C-743/24

proti

MA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na druhej strane – Justičná spolupráca v trestných veciach – Zatýkací rozkaz – Odovzdávanie osôb – Nepriaznivá zmena systému podmienečného prepustenia vo vydávajúcom štáte – Riziko porušenia základného práva – Článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov“

I. Úvod

1.

„… opatrenia prijaté zákonodarcom, správnymi orgánmi alebo súdmi po uložení právoplatného trestu alebo počas výkonu trestu môžu viesť k novému vymedzeniu alebo zmene rozsahu ‚trestu‘ uloženého súdom prvého stupňa. Ak sa tak stane, Súd sa domnieva, že dotknuté opatrenia by mali patriť do rozsahu zákazu retroaktívneho uplatňovania trestov zakotveného v [článku 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ‚EDĽP‘), podpísaného v Ríme 4. novembra 1950]. V opačnom prípade by štáty mohli – napríklad zmenou zákona alebo novým výkladom stanovených predpisov – prijať opatrenia, ktorými by sa spätne nanovo vymedzil rozsah uloženého trestu v neprospech odsúdeného, hoci ten si takýto vývoj v čase spáchania trestného činu alebo uloženia trestu nemohol predstaviť. Za takýchto podmienok by bol [článok 7 ods. 1 EDĽP] zbavený akéhokoľvek potrebného účinku pre odsúdené osoby, ktorých rozsah trestu bol zmenený ex post facto v ich neprospech. Súd poukazuje, že sa musí rozlišovať medzi takýmito zmenami a zmenami spôsobu výkonu trestu, ktoré nepatria do pôsobnosti [článku 7 ods. 1 EDĽP].“ ( 3 )

2.

Tento citát jasne a stručne ukazuje, že môže byť ťažké odlíšiť uloženie trestu od jeho výkonu. To platí najmä v prípade prijatia nového súboru pravidiel, ktoré sa údajne týkajú výkonu trestu, ktorý v podstate spočíva v tom, že jednotlivec je zbavený slobody na dlhší čas, ako by to bolo podľa predchádzajúcich pravidiel.

3.

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd), sa tieto ťažkosti s vymedzovaním rozsahu ďalej odhaľujú. Je ďalším dôkazom toho, že hoci je článok 7 EDĽP „pravidlom jednoduchej spravodlivosti, pravidlom, ktorému by rozumelo každé dieťa“ ( 4 ), ako to výstižne opísal zosnulý lord Bingham, je zložitejšie uplatniť takéto pravidlo na konkrétny súbor okolností.

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“

B. Právo Únie

6.

Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej (ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“) ( 5 ) je dohodou o pridružení na základe článku 217 ZFEÚ ( 6 ) a článku 101 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 7 ). Po počiatočnom predbežnom vykonávaní od 1. januára 2021 ( 8 ) nadobudla platnosť 1. mája 2021 po jej ratifikácii Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom. ( 9 ) Dohoda o obchode a spolupráci sa skladá zo siedmich častí. ( 10 )

7.

Článok 5 dohody o obchode a spolupráci s názvom „Práva súkromných osôb“, ktorý sa nachádza v prvej časti ( 11 ) hlave II ( 12 ) dohody o obchode a spolupráci a znie takto:

„1. Spolupráca stanovená v tejto časti je založená na dlhodobom dodržiavaní demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd jednotlivcov zmluvnými stranami a členskými štátmi vrátane tých práv a slobôd, ktoré sú uvedené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v Európskom dohovore o ľudských právach, ako aj na dôležitosti dodržiavania práv a slobôd uvedených v uvedenom dohovore na vnútroštátnej úrovni.

2. Žiadne ustanovenie v tejto časti nemení povinnosť dodržiavať základné práva a právne zásady, ako sú vyjadrené najmä v Európskom dohovore o ľudských právach a v prípade Únie a jej členských štátov v [Charte].“

10.

V tretej časti hlave VII (články 596 až 632) s názvom „Odovzdávanie osôb“ sa stanovuje režim odovzdávania osôb medzi členskými štátmi a Spojeným kráľovstvom. Tieto ustanovenia dopĺňa príloha 43, v ktorej sa stanovujú informácie, ktoré má zatýkací rozkaz obsahovať. ( 14 )

11.

Článok 599 ods. 3 dohody o obchode a spolupráci má názov „Rozsah pôsobnosti“.

V článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci ( 15 ) sa stanovuje, že „ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci justičný orgán môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu, požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní“.

13.

V článku 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci sa uvádza, že „ak vykonávajúci justičný orgán považuje informácie, ktoré mu poskytol vydávajúci štát, za nedostatočné na to, aby mohol o odovzdaní rozhodnúť, požiada, aby mu boli urýchlene poskytnuté potrebné dodatočné informácie, najmä so zreteľom na [článok]… 604…, a môže stanoviť lehotu na ich doručenie“.

III. Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

14.

