C-681/24
ECLI:EU:C:2026:203
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0681
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 12. marca 2026( 1 )
Vec C ‑ 681/24
Európska komisia
proti
Českej republike
„ Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 258 ZFEÚ – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2013/48/EÚ – Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní – Článok 3 ods. 3 písm. b) – Právo na prítomnosť obhajcu počas výsluchu – Článok 3 ods. 6 – Dočasná výnimka – Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej možno vykonať výsluch podozrivých alebo obvinených osôb bez obhajcu, ak obhajca nedorazí v stanovenej lehote – Nesprávne prebratie “
I. Úvod
1. V prejednávanej veci Európska komisia začala proti Českej republike konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vyplývajúce z práva Únie, a to správne prebrať niektoré ustanovenia smernice 2013/48/EÚ( 2 ), ktorá sa týka práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní.
2. Táto vec v podstate vyplýva zo zásadného rozporu medzi Komisiou a Českou republikou, spolu s Maďarskom, ktoré do tohto konania vstúpilo ako vedľajší účastník, pokiaľ ide o to, ako treba chápať právo na prístup k obhajcovi a výnimky z tohto práva, ako sú uvedené v ustanoveniach článku 3 ods. 3 a 6 uvedenej smernice.
3. Podobnou otázkou sa Súdny dvor zaoberá aj vo veci C‑660/24, Komisia/Maďarsko, v ktorej sa prednes mojich návrhov uskutočňuje v ten istý deň.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. V článku 3 smernice 2013/48 s názvom „Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní“ sa stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.
…
3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:
a) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby s obhajcom, ktorý ich zastupuje, a komunikovať s ním pred výsluchom zo strany polície, iného orgánu presadzovania práva alebo justičného orgánu;
b) členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu. Takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ týmito postupmi nie je dotknutý účinný výkon a podstata dotknutého práva. Ak sa obhajca zúčastňuje na výsluchu, táto skutočnosť sa zaznamená za použitia postupu vyhotovovania záznamov v súlade s vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu;
…
6. Členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv ustanovených v odseku 3 uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania a v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené niektorým z týchto závažných dôvodov:
a) ak existuje naliehavá potreba odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby;
b) ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania.“
B. České právo
5. V § 76 zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád) [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)], v znení zmien, (ďalej len „Trestný poriadok“) sa stanovuje:
„…
(3) Policajný orgán, ktorý zadržanie vykonal, zadržanú osobu vypočuje a o výsluchu spíše zápisnicu, v ktorej označí miesto, čas a bližšie okolnosti zadržania a uvedie osobné údaje zadržanej osoby a podstatné dôvody zadržania.
(4) Policajný orgán, ktorý zadržanie vykonal alebo ktorému bola podľa odseku 2 odovzdaná osoba pristihnutá pri trestnom čine, túto osobu bezodkladne prepustí na slobodu, ak bude podozrenie rozptýlené alebo dôvody zadržania z inej príčiny pominú. Ak zadržanú osobu neprepustí na slobodu, odovzdá prokurátorovi zápisnicu o jej výsluchu s uznesením o začatí trestného konania a ďalší dôkazný materiál, aby prokurátor mohol prípadne podať návrh na vzatie do väzby. Policajný orgán musí návrh podať neodkladne tak, aby osobu zadržanú podľa tohto zákona bolo možné odovzdať súdu najneskôr do 48 hodín od tohto zadržania; inak musí byť prepustená na slobodu.
…
(6) Zadržaný podozrivý má právo požadovať, aby obhajca bol prítomný pri jeho výsluchu podľa odseku 3, pokiaľ nie je obhajca v lehote uvedenej v odseku 4 nedosiahnuteľný.“
III. Konanie pred podaním žaloby a konanie na Súdnom dvore
6. Dňa 23. septembra 2021 Komisia zaslala Českej republike v súlade s článkom 258 ZFEÚ formálnu výzvu, v ktorej konštatovala, že niektoré ustanovenia smernice 2013/48, vrátane jej článku 3 ods. 6 písm. b), boli nesprávne prebraté, a vyzvala tento členský štát, aby do dvoch mesiacov predložil svoje pripomienky.
7. Dňa 23. novembra 2021 Česká republika na túto výzvu odpovedala a spochybnila tvrdenia Komisie.
8. Dňa 28. septembra 2023 Komisia adresovala Českej republike odôvodnené stanovisko, v ktorom uviedla najmä to, že článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 stále nebol správne prebratý, a preto tento členský štát vyzvala, aby prijal opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.
9. Dňa 24. novembra 2023 Česká republika na odôvodnené stanovisko odpovedala a uviedla, že článok 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 prebrala správne.
10. Návrhom doručeným 15. októbra 2024 Komisia podala na Súdny dvor túto žalobu podľa článku 258 ZFEÚ. Navrhuje, aby Súdny dvor:
– určil, že Česká republika si tým, že správne neprebrala ustanovenia článku 3 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z uvedených ustanovení, a
– uložil Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
11. Česká republika vo vyjadrení k žalobe, ktoré podala 31. decembra 2024, navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol túto žalobu ako nedôvodnú a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
12. Komisia tiež podala repliku 12. februára 2025 a Česká republika dupliku 20. marca 2025.
13. Dňa 30. januára 2025 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu, aby Maďarsko vstúpilo do konania v prejednávanej veci ako vedľajší účastník na podporu návrhov Českej republiky.
14. Vzhľadom na podobnosti medzi prejednávanou vecou a vecou C‑660/24, Komisia/Maďarsko, Súdny dvor zorganizoval spoločné pojednávanie v týchto dvoch veciach podľa článku 77 svojho rokovacieho poriadku. Pojednávanie sa konalo 10. decembra 2025 a svoje ústne tvrdenia na ňom predniesli Komisia, Česká republika a Maďarsko.
IV. Analýza
15. Moja analýza je rozdelená do dvoch hlavných častí. Po prvé považujem za užitočné uviesť niekoľko úvodných pripomienok k smernici 2013/48 a jej existencii v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (PSBS) (časť A). Po druhé preskúmam podstatu výhrady týkajúcej sa porušenia článku 3 ods. 6 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48 (časť B).
