C-606/24
ECLI:EU:C:2026:77
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0606
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
RIMVYDAS NORKUS
prednesené 5. februára 2026( 1 )
Vec C ‑ 606/24
XY a i.
proti
Ministerul Finanželor
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Nezávislosť súdnictva – Súd zriadený zákonom – Vnútroštátna právna úprava, ktorá súdom nižšieho stupňa ukladá povinnosť požiadať najvyšší súd o vydanie predbežného rozhodnutia – Veci týkajúce sa určovania a/alebo vyplácania platových nárokov alebo nárokov súvisiacich s odmeňovaním zamestnancov platených z verejných prostriedkov – Povinnosť požiadať o vydanie predbežného rozhodnutia o právnych otázkach, o ktorých ešte nerozhodol najvyšší súd – Vplyv na konanie podľa článku 267 ZFEÚ “
I. Úvod
1. Súdny dvor bol v prejednávanej veci požiadaný, aby sa znovu zaoberal problematikou právneho štátu a nezávislosti súdnictva, a to z hľadiska vnútornej nezávislosti v rámci samotného súdnictva. Napriek existencii rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zásady nezávislosti súdnictva( 2 ) sa v prejednávanej veci otvára nová právna otázka, keďže sa od Súdneho dvora žiada, aby rozhodol o zlučiteľnosti vnútroštátneho konania o predbežnej otázke s touto zásadou. Vnútroštátne konanie vyžaduje, aby sa súdy nižšieho stupňa rozhodujúce o určitých veciach obracali na najvyšší súd, s cieľom umožniť mu rozhodnúť o právnej otázke.
2. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania predložil Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) v kontexte žaloby, ktorú na tento súd podali viaceré osoby proti Ministerul Finanțelor (minister financií, Rumunsko) (ďalej len „žalovaný“), a to okrem iného v súvislosti s platovými nárokmi zamestnancov platených z verejných prostriedkov.
3. Návrh sa týka mimoriadneho nariadenia OUG č. 62/2024( 3 ), ktoré prijala rumunská vláda v roku 2024 a ktorého cieľom je zabezpečiť jednotnú a harmonizovanú súdnu prax. OUG č. 62/2024 v podstate stanovuje, že ak v priebehu konania týkajúceho sa okrem iného platových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov súd prejednávajúci vec v prvom stupni alebo v odvolacom konaní skonštatuje, že Înalta Curte de Casație şi Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) (ďalej len „ÎCCJ“)( 4 ) ešte nerozhodol o právnej otázke, ktorej objasnenie je nevyhnutné na rozhodnutie vo veci samej, tento súd musí požiadať ÎCCJ, aby o tejto otázke rozhodol. Rozhodnutie o postúpení veci ÎCCJ sa zasiela ostatným súdom príslušným na prejednávanie podobných vecí v prvom stupni alebo v odvolacom konaní. Tieto súdy musia podobné konania, ktoré na nich prebiehajú, prerušiť až do rozhodnutia ÎCCJ o dotknutej právnej otázke. ÎCCJ musí v tejto súvislosti o právnej otázke rozhodnúť do 60 dní odo dňa postúpenia veci.
4. Žalobcovia v konaní na vnútroštátnom súde tvrdia, že súdom nemožno odňať právo rozhodovať vo veciach a že jediný súdny orgán – ÎCCJ – nemôže rozhodovať o právnej otázke, ktorá sa týka mnohých rôznych vecí. Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave. Upozorňuje na skutočnosť, že Legea nr. 134/2010 privind Codul de procedură civilă (zákon č. 134/2010 o Občianskom súdnom poriadku, ďalej len „Občiansky súdny poriadok“)( 5 ) už stanovuje možnosť súdov rozhodujúcich v poslednom stupni požiadať ÎCCJ o vydanie rozhodnutia o právnej otázke, ktorá si vyžaduje objasnenie. Na rozdiel od konania podľa OUG č. 62/2024, ktoré sa uplatňuje iba v prípade žalôb týkajúcich sa okrem iného platových a dôchodkových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov, má však konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku fakultatívnu povahu a širšiu vecnú pôsobnosť.
5. Vzhľadom na to, že nezávislosť súdnictva aj právna istota vyplývajúca z konzistentnosti alebo jednotnosti judikatúry( 6 ) predstavujú prvky neoddeliteľne späté s právnym štátom,( 7 ) medzi týmito dvoma prvkami môže vzniknúť isté napätie a Súdny dvor ich musí uviesť do súladu.
6. Bolo by trochu pokrytecké, keby som na úvod neuznal, že medzi konaním podľa OUG č. 62/2024 a konaním podľa článku 267 ZFEÚ existuje istá podobnosť. Súdny dvor preto musí preskúmať, ako tieto dve prejudiciálne konania interagujú, a či vnútroštátne konanie podľa OUG č. 62/2024 zasahuje do prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ a prednosti práva Únie.
II. Právny kontext – rumunské právo
7. Články 1 až 4 OUG č. 62/2024 stanovujú:
„Článok 1
1. Toto mimoriadne nariadenie sa vzťahuje na konania týkajúce sa určovania a/alebo vyplácania platových nárokov alebo nárokov súvisiacich s odmeňovaním zamestnancov platených z verejných prostriedkov…
2. Toto mimoriadne nariadenie sa vzťahuje aj na konania týkajúce sa určovania a/alebo vyplácania dôchodkových nárokov…
…
Článok 2
1. Ak v priebehu konaní uvedených v článku 1 súdny senát prejednávajúci vec v prvom stupni alebo v odvolacom konaní overí a skonštatuje, že [ÎCCJ] ešte nerozhodol o právnej otázke, ktorej objasnenie je nevyhnutné na rozhodnutie vo veci samej, a táto právna otázka nie je ani predmetom prebiehajúceho konania o opravnom prostriedku v záujme právneho poriadku, požiada [ÎCCJ] o vydanie rozhodnutia, ktorým sa uvedená právna otázka v zásade vyrieši.
2. Súd, ktorý vec postupuje, súčasne s oznámením rozhodnutia o postúpení veci [ÎCCJ] takisto e‑mailom zašle kópiu tohto rozhodnutia ostatným súdom príslušným na rozhodovanie v prvostupňovom alebo odvolacom konaní rovnakej povahy ako konanie, v ktorom bolo toto rozhodnutie formulované. …
3. Podobné konania na týchto súdoch sa prerušia až do vydania predbežného rozhodnutia [ÎCCJ], ktorým sa táto právna otázka vyrieši. …
…
5. O postúpených veciach uvedených v odseku 1 sa rozhodne prednostne, a to najneskôr do 60 dní odo dňa, keď bola vec postúpená [ÎCCJ].
6. Rozhodnutie sa odôvodní do 15 dní odo dňa jeho vydania a do 5 dní od odôvodnenia sa uverejní v časti I Monitorul Oficial al României .
Článok 3
Ustanovenia článkov 1 a 2 sa vzťahujú aj na konania, ktoré už v deň nadobudnutia účinnosti tohto mimoriadneho nariadenia prebiehajú.
Článok 4
Ustanovenia tohto mimoriadneho nariadenia dopĺňa [Občiansky súdny poriadok]…“
8. Články 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týkajú postúpenia veci ÎCCJ na účely predbežného rozhodnutia s cieľom vyriešiť jednu či viaceré právne otázky, stanovujú:
„Článok 519
Predmet postúpenia
Ak v priebehu konania súdny senát [ÎCCJ], odvolacieho súdu alebo vyššieho súdu prejednávajúci vec v poslednom stupni skonštatuje, že právna otázka, ktorej objasnenie je nevyhnutné na rozhodnutie vo veci samej, je nová, [ÎCCJ] o nej ešte nerozhodol a zároveň nie je predmetom prebiehajúceho konania o opravnom prostriedku v záujme právneho poriadku, môže požiadať [ÎCCJ] o vydanie rozhodnutia, ktorým sa uvedená právna otázka v zásade vyrieši.
Článok 520
Konanie
1. Ak sú splnené podmienky stanovené v článku 519, súdny senát vec postúpi [ÎCCJ] v nadväznosti na výmenu názorov, a to rozhodnutím, proti ktorému nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Ak sa v rozhodnutí určí, že vec sa má postúpiť, v rámci postúpenia sa uvedú dôvody jeho prípustnosti podľa ustanovení článku 519, ako aj stanovisko súdneho senátu a účastníkov konania.
2. Rozhodnutím uvedeným v odseku 1 sa konanie preruší až do vydania predbežného rozhodnutia [ÎCCJ], ktorým sa daná právna otázka vyrieši.
3. Po zapísaní veci do registra [ÎCCJ] sa rozhodnutie o postúpení veci uverejní na webovej stránke daného súdu.
4. Podobné konania na súdoch možno prerušiť až do rozhodnutia o postúpenej veci.
…
7. [Predseda senátu] vymenuje sudcu, ktorý vypracuje správu o postúpenej právnej otázke.
…
10. Správa sa poskytne účastníkom konania, ktorí do 15 dní od jej poskytnutia predložia… písomné pripomienky k postúpenej právnej otázke.