Sudca rozhodujúci na úrovni okresu na Magistrates’ Courts of Northern Ireland (Magistrátny súd Severného Írska, Spojené kráľovstvo) vydal 26. novembra 2021 na MA štyri zatykače týkajúce sa štyroch trestných činov súvisiacich s terorizmom, ( 16 ) ktoré boli údajne spáchané v období od 18. do 20. júla 2020. Za prvý z týchto trestných činov hrozí trest odňatia slobody až 10 rokov, kým zvyšné tri trestné činy môžu byť potrestané doživotným trestom.

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že ak by bol MA odovzdaný Spojenému kráľovstvu a odsúdený na trest odňatia slobody, jeho právo na podmienečné prepustenie by sa riadilo právnymi predpismi Spojeného kráľovstva prijatými po údajnom spáchaní trestných činov, v súvislosti s ktorými sa voči nemu vedie trestné konanie.

19.

Keďže si vnútroštátny súd nebol istý, či je potrebné preskúmať, či existuje riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty, a ak áno, ako by mal vykonávajúci súdny orgán vykonať toto preskúmanie podľa dohody o obchode a spolupráci a Charty, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

20.

22.

V nadväznosti na túto odpoveď vnútroštátny súd potvrdzuje, že v čase spáchania trestných činov, o ktoré ide vo veci samej, ak bol uložený trest odňatia slobody na pevne stanovenú dobu, súd, ktorý tento trest uložil, bol povinný určiť „dobu odňatia slobody“, ktorá nemohla presiahnuť polovicu uloženého trestu, po uplynutí ktorej musel byť páchateľ podmienečne prepustený. V prípade doživotného trestu odňatia slobody, nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo predĺženého trestu odňatia slobody sa podmienečné prepustenie mohlo uskutočniť len po uplynutí stanoveného obdobia, ak Parole Commissioners for Northern Ireland (komisári pre podmienečné prepustenie pre Severné Írsko Spojené kráľovstvo) usúdili, že ďalšia väzba odsúdenej osoby nie je potrebná na ochranu verejnosti.

23.

Podľa režimu podmienečného prepustenia v Severnom Írsku platného od 30. apríla 2021 vrátane trestných činov spáchaných pred týmto dátumom sa nepodmienečný trest odňatia slobody za špecifikovaný teroristický trestný čin skladá z „primeranej doby trvania odňatia slobody“, ktorú určí sudca, a z dodatočnej doby jedného roka, počas ktorej bude odsúdený podmienečne prepustený, pričom súčet týchto trestov nesmie presiahnuť maximálnu dobu trvania odňatia slobody. Osobu možno podmienečne prepustiť po odpykaní dvoch tretín „primeranej doby trvania odňatia slobody“, pokiaľ sú komisári pre podmienečné prepustenie presvedčení, že jej ďalšie zadržiavanie nie je potrebné na ochranu verejnosti.

24.

Pravidlá týkajúce sa podmienečného prepustenia osoby odsúdenej na doživotný trest odňatia slobody, nepodmienečný trest odňatia slobody alebo predĺžený trest odňatia slobody nie sú pre tento prípad relevantné, keďže vnútroštátny súd uviedol, že sťažnosti MA sa týkajú výlučne zmeny pravidiel týkajúcich sa nepodmienečných trestov odňatia slobody.

27.

Supreme Court (Najvyšší súd) navrhol, aby sa v prejednávanej veci rozhodlo v skrátenom prejudiciálnom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

28.

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom súdnom konaní. ( 18 )

29.

Dňa 26. novembra 2024 predseda Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol vyhovieť žiadosti vnútroštátneho súdu, aby sa o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 ods. 1 rokovacieho poriadku. ( 19 ) Predseda Súdneho dvora vychádzal zo skutočnosti, že prejudiciálna otázka predložená vnútroštátnym súdom bola položená vo veci týkajúcej sa osoby, ktorá je vo väzbe, v zmysle článku 267 štvrtého odseku ZFEÚ. Okrem toho odpoveď na danú otázku môže mať vzhľadom na jej povahu a okolnosti, za ktorých bola položená, vplyv na ďalšie pozbavenie dotknutej osoby osobnej slobody. ( 20 )

Ide o druhý prípad v priebehu pol roka, keď vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s tou istou vecou na vnútroštátnej úrovni: írske orgány si nie sú isté, či osoba, ktorá je obvinená zo spáchania viacerých trestných činov, môže byť odovzdaná do Spojeného kráľovstva podľa príslušných ustanovení dohody o obchode a spolupráci.

33.

Vo svojom rozsudku z 29. júla 2024 Súdny dvor rozhodol, že článok 524 ods. 2 a článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď osoba, na ktorú bol vydaný zatykač, tvrdí, že v prípade jej odovzdania do Spojeného kráľovstva hrozí porušenie článku 49 ods. 1 z dôvodu zmeny podmienok podmienečného prepustenia, ktorá je pre túto osobu nepriaznivá a došlo k nej po predpokladanom spáchaní trestného činu, za ktorý je táto osoba stíhaná, vykonávajúci súdny orgán musí pristúpiť k samostatnému posúdeniu existencie tohto rizika pred rozhodnutím o vykonaní tohto zatýkacieho rozkazu. ( 22 ) Na konci tohto preskúmania by tento vykonávajúci súdny orgán mal odmietnuť vykonať zatýkací rozkaz len vtedy, ak má po vyžiadaní dodatočných informácií a záruk od vydávajúceho súdneho orgánu objektívne, spoľahlivé, presné a riadne aktualizované informácie, ktoré potvrdzujú, že existuje skutočné riziko zmeny samotného rozsahu trestu uloženého v deň spáchania predmetného trestného činu, čo zahŕňa uloženie prísnejšieho trestu, než bol pôvodne ukladaný. ( 23 )

34.

