C-748/24

62024CC0748

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 15. januára 2026 ( 1 )

Vec C‑748/24 [Kotaňák] ( i )

Okresná prokuratúra Bratislava III

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Základné práva – Prezumpcia neviny a právo na obhajobu – Uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že vyšetrované skutky nemajú trestnoprávnu povahu – Zrušenie súdom vyššieho stupňa – Údajná trestnoprávna povaha týchto skutkov podľa súdu vyššieho stupňa – Vhodné opatrenia na nápravu porušenia prezumpcie neviny“

I. Úvod

1.

Prezumpcia neviny, ktorá je základnou zásadou trestného konania v právnych štátoch, nachádza, ako to zdôraznil Robert Badinter, „svoj prvý výraz v procesnej otázke, a to v dôkaznom bremene… V skutočnosti však musí mať obvinený v každom štádiu konania, ktoré sa proti nemu vedie, k dispozícii záruky chrániace prezumpciu neviny… Predovšetkým v prípade, ak neexistuje nesporný dôkaz, pochybnosti musia byť v prospech obvineného“ ( 2 ). V každom štádiu tak treba „umožniť právnemu systému vypočuť si argumentáciu, ktorá tvrdí nevinu“ ( 3 ).

2.

Svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil rozsah procesných záruk, ktoré zahŕňa prezumpcia neviny v rámci predbežných rozhodnutí procesnej povahy prijatých justičnými orgánmi pred konaním vo veci samej o vine obvinenej osoby.

5.

Odôvodnenia 9, 10, 16 a 48 smernice 2016/343 znejú takto:

„(9)

Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.

(10)

Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. Takéto spoločné minimálne pravidlá môžu tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov na území členských štátov.

6.

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:

a)

určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;

b)

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry [úkony v rámci trestného stíhania – neoficiálny preklad ], ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch [dôkazoch svedčiacich v neprospech obvineného – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.“

9.

Podľa článku 6 smernice 2016/343 s názvom „Dôkazné bremeno“:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.“

„(1) Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

…

c) verejne…“

12.

Ustanovenie § 327 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok z 24. mája 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) stanovuje, že „súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil“.

Prokurátor podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Uznesením z 8. februára 2022 Krajský súd v Bratislave (Slovensko) zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na nové rozhodnutie s tým, aby prehodnotil všetky dôkazy.

16.

Uznesením z 3. októbra 2022 Okresný súd Bratislava III opäť zastavil trestné stíhanie proti AC.

17.

Uznesením z 18. apríla 2023 Krajský súd v Bratislave opäť zrušil toto rozhodnutie o zastavení trestného stíhania a vrátil vec súdu prvého stupňa.

18.

Za týchto okolností Mestský súd Bratislava I rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.

Bráni právo na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa článku 48 ods. 1 [Charty] v spojení s článkom 4 ods. 1, článkom 6 ods. 1 [smernice 2016/343], ako i zásada proporcionality ako i právo na obhajobu podľa článku 48 ods. 2 Charty, takému postupu nadriadeného súdu, ktorý v konaní o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení trestného stíhania, v odôvodnení rozhodnutia uvedie nasledujúce právne a skutkové závery, a to pred rozhodnutím vo veci samej a bez toho, aby sa vo veci vykonalo dokazovanie pred súdom:

4.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku sú vhodnými opatreniami na zabezpečenie prezumpcie neviny v zmysle článku 4 ods. 2 smernice č. 2016/343…, nasledujúce postupy a rozhodnutia:

i)

postup vnútroštátneho súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na zásadu prednosti a účinnosti práva Únie nebude rešpektovať právne a skutkové závery vyslovené nadriadeným súdom v odôvodnení rozhodnutia v častiach, ktoré bránia právu Únie, hoci inak podľa vnútroštátnej úpravy by boli tieto právne záväzné, a vo veci sám rozhodne po vykonaní riadneho dokazovania;

alebo

postup vnútroštátneho súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na zásadu prednosti a účinnosti práva Únie nebude rešpektovať právne a skutkové závery vyslovene nadriadeným súdom v odôvodnení rozhodnutia v častiach, ktoré bránia právu Únie, hoci inak podľa vnútroštátnej úpravy by boli tieto právne záväzné, a vo veci sám opätovne rozhodne takým istým rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, ktoré už raz bolo nadriadeným súdom zrušené;

A. O prípustnosti otázok

23.

Slovenská vláda v prvom rade tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je v celom rozsahu neprípustný. Podľa jej názoru v návrhu po prvé nie sú uvedené skutkové a právne okolnosti nevyhnutné na poskytnutie užitočnej odpovede, ako ani dôvody, prečo vnútroštátny súd potrebuje odpoveď Súdneho dvora, a po druhé požadovaný výklad nie je relevantný pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

24.

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie, ktoré kladie vnútroštátny súd v právnom a skutkovom rámci, ktorý vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené. ( 5 )

25.

