C-622/24

proti

Európskej komisii (C ‑ 622/24 P)

a

UJ a i.

proti

Európskej komisii (C ‑ 623/24 P)

3. Odvolatelia sa prejednávanými odvolaniami vo veciach C‑622/24 P a C‑623/24 P domáhajú zrušenia uvedených rozsudkov Všeobecného súdu VT/Komisia a UJ a i./Komisia (ďalej len „napadnuté rozsudky“). Na tento účel v podstate uvádzajú, že Všeobecný súd sa tým, že nekonštatoval porušenie zásady rovnosti zaobchádzania v danom výberovom konaní, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti tvrdia, že výberová komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že umožnila testy opakovať všetkým uchádzačom – a nie iba tým, ktorí boli závažne dotknutí technickými problémami. Ďalej uvádzajú, že uchádzači, ktorí testy opakovali, mali nespravodlivú výhodu, pretože mali výrazne viac času na prípravu. Napokon napádajú aj to, že Všeobecný súd zamietol ich žalobný dôvod, ktorý sa týkal výkladu oznámenia o výberovom konaní v súvislosti s hodnotením všeobecných schopností uchádzačov.

4. Vzhľadom na to, že skutkové okolnosti a právne otázky predložené v týchto dvoch veciach sa významne prekrývajú, zdá sa vhodné preskúmať ich v jedných spoločných návrhoch.

II. Právny rámec

5. Článok 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie( 4 ) (ďalej len „služobný poriadok“) znie:

„Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu sťažnosť na akt, ktorý má na ňu negatívny účinok…

Orgán oznámi dotknutej osobe svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov odo dňa podania sťažnosti. Ak po uplynutí tejto lehoty nedostala príslušná osoba odpoveď na svoju sťažnosť, považuje sa to za nepriamo prijaté rozhodnutie, ktorým sa jej sťažnosť zamieta, a môže sa proti nemu odvolať podľa článku 91.“

8. EPSO 5. decembra 2019 v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnil oznámenie o verejnom výberovom konaní na základe kvalifikácií a formou testov EPSO/AD/380/19 na účely prijatia administrátorov v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo Únie( 5 ) s cieľom vytvoriť dva rezervné zoznamy – jeden pre administrátorov v platovej triede AD 7 a jeden pre administrátorov v platovej triede AD 9.

9. Odvolatelia v oboch veciach sa zúčastnili na výberovom konaní pre platovú triedu AD 7. Po tom, ako úspešne absolvovali fázu testov pozostávajúcich z otázok s voliteľnými odpoveďami a fázu výberu na základe kvalifikácií (ďalej len „Talent Screener“), zúčastnili sa na testoch v hodnotiacom centre. Patrili k nim aj dva písomné testy – prípadová štúdia a písomný test v danom odbore (ďalej spoločne len „písomné testy“) –, pričom oba sa konali 9. septembra 2021 (ďalej len „prvé testovanie“).

10. EPSO listom zo 4. októbra 2021 informoval uchádzačov, že v dôsledku technických problémov, ku ktorým došlo počas prvého testovania v rámci písomných testov, sa rozhodlo, že všetkým uchádzačom, ktorí sa na tomto testovaní zúčastnili, sa ponúknu dve možnosti: buď (i) si ponechajú – v tom čase neznáme – výsledky z prvého testovania, alebo (ii) si písomné testy zopakujú, čím sa svojich prvých výsledkov vzdajú.

11. Nové písomné testy sa konali 10. novembra 2021 (ďalej len „druhé testovanie“). Odvolateľ vo veci C‑622/24 P (VT), ako aj traja z ôsmich odvolateľov vo veci C‑623/24 P (UN, US a UT) sa rozhodli, že test opakovať nebudú a namiesto toho sa spoľahnú na výsledky z prvého testovania. Ostatní piati odvolatelia vo veci C‑623/24 P (UJ, UL, UP, UU a UV) sa naopak rozhodli, že si testy zopakujú.

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté rozsudky

17. Odvolatelia v oboch veciach podali na Všeobecný súd žalobu podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou napadli skutočnosť, že neboli zapísaní do rezervného zoznamu pre dané výberové konanie.

18. Z formálneho hľadiska sa ich žaloby považovali za žaloby smerujúce, v prípade VT, UJ a UM, proti rozhodnutiam výberovej komisie z 15. júla 2022, ktorými sa zamietli ich žiadosti o preskúmanie, a v prípade ostatných odvolateľov, ktorí takéto žiadosti nepodali, priamo proti rozhodnutiam o nezapísaní z 5. mája 2022 (spoločne ďalej len „sporné rozhodnutia“).

19. Odvolatelia v oboch veciach predložili sedem takmer identických žalobných dôvodov, pričom uviedli početné nezrovnalosti vo výberovom konaní a domáhali sa zrušenia sporných rozhodnutí. Všeobecný súd svojimi rozsudkami z 10. júla 2024, VT/Komisia a UJ a i./Komisia, obe žaloby v celom rozsahu zamietol a účastníkom konania uložil povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

20. VT podal proti rozsudku VT/Komisia odvolanie, ktoré sa v súčasnosti prejednáva ako vec C‑622/24 P. Osem z trinástich žalobcov vo veci UJ a i./Komisia proti danému rozsudku v rozsahu, v akom sa ich týka, takisto podalo odvolanie, ktoré sa teraz prejednáva ako vec C‑623/24 P.