Pokiaľ ide konkrétne o pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty, Súdny dvor odkázal na: (1) svoju ustálenú judikatúru v tom zmysle, že tento článok obsahuje prinajmenšom rovnaké záruky ako záruky stanovené v článku 7 EDĽP, ktoré sa musia zohľadniť na základe článku 52 ods. 3 Charty ako minimálna hranica ochrany ( 24 ), a (2) ustálenú judikatúru ESĽP v tom zmysle, že na účely uplatňovania článku 7 EDĽP treba rozlišovať medzi opatrením, ktoré predstavuje v podstate „trest“, a opatrením, ktoré sa týka „výkonu“ alebo „uplatnenia“ trestu. Preto ak sa povaha a účel opatrenia týkajú odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo zmeny režimu podmienečného prepustenia, netvorí to súčasť „trestu“ v zmysle článku 7 EDĽP. ( 25 )

Na úvod treba zdôrazniť, že okrem mechanizmu odovzdávania osôb stanoveného v dohode o obchode a spolupráci ( 27 ) nie sú pojmy, ktoré sa chystám rozoberať, na úrovni EÚ harmonizované. Tieto pojmy sa v rôznych podobách nachádzajú vo všetkých vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov. Keďže však nedošlo k harmonizácii, tak sa pojmy a detaily v rôznych členských štátoch nevyhnutne líšia. Úvaha, ktorú uvádzam nižšie, je preto pokusom zhrnúť a vysvetliť pojmy, ktoré sú spoločné pre všetky systémy trestného práva.

38.

Prejednávaná vec sa týka rozdielu medzi uložením a výkonom ( 28 ) trestu.

39.

V trestnom práve sa stanovuje široká škála trestov, pričom najprísnejším je odňatie slobody v podobe trestu uväznenia. Tento trest ukladá súd ( 29 ) na konci verejného súdneho konania a vyjadruje verejný nesúhlas s činom, čím prispieva k dodržiavaniu zákonov. Znamená výrazné obmedzenie práv páchateľa, a preto musí zodpovedať závažnosti trestného činu a viny. ( 30 ) Účel tohto trestu je rôznorodý a zvyčajne patrí do viacerých kategórií, ako je potrestanie ( 31 ), odstrašenie ( 32 ) a náprava ( 33 ).

40.

Po prvé súd môže v čase vynesenia rozsudku rozhodnúť o podmienečnom odklade výkonu trestu, čím odsúdenému umožní vyhnúť sa výkonu trestu odňatia slobody, ak sú splnené určité podmienky. Predovšetkým a zvyčajne to platí pre tresty s krátkym rozpätím trestnej sadzby, kde nie je významný predchádzajúci záznam alebo významné riziko recidívy, alebo v prípadoch pozitívnej sociálnej prognózy.

44.

Po druhé dĺžka trestu môže byť oficiálne skrátená po jeho uložení. Nazýva sa to skrátenie (alebo odpustenie časti) trestu. Zvyčajne to môže byť v dôsledku odvolania, udelenia milosti, amnestie alebo jednoducho zmeny právnych predpisov či dokonca judikatúry. Ak sa to udelí, oficiálnou dĺžkou trvania sa stáva nový kratší trest.

45.

Tretia kategória sa týka režimov predčasného prepustenia z väzenia. V tomto prípade sa (pôvodný) trest, konkrétne jeho dĺžka, nemení. Namiesto toho sa väzňovi povolí, aby si za určitých podmienok odpykal zvyšok trestu mimo väzenia. Predstavuje prechodnú fázu medzi väzenským režimom (s odňatím slobody) a úplnou slobodou. ( 40 ) Takéto predčasné prepustenie môže byť automatické alebo podmienené dobrým správaním či pokrokom v náprave.

46.

48.

Zásadu zákonnosti možno rozdeliť na štyri ďalšie podzásady: ( 42 ) zákaz analógie ( 43 ), zákaz obyčajového práva, ktoré stanovuje alebo zvyšuje trest ( 44 ), zásada zákazu retroaktivity ( 45 ) a zákaz trestných právnych predpisov, ktoré nie sú špecifické. ( 46 )

49.

Zásadu zákonnosti obsahuje aj článok 49 ods. 1 Charty, podľa ktorého nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.

50.

Podobne nemá byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak sa po spáchaní trestného činu v zákone stanovuje miernejší trest, uplatňuje sa tento trest.

54.

