C-660/24

proti

Maďarsku

„ Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 258 ZFEÚ – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2013/48/EÚ – Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní – Článok 3 ods. 3 písm. b) – Právo na prítomnosť obhajcu počas výsluchu – Článok 3 ods. 6 písm. b) – Dočasná výnimka na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania – Článok 9 – Vzdanie sa práva – Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej možno vykonať výsluch podozrivých alebo obvinených osôb bez obhajcu, ak obhajca nedorazí v stanovenej lehote – Nesprávne prebratie “

I. Úvod

1. V prejednávanej veci Európska komisia začala proti Maďarsku konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ z dôvodu, že si nesplnilo povinnosti vyplývajúce z práva Únie správne prebrať niektoré ustanovenia smernice 2013/48/EÚ( 2 ), ktorá sa týka práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní.

2. Táto vec v podstate vyplýva zo zásadného rozporu medzi Komisiou a Maďarskom, spolu s Českou republikou, ktorá do tohto konania vstúpila ako vedľajší účastník, pokiaľ ide o to, ako treba chápať právo na prístup k obhajcovi a výnimky z tohto práva, ako sú uvedené v ustanoveniach článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48.

…

3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:

a) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje, a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;

b) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, táto skutočnosť sa zaznamená s použitím postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu;

…

6. Členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv ustanovených v odseku 3 uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania a v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené niektorým z týchto závažných dôvodov:

2. Vzdanie sa práva, ktoré možno vykonať písomne alebo ústne, a jeho okolnosti sa zaznamenajú postupom vyhotovovania záznamov v súlade s právom dotknutého členského štátu.

3. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mohli odvolať vzdanie sa práva následne kedykoľvek počas trestného konania a aby boli o tejto možnosti informované. Takéto odvolanie je účinné od momentu jeho uplatnenia.“

B. Maďarské právo

7. V § 387 ods. 3 büntetőeljárásról szóló 2017. évi XC. törvény (zákon č. XC z roku 2017 o trestnom konaní, ďalej len „Trestný poriadok“) sa stanovuje:

„Ak si podozrivý alebo osoba dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu želá poveriť obhajcu alebo ak vyšetrovací orgán alebo prokurátor obhajcu ustanoví, vyšetrovací orgán alebo prokuratúra obhajcu bezodkladne informuje a odloží výsluch podozrivého až do príchodu obhajcu alebo o najmenej dve hodiny. Ak počas tohto obdobia

a) obhajca sa nedostaví, alebo

11. Dňa 13. septembra 2023 Maďarsko na odôvodnené stanovisko odpovedalo a uviedlo, že článok 3 ods. 6 písm. b) a článok 9 smernice 2013/48 prebralo správne.

12. Návrhom z 10. októbra 2024 preto Komisia podala na Súdny dvor túto žalobu podľa článku 258 ZFEÚ. Navrhuje, aby Súdny dvor:

– určil, že Maďarsko si tým, že správne neprebralo ustanovenia článku 3 ods. 6 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48 a článku 9 uvedenej smernice, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uvedených ustanovení, a

– uložil Maďarsku povinnosť nahradiť trovy konania.

13. Maďarsko vo vyjadrení k žalobe, ktoré podalo 23. decembra 2024, navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol túto žalobu ako nedôvodnú a

18. Na základe tejto analýzy som dospela k záveru, že obe tieto výhrady sú dôvodné.

A. Úvodné pripomienky k smernici 2013/48 a PSBS

19. Začnime tým, že Európska únia, ako som už uviedla vo svojich predchádzajúcich návrhoch( 3 ), prijala niekoľko smerníc na základe právomoci Európskej únie podľa článku 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ prijať minimálne pravidlá týkajúce sa práv jednotlivcov v trestnom konaní. Tento súbor šiestich smerníc zahŕňa smernicu 2013/48( 4 ).

20. Tieto smernice sa niekedy označujú ako smernice „založené na pláne“, keďže boli zavedené na základe uznesenia Rady z roku 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní( 5 ). Toto uznesenie bolo schválené Štokholmským programom Európskej rady týkajúcim sa PSBS( 6 ), v ktorom sa potvrdilo, že „ochrana práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní je jednou zo základných hodnôt Únie, ktorá je zásadným aspektom zachovania vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery verejnosti v Úniu“( 7 ).

