C-762/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 19. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 762/24 P

Conserve Italia – Consorzio Italiano fra cooperative agricole Soc.

1. Svojím odvolaním spoločnosti Conserve Italia – Consorzio Italiano fra cooperative agricole Soc. coop. agr. (ďalej len „Conserve Italia“) a Conserves France SA (ďalej spoločne len „odvolateľky“) navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 4. septembra 2024, Conserve Italia a Conserves France/Komisia (T‑59/22, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2024:574), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o čiastočné zrušenie rozhodnutia Európskej komisie C(2021) 8259 final z 19. novembra 2021 týkajúceho sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP( 2 ) (vec AT.40127 – Konzervovaná zelenina) (ďalej len „sporné rozhodnutie“)( 3 ) a o zníženie pokuty, ktorá im bola uložená. Presnejšie, Komisia týmto rozhodnutím uložila odvolateľkám spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 20 miliónov eur za to, že sa v rokoch 2000 až 2013 zúčastnili na karteli týkajúcom sa trhu predaja konzervovaného hrášku a/alebo mrkvy, ako aj konzervovanej kukurice.

2. V rámci tohto odvolania odvolateľky, podobne ako v ich žalobe v prvostupňovom konaní, nespochybňujú ani existenciu predmetného porušenia, ani svoju účasť na ňom, ale výlučne výšku pokuty uloženej Komisiou. V podstate tvrdia, že Conserve Italia mala byť vzhľadom na svoju družstevnú povahu a jej vertikálnu vzájomnú štruktúru kvalifikovaná ako „združenie podnikov“. Zákonná hranica 10 % stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1/2003( 4 ) tak nemala byť vypočítaná na základe celosvetového konsolidovaného obratu skupiny Conserve Italia ako „podniku“ podľa druhého pododseku tohto ustanovenia, ale len na základe obratu spoločnosti Conserve Italia týkajúceho sa spracovaných výrobkov, ktoré boli predmetom kartelu, podľa tretieho pododseku uvedeného ustanovenia, keďže tieto výrobky pochádzali od 350 poľnohospodárskych podnikov, ktoré konali ako „členovia“ spoločnosti Conserve Italia.

…

Pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

Keď sa porušenie združenia podnikov vzťahuje k aktivitám jeho členov, pokuta nepresiahne 10 % sumy celkového obratu každého člena pôsobiaceho na trhu dotknutom porušením združenia.

…“

B. Usmernenia k metóde stanovenia pokút

5. Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „usmernenia k metóde stanovenia pokút“)( 5 ) vo svojich bodoch 14, 32 a 33 stanovujú:

7. Conserve Italia a jej dcérska spoločnosť Conserves France, v ktorej vlastní 99,77 % podiel, pôsobia v odvetví spracovania potravín.

8. V spornom rozhodnutí Komisia konštatovala, že odvolateľky sa zúčastnili na jedinom porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP. Toto porušenie spočívalo v koordinácii cien, rozdelení trhov a vo výmene citlivých informácií týkajúcich sa predaja určitých druhov konzervovanej zeleniny určených distribútorom alebo odvetviu stravovacích služieb mimo domácností v EHP v období od 15. marca 2000 do 1. októbra 2013. Presnejšie, odvolateľky sa zúčastnili na dvoch samostatných dohodách, z ktorých jedna sa týkala predaja konzervovanej zeleniny, ako sú zelené fazuľky, hrášok a zmesi hrášku a mrkvy, a druhá predaja konzervovanej kukurice.( 6 )

9. V dôsledku toho Komisia uložila odvolateľkám spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 20 miliónov eur na základe článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení k metóde stanovenia pokút.( 7 )

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

10. Odvolateľky podali na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa domáhali jednak čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, a jednak zníženia pokuty, ktorá im bola uložená, na základe neobmedzenej právomoci stanovenej v článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003.

11. Na podporu svojich žalobných návrhov odvolateľky uviedli dva žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a bodu 33 usmernení k metóde stanovenia pokút, pokiaľ ide o určenie obratu zohľadneného pri výpočte hornej hranice pokuty,( 8 ) a druhý na porušení článku 101 ZFEÚ a článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ako aj bodov 14, 19, 20, 22, 24 a 25 týchto usmernení, pokiaľ ide o stanovenie základnej sumy pokuty.( 9 )

V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

15. Dňa 31. októbra 2024 odvolateľky podali proti napadnutému rozsudku odvolanie. Navrhujú, aby Súdny dvor zrušil tento rozsudok, znížil výšku pokuty, ktorá im bola uložená a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy prvostupňového konania.

16. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

17. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Súdny dvor, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. decembra 2025.