To ma privádza k judikatúre ESĽP, na ktorú sa odvoláva na účely výkladu článku 49 ods. 1 Charty. Existuje totiž rozsiahla judikatúra tohto súdu týkajúca sa zákazu retroaktivity, ( 54 ) t. j. druhej vety článku 7 ods. 1 EDĽP, podľa ktorej nemožno uložiť prísnejší trest ako ten, ktorý bol uplatniteľný v čase spáchania trestného činu.

55.

Podľa tradičnej a ustálenej judikatúry súdu v Štrasburgu síce trest patrí do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP, ale neplatí to už pre výkon tohto trestu. ( 55 )

56.

Mimochodom, rovnaký prístup prijal aj Výbor OSN pre ľudské práva, ktorý je monitorovacím orgánom Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ( 56 ), zatiaľ čo aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch sa zásada zákazu retroaktivity zvyčajne vzťahuje len na tresty, a nie na ich výkon. ( 57 )

59.

Na základe dostupných informácií a vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátny súd zjavne potrebuje usmernenie v tejto veci, o čom svedčí aj skutočnosť, že (opätovne) predložil Súdnemu dvoru svoju otázku, sa domnievam, že v tejto fáze môžem vnútroštátny súd usmerniť.

a)

Obsah nových pravidiel

60.

V čase spáchania trestných činov, o ktoré ide vo veci samej, ak bol uložený trest odňatia slobody na pevne stanovenú dobu, súd, ktorý tento trest uložil, bol povinný určiť „dobu odňatia slobody“, ktorá nemohla presiahnuť polovicu uloženého trestu, po uplynutí ktorej musel byť páchateľ – automaticky – podmienečne prepustený. ( 59 ) Povinnosťou ministra pre Severné Írsko bolo prepustiť väzňa, ktorý si odpykal príslušnú dobu odňatia slobody. ( 60 )

b)

Tvrdenia účastníkov konania

64.

MA v podstate tvrdí, že pojem „zrušenie“ možnosti predčasného prepustenia uvedený v rozsudku Súdneho dvora vo veci Alchaster ( 65 ) sa musí chápať tak, že sa týka nielen zrušenia akejkoľvek možnosti podmienečného prepustenia v ktoromkoľvek štádiu výkonu trestu odňatia slobody, ale aj automatického prepustenia pôvodne stanoveného v danom štádiu tohto výkonu. Okrem toho majú podľa MA predmetné zmeny za následok zvýšenie vlastnej závažnosti uloženého trestu. Tvrdí, že tieto zmeny prinášajú represívny prvok.

65.

Írsko, Spojené kráľovstvo a Komisia majú opačný názor. Zdôrazňujú, že uložené tresty zostali nezmenené, t. j. trest odňatia slobody na maximálne 10 rokov. Úprava podmienok predčasného prepustenia je podľa nich typickým príkladom opatrenia týkajúceho sa výkonu trestu. Komisári pre podmienečné prepustenie navyše nemajú právomoc predĺžiť alebo skrátiť uložený trest.

Východiskom dlhodobej judikatúry súdu v Štrasburgu je, že pojem „trest“ má autonómnu pôsobnosť. ( 67 ) ESĽP ďalej vo svojej judikatúre konzistentne rozlišuje medzi opatrením, ktoré predstavuje trest ako taký, a opatrením, ktoré sa týka výkonu alebo uplatnenia trestu.

i) Veci pred rozsudkom Del Río Prada v. Španielsko

68.

V rozhodnutí vo veci Hogben, v prípade doživotného trestu odňatia slobody ako obligatórneho trestu za vraždu, boli pravidlá také, že dotknutá osoba, ktorá už nebola považovaná za nebezpečnú, mohla byť premiestnená z uzavretého väzenia do otvoreného väzenia s odôvodneným očakávaním, že bude prepustená v lehote dvoch rokov na základe tohto premiestnenia. Pán Hogben bol premiestnený do otvoreného väzenia potom, ako si odpykal 13 rokov svojho trestu. Počas tohto obdobia sa zmenili pravidlá podmienečného prepustenia. Príslušný minister ( 68 ) oznámil novú politiku podmienečného prepúšťania na konferencii svojej politickej strany. Deklarovaným cieľom bolo vylúčiť podmienečné prepustenie pred uplynutím 20 rokov väzby v prípade „vrahov policajtov alebo väzenských dozorcov, teroristických vrážd, sexuálnych alebo sadistických vrážd detí a vrážd strelnou zbraňou počas lúpeže“. To viedlo k tomu, že pán Hogben nemohol byť prepustený skôr, ako si odpyká 20 rokov vo väzbe. Európska komisia pre ľudské práva rozhodla, že „trestom“ na účely článku 7 ods. 1 EDĽP je trest odňatia slobody na doživotie. Skutočnosť, že režim podmienečného prepustenia bol zmenený, sa týkala výkonu trestu, a nie daného „trestu“. ( 69 ) Žaloba bola preto vyhlásená za neprípustnú.

72.