A. Prvý odvolací dôvod: porušenie zásady rovnosti zaobchádzania

26. Odvolatelia v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd sa tým, že nekonštatoval porušenie zásady rovnosti zaobchádzania zakotvenej v článku 20 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) medzi uchádzačmi vo výberovom konaní, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

27. Uvádzajú, že toto porušenie vyplynulo (i) zo skutočnosti, že možnosť opakovať písomné testy sa ponúkla všetkým uchádzačom bez ohľadu na technické problémy, ktorým skutočne čelili (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu); (ii) z dlhšieho času na prípravu, ktorý bol k dispozícii pri druhom a treťom testovaní v rámci písomných testov (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu), a (iii) zo skutočnosti, že tri testovania v rámci písomných testov – s osobitným odkazom na to tretie – sa konali v rôznych dňoch (tretia časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorá bola ako taká predložená len vo veci C‑623/24 P).

28. Najprv uvediem relevantné tvrdenia účastníkov konania a potom postupne posúdim každú z týchto častí prvého odvolacieho dôvodu. V prípade prvých dvoch častí bude takisto potrebné venovať sa záujmu odvolateľov na uplatnení týchto tvrdení. Týmto záujmom sa z praktických dôvodov prezentácie budem výnimočne zaoberať až po vecnej analýze, pretože ak najprv objasním údajnú nerovnosť, umožní mi to jasnejšie vysvetliť záujem odvolateľov na jej uplatnení so zreteľom na ich rozdielne skutkové okolnosti.

1. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu: opakovanie testov ponúknuté všetkým uchádzačom

33. Komisia tvrdenie odvolateľov spochybňuje a pripomína širokú mieru voľnej úvahy výberových komisií pri určovaní nápravných opatrení v prípade vzniku nezrovnalostí a zodpovedajúci obmedzený rozsah súdneho preskúmania.( 8 ) Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry je riziko nerovnosti nerozlučne späté s každým výberovým konaním,( 9 ) v dôsledku čoho porušenie zásady rovnosti zaobchádzania možno konštatovať iba v prípade, že výberová komisia toto riziko neobmedzila na riziko, ktoré je za bežných okolností nerozlučne späté s každým testovaním.( 10 ) Podľa jej názoru to tak v tomto prípade nebolo a záver Všeobecného súdu, že – v podstate – prijaté riešenie bolo za daných okolností odôvodnené, bol správny.

34. Komisia v tejto súvislosti vysvetľuje, že v dôsledku rozptýlenosti a rôznorodosti overených technických výpadkov by bolo nemožné zistiť ich rozsah a presné dôsledky pre jednotlivých uchádzačov.( 11 ) Preto tvrdí, že ponúknutie možnosti opakovania testov všetkým uchádzačom bez toho, aby sa stanovila takáto povinnosť, bolo jediným realizovateľným a spravodlivým riešením, ktoré by bolo v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania, proporcionality a dobrej správy vecí verejných.

35. Komisia uvádza, že aj keď sa niektorí uchádzači, ktorí nemali technické problémy, rozhodli test opakovať, vzdali sa pritom svojich prvých výsledkov a do výberového konania sa teda vrátili za rovnakých podmienok ako iní uchádzači. Nemožno preto konštatovať, že mali vo výberovom konaní „viac šancí“. Komisia napokon takisto zdôrazňuje, že odvolatelia nepreukázali, akým spôsobom ich prijaté riešenie individuálne znevýhodnilo.

40. Všeobecný súd v skutočnosti uznal, že uvedené predstavuje rozdielne zaobchádzanie, no konštatoval, že sa mu „dá ťažko vyhnúť“. Je preto potrebné preskúmať, či tento rozdiel bol za daných okolností odôvodnený, ako v podstate konštatoval Všeobecný súd.

41. Podľa článku 1d ods. 6 služobného poriadku a v súlade s ustálenou judikatúrou platí, že opatrenie vedúce k rozdielnemu zaobchádzaniu môže byť odôvodnené, ak sa ním sleduje legitímny cieľ všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky a je primerané tomuto cieľu.( 15 )

42. Pokiaľ ide po prvé o sledovaný cieľ, možno súhlasiť s Komisiou, že riešenie prijaté výberovou komisiou sledovalo legitímny cieľ odstrániť nezrovnalosti spôsobené rozsiahlymi technickými problémami počas prvého testovania v rámci písomných testov v záujme obnovy podmienok výberového konania.

43. Pokiaľ ide po druhé o proporcionalitu opatrenia so zreteľom na daný cieľ, podľa judikatúry Súdneho dvora treba posúdiť, či opatrenie (i) bolo vhodné na dosiahnutie daného cieľa; (ii) prekračovalo rámec toho, čo bolo na tento účel nevyhnutné, a (ii) bolo primerané stricto sensu , a teda sa ním zabezpečovala spravodlivá rovnováha medzi dotknutými záujmami.( 16 )

44. V súvislosti s prvým prvkom vhodnosti by som podotkol, že riešenie spočívajúce v ponúknutí opakovania testov všetkým uchádzačom by sa mohlo považovať za spôsobilé riešiť nezrovnalosti vzniknuté pri prvom testovaní.( 17 ) Ako konštatoval Všeobecný súd, toto riešenie umožnilo všetkým uchádzačom dotknutým technickými problémami absolvovať testy za regulárnych podmienok.

48. Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci C‑623/24 P uznala, že takýto alternatívny prístup bol predstaviteľný, no tvrdila, že uchádzačov, ktorí závažnými technickými problémami dotknutí neboli, by nespravodlivo pripravil o ich výsledky legitímne dosiahnuté pri prvom testovaní. Tejto obave, ktorá pravdepodobne vychádza aj zo želania zabrániť ďalším sťažnostiam, rozumiem. Želanie vyhnúť sa tomu, aby títo uchádzači prišli o svoje prvé výsledky, však nemôže byť dôvodom na to, aby sa im priznala výhoda v porovnaní s inými uchádzačmi, pričom – ako sa vysvetľuje vyššie – prijaté riešenie má presne tento účinok. Tento záver je ešte presvedčivejší vzhľadom na skutočnosť, že o uchádzačoch nemožno prijateľne povedať, že nadobudli právo na zachovanie ich prvých výsledkov alebo na oslobodenie od opakovania písomných testov, ak by si to okolnosti vyžadovali. Z oznámenia o výberovom konaní takéto právo nevyplýva a nič nenasvedčuje tomu – ani Komisia netvrdí –, že by sa uchádzačom poskytli presné, bezpodmienečné a navzájom súhlasné ubezpečenia, ktoré by mohli viesť k legitímnym očakávaniam,( 21 ) že ich prvé výsledky budú zachované bez ohľadu na možné následné zrušenie výberového konania (alebo jeho fázy) a napriek predmetným výnimočným a nepredvídateľným okolnostiam.( 22 )

49. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že riešenie prijaté výberovou komisiou prekročilo rámec toho, čo bolo nevyhnutné na dosiahnutie cieľa odstránenia nezrovnalostí spôsobených rozsiahlymi technickými problémami počas prvého testovania v rámci písomných testov v záujme obnovy podmienok výberového konania. Prijaté riešenie namiesto toho tieto podmienky v podstate narušilo a vytvorilo novú nerovnosť medzi uchádzačmi, a teda prekročilo rámec toho, čo je za bežných okolností nerozlučne späté s každým výberovým konaním.

53. Ako vyplýva z vyššie uvedenej analýzy (a ako prijímajú samotní odvolatelia), rozdielne zaobchádzanie prameniace z celoplošnej ponuky opakovania testov aspoň v zásade znevýhodnilo tých uchádzačov, ktorí boli závažne dotknutí technickými výpadkami a ktorí teda v skutočnosti nemali inú možnosť ako si písomné testy zopakovať. Všeobecný súd správne podotkol, že uchádzači, ktorým sa síce ponúklo opakovanie testov, no rozhodli sa, že túto možnosť nevyužijú, a ponechajú si prvé výsledky, sa musia posudzovať ako uchádzači, ktorí boli spokojní so svojimi pôvodnými výsledkami, a preto nepatria do kategórie osôb vážne dotknutých výpadkami. Je pravda, že odvolateľ vo veci C‑622/24 P na teoretickej úrovni podotkol, že uchádzači, ktorí mali závažné technické problémy, sa napriek tomu mohli rozhodnúť, že testy opakovať nebudú, napríklad z dôvodu profesionálnych záväzkov. Žiadny z odvolateľov však v skutočnosti neuvádzal, že by to bol jeho prípad.

54. Tí odvolatelia, ktorí sa rozhodli, že sa na druhom testovaní v rámci písomných testov nezúčastnia (pozri bod 11 vyššie), teda podľa môjho názoru nemôžu tvrdiť, že majú osobný záujem na predložení prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.

55. V prípade odvolateľov, ktorí sa na druhom testovaní zúčastnili (konkrétne UJ, UL, UP, UU a UV), je už situácia menej jasná. Komisia tvrdila, že by bolo nemožné s istotou určiť, či všetci uchádzači zúčastnení na druhom testovaní skutočne mali dostatočne závažné technické problémy v prvom testovaní. To, že ich mali, však nemožno vylúčiť. Vzhľadom na túto neistotu zastávam názor, že v prípade pochybností možno postupovať v prospech týchto odvolateľov a možno akceptovať, že majú záujem na predložení tejto časti prvého odvolacieho dôvodu.

a) Hlavné argumenty účastníkov konania

60. Odvolatelia po prvé podotýkajú, že scenár, ktorý bol základom písomného testu v danom odbore, bol uverejnený v auguste 2021, v dôsledku čoho uchádzači zúčastnení na druhom testovaní v novembri 2021 a treťom testovaní v decembri 2021 mali na prípravu výrazne dlhší čas ako uchádzači, ktorí sa zúčastnili iba na prvom testovaní v septembri 2021. Tvrdia, že tento rozdiel v čase na prípravu predstavuje rozdiel v objektívnych podmienkach výberového konania bez ohľadu na zámer výberovej komisie alebo rôzne témy testov. Dospeli preto k záveru, že v rozpore s konštatovaním Všeobecného súdu bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania.