VI. Analýza

18. Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nedostatku odôvodnenia a na nesprávnom uplatnení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Druhý odvolací dôvod, ktorý sa čiastočne prekrýva s prvým odvolacím dôvodom, je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd vzhľadom na požiadavky vyžadované týmto ustanovením v spojení s článkom 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

21. Zo spojenia týchto dvoch odsekov vyplýva, že v zásade, ak je subjekt, ktorý sa podieľa na porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, kvalifikovaný ako „združenie podnikov“, Komisia je zvyčajne povinná uplatniť všeobecné pravidlo výpočtu zákonnej hornej hranice pokuty stanovené v druhom odseku, pokiaľ nie sú splnené dve podmienky, a to na jednej strane, že porušenie „sa vzťahuje“ na aktivity jeho členov, a na druhej strane, že aspoň niektorí členovia tohto združenia podnikov „pôsobia na trhu dotknutom porušením“. Prvá podmienka sa zdá byť relatívne ľahko splniteľná, keďže „združenia podnikov“ obvykle obhajujú spoločné záujmy svojich členov, najmä vo vzťahu k iným hospodárskym subjektom,( 12 ) a preto sa môžu ich operácie ľahko „vzťahovať“ na činnosti svojich členov, pričom sloveso „vzťahovať“ má široký, a nie striktne vymedzený význam. Druhá podmienka je však prísnejšia, keďže vyžaduje, aby členovia „pôsob[ili] na trhu dotknutom porušením združenia“. Keďže táto druhá podmienka nevyhnutne predpokladá splnenie prvej podmienky, v skutočnosti jedinou požiadavkou stanovenou tretím odsekom je požiadavka, aby sa porušenie, ktorého sa dopustilo združenie podnikov, týkalo trhu, na ktorom pôsobia jeho členovia.

22. Z uvedeného vo všeobecnosti vyplýva, že obrat združenia podnikov predstavuje vhodný základ na určenie zákonnej hranice pokuty, ak samotné združenie pôsobí na trhu dotknutom porušením v tom zmysle, že uskutočňuje svoj vlastný predaj na tomto trhu – predaj, ktorý sa započítava do jeho obratu. Ak to však tak nie je a porušenie sa týka trhu, na ktorom pôsobia členovia tohto združenia, potom mu môže byť uložená pokuta až do výšky 10 % obratu týchto členov, ktorí na trhu pôsobia.

25. V nadväznosti na túto kodifikáciu judikatúry v nariadení č. 1/2003 vydal Súdny dvor dva rozsudky relevantné na účely uplatňovania pravidiel o stanovení zákonnej hornej hranice pokuty pre združenia podnikov, a to na jednej strane rozsudok Coop de France bétail et viande( 19 ) (ktorý sa však týkal analýzy článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17) a na druhej strane rozsudok litovskí notári. V oboch prípadoch Súdny dvor potvrdil a posilnil myšlienku, že použitie obratu členov združenia je odôvodnené potrebou lepšie odrážať veľkosť a silu na trhu združenia podnikov, ktoré sa dopustilo porušenia práva hospodárskej súťaže, na účely stanovenia sankcie, ktorá je skutočne odstrašujúca.( 20 )

26. Nakoniec, v treťom a poslednom bode, pokiaľ ide o ciele sledované článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, konštatujem, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora stanovenie zákonnej hornej hranice má zabrániť tomu, aby uloženie pokuty presahujúcej túto hornú hranicu prekročilo platobnú schopnosť podniku (alebo združenia podnikov) v deň, keď je uznaný za zodpovedný za porušenie a keď mu Komisia uloží peňažnú sankciu.( 21 ) Toto ustanovenie má teda zabrániť tomu, aby pokuty boli neprimerané vo vzťahu k veľkosti podniku, ktorý sa podieľal na porušení, pričom jediným ukazovateľom, ktorý môže v tomto ohľade poskytnúť približnú informáciu, je celkový obrat.( 22 ) Tento účel však treba skĺbiť s potrebou zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty, čo odôvodňuje zohľadnenie veľkosti a hospodárskej sily dotknutého podniku, to znamená celkových príjmov porušiteľa.( 23 )

29. Na úvod poznamenávam, že Komisia bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti, vyjadruje pochybnosti o prípustnosti prvého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že odvolateľky v podstate zmenili predmet sporu pred Všeobecným súdom. Hoci sa totiž v rámci prvostupňového konania snažili preukázať, že Komisia ich nesprávne kvalifikovala ako „podnik“, a teda nesprávne vylúčila uplatnenie ustanovenia týkajúceho sa stanovenia hornej hranice pokuty uplatniteľnej podľa nej na „združenia podnikov“, teda článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003, treba konštatovať, že v rámci prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky už nespochybňujú napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom potvrdzuje kvalifikáciu spoločnosti Conserve Italia ako „podniku“( 24 ), ale v podstate tvrdia, že aj pri tejto kvalifikácii mal Všeobecný súd vzhľadom na jeho osobitosti zmeniť sporné rozhodnutie tak, že na ne uplatnil toto isté ustanovenie.( 25 )

30. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet sporu na Všeobecnom súde, keďže právomoc Súdneho dvora v odvolacom konaní je obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných v prvostupňovom konaní.( 26 )