Preto možno súhrnne povedať, že z uvedených vecí vyplýva, že ak sa povaha a účel opatrenia týkajú odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo zmeny režimu predčasného prepustenia, netvorí to súčasť „trestu“ v zmysle článku 7 EDĽP.

ii) Rozsudok vo veci Del Río Prada v. Španielsko

73.

To ma privádza k otázke týkajúcej sa rozsahu, v akom bol skôr formalistický prístup ESĽP, ako bol načrtnutý vyššie, zmenený rozsudkom Del Río Prada v. Španielsko.

74.

77.

Domnievam sa, že rozsudok Del Río Prada v. Španielsko v podstate potvrdzuje predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej sa zachováva rozdiel medzi uložením a výkonom trestu. Skutkové okolnosti danej veci však boli také, že vylúčením akejkoľvek možnosti skrátenia trestu bol ovplyvnený rozsah pôvodného trestu.

iii) Veci po rozsudku Del Río Prada v. Španielsko

78.

ESĽP tento rozsudok uplatnil vo viacerých rozhodnutiach o neprípustnosti.

79.

Súd v Štrasburgu najprv pripomenul svoju judikatúru, predovšetkým rozhodnutie vo veci Uttley a rozsudok Del Río Prada v. Španielsko. S osobitným odkazom na druhú uvedenú judikatúru tento súd pripomenul, že rozhodujúcim prvkom pri určovaní uplatniteľnosti článku 7 EDĽP na takúto vec je, či zavedené zmeny mali za následok zmenu alebo nové vymedzenie samotného trestu. ( 78 ) Vysvetlil, že v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko „vznikla otázka článku 7 [EDĽP], pretože namiesto toho, aby orgány uplatnili získané odpustenia na trest v dĺžke [30] rokov uložený žalobkyni v súlade s predchádzajúcou súdnou praxou, uplatnili odpustenia, ktoré žalobkyňa získala, na jednotlivé tresty v súlade s nedávnou zmenou judikatúry. Súd usúdil, že celkovým účinkom zmeny praxe v Španielsku bola v podstate zmena alebo nové vymedzenie trestu uloženého žalobkyni z trestu [30] rokov mínus prípadné odpustenie časti trestu na trest [30] rokov bez nároku na odpustenie“ ( 79 ).

82.

Súd v Štrasburgu následne rozhodol, že rovnaké úvahy sa neuplatňujú na vec pána Abedina, ktorého trest odňatia slobody v dĺžke 20 rokov nebol zmenený, a že práve na tento trest sa vzťahujú ustanovenia o predčasnom prepustení. ( 80 ) Súd ďalej uviedol, že „trest“ uložený pánovi Abedinovi nebolo možné nijako zmeniť alebo upraviť. ( 81 ) To viedlo súd k záveru, že prípad pána Abedina sa týkal spôsobu výkonu trestu a nepatril do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP. ( 82 ) Následne rozhodol, že žaloba je neprípustná. ( 83 )

83.

V rozhodnutí vo veci Devriendt bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. V čase odsúdenia mohol požiadať o podmienečné prepustenie po 10 rokoch odňatia slobody. Následne sa táto hranica zvýšila na 15 rokov a uplatňovala sa retroaktívne na prípady, ako bol jeho prípad.

87.

ESĽP ďalej dospel k záveru, že vec pána Devriendta sa týkala len spôsobu odpykania trestu a nemala vplyv na rozsah trestu, ktorý zostal nezmenený. ( 88 ) Následne rozhodol, že žaloba je neprípustná. ( 89 )

88.

Rozsudok

Del Río Prada v. Španielsko je rozsudkom veľkej komory, ktorý so sebou nesie prirodzenú autoritu spojenú s najváženejším zložením ESĽP. Rozhodnutia vo veciach Abedin a Devriendt sú rozhodnutiami výboru ( 90 ) o neprípustnosti. Tento rozdiel v zložení je však v tomto kontexte nepodstatný, keďže obe zloženia sa formálne zapájajú do konania na ESĽP rovnakým spôsobom. Ak to má vôbec niečo znamenať, treba to považovať za náznak toho, že pre súd v Štrasburgu bola záležitosť v rozhodnutiach vo veciach Abedin a Devriendt taká jasná, že sa rozhodol zveriť ich výboru. ( 91 )

2) Uplatnenie na prejednávanú vec

i) Zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia

Úplné zrušenie možnosti podmienečného prepustenia možno v prejednávanej veci vylúčiť, pretože, ako potvrdilo Spojené kráľovstvo na pojednávaní, počas posledného roka výkonu trestu je dotknutá osoba vždy podmienečne prepustená. Z tohto dôvodu sa domnievam, že situácia v tomto prípade nie je porovnateľná so situáciou v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko.

92.

Otázka, či tu ide o sériu opatrení, ktoré majú za následok zvýšenie vlastnej závažnosti pôvodne stanoveného trestu, je podľa môjho názoru zložitejšia, a preto sa na ňu ťažko odpovedá.

93.