Slovenská vláda okrem toho tvrdí, že požadovaný výklad nie je relevantný na účely vydania rozhodnutia vo veci samej. Podľa nej by totiž prípadné porušenie prezumpcie neviny odvolacím súdom nebránilo predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu v tom, aby trestné stíhanie zastavil z iného dôvodu alebo z rovnakých dôvodov, ale na základe doplňujúcich skutočností.

29.

Keďže však slovenské právo ukladá predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu povinnosť rešpektovať posúdenia odvolacieho súdu, myslím si, že odpovede Súdneho dvora na prvé tri otázky mu poskytnú užitočné informácie, ktoré mu umožnia posúdiť súlad rozhodnutia odvolacieho súdu s prezumpciou neviny, a že odpoveď na štvrtú otázku mu v prípade potreby umožní vyvodiť z toho vhodné procesné dôsledky. V tomto smere sa mi nezdá, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej.

30.

V tretej časti štvrtej otázky sa však vnútroštátny súd medzi procesnými dôsledkami ako vhodnými opatreniami v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2016/343 pýta na možnosť vylúčenia sudcov odvolacieho súdu.

31.

1.

O prvej, druhej a tretej otázke

34.

Vo svojich prvých troch otázkach, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o odvolaní proti predbežnému rozhodnutiu procesnej povahy, zaujal stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že posúdi naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu, hoci nie je povinný tak urobiť a hoci dokazovanie nebolo vykonané v plnom rozsahu.

a)

O neuplatniteľnosti článku 6 smernice 2016/343

38.

Pripomínam totiž, že ako už Súdny dvor rozhodol v prípade rozhodnutí o ponechaní vo väzbe, ( 8 ) z článku 4 smernice 2016/343 vyplýva, že táto smernica rozlišuje na jednej strane súdne rozhodnutia o vine, ktoré sa nevyhnutne prijímajú na konci trestného konania, a na druhej strane ostatné procesné úkony, ako sú úkony v rámci trestného stíhania a predbežné rozhodnutia procesnej povahy. Odkaz na zistenie viny uvedený v článku 6 smernice 2016/343 je preto potrebné chápať tak, že znamená, že toto ustanovenie má upraviť rozdelenie dôkazného bremena iba pri prijímaní súdnych rozhodnutí, ktorými sa rozhoduje o vine.

39.

V prejednávanej veci sa však položené otázky týkajú prípravného štádia slovenského trestného konania, počas ktorého má samosudca overiť, či podaná obžaloba predstavuje dostatočný základ na začatie trestného konania, alebo či je naopak potrebné trestné stíhanie vo veci zastaviť alebo vec vybaviť iným spôsobom.

40.

Rovnako ako rozhodnutia týkajúce sa napríklad ponechania obvineného vo väzbe ( 9 ), ani takéto procesné rozhodnutie nemožno považovať za súdne rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o vine obvineného, ale naopak predstavuje „súdne rozhodnutie, okrem rozhodnutia o vine“ v zmysle článku 4 smernice 2016/343. Skutočnosť, že, ako to tvrdí navrhovateľ, skutkové a právne zistenia konštatované v rozhodnutí o odvolaní sú pre súd prvého stupňa záväzné, najmä pokiaľ ide o zistenie, že sú naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu (v tomto prípade ohovárania), nemení nič na tomto konštatovaní.

1) O obsahu predbežného rozhodnutia (prvá otázka)

43.

Predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, či trestný súd, ktorý rozhodoval o odvolaní proti predbežnému rozhodnutiu procesnej povahy, porušil prezumpciu neviny tým, že sa vyjadril tak, ako sa vyjadril. V tejto súvislosti cituje výňatok z odôvodnenia odvolacieho súdu.

44.

Pripomínam, že z článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 vyplýva, že členské štáty sú povinné prijať potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa okrem iného ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú, čím nie sú dotknuté predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo na dôkazoch svedčiacich v neprospech obvineného.

45.

48.

V tejto súvislosti pripomínam, že prezumpcia neviny je porušená, ak vyhlásenie verejného orgánu, napríklad sudcu ( 16 ), týkajúce sa obvineného vzbudzuje dojem, že je vinný, hoci jeho vina nebola predtým zákonom stanoveným spôsobom preukázaná. Je preto potrebné, aby sudcovia nevychádzali z predpojatého názoru, že obvinený spáchal dotknutý čin: dôkazné bremeno je na obžalobe a platí in dubio pro reo – v pochybnostiach v prospech obvineného. ( 17 ) Prezumpcia neviny tak môže byť porušená dokonca aj bez formálneho konštatovania, ak oficiálne vyhlásenie verejného orgánu alebo odôvodnenie súdneho rozhodnutia naznačuje, že sudca považuje dotknutú osobu za vinnú. ( 18 )

49.

ESĽP zdôrazňuje dôležitosť výberu výrazov , ktoré používa verejný orgán predtým, ako bola osoba odsúdená a uznaná za vinnú z trestného činu. ( 19 ) Je teda potrebné rozlišovať medzi rozhodnutiami alebo vyhláseniami, ktoré vzbudzujú dojem , že dotknutá osoba je vinná, a tými, ktoré sa obmedzujú na opis stavu podozrenia . Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli opakovane považované za v súlade so zmyslom článku 6 EDĽP. ( 20 )

50.