61. Komisia tvrdí, že odvolatelia sa v podstate pokúšajú spochybniť skutkové posúdenie Všeobecného súdu, že uchádzači zúčastnení na neskorších testovaniach nemali v dôsledku dodatočného času na prípravu žiadnu významnú výhodu. Komisia preto uvádza, že táto časť odvolania neotvára právnu otázku a mala by sa zamietnuť ako neprípustná.

62. Subsidiárne v súvislosti s dôvodnosťou Komisia tvrdí, že výkon uchádzačov sa neposudzoval na základe času, ktorý mali na oboznámenie sa so scenárom, ale na základe – ako konštatoval Všeobecný súd – dostatočne rozdielnych tém jednotlivých testov. Z uvedeného podľa názoru Komisie vyplýva, že dĺžka času na prípravu nemala na hodnotenie výkonu uchádzačov žiadny vplyv.

b) Analýza

63. Po prvé, pokiaľ ide o prípustnosť tejto druhej časti, s názorom Komisie, že odvolatelia spochybňujú posúdenie skutkových okolností Všeobecným súdom, nesúhlasím. Odvolatelia uvádzajú nesprávne právne posúdenie v rámci argumentácie Všeobecného súdu v rozsahu, v akom konštatoval, že dodatočný čas na prípravu nemal za následok porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, len na základe toho, že výberová komisia nemala v úmysle tento čas obmedziť. V podstate ide o to, či preukázaná skutková okolnosť spočívajúca v tom, že niektorí uchádzači mali dlhší čas na prípravu, predstavuje rozdiel v objektívnych podmienkach, za ktorých sa konalo výberové konanie, v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, pričom toto určenie je otázkou právnou. Námietke neprípustnosti Komisie preto podľa môjho názoru nemožno vyhovieť.

66. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch konštatoval, že dlhší čas na prípravu pre uchádzačov zúčastnených na neskorších testovaniach nepredstavoval významnú výhodu, pričom tento záver zrejme založil výlučne na absencii zjavného úmyslu výberovej komisie tento čas obmedziť. Tento prístup však podľa môjho názoru ignoruje objektívne dôsledky dodatočného času na prípravu známych materiálov k testu. Práve tieto dôsledky sú však podľa mňa rozhodujúce pri posudzovaní toho, či došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu. So zreteľom na judikatúru uvedenú v predchádzajúcom bode je totiž relevantná otázka, či rozdielny čas na prípravu viedol k tomu, že uchádzači sa na výberovom konaní zúčastňovali za objektívne rozdielnych podmienok – čo je určenie, ktoré závisí od okolností danej veci.

67. Hoci nie každý rozdiel v čase na prípravu možno považovať za podstatný, za konkrétnych okolností prejednávanej veci konštatovaných Všeobecným súdom je daný rozdiel podľa môjho názoru podstatný. Uchádzači zúčastnení na druhom a treťom testovaní mali v porovnaní s prvým testovaním na oboznámenie sa s tým istým vopred uverejneným scenárom dvojnásobok alebo trojnásobok času na prípravu. Tento výrazne dlhší čas na prípravu na rovnaký scenár – nevyhnutne v spojení s istými poznatkami, ako by sa tento scenár mohol použiť, získanými pri prvom testovaní – podľa môjho názoru predstavuje zjavný rozdiel v podmienkach, za ktorých uchádzači zúčastnení na týchto troch testovaniach absolvovali písomný test v danom odbore.

72. Zdá sa mi však, že je potrebné odlíšiť prípad UT. Hoci sa účastníci odvolacieho konania danou otázkou osobitne nezaoberali, z bodu 5 rozsudku UJ a i./Komisia podľa môjho chápania vyplýva, že UT bol z rezervného zoznamu vylúčený, pretože v hodnotiacom centre nezískal požadovaný minimálny počet bodov.

73. V oznámení o výberovom konaní sa v tejto súvislosti zapísanie do rezervného zoznamu jasne spája so splnením dvoch kumulatívnych podmienok, ktorými je: (i) získanie požadovaného minimálneho počtu bodov vo všetkých testoch v hodnotiacom centre a (ii) získanie jedného z najvyšších celkových počtov bodov spomedzi uchádzačov. Je zásadné, že UT nesplnil prvú z týchto podmienok. Skutočnosť, že nebol zapísaný do rezervného zoznamu, teda nebola dôsledkom komparatívneho hodnotenia uchádzačov, pokiaľ ide o najvyšší celkový počet bodov, pri ktorom údajné rozdielne zaobchádzanie mohlo mať vplyv na jeho relatívne umiestnenie, ale dôsledkom nesplnenia požiadavky dosiahnutia stanovenej hranice.