16. Na základe tejto analýzy som dospela k záveru, že daná výhrada je dôvodná.
A. Úvodné pripomienky k smernici 2013/48 a PSBS
17. Začnime tým, že Európska únia, ako som už uviedla vo svojich predchádzajúcich návrhoch( 3 ), prijala niekoľko smerníc na základe právomoci Európskej únie podľa článku 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ prijať minimálne pravidlá týkajúce sa práv jednotlivcov v trestnom konaní. Tento súbor šiestich smerníc zahŕňa smernicu 2013/48.( 4 )
18. Tieto smernice sa niekedy označujú ako smernice „založené na pláne“, keďže boli zavedené na základe uznesenia Rady z roku 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní( 5 ). Toto uznesenie bolo schválené Štokholmským programom Európskej rady týkajúcim sa PSBS( 6 ), v ktorom sa potvrdilo, že „ochrana práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní je jednou zo základných hodnôt Únie, ktorá je zásadným aspektom zachovania vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery verejnosti v Úniu“.( 7 )
19. Ako sa totiž odráža v odôvodneniach smernice 2013/48( 8 ), dôvodom pre zavedenie spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práv jednotlivcov v trestnom konaní v uvedených smerniciach je posilnenie vzájomnej dôvery vo vnútroštátne systémy trestnej justície ako „základ vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí, ktorý je základným kameňom budovania priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“.( 9 ) Cieľom týchto pravidiel je aj odstrániť prekážky voľného pohybu občanov v Európskej únii a stavať na normách týkajúcich sa práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, ktoré sú zaručené najmä v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj porovnateľných ustanoveniach článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“).( 10 )
20. V smernici 2013/48 sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa práva podozrivých a obvinených osôb na prístup k obhajcovi vo všetkých štádiách trestného konania.( 11 ) Dané právo je základom spravodlivého procesu( 12 ) a pomáha zabezpečiť dodržiavanie ostatných práv v trestnom konaní.( 13 )
21. Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní je vyjadrené v článku 3 smernice 2013/48.
22. V článku 3 ods. 1 smernice 2013/48 sa stanovuje „základná zásada“, podľa ktorej podozrivé a obvinené osoby majú právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať svoje právo na obhajobu.( 14 )
23. Táto zásada je konkretizovaná v článku 3 ods. 2 smernice 2013/48, pokiaľ ide o okamih, od ktorého musí byť toto právo priznané, čo zahŕňa aj výsluch orgánmi.( 15 )
24. Táto zásada sa bližšie konkretizuje v článku 3 ods. 3 smernice 2013/48, v ktorom sa vymedzuje obsah práva na prístup k obhajcovi. Konkrétne v článku 3 ods. 3 písm. a) sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo stretnúť sa bez prítomnosti tretej osoby so svojím obhajcom a komunikovať s ním, a to aj pred výsluchom( 16 ), zatiaľ čo v článku 3 ods. 3 písm. b) sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby tieto osoby mali právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu.( 17 )
25. Podľa článku 3 ods. 6 smernice 2013/48 môžu členské štáty uplatniť dočasnú výnimku z práv uvedených v jej článku 3 ods. 3 „za výnimočných okolností a výlučne v predsúdnom štádiu konania“, ak je to opodstatnené „[konkrétnymi okolnosťami] prípadu“ a zo „závažných dôvodov“ týkajúcich sa a) „[naliehavej potreby] odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby“ alebo b) „ak je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania“. Každá dočasná výnimka podľa článku 3 ods. 6 smernice 2013/48 musí byť v súlade aj so všeobecnými podmienkami stanovenými v článku 8 tejto smernice.( 18 )
26. Jadro prejednávanej veci spočíva v tom, že Komisia na jednej strane a Česká republika a Maďarsko na druhej strane rozdielne chápu podstatu práva na prístup k obhajcovi a možné výnimky z tohto práva.
27. V podstate, a skôr ako podrobnejšie vysvetlím stanoviská účastníkov konania, Komisia vykladá podstatu práva na prístup k obhajcovi stanoveného v smernici 2013/48 tak, že spravidla vyžaduje prítomnosť obhajcu počas výsluchu, pričom jedinými výnimkami z tohto pravidla (t. j. prípadmi, keď sa výsluch podozrivých alebo obvinených osôb môže uskutočniť bez prítomnosti obhajcu) sú situácie uvedené v článku 3 ods. 6 tejto smernice. Okrem toho sa tieto osoby môžu práva na prítomnosť obhajcu vzdať za podmienok stanovených v jej článku 9. Česká republika a Maďarsko naopak tvrdia, že právo na prístup k obhajcovi je splnené, ak je týmto osobám poskytnutá možnosť prítomnosti advokáta. Z tohto dôvodu možnosť uskutočniť výsluch, ak sa obhajca nedostaví v určitej lehote, nepredstavuje výnimku z práva na prístup k obhajcovi.
B. Výhrada, ktorá sa týka údajného porušenia článku 3 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48
1. Zhrnutie tvrdení účastníkov konania
28. Komisia tvrdí, že Česká republika nesprávne prebrala článok 3 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48, pretože § 76 ods. 3 Trestného poriadku (ďalej len „sporná česká právna úprava“) vo všeobecnosti príslušným orgánom umožňuje vypočúvať podozrivé alebo obvinené osoby bez prítomnosti ich obhajcu v situáciách, v ktorých nie sú splnené podmienky článku 3 ods. 6 uvedenej smernice. V tomto paragrafe sa stanovuje, že takéto osoby môžu byť vypočuté orgánmi v predsúdnom konaní bez prístupu k obhajcovi, ak sa obhajca nedostaví v stanovenej lehote. Povolenie výsluchu bez prítomnosti obhajcu je teda spojené so samotnou skutočnosťou, že obhajcu nie je možné v danom čase zastihnúť, bez akéhokoľvek konkrétneho posúdenia potreby takéhoto výsluchu na základe závažných dôvodov uvedených v článku 3 ods. 6 smernice 2013/48.( 19 )
29. Komisia okrem iného zdôrazňuje, že stanovisko Českej republiky, podľa ktorého na zaručenie práva na prístup k obhajcovi postačuje, aby osoba dostala možnosť kontaktovať a vybrať si obhajcu, ktorý môže byť prítomný pri výsluchu, je v rozpore s článkom 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48, v ktorom sa jasne odkazuje na oba aspekty práva na prístup k obhajcovi, a to na prítomnosť obhajcu a na účinnú účasť obhajcu na výsluchu. Z článku 3 ods. 1 smernice 2013/48 vyplýva, že neexistujú žiadne situácie, v ktorých by sa mohol uskutočniť výsluch osoby bez prítomnosti obhajcu, okrem prípadov, keď členské štáty využili dočasnú výnimku uvedenú v článku 3 ods. 6 danej smernice alebo keď sa osoba tohto práva vzdala v súlade s jej článkom 9.