31. V prejednávanej veci z preskúmania spisu týkajúceho sa prvostupňového konania vyplýva, že hoci odvolateľky vo svojej žalobe skutočne tvrdili, že Komisia ich nesprávne kvalifikovala ako „podnik“, a nie ako „združenie podnikov“( 27 ), čo ju viedlo k tomu, že neuplatnila článok 23 ods. 2 tretí pododsek nariadenia č. 1/2003( 28 ), odvolateľky tento prístup vo svojej replike spresnili tým, že priznali možnosť, že Conserve Italia možno považovať za „podnik“ a zároveň za „združenie podnikov“, pričom spresnili, že sa na ňu vzťahuje „výhoda“ tejto druhej kvalifikácie.( 29 ) Z toho vyplýva, že tvrdenia odvolateliek nemožno kvalifikovať ako „nové“, keďže otázka uplatniteľnosti článku 23 ods. 2 tretieho pododseku tohto nariadenia bez ohľadu na kvalifikáciu spoločnosti Conserve Italia, ale vzhľadom na jej osobitosti, bola vznesená a prejednaná pred Všeobecným súdom.( 30 )

2) Posúdenie

35. Na úvod pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ukladá tomuto súdu povinnosť jasne a jednoznačne uviesť úvahy, ktorými sa riadil, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a aby Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie.( 33 ) Ako však Súdny dvor tiež spresnil, táto povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia mu neukladá, aby vypracoval odôvodnenie, ktoré by sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadalo so všetkými jednotlivými úvahami vyjadrenými účastníkmi sporu. Odôvodnenie teda môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia a poskytne Súdnemu dvoru dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.( 34 ) Okrem toho spresňujem, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí so zákonnosťou sporného aktu z vecného hľadiska.( 35 )

36. Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu teda treba preskúmať s prihliadnutím na tieto úvahy.

37. V tejto súvislosti v prejednávanej veci sa na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, zdá, že Všeobecný súd dostatočne odôvodnil dôvody, pre ktoré sa domnieval, že ich tvrdenia týkajúce sa vlastností a fungovania spoločnosti Conserve Italia nemohli odôvodniť uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003.

40. Keďže v rámci tohto odvolania už nie je spochybnená kvalifikácia „podniku“( 38 ), na posúdenie dostatočnosti odôvodnenia sú relevantné len tvrdenia týkajúce sa osobitostí spoločnosti Conserve Italia, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku tohto nariadenia.

41. V tejto súvislosti sa mi zdá potrebné hneď na začiatku pripomenúť, že všetky tieto tvrdenia, tak ako boli uvedené v žalobe na prvom stupni, mali za cieľ preukázať, že Conserve Italia mala byť kvalifikovaná výlučne ako „združenie podnikov“( 39 ). Preto má preskúmanie uvedených tvrdení v rámci povinnosti Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozhodnutie zmysel len vtedy, ak Súdny dvor usúdi, že takáto povinnosť existovala, hoci len subsidiárne, v rozsahu v akom by táto kvalifikácia ako „združenie podnikov“ bola relevantná na účely uplatnenia článku 23 ods. 2 uvedeného nariadenia.

42. V každom prípade tvrdenia uvedené odvolateľkami v prvostupňovom konaní sú založené na mnohých osobitostiach právnej, organizačnej a prevádzkovej štruktúry spoločnosti Conserve Italia, ktorých cieľom je v podstate preukázať, že na relevantnom trhu pôsobila len na účely dosiahnutia svojho vzájomného účelu výlučne v prospech poľnohospodárskych podnikov prostredníctvom družstiev prvej úrovne. Poľnohospodárske podniky totiž poskytujú spoločnosti Conserve Italia prostredníctvom družstiev prvej úrovne usmernenia a rozhodujú o jej riadení, ako aj o jej činnostiach, pričom jediným a konečným zámerom je dosiahnuť vzájomný cieľ.

43. Tieto tvrdenia, ktoré predložili žalobkyne v prvostupňovom konaní, možno zhrnúť takto:

– Conserve Italia má podobnú štruktúru ako organizácie poľnohospodárskych podnikov, pre ktoré je stanovená európska právna úprava ad hoc ( 47 ), ktorá organizáciám výrobcov priznáva úlohu zabezpečiť plánovanie výroby a jej prispôsobenie dopytu, najmä pokiaľ ide o množstvo a kvalitu, podporovať koncentráciu ponuky a uvádzanie výroby členov na trh, znížiť výrobné náklady a upraviť výrobné ceny. Aby však poľnohospodárske družstvo mohlo podľa právnych predpisov Únie získať status „organizácie výrobcov“, je potrebné, aby: (i) pridružení výrobcovia demokraticky kontrolovali svoju organizáciu a rozhodovali o jej činnosti; (ii) poľnohospodárske družstvo uvádzalo na trh prevažnú časť produktov dodaných pridruženými výrobcami, a (iii) výnos z predaja produktov bol transparentným spôsobom vrátený pridruženým výrobcom. Podľa odvolateliek boli všetky tieto podmienky splnené v prípade spoločnosti Conserve Italia ako dcérskej spoločnosti organizácie výrobcov „Apo Conerpo“.( 48 )

44. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 37 až 45 napadnutého rozsudku meritórne preskúmal jednotlivé tvrdenia týkajúce sa osobitostí spoločnosti Conserve Italia, aby dospel k záveru, že tieto tvrdenia sú v podstate irelevantné, a to z týchto dôvodov:

