoré má k dispozícii, nepredstavujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie na preukázanie existencie buď systémových alebo všeobecných nedostatkov vo fungovaní súdneho systému tohto členského štátu, alebo nedostatkov ovplyvňujúcich objektívne identifikovateľnú skupinu osôb, týkajúce sa uplatnenia tejto zásady v členskom štáte vydávajúcom zatykač, tento orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač z dôvodu uvádzaného uvedenou osobou.( 64 ) Neexistuje totiž platný dôvod, aby vykonávajúci súdny orgán predpokladal, že zásada primeranosti trestov nebola v členskom štáte vydávajúcom zatykač dodržaná, keďže tento súdny orgán je naopak v súlade so zásadou vzájomnej dôvery povinný založiť svoju analýzu na dodržiavaní tejto zásady v súlade so zásadou vzájomnej dôvery.( 65 )

69. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zaručenie dodržania základných práv v rámci konania o európskom zatykači totiž patrí predovšetkým do zodpovednosti členského štátu vydávajúceho zatykač.( 66 ) Z toho vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán musí prejaviť dôveru súdom členského štátu, ktorý vydal zatykač.( 67 ) V prípade neexistencie takejto dôvery by vykonávajúci súdny orgán musel v okamihu, keď sú mu predložené také tvrdenia, o aké ide vo veci samej, pristúpiť k preskúmaniu uplatňovania trestného práva hmotného členského štátu vydávajúceho zatykač v jednotlivých prípadoch, čo by bolo, v rozpore so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základom rámcového rozhodnutia 2002/584. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že toto rámcové rozhodnutie v spojení s ustanoveniami Charty nemožno vykladať tak, že by spochybňovalo účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi.( 68 )

73. Ak teda právny poriadok členského štátu vydávajúceho zatykač stanovuje pravidlá, ktoré umožňujú vnútroštátnemu súdu individualizovať trest v závislosti od povahy a závažnosti trestného činu, ako aj od osobnej situácie obvineného, riziko, že obvinený bude odsúdený na neprimeraný trest, možno v zásade vylúčiť. Platí to a fortiori vtedy, keď dodržiavanie tejto zásady týmto súdom môže byť preskúmané prostredníctvom uplatnenia opravného prostriedku, ako je to vo veci samej.

74. Spresňujem tiež, že podľa môjho názoru konštatovanie, podľa ktorého sa právomoc vnútroštátneho súdu individualizovať trest musí vykonávať v určitých medziach podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač, ako je stanovenie pomeru na zníženie trestu v prípade poľahčujúcich okolností, ktoré je stanovené v rumunskom práve, alebo zavedenie dolnej hranice, nepostačuje na preukázanie existencie systémových, všeobecných alebo skupinových nedostatkov v tomto členskom štáte. Takéto nedostatky možno konštatovať len vtedy, ak vnútroštátne právo bráni vnútroštátnemu súdu individualizovať trest, a nie vtedy, ak túto právomoc môže vykonávať len v určitých medziach .

75. V druhej fáze , ak riziko uvádzané vyžiadanou osobou vyplýva zo skutočnosti, že v prípade odovzdania bude musieť vykonať neprimeraný trest, možno existenciu takéhoto rizika konštatovať len vtedy, ak je vzhľadom na pravidlá uplatniteľné v členskom štáte vydávajúcom zatykač zjavné riziko porušenia tejto zásady.( 72 ) Tak by to bolo v prípade, ak uložený trest evidentne a s extrémnou prísnosťou prekračuje to, čo je nevyhnutné na potrestanie predmetného trestného činu.

77. V prípade prijatia minimálnych pravidiel na úrovni Únie v súlade s článkom 83 ods. 1 ZFEÚ týkajúcich sa vymedzenia trestných činov a sankcií v jednej z oblastí obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom, ktoré sú vymenované v druhom pododseku tohto ustanovenia, tieto pravidlá môžu tiež poskytnúť vykonávajúcemu súdnemu orgánu užitočné usmernenia, ak situácia, ktorá viedla k vydaniu odsudzujúceho rozsudku, patrí do pôsobnosti aktu Únie, ktorým boli stanovené uvedené pravidlá. V prejednávanej veci sa mi tento referenčný bod nezdá byť rozhodujúci, keďže na jednej strane podľa článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2004/757( 75 ) správanie, ako je dovoz drog, je vylúčené z pôsobnosti uvedeného rámcového rozhodnutia, „ak sa ich páchatelia dopustia výlučne pre svoju osobnú spotrebu v zmysle vnútroštátneho práva“, čo sa podľa DZ zdá byť aj v tomto prípade. Na druhej strane miera voľnej úvahy členských štátov v takomto kontexte jasne vyplýva z odôvodnenia 4 rámcového rozhodnutia 2004/757, ktoré stanovuje, že „vylúčenie z rozsahu pôsobnosti tohto rámcového rozhodnutia určitých typov správania vo vzťahu k osobnej spotrebe nepredstavuje usmernenie Rady o tom, ako by mali členské štáty upraviť tieto ostatné prípady vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch“( 76 ).

