C-716/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 5. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 716/24 [Ponner] ( i )

EJ

2. V tomto kontexte je teda cieľom právnej otázky, ktorá je jadrom návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko), určiť, aké právne účinky má uznanie konkurzného konania, ktoré sa začalo v treťom štáte v súvislosti so spoločnosťou, ktorá je dlžníkom, na pôsobnosť nariadenia o EPZÚ( 3 ). Z článku 2 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia totiž vyplýva, že z jeho rozsahu pôsobnosti sú vylúčené pohľadávky voči dlžníkovi, v súvislosti s ktorým sa začalo konkurzné konanie.( 4 ) Presnejšie povedané, predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či sa konkurzným konaním, na ktoré odkazuje toto ustanovenie, rozumie výlučne konkurzné konanie začaté v členskom štáte, ktoré patrí do pôsobnosti nariadenia o insolvenčnom konaní, alebo či sa uvedené ustanovenie vzťahuje aj na konkurzné konania začaté voči dlžníkovi v treťom štáte a uznané v členskom štáte. Keďže uznanie v tomto druhom prípade sa totiž neriadi právom Únie, ale vnútroštátnym právom členských štátov, zložitosť tejto veci spočíva najmä v otázke, či je prípadne potrebné zabrániť tomu, aby vnútroštátne právo viedlo k fragmentácii pôsobnosti nariadenia o EPZÚ, a zosúladiť túto požiadavku s uznávaním rozhodnutí o začatí konkurzného konania v treťom štáte vnútroštátnym právom členského štátu.

3. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu prvej z dvoch prejudiciálnych otázok, ktorou sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či začatie konkurzného konania v treťom štáte uznané vnútroštátnym právom členského štátu Únie, v danom prípade nemeckým právom, bráni vydaniu príkazu na zablokovanie bankových účtov (ďalej len „príkaz na zablokovanie“ alebo „príkaz“) v tomto členskom štáte. Táto otázka sa teda týka výkladu článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ v spojení odôvodením 8 tohto nariadenia, a teda vymedzenia vzťahu medzi týmto nariadením a nariadením o insolvenčnom konaní.

1. ak súdy štátu, v ktorom sa konanie začalo, nemajú právomoc konať podľa nemeckého práva;

2. ak uznanie vedie k výsledku, ktorý je zjavne nezlučiteľný so základnými zásadami nemeckého práva, najmä ak je v rozpore so základnými právami.“

C. Právo ostrova Curaçao

6. Ustanovenie § 29 ods. 1 Faillissementsbesluit 1931 (Bankruptcy Decree 1931, vyhláška o konkurze z roku 1931) stanovuje, že začatie konkurzného konania má za následok okamžité zastavenie súdneho výkonu rozhodnutí a že od tohto okamihu nie je rozsudok vykonateľný formou núteného výkonu.

III. Spor vo veci samej, prvá prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

7. DX NV je spoločnosť s ručením obmedzeným založená podľa práva ostrova Curaçao, ktorej predmetom činnosti je prevádzkovanie hazardných hier. EJ, žalobkyňa vo veci samej, má bydlisko v Nemecku. Dosiahla, že Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) vydal proti spoločnosti DX právoplatný a vykonateľný rozsudok pre zmeškanie vo veci náhrady strát, ktoré jej vznikli v rámci online hazardných hier, vo výške 57 364 eur spolu nákladmi a úrokmi.

IV. Prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

11. Za týchto okolností Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) rozhodnutím z 10. októbra 2024, doručeným Súdnemu dvoru 22. októbra 2024, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 2 [ods. 2] písm. c) nariadenia [o EPZÚ] v spojení s odôvodnením [8 tohto nariadenia] vykladať v tom zmysle, že začatie konkurzného konania, na ktoré sa nevzťahuje nariadenie [o insolvenčnom konaní], ale ktoré sa vedie v treťom štáte, bráni vydaniu príkazu na zablokovanie bankových účtov podľa článku 7 ods. 1 nariadenia [o EPZÚ] alebo postúpeniu žiadosti o informácie o účtoch podľa článku 14 ods. 3 uvedeného nariadenia, ak vnútroštátny právny poriadok členského štátu príslušného na vydanie príkazu na zablokovanie účtov uznáva konkurzné konanie vedené v dotknutom treťom štáte?

