C-666/24

proti

EGB,

EGC,

GTA,

SPG,

QCR,

CBE,

za účasti:

Ministerio Fiscal,

Associació Catalana de Víctimes d’Organitzacions Terroristes,

Asociación de Víctimas del Terrorismo,

Asociación Dignidad y Justicia,

Úvod

Právny rámec

Právo Únie

Charta

Smernica 2017/541

Španielske právo

Obsah smernice 2017/541 a jej mlčanie o amnestii

Právny základ smernice 2017/541: článok 83 ZFEÚ a jeho dôsledky

Medzinárodné štandardy a judikatúra ESĽP v oblasti amnestie

Posúdenie zlučiteľnosti LOA so smernicou 2017/541 vzhľadom na analyzované skutočnosti

O štvrtej otázke

Prvá časť: vylučovacia doložka založená na závažnom porušení ľudských práv

1. „Pokiaľ ide o minulosť, treba zabudnúť na všetku vzájomnú nenávisť, s výnimkou Tridsiatich, Desiatich, Jedenástich a vládcov Pirea: táto výnimka však nebude platiť, ak bude voči týmto mužom vyvodená zodpovednosť.“( 2 ) V Aténskej ústave Aristoteles takto opisuje výslovnú vôľu politického zmierenia, ktorá sprevádzala obnovenie demokracie v Aténach v roku 403 pred n. l. po tyranii Tridsiatich. Obsah tejto amnestie( 3 ) mal veľký inštitucionálny význam. S cieľom obnoviť občiansky mier vyhlásili demokrati, ktorí sa vrátili k moci, generálnu amnestiu na všetky skutky spáchané za vlády oligarchie, s výnimkou niektorých politických činiteľov (Tridsiatich, Desiatich, Jedenástich a vládcov Pirea). Títo však mohli využiť amnestiu, ak súhlasili s tým, že sa podrobia postupu vyvodenia zodpovednosti ( euthynai ).

4. Nakoniec treba spomenúť zákony o amnestii týkajúce sa zločinov spáchaných v Alžírsku.( 10 ) Je samozrejmé, že tradičný prístup, ktorý sa (príliš?) zaoberá zmierením, by v súčasnosti už nebol, prinajmenšom pokiaľ ide o obzvlášť závažné trestné činy, v súlade s ľudskými právami.( 11 )

5. Táto problematika je jadrom prejednávanej veci. Cortes Generales (španielsky Parlament) prijal 10. júna 2024 zákon Ley Orgánica 1/2024 de amnistía para la normalización institucional, política y social en Cataluña (zákon č. 1/2024 o amnestii na účely inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácie v Katalánsku), (ďalej len „LOA“)( 12 ). Vecná a časová pôsobnosť LOA zahŕňa skutky, ktoré zakladajú trestnú, správnu alebo zodpovednosť vo veciach verejných financií, spáchané v rámci referenda o nezávislosti Katalánska, ako aj činy spáchané v kontexte katalánskeho procesu osamostatnenia.

6. LOA – čo nemožno poprieť – vyvolal hlbšiu diskusiu v rámci politickej sféry, inštitúcií, súdnictva, akademickej obce a všeobecnejšie v španielskej spoločnosti.

7. Z právneho hľadiska bola v otázke zákonnosti LOA nedávno predložená ústavná sťažnosť na Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko). Tento súd ho s výnimkou dvoch ustanovení vyhlásil za zlučiteľný s Constitución española (španielska Ústava), (ďalej len „Ústava“)( 13 ) v rozsudku z 26. júna 2025( 14 ).

8. V tejto veci sa Súdny dvor vyjadruje k zlučiteľnosti LOA, ktorý sa vzťahuje na trestné činy súvisiace s terorizmom, s primárnym právom, sekundárnym právom a všeobecnými zásadami práva Únie. Konkrétne návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Nacional (Vrchný súd s celoštátnou pôsobnosťou, Španielsko), bol podaný v rámci trestného konania začatého proti dvanástim osobám obvineným zo spáchania skutkov, ktoré predstavujú trestné činy terorizmu( 15 ) v kontexte hnutia za nezávislosť Katalánska. Týka sa po prvé výkladu smernice (EÚ) 2017/541 o boji proti terorizmu( 16 ), po druhé článku 20 ods. 2 a článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článku 4 ods. 2 a 3 ZEÚ, po tretie článkov 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a po štvrté zásad legitímnej dôvery, právnej istoty a prednosti práva Únie.

„1. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

2. V rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.“

Smernica 2017/541

12. Odôvodnenia 2, 8, 34, 35 a 39 smernice 2017/541 stanovujú:

„(2) Terorizmus predstavuje jedno z najzávažnejších porušení univerzálnych hodnôt ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity a uplatňovania ľudských práv a základných slobôd, na ktorých je založená Únia. Zároveň predstavuje jeden z najvážnejších útokov na demokraciu a právny štát – zásady, ktoré sú spoločné pre členské štáty a na ktorých je založená Únia.

…

…

(39) Zavedenie trestnoprávnych opatrení prijatých podľa tejto smernice by malo byť úmerné povahe a okolnostiam trestného činu s ohľadom na sledované legitímne ciele a ich potrebu v demokratickej spoločnosti a mali by sa vylúčiť všetky formy svojvoľného konania, rasizmu alebo diskriminácie.“

13. Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“:

„V tejto smernici sa stanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti trestných činov terorizmu, trestných činov súvisiacich s teroristickou skupinou a trestných činov súvisiacich s teroristickými činnosťami, ako aj opatrenia na ochranu a podporu obetí terorizmu a pomoc týmto obetiam.“

14. Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

f) výroba, držanie, získanie, preprava, dodávka alebo použitie výbušnín alebo zbraní, vrátane chemických, biologických, rádiologických alebo jadrových zbraní, ako aj výskum a vývoj chemických, biologických, rádiologických alebo jadrových zbraní;

…

2. Cieľmi uvedenými v odseku 1 sú:

a) vážne zastrašovať obyvateľstvo;

b) neoprávnene naliehať na vládu alebo medzinárodnú organizáciu, aby vykonala alebo nevykonala nejaký čin;

„Na to, aby bol trestný čin uvedený v článku 4 alebo v hlave III trestný, nie je potrebné, aby bol trestný čin terorizmu skutočne spáchaný, a pokiaľ ide o trestné činy uvedené v článkoch 5 až 10 a článku 12, nie je ani potrebné, aby sa preukázalo spojenie s iným konkrétnym trestným činom uvedeným v tejto smernici.“

18. Článok 14 uvedenej smernice s názvom „Napomáhanie a navádzanie, podnecovanie a pokus“ v odseku 3 stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby bol pokus o spáchanie trestného činu uvedeného v článkoch 3, 6, 7, článku 9 ods. 1, článku 9 ods. 2 písm. a) a článkoch 11 a 12, s výnimkou držby uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. f) a trestného činu uvedeného v článku 3 ods. 1 písm. j) trestný.“

19. Článok 15 tej istej smernice, s názvom „Tresty pre fyzické osoby“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa trestné činy uvedené v článkoch 3 až 12 a článku 14 trestali uložením účinných, primeraných a odrádzajúcich trestov, ktoré môžu zahŕňať odovzdanie alebo vydanie.“

Španielske právo

„Za pokus možno uložiť trest, ktorý je o jeden alebo dva stupne nižší, než je trest stanovený zákonom za dokonaný trestný čin, a to v rozsahu, ktorý sa považuje za primeraný vzhľadom na nebezpečenstvo spojené s pokusom a dosiahnutý stupeň vykonania.“

24. Článok 346 Trestného zákona stanovuje:

„1. Nastraženie výbušnín alebo použitie akéhokoľvek iného prostriedku s podobnou ničivou silou, ktorý spôsobí zničenie letísk, prístavov, železničných staníc, budov, priestorov verejnej správy, skladov obsahujúcich horľavé alebo výbušné látky, dopravných ciest, prostriedkov verejnej dopravy, alebo potopenie alebo stroskotanie lode, povodeň, výbuch bane alebo priemyselného zariadenia, poškodzovanie koľajníc železničnej trate alebo úmyselné poškodenie signalizácie používanej v rámci prevádzky železničnej trate na zabezpečenie bezpečnosti dopravných prostriedkov, vyhodenie mosta do vzduchu, zničenie verejnej komunikácie, poškodenie ropovodov, vážne narušenie akéhokoľvek druhu alebo prostriedku komunikácie, narušenie alebo prerušenie dodávky vody, elektriny, uhľovodíka alebo iných dôležitých prírodných zdrojov, potrestá sa odňatím slobody na desať až dvadsať rokov, ak toto ničenie nevyhnutne ohrozuje život alebo bezpečnosť osôb.