30. Podľa Komisie potreba prepustiť osobu do 48 hodín na slobodu neodôvodňuje potrebu uskutočniť výsluch danej osoby bez obhajcu a vnútroštátne orgány môžu prípadné zneužitie vedenia trestného konania riešiť inými prostriedkami, ako je napríklad využitie iného obhajcu, ktorý je k dispozícii a môže danej osobe počas výsluchu poskytnúť pomoc. Ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, smernica 2013/48 by bola aj tak porušená, bez ohľadu na to, či by sa sporná česká právna úprava považovala za súladnú s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).
31. Česká republika tvrdí, že sporná česká právna úprava je v súlade s článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48 a nepredstavuje výnimku podľa jej článku 3 ods. 6. V článku 3 ods. 3 písm. b) uvedenej smernice sa neukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa výsluch podozrivých alebo obvinených osôb vždy uskutočnil za prítomnosti obhajcu. Od členských štátov sa vyžaduje skôr to, aby zabezpečili, aby tieto osoby mali možnosť prístupu k obhajcovi a aby zvolený obhajca mohol byť pri výsluchu prítomný.
32. V prípade Českej republiky by existovala výnimka podľa článku 3 ods. 6 smernice 2013/48, ak by si osoba nemohla zvoliť obhajcu, ktorý by pri výsluchu mohol byť prítomný. Ak však osoba mala možnosť si obhajcu zvoliť, ale tento obhajca z akéhokoľvek dôvodu nemohol byť prítomný, takáto výnimka neexistuje. Presne to je prípad spornej českej právnej úpravy, ktorá je v úplnom súlade s článkom 3 ods. 3 písm. b) uvedenej smernice, pretože postupy podľa vnútroštátneho práva si vyžadujú, aby osoba vo výnimočnej situácii zadržanej osoby absolvovala výsluch do 48 hodín a aby mala dostatočný priestor na výber obhajcu, ktorý bude pri výsluchu prítomný.( 20 ) Česká republika dodáva, že aj keby sa daná právna úprava považovala za odchyľujúcu sa od článku 3 ods. 3 písm. b), bola by v súlade s článkom 3 ods. 6, keďže sa uplatňuje (i) len výnimočne v naliehavých prípadoch; (ii) na zabránenie vážnemu ohrozeniu trestného konania a (iii) vyžaduje si individuálne posúdenie príslušnými orgánmi s prihliadnutím na okolnosti prípadu.
33. Česká republika okrem iného zdôrazňuje, že táto vnútroštátna právna úprava predstavuje ochranu pre špecifické a výnimočné prípady, keď si podozrivý úmyselne zvolí obhajcu, ktorý je nedostupný, a tým de facto zneužíva právo zvoliť si obhajcu s cieľom dosiahnuť prepustenie a uniknúť spravodlivosti. Jej stanovisko je tiež v súlade s judikatúrou ESĽP( 21 ), ktorá považuje za problematickú situáciu, keď dotknutá osoba nemá možnosť s obhajcom komunikovať, a nie situáciu, keď sa určitý úkon vykoná bez prítomnosti obhajcu, najmä ak je to spôsobené naliehaním osoby, aby mala obhajcu, ktorý v tom čase nie je k dispozícii. Ako Česká republika zdôraznila na pojednávaní, smernica 2013/48 nebráni tomu, aby sa výsluch podozrivých alebo obvinených osôb uskutočnil v neprítomnosti ich obhajcu, a to na základe jej znenia, legislatívnej histórie a porovnania so smernicou 2016/800 týkajúcou sa detí, pričom smernica 2013/48 nejde nad rámec judikatúry ESĽP, keďže jej ustanovenia zodpovedajú tejto judikatúre a v prípravných dokumentoch sa nenachádza nič, čo by naznačovalo opak.
34. Maďarsko dodáva, že prostredníctvom znenia uvedeného v článku 3 ods. 3 písm. b) („v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva“) sa smernicou 2013/48 vnáša do pôsobnosti vnútroštátneho práva možnosť vymedziť a spresniť právo na prítomnosť obhajcu, pričom táto požiadavka je splnená vnútroštátnou právnou úpravou, ktorou sa zabezpečuje, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali dostatočný manévrovací priestor na výber obhajcu, ktorý bude pri výsluchu prítomný. Ak by bolo povinné zabezpečiť skutočnú prítomnosť obhajcu vo všetkých prípadoch, mohlo by to viesť k zneužívaniu a prekážkam pri vykonávaní vedení trestného konania a k obmedzovaniu práv podozrivých a obvinených osôb. Ako Maďarsko uviedlo na pojednávaní, v judikatúre ESĽP sa absolútna požiadavka prítomnosti neukladá.
2. Posúdenie
35. Z tvrdení účastníkov konania vyplýva, ako som už stručne vysvetlila (pozri body 26 a 27 vyššie), že táto výhrada vyplýva z rozdielneho chápania ustanovení smernice 2013/48. Spor sa teda týka výkladu ustanovení článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48 a toho, ako treba chápať právo na prístup k obhajcovi počas výsluchu uvedené v článku 3 ods. 3 písm. b) danej smernice. Súdny dvor sa týmito otázkami zatiaľ priamo nezaoberal.
36. Domnievam sa, že na základe znenia, legislatívnej histórie, kontextu a cieľov smernice 2013/48, ako aj judikatúry ESĽP je potrebné potvrdiť výklad významu článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48 a vzťahu medzi nimi, ktorý podala Komisia.
a) Znenie
37. Ako jedna zo zložiek práva na prístup k obhajcovi v článku 3 ods. 3 sa v jeho písm. b) výslovne vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali „právo na prítomnosť obhajcu a na jeho účinnú účasť na výsluchu “.( 22 )
38. V odôvodnení 25 smernice 2013/48 sa navyše uvádza: „Členské štáty by mali zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby mali právo na prítomnosť svojho obhajcu a právo na účinnú účasť na výsluchu políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom vrátane súdnych pojednávaní.“( 23 )
39. Podľa môjho názoru, a ako uviedla Komisia, prítomnosť znamená fyzickú prítomnosť, a teda podozrivé alebo obvinené osoby majú právo na to, aby tam ich obhajca osobne bol prítomný, keď orgány vykonávajú ich výsluch.( 24 )
40. Z toho vyplýva, že v článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sa stanovuje všeobecné právo podozrivých alebo obvinených osôb na prítomnosť ich obhajcu počas výsluchu orgánmi. Toto právo však nie je absolútne, a preto, ako je stanovené v tejto smernici, možno uplatniť dočasné výnimky z neho podľa jej článku 3 ods. 6 alebo sa tohto práva možno vzdať podľa jej článku 9.