Ako uviedol vnútroštátny súd ( 94 ) s odkazom na príslušný rozsudok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) ( 95 ), deklarovaným cieľom zmeny je ochrana verejnosti tým, že sa ukončí predčasné, automatické prepúšťanie páchateľov teroristických trestných činov a oddiali sa najskorší okamih, kedy sa môže uvažovať o prepustení takýchto páchateľov.

94.

97.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že v úvahách uvedených v predchádzajúcom bode sa bezpodmienečne predpokladá, že právomoc komisárov pre podmienečné prepustenie sa obmedzuje na otázku, či dotknutá osoba predstavuje v danom čase hrozbu pre verejnosť, že posúdenie sa vykonáva dôkladne v súlade so stanoveným protokolom a že je riadne zdokumentované. Komisári pre podmienečné prepustenie navyše nesmú mať možnosť využiť akúkoľvek ďalšiu diskrečnú právomoc.

98.

Domnievam sa, že ak sú tieto podmienky splnené, tak sa zmenené opatrenia týkajú výkonu trestu. Nemajú vplyv na vlastnú povahu pôvodne stanoveného trestu, a preto na základe vyššie analyzovanej judikatúry ESĽP nepatria do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP.

99.

Zostáva nám teda otázka, či v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, poskytuje článok 49 ods. 1 Charty alebo by mal poskytovať širšiu ochranu ako článok 7 ods. 1 EDĽP.

Ako konštatovala Komisia, neexistuje žiadna zreteľná ústavná tradícia spoločná členským štátom, podľa ktorej je alebo by mala byť pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty širšia než pôsobnosť článku 7 ods. 1 EDĽP.

103.

Nevidím ani žiadne špecifické aspekty právneho poriadku EÚ, ktoré by si vyžadovali rozsiahlejšiu ochranu. Môžu existovať oblasti práva, v ktorých existujú dobré dôvody na to, aby Únia poskytla vyššiu ochranu, než aká vyplýva z príslušného práva podľa EDĽP. V prejednávanej veci však o taký prípad nejde. Nemalo by sa zabúdať na vnútorné a prirodzené napätie medzi možným odvolávaním sa na článok 49 Charty a vysokou úrovňou dôvery (aj keď nie vzájomnej) ( 102 ), ktorá naďalej pretrváva medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv. ( 103 ) V takejto situácii sa opatrná rovnováha medzi týmito dvoma zásadami najlepšie dosiahne prostredníctvom úrovne ochrany základných práv, ktorá je zosúladená s úrovňou EDĽP. Tu môžem opäť súhlasiť so zosnulým lordom Binghamom, ktorý uviedol, že „význam [EDĽP] by mal byť jednotný vo všetkých [štátoch], ktoré sú jeho zmluvnými stranami. Povinnosťou vnútroštátnych súdov je držať krok so štrasburskou judikatúrou, ktorá sa v priebehu času vyvíja: nie viac, ale určite nie menej“ ( 104 ). To isté sa týka Súdneho dvora v prejednávanej veci.

3) Záverečné poznámky

104.

Tieto návrhy by som chcel ukončiť dvomi záverečnými poznámkami, v duchu ktorých musí vnútroštátny súd vykonať svoje posúdenie.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Supreme Court (Najvyšší súd), takto:

Článok 49 ods. 1 druhá veta Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „prísnejší trest“ obsiahnutý v tomto ustanovení sa v zásade nevzťahuje na situáciu, keď boli právne ustanovenia upravujúce režim podmienečného prepustenia zmenené tak, že právo na automatické prepustenie na slobodu po odpykaní prvej polovice uloženého trestu bolo nahradené právom na prepustenie po odpykaní najmenej dvoch tretín uloženého trestu, pričom toto prepustenie závisí od posúdenia vykonaného komisármi pre podmienečné prepustenie.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Pozri rozsudok ESĽP, 21. októbra 2013, Del Río Prada v. Španielsko (CE:ECHR:2013:1021JUD004275009, bod 89, ďalej len „rozsudok Del Río Prada v. Španielsko“).

( 9 ) Pozri článok 783 ods. 1 dohody o obchode a spolupráci a oznámenie o nadobudnutí platnosti dohody o obchode a spolupráci a Dohody medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska o bezpečnostných postupoch pri výmene a ochrane utajovaných skutočností ( Ú. v. EÚ L 149, 2021 , s. 2560).

( 10 ) O spoločných a inštitucionálnych ustanoveniach (prvá časť), o obchode, doprave, rybárstve a iných dojednaniach (druhá časť), o spolupráci v oblasti presadzovania práva a justičnej spolupráci v trestných veciach (tretia časť), o tematickej spolupráci (štvrtá časť), o účasti na programoch Únie, správnom finančnom riadení a finančných ustanoveniach (piata časť), o urovnávaní sporov a horizontálnych ustanoveniach (šiesta časť) a o záverečných ustanoveniach (siedma časť).

( 11 ) Spoločné a inštitucionálne ustanovenia.

( 12 ) Zásady výkladu a vymedzenie pojmov.

( 13 ) Všeobecné ustanovenia.