74. Aj keby sa usudzovalo, ako sa konštatovalo vyššie, že odvolací dôvod založený na porušení rovnosti zaobchádzania je dôvodný, a aj keby sa predpokladalo, že bez tohto porušenia mohli iní uchádzači získať nižší počet bodov alebo byť neúspešní, stále by to nezmenilo počet bodov UT, ktorý nedosiahol minimálnu hranicu. Je to tak preto, že nerovnosť uvádzaná v prejednávanej veci sa týka neodôvodnených príležitostí na lepšie výsledky, ktoré sa poskytli iným uchádzačom, a nie nepriaznivého účinku na výsledky samotného UT. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že v prípade UT sa tento odvolací dôvod musí zamietnuť.( 30 )

79. Odvolatelia v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá bola predložená iba vo veci C‑623/24 P, tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 119 až 122 rozsudku UJ a i./Komisia dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože nekonštatoval, že konaním jednotlivých testovaní v rámci písomných testov – najmä tretieho testovania – v rôznych dňoch sa porušila zásada rovnosti zaobchádzania.

a) Hlavné argumenty účastníkov konania

80. Odvolatelia sa na podporu tejto časti svojho odvolania( 32 ) opierajú najmä o rozsudok Prais( 33 ) (a v iných bodoch odvolania aj o rozsudok OJ( 34 )), pričom tvrdia, že podľa týchto rozsudkov si zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby všetci uchádzači absolvovali písomné testy naraz. Na tomto základe uvádzajú, že organizácia písomných testov v troch samostatných dňoch je sama osebe nezlučiteľná so zásadou rovnosti zaobchádzania.

81. Komisia tvrdí, že judikatúra, o ktorú sa odvolatelia opierajú, nie je za okolností prejednávanej veci relevantná. Dodáva, že zásady vyplývajúce z tejto judikatúry boli v každom prípade dodržané, pretože nešlo o konanie testov v rôznych dňoch, ale o opakovanie toho istého testovania v dôsledku technických problémov, pričom každé testovanie sa konalo v jeden deň.

b) Analýza

82. Po prvé treba poznamenať, že rozsudky Prais a OJ sa týkali žiadostí konkrétnych uchádzačov o to, aby boli v rámci výberového konania testovaní v iný deň, a to z osobných dôvodov. Príslušné menovacie orgány tieto žiadosti zamietli, pričom tieto zamietnutia boli v príslušných rozsudkoch potvrdené v podstate na základe toho, že keby sa týmto jednotlivcom umožnilo absolvovať skúšky v iný deň, mohlo by to ohroziť splnenie požiadavky, aby sa testy konali za rovnakých podmienok pre všetkých uchádzačov. Komisia teda správne podotýka, že tieto situácie sa výrazne odlišujú od kontextu, o ktorý ide v tejto veci a v ktorom bola výberová komisia v dôsledku rozsiahlych technických výpadkov nútená prijať nápravné opatrenia.

87. Zásada rovnosti zaobchádzania teda podľa môjho názoru nebola sama osebe porušená len preto, že písomné testy sa konali v troch rôznych dňoch. Obavy spojené s rovnosťou zaobchádzania vznikajú skôr v súvislosti s konkrétnym spôsobom organizácie týchto testovaní, najmä s celoplošným opakovaním testov a s výrazne dlhším časom na prípravu na známy scenár, čo sú otázky, ktoré som už preskúmal v rámci prvých dvoch častí prvého odvolacieho dôvodu. Tretia časť tohto odvolacieho dôvodu je teda podľa môjho názoru sama osebe nedôvodná a treba ju zamietnuť.

B. Druhý odvolací dôvod: nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o zamietnutie piateho žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní

88. Druhý odvolací dôvod odvolateľov sa týka zamietnutia piateho žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní Všeobecným súdom. Tento žalobný dôvod bol v podstate rovnaký v oboch veciach a – ako ďalej vysvetlím nižšie – uvádzal porušenie oznámenia o výberovom konaní, pokiaľ ide o schopnosti, ktoré sa mali hodnotiť u uchádzačov. Všeobecný súd však tento žalobný dôvod v daných dvoch veciach zamietol na rozdielnom základe.

89. Všeobecný súd konkrétne tento žalobný dôvod vo veci UJ a i./Komisia zamietol ako neprípustný, pretože ho odvolatelia predložili vo svojich sťažnostiach podľa článku 90 ods. 2 a ako taký nedodržiaval pravidlo zhody medzi sťažnosťou a žalobou. Vo veci VT/Komisia Všeobecný súd na druhej strane posudzoval dôvodnosť daného žalobného dôvodu a zamietol ho ako nedôvodný.

90. Odvolatelia vo veci C‑623/24 P teda spochybňujú konštatovanie neprípustnosti, zatiaľ čo odvolateľ vo veci C‑622/24 P spochybňuje posúdenie dôvodnosti Všeobecného súdu. Príslušné odvolacie dôvody preskúmam postupne, pričom začnem otázkou prípustnosti (časť 1) a potom sa budem zaoberať údajným pochybením pri vecnom posúdení pôvodného žalobného dôvodu (časť 2).

95. Komisia sa domnieva, že tento druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako neúčinný alebo zjavne nedôvodný, pretože odvolatelia sa podľa jej názoru v podstate snažia vyhnúť svojej povinnosti podať administratívnu sťažnosť v rámci konania pred podaním žaloby, ktoré sa stanovuje v článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 2 služobného poriadku. Komisia ďalej podotýka, že „flexibilný“ prístup uplatnený v rozsudku Mandt bol Všeobecným súdom v pozícii odvolacieho súdu v neskorších veciach výslovne odmietnutý. Napokon tvrdí, že povaha odpovede na sťažnosť, či už výslovná, alebo implicitná, je z hľadiska uplatnenia pravidla zhody irelevantná a že výslovné rozhodnutie bolo v tejto veci v každom prípade vydané pred uplynutím lehoty na podanie žaloby.

