C-758/24

a

CP (C‑759/24)

proti

Commissione Territoriale per il riconoscimento della Protezione Internazionale di Roma – sezione procedure alla frontiera II

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Medzinárodná ochrana – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Články 36 a 37 – Rozsah pojmu ‚bezpečná krajina pôvodu‘ a s ním spojená koncepcia – Domnienka bezpečnosti krajiny pôvodu – Spôsob označenia – Označenie tretej krajiny prostredníctvom vnútroštátneho zákona, ktorá vo vzťahu k určitým kategóriám osôb nemusí zaručovať dostatočnú ochranu pred rizikom prenasledovania alebo vážneho bezprávia – Voľná úvaha členských štátov – Možnosť stanoviť výnimky pre obmedzené a jasne identifikovateľné kategórie osôb – Článok 46 ods. 1 a 3 – Právo na účinný súdny prostriedok nápravy – Sprístupnenie zdrojov informácií – Právomoc vnútroštátneho súdu posúdiť zákonnosť aktu označenia“

Prejednávané veci nastoľujú práve otázku rozsahu právomoci a oprávnení členských štátov pri určovaní bezpečných krajín pôvodu a nadväzujú na rozsudok zo 4. októbra 2024, Ministerstvo vnitra České republiky, Odbor azylové a migrační politiky ( 5 ). Prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím, Taliansko), sú v týchto veciach položené v osobitnom kontexte, v ktorom sú obaja dotknutí žiadatelia o medzinárodnú ochranu štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, konkrétne Bangladéša, ktorú taliansky zákonodarca označil za bezpečnú krajinu pôvodu, v dôsledku čoho boli prevezení do zariadenia určeného na zaistenie v Gjadër (Albánsko), kde bola ich žiadosť preskúmaná v zrýchlenom konaní „na hraniciach“ a následne zamietnutá ako zjavne nedôvodná. ( 6 )

4.

Prvá až tretia prejudiciálna otázka sa týkajú uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu a ich cieľom je objasniť povinnosti, ktoré majú členské štáty v tomto kontexte, aby sa zaručila existencia účinného súdneho preskúmania v zmysle článku 46 smernice 2013/32 a článku 47 Charty základných práv Európskej únie ( 7 ). Vnútroštátny súd totiž žiada Súdny dvor, aby spresnil, do akej miery môže členský štát prostredníctvom aktu so silou zákona označiť tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu bez toho, aby žiadateľ pochádzajúci z dotknutej krajiny a vnútroštátny súd rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti, ktoré bolo voči nemu prijaté, mohli v príslušnom poradí napadnúť a preskúmať zákonnosť takéhoto označenia v rámci úplného a ex nunc posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu, a to z dôvodu nesprístupnenia zdrojov informácií, na ktorých je toto označenie založené.

V odôvodneniach 18, 40 a 42 smernice 2013/32 sa uvádza:

„(18)

Je v záujme členských štátov aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu, aby sa o žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia.

…

(40)

Kľúčovým faktorom pri posudzovaní odôvodnenosti žiadosti o medzinárodnú ochranu je bezpečnosť žiadateľa v jeho krajine pôvodu. Ak sa tretia krajina môže považovať za bezpečnú krajinu pôvodu, členské štáty by mali mať možnosť označiť ju za bezpečnú a predpokladať jej bezpečnosť pre konkrétneho žiadateľa, pokiaľ tento nepredloží údaje svedčiace o opaku.

…

b)

žiadateľ je z bezpečnej krajiny pôvodu v zmysle tejto smernice…“

8.

Článok 36 uvedenej smernice s názvom „Koncepcia bezpečnej krajiny pôvodu“ znie:

„1. Tretiu krajinu, ktorá bola v súlade s touto smernicou označená ako bezpečná krajina pôvodu, možno po individuálnom posúdení žiadosti považovať za bezpečnú krajinu pôvodu pre konkrétneho žiadateľa, iba ak:

9.

Článok 37 smernice 2013/32, nazvaný „Vnútroštátne určenie tretích krajín za bezpečné krajiny pôvodu“, stanovuje:

„1. Členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo môžu zaviesť právne predpisy, ktoré pripúšťajú v súlade s prílohou I vnútroštátne určenie bezpečných krajín pôvodu na účely posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu.

2. Členské štáty pravidelne posudzujú situácie v tretích krajinách, ktoré boli v súlade s týmto článkom určené za bezpečné krajiny pôvodu.

3. Posúdenie, či je krajina bezpečnou krajinou pôvodu podľa tohto článku, sa zakladá na celom spektre informačných zdrojov najmä vrátane informácií od iných členských štátov, [Agentúry Európskej únie pre azyl (EUAA) ( 10 )], od UNHCR, Rady Európy a iných relevantných medzinárodných organizácií.