21. Ako sa totiž odráža v odôvodneniach smernice 2013/48( 8 ), dôvodom pre zavedenie spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práv jednotlivcov v trestnom konaní v uvedených smerniciach je posilnenie vzájomnej dôvery vo vnútroštátne systémy trestnej justície ako „základ vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí, ktorý je základným kameňom budovania priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“( 9 ). Cieľom týchto pravidiel je aj odstrániť prekážky voľného pohybu občanov v Európskej únii a stavať na normách týkajúcich sa práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, ktoré sú zaručené najmä v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj porovnateľných ustanoveniach článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“).( 10 )

28. V článku 9 smernice 2013/48, o ktorý ide aj v prejednávanej veci, sa stanovujú osobitné požiadavky, ktoré musia byť splnené, aby sa podozrivé a obvinené osoby mohli vzdať svojho práva na prístup k obhajcovi( 19 ). V článku 9 ods. 1 uvedenej smernice sa stanovujú v podstate dve podmienky( 20 ), a to po prvé, že týmto osobám boli poskytnuté jasné a dostatočné informácie o obsahu práva na prístup k advokátovi a o možných dôsledkoch vzdania sa tohto práva, a po druhé, že vzdanie sa tohto práva je dobrovoľné a jednoznačné. V článku 9 ods. 2 smernice 2013/48 sa ďalej stanovuje, že vzdanie sa práva musí byť zaznamenané, a v článku 9 ods. 3 sa uvádza, že tieto osoby môžu kedykoľvek počas trestného konania vzdanie sa práva odvolať a že musia byť o tejto možnosti informované.

29. Jadro prejednávanej veci spočíva v tom, že Komisia na jednej strane a Maďarsko a Česká republika na druhej strane rozdielne chápu podstatu práva na prístup k obhajcovi a možné výnimky z tohto práva.

32. Komisia tvrdí, že právo podozrivých a obvinených osôb komunikovať s obhajcom pred výsluchom a byť vypočúvaný v prítomnosti svojho obhajcu, ako je stanovené v článku 3 ods. 3 písm. a) a b) smernice 2013/48, je bezpodmienečné a že jej článok 3 ods. 6 umožňuje dočasné výnimky z tohto práva, ktoré sú obmedzené na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu. Možnosť uskutočniť výsluch v neprítomnosti obhajcu po uplynutí lehoty stanovenej v spornej maďarskej právnej úprave sa teda odchyľuje od práva na prístup k obhajcovi a nespĺňa žiadnu z požiadaviek uvedených v jej článku 3 ods. 6 písm. b), ktorý má byť podľa normotvorcu Únie úzkou výnimkou zo všeobecnej zásady, že podozrivé a obvinené osoby majú právo na prístup k obhajcovi pred výsluchom a počas neho. Ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, smernica 2013/48 by bola aj tak porušená, bez ohľadu na to, či by sa sporná maďarská právna úprava považovala za súladnú s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).

33. Komisia okrem iného zdôrazňuje, že podľa článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sú členské štáty povinné zabezpečiť prítomnosť obhajcu pri výsluchu, pokiaľ nie sú splnené požiadavky článku 3 ods. 6 danej smernice alebo pokiaľ sa osoba práva na prístup k obhajcovi nevzdá podľa jej článku 9. Článok 3 ods. 3 písm. b) treba chápať ako fyzickú prítomnosť obhajcu a sporná maďarská právna úprava jednoznačne predstavuje výnimku z práva na prístup k obhajcovi, ktorá sa všeobecne vzťahuje na všetky situácie, keď sa obhajca nedostaví v stanovenej lehote, a vážne narúša praktický a účinný výkon uvedeného práva. Odkaz na vnútroštátne právo v článku 3 ods. 3 písm. b) sa netýka prítomnosti obhajcu, ale len spôsobu jeho účasti, a vnútroštátne orgány majú iné prostriedky na zabránenie prieťahom a možnému zneužitiu, napríklad ustanovenie obhajcu pre danú osobu, ak považujú vykonanie výsluchu za dôležité.