41. Ako Súdny dvor rozhodol, dočasné výnimky v smernici 2013/48 sú taxatívne.( 25 )
42. Ako uviedla Komisia a v rozpore s tvrdeniami, ktoré predložila Česká republika, je zrejmé, že sporná česká právna úprava nespĺňa všetky požiadavky na možnú dočasnú výnimku stanovené v článku 3 ods. 6 spolu s článkom 8 smernice 2013/48. Je totiž zrejmé, ako odôvodnila Komisia, že touto právnou úpravou sa stanovuje pravidlo, ktoré sa uplatňuje všeobecne v situáciách, keď sa obhajca nedostaví v stanovenej lehote 48 hodín, a teda nie je obmedzená na jednotlivé prípady („v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené“), ako sa to ukladá v článku 3 ods. 6 tejto smernice. V tejto súvislosti sa nepreukázalo ani, že je potrebné preukázať existenciu „závažných dôvodov“, ktoré sa osobitne týkajú „[naliehavej potreby] odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby“, alebo toho, že „je nevyhnutné, aby vyšetrovacie orgány urobili bezodkladné kroky na zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania“.
43. V dôsledku toho je podľa môjho názoru sporná česká právna úprava, ktorá vo všeobecnosti umožňuje vypočúvanie podozrivých alebo obvinených osôb bez prítomnosti ich obhajcu len preto, že sa obhajca nemohol dostaviť v lehote 48 hodín, v rozpore s ustanoveniami článku 3 ods. 3 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 6 smernice 2013/48.( 26 )
44. Okrem toho, ako uviedla Komisia a v rozpore s tvrdeniami Maďarska, treba zdôrazniť, že odkaz na vnútroštátne právo v článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sa týka účinnej účasti obhajcu, a nie samotnej prítomnosti obhajcu. Vyplýva to zo znenia daného ustanovenia („takáto účasť musí byť v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva“) a jej odôvodnenia 25 („takáto účasť by mala byť v súlade so všetkými postupmi vnútroštátneho práva, ktoré môže upravovať účasť obhajcu na výsluchu“).
45. Podľa môjho názoru to nie je v rozpore so skutočnosťou, že článok 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sa musí chápať tak, že sa v ňom vyžaduje prítomnosť aj účinná účasť; skôr z toho vyplýva, že hoci smernica 2013/48 členským štátom poskytuje určitú voľnosť, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá upravujúce určité spôsoby účinnej účasti obhajcu (pod podmienkou, že tieto pravidlá nesmú mať „negatívny vplyv na účinný výkon a podstatu“ tohto práva), v prípade prítomnosti obhajcu taký priestor neexistuje, keďže pravidlom je, že podozrivé alebo obvinené osoby majú právo na prístup k obhajcovi počas výsluchu podľa článku 3 ods. 3 písm. b) uvedenej smernice. Prítomnosť znamená prítomnosť, a obhajca tam buď je, alebo nie je.
46. Skutočnosť, že v článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 sa odkazuje na ich „obhajcu“, by sa nemala chápať tak, že vždy odkazuje na obhajcu, ktorého si podozrivé alebo obvinené osoby zvolili. Táto formulácia nebráni tomu, aby, ako uviedla Komisia, prípadné zneužívanie práva na prístup k obhajcovi, ktoré môže vytvoriť prekážky pre vedenie trestného konania, mohli orgány členského štátu riešiť tak, že týmto osobám zabezpečia ustanovenie obhajcu, ktorý im bude pomáhať počas výsluchu namiesto zvoleného obhajcu, ktorý nemohol byť prítomný. Ustanovený obhajca sa stane ich „obhajcom“.
b) Legislatívna história
47. Česká republika na pojednávaní tvrdila, že v smernici 2013/48 sa upravuje právo na prístup k obhajcovi, ale nie povinná prítomnosť obhajcu, a že z legislatívnej histórie danej smernice vyplýva, že ustanovenia týkajúce sa povinnej prítomnosti obhajcu boli ako alternatíva navrhované, ale nakoniec neboli prijaté. Neprijatie ustanovení o povinnej prítomnosti obhajcu podľa nej znamená, že v smernici 2013/48 sa nevyžaduje, aby bol obhajca pri výsluchu vždy prítomný.
48. Podľa môjho názoru táto argumentácia Českej republiky vychádza z nesprávneho chápania požiadavky povinnej prítomnosti obhajcu.
49. Je pravda, že v rámci legislatívnej histórie smernice 2013/48( 27 ) bola v Komisiou predloženom posúdení vplyvu uvedená možnosť politiky, v rámci ktorej sa stanovovali najmä ustanovenia zavádzajúce povinnú obhajobu vo všetkých oblastiach. To znamenalo, že podozrivým alebo obvineným osobám by musel obhajca pomáhať vždy v tom zmysle, že vzdanie sa tohto práva by bolo neprípustné. Inými slovami, povinná povaha obhajoby znamená, že sa práva nemožno vzdať. Prevážila však možnosť politiky umožniť vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi pri splnení spoločných minimálnych pravidiel.
50. Na rozdiel od tvrdení Českej republiky je preto potrebné rozlišovať medzi pojmom povinná prítomnosť obhajcu a všeobecným právom na prístup k obhajcovi.
51. Z ustanovení smernice 2013/48( 28 ) podľa všetkého vyplýva, že povinná prítomnosť obhajcu znamená, že podozrivá alebo obvinená osoba sa nemôže vzdať práva na prístup k obhajcovi a musí mať vždy obhajcu, zatiaľ čo právo na prístup k obhajcovi v článku 3 ods. 3 tejto smernice znamená, že podozrivá alebo obvinená osoba má všeobecné právo mať obhajcu, a najmä na jeho prítomnosť pri výsluchu podľa písm. b) tohto článku, ale že táto osoba sa môže tohto práva vzdať za predpokladu, že boli splnené požiadavky článku 9 (alebo môže existovať dočasná výnimka podľa článku 3 ods. 6). Inými slovami, skutočnosť, že neexistuje povinná prítomnosť obhajcu podľa tohto písm. b), nijako neovplyvňuje všeobecné právo podozrivých alebo obvinených osôb na prítomnosť obhajcu počas výsluchu, pokiaľ sa tohto práva nevzdali v súlade s článkom 9.