Napríklad v rozsudku Marziano v. Taliansko sudca poverený predbežným vyšetrovaním síce vyslovil určitú prognózu, ale obmedzil sa na to, že uviedol, že napriek existencii dôvodných podozrení, že dotknutá osoba spáchala sporný trestný čin, ostatné dôkazy viedli k presvedčeniu, že obžaloba by na súde mala malú šancu na úspech. ( 21 ) ESĽP preto jeho rozhodnutie posúdil ako opis „stavu podozrenia“, ktorý neobsahuje konštatovanie viny, a teda nie je v rozpore s prezumpciou neviny.

Hoci výber výrazov je dôležitý, treba tiež pripomenúť, že otázka, či vyhlásenie verejného činiteľa predstavuje porušenie zásady prezumpcie neviny, sa musí posúdiť v kontexte konkrétnych okolností , za ktorých bolo sporné vyhlásenie formulované. ( 25 ) V prípade „nešťastných“ výrokov je teda potrebné preskúmať kontext celého konania a jeho konkrétne charakteristiky, aby bolo možné určiť, či vyhlásenia porušujú článok 6 ods. 2 EDĽP. ( 26 ) V rozsudku Daktaras v. Litva ( 27 ) urobil sporné vyhlásenia prokurátor v odôvodnenom rozhodnutí, vydanom v prípravnom konaní, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zastavenie trestného stíhania. ESĽP konštatoval, že tvrdenie, že vina sťažovateľa bola „preukázaná“ dôkazmi v spise bolo „nešťastné“, ale že vzhľadom na kontext prokurátor nemal na mysli otázku, či bola preukázaná vina dotknutej osoby – o čom zjavne neprináleží rozhodovať prokurátorovi –, ale otázku, či spis obsahoval dostatočné dôkazy o vine dotknutej osoby, ktoré odôvodňovali predloženie veci súdu. V tomto prípade sa rozhodlo, že nebola porušená prezumpcia neviny.

54.

Tento rozsudok Daktaras v. Litva, v ktorom sporné vyhlásenia pochádzali od prokurátora, je však príležitosťou pripomenúť, že vyhlásenia sudcov sú predmetom dôkladnejšieho preskúmania ako vyhlásenia vyšetrovacích orgánov, akými sú polícia a prokuratúra. ( 28 )

55.

Na záver možno spomenúť aj nedávny rozsudok Ravier v. Francúzsko, v ktorom ESĽP vylúčil porušenie prezumpcie neviny v súvislosti s výrazom, ktorý použila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), podľa ktorého sa sťažovateľ „dopustil podvodného konania s cieľom narušiť riadny priebeh volieb“, pretože rozhodnutie Conseil d’État sa týkalo výlučne oblasti volieb. ( 29 )

V prvom rade pripomínam, že obžaloba sa v tomto prípade týka trestného činu ohovárania, ktorého tri základné znaky sú podľa slovenského práva po prvé oznámenie údaju, po druhé skutočnosť, že oznámený údaj je nepravdivý, a po tretie skutočnosť, že je „spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť“ dotknutej osoby, najmä v jej zamestnaní alebo rodinných vzťahoch. ( 31 )

59.

V druhom rade, pokiaľ ide o použité výrazy, uvádzam, že z niektorých častí odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že je zrejme presvedčený, že tieto znaky trestného činu sú v danom prípade skutočne naplnené. Používa vyhlásenia, ako napríklad, že „nepravdivé informácie“ boli„sprístupnené veľkému množstvu sledovateľov“ a že z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, z ktorých vychádzal aj Okresný súd Bratislava III, „nepochybne vyplýva“, že obžalovaný „vo vzťahu k [poškodenej] používa klamstvá“.

60.

Myslím si, že sa treba domnievať, že tieto výrazy presahujú rámec obyčajných podozrení a že na základe dôkazov svedčiacich v neprospech obvineného vyplývajúcich z prípravného konania konštatujú vinu obžalovaného, pokiaľ ide o klamlivú povahu oznámených informácií.

61.

Dodávam, a to bolo tiež vidno, že sudcovia, a najmä vyšetrujúci sudcovia, musia venovať osobitnú pozornosť výrazom, ktoré používajú vo svojich rozhodnutiach. ( 33 )

65.

Okrem toho je v tomto prípade potrebné poznamenať, že odvolací súd rozhoduje v prípravnom konaní zrejme v poslednom stupni ( 34 ), že jeho rozhodnutie je pre súd prvého stupňa v tomto prípravnom štádiu záväzné a že výrazy, ktoré používa, môžu mať vplyv aj na hierarchicky nižší súd, ktorý bude rozhodovať vo veci samej, čo dáva jeho rozhodnutiu nezanedbateľný význam pre celé konanie bez ohľadu na to, či je osoba nakoniec postavená pred trestný alebo občianskoprávny súd.

