C-621/24

FB

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundessozialgericht (Spolkový súd pre sociálne veci, Nemecko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Smernica 2013/33/EÚ – Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Článok 17 – Všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania – Rozsah požiadavky týkajúcej sa zabezpečenia primeranej životnej úrovne – Rovnosť zaobchádzania – Článok 20 ods. 1 – Obmedzenie materiálnych podmienok prijímania – Pojem ‚následná žiadosť‘ – Vnútroštátne pravidlo vylučujúce z dávok na pokrytie potrieb týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti žiadateľov, voči ktorým bolo prijaté rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013, pokiaľ nepreukážu osobitné okolnosti – Prípustnosť “

I. Úvod

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týka rozsahu práva priznaného žiadateľom o medzinárodnú ochranu( 2 ) v článku 17 ods. 2 prvom pododseku smernice 2013/33/EÚ( 3 ) na materiálne podmienky prijímania, ktoré im zabezpečia primeranú životnú úroveň na ochranu ich fyzického a duševného zdravia, ako aj zabezpečenie ich živobytia na území členského štátu, v ktorom hľadajú azyl( 4 ).

2. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi FB, mladým afganským štátnym príslušníkom, žiadateľom o medzinárodnú ochranu, a Landkreis Schweinfurt (okres Schweinfurt, Nemecko) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým boli tejto osobe odňaté dávky určené na úhradu potrieb týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti z dôvodu, že táto osoba mala byť vyhostená v dôsledku výkonu rozhodnutia o odovzdaní prijatého podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013( 5 ).

6. V prvom rade vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 17 ods. 2 prvý pododsek a článok 17 ods. 5 smernice 2013/33 bránia vnútroštátnemu pravidlu, ktoré v zásade vylučuje z dávok na pokrytie potrieb týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti žiadateľov, voči ktorým bolo prijaté rozhodnutie o odovzdaní, ale ešte nebolo vykonané. V tejto súvislosti budem vychádzať zo zásad, ktoré Súdny dvor postupne uviedol v rozsudkoch z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI( 7 ), z 12. novembra 2019, Haqbin( 8 ), zo 14. januára 2021, The International Protection Appeals Tribunal a i.( 9 ), a napokon z 1. augusta 2022, Ministero dell’Interno (Odňatie materiálnych podmienok prijímania)( 10 ). Pripomeniem najmä, že povinnosť hostiteľského členského štátu zabezpečiť žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a duševné zdravie, vyžaduje, aby sa žiadateľom, ktorí nemajú finančnú nezávislosť, poskytovala pomoc na oblečenie a denné dávky, a to až do ich skutočného odovzdania do členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu.

7. V druhom rade vysvetlím, že takéto vylúčenie sa v prejednávanej veci nemohlo zakladať na ustanoveniach článku 20 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2013/33, keďže taká žiadosť, ako je žiadosť podaná FB, nepredstavovala „následnú žiadosť“ z dôvodov, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Khan Yunis a Baabda( 11 ) z 19. decembra 2024, teda niekoľko mesiacov po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

„(8) V záujme zabezpečenia rovnakého zaobchádzania so žiadateľmi v celej Únii by sa táto smernica mala uplatňovať vo všetkých fázach a pri všetkých druhoch konaní týkajúcich sa žiadostí o medzinárodnú ochranu, na všetkých miestach a vo všetkých zariadeniach, kde sa žiadatelia nachádzajú, a to tak dlho, ako sa žiadatelia môžu zdržiavať na území členských štátov ako žiadatelia.

…

(11) Mali by sa stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov, ktoré postačia na zabezpečenie ich dôstojnej životnej úrovne a porovnateľných životných podmienok vo všetkých členských štátoch.

…

(35) Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva najmä Charta základných práv Európskej únie [( 12 )]. Táto smernica sa najmä snaží zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článkov 1, 4, 6, 7, 18, 21, 24 a 47 [C]harty a má sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.“

10. Podľa článku 1 tejto smernice je jej účelom stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov v členských štátoch.