4. Členské štáty oznámia [Európskej k]omisii krajiny, ktoré určili podľa tohto článku za bezpečné krajiny pôvodu.“

považovať žiadosť za neopodstatnenú v súvislosti s postavením utečenca a/alebo postavením osoby s doplnkovou ochranou;

…

iii)

prijatého na hranici alebo v tranzitnom priestore členského štátu, ako je to uvedené v článku 43 ods. 1;

…

3. V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

príslušných zákonov a iných právnych predpisov krajiny a spôsobu ich uplatňovania;

b)

rešpektovania práv a slobôd uvedených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ ( 11 )] a/alebo v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach [ ( 12 )] a/alebo v Dohovore Organizácie Spojených národov proti mučeniu [a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu ( 13 )], najmä pokiaľ ide o práva, z ktorých podľa článku 15 ods. 2 [EDĽP] nemožno urobiť výnimku;

c)

rešpektovania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa [Dohovoru o právnom postavení utečencov ( 14 )];

d)

„1. Na základe kvalifikačných kritérií stanovených právom Únie a zistení vyplývajúcich z informačných zdrojov, ktoré poskytli príslušné medzinárodné organizácie, sa za bezpečné krajiny pôvodu považujú tieto krajiny pôvodu: Albánsko, Alžírsko, Bangladéš, Bosna a Hercegovina, Kapverdy, Pobrežie Slonoviny, Egypt, Gambia, Gruzínsko, Ghana, Kosovo, Severné Macedónsko, Maroko, Čierna Hora, Peru, Senegal, Srbsko, Srí Lanka a Tunisko.

2. Štát, ktorý nie je členom Európskej únie, možno považovať za bezpečnú krajinu pôvodu, ak na základe jeho právneho poriadku, uplatňovania práva v demokratickom systéme a všeobecnej politickej situácie možno preukázať, že v ňom vo všeobecnosti a trvalo neexistuje prenasledovanie…, mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, a ani hrozba všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútorného ozbrojeného konfliktu. Označenie krajiny za bezpečnú krajinu pôvodu je možné s výnimkou určitých kategórií osôb.

3. Pri posudzovaní uvedenom v odseku 2 sa okrem iného vezme do úvahy, v akom rozsahu sa poskytuje ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím prostredníctvom:

a)

príslušných právnych predpisov danej krajiny a spôsobu ich uplatňovania;

b)

4a. Zoznam bezpečných krajín pôvodu sa pravidelne aktualizuje aktom so silou zákona a oznamuje sa [Komisii]. Na účely aktualizácie zoznamu uvedeného v odseku 1 Consiglio dei Ministri [Rada ministrov, Taliansko] každoročne do 15. januára prerokuje správu, v ktorej v súlade s prvoradými požiadavkami na bezpečnosť a kontinuitu medzinárodných vzťahov a s prihliadnutím na informácie uvedené v odseku 4 informuje o situácii v krajinách zaradených do platného zoznamu a o krajinách, ktorých zaradenie chce podporiť. Vláda zašle správu príslušným parlamentným výborom.“

13.

Článok 9 ods. 2a legislatívneho dekrétu č. 25/2008 znie:

„Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti podanej žiadateľom… je odôvodnené výlučne konštatovaním, že žiadateľ nepreukázal existenciu vážnych dôvodov, pre ktoré by sa krajina označená za bezpečnú krajinu pôvodu, považovala za nebezpečnú vzhľadom na osobitnú situáciu žiadateľa.“

14.

Článok 28b ods. 1 písm. b) tohto legislatívneho dekrétu stanovuje:

Článok 1 ods. 2 decreto – Aggiornamento della lista dei Paesi di origine sicuri prevista dall’articolo 2‑bis del decreto legislativo 28 gennaio 2008, n. 25 (dekrét o aktualizácii zoznamu bezpečných krajín pôvodu uvedeného v článku 2 [legislatívneho dekrétu č. 25/2008]) ( 18 ) zo 7. mája 2024 znie:

„Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu sa osobitná situácia žiadateľa posudzuje na základe informácií obsiahnutých v informačných zložkách o krajinách pôvodu uvedených v poznámke v preambule.“

III. Skutkové okolnosti vo veciach samých a prejudiciálne otázky

16.

Žalobcovia vo veciach samých sú štátnymi príslušníkmi Bangladéša. Po tom, čo ich talianske orgány zachránili na mori, boli na základe článku 3 ods. 2 a 3 memoranda o porozumení uvedeného v poznámke pod čiarou 6 vyššie prevezení do zariadenia určeného na zaistenie v Gjadër, kde 16. októbra 2024 každý z nich podal žiadosť o medzinárodnú ochranu.

17.

Bráni v každom prípade právo Únie, a najmä články 36, 37 a 38 smernice 2013/32 v spojení aj s jej odôvodneniami 42, 46 a 48, ktoré sú vykladané vo svetle článku 47 [Charty] (a článkov 6 a 13 EDĽP), prinajmenšom tomu, aby zákonodarca označil tretiu krajinu ako bezpečnú krajinu pôvodu bez toho, aby sprístupnil a umožnil overenie zdrojov použitých na odôvodnenie tohto označenia, čím bráni žiadateľovi o azyl spochybniť a súdu preskúmať ich pôvod, autoritatívnosť, spoľahlivosť, relevantnosť, aktuálnosť, úplnosť a vo všeobecnosti ich obsah, pričom tiež nemôžu vyvodiť vlastné závery o tom, či boli splnené hmotnoprávne podmienky takého označenia stanovené v prílohe I k [uvedenej] smernici?

3.