66.

Okrem toho niet pochýb o tom, že v tomto štádiu konania možno ľahko použiť formulácie, ktoré rešpektujú prezumpciu neviny, ( 35 ) a zároveň sú dostatočne presvedčivé, pokiaľ ide o naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, aby v prípade potreby odôvodnili postavenie obvineného pred trestný súd.

67.

70.

Mení niečo na tomto závere skutočnosť, že odvolací sudca nebol podľa vnútroštátneho práva povinný vykonať v odôvodnení svojho rozhodnutia skutkové a právne posúdenie v tejto súvislosti (druhá otázka), a že dokazovanie nebolo vykonané v plnom rozsahu (tretia otázka)? Tomuto posúdeniu sa budem teraz venovať.

2) O podmienkach prijatia predbežného rozhodnutia (druhá a tretia otázka)

71.

Pripomínam, že v súlade s odôvodnením 10 smernice 2016/343 sa táto smernica obmedzuje na zavedenie spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb s cieľom posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. Vzhľadom na minimálny charakter harmonizácie, ktorú sleduje smernica 2016/343, preto nemožno túto smernicu vykladať ako komplexný a vyčerpávajúci nástroj, ktorý má stanoviť všetky podmienky prijatia predbežného rozhodnutia.

72.

75.

V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd v prvom rade pýta na posúdenie skutkového a právneho stavu, ktoré vykonal odvolací sudca v odôvodnení svojho rozhodnutia, hoci mu to vnútroštátne právo neprikazuje (druhá otázka).

76.

Okrem toho, že predkladajúci vnútroštátny súd neodkazuje na žiadne ustanovenie svojho vnútroštátneho práva, si však v tejto súvislosti myslím, že takéto podrobné odôvodnenie nijako nemení výklad dotknutých ustanovení so zreteľom na prezumpciu neviny.

77.

Na jednej strane totiž, ako zdôraznila slovenská vláda, odvolací súd rozhoduje uznesením a podľa § 176 Trestného poriadku musí byť každé uznesenie ako súdne rozhodnutie riadne odôvodnené.

81.

V druhom rade skutočnosť, že odvolací súd rozhodol iba na základe dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, t. j. v štádiu, keď dokazovanie nebolo vykonané v plnom rozsahu (tretia otázka), podľa môjho názoru takisto nemení odpoveď na prvú otázku.

82.

Pripomínam, že v prípravnom štádiu konania, o ktoré ide vo veci samej, ide, ako vyplýva z pripomienok slovenskej vlády, o to, aby sa na základe vyšetrovacieho spisu určilo, či skúmaná obžaloba predstavuje spoľahlivý základ pre ďalšie konanie, či bolo vyšetrovanie vedené v súlade so zákonom a či sa môže konať hlavné pojednávanie, alebo či je vhodné postupovať inak. Sudca tak môže trestné stíhanie zastaviť, ak daný skutok nie je trestným činom, čo môže byť odôvodnené jednoduchými pochybnosťami alebo rozpormi v dôkazoch. Posúdenie sudcov sa v tomto prípade zameriava na otázku, či sa na kvalifikáciu daných skutkov vzťahuje trestné právo alebo nie.

83.

V tomto štádiu však na účely tejto úvahy možno použiť iba dôkazy vykonané v prípravnom konaní. To navyše výslovne predpokladá článok 4 ods. 1 smernice 2016/343, keď uvádza, že justičné orgány alebo iné príslušné orgány môžu pri prijímaní predbežných rozhodnutí procesnej povahy, ako je to v tomto prípade, vychádzať z podozrení alebo dôkazov svedčiacich v neprospech obvineného.

87.

Posúdenie sa napriek tomu v zásade vykonáva na základe celého konania a v závislosti od okolností veci. ( 45 )

88.

Na jednej strane teda, pokiaľ ide o právo na obhajobu v odvolacom konaní, z dokumentov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že obvinený mohol predložiť svoje pripomienky k pripomienkam prokurátora v odvolacom konaní. Na druhej strane, pokiaľ ide o právo na obhajobu v súvislosti s rešpektovaním prezumpcie neviny obvineného v nadväznosti na uznesenie odvolacieho súdu, je potrebné konštatovať, že konanie bude pokračovať na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, na ktorom bude môcť obvinený uviesť svoje tvrdenia.

89.

Za týchto okolností si myslím, že pochybnosti predkladajúceho vnútroštátneho súdu týkajúce sa dodržania práva na obhajobu možno vylúčiť.

91.

Vzhľadom na môj návrh odpovede na prvú otázku a vzhľadom na to, že bude na vnútroštátnom súde, aby zistil, či došlo k porušeniu prezumpcie neviny vo veci samej, sa domnievam, že je potrebné odpovedať na štvrtú otázku, ktorej predmetom je určiť opatrenia, ktoré sa majú prijať v takomto prípade.

92.