2. Ak takéto nebezpečenstvo nehrozí, trest je štyri až osem rokov odňatia slobody.

3. Ak je ohrozenie sprevádzané útokom na život, telesnú integritu alebo zdravie osôb, tieto činy sa potrestajú samostatne trestom zodpovedajúcim spáchanému trestnému činu.“

25. Článok 571 Trestného zákona stanovuje:

(1) rozvrátenie ústavného poriadku alebo závažné potlačenie alebo destabilizácia fungovania politických inštitúcií alebo hospodárskych alebo sociálnych štruktúr štátu, alebo donútenie orgánov verejnej moci, aby vykonali nejaký úkon alebo sa ho zdržali.

(2) Vážne narušenie verejného poriadku.

(3) Vážne narušenie fungovania medzinárodnej organizácie.

(4) Vyvolanie stavu strachu vo vzťahu k obyvateľstvu alebo jeho časti.

2. Teroristickými trestnými činmi sú tiež trestné činy v oblasti informačných technológií opísané v článkoch 197 bis, 197 ter a 264 až 264 quater, ak boli spáchané na jeden z účelov uvedených v predchádzajúcom odseku.

3. Ostatné trestné činy vymedzené v tejto kapitole tiež predstavujú trestné činy terorizmu.“

LOA

30. V preambule LOA sa okrem iného uvádza:

„I (prvý odsek)

Amnestia je koncipovaná ako právny nástroj, ktorého cieľom je upustiť od uplatňovania platných noriem, ak skutky, o ktorých sa rozhodlo alebo ktoré boli kvalifikované ako trestný čin alebo ktoré zakladajú akýkoľvek iný druh zodpovednosti, nastali v špecifickom kontexte.

…

V [ôsmy, deviaty a trinásty odsek]

…

Odkaz na skutočnosti uvedené v článku 3 smernice [2017/541] alebo v článku 3 [EDĽP], ktorý zakazuje mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, keďže tieto činy predstavujú hranicu, ktorá nemôže byť prekročená, sú príkladom [uvedenej rovnováhy medzi amnestiou a dodržiavaním ľudských práv, ako aj medzinárodných záväzkov, ktoré Španielsko prijalo]. Treba však mať na pamäti, že nie všetky ponižujúce činy patria do pôsobnosti tohto ustanovenia, ktoré vyžaduje, aby skutok okrem toho, že je nezákonný, dosiahol minimálnu hranicu závažnosti. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva[( 23 )] je teda na to, aby sa skutok považoval za ponižujúci v zmysle článku 3 [EDĽP], vo všeobecnosti potrebné, aby telesné zranenia alebo utrpenie spôsobené obeti mali určitú intenzitu alebo v každom prípade boli schopné prelomiť morálnu alebo fyzickú odolnosť osoby. Výber sa týkal reštriktívneho režimu výnimiek z uplatňovania tohto zákona, pretože určité konania by mohli viesť k zámene s inými trestnými činmi, čo by mohol byť prípad niektorých skutkov, na ktoré sa vzťahuje kapitola VII hlavy XXII knihy II Trestného zákona.

V súlade s usmerneniami Benátskej komisie boli akty, ktoré možno amnestovať, presne a podrobne vymedzené s cieľom zabezpečiť právnu istotu a rovnosť pred zákonom. …“

31. Článok 1 LOA s názvom „Vecná pôsobnosť“ stanovuje:

„1. Udeľuje sa amnestia na nasledujúce skutky zakladajúce trestnú, správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť v oblasti verejných financií, ku ktorým došlo v rámci hlasovaní, ktoré sa konali v Katalánsku 9. novembra 2014 a 1. októbra 2017, ich prípravu alebo dôsledky, pokiaľ boli vykonané medzi 1. novembrom 2011 a 13. novembrom 2023, ako aj nasledujúce skutky vykonané medzi týmito dátumami v kontexte takzvaného procesu osamostatnenia Katalánska, aj keď nesúvisia s vyššie uvedenými hlasovaniami alebo boli uskutočnené po nich:

d) Odmietnutie podriadiť sa, bez ohľadu na jeho povahu, narušenie verejného poriadku, útoky na orgány, ich zástupcov a verejných činiteľov alebo výtržnosti alebo akékoľvek iné porušenie verejného pokoja a poriadku vykonané s cieľom podporiť ciele a zámery opísané v predchádzajúcich písmenách alebo osoby obvinené alebo odsúdené za spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v tomto článku.

e) Skutky spáchané v rámci policajného zásahu, ktorého cieľom je sťaženie alebo zabránenie spáchaniu činov, ktoré zakladajú trestnú alebo správnu zodpovednosť uvedenú v tomto článku.

f) Skutky spáchané s cieľom podporiť, dosiahnuť alebo uľahčiť spáchanie niektorého zo skutkov, ktoré zakladajú trestnú alebo správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť za verejné financie uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto článku, ako aj akýkoľvek iný čin, ktorý s nimi podstatne súvisí.

2. Skutky, ktoré zakladajú trestnú, správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť za verejné financie, ktoré sú predmetom amnestie podľa odseku 1 tohto článku, sa uplatňujú bez ohľadu na ich štádium, vrátane prípravy, a bez ohľadu na to, či ide o páchateľa alebo spolupáchateľa dotknutej osoby.

3. Skutky, ktoré sa začali pred 1. novembrom 2011, sa považujú za skutky, ktoré patria do pôsobnosti tohto zákona len vtedy, ak sa ich vykonávanie skončilo po tomto dátume.

Do pôsobnosti tohto zákona sa zahrnú aj skutky, ktorých vykonávanie sa začalo pred 13. novembrom 2023, aj keď sa skončilo po tomto dátume.

d) Skutky klasifikované ako trestný čin, ktorých vykonanie vykazuje rasistické, antisemitské, protirómske motívy alebo akýkoľvek iný druh diskriminácie, pokiaľ ide o náboženské vyznanie a vieru obete, etnický pôvod alebo rasu, pohlavie, vek, sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu, dôvody súvisiace s pohlavím, aporofóbiu alebo sociálne vylúčenie, ochorenie alebo zdravotné postihnutie, ktorými obeť trpí, bez ohľadu na to, či obeť skutočne vykazuje tieto podmienky alebo okolnosti.

e) Skutky, ktoré sa kvalifikujú ako trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Európskej únie.

f) Skutky klasifikované ako vlastizrada alebo narušovaním mieru alebo nezávislosti štátu a súvisiace s národnou obranou, uvedené v hlave XXIII knihy II Trestného zákonníka, za predpokladu, že došlo k skutočnej a reálnej hrozbe a účinnému použitiu sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Španielska podľa podmienok stanovených v Charte Organizácie Spojených národov alebo v rezolúcii Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 2625 (XXV) z 24. októbra 1970, ktorá obsahuje deklaráciu zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov.

g) Trestné činy proti medzinárodnému spoločenstvu sú uvedené v XXIV. hlave II. knihy Trestného zákona.“

33. Článok 4 LOA s názvom „Účinky na trestnú zodpovednosť“ znie:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 163 Ústavy a článku 267 [ZFEÚ], po nadobudnutí účinnosti tohto zákona:

f) Zápis do registra trestov vyplývajúci z odsúdenia za amnestovaný trestný čin sa vymaže.“

34. Podľa článku 9 LOA s názvom „Právomoc uplatňovať amnestiu“:

„1. Amnestia za skutky, ktoré sú trestným činom, sa uplatňuje súdmi uvedenými v článku článku 11 tohto zákona ex offo alebo na návrh účastníka konania alebo Ministerio Fiscal [prokuratúra, Španielsko] a v každom prípade po vypočutí prokuratúry a účastníkov konania.

2. Amnestiu skutkov zakladajúcich správne porušenia alebo zodpovednosť v oblasti verejných financií, uplatňujú orgány príslušné na začatie, vedenie alebo ukončenie konaní zodpovedajúcich takýmto skutkom, v závislosti od stavu ich dokonania, po vypočutí zainteresovanej strany.

3. Konkrétny skutok zakladajúci trestnú alebo správnu zodpovednosť alebo zodpovednosť v oblasti verejných financií možno považovať za amnestovaný len vtedy, ak bola takáto amnestia vyhlásená právoplatným rozhodnutím vydaným príslušným orgánom v súlade s ustanoveniami tohto zákona.“

35. Článok 10 LOA s názvom „Prednostné a naliehavé zaobchádzanie“ stanovuje:

38. Okrem toho niektoré španielske združenia( 28 ) a politická strana VOX podali ľudovú obžalobu v rámci trestného konania začatého prokuratúrou proti tým istým vyšetrovaným osobám, ktorým boli vytýkané tie isté trestné činy ako zo strany prokuratúry, na základe článku 125 Ústavy, hoci požaduje prísnejšie tresty, než aké požaduje prokuratúra.

39. Konkrétne z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tak v obžalobe prokuratúry, ako aj v uznesení o vznesení obvinenia ľudovej obžaloby sa obvineným vytýka, že patrili ku Comité de Defensa de la República (výbory obrany republiky, Španielsko, ďalej len „CDR“), ako aj k Equipo de Respuesta Táctica (taktický zásahový tím, Španielsko, ďalej len „ERT“).