…
12. O postúpenej veci sa rozhodne bez predvolania účastníkov konania najneskôr do troch mesiacov odo dňa vydania rozhodnutia [o postúpení veci] a riešenie prijmú najmenej dve tretiny sudcov v senáte. Hlasovania sa nemožno zdržať.
Článok 521
Obsah a účinky rozhodnutia
1. Senát na riešenie právnych otázok prijme vo vzťahu k postúpenej veci rozhodnutie, ktoré sa týka iba právnej otázky, ktorá sa má vyriešiť.
…
3. Poskytnuté riešenia týkajúce sa právnych otázok sú záväzné odo dňa uverejnenia rozhodnutia v časti I Monitorul Oficial al României a pre súd, ktorý o riešenie dotknutej právnej otázky požiadal, odo dňa vydania rozhodnutia.
…“
III. Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9. Žalobcovia 20. novembra 2023 podali na Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) žalobu, ktorou sa okrem iného domáhali, aby žalovaný na základe zásady nediskriminácie prepočítal a vyplatil rozdiel medzi skutočne vyplatenými platovými nárokmi a platovými nárokmi, ktoré vznikli na najvyššej úrovni odmeňovania v prípade podobných funkcií vo viacerých orgánoch verejnej moci a verejných inštitúciách. Dňa 14. júna 2024, a teda v priebehu tohto konania nadobudlo účinnosť OUG č. 62/2024. V súlade s článkom 3 OUG č. 62/2024 sa jeho články 1 a 2 vzťahujú aj na konania, ktoré už v deň nadobudnutia účinnosti tohto mimoriadneho nariadenia prebiehali. Vnútroštátny súd sa na pojednávaní 4. septembra 2024 spýtal účastníkov konania, či je vhodné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Žalobcovia v podstate tvrdili, že „súdu prejednávajúcemu spor týkajúci sa platových nárokov nemožno odňať právo rozhodovať vo veci a jediný súdny senát[( 8 )] nemôže na celoštátnej úrovni riešiť právnu otázku, ktorá sa týka viacerých samostatných vecí“. Žalovaný uviedol, že OUG č. 62/2024 bolo prijaté na účely zjednotenia rozchádzajúcej sa judikatúry a zabezpečenia stability právnych vzťahov v oblasti platových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov.
10. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) sa 17. septembra 2024 obrátil na Súdny dvor, pričom uviedol päť dôvodov, ktoré ho viedli k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
11. Po prvé v súlade s judikatúrou ÎCCJ týkajúcou sa článku 519 Občianskeho súdneho poriadku je úloha tohto súdu podľa daného ustanovenia výnimočná. Plní ju iba v prípade, keď právna otázka, ktorá je kľúčová na účely rozhodnutia vo veci samej, nie je dostatočne jasná a môže preto viesť k nejednotnej judikatúre. ÎCCJ nemá výsadu nahrádzať sudcu alebo sudcov konajúcich vo veci. Tento súd nemôže riešiť právne otázky, ktoré vznikli v určitej veci, ak tieto otázky nevedú k ťažkostiam. Konanie podľa článku 519 Občianskeho súdneho poriadku je navyše fakultatívne a sudcovia môžu posúdiť zložitosť právnej otázky a viesť konanie podľa konkrétnych skutkových okolností danej veci. Toto ustanovenie takisto zabezpečuje, aby mohol vec ÎCCJ postúpiť iba súd rozhodujúci v poslednom stupni, a to v prípade, že konštatuje, že ide o novú právnu otázku, ktorá nie je predmetom konania o opravnom prostriedku, v záujme právneho poriadku podľa článkov 514 až 518 Občianskeho súdneho poriadku. Článok 519 tohto poriadku sa okrem toho vzťahuje na všetky osoby.
12. OUG č. 62/2024 naopak v prípade vecí patriacich do jeho pôsobnosti transformuje fakultatívne konanie na obligatórne, keďže vyžaduje, aby súdy postupovali veci ÎCCJ, aj keď nemajú žiadne pochybnosti týkajúce sa veci samej. OUG č. 62/2024 mení pojem „právna otázka“ v článku 519 Občianskeho súdneho poriadku. Tento pojem nie je vymedzený v zákone a ÎCCJ objasnil jeho zmysel prostredníctvom svojej judikatúry, aby sa zaručila dôsledná hranica medzi analýzou a výkladom právnej úpravy v rámci mechanizmu zjednocovania súdnej praxe na jednej strane a konkrétnymi a individuálnymi rozhodnutiami na druhej strane.
13. Povinnosť obrátiť sa na ÎCCJ a automaticky prerušiť všetky podobné konania prebiehajúce na súdoch navyše porušuje zásadu nezávislosti sudcov, pretože ich zbavuje možnosti posúdiť, ako by sa mala daná právna otázka vyriešiť a prispôsobiť veci, ktorú prejednávajú. Môže to viesť k značnému hromadeniu spisov na súdoch, čo by ešte viac skomplikovalo efektívne vedenie konania a predĺžilo trvanie súdnych konaní. To je v rozpore s uvádzaným cieľom OUG č. 62/2024, ktorým je zefektívnenie výkonu spravodlivosti.
14. V súlade s judikatúrou ÎCCJ nie je úlohou tohto súdu podľa článku 519 Občianskeho súdneho poriadku uplatňovať právne predpisy s cieľom rozhodnúť v konkrétnej veci, to je povinnosťou súdu konajúceho v danej veci. Vnútroštátny súd sa domnieva, že uvedená judikatúra ÎCCJ týkajúca sa prípustnosti takéhoto postúpenia je bezpredmetná, ak sú sudcovia povinní postúpiť ÎCCJ všetky veci patriace do pôsobnosti OUG č. 62/2024.
15. Po druhé vnútroštátny súd zastáva názor, že OUG č. 62/2024 je v rozpore so zásadami právneho štátu a deľby moci. Predstavuje neprípustný zásah výkonnej moci do súdnej činnosti. OUG č. 62/2024 neuvádza, prečo sa uplatňuje len na niektoré súdne konania, a neupravuje jasné a presné podmienky ani lehoty. Podľa preambuly OUG č. 62/2024 je jeho prijatie potrebné z dôvodu nejednotnej súdnej praxe, ktorá môže mať negatívny vplyv na všeobecný rozpočet a sociálno‑ekonomickú stabilitu. Z toho vyplýva, že konanie určené na zjednotenie súdnej praxe by malo mať priaznivé dôsledky pre štátny rozpočet, čo preukazuje, že zákonodarca má určité očakávania, pokiaľ ide o výsledky zjednocovacieho konania.
16. Po tretie sa vnútroštátny súd domnieva, že OUG č. 62/2024 má nepriaznivý vplyv na právo na spravodlivý proces zaručené okrem iného článkom 47 Charty. Strany sporu môžu mať dojem, že toto mimoriadne nariadenie zvýhodňuje verejnú správu vo veciach týkajúcich sa platových nárokov a že sudcovia súdov nižšieho stupňa nepožívajú dôveru verejnosti potrebnú na samostatné prijímanie rozhodnutí, čo narúša dôveru verejnosti v súdny systém. Okrem toho sa tým vytvára nebezpečný precedens v zmysle prílišnej centralizácie judikatúry a nútenej normalizácie výkladu práva v niektorých kategóriách sporov. Mechanizmy na zabezpečenie jednotnosti judikatúry nemôžu ignorovať požiadavku prístupu k nezávislému a nestrannému súdu zriadenému zákonom.
17. Po štvrté by sa skutočnosť, že na súdoch prebieha vysoký počet konaní, nemala zamieňať s existenciou rozdielov v judikatúre. Takéto rozdiely sú v každom prípade vlastné každému súdnemu systému, ktorý je založený na sústave prvostupňových a odvolacích súdov s miestnou príslušnosťou.( 9 ) Rumunská právna úprava( 10 ) obsahuje dostatočné mechanizmy na zjednocovanie súdnej praxe. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) sa domnieva, že zásada nezávislosti súdnictva sa uplatňuje aj vnútri súdnictva. Podľa Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) platí, že „hierarchické usporiadanie súdnictva v zmysle podriadenosti sudcov predsedom súdov alebo súdom vyššieho stupňa pri ich súdnom [rozhodovaní] by bolo jasným porušením tejto zásady“( 11 ).
18. Po piate v Hotărârea nr. 2 din 27 iunie 2019 (rozhodnutie č. 2 z 27. júna 2019; ďalej len „rozhodnutie č. 2/2019“) Curtea Constituțională a României (Ústavný súd, Rumunsko) potvrdil výsledky celoštátneho referenda z 26. mája 2019, v ktorom rumunský ľud vyjadril okrem iného súhlas so zákazom prijímania mimoriadnych nariadení v oblasti organizácie súdnictva rumunskou vládou. OUG č. 62/2024 predstavuje takéto nariadenie. Podľa vnútroštátneho súdu by teda rumunská vláda mala „rešpektovať svoju ústavnú povinnosť lojality a navrhnúť parlamentu, aby v tejto veci prijal zákon“.
