C-629/24

62024CC0629

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 4. septembra 2025 ( 1 )

Vec C-629/24

MH,

Caisse primaire d’assurance maladie (CPAM) de Paris,

DI,

DM,

WT,

Croisière Club SAS,

Hiscox SA,

2.

Návrh bol predložený v kontexte dvoch žalôb týkajúcich sa spoločnej zodpovednosti podaných cestujúcimi proti cestovným spoločnostiam, námornému prepravcovi a poisťovniam v nadväznosti na ujmu na zdraví, ktorú utrpeli počas výletných plavieb, ktoré prevádzkoval daný dopravca a ktoré im ako balík služieb predali dané cestovné spoločnosti. Hlavnou právnou otázkou vyvstávajúcou v oboch veciach je otázka, ktorých z vyššie uvedených aktov práva Únie sa žalobcovia môžu dovolávať na podporu svojich nárokov na náhradu ujmy. Jednotliví účastníci konania sa v závislosti od svojich záujmov opierajú o jeden z týchto právnych aktov a odmietajú uplatniteľnosť toho druhého. Bude preto potrebné preskúmať vzťah medzi uvedenými právnymi aktmi, ako aj to, či sa v prípadoch, keď má výletná plavba po mori znaky balíka cestovných služieb, môžu uplatňovať súbežne.

3.

Uvedené vyvoláva zložité otázky týkajúce sa vymedzenia pôsobnosti týchto dvoch právnych aktov, ktorú doteraz vnútroštátne súdy posudzovali rozdielne, takže si vyžaduje objasnenie zo strany Súdneho dvora. Táto právna otázka má značný praktický význam, pretože režimy zodpovednosti stanovené v predmetných dvoch aktoch práva Únie sledujú rozdielne ciele, podmieňujú nároky splnením rozdielnych podmienok, čiastočne sa vzťahujú na rozdielne druhy náhrady ujmy a v konečnom dôsledku sa teda líšia v rozsahu ochrany, ktorú poskytujú. Výklad týchto aktov práva Únie si vyžaduje osobitnú pozornosť, aby sa zabezpečila komplexná ochrana spotrebiteľa, ako aj koherentnosť a jednotnosť v právnom poriadku Únie.

Francúzske právo

5.

Smernica 90/314 bola do vnútroštátneho práva prebratá prostredníctvom loi n o 92-645 du 13 juillet 1992 (zákon č. 92-645 z 13. júla 1992) ( 6 ), ktorého ustanovenia boli následne kodifikované v Code du tourisme (Zákonník cestovného ruchu). Znenie príslušných článkov tohto zákonníka bolo stanovené v loi n o 2009-888 du 22 juillet 2009 (zákon č. 2009-888 z 22. júla 2009) ( 7 ). Tieto články znejú takto:

–

Článok L. 211-1:

„I. Táto kapitola sa uplatňuje na fyzické alebo právnické osoby, ktoré bez ohľadu na spôsob svojho odmeňovania vykonávajú činnosti spočívajúce v organizovaní alebo predaji nasledujúcich služieb, alebo k takýmto činnostiam prispievajú:

Článok L. 211-2:

„Balík služieb je plnenie:

1. ktoré je výsledkom vopred zabezpečenej kombinácie aspoň dvoch služieb v oblasti dopravy, ubytovania, resp. iných turistických služieb, ktoré nie sú v podriadenom vzťahu k doprave alebo ubytovaniu a považujú sa za významnú časť balíka služieb;

2. presahujúce dvadsaťštyri hodín alebo obsahujúce ubytovanie cez noc;

3. predávané alebo ponúkané na predaj za konečnú cenu.“

–

7.

DI 30. marca 2016 spadla a zlomila si hlavicu ľavej ramennej kosti po tom, ako do nej narazila bližšie neurčená osoba, keď sa snažila nabrať si jedlo z bufetu na palube lode, ktorá stále kotvila v prístave v Marseille. DI a DM sa v dôsledku uvedeného na výletnej plavbe nezúčastnili a podali žalobu o náhradu škody proti spoločnostiam Costa Crociere a Croisière Club. Do konania dobrovoľne vstúpila Hiscox Insurance Company Ltd (ďalej len „Hiscox“), poisťovateľ spoločnosti Croisière Club.

8.

Tribunal judiciare de Nanterre (súd v Nanterre, Francúzsko) 22. októbra 2020 rozhodol, že Costa Crociere aj Croisière Club sú za vzniknutú ujmu zodpovedné, a uložil týmto spoločnostiam spoločne so spoločnosťou Hiscox povinnosť vyplatiť DI a DM náhradu v rôznej výške. Costa Crociere, Croisière Club a Hiscox sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali.

9.

Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko) v rozhodnutí zo 14. februára 2023, uplatňujúc článok L. 211-1 a nasl. Zákonníka cestovného ruchu, ktorým sa preberá smernica 90/314, uložil spoločnostiam Costa Crociere a Croisière Club povinnosť nahradiť DI a DM vzniknutú ujmu. Tento súd na rovnakom základe uložil spoločnosti Hiscox povinnosť prevziať ručenie spoločnosti Croisière Club vo vzťahu k rozsudkom vydaným proti nej a spoločnosti Costa Crociere uložil povinnosť prevziať ručenie spoločností Croisière Club a Hiscox vo vzťahu k rozsudkom vydaným proti nim.

13.

Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvej inštancie Paríž, Francúzsko) rozsudkom z 24. októbra 2019 rozhodol, že Blue Passion a Costa Crociere za ujmu, ktorú utrpela MH v dôsledku svojho pádu, zodpovedajú v rozsahu 20 %. Tento súd konštatoval, že čiastočne zodpovedná je MH, pretože si nezasvietila. Spoločnostiam Blue Passion a Costa Crociere spoločne so spoločnosťou Hiscox uložil povinnosť poskytnúť MH náhradu ujmy vo výške 2041,53 eura podľa článku L. 211-2 a nasl. Zákonníka cestovného ruchu.

14.

Blue Passion 22. septembra 2020 vstúpila do súdnej likvidácie.

15.

18.

Na jednej strane sa uvádza, že zodpovednosť organizátorov výletných plavieb po mori predávaných ako balíky výletných služieb patrí do rámca režimu zodpovednosti stanoveného smernicou 90/314. Nariadenie č. 392/2009 totiž nestanovuje žiadnu výnimku z režimu objektívnej zodpovednosti organizátora alebo maloobchodníka zavedeného danou smernicou, čím sa zabezpečuje lepšia ochrana spotrebiteľa. Nariadenie č. 392/2009 sa navyše uplatňuje iba na zmluvy týkajúce sa výlučne námornej osobnej prepravy, pričom odkaz na smernicu 90/314 v článku 7 daného nariadenia sa obmedzuje na povinnosť organizátora poskytnúť cestujúcim informácie a netýka sa režimu zodpovednosti vyplývajúceho z tejto smernice.

19.

Na druhej strane sa podľa vnútroštátneho súdu tvrdí, že zodpovednosť organizátorov výletných plavieb predávaných ako balík služieb patrí do rámca režimu zodpovednosti podľa nariadenia č. 392/2009, pretože podľa článku 14 Aténskeho dohovoru, na ktorý odkazuje článok 3 daného nariadenia, možno žalobu o náhradu škody voči prepravcovi alebo vykonávajúcemu prepravcovi v prípade smrti alebo ujmy na zdraví cestujúceho alebo v prípade straty alebo poškodenia batožiny podať len v súlade s týmto dohovorom. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia navyše výletné plavby z jeho pôsobnosti nevylučuje. Na smernicu 90/314 okrem toho odkazuje článok 7 daného nariadenia.

20.

Vnútroštátny súd navyše vysvetľuje, že podľa niektorých autorov by sa malo rozlišovať v závislosti od toho, či sa nehoda cestujúceho počas výletnej plavby týka samotnej činnosti prepravy, pričom v takom prípade patrí zodpovednosť dopravcu do pôsobnosti aténskeho dohovoru, alebo služby cestovného ruchu poskytovanej v súvislosti s danou prepravou, pričom v takom prípade sa uplatňuje smernica 90/314.

IV. Konanie na Súdnom dvore

22.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 15. mája 2024 bol kancelárii Súdneho dvora doručený 25. septembra 2024.

23.

V lehote stanovenej článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie písomné pripomienky predložili DM a WT vo svojom postavení dedičov DJ, MH, Costa Crociere, Croisière Club a jej poisťovateľ Hiscox, Hiscox v postavení poisťovateľa spoločnosti Blue Passion v súdnej likvidácii, francúzska vláda a Európska komisia.

24.

26.

Právo Únie túto skutočnosť uznáva vo vymedzení pojmu „výletná plavba“ v článku 3 nariadenia č. 1177/2010, podľa ktorého je to „služba prepravy po mori alebo vnútrozemských vodných cestách, ktorá sa prevádzkuje výlučne na výletné alebo rekreačné účely, je doplnená ubytovaním a inými zariadeniami, pričom cestujúci strávi na lodi viac ako dve noci“. V dôsledku toho môžu niektoré aspekty zmluvy uzavretej cestujúcim patriť do pôsobnosti viacerých rôznych aktov práva Únie. V prípade neposkytnutia alebo nesprávneho poskytnutia dohodnutej služby môžu vzniknúť zložité otázky týkajúce sa vymedzenia pôsobnosti týchto aktov.

27.