( 14 ) Podľa článku 778 ods. 2 písm. r) dohody o obchode a spolupráci tvorí príloha 43 neoddeliteľnú súčasť tretej časti hlavy VII. Pozri aj článok 606 dohody o obchode a spolupráci o obsahu a forme zatýkacieho rozkazu.

( 21 ) Podobne ako vo veci vedúcej k rozsudku z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 ), má Spojené kráľovstvo právo vstúpiť do konania v prejednávanej veci. Ďalšie informácie pozri v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:559 , bod 30 a poznámka pod čiarou 19).

( 22 ) To zahŕňa situáciu, keď súdny orgán už vylúčil riziko porušenia článku 7 EDĽP na základe záruk, ktoré vo všeobecnosti poskytuje Spojené kráľovstvo, pokiaľ ide o dodržiavanie EDĽP a možnosť danej osoby podať sťažnosť na ESĽP. Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 98 ).

( 23 ) Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 98 ).

( 24 ) Tamže (bod 92 a citovaná judikatúra).

( 25 ) Tamže (bod 94 a citovaná judikatúra ESĽP).

( 26 ) Tamže (bod 97).

( 33 ) Jej cieľom je pomáhať páchateľom trestných činov, aby sa mohli znovu začleniť do spoločnosti a žiť bez trestnej činnosti.

( 34 ) Pozri HÖFFLER, K., PADFIELD, N.: The implementation of sentences. In: AMBOS, K., DUFF, A., HEINZE, A., ROBERTS, J., WEIGEND, T.: Core Concepts in Criminal Law and Criminal Justice , Volume II . Cambridge University Press, 2022, s. 349 – 391, na s. 379.

( 35 ) Pozri TULKENS, F., VAN DE KERCHOVE, M.: Introduction au droit penal. Aspects juridiques et criminologiques . 8. ed., Waterloo: Wolters, 2007, s. 595. Pozri tiež SPIELMANN, A.: L’exécution des peines – un éternel problème. In: Diagonales à travers le droit luxembourgeois , Livre jubilaire de la Conférence Saint‑Yves 1946‑1986 , Luxembourg: Imprimérie Saint‑Paul, 1986, s. 831 – 846, na s. 839, znovu vydané v SPIELMANN, D. (ed.): Au diapason des Droits de l’Homme. Ecrits choisis (1975‑2003) . Bruxelles: Bruylant, 2006, s. 151 – 167, na s. 159.

( 36 ) Ako príklad môže poslúžiť Belgicko [hlava V kapitola II Loi relative au statut juridique externe des personnes condamnées à une peine privative de liberté et aux droits reconnus à la victime dans le cadre des modalités d'exécution de la peine (zákon o vonkajšom právnom postavení osôb odsúdených na trest odňatia slobody a o právach obete v súvislosti s výkonom trestu) zo 17. mája 2006: Tribunal de l’application des peines (Súd pre výkon trestov, Belgicko)] alebo Nemecko [§ 462a Strafprozeßordnung (Trestný poriadok): Strafvollstreckungskammer (trestná komora zodpovedná za uplatňovanie trestov)].

( 37 ) Je to tak aj v Spojenom kráľovstve, ako sa podrobnejšie uvádza ďalej. Súhrnný porovnávací prehľad pozri vo VAN KALMTHOUT, A. M., TAK, P. J. P.: Sanctions‑Systems in the Member‑States of the Council of Europe. Deprivation of liberty, community service and other substitutes. Part I (1988) a Part II (1992). Deventer: Kluwer Law International. Pozri aj PRADEL, J.: Droit pénal comparé . 4. ed., Dalloz, 2016, § 558.

( 44 ) Nullum crimen, nulla poena sine lege scripta.

( 45 ) Nullum crimen, nulla poena sine lege praevia.

( 46 ) Nullum crimen, nulla poena sine lege certa.

( 47 ) Pozri LEMKE, S. in: VON DER GROEBEN, H., SCHWARZE, J., HATJE, A. (ed.): Europäisches Unionsrecht (Kommentar). Band 1 , 7. ed., Baden‑Baden: Nomos, 2015, článok 49 Charty, bod 2.

( 48 ) Znenie prvých dvoch viet článku 49 ods. 1 je v podstate totožné so znením článku 7 ods. 1 EDĽP.

( 49 ) Vychádza takisto z článku 15 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; pozri Vysvetlivky k článku 49 – Zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, obsiahnuté v dokumente Vysvetlivky k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ). V súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 3 Charty boli tieto vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenie k výkladu Charty a súdy Európskej únie aj súdy členských štátov ich musia náležite zohľadňovať.

( 55 ) Pozri rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva z 3. marca 1986, Hogben v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1986:0303DEC001165385), a z 28. februára 1996, Hosein v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1996:0228DEC002629395). Pozri aj rozhodnutie ESĽP, 29. novembra 2005, Uttley v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2005:1129DEC003694603), a rozsudok ESĽP, 12. februára 2008, Kafkaris v. Cyprus (CE:ECHR:2008:0212JUD002190604, bod 142).