2) Majú sa článok 14 ods. 1 prvý pododsek a článok 14 ods. 3 nariadenia [o EPZÚ] – konkrétne skutočnosť, že veriteľ musí uviesť, že má ,dôvody domnievať sa, že dlžník má jeden alebo viacero účtov v banke v konkrétnom členskom štáte‘, a že ‚žiadosť veriteľa je dostatočne odôvodnená‘ – vykladať v tom zmysle, že je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré konkrétne nepoukazujú na existenciu bankového spojenia v dotknutom členskom štáte, ale ktoré vo všeobecnosti naznačujú silné hospodárske väzby medzi dlžníkom a dotknutým členským štátom, ako napríklad platby dlžníkovi prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb so sídlom v dotknutom členskom štáte, ktorý je dcérskou spoločnosťou dlžníka, alebo existenciu zastúpenia alebo pobočky dlžníka so sídlom v tomto členskom štáte?“

16. V rámci tejto prvej otázky sa predkladajúci vnútroštátny súd takisto pýta, či podľa článku 46 ods. 1 nariadenia o EPZÚ prislúcha členským štátom rozhodnúť, či a s akými účinkami uznajú konkurzné konanie, ktoré nepatrí do pôsobnosti nariadenia o insolvenčnom konaní, a tiež či existencia konkurzného konania v treťom štáte môže mať za následok vylúčenie uplatnenia nariadenia o EPZÚ.

17. Predkladajúci vnútroštátny súd teda poukazuje na to, že výslovný odkaz na nariadenie o insolvenčnom konaní v odôvodnení 8 nariadenia o EPZÚ je argumentom, ktorý hovorí proti uznaniu konkurzných konaní začatých v tretích štátoch týmto nariadením. Podotýka však, že skutočnosť, že článok 46 ods. 1 nariadenia o EPZÚ odkazuje na právny poriadok členského štátu, v ktorom prebieha konanie, ktorým sa riadia všetky procesné otázky, ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, je naopak argumentom svedčiacim v prospech uznania konkurzných konaní začatých v treťom štáte, ak sú uznané právnym poriadkom tohto členského štátu.

20. V nasledujúcich bodoch uvediem niekoľko všeobecných úvah a v rámci nich v prvom rade úvahy o neexistencii univerzálneho rozsahu uznania rozhodnutia o začatí konkurzného konania v treťom štáte a osobitosti účinkov takéhoto uznania (ktoré sa riadi vnútroštátnym právom) v porovnaní s účinkami začatia konania uvedeného v prílohe A k nariadeniu o insolvenčnom konaní (časť A). V druhom rade budem analyzovať rozsah vylúčenia pohľadávok voči dlžníkovi, v súvislosti s ktorým sa začalo konkurzné konanie, z vecnej pôsobnosti nariadenia o EPZÚ. Na tento účel predložím výklad znenia, kontextu a účelu článku 2 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia s cieľom určiť, či výklad tohto ustanovenia umožňuje (respektíve neumožňuje) vylúčiť z pôsobnosti uvedeného nariadenia pohľadávku voči dlžníkovi, na ktorého bolo vyhlásené konkurzné konanie v treťom štáte, uznané vnútroštátnym právom členského štátu (časť B). V treťom a poslednom rade doplním do svojej analýzy ešte záverečnú úvahu (časť C).

A. Všeobecné úvahy

21. Hneď na začiatku uvádzam, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že DX má sídlo na Curaçau. Curaçao patrí medzi „krajiny a územia“, na ktoré sa podľa prílohy II Zmluvy o FEÚ vzťahujú dojednania pre pridruženie upravené v článku 198 a nasl. ZFEÚ( 6 ). Tieto územia sa však vo vzťahu k Európskej únii považujú za tretie štáty, keďže podľa článku 355 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ sú vylúčené z pôsobnosti Zmlúv.( 7 ) Okrem toho treba pripomenúť, že pravidlá a postupy tohto režimu pridruženia sú uvedené v rozhodnutí Rady (EÚ) 2021/1764( 8 ). Ani v Zmluvách, ani v tomto rozhodnutí sa však nestanovuje, že by sa nariadenie o EPZÚ a nariadenie o insolvenčnom konaní, ktoré nahradilo nariadenie o konkurznom konaní spomenuté v odôvodnení 8 nariadenia o EPZÚ, vzťahovali na zámorské územia.