V prejednávaných veciach, ktoré sa týkajú ujmy na zdraví utrpenej dvomi cestujúcimi v priebehu výletných plavieb v rokoch 2016 a 2017, vzniká otázka, ako vymedziť pôsobnosť dvoch relevantných aktov práva Únie, konkrétne smernice 90/314 a nariadenia č. 392/2009. Ako vysvetlím podrobnejšie, každý z týchto právnych nástrojov stanovuje samostatný režim zodpovednosti – v prvom prípade zodpovednosti organizátora, v druhom zodpovednosti dopravcu. Keďže nariadením č. 392/2009 sa do právneho poriadku Únie v plnej miere začleňuje aténsky dohovor, pôvod a účel tohto dohovoru majú pre túto analýzu značný význam. Relevantný je aj londýnsky protokol ( 9 ), ktorým sa zmenil aténsky dohovor a ku ktorému Únia pristúpila. Treba však poznamenať, že smernica 2015/2302, ktorá medzičasom nahradila smernicu 90/314, sa na prejednávané veci neuplatňuje ratione temporis, pretože sa začala uplatňovať až 1. júla 2018.

28.

30.

V rámci režimu zodpovednosti zavedeného aténskym dohovorom sa stanovuje, že dopravca zodpovedá za ujmu v prípade smrti alebo ujmy na zdraví cestujúceho, ktorá nebola spôsobená mimoriadnou udalosťou lode, ak možno udalosť, ktorá zapríčinila ujmu, pripísať zavineniu alebo nedbanlivosti dopravcu, pričom dôkazné bremeno týkajúce sa zavinenia alebo nedbanlivosti znáša osoba, ktorá si uplatňuje nárok. ( 13 )

31.

Článok 14 Aténskeho dohovoru objasňuje, že za okolností uvedených vyššie možno žalobu o náhradu škody podať iba na základe daného dohovoru. Možno teda vyvodiť, že nariadenie č. 392/2009 predstavuje osobitný právny základ nárokov voči prepravcovi v prípade smrti alebo ujmy na zdraví v rámci námornej prepravy.

32.

V tomto kontexte by sa malo spomenúť devätnáste odôvodnenie nariadenia č. 392/2009, kde sa uvádza, že cieľom tohto nariadenia je vytvorenie jednotných pravidiel („jednotného súboru pravidiel“) ( 14 ) na úrovni Únie upravujúcich práva prepravcov v preprave po mori, ako aj práva cestujúcich v prípade nehody, pretože tento cieľ nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov. Uvedené podporuje môj názor, že nariadenie č. 392/2009 predstavuje právny rámec upravujúci jasne vymedzený predmet s vylúčením všetkých potenciálne protichodných pravidiel, pokiaľ ide o oblasť prepravy cestujúcich po mori. ( 15 )

36.

Vzhľadom na uvedené úvahy a na skutočnosť, že výletná plavba zahŕňa predovšetkým – hoci nie výlučne – prepravu cestujúcich po mori, je primerané domnievať sa, že akákoľvek ujma na zdraví, ktorú cestujúci utrpeli v dôsledku nehôd, ku ktorým došlo v priebehu ich prepravy na palube lode, môže patriť do pôsobnosti nariadenia č. 392/2009. Na ujmu na zdraví, ku ktorej dôjde, keď sa cestujúci nenachádza na palube lode, sa naopak dané nariadenie nevzťahuje.

37.

Potom vzniká otázka, či sa za týchto okolností môže uplatňovať aj smernica 90/314. Keby to tak bolo, znamenalo by to, že v niektorých prípadoch by sa ich pôsobnosť prekrývala. Článok 7 nariadenia č. 392/2009 poskytuje v súvislosti s odpoveďou na túto otázku isté náznaky. Podľa tohto ustanovenia platí, že bez toho, aby boli dotknuté povinnosti cestovných kancelárií ustanovené v smernici Rady 90/314, dopravca a/alebo vykonávajúci dopravca zabezpečia, aby sa cestujúcim v čase odchodu poskytli príslušné a zrozumiteľné informácie o ich právach podľa tohto nariadenia.

38.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že normotvorca Únie si pri prijímaní nariadenia č. 392/2009 plne uvedomoval možnosť, že námorná preprava by mohla byť súčasťou balíka cestovných služieb upraveného smernicou 90/314. Toto ustanovenie takisto demonštruje, že práva priznané na základe nariadenia č. 392/2009, najmä v rámci režimu zodpovednosti námorných prepravcov vo vzťahu k cestujúcim, ktorý sa zavádza týmto nariadením, sa týmto cestujúcim musia oznámiť a že tieto práva sa teda môžu uplatňovať aj v kontexte balíka cestovných služieb.

42.