V prvých dvoch častiach tejto štvrtej otázky ( 46 ) sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či by v prípade zistenia porušenia prezumpcie neviny bolo vhodným opatrením v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2016/343, ak by sa nerešpektovali posúdenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, a následne by sa rozhodlo buď po riadnom dokazovaní (prvá časť), alebo vydaním takého istého rozhodnutia, aké už odvolací súd zrušil (druhá časť).

93.

Pripomínam, že hoci článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 vyžaduje prijatie „vhodných opatrení“, toto ustanovenie nešpecifikuje povahu týchto opatrení a obmedzuje sa na odkaz „najmä“ na článok 10 tejto smernice, čo znamená, že uvedené opatrenia môžu mať najmä formu účinných opravných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii obvinenému v zmysle tohto ustanovenia. Okrem toho vzhľadom na minimálny charakter harmonizácie, ktorú sleduje smernica 2016/343, nemožno túto smernicu vykladať ako úplný a komplexný nástroj, ktorého cieľom je stanoviť všetky podmienky prijatia vhodných opatrení. ( 47 )

97.

Komisia tvrdí, že je potrebné najskôr preskúmať, aké dostupné opatrenia by mohli obnoviť situáciu podozrivých alebo obvinených osôb, v akej by sa nachádzali, ak by k porušeniu nedošlo, a že len v prípade, ak vnútroštátne právo neposkytuje žiadnu možnosť, vzniká otázka, či je potrebné neuplatniť rozhodnutie súdu vyššieho stupňa.

98.

Konštatujem však, že z otázky položenej predkladajúcim vnútroštátnym súdom vyplýva, že sa netýka vhodných opatrení prijatých členským štátom na zabezpečenie účinných opravných prostriedkov v prípade porušenia prezumpcie neviny, ale spôsobu, akým má vnútroštátny súd zaručiť účinné dodržiavanie tejto prezumpcie v prípade jej prípadného porušenia odvolacím súdom, ktorý je vo vzťahu k nemu súdom vyššieho stupňa.

99.

Myslím si teda, že bez ohľadu na to, či sú opravné prostriedky zavedené vo vnútroštátnom práve vhodné v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2016/343 alebo nie, ich existencia nevylučuje, že sudca, ktorý sa stretne s porušením prezumpcie neviny v prípravnom štádiu trestného konania, musí ako všeobecný sudca Únie prijať určité opatrenia na zaručenie jej dodržiavania. ( 50 )

103.

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že zásada prednosti práva Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť po vrátení veci súdom vyššieho stupňa rozhodujúcim o odvolaní, bol podľa vnútroštátneho procesného práva viazaný právnymi posúdeniami súdu vyššieho stupňa, ak sa vzhľadom na výklad, o ktorý požiadal Súdny dvor, domnieva, že uvedené posúdenia nie sú v súlade s právom Únie. ( 52 )

104.

Z toho vyplýva, že pokiaľ by sa vnútroštátny súd vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora, ktorý má byť vydaný, domnieval, že odôvodnenie odvolacieho súdu porušilo prezumpciu neviny, bol by v rámci svojej právomoci rozhodovať po vrátení veci odvolacím súdom povinný nepovažovať sa za viazaný vecnými posúdeniami odvolacieho súdu, o ktorých sa domnieva, že porušujú túto zásadu, a nemal by ich uplatniť.

105.

V druhom rade sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na procesné dôsledky, ktoré má vyvodiť zo zistenia porušenia prezumpcie neviny odvolacím súdom, a najmä na to, či vzhľadom na zásady prednosti a efektivity má alebo nemá prehodnotiť dôkazy a opätovne preskúmať, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.

108.

Na pochopenie významu tejto otázky je potrebné pripomenúť, že v tomto prípravnom štádiu konania odvolací súd dvakrát zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec „na nové rozhodnutie“, pričom v uznesení o odvolaní z 8. februára 2022 spresnil, že súd prvého stupňa má „prehodnotiť získané dôkazy a až potom individuálne preskúmať, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty údajného trestného činu“, a následne rozhodnúť vo veci v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Treba tiež poznamenať, že aj keby sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieval, že odôvodnenie odvolacieho súdu porušilo svojimi skutkovými zisteniami, alebo aspoň niektorými z nich, prezumpciu neviny, jeho zrušenie rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa meritórne netýka viny obvineného a má čisto procesnú povahu.

109.