35. V prípade Maďarska ide o výnimku z práva uvedeného v článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48, ak si osoby nemohli zvoliť obhajcu alebo uplatniť právo na prístup k obhajcovi, ale keď už im bola poskytnutá možnosť mať obhajcu a možnosť, aby bol obhajca prítomný, neprítomnosť obhajcu počas výsluchu, bez ohľadu na príčinu, nepredstavuje výnimku podľa článku 3 ods. 6 uvedenej smernice. Tento článok sa skôr vzťahuje na situáciu, keď príslušné orgány musia začať s výsluchom osoby, hoci obhajca nebol vôbec informovaný. Sporná maďarská právna úprava teda nepredstavuje výnimku podľa článku 3 ods. 6, pretože nezbavuje príslušné orgány povinnosti obhajcu informovať a neobmedzuje možnosť osôb poveriť si obhajcu podľa vlastného výberu alebo požiadať o ustanovenie obhajcu v ktoromkoľvek štádiu konania. Ako Maďarsko zdôraznilo na pojednávaní, táto právna úprava výnimočne umožňuje uskutočňovanie výsluchu podozrivých osôb v neprítomnosti obhajcu po uplynutí minimálne dvoch hodín, pričom uplynutie tejto lehoty neznamená začiatok výsluchu, keďže osoba môže po tom, ako bola poučená o svojich právach, odmietnuť vypovedať.

2. Posúdenie

38. Z tvrdení účastníkov konania vyplýva, ako som už stručne vysvetlila (pozri body 29 a 30 vyššie), že prvá výhrada vyplýva z rozdielneho chápania ustanovení smernice 2013/48. Spor sa teda týka výkladu ustanovení článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48 a toho, ako treba chápať právo na prístup k obhajcovi počas výsluchu uvedené v článku 3 ods. 3 písm. b) tejto smernice. Súdny dvor sa týmito otázkami zatiaľ priamo nezaoberal.

39. Domnievam sa, že na základe znenia, legislatívnej histórie, kontextu a cieľov smernice 2013/48, ako aj judikatúry ESĽP je potrebné potvrdiť výklad významu článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48 a vzťahu medzi nimi, ktorý podala Komisia.

a) Znenie

40. Ako jedna zo zložiek práva na prístup k obhajcovi v článku 3 ods. 3 sa v jeho písm. b) výslovne vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali „právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu “.( 23 )

41. V odôvodnení 25 smernice 2013/48 sa navyše uvádza: „Členské štáty by mali zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť svojho obhajcu a právo na účinnú účasť na výsluchu políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom vrátane súdnych pojednávaní.“( 24 )

45. Účastníci konania v prejednávanej veci nespochybňujú, že sporná maďarská právna úprava nespĺňa všetky požiadavky na možnú dočasnú výnimku, ako sú stanovené v článku 3 ods. 6 písm. b) v spojení s článkom 8 smernice 2013/48, pričom, ako vysvetlila Komisia, práve toto je dočasná výnimka z uvedenej smernice, ktorá by sa potenciálne mohla uplatniť. Je totiž zrejmé, ako odôvodnila Komisia, že touto právnou úpravou sa stanovuje pravidlo, ktoré sa uplatňuje všeobecne v situáciách, keď sa obhajca nedostaví v stanovenej lehote (najmenej) dvoch hodín, a teda nie je obmedzená na jednotlivé prípady („v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené“), ako to ukladá článok 3 ods. 6 písm. b), ani sa v tomto smere nevyžaduje preukázanie „závažných dôvodov“ spočívajúcich v tom, že „je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania“.

46. V dôsledku toho je podľa môjho názoru sporná maďarská právna úprava, ktorá vo všeobecnosti umožňuje vypočúvanie podozrivých alebo obvinených osôb bez prítomnosti ich obhajcu len preto, že sa obhajca nemohol dostaviť v minimálnej lehote dvoch hodín, v rozpore s ustanoveniami článku 3 ods. 3 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48.( 27 )

47. Okrem toho, ako uviedla Komisia a v rozpore s tvrdeniami Maďarska, treba zdôrazniť, že odkaz na vnútroštátne právo v článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sa týka účinnej účasti obhajcu, a nie samotnej prítomnosti obhajcu. Vyplýva to zo znenia daného ustanovenia („takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva“) a jej odôvodnenia 25 („takáto účasť by mala byť v súlade so všetkými postupmi vnútroštátneho práva, ktoré môže upravovať účasť obhajcu na výsluchu“).