Prípadné nároky cestujúceho preto smerujú proti rôznym osobám, konkrétne proti prepravcovi a/alebo organizátorovi. Môže ísť o rovnaký hospodársky subjekt alebo o rozdielne hospodárske subjekty. Vzhľadom na rozdielne funkcie, ktoré tieto osoby plnia pri realizácii výletnej plavby, je primerané predpokladať, že každá z nich môže byť braná na zodpovednosť výlučne za porušenie svojich vlastných záväzkov voči cestujúcemu.

43.

Dopravca teda zvyčajne nesie zodpovednosť za ujmu na zdraví utrpenú na palube lode, pričom podmienky založenia takejto zodpovednosti sa líšia v závislosti od toho, či relevantná ujma vyplývala z „mimoriadnej udalosti lode“ v zmysle Aténskeho dohovoru alebo nie. Organizátor naopak zodpovedá za zabezpečenie riadneho plnenia zmluvy o balíku cestovných služieb a je teda zodpovedný aj za nedostatky, ktoré možno pripísať konaniu dopravcu. Ako navyše vyplýva z vymedzenia pojmu „balík služieb“ v článku 2 bode 1 smernice 90/314, „doprava“ sa vo všeobecnosti považuje za jednu z jeho neoddeliteľných súčastí.

44.

V tomto kontexte za zmienku stojí, že článok 4 ods. 1 písm. b) smernice 90/314 ukladá organizátorovi osobitnú povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi pred začatím cesty určité informácie vrátane časov a miest prechodných zastávok a dopravných spojení, ako aj detailných informácií o ubytovaní cestujúceho, napr. kajute alebo lôžku na lodi. Inak povedané, do pôsobnosti smernice 90/314 do istej miery patrí aj preprava cestujúcich po mori.

48.

Okrem toho treba uviesť článok 14 ods. 5 smernice 2015/2302, ktorý stanovuje, že právo na náhradu podľa tejto smernice nemá vplyv na práva cestujúcich podľa nariadenia č. 392/2009, no s obmedzením, na základe ktorého sa majú náhrady priznané podľa tejto smernice a náhrady priznané podľa tohto nariadenia od seba odpočítať, aby sa predišlo príliš veľkej náhrade. Toto ustanovenie podporuje moje konštatovanie, že tieto dva režimy zodpovednosti sú navzájom prepojené. Sú vytvorené tak, aby existovali popri sebe a aby boli v zásade cestujúcim dostupné súčasne, čím sa zabezpečuje komplexná ochrana cestujúcich bez toho, aby boli obmedzení na jediný spôsob nápravy. Táto súbežná uplatniteľnosť je však normotvorcom Únie výslovne obmedzená, aby sa predišlo tomu, že cestujúci za rovnakú udalosť dostane príliš veľkú náhradu od viacerých zodpovedných osôb.

2. Paralely s oblasťou leteckej osobnej prepravy

49.

Tento všeobecný prehľad teraz doplním krátkym exkurzom do režimu zodpovednosti uplatniteľného na leteckú prepravu cestujúcich, z ktorého možno vyvodiť právne závery relevantné pre túto analýzu, pretože normotvorca Únie aj Súdny dvor poskytli isté objasnenia v súvislosti s vecnou pôsobnosťou uplatniteľných pravidiel.

50.

53.

Uvedené rozsudky demonštrujú, že v oblasti leteckej osobnej prepravy je súbežné uplatňovanie dvoch rozdielnych režimov zodpovednosti prípustné, pokiaľ slúži na zabezpečenie komplexnej ochrany cestujúcich. Keďže však tieto režimy fungujú prostredníctvom rozdielnych právnych mechanizmov a sú zamerané na rozdielne kategórie zodpovedných osôb, relevantné nástroje práva Únie obsahujú špecifické ustanovenia, ktoré vymedzujú ich pôsobnosť. ( 24 ) Vzhľadom na neexistenciu podrobných ustanovení týkajúcich sa prepravy cestujúcich po mori, o ktorú ide v prejednávaných veciach, v spojení so skutočnosťou, že Súdny dvor sa zatiaľ vymedzením vecnej pôsobnosti týchto pravidiel vo vzťahu k pravidlám týkajúcim sa balíka cestovných služieb nezaoberal, je potrebné objasnenie prostredníctvom výkladových prostriedkov. Tejto otázke sa budem venovať v ďalšej časti.

C.

Potreba koherentného výkladu pravidiel upravujúcich prepravu cestujúcich po mori zameraného na záujem

54.

Fakt, že tieto dva režimy zodpovednosti sa môžu uplatňovať súbežne, by nemal zastierať skutočnosť, že prvok prepravy v rámci zmlúv o výletných plavbách predstavuje len pomerne malú časť celkového balíka služieb ponúkaného organizátorom, zatiaľ čo iné služby, ako sú služby v oblasti zábavy, ubytovania a stravovania, očividne prevládajú. Uvedené takisto odzrkadľuje dopyt spotrebiteľov: cestujúci na výletných plavbách sa zvyčajne chcú zabávať a pritom objavovať nové regióny sveta. Keby mali na druhej strane záujem hlavne o prepravu, jednoznačne by existovali rýchlejšie a nákladovo efektívnejšie alternatívy než výletné plavby. Pôsobnosť smernice 90/314 je teda v praxi výrazne širšia než pôsobnosť nariadenia č. 392/2009, ktorá sa obmedzuje na otázky zodpovednosti za ujmu na zdraví alebo smrť cestujúcich počas prepravy.