…

5. Ak členské štáty poskytujú materiálne podmienky prijímania formou finančných príspevkov alebo poukážok, ich výška sa stanoví na základe úrovne alebo úrovní, ktoré dotknutý členský štát stanovil na základe svojho práva alebo praxe s cieľom zabezpečiť primeranú životnú úroveň svojich štátnych príslušníkov. Členské štáty môžu v tejto súvislosti poskytnúť žiadateľom menej priaznivé zaobchádzanie ako svojim štátnym príslušníkom, najmä ak sa hmotná podpora poskytuje čiastočne v materiálnej forme alebo ak uvedená úroveň alebo úrovne uplatňované na vlastných štátnych príslušníkov majú za cieľ zabezpečiť vyššiu životnú úroveň, než je úroveň, ktorá sa stanovuje pre žiadateľov podľa tejto smernice.“

14. Článok 20 tejto smernice s názvom „Obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania“ stanovuje:

„1. Členské štáty môžu obmedziť alebo vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch odňať materiálne podmienky prijímania, ak žiadateľ:

…

c) podal následnú žiadosť ako je vymedzená v článku 2 písm. q) smernice [2013/32].

(12) Smernica [2013/32] by sa mala uplatňovať popri ustanoveniach týkajúcich sa procesných záruk upravených v tomto nariadení a bez toho, aby ňou boli dotknuté, a to s výhradou obmedzení uplatňovania uvedenej smernice.“

16. V článku 18 tohto nariadenia sa uvádzajú „[p]ovinnosti zodpovedného členského štátu“ takto:

„1. Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

…

c) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí vzali posudzovanú žiadosť späť a podali žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt;

2. …

…

(5) podliehajú vykonateľnej povinnosti opustiť štátne územie, aj keď príkaz na opustenie štátneho územia pod hrozbou vyhostenia ešte alebo už nie je vykonateľný.“

18. V ustanovení § 1a tohto zákona s názvom „Obmedzenie práv“ sa stanovuje:

„1. Osoby s nárokom na podmienky poskytované podľa § 1 ods. 1 bodu 5, ktoré majú stanovený termín vycestovania a možnosť vycestovania, nemajú odo dňa, ktorý nasleduje po termíne vycestovania, nárok na podmienky poskytované podľa § 2, 3 a 6, ibaže vycestovanie sa nemohlo uskutočniť z dôvodov, za ktoré nezodpovedajú. Do ich vycestovania alebo uskutočnenia ich vyhostenia sa im poskytujú už len podmienky na pokrytie ich potrieb týkajúcich sa stravovania a ubytovania vrátane kúrenia, ako aj starostlivosti o telo a zdravotnej starostlivosti. Len pokiaľ v individuálnom prípade existujú osobitné okolnosti, možno im poskytovať aj iné podmienky v zmysle § 3 ods. 1 prvej vety. Podmienky sa poskytujú spravidla v materiálnej forme.

…

7. Osobám s nárokom na podmienky poskytované podľa § 1 ods. 1 bodu 1 alebo 5, ktorých žiadosť bola zamietnutá ako neprípustná rozhodnutím Bundesamt für Migration und Flüchtlinge [Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko] podľa § 29 ods. 1 bodu 1 v spojení s § 31 ods. 6 Asylgesetz (AsylG) [(zákon o azyle)( 15 ) z 26. júna 1992] a ktorým bolo nariadené vyhostenie podľa § 34a ods. 1 prvej vety druhej alternatívy zákona o azyle, sa poskytujú len podmienky v súlade s odsekom 1, aj keď toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné. Prvá veta neplatí, pokiaľ súd nariadil odkladný účinok žaloby proti príkazu na vyhostenie.“

„Žiadosť o azyl je neprípustná, ak:

1. iný štát

a) na základe nariadenia [Dublin III]…

…

je zodpovedný za uskutočnenie azylového konania.“

22. Podľa § 34a ods. 1 tohto zákona:

25. Po akceptovaní prijatia späť FB Rumunskom Spolkový úrad pre migráciu a utečencov prijal 25. októbra 2021 rozhodnutie o neprípustnosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a nariadil jeho odovzdanie do tohto členského štátu( 20 ). Konečný termín tohto odovzdania bol stanovený na 22. apríla 2021. FB podal proti rozhodnutiu o odovzdaní odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozsudkom Verwaltungsgericht Würzburg (Správny súd Würzburg, Nemecko) z 21. decembra 2021.