– vykonávanie hospodárskej činnosti družstva nemôže byť v zásade vyňaté z pôsobnosti pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže a podmienky uplatniteľnosti týchto pravidiel na družstevný sektor sa nelíšia od podmienok uplatniteľných na iné formy organizácie hospodárskej činnosti, pričom hospodársky subjekt zriadený podľa družstevných zásad možno bez ohľadu na jeho vzájomnú povahu považovať za podnik ( bod 37 a 38 napadnutého rozsudku ),( 49 )

– tvrdenia, podľa ktorých v prvom rade v talianskom práve čerstvá zelenina poskytnutá spoločnosti Conserve Italia zostáva vo vlastníctve poľnohospodárskych podnikov až dovtedy, kým sa nespracuje, a konzervovaná zelenina až do jej predaja tretím osobám na trhu, a v druhom rade Conserve Italia stanovuje predajné ceny konzervovanej zeleniny v záujme poľnohospodárskych podnikov a s ich účasťou, aj keby boli preukázané, nemôžu vyvrátiť skutočnosť, že Conserve Italia vykonáva hospodársku činnosť na trhu s konzervovanou zeleninou ( bod 45 napadnutého rozsudku ).

45. Vzhľadom na túto analýzu vykonanú Všeobecným súdom v bodoch 37 až 45 napadnutého rozsudku považujem za potrebné uviesť niekoľko nasledujúcich konštatovaní.

46. V prvom rade by som chcel pripomenúť, že skutočnosť, že Všeobecný súd, ktorý je jediným súdom príslušným na posúdenie skutkového stavu, prijal výklad odlišný od výkladu, ktorý zastávajú odvolateľky, sama osebe nemôže predstavovať vadu odôvodnenia.( 53 ) Toto konštatovanie sa javí ako relevantné najmä s ohľadom na tvrdenie odvolateliek, že Conserve Italia nemá rozhodovaciu autonómiu.( 54 ) Okrem toho posúdenie skutkových okolností nepredstavuje, s výnimkou skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov( 55 ), ktoré sa v prejednávanej veci nenamietalo, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom.( 56 )

47. Ďalej sa domnievam, že z analýzy Všeobecného súdu tiež vyplýva, že tento súd výslovne preskúmal všetky tvrdenia uvedené odvolateľkami, hoci v inom poradí, ako je uvedené v žalobe, s výnimkou tvrdenia založeného na tom, že Conserve Italia má štruktúru porovnateľnú so štruktúrou organizácií poľnohospodárskych podnikov stanovených právnou úpravou Únie. Domnievam sa, že tento výber je úplne odôvodnený.

49. Na druhej strane pre úplnosť uvádzam, že odvolateľky nespresnili, v čom by povinnosti vyplývajúce z tejto právnej úpravy Únie mohli ovplyvniť pravidlá ukladania pokuty v oblasti práva hospodárskej súťaže, a tým skôr uplatnenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Rovnako neuvádzajú nijaký rozpor v rámci práva Únie, a najmä medzi požiadavkami práva hospodárskej súťaže a požiadavkami právnej úpravy týkajúcej sa spoločnej organizácie trhov s poľnohospodárskymi výrobkami, tak vnútroštátnej, ako aj európskej( 59 ). Obmedzujú sa totiž na konštatovanie, že Conserve Italia prispieva k sledovaniu cieľov organizácie výrobcov „Apo Conerpo“, a teda predstavuje jej „dcérsku spoločnosť“, ktorá spĺňa podmienky požadované právnou úpravou Únie, pričom však nevysvetlili, prečo by táto skutočnosť vylučovala jej kvalifikáciu ako „podnik“. V tejto súvislosti a pre úplnosť poznamenávam, že aj keby sa pripustilo, že Conserve Italia má štruktúru zodpovedajúcu „organizácii poľnohospodárov“ v zmysle nariadenia č. 1308/2013, žiadne ustanovenie stanovené v tomto nariadení neumožňuje na účely uloženia pokuty pripísať správanie „spoločnej organizácie“ výlučne jej členom.

50. Za týchto okolností sa domnievam, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že neodpovedal na tvrdenia týkajúce sa osobitostí, ktorými sa vyznačuje Conserve Italia, keďže odôvodnenie, ktoré uviedol v bodoch 37 až 45 napadnutého rozsudku, je v tejto súvislosti dostatočné na to, aby umožnilo odvolateľkám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré boli ich tvrdenia posúdené ako neúčinné, a aby mal Súdny dvor dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie v rámci tohto odvolania.