40. Podľa prokuratúra zorganizovali CDR v Katalánsku mnoho akcií a aktivít, z ktorých niektoré predstavovali trestné činy, v rámci plánovanej a organizovanej stratégie zameranej na zvrhnutie ústavného poriadku. Táto stratégia sa prejavila v podobe odmietnutia využiť zákonné prostriedky, ktoré ponúka právny štát na vyjadrenie politických a sociálnych nárokov, a priamou výzvou na prejavenie neposlušnosti, ako aj na prijatie opatrení, ktorých cieľom bolo vyvolať masové nepokoje. Cieľom bolo nastolenie dokonaných skutkov prostredníctvom prevzatia kontroly nad územím a zásahom do strategických, hospodárskych a zásobovacích odvetví.

41. Pokiaľ ide o ERT, obžaloba ho prezentuje ako bunku obžalovaných patriacu k rôznym CDR, ktorá sa vyznačovala veľkým radikalizmom. Členovia zdieľajú extrémny aktivizmus, ktorého cieľom je dosiahnuť nezávislosť Katalánska prostredníctvom použitia násilia „v najväčšej možnej miere“, s cieľom prinútiť inštitúcie, aby de facto uznali oddelenie Katalánska od zvyšku Španielska. Zúčastnili sa na niektorých najnásilnejších činnostiach pripisovaných CDR, pričom sa zamerali najmä na citlivé infraštruktúry a v niektorých prípadoch na príslušníkov štátnych bezpečnostných zložiek. Ľudová obžaloba tiež tvrdí, že ERT uskutočnil útoky proti verejným inštitúciám veľkého významu, ako napríklad obsadenie radníc a plánované obsadenie katalánskeho parlamentu.

46. Vnútroštátny súd uvádza, že mu teraz prináleží rozhodnúť, či vyhovie námietke vznesenej in limine litis , alebo inými slovami, či amnestiu uplatní, alebo nie.( 29 )

47. Za týchto okolností Audiencia Nacional (Vrchný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa smernica [2017/541] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu zákonu, akým je [LOA], ktorý neumožňuje stíhať a prípadne sankcionovať v trestnom konaní osoby, ktoré sa aktívne podieľajú na činnostiach teroristickej skupiny, pričom stanovuje zánik ich trestnej zodpovednosti?

2. Má sa smernica 2017/541, a konkrétne jej článok 13, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu zákonu, akým je [LOA], ktorý neumožňuje stíhať a prípadne sankcionovať v trestnom konaní osoby, ktoré sa aktívne zúčastňujú na činnostiach teroristickej skupiny, pričom stanovuje zánik ich trestnej zodpovednosti, keďže na to, aby ich konanie bolo trestné, stanovuje okrem účasti v teroristickej skupine dodatočnú požiadavku spočívajúcu v tom, že skutočne a úmyselne spôsobili závažné porušenie ľudských práv?

3. Má sa smernica 2017/541 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu zákonu, ako je [LOA], ktorý rozlišuje medzi teroristickými trestnými činmi a trestnými činmi spojenými s teroristickou skupinou, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, podľa toho, či boli alebo neboli skutočne a úmyselne spôsobené závažné porušenie ľudských práv tak, aby toto rozlišovanie umožnilo, že niektoré z týchto trestných činov terorizmu alebo trestných činov súvisiacich s teroristickou skupinou nebudú podliehať trestnej zodpovednosti?

7. Majú sa zásada prednosti práva EÚ, ktorá je zakotvená v judikatúre Súdneho dvora, a zásada lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je [LOA], ktorá stanovuje zánik trestnej zodpovednosti prostredníctvom amnestie v prípade osoby obvinenej z konaní, ktoré možno zaradiť do pôsobnosti smernice 2017/541?

8. Majú sa články 20 a 21 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je [LOA], ktorá stanovuje zánik trestnej zodpovednosti prostredníctvom amnestie v prípade osoby obvinenej z trestných činov spáchaných v Španielsku, ktoré možno zaradiť do pôsobnosti smernice 2017/541, z dôvodu ideologického cieľa sledovaného týmito trestnými činmi?

9. Majú sa článok 4 ods. 2 ZEÚ, ako aj článok 20 ods. 2 a článok 21 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je [LOA], ktorá prostredníctvom amnestie stanovuje zánik trestnej zodpovednosti osôb obvinených z terorizmu, lebo predmetné skutky boli spáchané so zámerom oddeliť časť štátneho územia od tohto členského štátu?“

48. Písomné pripomienky predložili obžalovaní, ľudová obžaloba, prokuratúra, Európska komisia, ako aj španielska vláda. Títo účastníci konania tiež predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. júla 2025.

Analýza

49. Na úvod treba uviesť, že otázky položené vnútroštátnym súdom možno rozdeliť do dvoch odlišných skupín. Prvá, ktorá zhromažďuje väčšinu z nich, sa týka zlučiteľnosti LOA so smernicou 2017/541. Druhá skupina sa týka súladu LOA s niektorými všeobecnými zásadami práva Únie, ako sú právna istota, rovnosť pred zákonom a prednosť práva Únie. Zdá sa mi preto vhodné preskúmať tieto otázky postupne podľa tohto rozdelenia a v tomto poradí.

52. Odpoveď na túto zložitú otázku si vyžaduje zohľadnenie viacerých parametrov. V prvom rade je potrebné objasniť, ako právo Únie chápe opatrenie amnestie, t. j. či ide o harmonizovanú oblasť alebo oblasť patriacu do výlučnej právomoci členských štátov. Z tohto hľadiska bude vhodné preskúmať, ako k tomuto inštitútu pristupuje právo Únie, a najmä nástroje týkajúce sa justičnej spolupráce medzi členskými štátmi. V tejto súvislosti treba určiť, čo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa amnestie a jej vplyvu na povinnosť členských štátov zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie.

53. V druhom rade, po vymedzení všeobecného rámca práva Únie a miesta, ktoré je vyhradené amnestii, je potrebné sa zamerať na samotné znenie smernice 2017/541 a preskúmať, čo stanovuje, pokiaľ ide o to, či je amnestia možná, a ak nie, aké relevantné závery možno vyvodiť z jej znenia, a to najmä z odôvodnení tejto smernice.

54. V treťom rade treba zasadiť uvedenú smernicu do právneho rámca, na základe ktorého bola prijatá, a to do článku 83 ZFEÚ, a preskúmať, do akej miery tento normatívny základ objasňuje a vymedzuje povinnosť členských štátov predchádzať akejkoľvek situácii beztrestnosti.

55. Vo štvrtom rade, keďže amnestia je mechanizmus, ktorý sa priamo dotýka národnej suverenity a z tohto dôvodu spadá do miery voľnej úvahy priznanej členským štátom, treba si položiť otázku, akým spôsobom vymedzujú štandardy vyplývajúce z judikatúry ESĽP rozsah prípustnej amnestie vzhľadom na medzinárodné záväzky.

56. V piatom a poslednom rade treba posúdiť, či zohľadnenie všetkých týchto skutočností umožňuje dospieť k záveru, že potrebný účinok smernice 2017/541 je v prejednávanej veci ohrozený prijatím LOA.

61. Okrem toho, ako zdôraznila španielska vláda vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, amnestia je všeobecne uznaná právom Únie ako opatrenie, ktoré môže byť upravené a uplatňované vnútroštátnymi právnymi poriadkami, najmä v rámci justičnej spolupráce. V tejto súvislosti článok 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/99/EÚ o európskom ochrannom príkaze( 33 ) umožňuje príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznať takýto príkaz, ak je ochrana odvodená od výkonu trestu alebo opatrenia, na ktoré sa vzťahuje amnestia podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu, a súvisí s konaním, ktoré podľa tohto práva patrí do právomoci tohto štátu.

62. Okrem toho rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV vo svojom článku 3 ods. 1 tiež stanovuje, že súdny orgán vykonávajúceho členského štátu odmietne vykonať európsky zatykač, ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, ak tento štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva. Napokon iné nástroje, ktorými sa uplatňuje zásada vzájomného uznávania v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach, stanovujú, že amnestiu alebo milosť môže udeliť štát pôvodu, ako aj vykonávajúci štát.( 34 )

63. Z toho vyplýva, že v právnom poriadku EÚ zostáva amnestia výsadou členských štátov. Právo EÚ len uznáva jej existenciu a zohľadňuje ju vo svojich nástrojoch justičnej spolupráce, avšak neharmonizuje jej obsah ani podmienky jej udelenia.