Má sa právo Únie, a najmä články 36, 37 a 38 smernice 2013/32 v spojení aj s jej odôvodneniami 42, 46 a 48, ktoré sú vykladané vo svetle článku 47 [Charty] (a článkov 6 a 13 EDĽP), vykladať v tom zmysle, že v rámci skráteného konania na hraniciach [v prípade osôb pochádzajúcich] z krajiny pôvodu označenej za bezpečnú krajinu, môže súd v každom prípade použiť informácie o krajine pôvodu, ktoré sám získa zo zdrojov uvedených v článku 37 ods. 3 [uvedenej] smernice a ktoré mu umožnia overiť, či sú splnené hmotnoprávne podmienky takého označenia uvedené v prílohe I k [tej istej] smernici?

4.

Bráni právo Únie, a najmä články 36, 37 a 38 smernice 2013/32 v spojení aj s jej odôvodneniami 42, 46 a 48, ktoré sú vykladané vo svetle článku 47 [Charty] (a článkov 6 a 13 EDĽP), tomu, aby bola tretia krajina označená za ‚bezpečnú krajinu pôvodu‘, ak v tejto krajine existujú kategórie osôb, pre ktoré táto krajina nespĺňa hmotnoprávne podmienky takého označenia stanovené v prílohe I k [uvedenej] smernici?“

22.

LC (vo veci C‑758/24) a CP (vo veci C‑759/24), talianska, bulharská, česká, nemecká, grécka, francúzska, cyperská, lotyšská, litovská, maďarská, maltská, holandská, rakúska, poľská, slovenská, fínska a švédska vláda, ako aj Komisia predložili písomné a/alebo ústne pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 25. februára 2025, mali možnosť odpovedať na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.

IV. Analýza

A.

O prípustnosti

23.

Po druhé talianska vláda tvrdí, že požadovaný výklad týkajúci sa pravidiel tohto označovania je irelevantný pre rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže nemá žiadny konkrétny vplyv na osobitnú situáciu žalobcov a výsledok ich žalôb. ( 19 ) V tejto súvislosti zdôrazňuje, že Bangladéš už bol označený za bezpečnú krajinu pôvodu medzirezortným dekrétom. Zákonný dekrét č. 158/2024 na základe rozsudku CV iba vylúčil zo zoznamu bezpečných krajín pôvodu tie krajiny, pre ktoré existovali územné výnimky, a zmeny zavedené týmto dekrétom v súvislosti s postupom prijímania zoznamu bezpečných krajín pôvodu nemali vplyv na postup posudzovania a revízie bezpečnostných podmienok každej krajiny zapísanej do tohto zoznamu.

27.

Prejudiciálne otázky však nie sú položené z tohto uhla pohľadu. Ako uvádza vnútroštátny súd, zmeny zavedené zákonným dekrétom č. 158/2024 zjavne ovplyvnili možnosti a pravidlá súdneho preskúmania tohto označenia, keďže tento dekrét mal za následok, že označovanie tretích krajín za bezpečné krajiny pôvodu bolo povýšené na úroveň zákonného ustanovenia bez toho, aby taliansky zákonodarca vysvetlil metódu hodnotenia a kritériá posúdenia, ktoré konkrétne použil, alebo zdroje, z ktorých získal relevantné informácie týkajúce sa všeobecnej situácie dotknutých krajín.

28.

Po tretie talianska vláda tvrdí, že štvrtá otázka je abstraktná a hypotetická, pretože vnútroštátny súd nevykonal žiadne šetrenie s cieľom preukázať, že Bangladéš nie je pre určité kategórie osôb bezpečnou krajinou pôvodu a že žiadatelia patria do jednej z týchto kategórií.

31.

Vnútroštátny súd v každej zo svojich prejudiciálnych otázok odkazuje na články 36, 37 a 38 smernice 2013/32. Hoci články 36 a 37 tejto smernice skutočne vymedzujú zásadu a pravidlá vykonávania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu, článok 38 tejto smernice naproti tomu spresňuje podmienky uplatňovania inej právnej koncepcie, a to bezpečnej tretej krajiny. Vzhľadom na skutočnosť, že spory vo veciach samých sa netýkajú „bezpečnej tretej krajiny“ a keďže táto koncepcia sa riadi odlišnými pravidlami, preskúmam tieto otázky len z hľadiska ustanovení článkov 36 a 37 uvedenej smernice.

1. O prvej prejudiciálnej otázke týkajúcej sa povahy normy o označení tretích krajín za bezpečné krajiny pôvodu

32.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa články 36 a 37 smernice 2013/32 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát označil tretie krajiny za bezpečné krajiny pôvodu prostredníctvom legislatívneho aktu.

33.

V žiadnom ustanovení smernice 2013/32 sa totiž nespresňuje orgán alebo orgány členských štátov, ktoré by mali byť zodpovedné za určenie bezpečných krajín pôvodu na vnútroštátnej úrovni, či už v prípade vnútroštátneho zoznamu alebo nástroja relevantného na tento účel. Článok 37 ods. 1 tejto smernice sa obmedzuje na spresnenie, že „členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo môžu zaviesť právne predpisy, ktoré pripúšťajú v súlade s prílohou I vnútroštátne určenie bezpečných krajín pôvodu na účely posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu“. Výraz „právne predpisy“ („legislation“ v anglickej jazykovej verzii alebo „normativa“ v talianskej jazykovej verzii) treba chápať v najširšom zmysle tak, že zahŕňa zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia.

37.