51. Podľa môjho názoru táto argumentácia Českej republiky vychádza z nesprávneho chápania požiadavky povinnej prítomnosti obhajcu.

52. Je pravda, že v rámci legislatívnej histórie smernice 2013/48( 28 ) bola v posúdení vplyvu predloženom Komisiou uvedená možnosť politiky, v rámci ktorej sa stanovovali najmä ustanovenia zavádzajúce povinnú obhajobu vo všetkých prípadoch. To znamenalo, že podozrivým alebo obvineným osobám by musel obhajca pomáhať vždy v tom zmysle, že vzdanie sa tohto práva by bolo neprípustné. Inými slovami, povinná povaha obhajoby znamená, že sa práva nemožno vzdať. Prevážila však možnosť politiky umožniť vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi pri splnení spoločných minimálnych pravidiel.

53. Na rozdiel od tvrdení Českej republiky je preto potrebné rozlišovať medzi pojmom povinná prítomnosť obhajcu a všeobecným právom na prístup k obhajcovi.

54. Z ustanovení smernice 2013/48( 29 ) podľa všetkého vyplýva, že povinná prítomnosť obhajcu znamená, že podozrivá alebo obvinená osoba sa nemôže vzdať práva na prístup k obhajcovi a musí mať vždy obhajcu, zatiaľ čo právo na prístup k obhajcovi v článku 3 ods. 3 uvedenej smernice znamená, že podozrivá alebo obvinená osoba má všeobecné právo mať obhajcu, a najmä právo na jeho prítomnosť pri výsluchu podľa článku 3 ods. 3 písm. b), ale že táto osoba sa môže tohto práva vzdať za predpokladu, že boli splnené požiadavky článku 9 (alebo môže existovať dočasná výnimka podľa článku 3 ods. 6). Inými slovami, skutočnosť, že neexistuje povinná prítomnosť obhajcu podľa tohto písm. b), nijako neovplyvňuje všeobecné právo podozrivých alebo obvinených osôb na prítomnosť obhajcu počas výsluchu, pokiaľ sa tohto práva nevzdali v súlade s článkom 9.

59. Česká republika na pojednávaní tvrdila, že ďalšiu podporu skutočnosti, že v smernici 2013/48 sa nevyžaduje, aby obhajca pri výsluchu musel byť vždy prítomný, možno odvodiť z porovnania so smernicou 2016/800 týkajúcou sa detí, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (pozri bod 19 vyššie). Česká republika poukazuje na to, že podľa článku 6 ods. 2 smernice 2016/800 musia členské štáty zabezpečiť, aby deťom pomáhal obhajca, a podľa jej článku 6 ods. 4 písm. b) musia členské štáty zabezpečiť, aby obhajca pomáhal deťom počas výsluchu. Podľa jej názoru skutočnosť, že z uvedených ustanovení vyplýva povinná prítomnosť advokáta počas výsluchu a že tieto ustanovenia sú zahrnuté do smernice 2016/800 z dôvodu zraniteľnosti detí, naznačuje, že ide o výnimku zo všeobecného režimu stanoveného smernicou 2013/48; logicky, ak by bola povinná prítomnosť advokáta stanovená smernicou 2013/48, nebolo by potrebné stanoviť túto povinnosť v smernici 2016/800 len pre určité podozrivé alebo obvinené osoby.

60. Podľa môjho názoru táto argumentácia opäť vychádza z nesprávneho chápania požiadavky povinnej prítomnosti obhajcu.

61. Je pravda, že na rozdiel od smernice 2013/48 sa v smernici 2016/800 stanovuje povinná prítomnosť obhajcu počas výsluchu z dôvodu osobitnej situácie detí ako zraniteľných osôb, ktoré nie sú vždy schopné trestné konanie v plnom rozsahu pochopiť a sledovať( 32 ). Ako sa však uvádza vyššie, povinná prítomnosť obhajcu počas výsluchu znamená, že nie je povolené vzdanie sa práva, a preto nie je totožná so všeobecným právom na prítomnosť obhajcu počas výsluchu, keď je vzdanie sa práva povolené.