Obsah smernice 2017/541 a jej mlčanie o amnestii

64. V druhom rade z textu smernice 2017/541 vyplýva, že jej prijatie je odpoveďou na potrebu výraznejšej harmonizácie, ako bola dosiahnutá rámcovým rozhodnutím 2002/475/SVV o boji proti terorizmu.( 35 ) Toto posilnenie je odôvodnené jednak vývojom teroristických hrozieb a jednak právnymi povinnosťami, ktoré vyplývajú pre Úniu a jej členské štáty z medzinárodného práva. Vzhľadom na cezhraničnú povahu tohto javu smernica výslovne zdôrazňuje potrebu koordinovanej reakcie a posilnenej spolupráce tak v rámci jednotlivých členských štátov, ako aj medzi nimi.( 36 )

68. Na druhej strane podľa môjho názoru nemožno túto voľnosť chápať ako neobmedzenú. Je pravda, že nemožno tvrdiť, že požiadavky vymedzujúce uplatnenie smernice 2017/541, medzi ktoré patria práva zaručené Chartou, EDĽP a zásady medzinárodného humanitárneho práva, sa automaticky uplatňujú na prípad čiastočného a dočasného neuplatňovania vyplývajúceho z opatrenia amnestie. Nič to však nemení na tom, že tieto požiadavky predstavujú vonkajšie záruky v takomto kontexte, keď amnestia ovplyvňuje, hoci nepriamo, vecnú pôsobnosť smernice. Inými slovami, ak amnestia nie je harmonizovaná, jej prijatie sa neuskutočňuje v legislatívnom vákuu. Odkazy smernice na Chartu, EDĽP a medzinárodné humanitárne právo tvoria relevantný referenčný rámec na posúdenie takéhoto opatrenia, ak sa dotýka správania patriaceho do pôsobnosti práva Únie.

Právny základ smernice 2017/541: článok 83 ZFEÚ a jeho dôsledky

69. V treťom rade, pokiaľ ide o potrebu zasadiť smernicu 2017/541 do právneho kontextu článku 83 ZFEÚ, ktorý je jej základom, treba pripomenúť, že tento článok v spojení s článkom 82 ZFEÚ týkajúcim sa justičnej spolupráce v trestných veciach upravuje spoluprácu v trestných veciach v rámci Únie. Článok 83 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že smernice prijaté riadnym legislatívnym postupom môžu ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblastiach obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom, ako je terorizmus. Tento cezhraničný rozmer môže vyplývať z povahy alebo účinkov trestných činov alebo z potreby bojovať proti nim na spoločnom základe.

73. Preto nemožno vylúčiť, že zánik trestnej zodpovednosti za trestné činy uvedené v smernici 2017/541, a to aj prostredníctvom takých mechanizmov, ako je amnestia, musí tiež rešpektovať axiologické úvahy. V prípade neexistencie osobitných ustanovení v tejto súvislosti v smernici prináleží členským štátom, aby určili podmienky a spôsoby jej uplatňovania v rámci miery voľnej úvahy, ktorá im je priznaná, a pod podmienkou dodržania relevantných štandardov, najmä štandardov vyplývajúcich z medzinárodného práva, vrátane medzinárodného humanitárneho práva.

74. Z toho vyplýva, že každé vnútroštátne opatrenie amnestie môže Súdny dvor posudzovať len z hľadiska „vonkajších hraníc“ jeho odôvodnenia, teda z hľadiska jeho súladu s povinnosťami vyplývajúcimi z medzinárodného práva, najmä z humanitárneho práva a nástrojov na ochranu základných práv uvedených v odôvodnení 37 smernice 2017/541. S touto výhradou je potrebné pokračovať v analýze noriem uplatniteľných v tejto oblasti.

Medzinárodné štandardy a judikatúra ESĽP v oblasti amnestie

75. Vo štvrtom rade, v nadväznosti na vyššie uvedené treba preskúmať spôsob, akým sú zákony o amnestii v súčasnosti vnímané medzinárodným právom, a najmä ESĽP, aby bolo možné určiť „vonkajšiu hranicu“ ich odôvodnenia. Presnejšie ide o určenie miery voľnej úvahy priznanej členským štátom v tejto oblasti, ako aj hranice, ktoré vyplývajú zo záväzných povinností vyplývajúcich z medzinárodného práva. V tomto štádiu je teda potrebné zvážiť, ako sa k amnestiám pristupuje v kontexte porovnávacieho medzinárodného práva.

79. Naopak, vývoj judikatúry ESĽP vedie k záveru, ako v rozsudku Abdülsamet Yaman v. Turecko, že pre účinnosť opravného prostriedku je „najdôležitejšie“, aby stíhanie za mučenie nebolo premlčané a aby nebola udelená amnestia ani milosť.( 48 ) V prípade Yeşil a Sevim v. Turecko ESĽP potvrdil, že v zásade nie je prípustné, aby výsledok trestného stíhania za takéto činy bol ohrozený výnimočnými opatreniami alebo prieťahmi v konaní, ktoré sú v rozpore s povinnosťou konať s náležitou starostlivosťou.( 49 ) V rozsudku Yeter v. Turecko, ktorý sa týkal mučenia s následkom smrti, ESĽP opätovne potvrdil, že amnestia alebo milosť by sa nikdy nemali povoliť, ak je štátny činiteľ obvinený z činov porušujúcich článok 3 EDĽP.( 50 ) Táto požiadavka vyplýva z absolútneho zákazu mučenia, z ktorého vyplýva prísna procesná povinnosť, a to, že dotknutý štát musí stíhať, súdiť a trestať, bez možnosti neutralizovať tieto povinnosti aktom milosti.

80. Prípad Ould Dah v. Francúzsko to jednoznačne pripomína. ESĽP v tomto rozhodnutí konštatoval, že amnestia je „vo všeobecnosti nezlučiteľná s povinnosťou štátov vyšetrovať prípady mučenia“( 51 ). ESĽP tak úzko spája účinnosť ochrany života a ľudskej integrity s nutnosťou predchádzať beztrestnosti.

81. Je dôležité zdôrazniť, že tento prístup ESĽP je súčasťou úzkeho dialógu v oblasti judikatúry s inými súdnymi orgánmi a medzinárodnými inštitúciami. V rozsudku Marguš v. Chorvátsko veľká komora ESĽP rozhodla, že bývalý vojak, ktorému bola pôvodne udelená amnestia za vojnové zločiny, nemôže túto amnestiu využiť, pretože tieto skutky predstavovali závažné porušenie článkov 2 a 3 EDĽP( 52 ). ESĽP sa pri tom výslovne opieral o výbor OSN pre ľudské práva, judikatúru Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a Medziamerického súdu pre ľudské práva,( 53 ) aby stanovil, že v zmysle medzinárodného konsenzu sa amnestie na zločiny tohto druhu nemajú udeľovať.( 54 )

84. Z vyššie uvedenej analýzy v konečnom dôsledku vyplýva, že vývoj judikatúry ESĽP sa delí na tri hlavné konštanty. V prvom rade amnestia, ktorá bola vydaná v prípade závažných trestných činov, ako sú mučenie, vojnové zločiny alebo porušenia práva na život, narúša samotnú podstatu procesných povinností vyplývajúcich z článkov 2 a 3 EDĽP. V druhom rade, tento prístup je súčasťou širšieho trendu v medzinárodnom práve ľudských práv, ktorý je založený na odmietaní beztrestnosti v prípade najzávažnejších porušení. V treťom a poslednom rade, len striktne vymedzenú amnestiu, ktorá je súčasťou skutočného procesu priznania spravodlivosti, ktorý spája odškodnenie obetí a prípadne zmierenie, sa stále môže považovať za zlučiteľnú s pozitívnymi záväzkami členských štátov podľa EDĽP.

Posúdenie zlučiteľnosti LOA so smernicou 2017/541 vzhľadom na analyzované skutočnosti

85. Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu treba teraz posúdiť, či všetky preskúmané skutočnosti vedú k záveru, že potrebný účinok smernice 2017/541 je v prejednávanej veci ohrozený.

86. Ako som už uviedol, vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či vnútroštátnu právnu úpravu, akou je LOA, ktorá podmieňuje zánik trestnej zodpovednosti tým, že dotknuté činy úmyselne a skutočne nespôsobili závažné porušenie ľudských práv, čím sa zavádza rozlišovanie medzi teroristickými trestnými činmi podľa ich následkov, možno považovať za zlučiteľnú so smernicou 2017/541. Dôsledkom takejto právnej úpravy je obmedzenie možnosti trestného stíhania a sankcií na určité kategórie činov, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica, čo vyvoláva otázku jej súladu s cieľmi, ktoré sleduje.

91. V tejto súvislosti sa mi zdá vhodné v tejto fáze analýzy poukázať na otázku autoamnestie, ktorá bola nastolená na pojednávaní, hoci sama osebe nie je predmetom osobitnej problematiky v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Domnievam sa však, že touto otázkou sa treba stručne zaoberať, keďže sa týka legitímnych obmedzení, s ktorými sa môže stretnúť mechanizmus zániku trestnej zodpovednosti v právnom štáte. Ako pripomenula Benátska komisia vo svojom stanovisku k návrhu španielskeho zákona o amnestii pre Katalánsko, autoamnestia označuje situáciu, v ktorej páchatelia alebo zodpovedné inštitúcie udelia sebe alebo svojim členom imunitu voči stíhaniu, často ešte pred politickým prevratom.( 59 ) Tieto formy amnestie sú totiž často spochybňované ako svojvoľné, pretože umožňujú tým, ktorí ovládajú zákonodarnú alebo výkonnú moc, vyhnúť sa akejkoľvek forme zodpovednosti bez skutočnej súdnej kontroly a skutočnej demokratickej účasti.( 60 )

92. Podľa môjho názoru však v prejednávanej veci nič neumožňuje kvalifikovať LOA ako autoamnestiu, a to z viacerých vzájomne sa prelínajúcich dôvodov. V prvom rade je predmetný zákon výsledkom riadneho parlamentného postupu uskutočneného v rámci pluralitného demokratického systému. Nevyplýva z jednostranného aktu nariadeného autoritatívnou mocou, ale výsledkom demokratickej diskusie a hlasovania v rámci Cortes Generales (španielsky Parlament).