19. So zreteľom na uvedené Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ (v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 [Charty]) vykladať v tom zmysle, že zásada nezávislosti sudcov bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť súdnych senátov, ktoré rozhodujú v konaniach týkajúcich sa určovania a/alebo vyplácania platových nárokov alebo nárokov súvisiacich s odmeňovaním zamestnancov platených z verejných prostriedkov, aby vo všetkých konaniach, v ktorých rozhodujú, požiadali [ÎCCJ], aby vydal predbežné rozhodnutie o právnych otázkach, o ktorých ešte predtým nerozhodol najvyšší súdny orgán, čím sa znižuje možnosť sudcov rozhodujúcich v dotknutých konaniach rozhodnúť vec samostatne, a to výlučne na základe úvahy, že nejednotná súdna prax môže mať negatívny vplyv na všeobecný konsolidovaný rozpočet a sociálno‑ekonomickú stabilitu krajiny?“
IV. Konanie na Súdnom dvore
20. Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby túto vec prejednal v skrátenom konaní stanovenom v článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Uznesením z 12. februára 2025 Súdny dvor túto žiadosť zamietol. Okrem iného konštatoval, že neexistujú žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali uplatnenie tohto konania.
21. Písomné pripomienky predložili rumunská vláda a Európska komisia.
22. Súdny dvor 30. septembra 2025 požiadal rumunskú vládu, aby najneskôr do 3. októbra 2025 predložila znenie článkov 514 až 521 Občianskeho súdneho poriadku uplatniteľné na skutkové okolnosti vo veci samej. Rumunská vláda tejto žiadosti vyhovela.
V. Posúdenie
23. Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty a zásada nezávislosti sudcov bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vyžaduje, aby vnútroštátne súdy konajúce vo veciach týkajúcich sa okrem iného platových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov požiadali najvyšší súd o vydanie predbežného rozhodnutia o právnej otázke, o ktorej ešte tento súd nerozhodol. Vnútroštátny súd sa domnieva, že táto povinnosť v spojení s povinnosťou ostatných súdov konajúcich o podobných žalobách prerušiť prebiehajúce konanie narúša nezávislosť sudcov súdov nižšieho stupňa.
24. Na úvod je užitočné zdôrazniť niekoľko prvkov rumunského súdneho systému, ktoré sú relevantné na účely pochopenia mechanizmu zavedeného prostredníctvom OUG č. 62/2024 a jeho prepojenia s povinnosťami vyplývajúcimi z práva Únie. Podľa článku 126 ods. 3 Constituția României (Ústava Rumunska) ÎCCJ zabezpečuje jednotný výklad a uplatňovanie práva ostatnými súdmi v súlade so svojou právomocou. Rovnaká úloha sa zveruje najvyšším súdom mnohých členských štátov a tieto súdy ju vo všeobecnosti plnia prejednávaním vecí v konaní o opravnom prostriedku. Takéto opravné prostriedky sa často obmedzujú na právne otázky.( 12 ) Vo veciach, v ktorých je otvorená dôležitá právna otázka, preto v zásade možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd príslušného členského štátu. Aby sa najvyšším súdom umožnilo sústrediť sa na otázky zásadného významu, môžu sa uplatňovať rôzne procesné pravidlá, napríklad môže dochádzať k filtrovaniu opravných prostriedkov.( 13 )
25. V prejednávanej veci sa zdá,( 14 ) že v rámci rumunského právneho poriadku niektoré právne otázky, ktoré vznikli vo veciach týkajúcich sa okrem iného určovania a/alebo vyplácania platových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov, nemusia byť nevyhnutne predmetom opravného prostriedku na ÎCCJ. V týchto veciach sú súdmi rozhodujúcimi v poslednom stupni iné súdy ako ÎCCJ. OUG č. 62/2024 však zavádza mechanizmus, ktorý zabezpečuje, aby sa právna otázka, o ktorej možno v konaní o opravnom prostriedku nebude rozhodovať ÎCCJ, aj tak postúpila danému súdu prostredníctvom mechanizmu obligatórnej predbežnej otázky. Tento mechanizmus podľa môjho názoru vyvoláva aj ďalšiu právnu otázku, ktorou sa budem zaoberať v poslednej časti týchto návrhov: Ktorý súd je za týchto okolností súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ?
26. Pred pristúpením k analýze týchto otázok najprv preskúmam právomoc Súdneho dvora v kontexte prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Ďalej stručne pripomeniem relevantné aspekty existujúcej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa právneho štátu s osobitným odkazom na konania zamerané na zjednocovanie vnútroštátnej judikatúry a potom budem túto judikatúru analyzovať so zreteľom na obavy vyjadrené vnútroštátnym súdom. Napokon s prihliadnutím na pripomienky Komisie k tejto otázke preskúmam, či dotknuté vnútroštátne konanie môže ohrozovať dialóg medzi rumunskými súdmi a Súdnym dvorom podľa článku 267 ZFEÚ a prednosť práva Únie.
A. Právomoc Súdneho dvora a prípustnosť prejudiciálnej otázky
27. Rumunská vláda a Komisia sa domnievajú, že článok 47 Charty sa na vec samu neuplatňuje.
28. Pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom len vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa teda majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií.( 15 ) Vnútroštátny súd neposkytol žiadnu informáciu, ktorá by naznačovala, že spor vo veci samej sa týka výkladu alebo uplatnenia pravidla práva Únie vykonávaného na vnútroštátnej úrovni.( 16 ) V súlade s článkom 51 ods. 1 Charty sa preto jej článok 47 ako taký na túto vec neuplatňuje.
29. Článok 19 ZEÚ, ktorý konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorá z tohto práva vyplýva jednotlivcom.( 17 ) Podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ musia členské štáty ustanoviť v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, systém právnych prostriedkov nápravy a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie bez ohľadu na to, či členské štáty vykonávajú právo Únie. Toto ustanovenie sa má uplatniť okrem iného voči všetkým vnútroštátnym orgánom, ktoré môžu rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo.( 18 ) To pre vnútroštátny súd platí. Súdny dvor konštatoval, že samotná existencia účinného súdneho preskúmania na účely dodržania ustanovení práva Únie je inherentnou súčasťou existencie právneho štátu.( 19 )
30. Keďže článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, toto posledné uvedené ustanovenie sa musí náležite zohľadniť na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ aj napriek tomu, že na vec samu sa neuplatňuje.( 20 )
31. Súdny dvor teda v prejednávanej veci má právomoc vykladať článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ so zreteľom na článok 47 Charty.
32. Pokiaľ ide o otázku prípustnosti, v súlade s pripomienkou rumunskej vlády zastávam názor, že odpoveď Súdneho dvora na otázku vnútroštátneho súdu na základe článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ môže tomuto súdu poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by mu umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva – týkajúcich sa jeho právomoci a právomoci ÎCCJ – predtým, ako bude rozhodovať o merite sporu, ktorý mu bol predložený.( 21 ) Nič navyše nenaznačuje, že by vnútroštátny súd nemohol z tohto výkladu vyvodiť dôsledky.( 22 ) Otázka je teda prípustná.
B. Analýza
33. Podľa ustálenej judikatúry platí, že organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov, patrí do právomoci týchto štátov. Pri výkone tejto právomoci sú však členské štáty povinné plniť si povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a predovšetkým z článkov 2 a 19 ZEÚ.( 23 )
34. Zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov podľa práva Únie, ktorá sa uvádza v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie potvrdenú článkom 47 Charty. Ako som už uviedol,( 24 ) zatiaľ čo článok 47 Charty sa ako taký v prejednávanej veci neuplatňuje, treba ho náležite zohľadniť na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Z článku 47 druhého odseku prvej vety Charty vyplýva, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Súdny dvor zdôraznil, že záruky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom predstavujú základný kameň práva na spravodlivý proces.( 25 )
35. Existuje množstvo judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa vnútorného( 26 ) aj vonkajšieho( 27 ) aspektu nezávislosti súdnictva. Vonkajší aspekt nezávislosti nemá za cieľ len zachovať nezávislosť súdov od zákonodarnej a výkonnej moci v súlade so zásadou deľby moci, ale aj chrániť sudcov pred neprimeranými vplyvmi pochádzajúcimi zvnútra dotknutého súdu( 28 ) a a fortiori z iných súdov.
36. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ takisto vyžaduje existenciu súdu „zriadeného zákonom“ vzhľadom na neoddeliteľné väzby, ktoré existujú medzi prístupom k takémuto súdu a zárukami nezávislosti a nestrannosti súdnictva. Táto požiadavka sa netýka len právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj zloženia súdu v každej veci( 29 ) a každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci.( 30 ) Okrem iného to znamená, že rozhodnutie, ktorým sa ukončí konanie, má prijať iba rozhodovacie zloženie zodpovedné za danú vec. Požiadavky účinnej súdnej ochrany tak predpokladajú okrem iného existenciu pravidiel týkajúcich sa zloženia rozhodovacích zložení, ktoré sú transparentné a stranám sporu sú známe a ktoré dokážu vylúčiť akýkoľvek neprimeraný zásah do rozhodovacieho procesu týkajúceho sa danej veci zo strany osôb, ktoré nie sú členmi rozhodovacieho zloženia zodpovedného za túto vec a pred ktorými účastníci konania nemohli uplatniť svoje tvrdenia.( 31 ) Požiadavky týkajúce sa zloženia súdu sú niekedy zahrnuté pod pojem „zákonný sudca“.( 32 )
37. Súdny dvor uviedol, že členský štát môže za určitých okolností zveriť výlučnú právomoc rozhodovať o niektorých hmotnoprávnych otázkach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, jedinému orgánu alebo viacerým decentralizovaným orgánom. Priznanie výlučnej právomoci jedinému súdu môže tomuto súdu umožniť, aby získal špeciálnu odbornosť, ktorá môže skrátiť priemernú dĺžku konania alebo zabezpečiť jednotnú prax na území štátu, a tak prispieť k právnej istote. Určenie súdov vyššieho stupňa, ktorých sudcovia majú väčšiu prax, podobne môže napomôcť jednotnejšiemu a špecializovanejšiemu výkonu spravodlivosti v dotknutej oblasti hmotného práva Únie, ako aj účinnejšej ochrane práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z tohto práva.( 33 ) Členské štáty sú napriek tomu zodpovedné za zabezpečenie, aby boli práva, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, v každej veci účinne chránené.( 34 )
38. Pokiaľ ide o špecifickú otázku vnútroštátnych opatrení na účely zjednocovania vnútroštátnej judikatúry, Súdny dvor v rozsudku Hann‑Invest konštatoval, že každé vnútroštátne opatrenie alebo prax, ktorých cieľom je vyhnúť sa rozporom v judikatúre alebo ich napraviť a zabezpečiť tak právnu istotu, musí byť v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.( 35 ) Súdny dvor v danom rozsudku takisto uviedol,( 36 ) že procesný mechanizmus, ktorý umožňuje sudcovi vnútroštátneho súdu, ktorý nie je členom príslušného rozhodovacieho zloženia, postúpiť vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu tohto súdu, nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ak sú splnené tri podmienky: (i) vo veci ešte neprebehla porada pôvodne určeného rozhodovacieho zloženia; (ii) okolnosti, za ktorých môže byť takéto postúpenie vykonané, sú jasne uvedené v uplatniteľnej právnej úprave,( 37 ) a (iii) uvedené postúpenie nezbavuje dotknuté osoby možnosti zúčastniť sa na konaní pred týmto rozšíreným rozhodovacím zložením.( 38 ) Ako podotkla Komisia, skutkové okolnosti prejednávanej veci sa od tých v rozsudku Hann‑Invest líšia. OUG č. 62/2024 namiesto vnútorného mechanizmu alebo praxe, ktoré by umožňovali zásah do súdnej činnosti rozhodovacieho zloženia zo strany iných osôb vykonávajúcich funkciu v rámci dotknutého súdu, zavádza obligatórne konanie určené na zjednocovanie judikatúry súdom vyššieho stupňa, konkrétne ÎCCJ. Zatiaľ čo je navyše postúpenie veci ÎCCJ v niektorých prípadoch obligatórne, na rozdiel od skutkových okolností uvedených v rozsudku Hann‑Invest ho vykonáva samotný senát rozhodujúci vo veci. Napriek týmto rozdielom však zastávam názor, že rozhodnutie Súdneho dvora v danom rozsudku je v kontexte tohto konania obzvlášť poučné. Tri podmienky stanovené v danom rozsudku majú podľa môjho názoru všeobecnú povahu a v prejednávanej veci ich možno uplatniť mutatis mutandis .
39. Hoci Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) spochybňuje zákonnosť OUG č. 62/2024 z viacerých dôvodov, treba zdôrazniť, že tento súd nespochybňuje zákonnosť vlastného zloženia ani zloženia ÎCCJ. Ako navyše podotkla Komisia, na rozdiel od situácie v Poľskej republike v čase, keď bol vydaný rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov)( 39 ), sa v prejednávanej veci neuvádza, že by konanie podľa OUG č. 62/2024 bránilo vnútroštátnym súdom, ktoré majú uplatňovať právo Únie, v overení toho, či v danom zložení predstavujú nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.( 40 ) Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) takisto netvrdí, že by tieto súdy v kontexte konania zavedeného prostredníctvom OUG č. 62/2024 neboli nestranné.( 41 ) Vnútroštátny súd teda nevyjadril pochybnosti týkajúce sa jeho vlastnej neovplyvniteľnosti vonkajšími činiteľmi a neutrality vo vzťahu k prejednávaným záujmom ani pochybnosti týkajúce sa takejto neovplyvniteľnosti a neutrality ÎCCJ.( 42 ) V prejednávanej veci navyše údajný zásah do nezávislosti súdnictva nemá pôvod vnútri rumunských súdov nižšieho stupňa ani v rámci samotného ÎCCJ, ale v „obligatórnej“ účasti ÎCCJ na rozhodovaní o veciach prejednávaných na súdoch nižšieho stupňa v súlade s OUG č. 62/2024.
40. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) však zastáva názor, že rumunská exekutíva prijatím OUG č. 62/2024 neprimerane zasiahla do súdnej sféry a narušila nezávislosť súdov nižšieho stupňa stanovením povinnosti obrátiť sa s predbežnou otázkou na ÎCCJ. Vnútroštátny súd zdôraznil najmä skutočnosť, že okrem mimoriadneho nariadenia už v Rumunsku existujú viaceré konania zamerané na predchádzanie nejednotnej vnútroštátnej judikatúre a zabezpečenie právnej istoty.( 43 ) Články 514 až 518 tohto poriadku napríklad stanovujú konanie určené na zjednocovanie judikatúry v záujme právneho poriadku,( 44 ) zatiaľ čo články 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku stanovujú „všeobecné“ konanie týkajúce sa postúpenia právnych otázok ÎCCJ na účely predbežného rozhodnutia. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) v značnom rozsahu odkazuje na druhé uvedené konanie a naznačuje, že OUG č. 62/2024 je aspoň do istej miery nadbytočné a jeho prijatie je teda neodôvodnené. Vnútroštátny súd takisto zdôrazňuje a kritizuje rozdiely medzi konaním podľa článkov 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku a konaním podľa OUG č. 62/2024. Kritizuje teda obligatórnu povahu OUG č. 62/2024, ako aj skutočnosť, že sa namiesto súdov rozhodujúcich v poslednom stupni vzťahuje na všetky súdy nižšieho stupňa a vyžaduje, aby tieto súdy postupovali otázky ÎCCJ, aj keď nemajú žiadne pochybnosti týkajúce sa veci samej. Vnútroštátny súd v podstate zastáva názor, že ÎCCJ si v dôsledku toho prisvojuje právomoc súdov nižšieho stupňa.
41. Rumunská vláda však uvádza, že OUG č. 62/2024 na účely postúpenia nových právnych otázok ÎCCJ nezavádza „mechanické“ ani „automatické“ konanie. V súlade s článkami 519 a 520 Občianskeho súdneho poriadku,( 45 ) ktoré dopĺňajú OUG č. 62/2024, si nové právne otázky položenie predbežnej otázky ÎCCJ nevyžadujú. Predmetom predbežnej otázky na ÎCCJ môžu byť iba zložité právne otázky, ktoré môžu viesť k rozdielnym rozhodnutiam. Súdy nižšieho stupňa musia pred postúpením právnej otázky ÎCCJ posúdiť, či sú splnené všetky podmienky prípustnosti, a v rozhodnutí o postúpení veci sa musí uviesť odôvodnenie tohto postúpenia.( 46 ) Rumunská vláda takisto tvrdila, že v záujme toho, aby sa nezmenšovala rola všeobecných súdov, má úloha ÎCCJ podľa OUG č. 62/2024 výnimočnú povahu. Zatiaľ čo je navyše výklad právnej otázky podaný ÎCCJ záväzný podľa článku 521 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a článku 126 ods. 3 Ústavy Rumunska, ÎCCJ tento výklad právnej otázky nemôže uplatňovať na špecifické okolnosti konkrétnej veci. Táto úloha patrí výlučne súdu, ktorý mu vec postúpil. Predbežné rozhodnutie ÎCCJ teda poskytuje len abstraktnú odpoveď na zložitú právnu otázku.
42. Na úvod treba zdôrazniť, že posúdenie toho, či je prijatie dodatočného mechanizmu zjednocovania judikatúry potrebné, v zásade patrí do právomoci rumunského zákonodarcu alebo exekutívy.( 47 ) V súlade s pripomienkou Komisie zastávam názor, že existencia iných konaní podľa vnútroštátneho práva s podobnými cieľmi a mechanizmami sama osebe zákonnosť OUG č. 62/2024 podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ nespochybňuje. Zdá sa, že mimoriadne nariadenie predstavuje lex specialis , ktorý sa v niektorých prípadoch odchyľuje od článkov 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku takisto konanie podľa OUG č. 62/2024 dopĺňajú a do značnej miery sú jeho základom. Judikatúra ÎCCJ týkajúca sa článkov 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku, a najmä právomoci ÎCCJ podľa týchto článkov, sa navyše zrejme mutatis mutandis uplatňuje aj v kontexte konania podľa OUG č. 62/2024. Postačuje podotknúť, že vnútroštátny súd nespochybňuje zákonnosť týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vlastne ani iného konania určeného na zjednocovanie judikatúry v Rumunsku. V spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, navyše nie je nič, čo by naznačovalo, že súčasná existencia týchto konaní vedie okrem iného k právnej neistote a narúša tak právny štát.