23. Konkrétne na zabezpečenie efektivity univerzálnosti hlavných insolvenčných konaní, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia o insolvenčnom konaní, toto nariadenie stanovuje „okamžité“ a „automatické“ uznávanie rozhodnutí týkajúcich sa začatia, vedenia a ukončenia týchto konaní, ako aj rozhodnutí vydaných v priamej súvislosti s uvedenými konaniami.( 14 ) Toto automatické uznávanie znamená, že „účinky spojené s [takýmito] konaniami uskutočnenými podľa práva členského štátu, v ktorom sa [uvedené] konanie začne, sa vzťahujú na všetky ostatné členské štáty . Uznávanie rozhodnutí súdov členských štátov by malo vychádzať zo zásady vzájomnej dôvery“( 15 ). Podľa článku 19 ods. 1 tohto nariadenia, s názvom „Zásada“, „každé súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinky v štáte, v ktorom sa začalo konanie“. Článok 20 uvedeného nariadenia, nazvaný „Účinky uznávania“, v odseku 1 stanovuje, že „súdne rozhodnutie o začatí insolvenčného konania uvedeného v článku 3 ods. 1 má bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek rovnaké účinky v akomkoľvek inom členskom štáte ako podľa práva štátu, v ktorom sa začalo konanie, ak… nariadenie nestanovuje inak a pokiaľ sa v tomto inom členskom štáte nezačne žiadne konanie uvedené v článku 3 ods. 2“( 16 ). Ako totiž potvrdzuje Virgósova a Schmitova správa, systém automatického uznávania a model rozšírenia účinkov posilňujú univerzálnosť hlavného konania. Od chvíle určenej právom štátu, v ktorom sa konanie začalo ( lex concursus ), vyvoláva rozhodnutie o začatí konania svoje účinky „s rovnakou silou vo všetkých [členských] štátoch“.( 17 )

27. Na začiatok je potrebné poznamenať, že pokiaľ ide o výklad Bruselského dohovoru z roku 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach( 22 ), generálny advokát Lenz v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Owens Bank, zdôraznil, že „umožnenie ‚dvojitého vyhlásenia vykonateľnosti‘ by viedlo k nebezpečenstvu…, že by veritelia mohli obchádzať podmienky stanovené zmluvným štátom pre uznávanie rozsudkov vydaných v príslušnom treťom štáte“, pričom zastával názor, že tento dohovor „nebol vytvorený na to, aby umožňoval takéto taktizovanie pri výbere súdu, tzv. forum shopping“( 23 ).

28. V rozsudku Owens Bank( 24 ) Súdny dvor síce priamo neodkázal na otázku dvojitého vyhlásenia vykonateľnosti, no konkrétne rozhodol, že uvedený dohovor, a to najmä jeho články 21, 22 a 23( 25 ), sa nevzťahuje na konania ani na problémy vznikajúce v rámci konaní prebiehajúcich v členských štátoch v súvislosti s uznaním a výkonom rozsudkov vydaných v občianskych a obchodných veciach v tretích štátoch( 26 ). Od tohto rozsudku sa zdá byť v právnej náuke väčšinovo prijímaná zásada exequatur sur exequatur ne vaut (exequatur na exequatur neplatí)( 27 ), podľa ktorej je prípustné len uznanie a/alebo vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutí týkajúcich sa priamo podstaty práv a povinností účastníkov konania.( 28 )

31. Vylúčenie podľa článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ budem analyzovať práve so zreteľom na tieto úvahy.

B. O rozsahu vylúčenia pohľadávok voči dlžníkovi, v súvislosti s ktorým sa začalo konkurzné konanie, z vecnej pôsobnosti nariadenia o EPZÚ

32. Na úvod treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.( 35 )

33. Na to, aby sa určilo, či článok 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ umožňuje (respektíve neumožňuje) vylúčiť zo svojej pôsobnosti pohľadávky voči dlžníkovi, voči ktorému sa vedie konkurzné konanie v treťom štáte, je potrebné poskytnúť výklad tohto ustanovenia.