V dôsledku toho majú členské štáty širokú mieru voľnej úvahy pri výbere procesných prostriedkov a pravidiel určených na zabezpečenie označenia tretích krajín za bezpečné krajiny pôvodu v ich vnútroštátnom práve. Nič nebráni tomu, aby takéto označenie vyplynulo z aktu so silou zákona, keďže takáto voľba v skutočnosti patrí do inštitucionálnej a procesnej autonómie, ktorá im je priznaná.

38.

Z článku 288 tretieho odseku ZFEÚ však vyplýva, že táto sloboda nemá žiadny dosah na povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia potrebné na zaručenie prednosti práva Únie a zabezpečenie plného účinku dotknutej smernice v súlade s cieľom, ktorý sleduje, a povinnosťami, ktoré ukladá. ( 20 ) Z toho vyplýva, že akt, prostredníctvom ktorého členský štát označí tretie krajiny za bezpečné krajiny pôvodu, nesmie mať nijaký vplyv na povinnosti tohto štátu, pokiaľ ide o dodržiavanie základných zásad, ako aj základných záruk uvedených v kapitole II smernice 2013/32, a to najmä pokiaľ ide o dodržanie práva na účinný súdny prostriedok nápravy priznaného žiadateľom o medzinárodnú ochranu podľa článku 46 tejto smernice.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa články 36 a 37, ako aj článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi, v rámci ktorej členský štát označí tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu prostredníctvom legislatívneho aktu bez toho, aby žiadateľ pochádzajúci z dotknutej krajiny a vnútroštátny súd rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti, ktoré bolo voči nemu prijaté, mohli v príslušnom poradí napadnúť a preskúmať zákonnosť takéhoto označenia z hľadiska podmienok stanovených v prílohe I k tejto smernici, a to z dôvodu nesprístupnenia zdrojov informácií, na ktorých je toto označenie založené.

42.

Okrem toho sa vnútroštátny súd svojou treťou otázkou pýta Súdneho dvora, či za takýchto okolností môže vnútroštátny súd preskúmať zákonnosť takéhoto označenia z hľadiska podmienok uvedených v tejto prílohe na základe zdrojov informácií, ktoré sám zhromaždil zo zdrojov uvedených v článku 37 ods. 3 uvedenej smernice.

43.

Z odôvodnení 25 a 50, ako aj z článku 46 ods. 1 smernice 2013/32 vyplýva, že žiadatelia o medzinárodnú ochranu prichádzajúci z tretej krajiny označenej za bezpečnú krajinu pôvodu, ktorých žiadosť sa posudzuje v zrýchlenom konaní, musia mať právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiam, ktoré boli voči nim prijaté na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch. Článok 46 ods. 3 tejto smernice vymedzuje rozsah tohto práva, pričom spresňuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby súd, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie o dotknutej žiadosti o medzinárodnú ochranu, vykonal „posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“.

46.

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vlastnosti opravného prostriedku stanoveného v článku 46 smernice 2013/32 sa musia určiť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany. ( 21 )

47.

49.

Napriek názorom, ktoré v tejto súvislosti vyjadrili viaceré členské štáty vo svojich pripomienkach, sa mi preto zdá nevyhnutné, aby vnútroštátny zákonodarca zabezpečil dostatočné a primerané zverejňovanie údajov a zdrojov informácií, z ktorých mohol vyvodiť bezpečnosť dotknutých krajín v zmysle článku 37 ods. 1 smernice 2013/32, v prípade napadnutia tohto označenia na príslušnom správnom alebo súdnom orgáne.

50.

Je pravda, že ani článok 37 ods. 3 smernice 2013/32, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice nevyžaduje, aby členský štát sprístupnil zdroje informácií, na ktorých založil domnienku bezpečnosti dotknutej krajiny.

51.

V prospech ich sprístupnenia však svedčí tak systematika smernice 2013/32, ako aj jej ciele. To prispieva k vykonaniu preskúmania, ktoré má byť primerané a úplné, ako aj k účinnému prístupu žiadateľa pochádzajúceho z tretej krajiny označenej za bezpečnú krajinu pôvodu k zárukám a základným zásadám, ktoré mu priznáva normotvorca Únie, v súlade s cieľmi uvedenými v odôvodneniach 18 a 20 tejto smernice.

Po druhé normotvorca Únie tým, že vyžadoval zachovanie individuálneho posúdenia žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny označenej za bezpečnú krajinu pôvodu, ( 27 ) nemal v úmysle zredukovať príslušný správny orgán na obyčajný registračný úrad. Bez ohľadu na to, či norma, ktorou sa označujú tretie krajiny za bezpečné krajiny pôvodu, má povahu zákona, iného právneho predpisu alebo správneho opatrenia, je tento orgán naďalej zodpovedný za vykonanie „primeraného posúdenia“ žiadosti a čo je zaujímavé, musí mať na tento účel k dispozícii „primerané prostriedky“, vrátane zamestnancov riadne vyškolených na používanie informácií o krajine pôvodu alebo právnych znaleckých posudkov (článok 4 ods. 1 a 3 smernice 2013/32). Z toho vyplýva, že informácie preukazujúce schopnosť, alebo naopak neschopnosť krajiny pôvodu zabezpečiť ochranu proti aktom prenasledovania alebo vážnym zásahom do základných práv predstavujú rozhodujúci prvok tak pri všeobecnom posúdení, ktoré vedie k stanoveniu domnienky bezpečnosti dotknutej krajiny, ako aj symetricky pri individuálnom posúdení situácie žalobcu, ktoré prípadne vedie k vyvráteniu tejto domnienky. ( 28 ) Základné prvky hodnotenia zostávajú rovnaké a sú založené na váhe a relevantnosti zdrojov informácií.