b) Analýza

96. Podľa ustálenej judikatúry platí, že pravidlo zhody v sporoch týkajúcich sa verejnej služby Únie pod hrozbou neprípustnosti vyžaduje, aby žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ zahŕňala iba výhrady založené na rovnakom dôvode, z akého sa vychádzalo v predchádzajúcej povinnej sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V žalobe sa tieto výhrady môžu rozvinúť predložením žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré nevyhnutne nie sú v sťažnosti uvedené, ale s ňou úzko súvisia. Toto pravidlo má umožniť urovnanie sporov zmierom prostredníctvom zabezpečenia toho, aby bol menovací orgán v pozícii, v ktorej sa môže dostatočne presne oboznámiť s kritikou namierenou proti spornému aktu.( 37 )

97. Hoci je pravda, že pravidlo zhody nie je výslovne stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku (ani v žiadnych iných uplatniteľných ustanoveniach), nemožno ho preto odmietať ako nepodložený súdny konštrukt. Tieto ustanovenia stanovujú predchádzajúcu administratívnu sťažnosť ako predpoklad podania žaloby na súd, a keby v tejto súvislosti postačovala akákoľvek sťažnosť, hoci aj nesúvisiaca s predmetom alebo dôvodom následnej žaloby, stratili by význam a mohli by sa zneužiť.

101. Tvrdeniu odvolateľov na základe rozsudku Mandt, že na účely predloženia akéhokoľvek žalobného dôvodu týkajúceho sa hmotnoprávnej zákonnosti na Súdnom dvore postačuje len odvolávať sa v sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 na hmotnoprávnu zákonnosť výberového konania alebo sporných rozhodnutí, teda nemožno vyhovieť. Takýto výklad by konanie pred podaním žaloby zbavil jeho funkcie. Ak sa v sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 konkrétna výhrada týkajúca sa sporného aktu ani len nenaznačuje, menovací orgán nemôže dostatočne jasne zistiť obavy dotknutej osoby a akt teda nemôže zmysluplne prehodnotiť, zmeniť alebo zrušiť a ani sa usilovať o urovnanie zmierom.

102. Odvolatelia ďalej tvrdili, že ak v štvormesačnej lehote stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku nedôjde k prijatiu výslovného rozhodnutia, ako sa stalo v ich prípade, práve tento účel urovnania zmierom je zmarený. Za takýchto okolností by sa podľa ich tvrdenia malo pravidlo zhody uplatňovať menej striktne – ak vôbec. S týmto názorom nesúhlasím.

103. Rovnako ako Komisia sa domnievam, že povaha odpovede menovacieho orgánu na sťažnosť, či už implicitná, alebo výslovná, je irelevantná a požiadavky pravidla zhody nijako nemení.( 40 ) Okrem toho sa mi zdá, že argumentácia odvolateľov je chybná, pretože je retrospektívna: z následného implicitného zamietnutia vyvodzujú, že fáza sťažnosti vôbec nebola spôsobilá naplniť svoj účel, a toto konštatovanie potom používajú na účely tvrdenia, že vôbec nebolo potrebné, aby sťažnosť obsahovala sporný dôvod. Obsah sťažnosti však nemožno určiť na základe toho, ako na ňu menovací orgán napokon odpovie. Navyše dokonca ani v prípadoch implicitného zamietnutia nemožno vylúčiť, že keby sa konkrétna výhrada jasne uviedla hneď na začiatku, menovací orgán by možno prijal odlišné stanovisko, napríklad by sťažnosti vyhovel a preskúmal by možnosť urovnania zmierom.

108. Všeobecný súd tento žalobný dôvod zamietol, pričom konštatoval, že odvolateľ sa chybne opiera o časť oznámenia o výberovom konaní opisujúcu úlohy, ktorých plnenie by sa mohlo očakávať od prijatých uchádzačov (ďalej len „časť týkajúca sa úloh“), kde sa iba v prípade administrátorov v platovej triede AD 9 uvádzalo, že sa od nich „môže požadovať… riadenie tímu profesionálov“. Časť oznámenia o výberovom konaní venovaná tomu, ako sa budú uchádzači vyberať (ďalej len „časť týkajúca sa výberu“), naopak stanovovala, že v hodnotiacom centre sa bude hodnotiť osem všeobecných schopností vrátane „vedenia ľudí“ v prípade všetkých uchádzačov, a to bez ohľadu na platovú triedu. Všeobecný súd na základe toho konštatoval, že výberová komisia pri hodnotení schopnosti vedenia ľudí odvolateľa konala v plnom súlade s ustanoveniami oznámenia o výberovom konaní.

a) Hlavné argumenty účastníkov konania

109. Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože sa nedržal znenia oznámenia o výberovom konaní (konkrétne právneho rámca výberového konania), v ktorom sa „riadenie tímu“ ako úloha jasne vyhradzovalo iba pre pozície v platovej triede AD 9, a s týmto pojmom nesprávne zaobchádzal ako s pojmom, ktorý je zameniteľný s pojmom „vedenie ľudí“.