43. Zdá sa,( 48 ) že právomoc ÎCCJ a súdov, ktoré mu postupujú právne otázky podľa OUG č. 62/2024, je jasne a presne vymedzená vnútroštátnymi právnymi predpismi a judikatúrou.( 49 ) Právomoc ÎCCJ sa striktne obmedzuje na výklad zložitých a abstraktných právnych otázok, ktoré pravdepodobne povedú k nejednotnej judikatúre vo veciach týkajúcich sa okrem iného platových nárokov zamestnancov platených z verejných prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že napriek povinnosti súdov nižšieho stupňa postúpiť takéto právne otázky ÎCCJ na účely výkladu tento súd danú úlohu podľa OUG č. 62/2024 plní iba za obmedzených a definovaných okolností, a teda má výnimočnú povahu. To je obzvlášť zjavné z pravidiel týkajúcich sa prípustnosti predbežných otázok podľa článku 519 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa uplatňuje na takéto otázky podľa OUG č. 62/2024.( 50 ) Ešte dôležitejšie je, že ÎCCJ nemá právomoc uplatniť svoj výklad dotknutej právnej otázky na skutkové okolnosti konkrétnej veci a vydať v nej rozsudok. Na základe článku 521 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a najmä použitia výrazu „iba“ v tomto článku, sa zdá, že daná právomoc je striktne vyhradená súdu nižšieho stupňa, ktorý právnu otázku postúpil ÎCCJ na účely výkladu, alebo súdu nižšieho stupňa, ktorý prerušil podobné konanie podľa článku 2 ods. 3 OUG č. 62/2024 až do rozhodnutia ÎCCJ o danej právnej otázke. Konanie podľa tohto mimoriadneho nariadenia, ktoré dopĺňajú články 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku, teda zabezpečuje, aby si ÎCCJ neprisvojil právomoc dotknutých súdov nižšieho stupňa rozhodnúť o konkrétnych skutkových okolnostiach veci.
44. Nevylučujem, že ak sa súdom nižšieho stupňa odníme možnosť rozhodnúť o právnej otázke a uloží sa im povinnosť prenechať túto úlohu ÎCCJ, mohlo by sa to vnímať ako dôkaz istej nedôvery v tieto súdy. Domnievam sa však, že konanie podľa OUG č. 62/2024 napriek tomu možno odôvodniť cieľom spočívajúcim v predchádzaní vzniku rozporuplnej judikatúry na úrovni súdov nižšieho stupňa, ktorej odstránenie prostredníctvom konania o riadnom opravnom prostriedku môže trvať značný čas.( 51 ) Rumunským tvorcom politiky preto prináleží zvážiť dotknuté záujmy a nájsť primeranú rovnováhu medzi cieľom vopred zabezpečiť jednotnosť judikatúry a zachovaním plnej právomoci súdov nižšieho stupňa pri rozhodovaní vo veci. Pritom sa musí zabezpečiť, aby boli dodržané požiadavky vyplývajúce z článku 19 ods. 1 ZEÚ.
45. Zdá sa,( 52 ) že právomoc ÎCCJ a jeho rozhodnutie o právnej otázke predstavujú zásah pred záverečnou ( 53 ) poradou pôvodne určeného rozhodovacieho zloženia v danej veci . Práve rozhodovacie zloženie súdu nižšieho stupňa zodpovedné za danú vec teda prijme rozhodnutie, ktorým sa konanie ukončí, čím sa zabezpečuje, aby bola prvá podmienka uvedená v rozsudku Hann‑Invest splnená.( 54 ) Povinnosť prerušiť iné podobné konania až do vyriešenia danej právnej otázky zo strany ÎCCJ tento záver nespochybňuje, a to ani v prípade, keď sú tieto konania vo fáze porady. Obligatórne prerušenie konaní na súdoch nižšieho stupňa až do vyriešenia právnej otázky najvyšším, ústavným, alebo dokonca medzinárodným súdom je inherentným prvkom rôznych vnútroštátnych procesných systémov. Je jasne odôvodnené cieľom predísť tomu, aby súdy nižšieho stupňa prijali rozhodnutia, ktoré môžu byť v rozpore s (pripravovaným) výkladom najvyššieho, ústavného alebo medzinárodného súdu týkajúcim sa danej právnej otázky.( 55 )
46. Procesné požiadavky týkajúce sa postúpenia veci ÎCCJ podľa OUG č. 62/2024, najmä tie, ktoré sa týkajú prípustnosti a pojmu „právna otázka“, sú navyše zrejme stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch a/alebo judikatúre a spĺňajú teda druhú podmienku týkajúcu sa transparentnosti, ktorá sa stanovuje v rozsudku Hann‑Invest.( 56 ) Podľa rumunskej vlády a Komisie sa v záujme dodržania zásady audi alteram partem ( 57 ) vec postupuje ÎCCJ v nadväznosti na výmenu názorov účastníkov konania. Účastníci konania môžu navyše k právnej otázke, o ktorej rozhoduje ÎCCJ, predložiť písomné pripomienky. Vzhľadom na znenie článku 520 ods. 7 a 10 Občianskeho súdneho poriadku sa zdá, že zásada kontradiktórnosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces a účinnú súdnu ochranu,( 58 ) je dodržaná, a teda okrem iného tretia podmienka v rozsudku Hann‑Invest je splnená.( 59 )
47. Hoci vnútroštátny súd uviedol, že OUG č. 62/2024 môže viesť k hromadeniu spisov, tento súd sa nezmienil o tom, že by k takémuto hromadeniu skutočne došlo. V súlade s článkom 2 ods. 5 OUG č. 62/2024 navyše o veciach postúpených podľa článku 2 ods. 1 daného mimoriadneho nariadenia treba rozhodnúť prednostne, a to najneskôr do 60 dní odo dňa, keď bola vec postúpená ÎCCJ. Toto konanie a zodpovedajúca požiadavka prerušiť iné podobné konania( 60 ) sú jasné a presné a nezdá sa, že by mohli viesť k nenáležitým oneskoreniam v konaniach, najmä so zreteľom na procesné výhody vyplývajúce z predbežných rozhodnutí ÎCCJ, v ktorých sa vykladajú zložité právne otázky, a na objektívne krátku lehotu. Konanie podľa OUG č. 62/2024 je navyše rýchlejšie než konanie stanovené v článkoch 519 až 521 Občianskeho súdneho poriadku. Článok 520 ods. 12 tohto poriadku v tejto súvislosti stanovuje, že ÎCCJ má rozhodnúť v lehote troch mesiacov. Zdá sa teda, že OUG č. 62/2024 efektívne vedenie konania nenarúša, ale podporuje.( 61 )
48. Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) sa v rámci tretieho dôvodu, pre ktorý položil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, predovšetkým domnieva, že vyhlásenia v preambule OUG č. 62/2024 môžu vyvolávať dojem zaujatosti súdov, a tým narušiť dôveru verejnosti v súdny systém.( 62 ) V podstate teda vychádza z výroku „spravodlivosť sa musí nielen vykonávať, ale jej vykonávanie musí byť tiež vidieť“( 63 ).
49. Z preambuly OUG č. 62/2024 jasne vyplýva, že rumunská exekutíva zastávala názor, že „existuje rozšírený fenomén, ktorý je čoraz pevnejšie zakorenený a ktorý spočíva v nejednotnej súdnej praxi na úrovni súdov rozhodujúcich v konaniach týkajúcich sa určovania a/alebo vyplácania platových nárokov“, a že „tieto kategórie sporov majú priamy a značný vplyv na všeobecný konsolidovaný rozpočet, ktorý ešte zosilňuje potreba zaručiť rovnaké právne zaobchádzanie“. V preambule sa takisto uvádza, že OUG č. 62/2024 bolo prijaté s cieľom riešiť negatívne dôsledky vyplývajúce z tohto fenoménu rozdielnych súdnych rozhodnutí a predchádzať im.
50. Treba zdôrazniť, že Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) nespochybňuje pravdivosť ani objektívnu povahu obsahu preambuly OUG č. 62/2024. Je preto jasné, že prijatie tohto mimoriadneho nariadenia bolo motivované existenciou fenoménu nejednotných rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v konkrétnej oblasti a všeobecnou potrebou zabezpečiť stabilitu právnych vzťahov, a najmä rovnosť pred zákonom vo veciach v danej oblasti. Skutočnosť, že jednotná judikatúra môže prispieť k väčšej predvídateľnosti rozpočtových výdavkov, sama osebe právny štát, ako sa stanovuje v článku 2 a článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, nenarúša. Jednotná judikatúra môže totiž právny štát posilňovať prostredníctvom zmenšovania právnej neistoty a zabezpečenia rovnosti pred zákonom.