54.

Vyvrátiteľnosť domnienky bezpečnosti tak vyžaduje, aby bol príslušný správny orgán schopný vzhľadom na tieto zdroje informácií posúdiť koherentnosť a vierohodnosť vyhlásení žiadateľa [článok 4 ods. 5 písm. c) smernice 2011/95], ako aj závažnosť dôvodov, ktoré uviedol na vyvrátenie tejto domnienky (článok 36 ods. 1 smernice 2013/32).

58.

Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty si vyžaduje, aby sa žiadateľ mohol oboznámiť s dôvodmi, na ktorých je založené rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. ( 30 ) V rozsahu, v akom sú tieto dôvody totožné s dôvodmi, na ktorých je založená domnienka bezpečnosti jeho krajiny pôvodu, mu pritom sprístupnenie týchto zdrojov umožňuje brániť svoje práva a rozhodnúť sa s plnou znalosťou veci, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súdny orgán.

59.

Okrem toho, ako rozhodol Súdny dvor, účinnosť súdneho preskúmania vyžaduje, aby príslušný súdny orgán vykonal úplné a ex nunc posúdenie tak skutkových okolností, ako aj právnych otázok týkajúcich sa žiadosti o medzinárodnú ochranu, vrátane prípadného porušenia hmotnoprávnych podmienok takéhoto označenia uvedených v prílohe I k smernici 2013/32. ( 31 ) Táto požiadavka pritom vyžaduje, aby mal tento orgán prístup k zdrojom informácií, ktoré na tento účel použil vnútroštátny zákonodarca.

60.

Po štvrté zákonodarca členského štátu tým, že zaručuje zverejnenie týchto zdrojov informácií, poskytuje všetkým príslušným vnútroštátnym orgánom ostatných členských štátov spoločný a jednotný referenčný základ, ktorý umožňuje ak nie vylúčiť, tak prinajmenšom obmedziť situácie, v ktorých tieto orgány prijímajú rozdielne posúdenia týkajúce sa žiadateľov pochádzajúcich z tej istej krajiny pôvodu.

64.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že články 36 a 37, ako aj článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia praxi, v rámci ktorej členský štát označí tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu prostredníctvom legislatívneho aktu, pokiaľ vnútroštátny súd rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žiadateľom, ktorý pochádza z takejto krajiny, disponuje z titulu požiadavky úplného a ex nunc preskúmania vyžadovanej týmto článkom 46 ods. 3 zdrojmi informácií, na základe ktorých vnútroštátny zákonodarca dospel k záveru o bezpečnosti dotknutej krajiny.

65.

V prípade nesprístupnenia týchto zdrojov informácií môže príslušný súdny orgán preskúmať zákonnosť takéhoto označenia z hľadiska podmienok uvedených v prílohe I k uvedenej smernici na základe zdrojov informácií, ktoré sám zhromaždil zo zdrojov uvedených v článku 37 ods. 3 tej istej smernice.

3. O štvrtej prejudiciálnej otázke týkajúcej sa možnosti označiť tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu, hoci v tejto krajine niektoré kategórie osôb nepožívajú dostatočnú ochranu

66.

Takéto riešenie by zaručovalo, že každá osoba pochádzajúca z takejto krajiny nemá a priori skutočnú potrebu medzinárodnej ochrany, a umožňovalo zabezpečiť jednotné zaobchádzanie so všetkými žiadosťami podanými štátnymi príslušníkmi tejto krajiny. V kontexte, ktorý sa vyznačuje silným migračným tlakom, sa mi však zdá, že toto riešenie by zbavilo koncepciu bezpečnej krajiny pôvodu časti jej potrebného účinku. Jeho nevýhodou by totiž bolo to, že z vnútroštátnych zoznamov bezpečných krajín pôvodu by boli vylúčené krajiny, ktoré síce prostredníctvom svojich inštitúcií zaručujú právny štát a dodržiavanie práv a základných slobôd, ale svoje povinnosti si stále neplnia vo vzťahu k jednej alebo viacerým obmedzeným a identifikovateľným kategóriám osôb. Členské štáty by preto boli povinné vybaviť všetky žiadosti podané štátnymi príslušníkmi týchto krajín v riadnom konaní, aj keď veľká väčšina týchto žiadateľov nemá skutočnú potrebu medzinárodnej ochrany. Výsledkom by bolo nadmerné zaťaženie útvarov príslušných vnútroštátnych orgánov a predĺženie konania o posúdení žiadosti, čo by poškodzovalo žiadateľov, ktorí skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu.

70.

Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor prijal skôr druhé riešenie. To spočíva v uznaní existencie voľnej úvahy členských štátov, ktorá im umožňuje označiť tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu, hoci identifikovali jednu alebo viacero obmedzených, ale jasne identifikovateľných kategórií osôb, ktoré sú v tejto krajine ohrozené, ako aj korelatívne a výslovne vylúčiť tieto osoby z domnienky bezpečnosti spojenej s uvedenou krajinou.

74.