66. V tomto smere, ako som vysvetlila v predchádzajúcich návrhoch( 33 ), povinnosť vykladať smernice „založené na pláne“ spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami, znamená, že práva obsiahnuté v konkrétnej smernici nemôžu poskytovať ochranu nižšiu , než akú zaručuje Charta a EDĽP, ale neznamená to, že normotvorca Únie nemôže udeliť práva, ktoré sú rozsiahlejšie. Inými slovami, keďže EDĽP predstavuje minimálnu úroveň ochrany podľa článku 52 ods. 3 Charty( 34 ), akýkoľvek výklad konkrétnej smernice musí poskytovať ochranu aspoň na úrovni tohto dohovoru, pričom ochrana poskytovaná Európskou úniou môže byť vyššia.

67. V prejednávanej veci to teda bez ohľadu na výklad judikatúry ESĽP nemusí nevyhnutne znamenať, že ustanovenia smernice 2013/48 nemožno vykladať tak, že sa nimi vyžaduje ešte vyššia úroveň ochrany.

68. V rozpore s tvrdeniami Maďarska a Českej republiky pritom judikatúra ESĽP, zdá sa, potvrdzuje, že aj podľa EDĽP existuje požiadavka fyzickej prítomnosti obhajcu.

69. ESĽP rozhodol, že právo každého obvineného z trestného činu na účinnú obhajobu obhajcom, ako sa zaručuje v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, je jedným zo základných rysov spravodlivého procesu v kontexte trestného konania( 35 ).

70. Konkrétne v rozsudku vo veci Beuze v. Belgicko( 36 ) ESĽP zdôraznil, že pokiaľ ide o ciele daného práva, prístup k obhajcovi v predsúdnom štádiu konania prispieva k predchádzaniu justičným omylom a predovšetkým k naplneniu cieľov článku 6 EDĽP, najmä k rovnosti zbraní medzi príslušnými orgánmi a obvineným; rýchly prístup k advokátovi predstavuje dôležitú protiváhu zraniteľnosti podozrivých osôb zadržiavaných políciou a má aj preventívny charakter, keďže poskytuje základnú ochranu pred nátlakom a zlým zaobchádzaním s podozrivými osobami zo strany polície. Okrem toho je jednou z hlavných úloh obhajcu v štádiách zadržiavania a vyšetrovania podozrivej osoby políciou zabezpečiť rešpektovanie práva obvineného nevypovedať vo vlastný neprospech a jeho práva nevypovedať, ktoré tak dopĺňajú právo na právnu pomoc.

75. Navyše v rozsudku vo veci Soytemiz v. Turecko( 43 ) ESĽP zdôraznil, že prítomnosť obhajcu počas vyšetrovacích úkonov vrátane policajného výsluchu je neodmysliteľným aspektom záruky zakotvenej v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, keďže je ťažké si predstaviť, ako možno špecifické služby spojené s „právnou pomocou“, o ktorých sa hovorí v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, vykonávať v neprítomnosti obhajcu. Právo na pomoc obhajcu si preto vyžaduje nielen to, aby obhajca mohol byť prítomný, ale aj to, aby mohol podozrivej osobe aktívne pomáhať, okrem iného počas policajného výsluchu, a zasahovať s cieľom zabezpečiť dodržiavanie práv podozrivého, keďže osoba obvinená z trestného činu by mala mať možnosť získať celé spektrum služieb , ktoré sú osobitne spojené s právnou pomocou, a to nielen v priebehu súdneho konania, ale aj v predsúdnom štádiu konania vzhľadom na jeho osobitný význam pre prípravu trestného konania. Okrem toho sa právo na pomoc obhajcu uplatňuje počas celého policajného výsluchu a až do jeho ukončenia: „ Prítomnosť a aktívna pomoc obhajcu počas policajného výsluchu je dôležitou procesnou zárukou, ktorej cieľom je okrem iného zabrániť zhromažďovaniu dôkazov pomocou donútenia alebo nátlaku v rozpore s vôľou podozrivého a chrániť slobodu podozrivej osoby rozhodnúť sa, či bude pri výsluchu políciou hovoriť alebo mlčať“( 44 ).