110. Odvolateľ sa opiera o rozsudok Spisto( 41 ) a tvrdí, že povaha úloh, ktoré sa majú plniť po prijatí, predstavuje základné výkladové kritérium oznámenia o výberovom konaní a musí byť teda podkladom hodnotenia uchádzačov. V podstate uvádza, že časť oznámenia týkajúcu sa výberu nebolo možné vykladať oddelene od časti týkajúcej sa úloh, ale mala sa vykladať so zreteľom na ňu.

b) Analýza

114. Po prvé treba objasniť, že formulácia tvrdenia odvolateľa, konkrétne to, že výberová komisia hodnotila jeho schopnosti v oblasti riadenia tímu, je vecne nepresná. Ako sa objasňuje v napadnutom rozsudku (v bodoch 53 a 192), výberová komisia hodnotila schopnosť vedenia ľudí, v prípade ktorej zohľadnila schopnosť „riadiť, rozvíjať a motivovať ľudí v záujme dosahovania výsledkov“. Ako podotkol Všeobecný súd, táto schopnosť predstavovala jednu z ôsmich všeobecných schopností, ktoré sa mali hodnotiť v hodnotiacom centre u všetkých uchádzačov, a to bez ohľadu na platovú triedu, ako sa výslovne stanovuje v časti oznámenia o výberovom konaní týkajúcej sa výberu.

115. Na tomto základe možno chápať, že odvolateľ v podstate tvrdí, že keďže sa od úspešných uchádzačov v platovej triede AD 7 v rámci ich úloh nebude očakávať riadenie tímu, schopnosť vedenia ľudí sa v ich prípade nemala hodnotiť vôbec alebo sa mala hodnotiť na základe iných kritérií ako u uchádzačov v platovej triede AD 9. Obe tieto tvrdenia však vyplývajú zo zásadného nepochopenia pojmu „vedenie ľudí“ ako schopnosti na jednej strane a povahy všeobecných schopností hodnotených v rámci výberových konaní EPSO na druhej strane.

116. V tejto súvislosti možno na úvod poznamenať, že zatiaľ čo „vedenie ľudí“ môže zahŕňať aspekty riadenia iných, nejde o schopnosť vyhradenú osobám na formálnych riadiacich pozíciách. Od jednotlivca sa môže vyžadovať, aby viedol projekt alebo vybavoval spis, pričom napríklad bude musieť koordinovať a usmerňovať kolegov bez toho, aby bol manažérom tímu. Odvolateľ tým, že sa domnieva, že „vedenie ľudí“ môže byť plne relevantné iba v prípade uchádzačov v platovej triede AD 9 ako potenciálnych manažérov tímu, zrejme spája pojmy „riadenie tímu“ a „vedenie ľudí“ do jedného.

121. Vo veci, ktorá viedla k rozsudku Spisto sa uchádzačka vo výberovom konaní EPSO sťažovala, že vo fáze „Talent Screener“ výberová komisia hodnotila – a považovala za nedostatočné – jej skúsenosti v oblasti riadenia tímu aj napriek tomu, že výberové kritériá ani opis úloh, na ktorý tieto kritériá odkazovali, žiadnu relevantnú zmienku o takejto skúsenosti nezahŕňali. Všeobecný súd konštatoval, že výberová komisia zavedením tohto dodatočného kritéria „riadenia tímu“ vo fáze „Talent Screener“ porušila podmienky oznámenia o výberovom konaní.

VII. Dôsledky posúdenia

124. Ako sa konštatovalo v bode 77 vyššie, prvý odvolací dôvod je podľa môjho názoru dôvodný vo vzťahu ku všetkým odvolateľom s výnimkou UT. Napadnuté rozsudky by sa teda mali zrušiť vo vzťahu k odvolateľom VT, UJ, UL, UN, UP, US, UU a UV.

125. V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu, alebo vydať konečný rozsudok vo veci sám, ak to stav konania dovoľuje.

126. Zastávam názor, že v prejednávanej veci stav konania Súdnemu dvoru umožňuje zaujať vo veci konečné stanovisko a konštatovať, že sporné rozhodnutia napadnuté odvolateľmi, vo vzťahu ku ktorým sa vyhovelo prvému odvolaciemu dôvodu, sa musia zrušiť.

VIII. O trovách

127. Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora platí, že ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa na odvolacie konanie uplatňuje na základe jeho článku 184 ods. 1, stanovuje, že účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

– Vo veci C‑623/24 P:

– zrušil rozsudok z 10. júla 2024, UJ a i./Komisia (T‑120/23, EU:T:2024:464), v rozsahu, v akom sa týka UJ, UL, UN, UP, US, UU a UV,

– zamietol odvolanie vo vzťahu k UT,

– zrušil rozhodnutia z 15. júla 2022, ktorými výberová komisia verejného výberového konania EPSO/AD/380/19 po preskúmaní rozhodla o nezapísaní UJ a UL do rezervného zoznamu na účely prijatia administrátorov v platovej triede AD 7 v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo Únie,

– zrušil rozhodnutia z 5. mája 2022, ktorými táto výberová komisia rozhodla o nezapísaní UN, UP, US, UU a UV do rezervného zoznamu,

6 V bodoch 107 až 112 rozsudku VT/Komisia a v bodoch 103 až 109 rozsudku UJ a i./Komisia.

7 Hoci odvolatelia na viacerých miestach v rámci svojej argumentácie uvádzajú tretie testovanie v rámci písomných testov, túto prvú časť prvého odvolacieho dôvodu možno chápať iba v tom zmysle, že sa týka ponúknutia druhého testovania v rámci písomných testov. V napadnutých rozsudkoch (pozri tiež body 10 až 12 vyššie) sa jasne konštatuje, že možnosť zúčastniť sa bola všetkým uchádzačom ponúknutá iba v prípade druhého testovania, zatiaľ čo tretie testovanie sa umožnilo iba ôsmim uchádzačom, ktorí mali technické problémy počas druhého testovania.