V prvom rade takéto riešenie, ak je sprevádzané dostatočnými obmedzeniami a zárukami, nie je v rozpore so znením definície pojmu „bezpečná krajina pôvodu“.

75.

V súlade s prvým odsekom prílohy I k smernici 2013/32 sa krajina „považuje za bezpečnú krajinu pôvodu, ak na základe právneho stavu, uplatňovania práva v rámci demokratického systému a všeobecných politických okolností možno preukázať, že v nej vo všeobecnosti a sústavne neexistuje prenasledovanie, ako je vymedzené v článku 9 smernice [2011/95], mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, a že v nej neexistuje hrozba všeobecného násilia v situáciách medzinárodných alebo vnútorných ozbrojených konfliktov“.

76.

Z použitia pojmov „uniformément“ (jednotne) a „jamais“ (nikdy) vo francúzskej jazykovej verzii prílohy I k smernici 2013/32 nevyvodím nijaký záver. ( 38 ) Z porovnávacieho jazykového preskúmania tejto prílohy totiž vyplýva, že každá z týchto prísloviek nemá v jej ostatných jazykových verziách zodpovedajúci význam. Z tohto dôvodu sa domnievam, že body 68 a 69 rozsudku CV, na ktoré vnútroštátny súd výslovne odkazuje, nemožno analogicky uplatniť.

Zo sémantického hľadiska sa pojmy „všeobecný“, „vo všeobecnosti“ alebo „všeobecne“ vzťahujú na udalosť, skutočnosť alebo akúkoľvek inú okolnosť, ktorá sa vyskytuje vo väčšine prípadov alebo ktorá sa vzťahuje na veľmi veľký počet osôb bez zohľadnenia osobitných prípadov. Táto príslovka teda obsahuje prvok abstraktnosti. ( 48 ) Z toho vyvodzujem, že z terminologického hľadiska môže byť tretia krajina označená za bezpečnú krajina pôvodu, aj keď sa vzhľadom na rôzne kritériá vymenované v prílohe I k smernici 2013/32 preukáže, že nechráni pred rizikom prenasledovania alebo vážneho bezprávia každého zo svojich štátnych príslušníkov, ale väčšinu z nich, pričom môžu existovať osobitné situácie, v ktorých táto krajina nezaručuje dostatočnú ochranu pred takýmito zásahmi. Odôvodnenie 42 tejto smernice tak spresňuje, že toto určenie nepredstavuje „absolútnu“ záruku bezpečnosti pre štátnych príslušníkov uvedenej krajiny vzhľadom na povahu posúdenia, ktoré môže zohľadňovať len všeobecnú situáciu krajiny z hľadiska občianskej, právnej a politickej úrovne. Normotvorca Únie preto jasne pripúšťa, že koncepcia bezpečnej krajiny pôvodu a domnienka bezpečnosti, ktorá z nej vyplýva, vychádzajú zo zovšeobecnenia.

80.

V druhom rade systematika, na ktorej je založená koncepcia bezpečnej krajiny pôvodu, svedčí o tejto dichotómii medzi zovšeobecnením a výnimkami. Táto právna koncepcia zahŕňa totiž dva aspekty: na jednej strane objektívny a všeobecný aspekt, ktorý sa odráža v tom, že vo všeobecne záväznom akte sa za bezpečné krajiny pôvodu označujú tretie krajiny spĺňajúce požiadavky a kritériá stanovené v článku 37 smernice 2013/32 a v jej prílohe I, a na druhej strane subjektívny a podrobný aspekt, ktorý sa prejavuje vykonaním individuálneho posúdenia žiadosti, na základe ktorého môže byť príslušný vnútroštátny orgán povinný vylúčiť domnienku bezpečnosti dotknutej krajiny v súlade s článkom 36 ods. 1 tejto smernice.

V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že v súlade s odôvodneniami 18 a 20 uvedenej smernice musia mať členské štáty možnosť urýchliť konanie o posúdení, ak je žiadosť o medzinárodnú ochranu pravdepodobne neopodstatnená, a zároveň zabezpečiť „primerané a úplné posúdenie“. ( 49 ) Keď pritom členský štát dospeje k zisteniu, že krajina zaručuje stabilné a dostatočné bezpečnostné podmienky pre veľkú väčšinu obyvateľov v súlade s kritériami uvedenými v prílohe I k smernici 2013/32, a identifikuje kategóriu alebo kategórie potenciálne ohrozených osôb v tejto krajine, snaží sa zosúladiť cieľ zrýchlenia konaní o posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré môžu byť zjavne neopodstatnené z dôvodu krajiny pôvodu dotknutej osoby, so zabezpečením primeraného a úplného preskúmania žiadostí podaných kategóriami osôb vylúčených z uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu, pričom tieto žiadosti sa posudzujú v súlade s riadnym postupom stanoveným v článku 31 ods. 1 až 7 tejto smernice.

84.

Toto riešenie v nadväznosti na Londýnsku rezolúciu ( 50 ) zachováva účinnosť a rýchlosť konaní o posúdení žiadosti pre všetkých žiadateľov o medzinárodnú ochranu tým, že znižuje tlak, ktorému čelia niektoré vnútroštátne azylové systémy, a umožňuje sústrediť zdroje na žiadateľov, ktorí skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu. Ako zdôrazňuje grécka vláda vo svojich pripomienkach, vylúčenie určitých kategórií osôb z uplatňovania tejto koncepcie skôr posilňuje ako oslabuje ochranu žiadateľov pochádzajúcich z bezpečnej krajiny pôvodu, pričom holandská vláda dodáva, že takýto spôsob ich oslobodzuje od povinnosti vyvrátiť domnienku bezpečnosti svojej krajiny pôvodu.