78. Dodávam, že požiadavka, podľa ktorej musí byť riziko porušenia zásady primeranosti trestov zjavné, podľa môjho názoru neznamená, že uložený trest musí mať nevyhnutne neľudskú a ponižujúcu povahu v zmysle článku 4 Charty. Je pravda, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že „neprimeranosť“ medzi trestným činom a trestom možno preskúmať z hľadiska článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd( 77 ). Domnievam sa však, že vykonávajúci súdny orgán by mohol konštatovať, že trest uložený v členskom štáte vydávajúcom zatykač evidentne a s extrémnou prísnosťou prekračuje to, čo je nevyhnutné na potrestanie predmetného trestného činu bez toho, aby tento trest mal nevyhnutne neľudskú alebo ponižujúcu povahu v zmysle článku 4 Charty.

83. K týmto možnostiam zmiernenia trestu je potrebné pridať možnosť rumunského súdu odložiť výkon trestu podľa článku 91 Trestného zákona v prípade trestu s maximálnou dĺžkou troch rokov.( 82 ) Okrem toho sa nezdá, že by rumunské právo zbavovalo vnútroštátny súd možnosti zmeniť kvalifikáciu trestného činu v porovnaní s kvalifikáciou uvedenou v obžalobe, pričom táto možnosť môže viesť k uloženiu menej prísneho trestu.( 83 )

84. Hoci súhlasím so všetkými týmito spresneniami a výpočtami s náležitou obozretnosťou, v rozsahu, v akom ide o uplatňovanie rumunského práva, poznamenávam, že skutočnosti, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, naznačujú, že súdu, ktorý uložil trest odňatia slobody DZ na sedem rokov, nebránili ustanovenia jeho vnútroštátneho práva individualizovať trest s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu. Tento súd teda mohol prispôsobiť trest v závislosti od závažnosti konštatovaného trestného činu tak, že ho prípadne uloží pod minimálnu hranicu siedmich rokov. Tento súd mal teda podľa rumunského práva možnosť zohľadniť ako poľahčujúce okolnosti napríklad malé množstvo drog, o ktoré išlo, a skutočnosť, že dovoz týchto drog bol zrejme určený na osobnú spotrebu DZ a jeho manželky, a znížiť trest v rozsahu stanovenom rumunským právom.( 84 ) Otázka, či sa v danom prípade mali zohľadniť poľahčujúce okolnosti, bola výlučne v právomoci rumunského súdu, ktorý sa opieral najmä o dôkazy, ktoré mal k dispozícii, a o správanie DZ. Pripomínam tiež, že proti rozsudku prvostupňového súdu bolo možné podať odvolanie, v rámci ktorého mohol Curtea de Apel Constanța (Odvolací súd Constanca) preskúmať primeranosť trestu uloženého DZ.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vykonávajúci súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o odovzdaní osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, nemôže odmietnuť jeho vykonanie z dôvodu, že tejto osobe hrozí, že po svojom odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač bude musieť vykonať trest, ktorý je v rozpore so zásadou primeranosti trestov zakotvenou v tomto ustanovení Charty základných práv, okrem prípadu, ak:

– na jednej strane tento súdny orgán disponuje objektívnymi, spoľahlivými, presnými a náležitými aktualizovanými informáciami na preukázanie existencie buď systémových alebo všeobecných nedostatkov vo fungovaní súdneho systému tohto členského štátu, alebo nedostatkov ovplyvňujúcich objektívne identifikovateľnú skupinu osôb, do ktorej patrí dotknutá osoba, pri uplatňovaní zásady primeranosti trestov zakotvenej v uvedenom ustanovení Charty základných práv, z ktorých vyplýva, že pravidlá platné v členskom štáte vydávajúcom zatykač zbavujú vnútroštátne súdy v prípade určitých kategórií trestných činov ich právomoci zohľadniť individuálne okolnosti prejednávanej veci tým, že pristúpia k individualizácii trestu, a

– na druhej strane uvedený súdny orgán konštatuje, že za osobitných okolností predmetnej veci existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba bude vzhľadom na konštatovanie, že trest uložený v členskom štáte vydávajúcom zatykač evidentne a s extrémnou prísnosťou prekračuje to, čo je nevyhnutné na potrestanie predmetného trestného činu, zjavne vystavená takémuto riziku v prípade jej odovzdania tomuto členskému štátu.