Tieto aspekty by sa podľa môjho názoru mali zohľadniť pri určovaní, ktorý nástroj práva Únie sa v skutočnosti uplatňuje. Otázky týkajúce sa stanovenia hranice medzi pôsobnosťou nariadenia č. 392/2009 a smernice 90/314 pravdepodobne vzniknú najmä v prípadoch, keď nesplnenie povinnosti vedie k ujme na zdraví cestujúceho – či už k takejto ujme na zdraví dôjde v kontexte samotnej prepravy, alebo v súvislosti s inými službami. Pri určovaní hraníc pôsobnosti týchto aktov práva Únie by sa malo na jednej strane pamätať na to, že smernica 90/314 obsahuje ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa veľmi priaznivé. ( 26 ) Ustanovenia smernice 90/314 by sa teda v záujme spotrebiteľa mali uplatňovať čo najširšie. Nariadenie č. 392/2009 na druhej strane nemožno zbavovať jeho zamýšľaného účelu. Malo by sa naopak uplatňovať v súlade so svojím pôvodným cieľom, t. j. cieľom zabezpečiť náhradu v prípade ujmy na zdraví, ktorá je úzko prepojená s činnosťou prepravy . ( 27 )

58.

60.

Rovnako nesúhlasím s tvrdením tých účastníkov konania, ktorí sa zasadzujú za výlučné uplatňovanie smernice 90/314 s úplným vylúčením ustanovení nariadenia č. 392/2009. Pri tomto výklade sa podľa môjho názoru nezohľadňuje skutočnosť, že – ako vidno zo systematického výkladu – zámerom normotvorcu Únie očividne bolo zachovať úplnú uplatniteľnosť nariadenia č. 392/2009 bez ohľadu na vývoj právnej úpravy v oblasti ochrany spotrebiteľa. Tento právny nástroj si teda zachováva svoj význam, najmä v súvislosti so zodpovednosťou dopravcu za ujmu na zdraví pripísateľnú činnosti prepravy.

61.

Tento výklad takisto slúži záujmom spotrebiteľa, pretože nemožno vylúčiť, že môžu nastať isté okolnosti, ktoré sa nedajú len tak ľahko kvalifikovať ako porušenie zmluvy zo strany cestovnej kancelárie, ale vyplývajú skôr z podmienok týkajúcich sa prevádzky plavidla a patria teda do oblasti zodpovednosti dopravcu. Nemožno teda vylúčiť, že spotrebiteľ by sa za takých okolností mohol ocitnúť v ťažkej situácii, keď by musel preukazovať, že podmienky na konštatovanie zodpovednosti cestovnej kancelárie sú splnené. Pre cestujúceho by naopak pravdepodobne bolo oveľa jednoduchšie uplatňovať si nárok voči prepravcovi v rámci nariadenia č. 392/2009.

62.

Nariadenie č. 392/2009 a smernica 90/314 by sa preto mali vnímať ako predpisy spôsobilé existovať popri sebe a uplatňovať sa súbežne v prípadoch, keď je to primerané a kontextovo odôvodnené . Tento výklad je podľa môjho názoru náležitý v záujme toho, aby sa cestujúcemu zaručila čo najširšia a najkomplexnejšia ochrana podľa práva.

1. Kritériá na uplatnenie nariadenia č. 392/2009

65.

Pokiaľ ide o kritériá, ktoré v prípade, že sú splnené, znamenajú uplatniteľnosť nariadenia č. 392/2009, treba podotknúť, že – ako sa už konštatovalo – do pôsobnosti tohto nariadenia patrí každá ujma na zdraví, ktorú cestujúci utrpeli v dôsledku nehôd počas prepravy na palube lode. Na ujmu na zdraví, ktorú cestujúci utrpí v prístavnom termináli, na nábreží alebo v inom prístavnom objekte, sa naopak toto nariadenie nevzťahuje. ( 30 ) Z toho logicky vyplýva, že cestujúci si nebude môcť uplatňovať žiadne nároky na náhradu ujmy podľa tohto nariadenia, ak utrpí ujmu na zdraví napríklad počas výletu na pevninu. ( 31 )

66.

69.