51. Ešte dôležitejšie je, že napriek zmienke o hospodárskom a sociálnom vplyve dotknutej nejednotnej judikatúry v preambule OUG č. 62/2024 sa v danej preambule a vlastne ani v samotnom mimoriadnom nariadení neuvádza nič, čo by vyžadovalo, aby ÎCCJ rozhodol konkrétnym spôsobom, alebo čo by u rozumnej osoby vyvolalo pochybnosti o tom, či ÎCCJ rozhodne inak než absolútne nestranne. Zdá sa teda, že OUG č. 62/2024 a jeho preambula nevyvolávajú primeraný dojem, že predbežné rozhodnutia ÎCCJ založené na tejto právnej úprave môžu byť nenáležite zaujaté v prospech štátu a/alebo štátneho rozpočtu. Čisto v záujme úplnosti by som takisto podotkol, že podľa rumunskej vlády je nestranný prístup ÎCCJ k takýmto veciam podložený rozhodnutiami, ktoré v týchto veciach zatiaľ vydal. Posúdenie týchto otázok v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu.
52. Pokiaľ ide o piaty dôvod, pre ktorý Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku,( 64 ) zastávam názor, že napriek odkazu tohto súdu na rozhodnutie č. 2/2019 Curtea Constituțională (Ústavný súd Rumunska) a na výsledky celoštátneho referenda z 26. mája 2019 sa nezdá, že by bolo OUG č. 62/2024 prijaté v rozpore s vnútroštátnym právom, najmä s vnútroštátnym ústavným právom. Samotný vnútroštátny súd zdôraznil, že dotknuté referendum malo len konzultačnú povahu a že jeho účinky sú skôr politické než právne. OUG č. 62/2024 navyše zrejme posilňuje ústavnú úlohu ÎCCJ zakotvenú v článku 126 ods. 3 Ústavy Rumunska, ktorá spočíva v zabezpečovaní jednotného uplatňovania a výkladu práva všetkými súdmi.
C. Vplyv na dialóg medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom podľa článku 267 ZFEÚ
53. Komisia zastáva názor, že každý procesný mechanizmus, ktorého cieľom je predchádzať nejednotnej judikatúre, musí zabezpečiť účinnosť prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ a dodržiavanie prednosti práva Únie. V súlade s článkom 412 ods. 1 bodom 7 Občianskeho súdneho poriadku sa v prípade podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor konanie prerušuje. Nie je jasné, či sa toto ustanovenie vzťahuje aj na lehotu 60 dní stanovenú v článku 2 ods. 5 OUG č. 62/2024. Keby mal ÎCCJ rozhodnutie vydať v lehote 60 dní, aj keby považoval za nevyhnutné položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, toto mimoriadne nariadenie by bolo nezlučiteľné okrem iného s článkom 267 ZFEÚ. Keby navyše ÎCCJ vydal rozhodnutie bez toho, aby čakal na odpoveď Súdneho dvora, prejudiciálne konanie by bolo de facto zbavené účinnosti a ÎCCJ by nemohol zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie.
54. Ako som už uviedol, hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, pri výkone tejto právomoci si musia plniť povinnosti podľa práva Únie.( 65 ) Z odpovede na otázku vnútroštátneho súdu, ktorú navrhujem, vyplýva, že hoci právo Únie v zásade nebráni tomu, aby členské štáty zaviedli konania určené na zjednocovanie vnútroštátnej judikatúry, ako je konanie podľa OUG č. 62/2024, uplatnenie takýchto konaní musí byť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z tohto práva, najmä z článku 267 ZFEÚ.( 66 )
55. Na zaručenie zachovania osobitných charakteristických znakov a autonómie právneho poriadku Únie zaviedli Zmluvy súdny systém určený na zabezpečenie konzistentného a jednotného výkladu práva Únie, ktorého základom je prejudiciálne konanie podľa článku 267 ZFEÚ.( 67 ) Súd členského štátu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, ako je ÎCCJ, je povinný podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ak je na tomto súde otvorená otázka, ktorá sa týka výkladu práva Únie, alebo platnosti aktu sekundárneho práva. Cieľom tejto povinnosti je najmä predchádzať tomu, aby bola v niektorom členskom štáte vydaná vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s pravidlami práva Únie.( 68 ) Dotknutý súd môže byť oslobodený od tejto povinnosti( 69 ) len v prípade, ak konštatoval, že otázka, ktorá vznikla, nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie sa zdá taký jasný, že neponecháva miesto pre nijaké primerané pochybnosti.( 70 ) Rozhodnutia iných vnútroštátnych súdov, ktoré účastníci konania môžu napadnúť na súde vyššieho stupňa, naopak nie sú rozhodnutiami v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Zatiaľ čo si tieto súdy ponechávajú širokú právomoc predložiť vec Súdnemu dvoru,( 71 ) povinnosť urobiť to nemajú.( 72 )
56. Pokiaľ ide o výklad práva Únie na účely vyriešenia prejednávanej otázky, rozsudok Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní je pre vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť, alebo si splnil povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, záväzný.( 73 ) Inak by bola účinnosť článku 267 ZFEÚ oslabená.( 74 )
57. Stručne by som zdôraznil, že zavedenie vnútroštátneho mechanizmu predbežnej otázky na najvyšší súd môže v niektorých prípadoch a v závislosti od fázy vnútroštátneho konania vyvolať ďalšie otázky v súvislosti s identifikáciou súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Táto otázka v prejednávanej veci otvorená nebola. Treba sa ňou však zaoberať v záujme preskúmania interakcie medzi obligatórnym vnútroštátnym konaním o predbežnej otázke, ako je konanie v prejednávanej veci, a systémom súdnej ochrany vytvoreným právom Únie. V kontexte konania podľa OUG č. 62/2024 je nepochybné, že keď ÎCCJ rozhoduje o žiadosti súdov nižšieho stupňa o vydanie predbežného rozhodnutia a podáva záväzný právny výklad postúpenej právnej otázky, vystupuje ako súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.( 75 ) Ak k takémuto postúpeniu nedôjde alebo ak ÎCCJ rozhodne, že je neprípustné, ako súdy na účely článku 267 tretieho odseku ZFEÚ vystupujú rumunské súdy vydávajúce rozsudky, proti ktorým nemožno podať opravný prostriedok.( 76 ) To platí aj v prípade, že tieto súdy rozhodujú o iných právnych otázkach, ktoré ÎCCJ postúpené neboli. Určenie súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, na účely článku 267 tretieho odseku ZFEÚ teda závisí od postúpenia alebo nepostúpenia právnej otázky ÎCCJ. Všetky súdy si v každom prípade ponechávajú možnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v súlade s článkom 267 druhým odsekom ZFEÚ.
58. Pokiaľ ide o lehotu 60 dní stanovenú v článku 2 ods. 5 OUG č. 62/2024, uplatňovanie tejto lehoty, ktorá zrejme platí iba pre ÎCCJ,( 77 ) musí spĺňať požiadavky vyplývajúce z práva Únie, najmä z článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.( 78 ) V tejto súvislosti sa v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neuvádza nič, čo by naznačovalo, že rumunské súdy nižšieho stupňa vrátane Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) sú touto lehotou viazané. Tieto súdy nižšieho stupňa navyše zrejme môžu Súdnemu dvoru položiť akúkoľvek prejudiciálnu otázku, ktorú pokladajú za nevyhnutnú, v ktorejkoľvek fáze konania, v ktorej to považujú za vhodné, a to aj po tom, ako ÎCCJ rozhodol o právnej otázke v rámci konania podľa OUG č. 62/2024.( 79 ) Zdá sa teda, že pripomienky Komisie týkajúce sa lehoty 60 dní a článku 267 ZFEÚ sú v kontexte tohto konania – minimálne sčasti – bezpredmetné. V záujme úplnosti sa však touto lehotou, ktorá sa vzťahuje na ÎCCJ, budem stručne zaoberať.