28. Hoci uvedený súd danú žalobu rozsudkom z 20. januára 2023 zamietol, Bayerisches Landessozialgericht (bavorský Krajinský súd pre sociálne veci, Nemecko) jej naopak rozsudkom z 31. mája 2023 vyhovel z dôvodu, že obmedzenie podľa § 1a ods. 7 zákona o materiálnych podmienkach prijímania si vyžaduje preukázanie existencie správania, ktoré je v rozpore s určitou povinnosťou, čo sa v prejednávanej veci nepreukázalo. Okres Schweinfurt následne podal proti uvedenému rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

29. Za týchto podmienok Bundessozialgericht (Spolkový súd pre sociálne veci) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Pokrýva právna úprava členského štátu, ktorá žiadateľom… v závislosti od ich postavenia osôb podliehajúcich vykonateľnej povinnosti opustiť štátne územie v rámci lehoty na odovzdanie podľa nariadenia [Dublin III] priznáva výlučne nárok na ubytovanie, stravu, starostlivosť o telo a zdravotnú starostlivosť a liečbu v prípade choroby a podľa okolností v individuálnom prípade aj oblečenie a spotrebný tovar a tovar bežnej spotreby určený pre domácnosť, minimálnu úroveň opísanú v článku 17 ods. 2 a 5 smernice 2013/33?

2. V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku záporná:

a) Má sa článok 20 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2013/33 v spojení s článkom 2 písm. q) smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že následná žiadosť sa vzťahuje aj na situácie, v ktorých žiadateľ už predtým podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte a na základe toho Spolkový úrad pre migráciu a utečencov zamietol túto žiadosť ako neprípustnú podľa nariadenia [Dublin III] a nariadil vyhostenie?

32. Nemecká vláda na pojednávaní tvrdila, že článok 27 ods. 3 písm. a) nariadenia Dublin III sa má v rozsahu, v akom sa ním priznáva dotknutej osobe právo zostať v danom členskom štáte až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania týkajúceho sa rozhodnutia o odovzdaní, vykladať tak, že bráni uplatneniu smernice 2013/33. Podľa tejto vlády totiž vzhľadom na to, že rozhodnutie o odovzdaní prijaté voči FB sa stalo konečným, FB už nemal právo na pobyt na nemeckom území, a v dôsledku toho prestal spadať do pôsobnosti uvedenej smernice, ako je vymedzená v jej článku 3 ods. 1, hoci k vykonaniu odovzdania v skutočnosti nedošlo.

33. Poznamenávam, že toto tvrdenie nemecká vláda neuviedla vo svojich písomných pripomienkach a jeho preskúmanie podľa môjho názoru prekračuje rámec sporu vymedzený vnútroštátnym súdom. Vnútroštátny súd totiž vychádza z predpokladu, že FB v dotknutom období spadal do pôsobnosti smernice 2013/33 bez ohľadu na zamietnutie jeho odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní do Rumunska a jeho konečnú povahu. V tomto kontexte sa uvedený súd obmedzil na to, aby sa Súdneho dvora opýtal na výklad článku 17 ods. 2 a 5 a článku 20 tejto smernice, pokiaľ ide o rozsah práva priznaného tomuto žiadateľovi na materiálne podmienky prijímania, ktoré mu zabezpečujú primeranú životnú úroveň. Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu vymedziť predmet otázok, ktoré má v úmysle položiť Súdnemu dvoru( 22 ).

34. Za týchto okolností sa domnievam, že Súdny dvor nemôže rozšíriť predmet otázok položených vnútroštátnym súdom tak, že ich preskúma z hľadiska článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III, a preskúma, či z dôvodu vyčerpania opravného prostriedku stanoveného v tomto ustanovení FB už nemal právo na pobyt na nemeckom území, hoci rozhodnutie o odovzdaní nebolo vykonané, a teda nespadal do pôsobnosti smernice 2013/33. Keďže táto otázka značne prekračuje rámec vymedzený vnútroštátnym súdom, domnievam sa, že Súdny dvor sa musí obmedziť na výklad ustanovení tejto smernice, ktoré uvedený súd výslovne uvádza.