76. ESĽP ďalej pripomenul, že polícia je v zásade povinná nevykonať alebo odložiť výsluch v prípade, že si podozrivý uplatnil právo na pomoc obhajcu počas výsluchu, až do chvíle, keď je obhajca prítomný a schopný podozrivému pomôcť . To isté platí aj v prípade, že obhajca musí odísť – alebo je o odchod požiadaný – pred ukončením policajného výsluchu a pred prečítaním a podpísaním prijatých výpovedí( 45 ).

78. Možno dodať, že určitá judikatúra ESĽP, na ktorú sa odvolávajú Maďarsko a Česká republika, sa javí ako nepoužiteľná. V rozsudku vo veci Yoldaş v. Turecko( 47 ) ESĽP zistil, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) EDĽP v situácii, keď sa sťažovateľ vzdal práva na pomoc obhajcu, čo bolo posúdené ako súladné s požadovanými normami. V rozsudku vo veci Hovanesian v. Bulharsko( 48 ) ESĽP nezistil žiadne porušenie článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) EDĽP v situácii, keď bolo sťažovateľovi počas prvých 24 hodín jeho policajného zadržania obmedzené právo na pomoc obhajcu, čo bolo za konkrétnych okolností danej veci považované ako odôvodnené z hľadiska spravodlivosti konania ako celku. V prvej výhrade v tejto veci nebolo nastolené ani vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, ani uplatnenie výnimiek zo všeobecného práva na prístup k obhajcovi. Tieto dve veci tak len poukazujú na dôležitosť dostatočných požiadaviek na vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, ktoré je predmetom druhej výhrady v prejednávanej veci, respektíve na prísny režim dočasných výnimiek podľa smernice 2013/48.

79. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody je prvá výhrada Komisie dôvodná.

C. Druhá výhrada, ktorá sa týka údajného porušenia článku 9 smernice 2013/48

1. Zhrnutie tvrdení účastníkov konania

82. Maďarsko vysvetľuje, že právo na prístup k obhajcovi je podľa maďarského práva neodňateľným právom, ktorého sa nemožno vzdať. Ak je právne zastúpenie povinné, podozrivým alebo obvineným osobám ustanovia obhajcu príslušné orgány, a ak právne zastúpenie povinné nie je, tieto osoby sa môžu slobodne rozhodnúť, či chcú alebo nechcú poveriť obhajcu alebo požiadať o jeho ustanovenie; toto rozhodnutie nie je vzdaním sa práva na prístup k obhajcovi, pretože znamená len to, že daná osoba toto právo využiť nechce, a nie to, že sa táto osoba tohto práva vzdáva. Článok 9 smernice 2013/48 preto nie je potrebné do maďarského právneho poriadku prebrať, pretože neexistuje situácia, v ktorej by sa podozrivé alebo obvinené osoby mohli platne vzdať práva na prístup k obhajcovi, a teda ani nemôžu byť o tejto možnosti informované.

83. Maďarsko tvrdí, že ustanovenia Trestného poriadku už umožňujú, aby boli podozrivé alebo obvinené osoby plne informované o svojich právach na obhajobu, ale rozsah informácií, ktoré sa im poskytujú, bol spresnený v novom § 387/A tohto kódexu. Ako Maďarsko uviedlo na pojednávaní, tieto osoby sú informované o tom, že môžu odmietnuť vypovedať a že môžu kedykoľvek požiadať o prítomnosť obhajcu, a v § 387/A sa ďalej uvádza, že tieto osoby musia byť informované o tom, že aj v neprítomnosti ich obhajcu nie sú povinné vypovedať. Ak dotknutá osoba povie, že si vypovedať neželá, výsluch sa ukončí; ak osoba v neprítomnosti obhajcu po tom, ako bola informovaná, vypovedá a rozhodne sa odpovedať na otázky, usudzuje sa, že tak robí s plným vedomím skutočností a že sa vzdáva prítomnosti obhajcu, a teda práva odpovedať na otázky len v prítomnosti obhajcu.