93. V druhom rade, jeho uplatnenie nie je vyňaté zo súdneho preskúmania.( 61 ) Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v konaní vo veci samej preskúmal, či sú splnené podmienky stanovené zákonom na uplatnenie amnestie, a najmä či sa na predmetné skutkové okolnosti vzťahujú výnimky stanovené v článku 2 písm. c) LOA.

98. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú, druhú, tretiu, piatu a siedmu otázku tak, že smernica 2017/541 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je LOA, ktorá v prípade splnenia subjektívnych, objektívnych a časových podmienok uvedených v tomto zákone udeľujú amnestiu za skutky, ktoré možno z dôvodu ich účelu kvalifikovať ako teroristické trestné činy v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) a f) tejto smernice alebo ako trestné činy súvisiace s teroristickou skupinou v zmysle článku 4 uvedenej smernice, pokiaľ nespôsobili úmyselné závažné porušenie ľudských práv, najmä tých, na ktoré sa vzťahujú články 2 a 3 EDĽP a medzinárodné humanitárne právo, pokiaľ nie je ohrozený potrebný účinok smernice 2017/541.

O štvrtej otázke

99. Štvrtá otázka položená vnútroštátnym súdom sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane treba určiť, či zásada právnej istoty bráni takej právnej úprave, akou je LOA, ktorá podmieňuje oslobodenie od trestnej zodpovednosti za skutky patriace do pôsobnosti smernice 2017/541 neexistenciou úmyslu dopustiť sa závažného porušenia ľudských práv, najmä tých, ktoré sú zaručené článkami 2 a 3 EDĽP, ako aj medzinárodným humanitárnym právom. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v LOA nie je špecifikované ani konanie, ktoré môže predstavovať takéto porušenia, ani stupeň závažnosti potrebný na vylúčenie uplatnenia amnestie. Na druhej strane sa subsidiárne pýta na zlučiteľnosť zásad právnej istoty a legitímnej dôvery s ustanovením, akým je článok 1 LOA, ktorého kritériá uplatnenia sa javia ako objektívne neurčité a subjektívne neisté.

104. Súdny dvor uznal, že zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vyžadujú jednak, aby právne pravidlá boli jasné a presné, a jednak, aby ich uplatnenie mohli osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídať.( 64 ) Zásada právnej istoty vyžaduje, najmä pokiaľ ide o normy, ktoré môžu mať nepriaznivé dôsledky pre tých, ktorí im podliehajú, aby príslušné ustanovenia boli dostatočne prístupné a zrozumiteľné, aby každá dotknutá osoba mohla v primeranej miere predvídať ich právne účinky. Právna istota ako základná zásada práva Únie( 65 ) nadobúda osobitný význam v trestnoprávnej oblasti, v rámci ktorej prispieva k ochrane základných práv a k účinnosti právneho štátu, ktorú článok 2 ZEÚ stanovuje ako základnú hodnotu Únie a ako požiadavku spoločnú pre všetky členské štáty.( 66 )

105. Na zodpovedanie prvej časti tejto otázky je potrebné určiť, voči komu by sa mohla uplatniť záruka právnej istoty. Ak by sa záruka právnej istoty mala uplatňovať v prospech obvinených osôb, toto tvrdenie by sa v tomto štádiu javilo ako neúčinné. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa totiž výslovne uvádza, že na skutkové okolnosti vo veci samej sa nevzťahujú výnimky stanovené v LOA, t. j. prípady, v ktorých sa podľa tohto zákona nemôže udeliť na skutok amnestia. Treba tiež uviesť, že vnútroštátny súd vypočul účastníkov konania v súlade so španielskym procesným právom v rámci osobitného prejudiciálneho konania týkajúceho sa návrhu na uplatnenie LOA na skutkové okolnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Spomedzi vyjadrených stanovísk jeden z obvinených (QCR) najmä tvrdil, že LOA nie je dostatočne jasný alebo nepresný.( 67 )

109. Na to, aby sa zaobchádzanie považovalo za ponižujúce, nie je potrebné, aby ho ako také vnímali tretie osoby. Stačí, aby sa obeť cítila ponížená vo svojich vlastných očiach. Úmysel ponížiť nie je ani nevyhnutnou podmienkou na konštatovanie porušenia. V dôsledku toho, aj keď neexistoval úmysel ponížiť obeť, článok 3 EDĽP môže byť porušený, ak účinky zaobchádzania skutočne ponižujú obeť.( 73 )

110. Čo sa týka článku 2 EDĽP, ten ukladá dvojakú povinnosť: na jednej strane zákaz úmyselného pozbavenia osoby života, s výnimkou taxatívne uvedených prípadov, a na druhej strane pozitívnu povinnosť chrániť toto právo zákonom.( 74 )

111. Z toho vyplýva, že pôsobnosť vylučovacej doložky stanovenej v článku 2 písm. c) LOA je dostatočne vymedzená, keďže odkazuje na články 2 a 3 EDĽP, ktorých obsah bol neustále a podrobne spresňovaný judikatúrou ESĽP. Vzhľadom na neexistenciu normatívnej nejednoznačnosti sa domnievam, že nemožno konštatovať žiadne porušenie zásady právnej istoty.

Druhá časť: pôsobnosť článku 1 LOA a zásady právnej istoty a legitímnej dôvery

112. Pokiaľ ide o druhú časť štvrtej otázky, ktorú vnútroštátny súd položil subsidiárne, treba pripomenúť, ako už bolo uvedené v súvislosti s prvou časťou otázky, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne uvádza, že vzhľadom na vecnú a časovú pôsobnosť LOA predmetné skutkové okolnosti patria do pôsobnosti článku 1 LOA. V tomto rozsahu a rovnako ako v prípade prvej časti by sa otázka mohla zdať hypotetická vzhľadom na možný výsledok sporu vo veci samej, a preto by mohla vyvolať pochybnosti o jej prípustnosti.

116. V druhom rade, hoci odvolávanie sa na zásadu právnej istoty pochádza od samotného vnútroštátneho súdu z dôvodu, že pôsobnosť článku 1 LOA sa mu zdá neistá, treba pripomenúť, ako už bolo uvedené pri preskúmaní zlučiteľnosti tohto zákona so smernicou 2017/541, že relevantné kritérium nespočíva ani vo vecnom alebo časovom rozsahu amnestie, ani v miere presnosti jej znakov. Z hľadiska práva Únie je dôležité dodržanie hmotnoprávnych obmedzení stanovených medzinárodným humanitárnym právom a povinností vyplývajúcich z článkov 2 a 3 EDĽP, ako ich vykladá ESĽP. Inak povedané, podľa môjho názoru nie je rozhodujúca abstraktná pôsobnosť alebo všeobecná formulácia článku 1 LOA, ale otázka, či sa toto ustanovenie môže vzťahovať, hoci aj nepriamo, na skutky predstavujúce závažné porušenie ľudských práv.( 75 )

117. Tento prístup je odôvodnený o to viac, že posúdenie časovej a vecnej pôsobnosti opatrenia amnestie Súdnym dvorom by v skutočnosti viedlo k posúdeniu samotnej podstaty tohto opatrenia. Ako však bolo preukázané, takéto posúdenie patrí do oblasti vyhradenej členským štátom, keďže zavedenie, rozsah a podmienky uplatňovania amnestie nie sú harmonizované právom Únie a v zásade zostávajú vo výlučnej právomoci členských štátov.

118. Je pravda, ako uviedla najmä Komisia na pojednávaní, že v prejednávanej veci môže mimoriadne široká pôsobnosť amnestie narušiť potrebný účinok smernice 2017/541, keďže by bránila akémukoľvek stíhaniu skutkov vytýkaných obvineným vo veci samej. Treba však pripomenúť, že amnestia je inštitútom, ktorého podmienky uplatňovania sa líšia v závislosti od právneho a politického kontextu. K nemu môže dôjsť v rôznych štádiách trestného konania, pred jeho začatím,( 76 ) počas neho alebo po jeho skončení, a môže sa týkať buď jednotlivého skutku, alebo viacerých skutkov spáchaných počas určitého obdobia.( 77 ) Stručne povedané, ide o opatrenie, ktoré možno prispôsobiť rôznym politickým a súdnym situáciám.

122. Vzhľadom na tieto úvahy vzhľadom na prvú časť štvrtej otázky navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal tak, že zásada právnej istoty v spojení so smernicou 2017/541 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je LOA, ktorá podmieňuje oslobodenie osoby obvinenej z konania, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, od trestnej zodpovednosti tým, že úmyselne nespôsobila závažné porušenie ľudských práv, najmä tých, na ktoré sa vzťahujú články 2 a 3 EDĽP a medzinárodné humanitárne právo.