39. V odseku 5 uvedeného článku sa vymedzujú pravidlá uplatniteľné na stanovenie výšky finančných príspevkov alebo poukážok vyplácaných na tento účel, pričom sa spresňuje, že členské štáty môžu poskytnúť žiadateľom menej priaznivé zaobchádzanie ako svojim štátnym príslušníkom, najmä ak sa hmotná podpora poskytuje čiastočne v materiálnej forme alebo ak uvedené úrovne uplatňované na vlastných štátnych príslušníkov majú za cieľ zabezpečiť vyššiu životnú úroveň, než je úroveň, ktorá sa stanovuje pre žiadateľov podľa smernice 2013/33.

40. Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta, či okrem povoleného rozdielneho zaobchádzania so žiadateľmi a štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu môže daný štát navyše rozdielne zaobchádzať so žiadateľmi, voči ktorým bolo prijaté rozhodnutie o odovzdaní do členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti, a to tak, že s týmito žiadateľmi sa zaobchádza menej priaznivo ako s ostatnými žiadateľmi.

41. Vzhľadom na cieľ smernice 2013/33 a spôsob jeho vyjadrenia je nepochybné, že normotvorca Únie nemal v úmysle zaviesť variabilný režim prevzatia, v ktorom by podmienky prijímania žiadateľa v skutočnosti záviseli od toho, či je členský štát, v ktorom sa žiadateľ nachádza, členským štátom, ktorý s konečnou platnosťou rozhodne o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. S výnimkou osobitných ustanovení výslovne stanovených týmto normotvorcom vo vzťahu k zraniteľným osobám (články 21 až 25 tejto smernice), zaisteným osobám (článok 10 uvedenej smernice) alebo aj osobám, ktorým bola uložená sankcia za ich správanie (článok 20 tej istej smernice), neexistuje nič, na základe čoho by bolo možné z normatívneho, kontextuálneho či teleologického hľadiska stanoviť rozdielne zaobchádzanie.

45. V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a práva na azyl, ktoré sú uznané v článkoch 1 a 18 Charty, sa vyžaduje nielen vo vzťahu k žiadateľom, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti, ale aj vo vzťahu k žiadateľom, ktorí čakajú na určenie tohto štátu( 28 ).

46. Toto odôvodnenie treba rozšíriť na žiadateľov, ktorí čakajú na skutočné odovzdanie do členského štátu zodpovedného za posúdenie ich žiadosti. Samotný pojem „prijímanie“ totiž vyžaduje zohľadnenie objektívneho kritéria, a to miesta, kde sa nachádza žiadateľ, a nie uplatnenie pravidiel uvedených v nariadení Dublin III a súvisiacej praxe, z ktorej vyplýva, že dátum odovzdania a jeho uskutočnenie zostávajú v konečnom dôsledku neisté. Súdny dvor to navyše veľmi správne zdôraznil, keď pripomenul, že vylúčenie žiadateľov z poskytnutia určitých materiálnych podmienok prijímania nemožno odôvodniť krátkosťou konania o určenie zodpovedného členského štátu, a to s prihliadnutím na lehoty týkajúce sa postupu vo veci prevzatia, prijatia späť a odovzdania podľa článkov 21 až 25 a článku 29 nariadenia Dublin III, ako aj situáciu, keď sa odovzdanie neuskutoční v stanovených lehotách( 29 ). Prejednávaná vec je toho príkladom, pretože nielenže maximálna lehota, v ktorej sa malo rozhodnutie o odovzdaní uplatniť, bola šesť mesiacov – čo predstavuje mimoriadne dlhé obdobie, pokiaľ žiadateľ, ktorý nemá finančnú nezávislosť, nedostane pomoc na oblečenie ani denné dávky –, ale toto rozhodnutie nebolo ani nikdy vykonané.