52. Možno dodať, že problematika čakania na príchod obhajcu pred výsluchom sa v Rade skutočne preberala, pričom boli predložené návrhy na jej riešenie v texte smernice, v ktorom by sa odkazovalo na právne systémy členských štátov.( 29 ) Tieto navrhované ustanovenia však boli vypustené pri dokončovaní rokovaní s Európskym parlamentom.( 30 )
53. Hoci legislatívna história nevedie k jednoznačnému záveru, nebráni výkladu, že legislatívnym zámerom je zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby mali v zásade právo na prítomnosť svojho obhajcu pri výsluchu.
c) Kontext
54. Zdá sa, že ďalšie ustanovenia smernice 2013/48 a iných smerníc „založených na pláne“ podporujú výklad článku 3 ods. 3 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 6 danej smernice, ktorý predložila Komisia.
55. Konkrétne, ako je uvedené v bode 22 vyššie, z článku 3 ods. 1 smernice 2013/48 ako všeobecné pravidlo jasne vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi „v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu“. V spojení s článkom 2 ods. 1 danej smernice to znamená, že členské štáty sú povinné bez výnimky zabezpečiť, aby sa toto právo vykonávalo „reálne a účinne“ vo všetkých štádiách trestného konania. Podľa môjho názoru, a ako uviedla Komisia, ak podozrivú alebo obvinenú osobu môžu orgány vypočúvať v neprítomnosti jej obhajcu len preto, že sa obhajca nedostavil v stanovenej lehote, môže to vážne narušiť reálny a účinný výkon práva na obhajobu.
56. Česká republika na pojednávaní tvrdila, že ďalšiu podporu skutočnosti, že v smernici 2013/48 sa nevyžaduje, aby obhajca pri výsluchu musel byť vždy prítomný, možno odvodiť z porovnania so smernicou 2016/800 týkajúcou sa detí, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (pozri bod 17 vyššie). Česká republika poukazuje na to, že podľa článku 6 ods. 2 smernice 2016/800 musia členské štáty zabezpečiť, aby deťom pomáhal obhajca, a podľa jej článku 6 ods. 4 písm. b) musia členské štáty zabezpečiť, aby obhajca pomáhal deťom počas výsluchu. Podľa jej názoru skutočnosť, že z týchto ustanovení vyplýva povinná prítomnosť advokáta počas výsluchu a že tieto ustanovenia sú zahrnuté do smernice 2016/800 z dôvodu zraniteľnosti detí, naznačuje, že ide o výnimku zo všeobecného režimu stanoveného smernicou 2013/48; logicky, ak by bola povinná prítomnosť advokáta stanovená smernicou 2013/48, nebolo by potrebné stanoviť túto povinnosť v smernici 2016/800 len pre určité podozrivé alebo obvinené osoby.
57. Podľa môjho názoru táto argumentácia opäť vychádza z nesprávneho chápania požiadavky povinnej prítomnosti obhajcu.
58. Je pravda, že na rozdiel od smernice 2013/48 sa v smernici 2016/800 stanovuje povinná prítomnosť obhajcu počas výsluchu z dôvodu osobitnej situácie detí ako zraniteľných osôb, ktoré nie sú vždy schopné trestné konanie v plnom rozsahu pochopiť a sledovať.( 31 ) Ako sa však uvádza vyššie, povinná prítomnosť obhajcu počas výsluchu znamená, že nie je povolené vzdanie sa práva, a preto nie je totožná so všeobecným právom na prítomnosť obhajcu počas výsluchu, keď je vzdanie sa práva povolené.
d) Ciele
59. Ako sa uvádza vyššie v časti IV.A vyššie, smernica 2013/48 prispieva k budovaniu PSBS tým, že sa v nej stanovuje súbor spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa práva na prístup k obhajcovi v trestnom konaní s cieľom posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v ich systémy trestnej justície a dôveru občanov EÚ pri pohybe v rámci Európskej únie. Ak sa vrátime k Štokholmskému programu, cieľom danej smernice je nielen kodifikovať, ale aj posilniť právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní vo všetkých členských štátoch.
60. Vzhľadom na to sa mi zdá, že výklad smernice 2013/48, ktorý by členskému štátu umožňoval povoliť výsluch podozrivých alebo obvinených osôb bez toho, aby im poskytol právo na prítomnosť obhajcu, len preto, že sa advokát nedostavil v lehote 48 hodín, by bol v rozpore s cieľmi smernice 2013/48 zabezpečiť spoločnú úroveň práv na spravodlivý proces pre podozrivé alebo obvinené osoby v celej Európskej únii.
e) Judikatúra ESĽP
61. Česká republika a Maďarsko sa na podporu svojho stanoviska odvolávali na judikatúru ESĽP a Česká republika na pojednávaní najmä tvrdila, že smernica 2013/48 zodpovedá tomu, čo sa vyžaduje v judikatúre ESĽP.
62. Treba zdôrazniť, že táto výhrada je založená na údajnom porušení ustanovení článku 3 ods. 3 a ods. 6 smernice 2013/48. Preto otázka, či sa sporné české právne predpisy majú považovať za súladné s článkom 6 EDĽP, ako sa vykladá v judikatúre ESĽP, nie je rozhodujúca.
63. V tomto smere, ako som vysvetlila v predchádzajúcich návrhoch( 32 ), povinnosť vykladať smernice „založené na pláne“ spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami, znamená, že práva obsiahnuté v konkrétnej smernici nemôžu poskytovať ochranu nižšiu , než akú zaručuje Charta a EDĽP, ale neznamená to, že normotvorca Únie nemôže udeliť práva, ktoré sú rozsiahlejšie. Inými slovami, keďže EDĽP predstavuje minimálnu úroveň ochrany podľa článku 52 ods. 3 Charty( 33 ), akýkoľvek výklad konkrétnej smernice musí poskytovať ochranu aspoň na úrovni tohto dohovoru, pričom ochrana poskytovaná Európskou úniou môže byť vyššia.
64. V prejednávanej veci to teda bez ohľadu na výklad judikatúry ESĽP nemusí nevyhnutne znamenať, že ustanovenia smernice 2013/48 nemožno vykladať tak, že sa nimi vyžaduje ešte vyššia úroveň ochrany.
65. V rozpore s tvrdeniami Českej republiky a Maďarska pritom judikatúra ESĽP, zdá sa, potvrdzuje, že aj podľa EDĽP existuje požiadavka fyzickej prítomnosti obhajcu.