123. Pokiaľ ide o druhú časť tejto otázky, navrhujem odpovedať tak, že zásady právnej istoty a legitímnej dôvery nebránia právnej úprave, akou je právna úprava stanovená v článkoch 1 a 2 LOA na účely určenia jej pôsobnosti.

O ôsmej otázke

124. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či smernica 2017/541 v spojení s článkami 20 a 21 Charty bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je LOA, ktorá stanovuje zánik trestnej zodpovednosti osôb obvinených zo spáchania trestných činov, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica, z dôvodu, že podľa vnútroštátneho súdu boli tieto trestné činy spáchané na účely dosiahnutia ideologického cieľa.

125. Podľa môjho názoru táto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu, keďže nezohľadňuje osobitnú povahu predmetnej amnestie. Zdá sa totiž, že vnútroštátny súd prirovnáva túto situáciu k situácii, v ktorej by normotvorca prijal všeobecné pravidlo, ktorého cieľom je zánik trestnej zodpovednosti za určité trestné činy len z dôvodu ich ideologického významu. V takom prípade by bolo možné tvrdiť, že by existovalo rozdielne zaobchádzanie medzi osobami obvinenými z trestných činov motivovaných určitou ideológiou, na ktoré sa vzťahuje amnestia na jednej strane, a osobami, ktoré spáchali podobné trestné činy v inom ideologickom kontexte, na ktoré sa zákon nevzťahuje, na druhej strane. Takýto prístup by totiž mohol vzbudzovať pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s článkami 20 a 21 Charty.

O siedmej otázke

130. Vnútroštátny súd sa ďalej pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť LOA so zásadou prednosti práva Únie, ako aj s povinnosťou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ. V podstate chce vedieť, či tieto zásady bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa udeľuje amnestia osobám obvineným zo skutkov, ktoré patria do vecnej pôsobnosti smernice 2017/541.

131. Súdny dvor už vo svojom významnom rozsudku z 15. júla 1964, Costa( 80 ), konštatoval, že právo Únie pochádzajúce z nezávislého zdroja nemôže byť vylúčené vnútroštátnou normou bez ohľadu na jej povahu alebo dátum bez toho, aby bola spochybnená jednota a účinnosť právneho systému Únie. Spresnil, že záväznosť práva Únie sa nemôže v jednotlivých členských štátoch meniť bez toho, aby bolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy alebo aby vznikla diskriminácia medzi osobami podliehajúcimi súdnej právomoci.

132. Súdny dvor zdôraznil, že vzhľadom na to, že má výlučnú právomoc poskytnúť konečný výklad práva Únie, prináleží mu, aby pri výkone tejto právomoci spresnil pôsobnosť zásady prednosti práva Únie v súvislosti s relevantnými ustanoveniami tohto práva, takže táto pôsobnosť nemôže závisieť od výkladu ustanovení vnútroštátneho práva ani od výkladu ustanovení práva Únie, ktorý vykoná vnútroštátny súd a ktorý nezodpovedá výkladu Súdneho dvora.( 81 )

133. Táto zásada preto ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok rôznych pravidiel Únie, pričom právo členských štátov nemôže ovplyvniť účinok priznaný týmto rôznym pravidlám na území uvedených štátov.( 82 )

O deviatej otázke

139. Svojou deviatou a poslednou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 4 ods. 2 ZEÚ, ako aj článku 20 ods. 2 písm. a) a článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Chce vedieť, či tieto ustanovenia bránia takej právnej úprave, akou je LOA, v rozsahu, v akom by oslobodila osoby obvinené zo spáchania trestných činov kvalifikovaných ako terorizmus od akejkoľvek trestnej zodpovednosti z dôvodu, že tieto skutky boli spáchané s cieľom dosiahnuť odtrhnutie časti územia príslušného členského štátu. Podľa vnútroštátneho súdu by LOA viedol k riziku opakovania alebo zovšeobecnenia takýchto skutkov, čo by narušilo územnú celistvosť členských štátov a slobodu pohybu a pobytu občanov Únie.

140. Na úvod treba pripomenúť účel prejudiciálneho konania, ako vyplýva z článku 267 ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry „konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú“. Súdny dvor dodáva, že „odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu“( 85 ).

141. Okrem toho, „ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená“( 86 ). Z toho vyplýva, že „prejudiciálne konanie predovšetkým predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní“( 87 ).

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je Ley Orgánica 1/2024 de amnistía para la normalización institucional, política y social en Cataluña (organický zákon č. 1/2024 o amnestii na účely inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácie v Katalánsku) z 10. júna 2024, ktorá v prípade splnenia subjektívnych, objektívnych a časových podmienok uvedených v tomto zákone udeľujú amnestiu za skutky, ktoré možno z dôvodu ich účelu kvalifikovať ako teroristické trestné činy v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) a f) tejto smernice alebo ako trestné činy súvisiace s teroristickou skupinou v zmysle článku 4 uvedenej smernice, pokiaľ nespôsobili úmyselné závažné porušenie ľudských práv, najmä tých, na ktoré sa vzťahujú články 2 a 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a medzinárodné humanitárne právo, pokiaľ nie je ohrozený potrebný účinok smernice 2017/541.

2. Zásada právnej istoty v spojení so smernicou 2017/541

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je organický zákon č. 1/2024, ktorý podmieňuje oslobodenie osoby obvinenej z konania, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, od trestnej zodpovednosti tým, že úmyselne nespôsobila závažné porušenie ľudských práv, najmä tých, na ktoré sa vzťahujú články 2 a 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a medzinárodné humanitárne právo.

3. Zásady právnej istoty a legitímnej dôvery v spojení so smernicou 2017/541

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnemu pravidlu týkajúcemu sa amnestie, akým je článok 1 organického zákona č. 1/2024, ktorý sa neuplatňuje na iné skutky, než sú tie, ktoré sú vymedzené v tomto článku, aj keď nastali v tej istej územnej oblasti a v tom istom období.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 BRÖSTL, A., HOLLÄNDER, P. (eds.): Aristoteles: Aténska ústava . Kaligram, 2009, 107 s.

4 V roku 2001 Roger Merle a André Vitu poukázali na nárast počtu amnestií v modernej dobe, napriek výnimočnej povahe tohto inštitútu: „... tento inštitút sa stal natoľko bežným, že od prvej svetovej vojny sa amnestia vyhlasuje v priemere každé dva roky: medzi rokmi 1919 a 1939 ich bolo dvanásť a od Oslobodenia viac ako tridsať“ (MERLE, R., VITU, A.: c. d., s. 1108, č. 943). Pradel okrem toho konštatuje, že vo Francúzsku sa amnestia často uplatňuje prijatím zákona v priemere raz za päť rokov, pri nástupe prezidenta republiky do úradu, „niekedy aj jedného alebo dvoch ,menších‘ zákonov počas päťročného funkčného obdobia...“ (PRADEL, J.: c. d., s. 586, poznámka pod čiarou 4).

5 Donnedieu de Vabres poznamenáva, že „účelom amnestie je po politickom prevrate upokojiť myseľ ľudí tým, že sa odsunú do minulosti trestné činy, na ktoré chce spoločnosť zabudnúť, pretože jej pripomínajú zlé časy“ (DONNEDIEU DE VABRES, H.: c. d., s. 550, č. 978).

6 Práve z tohto dôvodu je inštitút amnestie často zahalený rúškom skepsy a podozrenia zo svojvôle. V tejto súvislosti Roger Merle a André Vitu jednoznačne uvádzajú: „Často sa zdôrazňovala politická a sociálna úloha zmiernenia a milosti, ktorú amnestia zohrávala po nepokojných časoch, keď je dôležité obnoviť pokoj v mysliach ľudí; v určitých momentoch moc viac prispieva k mieru a spravodlivosti odpustením ako vyžadovaním ďalšieho prísneho a dôsledného trestania. Nesmieme však zabúdať, že ide o slepú formu zhovievavosti, z ktorej bez rozdielu ťažia všetci, ktorí spĺňajú podmienky stanovené zákonom o amnestii, bez ohľadu, či si to zaslúžili alebo nie (MERLE, R., VITU, A.: c. d., s. 1108, č. 942). Klaus Marxen vo svojom diele venovanom amnestii konštatuje, že v obdobiach politických nepokojov politické sily využívajú amnestiu ako prostriedok na rozšírenie a upevnenie moci (MARXEN, K.: c. d., s. 3).