48. Uvedený prístup by bol aj v rozpore s cieľom smernice 2013/33 vyjadreným v jej odôvodnení 8, ktorým je „zabezpečeni[e] rovnakého zaobchádzania so žiadateľmi v celej Únii [tým, že sa bude] uplatňovať vo všetkých fázach a pri všetkých druhoch konaní týkajúcich sa žiadostí o medzinárodnú ochranu , na všetkých miestach a vo všetkých zariadeniach, kde sa žiadatelia nachádzajú, a to tak dlho, ako sa žiadatelia môžu zdržiavať na území členských štátov ako žiadatelia“( 30 ). Konanie o odovzdaní a postup vo veci prevzatia žiadateľa alebo jeho prijatia späť členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti podľa nariadenia Dublin III je zo svojej samotnej podstaty „konaním týkajúcim sa žiadosti o medzinárodnú ochranu“( 31 ). Zo znenia odôvodnenia 11 v spojení s článkom 20 ods. 5 uvedeného nariadenia navyše vyplýva, že normy prijímania v smernici 2013/33 sú uplatniteľné na konanie o určenie zodpovedného členského štátu, pričom toto konanie sa končí až prevzatím žiadateľa alebo jeho prijatím späť týmto štátom. Súdny dvor to potvrdil v rozsudku IPAT, keď rozhodol, že povinnosť dotknutého členského štátu poskytnúť žiadateľovi podmienky prijímania sa „končí až v okamihu konečného odovzdania tejto osoby dožiadanému členskému štátu“( 32 ).

49. Napokon po tretie pripustenie toho, že hostiteľský členský štát by mohol prekaziť prevzatie žiadateľov z dôvodu, že nie je členským štátom zodpovedným za posúdenie ich žiadostí, by bolo v rozpore s účelom spoločného európskeho azylového systému, keďže významná časť žiadateľov by sa podriaďovala vnútroštátnym normám, ktoré sú oveľa menej priaznivé než harmonizované pravidlá v rámci tohto systému. Je zrejmé, že takýmto opatrením by sa neumožňovalo „zabezpečiť kontinuitu, pokiaľ ide o ochranu a práva poskytované [nariadením Dublin III] a inými príslušnými právnymi nástrojmi v oblasti azylu“, o čo sa normotvorca Únie usiluje v článku 31 tohto nariadenia.

55. V prvom rade článok 17 ods. 2 prvý pododsek smernice 2013/33 neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov na účely určenia zmyslu a rozsahu pojmu „primeraná životná úroveň“. V súlade s ustálenou judikatúrou je teda potrebné uskutočniť autonómny a jednotný výklad tohto pojmu s prihliadnutím nielen na znenie tohto ustanovenia, ale aj na jeho kontext a ciele sledované touto smernicou( 33 ).

56. Práve podľa tejto metódy Súdny dvor vymedzil rozsah požiadavky týkajúcej sa zachovania dôstojnej životnej úrovne podľa článku 20 ods. 5 smernice 2013/33 tak, že členským štátom sa zakazuje uviesť žiadateľa do situácie ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by mu neumožňovala uspokojiť jeho najzákladnejšie potreby, ako sú ubytovanie, strava, oblečenie a umývanie sa, a poškodzovala by jeho fyzické alebo duševné zdravie alebo by ho uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s touto dôstojnosťou( 34 ). Súdny dvor už v rozsudku Cimade a GISTI rozhodol, že žiadateľa nemožno pozbaviť ochrany minimálnych noriem prijímania podľa smernice 2003/9, a to ani len počas prechodného obdobia od podania jeho žiadosti do jeho skutočného odovzdania, ak nemá byť porušený účel tejto smernice a požiadavky článku 1 Charty, podľa ktorého má byť ľudská dôstojnosť rešpektovaná a chránená( 35 ).

57. V článku 17 ods. 2 prvom pododseku smernice 2013/33 normotvorca Únie vyžaduje, aby opatrenia týkajúce sa materiálnych podmienok prijímania zaručovali nie „dôstojnú“ životnú úroveň, ale „primeranú“ životnú úroveň.