1. Doslovné znenie a kontext

34. V prvom rade pripomínam, že podľa článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ „toto nariadenie sa nevzťahuje na:… pohľadávky voči dlžníkovi, v súvislosti s ktorým sa začalo konkurzné konanie, konanie o likvidácii obchodných spoločností alebo iných právnických osôb v úpadku, súdne vyrovnania alebo podobné konanie“. Konštatujem, že v znení tohto ustanovenia sa neuvádza, či pojmy „konkurzné konanie, konanie o likvidácii obchodných spoločností alebo iných právnických osôb v úpadku, súdne vyrovnania alebo podobné“ zahŕňajú aj zodpovedajúce konania v tretích štátoch.

37. Na tento účel z článku 1 nariadenia o EPZÚ, s názvom „Predmet úpravy“, vyplýva, že týmto nariadením sa alternatívne k ochranným opatreniam stanoveným vnútroštátnym právom zavádza konanie Únie, na základe ktorého môže veriteľ dosiahnuť vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtov, ktorým sa zabraňuje ohrozeniu následného vymáhania veriteľovej pohľadávky prevodom alebo vybraním finančných prostriedkov, ktoré má dlžník na bankovom účte vedenom v členskom štáte, a to až do sumy uvedenej v príkaze. Ako vyplýva z odôvodnenia 5 tohto nariadenia, účelom tohto nariadenia je prijať záväzné a priamo uplatniteľné ustanovenia, ktoré by upravovali jednotné konanie na úrovni Únie na zablokovanie bankových účtov, ktoré by v cezhraničných sporoch umožnilo účinne a urýchlene zablokovať finančné prostriedky vedené na bankových účtoch.( 36 )

38. Napokon článok 2 nariadenia o EPZÚ, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje, že „toto nariadenie sa vzťahuje na peňažné pohľadávky v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch vymedzených v článku 3 bez ohľadu na povahu príslušného súdu alebo tribunálu“.( 37 ) Z hľadiska vecnej pôsobnosti toto nariadenie pokrýva „okrem určitých presne vymedzených vecí [uvedených v článku 2 ods. 2]… všetky občianske a obchodné veci“( 38 ). Konkrétne, ako som už zdôraznil, zo znenia tohto ustanovenia pod písmenom c) vyplýva, že vylúčené sú pohľadávky voči dlžníkovi, voči ktorému sa vedie konkurzné konanie.

39. Chcel by som však stručne pripomenúť, že článok 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ nevylučuje každé vydanie príkazu na zablokovanie v súvislosti s konkurzným konaním. Z odôvodnenia 8 tohto nariadenia totiž vyplýva, že „by toto vylúčenie malo umožniť, aby sa príkaz na zablokovanie použil na zabezpečenie vymoženia poškodzujúcich platieb vykonaných… dlžníkom v prospech tretích osôb“.( 39 )

41. Článok 46 ods. 1 nariadenia o EPZÚ okrem toho stanovuje, že „všetky procesné otázky , ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, sa spravujú právnym poriadkom členského štátu, v ktorom prebieha konanie [na zablokovanie bankových účtov]“ ( lex fori ). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že okrem skutočnosti, že uznanie začatia konkurzného konania v treťom štáte nie je čisto procesnou otázkou, toto ustanovenie neupravuje účinky začatia konkurzného konania vyhláseného v treťom štáte. Pre prejednávanú vec je dôležité, že toto ustanovenie v skutočnosti nemá za cieľ určiť rozsah pôsobnosti uvedeného nariadenia ako celku. Inými slovami, článok 46 ods. 1 nariadenia o EPZÚ je priamo uplatniteľný len na situácie, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia. Preto nemôžem súhlasiť s návrhom Komisie predloženým na pojednávaní, podľa ktorého je toto ustanovenie v prejednávanej veci „nepriamo uplatniteľné“.

42. Chcel by som tiež podotknúť, že znenie článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ je veľmi podobné formulácii použitej v nariadení Brusel Ia, ktoré v článku 1 ods. 2 písm. b) vylúčilo zo svojej pôsobnosti „konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania“.( 41 ) Toto vylúčenie Súdny dvor vždy vykladal v spojení s nariadením o insolvenčnom konaní takým spôsobom, aby nedochádzalo nielen k akémukoľvek prekrývaniu právnych noriem, ktoré tieto texty stanovujú, ale ani k akémukoľvek právnemu vákuu.( 42 )

43. V dôsledku toho z vnútorného alebo systémového kontextu článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ vyplýva, že tento právny nástroj sa vzťahuje iba na konkurzné konania začaté v členských štátoch a že uznanie konkurzného konania začatého v treťom štáte niektorým členským štátom nemôže mať za následok vylúčenie uplatnenia tohto nariadenia.