Hoci zásady prednosti a efektivity ( 56 ) vyžadujú, aby neboli zohľadnené posúdenia odvolacieho súdu, ktoré sú v rozpore s prezumpciou neviny, nezdá sa mi, že si nevyhnutne vyžadujú, aby sa nerešpektovali aj procesné účinky rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozlišujem totiž medzi na jednej strane porušením práva Únie týkajúcim sa organických požiadaviek kladených na príslušný súd, ktoré môže viesť k ničotnosti rozhodnutia vydaného orgánom, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom zriadeným vopred zákonom v zmysle práva Únie ( 57 ), a na druhej strane „vedľajším“ porušením, t. j. v danom konkrétnom prípade porušením záruky spravodlivého procesu, ktorého dosah sa obmedzuje na posúdenia vykonané v tomto prípade odvolacím súdom. Inými slovami, podľa môjho názoru účinnosť prezumpcie neviny nebráni tomu, aby zrušenie rozhodnutia o zastavení trestného stíhania odvolacím súdom malo účinky na procesnej úrovni a aby predkladajúci vnútroštátny súd po tom, čo nezohľadní posúdenia odvolacieho súdu, ktoré považuje za odporujúce prezumpcii neviny, prijal nové rozhodnutie, ktorým trestné stíhanie zastaví alebo nezastaví, prípadne po opätovnom preskúmaní dôkazov nachádzajúcich sa v spise v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu.

111.

Dodávam, že skutočnosť, že predkladajúci vnútroštátny súd prijme v tomto štádiu nové riadne odôvodnené rozhodnutie, mu umožňuje odôvodniť, prečo nezohľadnil vecné posúdenia, ktoré považuje za odporujúce prezumpcii neviny, takže je zaručená spravodlivosť konania voči všetkým účastníkom konania. Takéto rozhodnutie môže napokon pre obvineného predstavovať aj právny základ na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením prezumpcie neviny.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Mestský súd Bratislava I, takto:

1.

Právo na rešpektovanie prezumpcie neviny upravené v článku 3 a článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s článkom 48 ods. 1 Charty základných práv a slobôd,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o odvolaní proti predbežnému rozhodnutiu procesnej povahy, zaujal stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že vykoná skutkové a právne posúdenie naplnenia znakov skutkovej podstaty príslušného trestného činu, hoci podľa vnútroštátneho práva nebol povinný tak urobiť a hoci v tomto prípravnom štádiu konania nebolo dokazovanie vykonané v plnom rozsahu pod podmienkou, že neoznačuje obvineného za vinného, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

2.

( 3 ) Pozri VIGOUROUX, C.: Présomption d’innocence. In: La conscience des droits. Mélanges en l’honneur de Jean‑Paul Costa . Paris: Dalloz, 2011, s. 657 a nasl., najmä s. 665.

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ 2016, L 65, s. 1 ).

( 5 ) Pozri rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov) ( C‑292/23 , EU:C:2025:255 , bod 36 a citovaná judikatúra).

( 6 ) Pozri rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i. ( C‑748/19 až C‑754/19 , EU:C:2021:931 , bod 48 ).

( 7 ) Týmto konštatovaním nie je dotknutá možnosť, ktorú okrem toho spomenula slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach, že ak senát súdu vyššieho stupňa uzná obvineného za vinného pred jeho právoplatným odsúdením, obvinený môže vzniesť námietku zaujatosti týchto sudcov, ak by im bola trestná vec opätovne pridelená.

( 8 ) Pozri rozsudok z 28. novembra 2019, Specializirana prokuratura ( C‑653/19 PPU, ďalej len rozsudok Specializirana prokuratura, EU:C:2019:1024 , body 32 a 33 ).

( 9 ) Pozri rozsudok Specializirana prokuratura (body 35 a 37), podľa ktorého „súdne rozhodnutie, ktorého jediným cieľom je prípadné ponechanie obvinenej osoby vo vyšetrovacej väzbe, sa však zameriava len na rozhodnutie o otázke, či táto osoba má alebo nemá byť prepustená na slobodu z hľadiska všetkých relevantných okolností, bez určenia, či je táto osoba vinná z trestného činu, z ktorého je obvinená. … Toto rozhodnutie preto nemôže byť kvalifikované ako súdne rozhodnutie o vine obvinenej osoby v zmysle smernice“.

( 10 ) V tejto súvislosti pripomínam, že článok 52 ods. 3 Charty spresňuje, že v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v tomto dohovore. Ako pritom vyplýva z vysvetliviek k článku 48 Charty, ktoré sa podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty musia zohľadniť pri jej výklade, tento článok 48 zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý poskytuje článku 48 ods. 1 Charty zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nenarušuje úroveň zaručenú článkom 6 ods. 2 EDĽP, ako ho vykladá ESĽP [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania) ( C‑564/19 , EU:C:2021:949 , bod 101 )].

( 15 ) Vzhľadom na potrebu zabezpečiť, aby právo zaručené článkom 6 ods. 2 EDĽP bolo konkrétne a účinné, totiž ESĽP v priebehu času vyvodil „druhý aspekt“ prezumpcie neviny, ktorý vstupuje do hry pri ukončení trestného konania buď oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania. ESĽP jasne vyjadril, že po zastavení trestného stíhania prezumpcia neviny vyžaduje, aby sa v každom ďalšom konaní akejkoľvek povahy zohľadnila skutočnosť, že dotknutá osoba nebola odsúdená, a tiež to, aby všetky orgány, ktoré priamo alebo nepriamo rozhodujú o trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby, rešpektovali výrok oslobodzujúceho rozsudku [rozsudok ESĽP, 11. júna 2024, Nealon a Hallam v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2024:0611JUD003248319, body 102 až 109 a citovaná judikatúra)]. Pozri v tejto súvislosti BEERNAERT, M.‑A.: La présomption d’innocence et ses prolongements au‑delà du procès pénal (obs. sous Cour eur. dr. h., Gde Ch, arrêt Nealon et Hallam c. Royaume‑Uni, 11 juin 2024). In: Revue trimestrielle des droits de l’homme , Vol. 2, n o 142, 1 er avril 2025, s. 515 – 526).