53. Na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 47 až 51 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v rozpore s článkom 23 ods. 2 tretím pododsekom nariadenia č. 1/2003 pristúpil k „prísnemu a formalistickému výkladu“ ustanovení týkajúcich sa výpočtu pokút. V tejto súvislosti tvrdia, že hoci je nesporné, že judikatúra Súdneho dvora uznáva možnosť, že ten istý subjekt bude kvalifikovaný súčasne ako „podnik“ a „združenie podnikov“, Všeobecný súd a priori vylúčil uplatnenie tohto ustanovenia, hoci podmienky jeho uplatnenia boli splnené. Tak je to v prípade, keď sa na jednej strane predmetné porušenie týkalo činnosti približne 350 „členov“ poľnohospodárskych podnikov Conserve Italia ako „združenia podnikov“ a na druhej strane tieto poľnohospodárske podniky pôsobili na trhu dotknutom porušením (teda na trhu s konzervovanou zeleninou). Na základe „funkčného“ uplatnenia článku 23 ods. 2 tretieho pododseku tohto nariadenia by sa zákonná horná hranica pokuty mala stanoviť nie na základe celkového obratu dosiahnutého odvolateľkami,( 61 ) ale na základe obratu spoločnosti Conserve Italia z produktov, ktoré boli predmetom kartelu, počas posledného roka účasti na protiprávnom konaní.( 62 ) Zohľadnenie obratu spoločnosti Conserve Italia namiesto obratu poľnohospodárskych podnikov, ako to vyžaduje znenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku uvedeného nariadenia, vyplýva z potreby zohľadniť osobitosti družstevného sektora bez ohrozenia cieľov práva hospodárskej súťaže, a to najmä uloženie pokuty primeranej závažnosti porušenia a hospodárskej sile dotknutých subjektov.( 63 ) Tento prístup by bol o to viac odôvodnený, že iba 350 poľnohospodárskych podnikov, ktoré dodali príslušné výrobky, by malo prospech z uplatňovania vyšších cien vyplývajúcich z vykonávania dohody a bolo by povinných uhradiť uloženú pokutu.

56. Toto posúdenie sa mi zdá dôvodné, v dôsledku čoho Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že sa dopustil porušenia právnej normy, keď zamietol žiadosť odvolateliek o tzv. „funkčné“ uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003.

57. Všeobecný súd totiž tým, že určil, že zákonná horná hranica pokuty mala byť stanovená na základe subjektu pôsobiaceho na trhu dotknutom porušením, ktorý skutočne dosiahol svoj vlastný obrat, teda spoločnosti Conserve Italia, len uplatnil všeobecné pravidlo, podľa ktorého zákonná horná hranica pokuty nepresahuje 10 % celkového obratu „pre každý podnik a združenie podnikov, ktoré sa podieľa na porušení“( 64 ).

58. Takýto záver nemožno spochybniť rôznymi tvrdeniami predloženými odvolateľkami.

60. V druhom rade za predpokladu, že by Súdny dvor považoval za potrebné meritórne preskúmať túto druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že tvrdenia odvolateliek sú v každom prípade nedôvodné.

61. Po prvé, ako už bolo uvedené v rámci preskúmania prvej časti, Všeobecný súd v bodoch 29 až 45 napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa Conserve Italia musí považovať jednak za „podnik“, ktorý má vlastnú obchodnú politiku, a nie za jednoduchý nástroj na vykonávanie obchodnej stratégie poľnohospodárskych podnikov, a jednak za subjekt pôsobiaci samostatne na trhu dotknutom porušením. Na základe týchto skutkových okolností sa mi zdá úplne logické a koherentné, bez toho, aby preukázal „prehnaný formalizmus“, aby Všeobecný súd konštatoval, že Komisia správne určila zákonnú hornú hranicu pokuty podľa článku 23 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1/2003, ktorý je ustanovením, ktoré a uplatňuje na „podniky“.

62. Po druhé sa tiež domnievam, že Všeobecný súd správne rozhodol, že článok 23 ods. 2 tretí pododsek tohto nariadenia sa v prejednávanej veci neuplatní. Bez ohľadu na to, že Všeobecný súd vysvetlil dôvody, prečo v danom prípade neboli splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení, a že ide o posúdenie skutkového stavu, ktoré nespadá do právomoci Súdneho dvora (pozri body 55 až 59 vyššie), treba poznamenať, že aj za predpokladu, že by sa toto ustanovenie dalo uplatniť, výklad, ktorý navrhujú odvolateľky, zjavne nezodpovedá zneniu uvedeného ustanovenia.( 68 )

65. Na jednej strane, pokiaľ ide o údajnú „potrebu zohľadniť osobitosti družstevného sektora bez toho, aby sa obetovali ciele práva hospodárskej súťaže“, treba konštatovať, že tvrdenie, podľa ktorého by zohľadnenie obratu spoločnosti Conserve Italia týkajúceho sa dotknutých výrobkov, a nie obratu 350 poľnohospodárskych podnikov dotknutých týmito výrobkami, bolo v podstate spravodlivejšie v porovnaní s inými poľnohospodárskymi podnikmi, ktoré namiesto toho, aby sa združili vo forme družstva, samy spracovávajú a uvádzajú na trh výrobky, nie je účinné. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru totiž nevyplýva, že takéto poľnohospodárske podniky sa skutočne zúčastnili na predmetnom karteli. Okrem toho toto tvrdenie nespochybňuje skutočnosť, že Conserve Italia sama predávala konzervovanú zeleninu na trhu a dopustila sa porušenia a že z tohto dôvodu jej obrat verne odráža činnosť na trhu s konzervovanou zeleninou, na ktorom došlo k porušeniu, ako aj jej veľkosť a hospodársku silu.

68. Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý sa týka tých istých bodov 48 až 51 napadnutého rozsudku a čiastočne sa prekrýva s druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu, odvolateľky namietajú porušenie a nesprávne uplatnenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 49 Charty. Podľa nich Všeobecný súd nesprávne vyložil judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tohto ustanovenia( 72 ) najmä tým, že v bode 48 tohto rozsudku potvrdil výnimočnú povahu odvolania sa na tretí pododsek odseku 2 tohto článku 23, ktoré by sa malo použiť len na zachovanie odstrašujúceho účinku pokuty. Tvrdia, že takýto reštriktívny výklad by bol v rozpore s požiadavkami zákonnosti a proporcionality, ktoré sa uplatňujú na pokuty podľa článku 49 Charty. Podľa nich táto judikatúra naznačuje, že cieľ uvedeného článku 23 ods. 2 nemožno sledovať výlučne z dôvodov čisto represívneho charakteru, v dôsledku čoho by sa malo zabrániť obmedzeniu pôsobnosti sporného ustanovenia iba na prípady, v ktorých je potrebné stanoviť vyššiu hornú hranicu na určenie pokuty.

69. Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod treba tiež zamietnuť ako nedôvodný.

2. Posúdenie

70. Na úvod pripomínam, ako vyplýva z bodu 55 vyššie, že Všeobecný súd v podstate vylúčil uplatnenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 z dôvodu, že skutkové podmienky vyžadované týmto ustanovením neboli splnené. Preto nemožno dospieť k inému záveru bez opätovného posúdenia skutkových okolností prejednávanej veci, čo je v odvolacom konaní vylúčené.

71. Nasledujúca analýza týkajúca sa druhého odvolacieho dôvodu je teda navrhnutá pre úplnosť.

74. Na jednej strane, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého z bodu 97 rozsudku Coop de France bétail et viande vyplýva, že obrat členov združenia možno zohľadniť nielen na účely zabezpečenia odstrašujúceho účinku, ale aj na iné účely, ako je napríklad skutočnosť, že členovia sa zúčastnili na porušení, že toto porušenie sa týka ich činnosti a že sa uskutočňuje priamo v prospech členov, treba konštatovať, že výklad tohto rozsudku, ako ho navrhujú odvolateľky, je zjavne neúplný a selektívny, keďže neuvádza, že Súdny dvor v bode 96 rozsudku Coop de France bétail et viande výslovne uviedol, že možnosť Komisie zohľadniť obrat členov združenia je relevantná, ak tento obrat nie je primeraný jeho činnostiam a veľkosti práve „na účely stanovenia sankcie s odstrašujúcim účinkom“. Okrem toho treba zdôrazniť, že ústredná povaha odstrašujúceho účinku pri rozhodovaní o zohľadnení obratu členov bola potvrdená v bode 123 rozsudku litovskí notári.

75. Na druhej strane treba zamietnuť výhradu založenú na porušení článku 49 Charty, pokiaľ ide o primeranosť uloženej sankcie, keďže pokuta bola vypočítaná na základe skutočného obratu, ktorý Conserve Italia dosiahla na trhu dotknutom porušením. Preto a na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, použitie obratu dosiahnutého spoločnosťou Conserve Italia vďaka výrobkom získaným každým poľnohospodárskym podnikom okrem toho, že sa nezakladá na žiadnom právnom základe, neumožnilo primeraným spôsobom, a tak ako to zamýšľal normotvorca Únie, zohľadniť veľkosť a hospodársku silu subjektu zodpovedného za porušenie, teda spoločnosti Conserve Italia,

– Conserve Italia – Consorzio Italiano fra cooperative agricole Soc. coop. agr. a Conserves France SA znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 Dohoda o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“).

3 Ú. v. EÚ C 412, 2022, s. 6. Konsolidované znenie rozhodnutia Komisie (dostupné len v talianskom jazyku) je dostupné na: https://ec.europa.eu/competition/antitrust/cases1/202244/AT_40127_8594806_3044_5.pdf.

4 Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

5 Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2.

7 Pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, pozri body 577 až 683 sporného rozhodnutia, na ktoré odkazuje Všeobecný súd v bodoch 17 až 23 napadnutého rozsudku. Komisia najprv konštatovala, že hodnota predaja konzervovanej zeleniny, ktorého sa týkalo porušenie uvedené v predchádzajúcom bode, predstavovala približne 40 miliónov eur. Následne uplatnila na túto sumu sadzbu 18 %, aby zohľadnila závažnosť tohto porušenia, a následne na základe takto získanej sumy vykonala viaceré úpravy spojené s jeho trvaním a cieľom odstrašenia, čo ju viedlo k „základnej sume“ pokuty vo výške približne 102 miliónov eur. Táto posledná uvedená suma bola následne znížená na 81 miliónov eur z dôvodu určitých poľahčujúcich okolností. Keďže však Komisia konštatovala, že aj keď bola uvedená suma znížená, prekročila zákonnú hornú hranicu pokuty stanovenú na 10 % posledného celkového konsolidovaného obratu dotknutého subjektu (teda približne 797 miliónov eur) v súlade s článkom 23 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia č. 1/2003 (teda približne 80 miliónov eur), ju opäť znížila, aby neprekročila túto hornú hranicu. Napokon Komisia následne na tú istú sumu uplatnila dve významné dodatočné zníženia (jedno o 50 % a druhé o 49,83 %), aby zohľadnila na jednej strane príspevok spoločnosti Conserve Italia v rámci jej žiadosti o zhovievavosť, a na druhej strane konštatovanie, že v prípade neexistencie zníženia by pokuta „nenapraviteľne ohrozila hospodársku životaschopnosť“ odvolateliek (podľa bodu 35 usmernení k metóde stanovenia pokút).