V záujme lepšej ilustrácie týchto úvah môže byť užitočné uviesť niekoľko príkladov udalostí spojených s prepravou cestujúcich po mori, ktoré môžu viesť k ujme na zdraví. Takéto udalosti zahŕňajú: pošmyknutie, zakopnutie a pády na palube lode (v dôsledku mokrého alebo nerovného povrchu paluby, slabého osvetlenia na schodisku alebo uvoľnenej podlahy); nehody spôsobené pádom predmetov (napríklad nezaistenej batožiny alebo vybavenia, ktoré spadnú v kajutách či verejných priestoroch); nehody, ku ktorým dôjde pri naloďovaní alebo vyloďovaní (ako sú nehody na nástupných mostíkoch, schodoch alebo v zóne naloďovania); nehody spôsobené pokazenými alebo zle udržiavanými zariadeniami (napríklad chybnými výťahmi či dverami); nehody v dôsledku nedostatočne udržiavaného vodného záchranného výstroja (ako sú záchranné člny, záchranné vesty, záchranné siete a naloďovacie rebríky); nehody spôsobené nedbanlivosťou posádky (keď dopravca nezaistil primeranú bezpečnosť alebo dohľad). ( 32 )

2. Kritériá na uplatnenie smernice 90/314

70.

Ako som už podotkol, voľnočasové aktivity, ktoré neprebiehajú na palube plavidla, ako sú výlety na pevninu, očividne do pôsobnosti nariadenia č. 392/2009 nepatria. ( 33 ) Tieto aktivity však môžu patriť do pôsobnosti smernice 90/314, ak sú súčasťou dohodnutého balíka služieb. Cestujúci sa teda v príslušných prípadoch môže odvolávať na nesplnenie povinnosti organizátora výletnej plavby.

71.

74.

Právnym dôsledkom uvedeného je, že podstatná časť služieb, ktoré zvyčajne zahŕňa výletná plavba, vrátane ubytovania a využívania rekreačných zariadení (napr. bazény, sauny, kúpeľné zariadenia či telocvične) nepatrí do pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa prepravy cestujúcich po mori a vzťahuje sa na ňu právny režim uplatniteľný na cestovné služby. Okrem toho treba poznamenať, že vyššie uvedené odôvodnenie 17 smernice 2015/2302 objasňuje, že služby, ktoré sú prirodzenou súčasťou inej cestovnej služby (napríklad poskytovanie stravy, nápojov a upratovania v rámci ubytovania), by sa nemali považovať za samostatné cestovné služby.

75.

Z uvedených úvah vyplýva, že z právneho hľadiska je jedno, či cestujúci utrpí ujmu na zdraví v rámci oddychu vo svojej kajute alebo pri stolovaní v lodnej reštaurácii, pretože v súlade s dôvodmi, o ktoré sa opierala právna úprava Únie, k obom udalostiam došlo počas „ubytovania“ cestujúceho. V dôsledku špecifických charakteristík výletných plavieb prvok prepravy takmer úplne ustupuje do úzadia, takže otázka potenciálnej uplatniteľnosti nariadenia č. 392/2009 už v podstate nevzniká. Cestujúci, ktorý utrpel ujmu na zdraví, si teda vo všeobecnosti môže uplatňovať nárok na základe ustanovení upravujúcich balík cestovných služieb s výnimkou prípadu, keď bola dotknutá ujma na zdraví spôsobená udalosťou, ktorá je jasne spojená s prepravou cestujúcich po mori.

76.

Skutočnosť, že na prejednávané veci je uplatniteľná iba smernica 90/314 a nie smernica 2015/2302, ktorá ju nahradila, navrhovanému výkladu nebráni, pretože novšia smernica poskytuje len výkladové usmernenie k spôsobu, akým normotvorca Únie zamýšľal skonštruovať právnu ochranu cestujúcich na výletných plavbách v rámci právneho poriadku Únie. Normotvorca nerozšíril pôsobnosť pravidiel týkajúcich sa balíka cestovných služieb, ale rozhodol sa presnejšie vymedziť podmienky ich uplatnenia, čím sa snažil odstrániť výkladovú neistotu a chrániť spotrebiteľov pred právnymi sivými zónami.

E.

Výkladové usmernenie pre vnútroštátny súd

80.

Pokiaľ ide o okolnosti vo veci samej, treba pamätať na skutočnosť, že článok 267 ZFEÚ nedáva Súdnemu dvoru právomoc uplatniť ustanovenia práva Únie na konkrétne prípady, ale iba vyjadriť sa k výkladu Zmlúv a aktov inštitúcií Únie. Súdny dvor však môže v rámci súdnej spolupráce stanovenej v tomto článku na základe okolností uvedených v spise podať vnútroštátnemu súdu výklad práva Únie, ktorý mu môže byť užitočný pri posudzovaní uplatniteľnosti právneho aktu Únie. ( 36 ) Inak povedané, Súdny dvor má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu usmernenie k výkladu potrebné na to, aby po posúdení všetkých relevantných skutkových okolností mohol určiť, či sa na prejednávanú vec uplatňuje nariadenie č. 392/2009 alebo smernica 90/314.