66. ESĽP rozhodol, že právo každého obvineného z trestného činu na účinnú obhajobu obhajcom, ako sa zaručuje v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, je jedným zo základných rysov spravodlivého procesu v kontexte trestného konania( 34 ).
67. Konkrétne v rozsudku vo veci Beuze v. Belgicko( 35 ) ESĽP zdôraznil, že pokiaľ ide o ciele daného práva, prístup k obhajcovi v predsúdnom štádiu konania prispieva k predchádzaniu justičným omylom a predovšetkým k naplneniu cieľov článku 6 EDĽP, najmä k rovnosti zbraní medzi príslušnými orgánmi a obvineným; rýchly prístup k advokátovi predstavuje dôležitú protiváhu zraniteľnosti podozrivých osôb zadržiavaných políciou a má aj preventívny charakter, keďže poskytuje základnú ochranu pred nátlakom a zlým zaobchádzaním s podozrivými osobami zo strany polície. Okrem toho je jednou z hlavných úloh obhajcu v štádiách zadržiavania a vyšetrovania podozrivej osoby políciou zabezpečiť rešpektovanie práva obvineného nevypovedať vo vlastný neprospech a jeho práva nevypovedať, ktoré tak dopĺňajú právo na právnu pomoc.
68. Okrem toho, pokiaľ ide o obsah práva na prístup k obhajcovi, ESĽP usúdil, že v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP sa spôsob výkonu práva na prístup k obhajcovi ani jeho obsah nespresňuje. Hoci voľba prostriedkov na zaistenie zabezpečenia tohto práva v ich súdnych systémoch sa ponecháva na štátoch, rozsah a obsah tohto práva by sa mal určiť v súlade s cieľom EDĽP, a to zaručiť práva, ktoré sú reálne a účinné.( 36 )
69. Na to, aby právo na spravodlivý proces zostalo dostatočne reálne a účinné, v článku 6 ods. 1 EDĽP sa vyžaduje, aby bol prístup k obhajcovi spravidla zabezpečený od prvého policajného výsluchu podozrivého.( 37 )
70. Pridelenie obhajcu samo osebe nezaručuje účinnosť pomoci, ktorú môže obvinenému poskytnúť, a preto musia byť splnené určité minimálne požiadavky( 38 ). Po prvé podozrivé osoby musia mať možnosť nadviazať kontakt s obhajcom od okamihu, keď sú zadržané; musí im byť teda umožnené poradiť sa s obhajcom pred výsluchom.( 39 ) Po druhé ESĽP vo viacerých veciach konštatoval, že „podozrivé osoby majú právo na to, aby bol ich obhajca fyzicky prítomný počas ich prvých policajných výsluchov a vždy, keď prebieha ich výsluch v následnom predsúdnom konaní. Takáto fyzická prítomnosť musí obhajcovi umožniť poskytnúť pomoc, ktorá je účinná a reálna, a nie iba abstraktná, a najmä zabezpečiť, aby neboli dotknuté práva vypočúvaného podozrivého na obhajobu“.( 40 )
71. Uvedené zistenia z rozsudku vo veci Beuze v. Belgicko boli potvrdené v následnej judikatúre.( 41 )
72. Navyše v rozsudku vo veci Soytemiz v. Turecko( 42 ) ESĽP zdôraznil, že prítomnosť obhajcu počas vyšetrovacích úkonov vrátane policajného výsluchu je neodmysliteľným aspektom záruky zakotvenej v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, keďže je ťažké si predstaviť, ako možno špecifické služby spojené s „právnou pomocou“, o ktorých sa hovorí v článku 6 ods. 3 písm. c) EDĽP, vykonávať v neprítomnosti obhajcu. Právo na pomoc obhajcu si preto vyžaduje nielen to, aby obhajca mohol byť prítomný, ale aj to, aby mohol podozrivej osobe aktívne pomáhať, okrem iného počas policajného výsluchu, a zasahovať s cieľom zabezpečiť dodržiavanie práv podozrivého, keďže osoba obvinená z trestného činu by mala mať možnosť získať celé spektrum služieb , ktoré sú osobitne spojené s právnou pomocou, a to nielen v priebehu súdneho konania, ale aj v predsúdnom štádiu konania vzhľadom na jeho osobitný význam pre prípravu trestného konania. Okrem toho sa právo na pomoc obhajcu uplatňuje počas celého policajného výsluchu a až do jeho ukončenia: „ Prítomnosť a aktívna pomoc obhajcu počas policajného výsluchu je dôležitou procesnou zárukou, ktorej cieľom je okrem iného zabrániť zhromažďovaniu dôkazov pomocou donútenia alebo nátlaku v rozpore s vôľou podozrivého a chrániť slobodu podozrivej osoby rozhodnúť sa, či bude pri výsluchu políciou hovoriť alebo mlčať“.( 43 )
73. ESĽP ďalej pripomenul, že polícia je v zásade povinná zdržať sa výsluchu alebo ho prerušiť v prípade, že si podozrivý uplatnil právo na pomoc obhajcu počas výsluchu, až do chvíle, keď je obhajca prítomný a schopný podozrivému pomôcť . To isté platí aj v prípade, že obhajca musí odísť – alebo je o odchod požiadaný – pred ukončením policajného výsluchu a pred prečítaním a podpísaním prijatých výpovedí.( 44 )
74. V dôsledku toho, ako to dokladá uvedená judikatúra ESĽP, sa kladie dôraz na skutočnosť, že podozrivé a obvinené osoby musia mať možnosť využiť právo na skutočnú fyzickú prítomnosť obhajcu počas výsluchu, ako sa to zaručuje v rámci práva na prístup k obhajcovi podľa článku 6 ods. 1 a článku 3 písm. c) EDĽP.( 45 ) Na rozdiel od toho, čo tvrdia Česká republika a Maďarsko, teda z tejto judikatúry vyplýva, že fyzická prítomnosť advokáta je v zásade potrebná, pokiaľ obmedzenie tohto práva nie je riadne odôvodnené.