4 Pozri najmä CARERA, S., GUILD, E., HERNANZ, N.: Europe’s most wanted? Recalibrating Trust in the European Arrest Warrant System. In: CEPS Papers in Liberty and Security in Europe, Centre for European Policy Studies , Brusel, n o 55, 2013, najmä bod 3.1 s názvom „Proportionality“; HELENIUS, D.: Mutual Recognition in Criminal Matters and the Principle of Proportionality: Effective Proportionality or Proportionate Effectiveness? In: New Journal of European Criminal Law , vol. 5, n o 3, Mortsel: Intersentia, 2014, s. 349 až 369; GLERUM, V., KIJLSTRA, H.: EAW: Next steps, Will Pandora’s Box Be Opened? In: Review of European and Comparative Law , vol. 54, n o 3, Lublin: Katolícka univerzita Jána Pavla II. v Lubline, 2023, s. 125 – 145; KLAUS, W., WŁODARCZYK‑MADEJSKA, J., WZOREK, D.: In the Pursuit of Justice: (Ab)Use of the European Arrest Warrant in the Polish Criminal Justice System. In: Central and Eastern European Migration Review , vol. 10, n o 1, Varšava: Centrum pre výskum migrácie Varšavskej univerzity, 2021, s. 95 až 117; KLIP, A.: Transposition and Implementation of the Framework Decision. In: Report and recommendations, ImprovEAW Research Project, dostupné na: https://improveaw.eu/media/90, najmä bod 2.5.4 s názvom „Proportionality of issuing an EAW“, bod 2.5.6 s názvom „Proportionality revisited“ a bod 2.6.3 s názvom „Proportionality of executing an EAW“; MITSILEGAS, V.: EU Criminal Law after Lisbon: Rights, Trust and the Transformation of Justice in Europe . Oxford: Hart Publishing, 2016, najmä s. 142 až 146; SHABBIR, A.: Proportionality. In: The European Arrest Warrant: Trust, Fundamental Rights, and the Rule of Law – A Comparative Report of 14 EU Member States, STREAM Project , dostupné na: https://stream‑eaw.eu/wp‑content/uploads/2023/09/final‑STREAM‑Comparative‑Report.pdf, s. 34 až 38, a XANTHOPOULOU, E.: The Quest for Proportionality for the European Arrest Warrant: Fundamental Rights Protection in a Mutual Recognition Environment. In: New Journal of European Criminal Law , vol. 6, n o 1, Mortsel: Intersentia, 2015, s. 32 až 52.

8 Pozri príručku z roku 2023 (bod 2.4. s názvom „Proporcionalita“, najmä s. 18).

9 Pozri príručku z roku 2023 (bod 2.4. s názvom „Proporcionalita“, najmä s. 19).

10 Pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veciach Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:140, body 145 až 155), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Poltorak (C‑452/16 PPU, EU:C:2016:782, bod 38).

11 Pozri ,,rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. (C‑158/21, ďalej len „rozsudok Puig Gordi a i.“ EU:C:2023:57, bod 144 a citovaná judikatúra). V rámci kontroly primeranosti, ktorú musí vykonať vydávajúci súdny orgán, sa zohľadňujú nielen porušenia práva na slobodu dotknutej osoby, ale aj vplyv postupu odovzdania na sociálne a rodinné vzťahy tejto osoby, ak má bydlisko v inom členskom štáte ako vydávajúcom členskom štáte: pozri rozsudok z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň) (C‑489/19 PPU, EU:C:2019:849, bod 44).

12 Pozri rozsudok z 12. decembra 2019, Openbaar Ministerie (Prokurátor kráľa v Bruseli) (C‑627/19 PPU, EU:C:2019:1079, bod 38). V tejto súvislosti boli vyjadrené určité výhrady: pozri najmä GLERUM, V., KIJLSTRA, H., c. d., s. 129 a 130.

15 Pozri príručku z roku 2023 (bod 5.8. s názvom „Primeranosť – úloha vykonávajúceho členského štátu“, s. 57).

16 Ďalej len „Charta“.