12 Pozri rozsudok z 19. februára 2002, Wouters a i. (C‑309/99, EU:C:2002:98, body 59 až 62), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Wouters a i. (C‑309/99, EU:C:2001:390, bod 61).

13 Nariadenie Rady zo 6. februára 1962, prvé vykonávacie nariadenie článkov [85] a [86] Zmluvy (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Toto nariadenie sa vo svojom článku 15 ods. 2 obmedzilo na stanovenie, že Komisia môže „uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúce 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

14 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia (T‑39/92 a T‑40/92, EU:T:1994:20, body 136 a 137); rozsudok z 21. februára 1995, SPO a i./Komisia (T‑29/92, EU:T:1995:34, bod 385), ako aj rozsudok zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia (T‑338/94, EU:T:1998:99, body 270 a 282), potvrdený odvolacím rozsudkom zo dňa 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia (C‑298/98 P, ďalej len „rozsudok Finnboard“, EU:C:2000:634).

15 Pozri rozsudok Finnboard (bod 66) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. marca 2001, FEG/Komisia [C‑7/01 P(R), EU:C:2001:183, bod 11].

16 Návrh Komisie týkajúci sa nariadenia Rady o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia (EHS) č. 1017/68, (EHS) č. 2988/74, (EHS) č. 4056/86 a (EHS) č. 3975/87, [KOM(2000) 582 v konečnom znení] (Ú. v. ES C 365 E, 2000, s. 284).

23 Pozri rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P, EU:C:2013:770, body 47 a 48, ako aj citovaná judikatúra).

24 Pozri body 29 až 32 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd zamietol prvý žalobný dôvod, pričom konštatoval, že Komisia sa správne domnievala, že Conserve Italia je „podnikom“ v zmysle článku 23 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1/2003, keďže je nesporné , že vykonáva hospodársku činnosť spočívajúcu v ponúkaní výrobkov, najmä na trhu s konzervovanou zeleninou.

25 Pozri bod 28 odvolania, v ktorom sa uvádza, že „na základe správneho predpokladu, že Conserve Italia má byť kvalifikovaná ako podnik z dôvodu výkonu hospodárskej činnosti na trhu, Všeobecný súd dospel k záveru, že všetky tvrdenia predložené odvolateľkami, ktorých cieľom je preukázať jej osobitné vlastnosti, by mali byť a priori zamietnuté, pretože sú jednoducho neúčinné“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

26 Pozri rozsudok z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia (C‑165/19 P, EU:C:2021:239, body 98 a 99, ako aj citovaná judikatúra). Účastník konania nemôže predložiť prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý nepredložil v konaní pred Všeobecným súdom, pretože by tým získal možnosť predložiť na Súdnom dvore, ktorý má v odvolacom konaní obmedzenú právomoc, spor so širším rozsahom, ako je ten, ktorý prejednával a rozhodoval Všeobecný súd. Nové dôvody, ktoré neboli predložené Všeobecnému súdu, musia byť teda v rámci odvolania vyhlásené za neprípustné.

29 Pozri bod 58 repliky pred Všeobecným súdom, podľa ktorého „vzhľadom na dichotómiu medzi pojmami ‚podnik‘ a ‚združenie podnikov‘, ktorú uviedla Conserve Italia, Komisia uprednostnila prvú z týchto dvoch kvalifikácií a druhú neoprávnene opomenula“.

30 V bode 16 repliky pred Všeobecným súdom totiž odvolateľky tvrdili, že „vzhľadom na to, že Conserve Italia bola (zjavne nesporne) kvalifikovaná ako ‚združenie podnikov‘, Komisia mala určiť, ktorý z prípadov opísaných v článku 23 ods. 2 druhom pododseku, alebo v prípade uvedenom v článku 23 ods. 2 treťom pododseku nariadenia č. 1/2003 najlepšie zodpovedá mechanizmom fungovania štruktúrovaného poľnohospodárskeho družstva, akým je Conserve Italia “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

31 Podľa odvolateliek tieto osobitosti, ktoré odlišujú Conserve Italia od kapitálových spoločností alebo družstiev s jedným výrobkom, mali viesť Všeobecný súd k určeniu výšky pokuty v súlade s ustanoveniami článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003.