( 56 ) Článok 15 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach obsahuje zákaz retroaktívneho uplatňovania trestného práva. V tomto prípade Výbor pre ľudské práva objasnil, že retroaktívne zavedenie podmienečného prepustenia s povinným dohľadom sa nepovažovalo za trest v zmysle uvedeného článku 15, ale skôr za opatrenie sociálnej pomoci, ktorého cieľom je zabezpečiť nápravu páchateľa. Pozri A. R. S. v. Kanada, oznámenie č. 91/1981, dok. OSN CCPR/C/OP/1 na s. 29 (1984), v bode 5.3, dostupné na https://juris.ohchr.org/casedetails/438/en‑US. Výbor pre ľudské práva následne vyhlásil oznámenie za neprípustné. Kritickú diskusiu pozri v SCHABAS, W.A.: U.N. International Covenant on Civil and Political Rights. Nowak’s CCPR Commentary . 3. ed., Kehl: N.P. Engel Verlag, 2019, článok 15 EDĽP, bod 13.

( 57 ) Pozri napríklad MERLE, R., VITU, A.: Traité de droit criminel, Tome I . 7. ed., Paris: Éditions Cujas, 1997, bod 282, a KUTY, F.: Principes généraux du droit pénal belge . Bruxelles: Éditions Larcier, 2007, body 482 a 506.

( 58 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:559 , bod 81 ).

( 65 ) Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 97 ).

( 66 ) Relevantná je aj judikatúra bývalej Európskej komisie pre ľudské práva, ktorá fungovala na prvom stupni pred nadobudnutím platnosti protokolu č. 11 k [EDĽP] 1. novembra 1998 a reštrukturalizovala takto zavedený kontrolný mechanizmus.

( 67 ) V tomto zmysle pozri rozsudky ESĽP, 9. februára 1995, Welch v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1995:0209JUD001744090, bod 28); 8. júna 1995, Jamil v. Francúzsko (CE:ECHR:1995:0608JUD001591789, bod 31), a 12. februára 2008, Kafkaris v. Cyprus (CE:ECHR:2008:0212JUD002190604, bod 142).

( 68 ) Teda minister vnútra (Spojené kráľovstvo).

( 69 ) Pozri rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva z 3. marca 1986, Hogben v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1986:0303DEC001165385, bod 4).

( 70 ) Pozri rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 28. februára 1996, Hosein v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1996:0228DEC002629395, bod 1).

( 77 ) Pozri rozsudok Del Río Prada v. Španielsko (bod 109).

( 78 ) Pozri rozsudok ESĽP, 12. novembra 2019, Abedin v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2019:1112DEC005402616, bod 33).

( 79 ) Tamže (bod 35).

( 80 ) Tamže (bod 36).

( 81 ) Tamže.

( 82 ) Tamže.

( 89 ) Tamže (bod 34): rozhodlo sa, že sťažnosť je ratione materiae nezlučiteľná s EDĽP v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) EDĽP a bola v súlade s článkom 35 ods. 4 EDĽP zamietnutá.

( 90 ) Výbory sa okrem iného skladajú z troch sudcov, pozri článok 26 ods. 1 EDĽP a článok 27 Rokovacieho poriadku ESĽP.

( 91 ) Takéto rozhodnutia o neprípustnosti sa označujú ako „negatívna judikatúra“, ktorej význam spočíva v tom, že „je zbytočné podávať ďalšie porovnateľné sťažnosti do Štrasburgu, prinajmenšom v dohľadnej budúcnosti“, pozri MYJER, E., KEMPEES, P.: Thoughts on the positive impact of negative case‑law. In: El Tribunal Europeo de Derechos Humano . Una visión desde dentro. En homenaje al juez Josep Casadevall . Valencia: Tirant Lo Blanch, 2015, s. 343 – 356, na s. 352.

( 92 ) Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 97 ).

( 93 ) Pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 97 ).

( 94 ) Pozri bod 21 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 101 ) Článok 52 ods. 3 Charty nebráni tomu, aby právo EÚ poskytovalo širšiu ochranu ako EDĽP.

( 102 ) Rozumiem tomu tak, že Súdny dvor sa odvoláva na zásadu vzájomnej dôvery len v súvislosti so vzťahmi medzi členskými štátmi EÚ; pozri rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 92 a citovaná judikatúra). Naopak, úroveň dôvery medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom považujem za podstatne vyššiu ako vo vzťahu k väčšine ostatných nečlenských štátov.

( 103 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:559 ).

( 104 ) Pozri Regina v. Special Adjudicator (Respondent) ex parte Ullah (FC) (Appellant), [2004] UKHL 26, bod 20, dostupné na: https://publications.parliament.uk/pa/ld200304/ldjudgmt/jd040617/ullah‑1.htm.

( ) Podrobne pozri v PADFIELD, N.: Article 8 and the rehabilitation of offenders: a view from Cambridge, England. In: CASADEVALL, J., RAIMONDI, G. a i.: Liber amicorum Dean Spielmann . Oisterwijk: Wolf Legal Publishers, 2015, s. 457 – 464.