17 Na tento prípad sa mohol použiť výraz „retrospective proportionality“: pozri HAGGENMÜLLER, S.: The Principle of Proportionality and the European Arrest Warrant. In: Oñati Socio ‑ Legal Series , vol. 3, n o 1, Oñati International Institute for the Sociology of Law (online), 2013, s. 95 až 106, najmä s. 100 a 101.

18 Ú. v. EÚ L 335, 2004, s. 8.

19 Na pojednávaní rumunská vláda uviedla, že DZ podal kasačný opravný prostriedok, ktorý bol zamietnutý ako neprípustný.

20 Monitorul Oficial al României , časť I, č. 362 z 3. augusta 2000, opätovne uverejnené v Monitorul Oficial al României , časť I, č. 163 zo 6. marca 2014.

27 Pozri najmä rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ) (C‑305/22, ďalej len „rozsudok C.J.“, EU:C:2025:665, bod 39 a citovaná judikatúra).

28 Pozri najmä rozsudok C.J. (bod 40 a citovaná judikatúra).

29 Pozri najmä rozsudok C.J. (bod 41 a citovaná judikatúra).

30 Pozri rozsudok C.J. (bod 42).

31 Pozri rozsudok Procureur général près la cour d’appel d’Angers (bod 63 a bod 2 výroku).

32 Pozri rozsudok Procureur général près la cour d’appel d’Angers (bod 64).

38 Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge (C‑187/01 a C‑385/01, EU:C:2003:87, bod 33), a z 23. januára 2018, Piotrowski (C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 52). V tomto poslednom uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že posúdenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či sú splnené dodatočné podmienky, ktorými právo vykonávajúceho členského štátu konkrétne podmieňuje trestné stíhanie. alebo prípadné odsúdenie neplnoletej osoby, by v skutočnosti mohlo viesť ku skutočnému vecnému preskúmaniu analýzy už vykonanej v rámci súdneho rozhodnutia prijatého v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktoré je základom európskeho zatykača. Takéto preskúmanie by však porušovalo zásadu vzájomného uznávania a zbavovalo by ju akéhokoľvek potrebného účinku. Táto zásada teda vykonávajúcemu súdnemu orgánu neumožňuje, aby svojím vlastným posúdením trestnej zodpovednosti neplnoletej osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, nahradil posúdenie, ktoré už bolo vykonané v členskom štáte vydávajúcom zatykač v rámci súdneho rozhodnutia, na ktorom je založený tento zatykač (bod 52).

39 Pozri LENAERTS, K.: The Principle of Mutual recognition in the Area of Freedom, Security and Justice, príhovor prednesený na Fourth Annual Sir Jeremy Lever Lecture na univerzite v Oxforde 30. januára 2015, najmä s. 12.

40 Pozri HAGGENMÜLLER, S.: c. d., najmä s. 100 a 101. Autorka cituje rozhodnutie High Court of Justice (England & Wales) [Vrchný súd (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo], Sandru v. Government of Romania, z 28. októbra 2009, v oblasti vydávania osôb č. 2879, ktoré bolo založené na odsúdení obvineného v Rumunsku na tri roky odňatia slobody za krádež a zabitie desiatich kurčiat. V tomto rozhodnutí Lord Justice Elias uvádza, že „primeraný trest čiastočne závisí od kultúry... Je napríklad možné, že v tomto prípade rumunské súdy pristupujú ku krádeži dobytka a jeho následnému zabitiu oveľa prísnejšie, ako by to vo všeobecnosti urobili anglické súdy. Ak sa trest považuje za príliš prísny, riešením je napadnúť ho v Rumunsku“ (body 14 a 15).

44 Treba tiež spomenúť skutočnosť, že súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, nemá právo zúčastniť sa na konaní o výkon tohto zatykača na vykonávajúcom súdnom orgáne v postavení účastníka konania: pozri rozsudok z 29. júla 2024, Breian (C‑318/24 PPU, ďalej len „rozsudok Breian“, EU:C:2024:658, bod 96).

45 Pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster (C‑202/24, ďalej len „rozsudok Alchaster“, EU:C:2024:649, bod 49). V tejto súvislosti je irelevantné, že situácia, ktorá viedla k uloženiu trestu DZ, nepatrí do pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2004/757. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 2 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia skutky, ako je dovoz drog, „nespadajú do pôsobnosti [uvedeného] rámcového rozhodnutia v prípade, ak sa ich páchatelia dopustia výlučne pre svoju osobnú spotrebu v zmysle vnútroštátneho práva“. Pozri v súvislosti s týmto aspektom rozsudok z 11. júna 2020, Prokuratura Rejonowa w Słupsku (C‑634/18, EU:C:2020:455), v ktorom Súdny dvor uznal svoju právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 v spojení s jeho článkom 2 ods. 1 písm. c), ako aj článkov 20, 21 a 49 Charty, keďže vnútroštátny zákonodarca sa rozhodol uplatniť priťažujúcu okolnosť držby „veľkého množstva drog“ v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia na správania vylúčené z pôsobnosti tohto rozhodnutia, teda na držbu drog výlučne pre osobnú spotrebu.