8 Pozri napríklad rozsudok z 29. septembra 2009, Aparicio a i./Komisia (F‑20/08, F‑34/08 a F‑75/08, EU:F:2009:132, bod 77).

9 Napríklad preto, že výber tém v teste môže byť výhodnejší pre niektorých uchádzačov, ktorí sa náhodou v danej konkrétnej téme vyznajú; pozri rozsudok z 8. marca 1988, Sergio a i./Komisia (64/86, 71/86 až 73/86 a 78/86, EU:C:1988:119, body 26 až 28).

10 Tamže; pozri tiež rozsudok z 12. marca 2008, Giannini/Komisia (T‑100/04, EU:T:2008:68, bod 133).

11 Komisia uvedené výslovne objasňuje iba vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci C‑622/24 P, ale možno to vyvodiť aj z jej pripomienok vo veci C‑623/24 P.

18 Pozri oddiel 4.1 prílohy III k oznámeniu o výberovom konaní; toto sa v súčasnosti podrobne uvádza aj v politike v oblasti riešenia sťažností týkajúcich sa priebehu testovania, ktorú EPSO uverejnil 24. júna 2024 a ktorá je k dispozícii na: https://eu‑careers.europa.eu/en/epso‑complaint‑resolution‑policy.

19 Išlo aspoň o polovicu uchádzačov, ako podotkol Všeobecný súd v bode 108 svojho rozsudku VT/Komisia.

20 Treba priznať, že takéto riešenie by nebolo ideálne z pohľadu uchádzačov, ktorí by museli testy absolvovať znova napriek tomu, že boli so svojím výkonom počas pôvodného termínu spokojní. Napriek tomu sa za predmetných výnimočných okolností javí ako jediná dostupná možnosť nápravy, ktorá by sama osebe nevytvorila výhodu pre niektorých uchádzačov.

21 Pozri rozsudok z 27. februára 2025, OA/Parlament (C‑32/24 P, EU:C:2025:118, bod 67 a citovaná judikatúra).

22 Pozri v tejto súvislosti nedávny rozsudok SY, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že legitímne očakávania uchádzača neboli dotknuté v situácii, keď v dôsledku kontextu vyššej moci v súvislosti s ochorením COVID‑19 nielenže boli jeho pôvodné výsledky testu zrušené, ale boli nahradené iným druhom testu, ktorý sa v pôvodnom oznámení o výberovom konaní neuvádzal.

23 Pozri napríklad rozsudok SY (bod 126).

30 Pozri analogicky rozsudky z 30. novembra 2005, Vanlangendonck/Komisia (T‑361/03, EU:T:2005:433, bod 33); z 11. decembra 2012, Mata Blanco/Komisia (F‑65/10, EU:F:2012:178, body 38 a 39), a z 23. apríla 2015, BX/Komisia (T‑352/13 P, EU:T:2015:225, bod 27 a nasl.).

31 Pozri rozsudok zo 16. marca 2023, Komisia/Calhau Correia de Paiva (C‑511/21 P, EU:C:2023:208, body 64 a 65).

32 Podotýkam, že zatiaľ čo tretia časť sa zameriava na tretie testovanie v rámci písomných testov, odvolatelia v oboch veciach citovali rozsudok Prais aj na podporu prvých dvoch častí rovnakého odvolacieho dôvodu, a to aj vo vzťahu k druhému testovaniu. V rozsahu, v akom túto argumentáciu možno chápať ako ďalšiu časť prvého odvolacieho dôvodu všetkých odvolateľov, je táto analýza v každom prípade rovnako relevantná.

33 Rozsudok z 27. októbra 1976, Prais/Rada (130/75, ďalej len „rozsudok Prais“, EU:C:1976:142).

34 Rozsudok z 23. februára 2022, OJ/Komisia (T‑709/20, ďalej len „rozsudok OJ“, EU:T:2022:81).

35 V rozsudku Prais v prípade, keby žalobkyňa vopred informovala menovací orgán o tom, že sa v zvolený deň nemôže zúčastniť (pozri bod 17), a v rozsudku OJ, keby boli o tom, že sa žalobca v stanovených dňoch nemôže zúčastniť, predložené náležité dôkazy (bod 50 a nasl).

42 Pozri rozsudok zo 16. februára 2023, Komisia/Taliansko a Španielsko (C‑635/20 P, EU:C:2023:98, bod 66 a citovaná judikatúra).

43 Uvedené platilo do roku 2022, teda aj v prípade predmetného výberového konania. Od roku 2023 sa požadované schopnosti zmenili, ale logika spočívajúca v tom, že sa vyžadujú na všetkých pozíciách a vo všetkých platových triedach, sa uplatňuje naďalej; v tejto súvislosti pozri: https://eu‑careers.europa.eu/en/kick‑start‑epsos‑transformation‑process.

44 Pozri rozsudky Ruske (bod 9) a SY (bod 83 a citovaná judikatúra).