87. V prejednávanej veci Komisia dostatočne preukázala, že Maďarsko si nesplnilo povinnosť správne prebrať článok 9 smernice 2013/48.

88. Ako je uvedené v bode 28 vyššie, ustanoveniami článku 9 smernice 2013/48 sa stanovuje niekoľko požiadaviek na zabezpečenie toho, aby podozrivé alebo obvinené osoby dostatočne chápali, čo vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi znamená a aké sú jeho dôsledky, ako aj možnosť kedykoľvek toto vzdanie sa práva odvolať. Dodržiavanie týchto požiadaviek je mimoriadne dôležité pre ochranu ich práv.( 52 )

89. Ako uviedla Komisia, a Maďarsko to nespochybnilo, daný členský štát neprebral do svojho vnútroštátneho práva tieto osobitné požiadavky stanovené v článku 9 smernice 2013/48.

90. Ako ďalej uviedla Komisia, a Maďarsko to nespochybnilo, hoci právo na prístup k obhajcovi sa v maďarskom práve považuje za neodňateľné právo, maďarské právo umožňuje, aby sa podozrivé alebo obvinené osoby rozhodli toto právo nevyužiť.

91. Za týchto okolností súhlasím s Komisiou, že to má v podstate rovnaký praktický výsledok ako vzdanie sa práva v zmysle článku 9 smernice 2013/48.

92. Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 85 vyššie skutočnosť, že právny pojem, in casu vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní, nemusí byť v Maďarsku formálne uznaný, neoslobodzuje tento členský štát od splnenia jeho povinností vyplývajúcich z práva Únie dostatočne a úplne prebrať ustanovenia článku 9 smernice 2013/48.

VI. Návrh

96. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

1. určil, že Maďarsko správne neprebralo ustanovenia článku 3 ods. 6 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 3 a článkom 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, a tým si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uvedených ustanovení;

2. uložil Maďarsku povinnosť znášať jeho vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Európskej komisie;

3. uložil Českej republike povinnosť znášať jej vlastné trovy konania.

1 Jazyk prednesu: angličtina.

4 Okrem smernice 2013/48 sem patria: smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (Ú. v. EÚ L 297, 2016, s. 1) a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 1).

5 Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 1).

6 Pozri v tomto smere odôvodnenia 9 a 10 smernice 2013/48.

7 Európska rada, Štokholmský program – otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich (Ú. v. EÚ C 115, 2010, s. 1), bod 2.4.

8 Pozri najmä odôvodnenia 1 až 8 a 12 smernice 2013/48.

9 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:305, bod 30). Pozri napríklad aj Správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní [smernice 2013/48], [COM(2019) 560 final], 26. septembra 2019, bod 1.1.

15 Pozri napríklad rozsudky z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2020:201, bod 31), a zo 14. mája 2024, Stachev (C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, bod 48).

16 Pozri aj odôvodnenie 23 smernice 2013/48.

17 Pozri aj odôvodnenie 25 smernice 2013/48.

18 Pozri aj odôvodnenie 38 smernice 2013/48.

19 Pozri aj odôvodnenia 39 až 41 smernice 2013/48.

20 Pozri rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev (C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, bod 55).

25 Ako sa diskutovalo na pojednávaní, hoci nie je to priamo relevantné pre prejednávanú vec, vývoj technológií by mohol umožniť, aby sa prítomnosť obhajcu v „digitálnej forme“ chápala ako fyzická prítomnosť za predpokladu, že takáto prítomnosť je porovnateľná s prítomnosťou obhajcu „z mäsa a kostí“. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní uviedla, že prítomnosť obhajcu prostredníctvom videokonferencie môže byť v určitých situáciách s článkom 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 zlučiteľná, ale mala by sa považovať za výnimku, a nie za alternatívu fyzickej prítomnosti advokáta, za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tejto smernici. Komisia najmä zdôraznila, že prítomnosť a účasť obhajcu prostredníctvom videokonferencie by mala byť možná len vtedy, ak je osoba schopná vykonávať právo na obhajobu reálne a účinne podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice; táto prítomnosť a účasť by mala podliehať informovanému súhlasu osoby a musia sa zohľadniť potreby zraniteľných osôb a praktické aspekty. Aj Maďarsko považovalo takúto prítomnosť obhajcu za možnú, keďže použitie výsluchu na diaľku je nástroj, ktorý sa v trestnom konaní široko používa od pandémie COVID‑19 a sám osebe nie je nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces. Česká republika však zaujala stanovisko, že ide o záležitosť de lege ferenda , a ak by sa používanie videokonferencií považovalo za potrebné na posilnenie práv na spravodlivý proces, malo by sa riešiť v rámci legislatívneho procesu Únie.