81.

V tejto súvislosti treba podotknúť, že MH a DI utrpeli ujmu na zdraví na palube lode a nie počas výletu na breh. Táto ujma na zdraví nebola dôsledkom „mimoriadnej udalosti lode“ v zmysle článku 3 ods. 5 Aténskeho dohovoru a nič nenasvedčuje tomu, že by došlo k naplneniu nejakého rizika zvyčajne spojeného s prepravou cestujúcich po mori. ( 37 ) Uplatnenie nariadenia č. 392/2009 sa teda v zásade musí vylúčiť.

F.

Predbežný záver

85.

Vo vyššie uvedenej analýze bol vzťah medzi režimami zodpovednosti stanovenými v nariadení č. 392/2009 a smernici 90/314 objasnený prostredníctvom právneho výkladu, čo umožnilo vymedziť ich pôsobnosti. Osobitný dôraz sa kládol na zachovanie jednotnosti a koherentnosti právneho poriadku Únie aj napriek vývoju, ktorým si prešiel v posledných desaťročiach. ( 38 ) Súdny dvor je poverený úlohou zabezpečovať koherentný a jednotný výklad práva Únie spôsobom, ktorý zachováva zásady právnej istoty a účinne zaisťuje ochranu spotrebiteľa. ( 39 )

86.

Na základe tejto analýzy by sa na prejudiciálne otázky podľa môjho názoru malo odpovedať, že článok 2, článok 3 ods. 1 a článok 7 prvý odsek nariadenia č. 392/2009, ako aj príloha I k tomuto nariadeniu sa majú vykladať v tom zmysle, že zodpovednosť námorného dopravcu, poskytovateľa výletnej plavby, ktorá má znaky balíka služieb v zmysle smernice 90/314, upravujú len v rozsahu, v akom ide o ujmu na zdraví, ktorú cestujúci utrpel v dôsledku námornej prepravy. Ujma na zdraví, ktorá vznikne v kontexte služieb zvyčajne zahrnutých do balíka výletnej plavby, ako je ubytovanie a stravovanie, naopak patrí do vecnej pôsobnosti smernice 90/314.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 131, 2009, s. 24 .

( 3 ) Ú. v. ES L 158, 1990, s. 59 ; Mim. vyd. 13/010, s. 132.

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 24. novembra 2010 o právach cestujúcich v námornej a vnútrozemskej vodnej doprave, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 2006/2004 ( Ú. v. EÚ L 334, 2010, s. 1 ).

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS ( Ú. v. EÚ L 326, 2015, s. 1 ).

( 6 ) Loi fixant les conditions d’exercice des activités relatives à l’organisation et à la vente de voyages ou de séjours (zákon, ktorým sa ustanovujú podmienky vykonávania činností súvisiacich s organizovaním a predajom ciest alebo pobytov) (JORF zo 14. júla 1992, text č. 160).

( 7 ) Loi de développement et de modernisation des services touristiques (zákon o rozvoji a modernizácii služieb cestovného ruchu) (JORF z 24. júla 2009, text č. 169).

( 12 ) Podľa ustálenej judikatúry platí, že medzinárodné dohody uzatvorené Úniou podľa ustanovení Zmlúv predstavujú, pokiaľ ide o Úniu, akty jej inštitúcií. Ako také sú tieto dohody odo dňa nadobudnutia platnosti neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Podľa článku 216 ods. 2 ZFEÚ platí, že „dohody uzavreté [Európskou ú]niou sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty“. Z článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a z článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ navyše vyplýva, že Súdny dvor má v rámci prejudiciálneho konania právomoc bez výnimky rozhodovať o výklade a platnosti aktov prijatých inštitúciami Únie, čo zahŕňa aj medzinárodné dohody uzavreté Úniou [pozri rozsudky z 30. apríla 1974, Haegeman ( 181/73 , EU:C:1974:41 , body 5 a 6 ); z 30. mája 2006, Komisia/Írsko ( C-459/03 , EU:C:2006:345 , bod 82 ), a z 22. novembra 2017, Aebtri ( C-224/16 , EU:C:2017:880 , bod 50 )]. Ak je teda výslovnou súčasťou nariadenia alebo prílohou k nariadeniu medzinárodná dohoda, jej ustanovenia sa musia považovať za priamo uplatniteľné právo Únie.

( 13 ) Pozri v tomto zmysle článok 3 Aténskeho dohovoru. Pozri tiež DELEBECQUE, P.: Droit maritime . 14. vydanie, Paris:Dalloz, 2020, s. 690.