59. Zásada prednosti práva Únie, ktorá zakotvuje prednostné postavenie práva Únie pred právom členských štátov, ukladá všetkým orgánom členských štátov vrátane vnútroštátnych súdov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých ustanovení Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať negatívny vplyv na účinok priznaný týmto rôznym ustanoveniam na území uvedených štátov.( 80 ) Z tejto zásady vyplýva, že vnútroštátne súdy musia okrem iného v čo najväčšej miere vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, v tomto prípade najmä s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť však nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem . Vzhľadom na to, že len vnútroštátne súdy majú právomoc vykladať vnútroštátne právo, týmto súdom prináleží, aby posúdili, či je možné vykladať vnútroštátnu právnu úpravu, o ktorú ide vo veci samej, v súlade s požiadavkami článku 267 ZFEÚ. Súdnemu dvoru však prináleží, aby tomuto súdu poskytol určité užitočné usmernenia s ohľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a predložené pripomienky.( 81 )
60. Keďže sa zdá,( 82 ) že žiadne ustanovenie OUG č. 62/2024 výslovne nebráni prerušeniu dotknutej lehoty 60 dní okrem iného v súlade s článkom 412 ods. 1 bodom 7 Občianskeho súdneho poriadku, domnievam sa, že danú vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s článkom 267 ZFEÚ možno vykladať. Ak teda ÎCCJ podá na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, v záujme zabezpečenia účinnosti daného ustanovenia v súlade so zásadou prednosti musí prerušiť konanie, ktoré na ňom prebieha, až do vydania prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora, čím predíde uplynutiu alebo riziku uplynutia dotknutej lehoty. Navyše, ÎCCJ potom musí pri riešení otázky, ktorú prejednáva, toto rozhodnutie uplatniť.( 83 ) Takýto výklad vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie by podľa môjho názoru neznamenal výklad vnútroštátneho práva contra legem .
VI. Návrh
61. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko), takto:
Článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 267 ZFEÚ
sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa vo vnútroštátnom práve zaviedol mechanizmus stanovujúci povinnosť vnútroštátnych súdov, ktoré rozhodujú v konaniach týkajúcich sa určovania a/alebo vyplácania platových nárokov alebo nárokov súvisiacich s odmeňovaním zamestnancov platených z verejných prostriedkov, požiadať vnútroštátny najvyšší súd, aby vydal predbežné rozhodnutie o právnych otázkach, o ktorých tento súd ešte nerozhodol, ak (i) sú okolnosti, za ktorých môže byť takéto postúpenie vykonané, jasne uvedené v uplatniteľnej právnej úprave; (ii) toto postúpenie nezbavuje dotknuté osoby možnosti zúčastniť sa na konaní pred vnútroštátnym najvyšším súdom, a (iii) vnútroštátne právo nebráni najvyššiemu súdu ani inému súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, v splnení povinnosti podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ ani nezbavuje súdy nižšieho stupňa možnosti, ktorá sa im priznáva v článku 267 druhom odseku ZFEÚ.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Od vydania rozsudku z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117), Súdny dvor rozhodoval o otázke nezávislosti súdnictva vo viac než 30 veciach.
3 OUG nr. 62/2024 privind unele măsuri pentru soluționarea proceselor privind salarizarea personalului plătit din fonduri publice, precum și a proceselor privind prestații de asigurări sociale (mimoriadne nariadenie vlády č. 62/2024 o niektorých opatreniach v oblasti rozhodovania v súdnych konaniach týkajúcich sa odmeňovania zamestnancov platených z verejných prostriedkov a v súdnych konaniach týkajúcich sa dávok sociálneho poistenia) z 13. júna 2024, uverejnené v Monitorul Oficial al României , časť I, č. 559 zo 14. júna 2024 (ďalej len „OUG č. 62/2024“).
4 Tento súd je najvyšším všeobecným súdom v Rumunsku.
5 Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť) stručne odkazuje aj na Codul de procedură penală (Trestný poriadok).
6 Pozri rozsudok z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 114 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 20. októbra 2011, Nejdet Sahin a Perihan Sahin v. Turecko (CE:ECHR:2011:1020JUD001327905, body 56 až 58), a z 29. novembra 2016, Gréckokatolícka farnosť Lupeni a i. v. Rumunsko (CE:ECHR:2016:1129JUD007694311, body 128, 134 a 135).
7 Pozri odôvodnenie 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2020/2092 zo 16. decembra 2020 o všeobecnom režime podmienenosti na ochranu rozpočtu Únie (Ú. v. EÚ L 433 I, 2020, s. 1).
8 ÎCCJ.
9 Rozsudok ESĽP, 4. júna 2013, Tudor v. Rumunsko (ECLI:CE:ECHR:2009:0324JUD002191103, bod 29).
10 Pozri Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok.
11 Pozri správu o nezávislosti súdneho systému – časť I: Nezávislosť sudcov, prijatú Benátskou komisiou na jej 82. plenárnom zasadnutí [Benátky (Taliansko), z 12. a13. marca 2010], CDL‑AD(2010)004 bod 68; k dispozícii na https://www.venice.coe.int/webforms/documents/?pdf=CDL‑AD(2010)004.
12 Pozri napríklad GALIČ, A.: A civil law perspective on the Supreme Court and its functions. In: Studia Iuridicia . Vol. 81, Warsaw, 2019, s. 44 až 86.
13 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Emiliou vo veci KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:522, bod 3), v ktorých poznamenal, že v posledných desaťročiach dochádza v členských štátoch Európskej únie k určitému trendu zaviesť mechanizmy filtrovania opravných prostriedkov pred najvyššími súdmi. Zatiaľ čo vo viacerých členských štátoch v súčasnosti určité formy mechanizmov filtrovania existujú, najvyššie súdy iných členských štátov nevyhnutne takéto mechanizmy nemajú. Keď navyše takéto mechanizmy existujú, ich fungovanie sa v jednotlivých členských štátoch môže líšiť.
14 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom.
15 Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu) (C‑197/23, EU:C:2024:956, body 35 až 39), a zo 4. septembra 2025, AW „T“ (C‑225/22, EU:C:2025:649, body 31 až 33 a citovaná judikatúra).
16 Rumunská vláda tvrdí, že vec sama sa týka výlučne ustanovenia vnútroštátneho práva.
17 Rozsudok z 8. mája 2024, Asociažia „Forumul Judecătorilor din România“ (Združenia sudcov a prokurátorov) (C‑53/23, EU:C:2024:388, bod 34).
18 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i. (C‑554/ 21, C‑622/21 a C‑727/21, ďalej len „rozsudok Hann‑Invest“, EU:C:2024:594, body 34 až 36).
19 Rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 36).
20 Článok 47 Charty aj článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ majú priamy účinok [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie) (C‑824/18, EU:C:2021:153, body 143 až 145)].
21 Pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny (C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 51).
22 Pozri rozsudok z 9. januára 2024, G. a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku) (C‑181/21 a C‑269/21, EU:C:2024:1, bod 69).
23 Rozsudky z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 63), a zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu) (C‑197/23, EU:C:2024:956, bod 31).
24 Pozri body 28, 30 a 31 vyššie.
25 Rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 71 a citovaná judikatúra).
26 Vnútorná nezávislosť, ktorá súvisí s nestrannosťou, si vyžaduje, aby sa v súvislosti s predmetom daného konania dodržiaval rovnaký odstup od účastníkov konania a ich príslušných záujmov. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2020, Banco de Santander (C‑274/14, EU:C:2020:17, bod 61). Súdny dvor v tomto rozsudku zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Económico‑Administrativo Central (Ústredný daňový súd, Španielsko), ako neprípustný. Súdny dvor okrem iného konštatoval, že niektoré znaky konania o mimoriadnom odvolaní na Sala Especial para la Unificación de Doctrina (Osobitná komora pre zjednotenie doktríny, Španielsko) Tribunal Económico‑Administrativo Central (Ústredný daňový súd) spochybňujú skutočnosť, že tento súd má vo vzťahu k predloženým záujmom postavenie „tretieho subjektu“, a to z dôvodu organizačných a funkčných väzieb medzi týmto súdom a Ministerstvom hospodárstva a financií Španielska.
27 Vonkajšia nezávislosť vyžaduje, aby dotknutý súd vykonával svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal ani nebol podriadený a od nikoho neprijímal príkazy ani inštrukcie. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 44 a citovaná judikatúra).
28 Rozsudok zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu) (C‑197/23, EU:C:2024:956, body 54 a 61 a citovaná judikatúra).
29 Pozri rozsudok zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené) (C‑647/21 a C‑648/21, EU:C:2025:143, body 71 až 74 a citovaná judikatúra).
30 Rozsudok zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu) (C‑197/23, EU:C:2024:956, body 63 a 64 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii) (C‑718/21, EU:C:2023:1015, body 47 až 53), ktorý vo veľkej miere odkazuje na judikatúru ESĽP týkajúcu sa právneho štátu a porušení článku 6 ods. 1 EDĽP v Poľskej republike.
31 Rozsudok Hann‑Invest (body 55 a 59).
32 Pozri napríklad článok 101 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl. s. 1), ktorý naposledy zmenil Gesetz vom 19.12.2022 (zákon z 19. decembra 2022) (BGBl. I s. 2478) a ktorý stanovuje: „1. … Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi …“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež DERO‑BUGNY, D.: Le principe du juge légal en droit de l’Union européenne. In: Journal du droit européen . 2022, s. 154.
33 Rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, body 264 až 266 a 279 a citovaná judikatúra). Vzhľadom na povinnosť súdov nižšieho stupňa podľa OUG č. 62/2024 postúpiť v niektorých prípadoch právne otázky ÎCCJ zastávam názor, že táto judikatúra je analogicky relevantná. Cieľom konania podľa OUG č. 62/2024 je zrejme zabezpečiť v Rumunsku jednotnú prax v konkrétnej právnej oblasti a prispieť tak k právnej istote.