60. V druhom rade pojem „primeraná“ implikuje poskytnutie dávok, ktoré sú prispôsobené nie na zabezpečenie prístupu ku všetkým ekonomickým, sociálnym a kultúrnym právam, ale na zabezpečenie živobytia žiadateľa a ochrany jeho fyzického a duševného zdravia. V článku 17 ods. 3 smernice 2013/33 normotvorca Únie navyše výslovne odkazuje na dostatok prostriedkov na zachovanie „životnej úrovne primeranej … zdravotnému stavu a na zabezpečenie živobytia“( 37 ) žiadateľa. To implikuje poskytnutie dávok, ktorých obsah bude prispôsobený individuálnej situácii žiadateľa v konkrétnej spoločnosti a v konkrétnom období( 38 ). Znenie článku 17 ods. 5 tejto smernice je v tomto ohľade osobitne explikatívne, keďže na tento účel vyžaduje, aby suma finančných príspevkov alebo poukážok vyplácaných z titulu materiálnych podmienok prijímania bola určená „na základe úrovne alebo úrovní, ktoré dotknutý členský štát stanovil“. Naopak, ak sa podpora na oblečenie poskytuje v materiálnej forme, domnievam sa, že táto pomoc musí žiadateľovi umožňovať prístup k oblečeniu a obuvi, ktoré sú primerane decentné, vhodné s ohľadom na pohlavie, vek a sezónu a ktorých množstvo je dostatočné.

61. S ohľadom na tieto ustanovenia teda požiadavka týkajúca sa zabezpečenia primeranej životnej úrovne podľa článku 17 ods. 2 prvého pododseku smernice 2013/33, ak pokrýva základné potreby žiadateľa, ide nad rámec práva na holé prežitie. Žiadateľ musí byť schopný viesť dôstojný život s prístupom k zdrojom, ktoré sú dostatočné a vhodné na uspokojovanie potrieb v oblasti ubytovania, stravovania, obliekania sa a starostlivosti o seba samého a na to, aby mal v konkrétnej spoločnosti a v konkrétnom období aspoň minimálnu samostatnosť( 39 ).

66. Pokiaľ ide o pomoc na oblečenie, uznáva sa, že oblečenie je všeobecným predpokladom vykonávania ľudských práv( 42 ). Pripomínam, že podľa Súdneho dvora je potreba obliekania sa „základnou“ potrebou, a to rovnako ako potreba ubytovania a stravovania, keďže je súčasťou rešpektovania ľudskej dôstojnosti. Nosenie roztrhaného a špinavého oblečenia je navyše najviditeľnejším aspektom, ktorý odhaľuje depriváciu. Oblečenie sa podieľa nielen na ochrane duševného zdravia, ale zjavným spôsobom aj na zachovávaní fyzického zdravia dotknutej osoby, keďže vhodné oblečenie chráni telo pred nepriaznivým počasím, chladom, dažďom atď. Obliekanie sa je tiež prostriedkom na zabezpečenie potrebného účinku práv, ktoré sa priznávajú žiadateľovi, ako je právo pohybovať sa, absolvovať odbornú prípravu alebo právo prístupu na trh práce.

68. V tejto súvislosti uvádzam, že v medzinárodnom práve sa uznáva, že právo na primeranú životnú úroveň – ktoré možno vyjadriť aj ako právo na „dostatočnú“ alebo „vyhovujúcu“ životnú úroveň – vyžaduje, aby každý mal prístup nielen k primeranej strave, primeranému bývaniu, primeranému oblečeniu, ako aj k potrebnej lekárskej starostlivosti a sociálnym službám, ale aj k iným ekonomickým, sociálnym a kultúrnym právam, ktoré sú potrebné v danej spoločnosti a danom čase, ako je právo na vzdelanie alebo právo na prácu( 45 ). Tovary a služby musia byť k dispozícii v dostatočnom množstve a kvalite, musia byť primerané pohlaviu či veku a vhodné aj z kultúrneho hľadiska. Hoci existujú rozdiely v chápaní presného rozsahu tohto práva, uznáva sa, že toto právo súvisí s výkonom iných práv, z ktorých niektoré sú menej záväzné ako iné, ako aj to, že základom tohto práva je právo na ľudskú dôstojnosť( 46 ). Z čisto ekonomického hľadiska sa teda Svetová banka domnieva, že primeraná životná úroveň implikuje život nad hranicou chudoby dotknutej spoločnosti. Podľa jej názoru si záruka primeranej životnej úrovne vyžaduje pokrytie dvoch druhov výdavkov: výdavky potrebné na stravovanie a nákup základného tovaru a ďalšie výdavky, ktoré odrážajú náklady na každodenný život v spoločnosti a ktoré sa líšia v závislosti od jednotlivých krajín( 47 ).

69. Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že požiadavka týkajúca sa zabezpečenia primeranej životnej úrovne podľa článku 17 ods. 2 prvého pododseku smernice 2013/33 teda bráni tomu, aby členský štát odoprel žiadateľovi dávky určené na pokrytie jeho potrieb týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti.

72. Taký právny režim, o aký ide v prejednávanej veci, spočíva na zásade, ktorá je v protiklade so zásadou, na ktorej je založený článok 17 ods. 2 prvý pododsek smernice 2013/33, keďže stanovuje principiálne vylúčenie dávok určených na pokrytie potrieb žiadateľa týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti. Z jednotlivých vyjadrení na pojednávaní vyplýva, že administratívne rozhodnutie o vylúčení z týchto dávok je automatické, keď sa prijme rozhodnutie o odovzdaní, a to bez zohľadnenia individuálnej situácie žiadateľa. Žiadateľ je teda povinný podať žiadosť príslušnému vnútroštátnemu orgánu, v zmysle ktorej môže požiadať o obnovenie pomoci na oblečenie len vtedy, ak preukáže osobitné okolnosti( 48 ). V prejednávanej veci sa mi zdá, že sporné rozhodnutie bolo prijaté bez toho, aby mu predchádzalo individuálne posúdenie umožňujúce zhodnotiť potreby FB a dôsledky, ktoré má jeho vylúčenie z pomoci na oblečenie a finančné dávky na jeho ďalší pobyt na vnútroštátnom území.

73. Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že článok 17 ods. 2 prvý pododsek a článok 17 ods. 5 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá automaticky vylučuje žiadateľa z dávok určených na pokrytie jeho potrieb týkajúcich sa oblečenia, tovarov bežného použitia a spotreby v domácnosti len z dôvodu, že bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia Dublin III.

C. O obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania z dôvodu podania následnej žiadosti (druhá otázka)

78. Z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že novú žiadosť, ktorú FB podal 6. septembra 2021 v Nemecku, nemožno kvalifikovať ako „následnú žiadosť“ v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32, v dôsledku čoho sa článok 20 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2013/33 neuplatňuje. Všetci účastníci konania prítomní na pojednávaní sa teda zhodujú na tom, že uvedená žiadosť bola podaná pred prijatím konečného rozhodnutia o žiadosti, ktorú FB podal skôr, 6. augusta 2021 v Rumunsku, a ktorú následne konkludentne vzal späť.

79. Lehota štyroch týždňov bola zjavne príliš krátka na to, aby rumunským orgánom umožnila vykonať úplné posúdenie tejto prvej žiadosti a určiť, či FB spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu.

80. Navyše rozhodnutie o neprípustnosti žiadosti podanej FB v Nemecku bolo prijaté pred uplynutím lehoty deviatich mesiacov, ktorú majú členské štáty dodržať podľa článku 28 ods. 2 smernice 2013/32 pred vybavovaním novej žiadosti ako následnej žiadosti v prípade konkludentného späťvzatia prvej žiadosti.

81. Napokon rozumiem tomu, že podľa článku 20 ods. 5 a článku 23 ods. 1 nariadenia Dublin III Nemecko vyvodilo zodpovednosť voči Rumunsku a požiadalo o prijatie FB späť na základe článku 18 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia z dôvodu, že FB podal novú žiadosť nemeckým orgánom po konkludentnom späťvzatí žiadosti, ktorú predtým podal rumunským orgánom. Rumunsko súhlasilo s prijatím dotknutej osoby späť na základe uvedeného článku. Tento základ podľa môjho názoru predpokladá, že prvá žiadosť nebola zamietnutá, a teda že nebolo prijaté konečné rozhodnutie( 51 ).

2. Článok 2 písm. q) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, na ktorý odkazuje článok 20 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2013/33,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „následná žiadosť“ nepokrýva situáciu, keď žiadateľ o medzinárodnú ochranu podá novú žiadosť v členskom štáte predtým, ako iný členský štát prijme konečné rozhodnutie o jeho skôr podanej žiadosti.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 Ďalej len „žiadatelia“.