46 Pozri najmä rozsudok a z 19. októbra 2023, G. ST. T. (Primeranosť trestu v prípade falšovania) (C‑655/21, ďalej len „rozsudok G. ST.T“, EU:C:2023:791, bod 62).

53 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 53 a citovaná judikatúra).

54 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 54 a citovaná judikatúra).

55 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 56 a citovaná judikatúra).

56 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 57 a citovaná judikatúra).

57 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 58 a citovaná judikatúra).

58 Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 59 a citovaná judikatúra).

65 Pozri analogicky rozsudok Puig Gordi a i. (bod 114).

66 Pozri najmä rozsudok Breian (bod 32 a citovaná judikatúra, ako aj bod 52).

67 Pozri rozsudok Puig Gordi a i. (bod 115).

68 Pozri najmä Puig Gordi a i. (bod 116 a citovaná judikatúra).

69 Poznamenávam, že pokiaľ ide o trestný čin, ktorý patrí do pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2004/757, potrebná individualizácia trestu vyplýva zo samotného znenia tohto rozhodnutia. Odôvodnenie 5 tohto rámcového rozhodnutia totiž uvádza, že „pri určovaní výšky trestov treba vziať do úvahy skutkové okolnosti, ako napríklad množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok spáchaný v rámci zločineckej organizácie“.

70 (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:140, bod 139).

74 Pozri analogicky rozsudok Breian (bod 122).

75 Toto rámcové rozhodnutie bolo prijaté najmä na základe článku 31 ods. 1 písm. e) EÚ, ktorý najmä stanovoval, že spoločný postup pri súdnej spolupráci v trestných veciach zahŕňa postupné prijímanie opatrení zavádzajúcich minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.

76 Pozri rozsudok z 11. júna 2020, Prokuratura Rejonowa w Słupsku (C‑634/18, EU:C:2020:455), podľa ktorého z týchto ustanovení vyplýva, že členské štáty môžu držbu veľkého množstva drog pre osobnú spotrebu považovať za závažný trestný čin (bod 37). Rumunská vláda v bode 76 svojich písomných pripomienok uvádza, že v rumunskom práve je to kritérium typu drog („vysoko rizikové“), ktoré určuje závažnosť trestného činu. V prejednávanej veci systém trestného súdnictva, ktorý viedol k tomu, že DZ bol uložený trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov, je podľa môjho názoru vyjadrením trestnej politiky, ktorej cieľom je veľmi prísne potrestať v Rumunsku trestný čin spočívajúci v zavedení „rizikových a vysoko rizikových“ drog do tohto členského štátu, čo ako také podľa môjho názoru nemožno spochybniť v rámci uplatňovania mechanizmu odovzdávania osôb.

78 Na základe tohto ustanovenia môžu nasledujúce situácie predstavovať poľahčujúce okolnosti: úsilie páchateľa o odstránenie alebo zmiernenie následkov trestného činu [písmeno a)], a okolnosti súvisiace s páchateľom trestného činu, ktoré zmierňujú závažnosť trestného činu alebo hrozbu, ktorú páchateľ predstavuje [písmeno b)].

79 Pozri bod 85 písomných pripomienok rumunskej vlády.

80 Tamže. Rumunská vláda v bode 11 svojich písomných pripomienok uvádza, že prvostupňový súd uložil manželke DZ nižší trest, keďže sa priznala k spáchaným skutkom.

81 Pozri bod 85 písomných pripomienok rumunskej vlády.

82 Ako uvádza rumunská vláda v bode 86 svojich písomných pripomienok, podľa článku 91 písm. d) Trestného zákona rozhodnutie o odklade výkonu prináleží súdu, ktorý posúdi, či „vzhľadom na osobu páchateľa, jeho správanie pred spáchaním trestného činu, úsilie páchateľa o odstránenie alebo zmiernenie následkov trestného činu, ako aj jeho schopnosť nápravy... je uloženie trestu dostatočné a aj bez jeho vykonania sa odsúdený už nedopustí ďalších trestných činov“.

83 Pozri v tejto súvislosti najmä rozsudok Beach and bar management (bod 50 a citovaná judikatúra).