( 14 ) Pozri dánske („et fælles sæt regler“), holandské („een uniforme regeling“), francúzske („un ensemble unique de règles“), nemecké („einheitliche Regeln“), írske („sraith amháin rialacha“), talianske („un'unica serie di norme“), litovské („bendrą taisyklių… rinkinį“), poľské („jednolitego zbioru zasad“), rumunské („unui set unic de norme“) a španielske („un conjunto único de normas“) znenie.

( 18 ) V publikácii RAMMING, K.: Die Haftung des Reiseveranstalters für Personen- und Gepäckschäden bei Schiffsbeförderungen. In: Recht der Transportwirtschaft , 2017, č. 9, s. 322 a 347, autor uvádza, že môže dochádzať k prekrývaniu právnej úpravy v oblasti balíka cestovných služieb na jednej strane a právnej úpravy v oblasti osobnej prepravy na druhej strane. Autor napriek tomu podotýka, že podmienky zodpovednosti sa líšia a musia sa skúmať samostatne.

( 19 ) V publikácii BOKAREVA, O.: Claims for personal injuries by cruise ship passengers under international and EU regimes. In: Codification of Maritime Law – Challenges, Possibilities and Experience . 1. edícia, London:Informa Law, Routledge, 2019, s. 201, sa uvádza, že v zásade by malo byť uplatniteľné nariadenie č. 392/2009 aj smernica 90/314, pretože výletná plavba nezahŕňa len prepravné služby, ale aj ďalšie prvky, ako je ubytovanie, strava a voľnočasové aktivity. Tieto dva existujúce režimy podľa názoru autorky vytvárajú situáciu, v ktorej pre osobu, ktorá si uplatňuje nárok, alebo jej právnika nie je jednoduché vopred posúdiť, ktorý režim sa uplatňuje, pretože to môže do značnej miery závisieť od zvoleného súdu.

( 20 ) Rozsudok z 2. septembra 2021 ( C-570/19 , EU:C:2021:664 , bod 158 ).

( 21 ) Rozsudok z 26. marca 2020 ( C-215/18 , EU:C:2020:235 , bod 35 ; ďalej len „rozsudok Primera Air Scandinavia“).

( 22 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 ( Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 07/008, s. 10).

( 27 ) Pozri v tejto súvislosti LE TOURNEAU, P., BLOCH, C.: Contrat de transport. In: Répertoire de droit civil . Paris:Dalloz, 2021, s. 36, bod 222.

( 28 ) Pozri bod 32 vyššie.

( 29 ) V publikácii TONNER, K.: Die Kreuzfahrt als Pauschalreise, die Haftung nach dem Athener Übereinkommen 2002 und die Fahrgastrechte im Schiffsverkehr. In: ReiseRecht aktuell , roč. 21, č. 5, De Gruyter Brill, 2013, s. 212, autor uvádza, že hoci mnohé akty uplatniteľné na výletné plavby cestujúcim ponúkajú primeranú právnu ochranu, táto výhoda sa spája so značnou zložitosťou. Dobre koordinované nie sú najmä pravidlá týkajúce sa balíka cestovných služieb a prepravy cestujúcich po mori.

( 30 ) Pozri bod 36 vyššie.

( 31 ) Pozri v tejto súvislosti BOKAREVA, O.: Claims for personal injuries by cruise ship passengers under international and EU regimes. In: Codification of Maritime Law – Challenges, Possibilities and Experience . 1. vydanie, London:Informa Law, Routledge, 2019, s. 203.

( 32 ) Nemožno vylúčiť, že udalosti vedúce k ujme na zdraví budú za istých okolností patriť do „sivej zóny“, pretože k nim dôjde na palube výletnej lode v súvislosti so službami poskytovanými v rámci balíka cestovných služieb. Kvalifikácia takýchto udalostí sa teda v praxi nemusí vždy ukázať ako priamočiara. Na ilustráciu si možno predstaviť nasledovné situácie: otrava jedlom alebo alergické reakcie (keď loď nespĺňa normy v oblasti hygieny alebo bezpečnosti potravín); zanedbanie zdravotnej starostlivosti zo strany zdravotníckeho personálu na palube lode (nesprávna liečba alebo diagnóza, ktorá vedie k ujme na zdraví); nehody počas rekreačných aktivít na palube lode. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v súlade s prístupom prezentovaným v týchto návrhoch by tieto scenáre v záujme spotrebiteľa mali patriť do vecnej pôsobnosti smernice 90/314 (pozri body 78 a 79 nižšie).

( ) Ide o funkciu, ktorú Súdny dvor v minulosti konzistentne plnil, čoho dôkazom je jeho judikatúra [pozri rozsudky z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič ( C-453/10 , EU:C:2012:144 , body 43 a 47 ); z 25. novembra 2021, StWL Städtische Werke Lauf a.d. Pegnitz ( C-102/20 , EU:C:2021:954 , body 69 a 75 ), a rozsudok Primera Air Scandinavia (bod 38)].