88.

To znamená, že členský štát pri posudzovaní všeobecnej situácie tretej krajiny identifikuje kategóriu alebo kategórie ohrozených osôb, aby boli výslovne vylúčené z uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu a z domnienky bezpečnosti, ktorá je s ňou spojená. Príslušný vnútroštátny orgán, ktorému je podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, totiž musí byť schopný bezodkladne identifikovať a odlíšiť osoby patriace do týchto kategórií, aby mohol začať riadne konanie o posúdení stanovené v článku 31 ods. 1 až 7 smernice 2013/32.

89.

Akékoľvek vylúčenie, ktoré nie je formalizované, by viedlo k oslabeniu ochrany žiadateľov o medzinárodnú ochranu prichádzajúcich z dotknutých krajín.

90.

To tiež znamená, že takýto spôsob uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu nemá vplyv na povinnosť členského štátu zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek stanovených v prílohe I smernice 2013/32, najmä zaručiť, že právna a politická situácia dotknutej krajiny zodpovedá demokratickému režimu, v rámci ktorého obyvateľstvo vo všeobecnosti požíva trvalú ochranu pred rizikom prenasledovania alebo vážneho bezprávia.

94.

Napokon vo štvrtom a poslednom rade sa domnievam, že takýto výklad umožňuje zohľadniť nariadenie 2024/1348, ktoré vstúpilo do platnosti 11. júna 2024. ( 54 ) Článok 61 ods. 2 tohto nariadenia totiž výslovne oprávňuje členské štáty označiť tretie krajiny za bezpečné krajiny pôvodu a zároveň stanoviť výnimky pre jasne identifikovateľné kategórie osôb. ( 55 ) Hoci je pravda, že uvedené nariadenie sa v súlade s jeho článkom 79 ods. 2 bude uplatňovať až od 12. júna 2026, nič to nemení na tom, že je už súčasťou právneho poriadku Únie a zdá sa mi paradoxné vyžadovať od členských štátov, ktoré sa dnes rozhodli označiť tretie krajiny za bezpečné krajiny pôvodu a zároveň stanoviť výnimky pre určité kategórie osôb, aby zrušili takýto spôsob uplatňovania, hoci sú vyzývané, aby sa riadne pripravili na vykonávanie uvedeného nariadenia na základe prechodných opatrení stanovených v jeho článku 75.

95.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 36 a článok 37 ods. 1 smernice 2013/32, ako aj príloha I k tejto smernici sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát označil tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu na účely posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu, a zároveň identifikoval obmedzené kategórie osôb, ktoré môžu byť v tejto krajine vystavené riziku prenasledovania alebo vážneho bezprávia, pokiaľ na jednej strane právna a politická situácia uvedenej krajiny zodpovedá demokratickému režimu, v rámci ktorého obyvateľstvo vo všeobecnosti požíva trvalú ochranu pred takýmto rizikom, a na druhej strane tento členský štát korelatívne a výslovne vylúči tieto kategórie osôb z uplatňovania koncepcie bezpečnej krajiny pôvodu a z domnienky bezpečnosti, ktorá je s ňou spojená.

nebránia praxi, v rámci ktorej členský štát označí tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu prostredníctvom legislatívneho aktu, pokiaľ takáto prax zaručuje prednosť práva Únie a zabezpečuje plný účinok tejto smernice v súlade s povinnosťami, ktoré stanovuje, a cieľmi, ktoré sleduje.

2.

Články 36 a 37, ako aj článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia praxi, v rámci ktorej členský štát označí tretiu krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu prostredníctvom legislatívneho aktu, pokiaľ vnútroštátny súd rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žiadateľom, ktorý pochádza z takejto krajiny, disponuje z titulu požiadavky úplného a ex nunc preskúmania vyžadovanej týmto článkom 46 ods. 3 zdrojmi informácií, na základe ktorých vnútroštátny zákonodarca dospel k záveru o bezpečnosti dotknutej krajiny.

V prípade nesprístupnenia týchto zdrojov informácií môže príslušný súdny orgán preskúmať zákonnosť takéhoto označenia z hľadiska podmienok uvedených v prílohe I k uvedenej smernici na základe zdrojov informácií, ktoré sám zhromaždil zo zdrojov uvedených v článku 37 ods. 3 tej istej smernice.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ).