75. Možno dodať, že určitá judikatúra ESĽP, na ktorú sa odvolávajú Česká republika a Maďarsko, sa javí ako nepoužiteľná. V rozsudku vo veci Yoldaş v. Turecko( 46 ) ESĽP zistil, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) EDĽP v situácii, keď sa sťažovateľ vzdal práva na pomoc obhajcu, čo bolo posúdené ako súladné s požadovanými normami. V rozsudku vo veci Hovanesian v. Bulharsko ( 47 ) ESĽP nezistil žiadne porušenie článku 6 ods. 1 a článku 3 písm. c) EDĽP v situácii, keď bolo sťažovateľovi počas prvých 24 hodín jeho policajného zadržania obmedzené právo na pomoc obhajcu, čo sa za konkrétnych okolností prípadu považovalo za odôvodnené z hľadiska spravodlivosti konania ako celku. V tejto výhrade nebolo spochybnené ani vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, ani uplatnenie výnimiek zo všeobecného práva na prístup k obhajcovi. Tieto dve veci tak len poukazujú na dôležitosť dostatočných požiadaviek na vzdanie sa práva na prístup k obhajcovi, respektíve na striktný režim dočasných výnimiek podľa smernice 2013/48.
76. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody je výhrada Komisie dôvodná.
V. O trovách
77. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uloží Súdny dvor účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 140 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že keďže Komisia navrhla uložiť Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania a Česká republika nemala úspech, treba jej uložiť povinnosť znášať jej vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie. Maďarsku treba uložiť povinnosť znášať jeho vlastné trovy konania.
VI. Návrh
78. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
1. určil, že Česká republika správne neprebrala ustanovenia článku 3 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, a tým si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z týchto ustanovení; a
2. uložil Českej republike povinnosť znášať jej vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Európskej komisie;
3. uložil Maďarsku povinnosť znášať jeho vlastné trovy konania.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1).
3 Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci BK (Zmena kvalifikácie trestného činu) (C‑175/22, EU:C:2023:436, najmä body 22 a 23), a návrhy, ktoré som predniesla vo veci M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) (C‑603/22, EU:C:2024:157, najmä body 26 až 31).
4 Okrem smernice 2013/48 sem patria: smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1); smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (Ú. v. EÚ L 297, 2016, s. 1); a smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 1).
5 Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 1).
6 Pozri v tomto smere odôvodnenia 9 a 10 smernice 2013/48.
7 Európska rada, Štokholmský program – otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich (Ú. v. EÚ C 115, 2010, s. 1), bod 2.4.
8 Pozri najmä odôvodnenia 1 až 8 a 12 smernice 2013/48.
9 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:305, bod 30). Pozri napríklad aj Správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní [smernice 2013/48], [COM(2019) 560 final], 26. septembra 2019, bod 1.1.
10 Ako uznal Súdny dvor, základná zásada účinnej súdnej ochrany práv potvrdená v článku 47 Charty a pojem „spravodlivý proces“ uvedený v článku 6 EDĽP sú zložené z viacerých prvkov, ktoré zahŕňajú najmä rešpektovanie práva na obhajobu a práva poradiť sa, práva na obhajobu obhajcom a práva nechať sa zastupovať. Dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, je rovnako základnou zásadou práva Únie, ktorá bola zakotvená v článku 48 ods. 2 Charty. Pozri napríklad rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov) (C‑791/19, EU:C:2021:596, body 203 až 204).
11 Pozri najmä články 1 a 2 a odôvodnenia 8, 12 a 57 smernice 2013/48.
12 V tejto súvislosti pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2019:940, bod 2), a moje návrhy, ktoré som predniesla vo veci M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) (C‑603/22, EU:C:2024:157, bod 63).
13 V tomto smere sa právo na prístup k obhajcovi považuje napríklad za „vstupnú bránu“ (pozri SAYERS, D.: Article 48 (Criminal Law). In: PEERS, S., HERVEY, T., KENNER, J., WARD, A. (eds.): EU Charter of Fundamental Rights: A Commentary, Second Edition, Hart Publishing, Oxford, 2021, s. 1413, najmä s. 1450) alebo „uhlový kameň“ (pozri MITSILEGAS, V.: EU Criminal Law, Second Edition , Hart Publishing, Oxford, 2022, s. 265) trestnoprocesných práv, keďže umožňuje výkon ostatných práv a napomáha tomu, aby boli skutočné a účinné.
14 Pozri napríklad rozsudky z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2020:201, bod 31), a z 8. mája 2025, Barało (C‑530/23, EU:C:2025:322, bod 47).
15 Pozri napríklad rozsudky z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2020:201, bod 31), a zo 14. mája 2024, Stačev (C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, bod 48).
16 Pozri aj odôvodnenie 23 smernice 2013/48.
17 Pozri aj odôvodnenie 25 smernice 2013/48.
18 Pozri aj odôvodnenie 38 smernice 2013/48.
19 Komisia na pojednávaní uviedla, že táto výhrada sa zakladá na údajnom porušení článku 3 ods. 3 a 6 smernice 2013/48 v ich vzájomnom spojení, a zatiaľ čo sporná česká právna úprava by sa mohla posudzovať z hľadiska výnimky uvedenej v článku 3 ods. 6 písm. a) alebo b), maďarská právna úprava, o ktorú ide vo veci C‑660/24, by sa naopak mohla posudzovať z hľadiska výnimky uvedenej v článku 3 ods. 6 písm. b). To by vysvetľovalo, prečo Komisia formulovala výhradu v týchto dvoch veciach odlišne, ale rozhodujúce je, že každá z týchto právnych úprav ide ďaleko nad rámec možných výnimiek uvedených v tejto smernici.
20 Česká republika uvádza, že postup, akým si podozrivá osoba môže zvoliť obhajcu, sa upravuje v internom pokyne policajného prezidenta č. 103/2013, podľa ktorého sa osoby včas informujú o ich právach a je im poskytovaná pomoc pri pokuse o kontakt s obhajcom podľa vlastného výberu alebo pri výbere iného obhajcu na základe zoznamu obhajcov, ktorý vedie Česká advokátska komora alebo telefónneho zoznamu.
21 Česká republika odkazuje najmä na rozsudok ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102); rozsudok ESĽP, 23. februára 2010, Yoldaş v. Turecko (CE:ECHR:2010:0223JUD002750304); rozsudok ESĽP, 21. decembra 2010, Hovanesian v. Bulharsko (CE:ECHR:2010:1221JUD003181403); a rozsudok ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910).
22 Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.
23 Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.