9 Už v roku 1949 sa autor z Luxemburského veľkovojvodstva zamýšľal nad vhodnosťou amnestie, milosti alebo kombinácie týchto dvoch opatrení v prospech kolaborantov, aspoň v prípade určitých trestných činov (pozri METZLER, L.: Mélanges de Droit Luxembourgeois . Bruxelles/Luxembourg: Bruylant/Beffort, 1949, s. 377 – 380). V 50. rokoch boli prijaté tri zákony o amnestii. Amnestia bola najskôr udelená tým, ktorí do 1. januára 1947 spáchali zločiny proti kolaborantom „pod vplyvom vlasteneckých pocitov“ [loi du 24 mars 1950 concernant la répression de certains faits punissables commis sous l’impulsion de sentiments patriotiques pendant l’occupation ou à l’époque de la libération (zákon z 24. marca 1950 o potrestaní určitých trestných činov spáchaných pod vplyvom vlasteneckých pocitov počas okupácie alebo v období oslobodenia) ( Mémorial A 1950, s. 533)]. Dôvodová správa k tomuto zákonu je spolu s komentárom uvedená v publikácii SPIELMANN, A.: Des traîtres? . Luxembourg: RTL Edition, 1984, s. 80 – 82. Une deuxième loi du 11 avril 1950 relative à l’amnistie en matière de droit commun et portant interprétation ou modification de certaines dispositions de l’arrêté grand-ducal du 21 avril 1948 déterminant l’effet des mesures prises par l’ennemi, de la loi du 5 décembre 1911 portant réhabilitation de droit des condamnés à des peines correctionnelles ou à des peines de police et de la loi électorale du 31 juillet 1924 (druhý zákon z 11. apríla 1950 o amnestii v oblasti všeobecného práva a o výklade alebo zmene niektorých ustanovení nariadenia veľkovojvodstva z 21. apríla 1948, ktorým sa stanovuje účinok opatrení prijatých nepriateľom, zákona z 5. decembra 1911 o rehabilitácii osôb odsúdených na trestné sankcie alebo policajné sankcie a volebného zákona z 31. júla 1924) ( Mémorial A 1950, s. 633) sa vzťahoval na desiatky druhov trestných činov spáchaných v povojnovom období, vrátane vyhrážok a ublížení na zdraví, ktoré spôsobili, že obeť bola práceneschopná. Nakoniec zákon prijatý desať rokov po skončení druhej svetovej vojny, loi du 12 janvier 1955 portant amnistie de certains faits punissables et commutation de certaines peines en matière d’attentat contre la sûreté extérieure de l’État ou de concours à des mesures de dépossession prises par l’ennemi et instituant des mesures de clémence en matière d’épuration administrative (zákon z 12. januára 1955 o amnestii určitých trestných činov a zmiernení určitých trestov v oblasti ohrozenia vonkajšej bezpečnosti štátu alebo napomáhania opatreniam nepriateľa zameraným na pozbavenie majetku a zavádzajúci opatrenia milosti v oblasti správnych čistiek) ( Mémorial A 1955, s. 161) v prospech kolaborantov, keďže udelil milosť tým, ktorí spáchali trestný čin proti vonkajšej bezpečnosti štátu pred 1. júnom 1945 [pozri WINGERTER, E.: La justice luxembourgeoise pendant l’occupation nazie et dans l’immédiat après‑guerre (1940‑1950). In: Histoire de la Justice au Luxembourg (1795 à nos jours) . I nstitutions – Organisation – Acteurs. Berlin/Boston: De Gruyter, 2022, s. 179 – 242, najmä s. 213 – 214].

16 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 2017, s. 6).

17 Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

18 Prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966, ktorý nadobudol platnosť 23. marca 1976.

19 BOE č. 45 z 21. februára 2019, s. 16698.

20 BOE č. 281 z 24. novembra 1995, s. 33987.

21 Ďalej len „Benátska komisia“.

28 Ide najmä o Associació Catalana de Víctimes d’Organitzacions Terroristes (Katalánske združenie obetí teroristických organizácií, ACVOT); Associación de Víctimas del Terrorismo (Združenie obetí terorizmu, AVT); Associación Dignidad y Justicia (Združenie dôstojnosti a spravodlivosti), Associación Española de la Guardia Civil (Španielske združenie civilnej stráže, AEGC) a Associación Unificada de la Guardia Civil (Jednotné združenie civilnej stráže, AUGC).

29 V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd vypočul účastníkov konania v rámci prejudiciálneho konania upraveného španielskym právom, ktoré sa týka návrhu na uplatnenie amnestie na skutkové okolnosti, ktorých sa týka toto konanie. Spomedzi vyjadrených stanovísk jeden z obvinených (QCR) tvrdil, že LOA nemá žiadne nepresnosti. Ostatní obžalovaní (DBA, CBE a XBLL) tvrdili, že skutočnosti uvedené v obžalobe a v uznesení o vznesení obvinenia neumožňujú kvalifikovať inkriminované skutky ako teroristické činy, ale skôr ako prípravu trestných činov. Ľudová obžaloba sa zasa domnievala, že LOA porušuje zásady účinnej súdnej ochrany, deľby moci, ako aj prednosti a potrebného účinku práva Únie.

30 V tejto súvislosti treba pripomenúť rozsudok zo 17. júla 2008, Komisia/Taliansko (C‑132/06, EU:C:2008:412), vydaný vo veci, ktorá sa netýka trestnej amnestie, ako je to v prejednávanej veci, ale daňovej amnestie udelenej Talianskou republikou. Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že v rozsahu, v akom príslušné ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy stanovujú všeobecné a nediferencované vzdanie sa overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu niekoľkých zdaňovacích období, zbavujú články 2 a 22 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1), ich obsahu, čím narušili potrebný účinok tejto smernice.

33 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 (Ú. v. ES L 338, 2011, s. 2).

34 Pozri článok 11 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16), článok 13 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 328, 2006, s. 59), článok 19 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27) a článok 19 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 2008, s. 102).

35 Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 (Ú. v. ES L 164, 2002, s. 3; Mim. vyd. 19/006, s. 34). Ako bolo uvedené v poznámke pod čiarou 16 vyššie, smernica 2017/541 nahradila toto rámcové rozhodnutie.

36 Pozri odôvodnenia 6 a 7 smernice 2017/541:

„(6) Vzhľadom na vývoj teroristických hrozieb pre Úniu a členské štáty a právne záväzky Únie a členských štátov podľa medzinárodného práva by sa vo všetkých členských štátoch malo ďalej aproximovať vymedzenie trestných činov terorizmu, trestných činov súvisiacich s teroristickou skupinou a trestných činov súvisiacich s teroristickými činnosťami, aby komplexnejšie zahŕňalo konanie súvisiace najmä so zahraničnými teroristickými bojovníkmi a financovaním terorizmu. Tieto formy správania by mali byť trestné aj v prípade, že k nim dochádza cez internet vrátane sociálnych médií.

42 Pozri WIECZOREK, I.: c. d., s. 116: „a values‑based criminalisation rationale for harmonisation“.

43 Pozri SIATISTA, I. M., WIERDA, M.: Principle 24. Restrictions and Other Measures Relating to Amnesty. In: T he United Nations Principles to Combat Impunity: A Commentary . Oxford :University Press, 2018, s. 258.

44 V súvislosti s historickým prehľadom vývoja medzinárodného humanitárneho práva týkajúceho sa úpravy amnestie a beztrestnosti pozri PUECHAVY, M.: Une amnistie générale ne peut couvrir les crimes de tortures et de traitements inhumains et dégradants (Cour eur. dr. h., Margus c. Croatie, 13 novembre 2012). In: Revue trimestrielle des droits de l’homme , č. 94, 2013, najmä s. 484 a nasl.

45 Pozri O’KEEFE, R.: 11. Statutory Limitation and Amnesty. In: International Criminal Law . Oxford: Oxford International Law Library, 2015, s. 461 – 479, najmä s. 468; pozri tiež METTRAUX, G.: International Crimes: Law and Practice: Volume II: Crimes Against Humanity . Oxford: Oxford University Press, 2020, s. 177.

46 V súvislosti s vývojom judikatúry ESĽP v oblasti amnestie pozri okrem iného TULKENS, F., VAN DROOGHENBROECK, S.: La clémence pénale et des droits de l’homme. Réflexions en marge de la jurisprudence récente de la Cour européenne des droits de l’homme. In: Liber amicorum Michel van de Kerchove , Bruxelles: Larcier, 2011, s. 133 – 137; GALLEN, J.: The European Court of Human Rights, Transitional Justice and Historical Abuse in Consolidated Democracies. In: Human Rights Law Review , vol. 19, č. 4, 2019, s. 675 – 704; MOULIER, I.: La Cour européenne des droits de l’homme face à la répression pénale nationale des crimes de droit international. In: L’homme dans la société internationale. Mélanges en hommage au Professeur Paul Tavernier . Bruxelles: Bruylant, 2013, 1. ed., s. 1365 – 1396.