49. Súhlasím, pravdaže, s názorom Komisie, že je potrebné zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s veriteľmi v členskom štáte, ktorý uznal konkurzné konanie začaté v treťom štáte, čo je vlastne zmyslom takéhoto uznania. Z tohto dôvodu by zákaz individuálneho vymáhania nárokov a aj prerušenie individuálnych opatrení na výkon rozhodnutia z majetku dlžníka boli prirodzeným dôsledkom tohto uznania.( 46 )

50. Treba sa však zmyslieť jednak na tým, či by sa rovnaké účinky mali spájať s konaním týkajúcim sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov, ktorého cieľom je vo väčšine prípadov – ako aj v prejednávanej veci – vykonanie tohto príkazu v inom členskom štáte( 47 ), a jednak na tým, či by vylúčenie pohľadávok voči dlžníkovi, proti ktorému bolo v treťom štáte začaté konkurzné konanie, z pôsobnosti nariadenia o EPZÚ v skutočnosti zabezpečilo takýto účel( 48 ). V konečnom dôsledku ide o vyváženie tohto účelu s nevýhodami vyplývajúcimi z prípadnej fragmentácie pôsobnosti nariadenia o EPZÚ v závislosti od toho, či vnútroštátne právo členského štátu uznáva, respektíve neuznáva konkurzné konanie tretieho štátu.

51. V prvom rade, ako som práve uviedol vyššie, je pravda, že riadny priebeh konkurzného konania má v konečnom dôsledku za cieľ zabrániť individuálnemu výkonu rozhodnutia tým, že zabezpečí rovnaké zaobchádzanie s veriteľmi podľa práva uplatniteľného na toto konanie ( lex concursus ). Pripomínam však, že situácia, keď sa konkurzné konanie začalo v treťom štáte a členský štát ho uznal, nepatrí do pôsobnosti nariadenia o insolvenčnom konaní. Vzhľadom na to, že uznanie konkurzných konaní začatých v treťom štáte závisí od príslušného vnútroštátneho práva, je možné, že takéto konkurzné konanie bude uznané v jednom členskom štáte a v inom nie.

53. V prejednávanej veci skutočnosť, že vydanie príkazu na zablokovanie účtov v súlade s nariadením o EPZÚ môže zrušiť niektoré účinky konkurzného konania na Curaçau, prenesené na Nemecko na základe uznania začatia tohto konania( 50 ), je len logickým dôsledkom systému vyplývajúceho zo vzťahu medzi nariadením o EPZÚ a nariadením o insolvenčnom konaní, ktoré nezahŕňa konkurzné konania začaté v treťom štáte. Príkaz na zablokovanie vydaný podľa vnútroštátneho práva aj príkaz na zablokovanie vydaný v súlade s nariadením o EPZÚ síce musia v rámci svojich príslušných režimov dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania s veriteľmi, tieto dva druhy konaní sa neuplatňujú na tie isté situácie. Skutočnosť, že príkaz na zablokovanie podaný v súlade s týmto nariadením predstavuje alternatívu opatrení na zablokovanie podľa vnútroštátneho právneho poriadku( 51 ), ešte neznamená, že podmienky na ich vydanie musia byť identické. Potvrdzuje to jeho rozsah pôsobnosti( 52 ) a podmienky jeho vydania( 53 ), ktoré sú vymedzené samostatne a bez odkazu na právo členských štátov.

54. V druhom rade treba pripomenúť, že nariadenie o EPZÚ zabezpečuje záväzné a priamo uplatniteľné ustanovenia, ktorými sa zavádza jednotné európske konanie na zablokovanie bankových účtov umožňujúce v cezhraničných prípadoch účinne a urýchlene zablokovať finančné prostriedky vedené na bankových účtoch( 54 ). Výklad účelu článku 2 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia teda vedie k zohľadneniu odkazu normotvorcu na konkurzné konania, ako sú vymedzené v nariadení o insolvenčnom konaní, čím sa obmedzuje pôsobnosť nariadenia o EPZÚ.( 55 )