V súvislosti s týmto rozdielom medzi dvoma aspektmi prezumpcie neviny pozri tiež JEBENS, S. E.: The Scope of the Presumption of Innocence in Article 6 § 2 of the Convention – Especially on its Reputation‑Related Aspect. In: Droits de l’homme – Regards de Strasbourg, Liber Amicorum Luzius Wildhaber . Kehl: N. P. Engel, 2007, s. 207 – 227.

( 16 ) Zahŕňa to aj rôzne formy písomných alebo ústnych stanovísk verejných orgánov (verejných činiteľov alebo sudcov) uvedených v akomkoľvek dokumente, ako sú vyhlásenia v tlači alebo v rozhovoroch, vrátane odôvodnenia súdneho rozhodnutia sudcom alebo súdom v prípravnom konaní. Pozri DOLD, B.: c. d., s. 460 – 462, č. 369 – 372.

( 19 ) Pozri HIRSCH, C.: La présomption d’innocence dans la jurisprudence de la Cour européenne des droits de l’homme (2006‑2013). In: Annales du droit luxembourgeois . Bruxelles: Bruylant, vol. 23 (2013), 2015, najmä s. 160 a nasl. Pozri tiež rozsudok ESĽP, 10. októbra 2000, Daktaras v. Litva (CE:ECHR:2000:1010JUD004209598, bod 41), a rozsudok ESĽP, 15. júna 2021, Vardan Martirosyan v. Arménsko (CE:ECHR:2021:0615JUD001361012, body 83 a 87) (uvádzajúci judikatúru týkajúcu sa pojmov používaných v prípadoch ponechania vo väzbe).

( 20 ) Pozri rozsudok ESĽP, 28. novembra 2002, Marziano v. Taliansko (CE:ECHR:2002:1128JUD004531399, body 30 a 31), a rozsudok ESĽP, 12. apríla 2012, Lagardère v. Francúzsko (CE:ECHR:2012:0412JUD001885107, bod 75).

( 21 ) Rozsudok ESĽP, 28. novembra 2002, Marziano v. Taliansko (CE:ECHR:2002:1128JUD004531399, bod 30).

( 22 ) Rozsudok ESĽP, 28. novembra 2002, Lavents v. Lotyšsko (CE:ECHR:2002:1128JUD005844200, body 126 a 127).

( 23 ) Rozsudok ESĽP, 15. októbra 2013, Gutsanovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:1015JUD003452910, body 202 a 203).

( 24 ) Súd uviedol, že „naďalej zastáva názor, že došlo k spáchaniu trestného činu a že obvinený sa na ňom zúčastnil“.

( 29 ) Rozsudok ESĽP, 19. júna 2025, Ravier v. Francúzsko (CE:ECHR:2025:0619JUD003232422, body 40 až 42).

( 30 ) Pozri rozsudky z 1..júla 2008, MOTOE ( C‑49/07 , EU:C:2008:376 , bod 30 ), a z 30. mája 2024, Amazon Services Europe ( C‑665/22 , EU:C:2024:435 , bod 40 ).

( 31 ) Pozri § 373 ods. 1 Trestného zákona.

( 32 ) Pozri rozsudok ESĽP, 25. marca 1983, Minelli v. Švajčiarsko (CE:ECHR:1983:0325JUD000866079, bod 30), a rozsudok ESĽP, 30. marca 2010, Poncelet v. Belgicko (CE:ECHR:2010:0330JUD004441807, bod 50).

( 33 ) Pozri rozsudok ESĽP, 21. septembra 2006, Pandy v. Belgicko (CE:ECHR:2006:0921JUD001358302, bod 43), a rozsudok ESĽP, 21. júna 2007, Kampanellis v. Grécko (CE:ECHR:2007:0621JUD000902905, bod 27) (týkajúci sa pojmov použitých v rámci predloženia veci na súd vyšetrujúcim sudcom). Pozri tiež DOLD, B.: c. d., s. 459, č. 367.

( 34 ) V uzneseniach o odvolaní sa uvádza, že proti nim nie je prípustný riadny opravný prostriedok. Pozri v tejto súvislosti rozsudok ESĽP, 15. júna 2021, Vardan Martirosyan v. Arménsko (CE:ECHR:2021:0615JUD001361012, bod 88). ESĽP rozhodol, že je pripravený preskúmať možnosť, že „District Court“ spravil iba technickú chybu, keď nesprávne formuloval svoje rozhodnutie, ale konštatoval, že táto chyba nebola následne nikdy opravená, keďže napadnuté rozhodnutie nebolo možné napadnúť opravným prostriedkom.