3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96).

10 C‑422/21, EU:C:2022:616. Pozri tiež vec Sidi Bouzid (C‑184/24), o ktorej v súčasnosti prebieha konanie.

11 C‑123/23 a C‑202/23, ďalej len „rozsudok Khan Yunis a Baabda“, EU:C:2024:1042.

12 Ďalej len „Charta“.

13 BGBl. 1997 I, s. 2022.

14 BGBl 2021 I, s. 5162.

15 BGBl. 1992 I, s. 1126.

22 Pozri rozsudky z 23. októbra 1997, Franzén (C‑189/95, EU:C:1997:504, bod 79), a zo 17. októbra 2024, Sony Computer Entertainment Europe (C‑159/23, EU:C:2024:887, bod 28).

23 Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach The International Protection Appeals Tribunal a i. (C‑322/19 a C‑385/19, EU:C:2020:642, bod 53).

24 Rozsudok IPAT (bod 65), kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež body 61 až 73, osobitne bod 67 daného rozsudku. V uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že článok 15 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z podmienok prijímania, konkrétne z prístupu na trh práce, vylučuje žiadateľa len z dôvodu, že voči nemu bolo prijaté rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia Dublin III. Rozsudok IPAT vychádza zo zásad, ktoré Súdny dvor uviedol v bodoch 36 až 50 rozsudku Cimade a GISTI. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že členský štát, ktorému bola predložená žiadosť o medzinárodnú ochranu, je povinný poskytnúť minimálne podmienky prijímania stanovené v smernici Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18; Mim. vyd. 19/006, s. 101), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2013/33, a to aj žiadateľovi, v prípade ktorého rozhodol podľa nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109), ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením Dublin III, že dožiada iný členský štát, aby ho prevzal alebo prijal späť.

31 Pozri návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach The International Protection Appeals Tribunal a i. (C‑322/19 a C‑385/19, EU:C:2020:642, bod 67).

32 Pozri rozsudok IPAT (bod 68).

33 Pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck (292/82, EU:C:1983:335, bod 12); z 29. februára 2024, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Následná náboženská konverzia) (C‑222/22, EU:C:2024:192, bod 25), a zo 4. septembra 2025, Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș a i. (C‑489/23, EU:C:2025:651, bod 31).

34 Pozri rozsudok z 1. augusta 2022, Ministero dell’Interno (Odňatie materiálnych podmienok prijímania) (C‑422/21, EU:C:2022:616, body 39 a 40), ktorý odkazuje na rozsudok z 12. novembra 2019, Haqbin (C‑233/18, EU:C:2019:956, body 46 až 48).

35 Pozri rozsudok Cimade a GISTI (bod 56).

36 Pozri v tejto súvislosti v medzinárodnom práve EIDE, A., EIDE, W. B.: Adequate Standard of Living. In: MOECKLI, D. a i.: International Human Rights Law . Oxford: Oxford University Press, 2022, 4. vyd., s. 187 – 208.

43 EUAA nahradila Európsky podporný úrad pre azyl (EASO).

44 EASO, Usmernenie o podmienkach prijímania: operačné normy a ukazovatele , september 2016, s. 33.

45 Toto právo je zakotvené najmä v článku 25 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, ktorý stanovuje, že „[k]aždý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zabezpečiť jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt, vrátane stravy, ošatenia, bývania, lekárskej starostlivosti, ako aj potrebných sociálnych služieb, má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali za okolností nezávislých od jeho vôle“ (pozri EIDE, A., EIDE, W. B.: Article 25, c. d., najmä s. 531 a 532). Toto právo je tiež zakotvené v článku 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966 a nadobudol platnosť 3. januára 1976 a ktorý v odseku 1 stanovuje, že „[š]táty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok“.

46 Pozri TREBILCOCK, A.: c. d., najmä body 14, 20 a 21, ako aj SMITH, R. K. M., c. d., najmä bod 16.1.

47 Pozri EIDE, A., EIDE, W. B.: Adequate Standard of Living, c. d., najmä bod 2.

48 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žiadateľ bol „vypočutý“ v rámci prijímania sporného rozhodnutia.