60. V tejto súvislosti, ako som už vysvetlil( 60 ), článok 46 ods. 2 nariadenia o EPZÚ upravuje fázu výkonu príkazu na zablokovanie účtov a podmieňuje jeho výkon uplatnením lex concursus v situáciách, keď bol príkaz na zablokovanie účtov vydaný pred začatím konkurzného konania voči dlžníkovi. Napriek tomuto faktoru času a bez ohľadu na znenie, ktoré odkazuje na právny poriadok členského štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, sa stotožňujem s názorom Komisie, ktorý vyjadrila na pojednávaní, že rovnaké dôsledky by sa mali uplatňovať v prípade uznania konkurzného konania tretieho štátu. Ak by totiž nebolo možné zohľadniť lex concursus vrátane prípadného prerušenia individuálneho výkonu príkazu na zablokovanie v členskom štáte, ktorý uznal začatie konkurzného konania tretieho štátu, akékoľvek uznávanie tohto konania by stratilo svoj zmysel. Na rozdiel od štádia vydávania príkazov na zablokovanie v členskom štáte pôvodu by porušovanie rovnakého zaobchádzania s veriteľmi bolo konkrétne a hmatateľné( 61 ).

61. Táto úvaha nemá v žiadnom prípade vplyv na skutočnosť, že cieľ článku 2 ods. 2 písm. c) nariadenia o EPZÚ sa týka iba systému zavedeného nariadením o insolvenčnom konaní. Je zrejmé, že normotvorca Únie neplánoval uznanie konkurzného konania tretieho štátu ako prípad obmedzenia pôsobnosti nariadenia o EPZÚ.

62. Problematika súvisiaca s otázkou zasahovania príkazu na zablokovanie účtov do riadneho priebehu konkurzného konania a potreba zabezpečiť potrebný účinok takéhoto uznania v členskom štáte výkonu, ak vnútroštátne právo tohto členského štátu uznáva začatie konkurzného konania tretieho štátu, by mohla spadať pod výklad článku 46 ods. 2 nariadenia o EPZÚ. To tiež nevylučuje, že by normotvorca Únie mohol v prípade potreby túto problematiku podrobnejšie preskúmať, najmä v prípade, ak by jeho zámerom bolo, aby konkurzné konania začaté v treťom štáte a uznané v členskom štáte podliehali niektorému z nástrojov práva Únie.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014 o zavedení konania týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 189, 2014, s. 59; ďalej len „nariadenie o EPZÚ“).

3 Normotvorca Únie týmto nariadením zaviedol európsky príkaz na zablokovanie bankových účtov (EPZÚ), ktorý má uľahčiť cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskych a obchodných veciach. Odôvodnenie 8 tohto nariadenia odkazuje na konkurzné konanie „v zmysle“ nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1, Mim. vyd. 19/001, s. 191; ďalej len „nariadenie o konkurznom konaní“). Toto posledné uvedené nariadenie bolo zrušené na základe článku 91 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19; ďalej len „nariadenie o insolvenčnom konaní“). Podľa tohto ustanovenia „odkazy na zrušené nariadenie sa považujú za odkazy na [nariadenie o insolvenčnom konaní]“. V tomto poslednom nariadení pojem „insolvenčné konanie“ odkazuje na konania vymedzené v článku 1 ods. 1 tohto nariadenia, na ktoré sa odkazuje v jeho prílohe A.

4 Podľa článku 4 bodu 7 nariadenia o EPZÚ sa „dlžník“ chápe ako „fyzická osoba alebo právnická osoba, alebo akýkoľvek iný subjekt, ktorý má spôsobilosť žalovať alebo byť žalovaný podľa právneho poriadku členského štátu, proti ktorému sa veriteľ usiluje o vydanie príkazu na zablokovanie v súvislosti s pohľadávkou alebo proti ktorému už veriteľ vydanie príkazu na zablokovanie dosiahol“.

11 Pozri v tejto súvislosti dôvodovú správu M. Virgósa a E. Schmita z 8. júla 1996 k Dohovoru o konkurznom konaní z 3. mája 1996 (ďalej len „Virgósova a Schmitova správa“), dokument Rady Európskej únie č. 6500/96, DRS 8 (CFC), bod 5.

12 Pozri článok 7 nariadenia o insolvenčnom konaní, nazvaný „Rozhodné právo“.

13 Pozri články 8 až 18 nariadenia o insolvenčnom konaní.

14 Pokiaľ ide o tento aspekt, pozri najmä rozsudok z 22. novembra 2012, Bank Handlowy a Adamiak (C‑116/11, EU:C:2012:739, bod 41 a citovaná judikatúra).