26 Pozri rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2020:201, body 42 až 45), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že dočasné výnimky, ktoré členské štáty môžu stanoviť z práva na prístup k obhajcovi, sú taxatívne vymenované v článku 3 ods. 5 a 6 smernice 2013/48. Súdny dvor usúdil, že výklad článku 3 smernice 2013/48, podľa ktorého by členským štátom umožňoval stanoviť iné výnimky než tie, ktoré sú v danom článku taxatívne uvedené, by bol v rozpore s jeho znením, ako aj s cieľmi a štruktúrou uvedenej smernice a toto právo by zbavil jeho potrebného účinku.

33 Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci BK (Zmena kvalifikácie trestného činu) (C‑175/22, EU:C:2023:436, body 53 až 76), a návrhy, ktoré som predniesla vo veci M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) (C‑603/22, EU:C:2024:157, bod 62).

34 Podľa ustálenej judikatúry platí, že v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty majú práva v nej obsiahnuté rovnaký význam a rozsah ako zodpovedajúce práva zaručené EDĽP, čo nebráni tomu, aby sa v práve Únie poskytovala širšia ochrana. Pri výklade práv zaručených článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 ods. 2 Charty musí preto Súdny dvor zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené článkom 6 EDĽP, ako ich vykladá ESĽP, ako minimálny prah ochrany. Pozri napríklad rozsudok z 22. júna 2023, K.B. a F.S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo ) (C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 41).

35 Pozri napríklad ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 51), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 123).

36 Pozri ESĽP, 9. novembra 2018 (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, body 125 až 129).

37 Pozri ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 51), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 131).

38 Pozri ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 55), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 137).

45 Pozri ESĽP, 27. novembra 2018, Soytemiz v. Turecko (CE:ECHR:2018:1127JUD005783709, bod 46).

46 Pozri v tomto smere GIANNOULOPOULOS, D.: Strasbourg jurisprudence, law reform and comparative law: A tale of the right to custodial legal assistance in five countries. In: Human Rights Law Review , Vol. 16, 2016, s. 103.

47 Pozri ESĽP, 23. februára 2010 (CE:ECHR:2010:0223JUD002750304, body 51 až 55).

48 Pozri ESĽP, 21. decembra 2010 (CE:ECHR:2010:1221JUD003181403, body 32 až 44).

49 Pozri napríklad rozsudky zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) (C‑808/18, EU:C:2020:1029, bod 288), a zo 6. marca 2025, Komisia/Maďarsko (Smernica o oznamovateľoch) (C‑155/23, EU:C:2025:151, bod 42).

50 V tomto smere pozri rozsudky zo 14. januára 2010, Komisia/Česká republika (C‑343/08, EU:C:2010:14, body 39 až 41), a z 1. augusta 2025, Komisia/Španielsko (Smernica o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom) (C‑70/24, EU:C:2025:615, bod 64).

53 § 387/A Trestného poriadku znie: „Ak obhajca nie je prítomný počas procesného úkonu, hoci bol informovaný alebo bolo prijaté opatrenie podľa § 387, podozrivý musí byť informovaný alebo osoba dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu musí byť informovaná, že neprítomnosť advokáta obhajcu nebráni vykonaniu procesného úkonu, ale že môže odmietnuť výpoveď v súlade s § 185 ods. 1 písm. a), a to aj z dôvodu neprítomnosti obhajcu. Ak sa podozrivý rozhodne, že vzhľadom na neprítomnosť obhajcu nechce vypovedať, je informovaný, že sa môže následne kedykoľvek rozhodnúť vypovedať, v prítomnosti alebo v neprítomnosti obhajcu.“