52 Rozsudok ESĽP, 27. máj 2014, Marguš proti Chorvátsku (CE:ECHR:2014 :0527JUD000445510, ďalej len „rozsudok Marguš proti Chorvátsku“) (pozri okrem iného KRENC, F., VAN DROOGHENBROECK, S.: Chronique de jurisprudence de la Cour européenne des droits de l’homme – 1er janvier – 30 juin 2014. In: Journal des tribunaux , vol. 35, č. 6579, 2014, s. 677). Prípad sa týkal veterána chorvátskej armády odsúdeného v dvoch samostatných konaniach za vojnové zločiny proti civilnému obyvateľstvu. Keďže sťažovateľ využil zákon o všeobecnej amnestii, ktorým sa skončilo prvé konanie, napadol obnovenie trestného stíhania a svoje následné odsúdenie, čo viedlo ESĽP k preskúmaniu platnosti amnestie, ktorá mu bola pôvodne udelená. ESĽP okrem iného pripustil, že „trestné konania vedené proti sťažovateľovi sa týkali najmä obvinení z vraždy a vážneho ublíženia na zdraví voči civilnému obyvateľstvu, a teda sa dotýkali ich práva na život zaručeného článkom 2 [EDĽP] alebo aj ich práv podľa článku 3“ (bod 124). Súdny dvor tiež konštatoval, že „povinnosť štátov stíhať páchateľov mučenia alebo vraždy je... ustálená v judikatúre Súdneho dvora. Z tohto návrhu vyplýva, že priznanie amnestie páchateľom vrážd alebo zlého zaobchádzania s civilistami by bolo v rozpore s povinnosťami, ktoré členským štátom vyplývajú z článkov 2 a 3 [EDĽP], keďže toto opatrenie by bránilo vyšetrovaniu takýchto činov a nevyhnutne by viedlo k priznaniu beztrestnosti ich páchateľom“ (bod 127).

53 Ďalej len „súd IDH“.

58 Pozri najmä body 64 až 68 vyššie.

59 Benátska komisia, stanoviská č. 1167/2023 a 1168/2023 z 18. marca 2024 o požiadavkách na právny štát, pokiaľ ide o amnestie, najmä so zreteľom na návrh španielskeho parlamentného zákona „organický zákon Katalánska o amnestii o inštitucionálnej, politickej a sociálnej normalizácii“ [CDL‑AD(2024)003, bod 74]. Pozri tiež o autoamnestii, MARXEN, K.: c. d., s. 38 – 45.

60 Pozri v tejto súvislosti rozsudok súdu IDH, 14. marca 2001, Barrios Altos v. Peru (Séria C, č. 75). K tomuto rozsudku pozri CANÇADO TRINIDADE, A. A.: Évolution du droit international au droits des gens. L’accès des individus à la Justice Internationale. Le regard d’un juge. Paris: Pedone, 2008, najmä s. 123 – 125; STAHN, C.: A Critical Introduction to International Criminal Law . Cambridge: Cambridge University Press, 2019, najmä s. 259 – 260. Pozri tiež súd IDH, 29. novembra 2006, La Cantuta v. Peru (Séria C č. 162); súd IDH, 26. septembra 2006, Almonacid Arellano a i. v. Čile (Séria C, č. 154); súd IDH, 24. februára 2011, Gelman v. Uruguaj (Séria C, č. 221). Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o judikatúru súdu IDH týkajúcu sa amnestie, pozri PEREZ‑LEON‑ACEVEDO, J.‑P.: The control of the Inter‑American Court of Human Rights over amnesty laws and other exemption measures: Legitimacy assessment. In: Leiden Journal of International , vol. 33, č. 3, 2020, s. 667 – 687; pokiaľ ide najmä o vplyv sudcu Cançado Trindade na výklad zákonov tohto súdu o amnestii, pozri najmä CHIARI GONÇALVES, V., ALBUQUERQUE, L.: A contribuição de Cançado Trindade na interpretação das leis de anistia no Sistema Interamericano de Direitos Humanos: uma análise a partir do caso Herzog. In: Revista da Faculdade de Direito. Número Especial: Em Memória do Professor Antônio Augusto Cançado Trindade , č. 81, 2022, s. 299 – 317.

65 Treba poznamenať, že ESĽP zdôrazňuje základnú funkciu zásady právnej istoty pri výklade EDĽP. Právna istota osoby podliehajúcej súdnej právomoci je práve jedným z cieľov EDĽP, pretože priamo súvisí s jednou zo všeobecných zásad výkladu, na ktorú sa často odvoláva judikatúra ESĽP a ktorá je navyše zakotvená v preambule EDĽP, a to „prednosť práva“. Adekvátna ochrana pred arbitrárnosťou je však povinnosťou každého štátu, ktorý chce zaviesť „právny štát“ (pozri DE SALVIA, M.: La place de la notion de sécurité juridique dans la jurisprudence de la Cour européenne des droits de l’homme. In: Cahiers du Conseil Constitutionnel , č. 11, 2011, dostupné na adrese: https://www.conseil‑constitutionnel.fr/nouveaux‑cahiers‑du‑conseil‑constitutionnel/la‑place‑de‑la‑notion‑de‑securite‑juridique‑dans‑la‑jurisprudence‑de‑la‑cour‑europeenne‑des‑droits). Dodržiavanie pravidiel spravodlivého procesu sa často spája s pojmom právnej istoty. V tejto súvislosti ESĽP uviedol, že: „právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 [EDĽP] sa musí vykladať vo svetle preambuly [EDĽP], ktorá uvádza prednosť práva ako súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov právneho štátu je zásada právnej istoty, ktorá okrem iného vyžaduje, aby konečné riešenie akéhokoľvek sporu zo strany súdov už nebolo spochybnené“ [rozsudok ESĽP, 28. októbra 1999, Brumarescu v. Rumunsko (CE:ECHR:1999:1028JUD002834295, bod 61)].

66 Pozri rozsudok z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 114). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, body 161 a 162), ako aj zo 16. februára 2022, Maďarsko/Parlament a Rada (C‑156/21, EU:C:2022:97, body 136 a 223).

73 Pozri rozsudok ESĽP, 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, bod 220): „Stačí, ak je obeť ponížená vo svojich vlastných očiach, aj keď nie je ponížená v očiach ostatných... Napokon, hoci je potrebné zohľadniť otázku, či cieľom bolo ponížiť alebo znevážiť obeť, absencia takého cieľa nemôže definitívne vylúčiť konštatovanie porušenia článku 3...“. Pozri tiež rozsudok ESĽP, 28. septembra 2015, Bouyid v. Belgicko (CE:ECHR:2015:0928JUD002338009, bod 87): „Zlé zaobchádzanie, ktoré dosiahne takúto minimálnu hranicu závažnosti, vo všeobecnosti zahŕňa telesné zranenie alebo vážne fyzické alebo duševné utrpenie. Avšak aj v prípade absencie takéhoto týrania, ak zaobchádzanie ponižuje alebo znevažuje jednotlivca, prejavuje nedostatok úcty k jeho ľudskej dôstojnosti alebo ju znižuje, alebo ak v dotknutej osobe vzbudzuje pocity strachu, úzkosti alebo menejcennosti, ktoré môžu zlomiť jej morálnu a fyzickú odolnosť, môže byť charakterizované ako ponižujúce, a teda tiež spadá pod zákaz uvedený v článku 3...“.

74 Pozri rozsudky ESĽP, 20. decembra 2004, Makaratzis v. Grécko (CE:ECHR:2004:1220JUD005038599, bod 50), a 14. júna 2011, Trévalec v. Belgicko (CE:ECHR:2011:0614JUD003081207, body 55 až 61).

76 Pokiaľ ide o prípad, keď je amnestia udelená počas konania pred trestným súdom, Donnedieu de Vabres zdôrazňuje, že amnestia rešpektuje práva tretích osôb a nevylučuje žalobu o náhradu škody; ak občianskoprávna žaloba ešte nebola podaná, môže ju prejednať len občianskoprávny súd (DONNEDIEU DE VABRES, H.: c. d., s. 558 a 559, č. 991).

77 Roger Merle a André Vitu sa charakteristickým spôsobom a kriticky vyjadrujú k všeobecnému charakteru amnestie, keď poukazujú na to, že „autori zákona o amnestii nie sú nijak obmedzení, pokiaľ ide o určenie trestných činov, na ktoré sa bude vzťahovať opatrenie zabudnutia...“ (MERLE, R. a VITU, A.: c. d., s. 1111, č. 945). Pokiaľ ide o osoby, na ktoré sa amnestia vzťahuje, autori rozlišujú medzi „skutočnou amnestiou“, t. j. „amnestiou udelenou páchateľom trestných činov uvedených v zákone bez ohľadu na vlastnosti osôb, na ktoré sa vzťahuje“, a „osobnou amnestiou“, t. j. amnestiou, ktorá nezohľadňuje povahu alebo závažnosť spáchaných trestných činov, ale „určité skupiny osôb, ktoré si na základe svojej minulosti alebo osobitných vlastností zaslúžia toto opatrenie“ (tamže, s. 1112 – 1113, č. 946). Pozri tiež, pokiaľ ide o klasifikáciu amnestií podľa ich pôsobnosti SIATISTA, I. M., WIERDA, M.: c. d., s. 259, ako aj STAHN, C.: c. d. s. 260.

78 Pozri bod 88 vyššie.

79 Pozri bod 84 vyššie.

80 6/64, EU:C:1964:66.

81 Pozri rozsudky z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) (C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 52), a z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 79).