32 Pozri analogicky rozsudok z 25. novembra 2020, Komisia/GEA Group (C‑823/18 P, EU:C:2020:955, bod 65 a citovaná judikatúra). Pokiaľ ide o družstvá, toto zohľadnenie by vyplývalo jednak z judikatúry Súdneho dvora (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2011, Paint Graphos a i., C‑78/08 až C‑80/08, EU:C:2011:550, bod 55), ako aj z právnych predpisov Únie [pozri nariadenie Rady (ES) č. 1435/2003 z 22. júla 2003 o stanovách Európskeho družstva (SCE) (Ú. v. ES L 207, s. 1), ako aj z oznámenia Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov o podpore družstiev v Európe, KOM(2004) 18 v konečnom znení].

39 Pozri žalobu podanú na Všeobecný súd (body 99 až 167 s názvom „Conserve Italia je združenie podnikov“).

40 Pozri žalobu predloženú Všeobecnému súdu (body 84, 99 a 100).

41 Pozri žalobu predloženú Všeobecnému súdu (bod 99).

42 Pozri žalobu podanú na Všeobecný súd (body 112 až 121).

43 Pozri žalobu podanú na Všeobecný súd (body 122 až 126).

44 Pozri žalobu podanú na Všeobecný súd (body 127 až 132 a 133 až 135).

51 Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opiera o skutočnosť, že odvolateľky zdôraznili jednak neexistenciu integrácie medzi poľnohospodárskymi podnikmi a spoločnosťou Conserve Italia a jednak vedúcu a ústrednú úlohu poľnohospodárskych podnikov vo vnútornej štruktúre spoločnosti Conserve Italia.

52 Všeobecný súd totiž konštatoval, že viaceré skutočnosti sú v rozpore s tvrdením odvolateliek, podľa ktorého Conserve Italia nemá autonómiu a je len nástrojom poľnohospodárskych podnikov. Na jednej strane Všeobecný súd poznamenáva, že je nesporné, že Conserve Italia spracúva čerstvé ovocie a zeleninu, ktoré jej dodávajú poľnohospodárske podniky, ktoré majú približne 14 000 členov z 34 družstiev, v závode, ktorý jej patrí a ktorý spravuje, a že predáva spracované výrobky svojim zákazníkom (bod 43 napadnutého rozsudku). Na druhej strane z predpisu o pestovaní zeleniny, ktorý prijala Conserve Italia 26. októbra 2018 a ktorý upravuje vzťah medzi spoločnosťou Conserve Italia a jej členmi, vyplýva, že obchodnú stratégiu dotknutého podniku na trhu s konzervovanou zeleninou stanovuje Conserve Italia, a nie poľnohospodárske podniky. Článok 1 tohto predpisu o pestovaní zeleniny totiž stanovuje, že predstavenstvo spoločnosti Conserve Italia stanovuje programy uvádzania na trh, množstvá a druhy potrebných surovín. Článok 6 uvedeného predpisu ukladá členom spoločnosti Conserve Italia povinnosť používať výlučne sadbu, ktorú im združenie dodáva (bod 44 napadnutého rozsudku).

53 Okrem toho, ako správne pripomína Všeobecný súd v bode 15 napadnutého rozsudku, súdy Únie nemôžu nahradiť odôvodnenie autora predmetného aktu svojím vlastným odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Orange Polska/Komisia, C‑123/16 P, EU:C:2018:590, bod 105).

60 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2016, SKW Stahl‑Metallurgie a SKW Stahl‑Metallurgie Holding/Komisia (C‑154/14 P, EU:C:2016:445, bod 39, ako aj citovaná judikatúra).

61 Konkrétne obrat z predaja spracovaných výrobkov získaných všetkými 14 000 poľnohospodárskymi podnikmi produkujúcimi paradajky, hrušky, broskyne, kukuricu, hrášok, fazuľu, cícer, marhule, jablká, zelenú fazuľu, kivi a šošovicu.

62 Konkrétne obrat z predaja spracovaných výrobkov pochádzajúcich od 350 poľnohospodárskych podnikov, ktoré produkujú len fazuľu, hrášok a kukuricu, na trhu.

67 Pozri poznámku pod čiarou 55 vyššie.

68 Čo sa zdá, že uznávajú samotné odvolateľky v bode 48 žaloby, podľa ktorého: „žiadosť o zohľadnenie obratu spoločnosti Conserve Italia namiesto obratu poľnohospodárskych podnikov ( ako to vyžaduje znenie článku 23 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1/2003 ) vyplýva z potreby zohľadniť osobitosti družstevného sektora...“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

69 Zdôrazňujem totiž, že v bode 179 svojej žaloby podanej na Všeobecný súd sa odvolateľky skutočne odvolávali na hospodársky rok 2020/2021, t. j. rok pred prijatím sporného rozhodnutia, zatiaľ čo v rámci svojho odvolania navrhovali ako referenčný rok ten, ktorý zodpovedá poslednému roku účasti na porušení, t. j. hospodársky rok 2012/2013.

70 Pozri odôvodnenie 639 sporného rozhodnutia.

71 Pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie.

72 Najmä rozsudok Coop de France bétail et viande (body 97 a 98).