( 3 ) Pozri najmä všeobecnú vysvetlivku Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) o pojme krajina a o postavení utečenca z 26. júla 1991, ako aj rezolúciu 1471 (2005) s názvom „Zrýchlené azylové konania v členských štátoch Rady Európy“, prijatú 5. októbra 2005 Parlamentným zhromaždením Rady Európy, bod 8.2 podbod 3. Pozri, pokiaľ ide o právnu vedu, najmä LABAYLE, H.: Le droit d’asile en France: normalisation ou neutralisation. In: Revue française de droit administratif . Paris: Dalloz, č. 2, 1997, s. 242 až 280; MARTENSON, H. a McCARTHY, J.: „In General, No Serious Risk of Persecution“: Safe Country of Origin Practices in Nine European States. In: Journal of Refugee Studies , zv. 11. Oxford: Oxford University Press, č. 3, 1998, s. 304 až 325; COSTELLO, C.: The Asylum Procedures Directive and the Proliferation of Safe Country Practices: Deterrence, Deflection and the Dismantling of International Protection? In: European Journal of Migration and Law , zv. 7. La Haye: Wolters Kluwer, č. 1, 2005, s. 35 až 70; JOHN‑HOPKINS, M.: The Emperor’s New Safe Country Concepts: A UK Perspective on Sacrificing Fairness on the Altar of Efficiency. In: International Journal of Refugee Law , zv. 21. Oxford: Oxford University Press, č. 2, 2009, s. 218 až 255; TEITGEN‑COLLY, C.: Le concept de pays sûr. In: BROYELLE, C. a JULIEN‑LAFERRIÈRE, F.: Mélanges François Julien‑Laferrière . Bruxelles: Bruylant, 2011, s. 525 až 576; HUNT, M.: The Safe Country of Origin Concept in European Asylum Law: Past, Present and Future. In: International Journal of Refugee Law , zv. 26. Oxford: Oxford University Press, č. 4, 2014, s. 500 až 535, a COSTELLO, C.: Safe Country? Says Who? In: International Journal of Refugee Law , zv. 28. Oxford: Oxford University Press, č. 4, 2016, s. 601 až 622.

( 10 ) EUAA nahradila Európsky podporný úrad pre azyl (EASO).

( 11 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.

( 12 ) Dohovor bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966 a nadobudol účinnosť 23. marca 1976.

( 13 ) Prijatý Valným zhromaždením Organizácie spojených národov 10. decembra 1984, Zbierka zmlúv Spojených národov , zv. 1465, s. 85, č. 24841 (1987).

( 14 ) Dohovor bol podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom o právnom postavení utečencov, uzavretým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967.

( 15 ) GURI č. 40 zo 16. februára 2008, s. 11.

( 22 ) ( C‑69/10 , EU:C:2011:524 ).

( 23 ) Pozri bod 58 tohto rozsudku.

( 24 ) Pozri bod 3 výroku tohto rozsudku.

( 25 ) Pozri rozsudok CV (bod 87 a citovaná judikatúra).

( 26 ) Pozri CORNU, G.: Vocabulaire juridique . 15. vydanie, Paris: PUF, 2024.

( 27 ) Článok 4 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 vyžaduje, aby príslušný správny orgán zohľadnil všetky príslušné skutočnosti, „pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení [tejto krajiny] a spôsobu, ktorým sú uplatňované“ (čo v podstate zodpovedá prvkom, ktoré už boli zohľadnené na účely označenia tretej krajiny za bezpečnú krajinu pôvodu).

( 34 ) Voľný preklad.

( 35 ) Pozri napríklad rozsudok ESĽP, 21. novembra 2019, Ilias a Ahmed v. Maďarsko (CE:ECHR:2019:1121JUD004728715), v ktorom Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že príslušné orgány majú povinnosť vyhľadať všetky relevantné informácie, ktoré sú všeobecne dostupné na účely ich posúdenia (bod 141).

( 36 ) Pozri bod 81 tohto rozsudku.

( 37 ) Pozri rozsudky CV (body 78 a 79, ako aj citovaná judikatúra), a zo 4. októbra 2024, Elliniko Symvoulio gia tous Prosfyges a Ypostirixi Prosfygon sto Aigaio ( C‑134/23 , EU:C:2024:838 , bod 52 a citovaná judikatúra).

( 38 ) Príslovka „uniformément“ (jednotne) naznačuje, že tretia krajina môže byť označená za bezpečnú krajinu pôvodu len pod podmienkou, že zaručí ochranu proti riziku prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktorá je jednotná na jej území a/alebo vo vzťahu k jej štátnym príslušníkom alebo rezidentom, a pridanie príslovky „jamais“ (nikdy) znamená, že navyše ide o absolútnu ochranu.

( 39 ) V jazykovej verzii dánskej („til stadighed“), nemeckej („durchgängig“), talianskej („costantemente“), lotyšskej („konsekventi“), maltskej („konsistentement“), rumunskej („consecvent“) a švédskej („genomgående“).

( 46 ) Pozri závery Rady z 30. novembra 1992 o krajinách, v ktorých vo všeobecnosti neexistuje vážne riziko prenasledovania (ďalej len „Londýnska rezolúcia“) [bod 4 písm. D)].

( 47 ) Pozri článok 11 ods. 2 a článok 16 ods. 2 smernice 2011/95.

( 48 ) Dictionnaire de l’Académie française vymedzuje príslovkové spojenia „d’une manière ou de manière générale“, „d’une façon ou de façon générale“, „en général“ alebo „en règle générale“ slovami „celkovo, bez ohľadu na konkrétne prípady, najčastejšie“.

( 49 ) Pozri rozsudok CV (bod 78 a citovaná judikatúra).

( 50 ) Pozri bod 2 tejto rezolúcie.

( 51 ) Hoci francúzska jazyková verzia článku 36 ods. 2 smernice 2013/32 používa pojem „notion“ (pojem), všetky ostatné jazykové verzie tohto ustanovenia používajú pojem „koncepcia“ s výnimkou maďarskej jazykovej verzie, ktorá používa pojem „zásada“.