( 40 ) Pozri rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny) ( C‑377/18 , EU:C:2019:670 , bod 50 ).

( 41 ) Pozri uznesenie z 28. mája 2020, UL a VM ( C‑709/18 , EU:C:2020:411 , bod 35 ).

( 42 ) Ako príklad v luxemburskom práve uvádzam úlohu obžalovacieho senátu, ktorému prináleží „overiť, či pre každú skutočnosť, ktorá tvorí podstatnú súčasť informácií, existujú alebo neexistujú nepriame dôkazy; následne tento senát posúdi, či treba nepriame dôkazy považovať za dostatočné (LE POITTEVIN, G.: Code d’instr. cr. annoté, čl. 221, č. 27 a 28)....vyšetrovací súd má za úlohu rozhodnúť iba o tom, či existujú alebo neexistujú nepriame dôkazy umožňujúce domnievať sa, že obvinený spáchal skutok za okolností, na ktoré sa vzťahuje trestné právo“ (pozri THIRY, R.: Précis d’Instruction Criminelle en Droit Luxembourgeois, Vol. II, Luxemburg: Lucien de Bourcy, 1984, s. 204 – 205). V súvislosti s nepriamymi dôkazmi viny a dostatočnými dôkazmi pozri tiež úlohu vyšetrovacích súdov v belgickom súdnom systéme (FRANCHIMONT, M., JACOBS, A., MASSET, A.: Manuel de procédure pénale . Bruxelles: Larcier, 2009, 3. ed., s. 541) a francúzskom súdnom systéme (podľa článku 184 francúzskeho Trestného poriadku).

( 43 ) Pozri rozsudok ESĽP, 24. novembra 1993, Imbrioscia v. Švajčiarsko (CE:ECHR:1993:1124JUD001397288, bod 36), a rozsudok ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 50).

( 44 ) Pozri komentár DOLD, B.: c. d., najmä s. 323, č. 67. Pozri tiež rozsudok ESĽP, 9. novembra 2018, Beuze v. Belgicko (CE:ECHR:2018:1109JUD007140910, bod 147 a nasl.), v ktorom ESĽP pripomína, že „postup spočívajúci v tom, že spravodlivosť konania ako celku je stredobodom posúdenia, ktoré treba vykonať, sa neobmedzuje na právo na prístup k advokátovi upravené v článku 6 ods. 3 písm. c), ale zapadá do širšej judikatúry týkajúcej sa práva na obhajobu zakotveného v článku 6 ods. 1 dohovoru“.

( 50 ) Pozri analogicky rozsudky z 5. júna 2018, Kolev a i. ( C‑612/15 , EU:C:2018:392 , bod 94 ), týkajúci sa najmä momentu, kedy má obhajoba prístup k spisovému materiálu, a z 21. októbra 2021, ZX (Odstránenie nedostatkov obžaloby) ( C‑282/20 , EU:C:2021:874 , body 28 a 32 ), týkajúci sa nepresností a nedostatkov v obsahu obžaloby, ktoré porušovali právo obvineného na poskytnutie podrobných informácií o obvinení.

( 51 ) Slovenská vláda uvádza § 194 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého je právny názor súdu vyššieho stupňa poskytnutý v prípade zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa záväzný pre súd nižšieho stupňa, pokiaľ tento právny názor nestratil celkom alebo sčasti svoj skutkový základ v dôsledku zmeny skutkových zistení, najmä po tom, čo nižší súd vykonal nové dokazovanie.

( 52 ) Pozri rozsudky z 5. októbra 2010, Elčinov ( C‑173/09 , EU:C:2010:581 , body 30 až 32 ), a z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu) ( C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 75 ).

( 53 ) Ako uvádza KUTY, F.: Justice pénale et procès équitable . Bruxelles: Larcier, 2023, 1.ed., s. 1711: „Nerešpektovanie prezumpcie neviny vyšetrovacím sudcom nepredstavuje nenapraviteľnú vadu.... akýkoľvek úkon vyšetrovacieho sudcu dotknutý nerešpektovaním prezumpcie neviny, nemá sám osebe za následok... nemožnosť viesť spravodlivý proces pred súdom.“

( 54 ) Pozri v súvislosti s právom na právnu pomoc poskytovanú obhajcom už od začiatku konania rozsudok ESĽP, 24. novembra 1993, Imbrioscia v. Švajčiarsko (CE:ECHR:1993:1124JUD001397288, bod 36), a rozsudok ESĽP, 27. novembra 2008, Salduz v. Turecko (CE:ECHR:2008:1127JUD003639102, bod 54). V tejto súvislosti, hoci trestný systém funguje „ako stroj na vrstvenie viny“, je potrebné zabrániť tomu, aby „‚vrstva‘ viny bola na začiatku pojednávania príliš hrubá“ (pozri ROETS, D.: La présomption d’innocence . Paris: Dalloz, 2023, 2. ed., s. 59 – 60).