15 Pozri odôvodnenie 65 nariadenia o insolvenčnom konaní. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

16 Ide o vedľajšie insolvenčné konanie. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

22 Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (podpísaný 27. septembra 1968) (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský dohovor z roku 1968“).

23 C‑129/92, EU:C:1993:363, bod 22.

24 Rozsudok z 20. januára 1994 (C‑129/92, EU:C:1994:13).

25 Pozri články 29 až 31 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1; ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).

26 Rozsudok z 20. januára 1994, Owens Bank (C‑129/92, EU:C:1994:13, bod 37 a výrok rozsudku).

27 Táto právna zásada sa pripisuje autorovi GAVALDA, A.: Clunet , 1935, s. 113. Pozri v tejto súvislosti MALAURIE, P.: Clunet , 1970, s. 941, a KEGEL, G.: Exequatur sur exequatur ne vaut. In: Albrecht Dieckmann and others (ed.): Festschrift für Wolfram Müller Freienfels . 1. ed. Nomos, 1986, s. 377.

34 Článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel Ia.

35 Pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck (292/82, EU:C:1983:335, bod 12), a z 25. februára 2025, BSH Hausgeräte (C‑339/22, EU:C:2025:108, bod 27).

36 Pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, K.H.K. (Zablokovanie bankových účtov) (C‑555/18, EU:C:2019:937, body 31 a 32).

37 Pokiaľ ide o územnú pôsobnosť nariadenia o EPZÚ, článok 3 ods. 1 vymedzuje cezhraničný prípad ako „prípad, v ktorom sa bankový účet alebo účty, ktoré majú byť [zablokované] príkazom…, vedú v inom členskom štáte ako: a) v členskom štáte súdu, na ktorý sa návrh na vydanie príkazu na zablokovanie podľa článku 6 podáva, alebo b) v členskom štáte, v ktorom má veriteľ bydlisko“.

38 Pozri odôvodnenie 8 nariadenia o EPZÚ.

39 V tomto kontexte môže správca alebo likvidátor požiadať najmä o vydanie takéhoto príkazu v prospech kolektívneho záujmu veriteľov, aby získal späť platbu uskutočnenú dlžníkom pred dátumom začatia konkurzného konania, s cieľom uľahčiť vymáhanie pohľadávok dlžníka v platobnej neschopnosti alebo pohľadávok chrániacich záujmy veriteľov. Okrem toho môže aj dlžník v platobnej neschopnosti dosiahnuť vydanie takéhoto príkazu, ak po začatí konkurzného konania nebol zbavený majetku.

46 Pozri na ilustráciu článok 20 vzorových právnych predpisov komisie UNCITRAL o cezhraničnom úpadku.

47 Aj keď sa príkaz na zablokovanie účtov môže vykonať v členskom štáte pôvodu, jeho hlavným cieľom ostáva uľahčiť vymáhanie pohľadávok v inom členskom štáte, ako je štát súdu, na ktorý sa návrh na vydanie tohto príkazu podáva.

48 Pozri bod 46 vyššie.

49 Pripomínam, že v článku 4 bode 6 nariadenia o EPZÚ je „veriteľ“ vymedzený ako „fyzická osoba s bydliskom v členskom štáte alebo právnická osoba s bydliskom v členskom štáte, alebo akýkoľvek iný subjekt s bydliskom v členskom štáte, ktorý má spôsobilosť žalovať alebo byť žalovaný podľa právneho poriadku členského štátu, ktoré podajú návrh na vydanie príkazu na zablokovanie v súvislosti s pohľadávkou alebo už vydanie príkazu na zablokovanie dosiahli“.

50 Pozri bod 15 vyššie.

51 Pozri článok 1 ods. 2 nariadenia o EPZÚ.

58 V závislosti od uznania či neuznania začatia konkurzného konania tretieho štátu.

59 Ak sa členský štát pôvodu zhoduje s členským štátom výkonu, mal by sa pri určovaní účinkov uznania konkurzného konania tretieho štátu zohľadniť práve tento posledný uvedený prvok.

60 Pozri bod 40 vyššie.

61 Pozri bod 52 vyššie.