34 Súdny dvor takisto konštatoval, že článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú rozhodnutia Ústavného súdu pre všeobecné súdy záväzné, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť tohto Ústavného súdu najmä vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to tieto ustanovenia vyžadujú [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) (C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 44 a citovaná judikatúra)].
35 Pozri bod 48 tohto rozsudku.
36 Pozri bod 80 uvedeného rozsudku.
37 Uvedené odzrkadľuje okrem iného zásady transparentnosti a právnej istoty.
38 Uvedené odzrkadľuje zásadu, podľa ktorej musia byť účastníci konania primerane vypočutí, alebo zásadu kontradiktórnosti.
39 (C‑204/21, EU:C:2023:442).
40 Tamže, body 276 až 279.
41 Pozri však bod 15 vyššie a body 48 až 51 nižšie.
42 Pozri rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 123).
43 Pozri prvý, druhý a štvrtý dôvod, ktoré vnútroštátny súd viedli k položeniu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a ktoré sa uvádzajú v bodoch 11 až 15 a 17 vyššie. V záujme zjednodušenia sa budem týmito dôvodmi zaoberať spoločne.
44 Procurorul General al României (generálny prokurátor, Rumunsko) a ďalšie subjekty môžu požiadať ÎCCJ, aby rozhodol o právnych otázkach, ktoré viedli k nejednotnej judikatúre. Rozhodnutie ÎCCJ sa vydáva výlučne v záujme právneho poriadku a nemá vplyv na posudzované rozhodnutia súdov ani na situáciu účastníkov týchto konaní.
45 A s judikatúrou ÎCCJ v tejto oblasti.
46 Pozri článok 520 Občianskeho súdneho poriadku.
47 Pozri v tomto zmysle bod 33 vyššie. Vnútorné mechanizmy predbežnej otázky na najvyššie súdy, ktorých cieľom je objasniť dôležité právne otázky v sporoch prebiehajúcich na súdoch nižšieho stupňa, zaviedli viaceré členské štáty (pozri napríklad článok 390 Kodeks postępowania cywilnego (poľský Občiansky súdny poriadok), v ktorom sa stanovuje: „§ 1. Ak pri preskúmaní odvolania vznikne právna otázka, ktorá vyvoláva závažné pochybnosti, súd môže pojednávanie odložiť a postúpiť túto otázku na posúdenie Najvyššiemu súdu. Najvyšší súd má právomoc prejednať vec sám, alebo otázku postúpiť na posúdenie svojmu rozšírenému zloženiu. § 2. Uznesenie Najvyššieho súdu o právnej otázke je vo veci záväzné.“ Pokiaľ ide o oficiálne znenie v poľskom jazyku, pozri https://isap.sejm.gov.pl/isap.nsf/download.xsp/WDU19640430296/U/D19640296Lj.pdf. Pozri tiež články 392 až 395 Wetboek van Burgerlijke Rechtsvordering (holandský Občiansky súdny poriadok); k dispozícii na https://www.rechts praak.nl/SiteCollectionDocuments/dutch‑code‑of‑civil‑procedure‑2025.pdf. Jedinečnosť rumunského konania zavedeného prostredníctvom OUG č. 62/2024 však pramení z jeho obligatórnej povahy v niektorých prípadoch, v dôsledku ktorej dochádza k obmedzeniu voľnej úvahy súdov nižšieho stupňa.
48 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom.
49 Podobne ako v prípade konania stanoveného v článkoch 519 a 520 Občianskeho súdneho poriadku.
50 Najmä z požiadavky existencie „právn[ej] otázk[y], ktorej objasnenie je nevyhnutné na rozhodnutie vo veci samej“.
51 Vzhľadom na to, že OUG č. 62/2024 zrejme zachováva právomoc súdov nižšieho stupňa, pokiaľ ide o zisťovanie skutkových okolností a uplatňovanie abstraktného rozhodnutia ÎCCJ o právnej otázke na skutkové okolnosti prejednávanej veci, zabezpečuje, aby judikatúra nepodliehala „prílišnej centralizácii“. Pozri pripomienky vnútroštátneho súdu zhrnuté v bode 16 vyššie.
52 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom.
53 Pridal som výraz „záverečná“, ktorý sa v rozsudku Hann‑Invest nepoužíva, pretože sa – s výhradou overenia vnútroštátnym súdom – domnievam, že súdy nižšieho stupňa v Rumunsku môžu postúpiť vec ÎCCJ v súlade s OUG č. 62/2024 aj napriek skutočnosti, že v danej veci začali poradu, pretože nevyhnutnosť takéhoto postúpenia sa môže zistiť až v priebehu tejto porady. Iné súdy nižšieho stupňa navyše môžu byť povinné prerušiť poradu, ktorá sa už začala, ak bola právna otázka relevantná pre konanie, ktoré na nich prebieha, postúpená ÎCCJ.
54 Pozri bod 38 vyššie. Podobný prístup uplatnil Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní, podľa ktorého „hierarchická organizácia súdnictva nesmie ohroziť individuálnu nezávislosť“ a „vyššie súdy by nemali usmerňovať sudcov v tom, ako by mali rozhodovať v jednotlivých prípadoch, s výnimkou konaní o predbežnom rozhodnutí “. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, prijaté Výborom ministrov 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí zástupcov ministrov, CM/Rec(2010)12, body 22 a 23.
55 Pozri napríklad článok 163 Civilinio Proceso Kodekso (litovský Občiansky súdny poriadok), kde sa stanovuje obligatórne prerušenie konania súdom, ktorý položí otázku týkajúcu sa ústavnosti alebo zákonnosti právneho aktu uplatniteľného v danej veci Lietuvos Respublikos Konstitucinis Teismas (Ústavný súd Litovskej republiky), alebo Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy), alebo položí prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ. Povinnosť prerušiť konanie platí aj v prípade, že rovnakú otázku už položili iné súdy. K dispozícii na: https://e‑seimas.lrs.lt/portal/legalAct/lt/TAD/TAIS.162435/asr.
56 Pozri bod 38 vyššie.
57 Niekedy sa označuje aj ako zásada kontradiktórnosti.
58 Pozri rozsudok Hann‑Invest (bod 58).
59 Pozri bod 38 vyššie. Splnenie týchto troch podmienok podlieha overeniu vnútroštátnym súdom.
60 Pozri článok 2 ods. 3 OUG č. 62/2024.
61 Spôsob, akým konanie v skutočnosti prebieha, musí overiť vnútroštátny súd.
62 Pozri bod 16 vyššie.
63 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 59).
64 Pozri bod 18 vyššie.
65 Pozri bod 33 vyššie.
66 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 32).
67 Rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, body 274 a 275), a stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 (EU:C:2014:2454, bod 198).
68 Rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 35).
69 Pozri, pokiaľ ide o povinnosť tohto súdu uviesť dôvody, pre ktoré vec nepredložil Súdnemu dvoru, rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, body 61 až 65). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Remling (C‑767/23, EU:C:2025:486, body 62 až 85). Pozri, pokiaľ ide o otázku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú tým, že vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nepredložil vec Súdnemu dvoru v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ, a najmä o dôležitosť odôvodnenia v tomto kontexte, návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Ćapeta vo veci Ferreira da Silva e Brito a i. (C‑293/24, EU:C:2025:850).
70 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, body 34 a 36). Pozri tiež rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, body 40 až 51), kde Súdny dvor stanovil podrobné kritériá na účely posúdenia, či je súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, oslobodený od svojej povinnosti podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Súdny dvor v tomto rozsudku objasnil a zdokonalil svoju predchádzajúcu judikatúru tvorenú okrem iného jeho zásadným rozsudkom zo 6. októbra 1982, Cilfit (283/81, EU:C:1982:335).
71 Táto možnosť sa priznáva článkom 267 druhým odsekom ZFEÚ.
72 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2005, Intermodal Transports (C‑495/03, EU:C:2005:552, bod 31).
73 Rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) (C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 74).
74 Rozsudok z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 134 a citovaná judikatúra).
75 V súlade s článkom 521 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sú všetky poskytnuté riešenia týkajúce sa právnych otázok záväzné odo dňa uverejnenia rozhodnutia.
76 Súdny dvor v rozsudku z 15. júla 1964, Costa (6/64, EU:C:1964:66), akceptoval, že Giudice conciliatore di Milano (Zmierovací súd Miláno, Taliansko) je vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, a tento súd je teda povinný klásť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu Zmluvy.
77 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom.
78 Pozri analogicky rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 32).
79 Pozri analogicky rozsudok z 22. júna 2010, Melki a Abdeli (C‑188/10 a C‑189/10, EU:C:2010:363, bod 52). Overenie tejto otázky prináleží vnútroštátnemu súdu.
80 Rozsudok z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, body 128 a 129 a citovaná judikatúra).
81 Pozri analogicky rozsudok z 15. októbra 2024, KUBERA (C‑144/23, EU:C:2024:881, body 51 až 53).
82 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom.
83 Rozsudok z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 132 a citovaná judikatúra).