24 Ako sa diskutovalo na pojednávaní, hoci nie je to priamo relevantné pre prejednávanú vec, vývoj technológií by mohol umožniť, aby sa prítomnosť obhajcu v „digitálnej forme“ chápala ako fyzická prítomnosť za predpokladu, že takáto prítomnosť je porovnateľná s prítomnosťou obhajcu „z mäsa a kostí“. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní uviedla, že prítomnosť obhajcu prostredníctvom videokonferencie môže byť v určitých situáciách s článkom 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 zlučiteľná, ale mala by sa považovať za výnimku, nie za alternatívu fyzickej prítomnosti advokáta, za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tejto smernici. Komisia najmä zdôraznila, že prítomnosť a účasť advokáta prostredníctvom videokonferencie by mala byť možná len vtedy, ak je osoba schopná vykonávať právo na obhajobu reálne a účinne podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice; táto prítomnosť a účasť by mala podliehať informovanému súhlasu osoby a zohľadňujú sa potreby zraniteľných osôb a praktické aspekty. Aj Maďarsko považovalo takúto prítomnosť obhajcu za možnú, keďže použitie výsluchu na diaľku je nástroj, ktorý sa v trestnom konaní široko používa od pandémie COVID‑19 a sám osebe nie je nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces. Česká republika však zaujala stanovisko, že ide o záležitosť de lege ferenda, a ak by sa používanie videokonferencií považovalo za potrebné na posilnenie práv na spravodlivý proces, malo by sa riešiť v rámci legislatívneho procesu Únie.
25 Pozri rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi, keď sa podozrivý nedostaví na predvolanie) (C‑659/18, EU:C:2020:201, body 42 až 45), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že dočasné výnimky, ktoré členské štáty môžu stanoviť z práva na prístup k obhajcovi, sú taxatívne vymenované v článku 3 ods. 5 a 6 smernice 2013/48. Súdny dvor usúdil, že výklad článku 3 smernice 2013/48, podľa ktorého by členským štátom umožňoval stanoviť iné výnimky než tie, ktoré sú v tomto článku taxatívne uvedené, by bol v rozpore s jeho znením, ako aj s cieľmi a štruktúrou uvedenej smernice a toto právo by zbavil jeho potrebného účinku.
26 Takéto stanovisko podporujú aj akademici a znalecké posudky. Pozri v tomto smere OGORODOVA, A., SPRONKEN, T.: Legal advice in police custody: From Europe to a local police station. In: Erasmus Law Review , Vol. 7, 2014, s. 191, najmä s. 199; HODGSON, J.: Criminal procedure in Europe’s area of freedom, security and justice: The rights of the suspect, In: MITSILEGAS, V., BERGSTRÖM, M., QUINTEL, T. (eds.): Research Handbook on EU Criminal Law, Second Edition, Edward Elgar Publishing, Cheltenham, 2024, s. 135, najmä s. 155; Agentúra Európskej únie pre základné práva, Rights in practice: access to a lawyer and procedural rights in criminal and European arrest warrant proceedings , Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, Luxemburg, 2019, navrhované stanovisko FRA č. 3 a bod 3.3.4.
27 Pozri Pracovný dokument útvarov Komisie – Posúdenie vplyvu, ktoré je pripojené k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve na prístup k obhajcovi a na oznámenie o vzatí do väzby tretej osobe v trestnom konaní, [SEC(2011) 686 final], 8. júna 2011, najmä body 5.3 a 6.
28 Pozri v tomto smere článok 3 ods. 4 druhý pododsek, článok 9 a odôvodnenia 19, 28 a 39 až 41 smernice 2013/48.
29 Pozri napríklad dokument Rady 7337/12 z 9. marca 2012, bod 7 a navrhované odôvodnenie 19a; dokument Rady 10064/12 zo 16. mája 2012, navrhované odôvodnenie 20.
30 Pozri napríklad dokument Rady 10190/13 z 31. mája 2013.
31 Pozri článok 6 ods. 4 písm. b) a odôvodnenia 25 a 27 smernice 2016/800. Pozri aj rozsudok z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) (C‑603/22, EU:C:2024:685, bod 106), a návrhy, ktoré som predniesla v uvedenej veci (C‑603/22, EU:C:2024:157, body 67 až 71).
32 Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci BK (Zmena kvalifikácie trestného činu) (C‑175/22, EU:C:2023:436, body 53 až 76), a návrhy, ktoré som predniesla vo veci M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby) (C‑603/22, EU:C:2024:157, bod 62).
33 Podľa ustálenej judikatúry platí, že v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty majú práva v nej obsiahnuté rovnaký význam a rozsah ako zodpovedajúce práva zaručené EDĽP, čo nebráni tomu, aby sa v práve Únie poskytovala širšia ochrana. Pri výklade práv zaručených článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 ods. 2 Charty musí preto Súdny dvor zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené článkom 6 EDĽP, ako ich vykladá ESĽP, ako minimálny prah ochrany. Pozri napríklad rozsudok z 22. júna 2023, K.B. a F.S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo ) (C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 41).
34 Pozri napríklad ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 51), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 123).
35 Pozri ESĽP, 9. novembra 2018 (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, body 125 až 129).
36 Pozri ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 51), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 131).
37 Pozri ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 55), a ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 137).
38 Pozri ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, body 131 a 132).
39 Pozri ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 133).
40 ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 134) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
41 Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 23. mája 2019, Doyle v. Írsko (CE:ECHR:2019:0523JUD005197917, bod 74), v ktorom ESĽP dokonca odkázal na ustanovenia článku 3 ods. 1 až 3 smernice 2013/48 ako súčasť relevantných materiálov; pozri aj rozsudok ESĽP, 4. júna 2019, Farrugia v. Malta (CE:ECHR:2019:0604JUD006304113, bod 97) a ESĽP, 18. januára 2022, Atristain Gorosabel v. Španielsko (CE:ECHR:2022:0118JUD001550815, bod 49).
42 Pozri ESĽP, 27. novembra 2018 (CE:ECHR:2018:1127JUD005783709, body 43 a 44).
43 Pozri ESĽP, 27. novembra 2018, Soytemiz v. Turecko (CE:ECHR:2018:1127JUD005783709, bod 45) (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
44 Pozri ESĽP, 27. novembra 2018, Soytemiz v. Turecko (CE:ECHR:2018:1127JUD005783709, bod 46).
45 Pozri v tomto smere GIANNOULOPOULOS, D.: Strasbourg jurisprudence, law reform and comparative law: A tale of the right to custodial legal assistance in five countries. In: Human Rights Law Review , Vol. 16, 2016, s. 103.
46 Pozri ESĽP, 23. februára 2010 (CE:ECHR:2010:0223JUD002750304, body 51 až 55).
47 Pozri ESĽP, 21. decembra 2010 (CE:ECHR:2010:1221JUD003181403, body 32 až 44).