C-788/24
ECLI:EU:C:2026:12
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0788
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 15. januára 2026( 1 )
Vec C ‑ 788/24
Anne Frank Fonds
proti
Anne Frank Stichting,
Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen,
Vereniging voor Onderzoek en Ontsluiting van Historische Teksten
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské práva a príbuzné práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Pojem ‚verejný prenos‘ – Uverejnenie na internetovej stránke – Prístup prostredníctvom virtuálnej súkromnej siete (VPN) k obsahu chránenému v jednom členskom štáte – Kritériá – Internetová stránka určená verejnosti určitej krajiny – Reštriktívne opatrenia – Teritorializácia internetu prostredníctvom geografického blokovania prístupu – Prípadné obchádzanie týchto opatrení používaním VPN “
Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), sa v podstate týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica o autorskom práve“)( 2 ).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Anne Frank Fonds (ďalej len „žalobca vo veci samej“)( 3 ) na jednej strane a Anne Frank Stichting (Nadácia Anny Frankovej), Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen (Kráľovská holandská akadémia vied) a Vereniging voor Onderzoek en Ontsluiting van Historische Teksten (Združenie pre výskum a exhumáciu historických textov, ďalej len „Združenie“) (ďalej len spoločne „žalovaní vo veci samej“)( 4 ) na strane druhej, vo veci údajného porušenia autorských práv v Holandsku, ktorých nositeľom je žalobca vo veci samej, vyplývajúceho z uverejnenia novej vedeckej verzie denníka Anny Frankovej na internetovej stránke Združenia.
3. Konkrétnejšie vnútroštátny súd sa v podstate pýta na rozsah pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve a najmä na to, či uverejnenie obsahu na internetovej stránke predstavuje takýto „verejný prenos“ v členskom štáte, v ktorom je tento obsah chránený autorským právom a v ktorom je táto internetová stránka geograficky blokovaná (najmodernejšou technikou), takže sa k nemu možno dostať iba obídením tohto blokujúceho opatrenia prostredníctvom služby virtuálnej súkromnej siete (VPN) alebo porovnateľnej služby. Táto otázka si vyžaduje vyváženie dvoch záujmov chránených Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a to na jednej strane autorského práva žalobcu vo veci samej zakotveného v jej článku 17 ods. 2 a na druhej strane slobody prejavu a práva na informácie žalovaných vo veci samej, ktoré zaručuje článok 11 Charty.
Právny rámec
Právo Únie
4. Článok 3 smernice o autorskom práve, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, stanovuje vo svojom odseku 1:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
5. Článok 6 tejto smernice s názvom „Povinnosti týkajúce sa technologických opatrení“ stanovuje vo svojom odseku 1:
„Členské štáty poskytnú primeranú právnu ochranu proti porušovaniu akýchkoľvek účinných technologických opatrení, ktoré dotknutá osoba vykonáva s vedomím alebo opodstatneným dôvodom znalosti, že sleduje daný cieľ.“
Holandské právo
6. Článok 1 Auteurswet (autorský zákon) z 23. septembra 1912( 5 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:
„Autorské právo je s výhradou obmedzení stanovených zákonom výlučné právo autora literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela alebo jeho právneho nástupcu na uverejnenie a rozmnožovanie tohto diela.“
7. Článok 12 tohto zákona vymenúva úkony, ktoré sa (tiež) považujú za uverejnenie literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela.
Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
8. Žalobca vo veci samej je nositeľom autorských práv k niektorým verziám denníka Anny Frankovej (ďalej len „chránené dokumenty“), ktoré sú v Holandsku stále chránené autorským právom až do roku 2037, zatiaľ čo platnosť tohto autorského práva uplynula v priebehu roka 2016 vo viacerých iných krajinách, vrátane Belgicka (ďalej len „krajiny s verejnou doménou“)( 6 ).
9. Žalovaní vo veci samej uverejnili na internetovej stránke www.annefrankmanuscripten.org v holandskom jazyku vedecké vydanie všetkých rukopisov denníka Anny Frankovej, okrem iného vrátane verzií, ktoré sú stále chránené autorským právom v Holandsku, a súčasne zaviedli tieto dve opatrenia: na jednej strane systém geografického blokovania („geoblocking“), prostredníctvom ktorého je táto internetová stránka prístupná iba v krajinách s verejnou doménou( 7 ) a na druhej strane, pokiaľ je táto stránka navštívená z krajiny s verejnou doménou, žiadosť o podpísanie vyhlásenia používateľom internetu, že na túto stránku má prístup z jednej z týchto krajín( 8 ).
10. Žalobca vo veci samej podal na vnútroštátny súd žalobu, ako aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, pričom tvrdil, že žalovaní vo veci samej porušili jeho autorské právo, keďže v Holandsku sú chránené dokumenty prístupné na internete prostredníctvom VPN. Žalovaní vo veci samej tvrdia, že prijali účinné reštriktívne opatrenia, ktorých cieľom je predísť akémukoľvek porušeniu autorského práva.
11. Keďže sudcovia rozhodujúci o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní zamietli návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, že všetci žalovaní vo veci samej vynaložili primerané úsilie na to, aby zabránili alebo odrádzali od prístupu na internetovú stránku z Holandska( 9 ), žalobca vo veci samej podal kasačný opravný prostriedok na, vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
12. Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve vykladať v tom zmysle, že zverejnenie diela na internete možno kvalifikovať ako verejný prenos v určitej krajine len vtedy, ak je toto zverejnenie určené verejnosti v tejto krajine? Ak áno, aké faktory by sa mali zohľadniť pri príslušnom posúdení?
2. Možno predpokladať, že ide o verejný prenos v určitej krajine, ak je prostredníctvom najmodernejšieho systému geografického blokovania prístupu zabezpečené, že verejnosť v tejto krajine sa k webovému sídlu, na ktorom je dielo uverejnené, môže dostať iba tak, že obíde opatrenie blokujúce prístup pomocou VPN alebo porovnateľnej služby? Je relevantné, do akej miery je verejnosť v krajine, kde je prístup zablokovaný, ochotná a schopná získať prístup k predmetnému webovému sídlu prostredníctvom takejto služby? Je z hľadiska odpovede na túto otázku rozdiel, či boli okrem opatrenia na geografické blokovanie prístupu prijaté aj iné opatrenia, ktoré majú verejnosti v blokovanej krajine sťažiť prístup na webové sídlo alebo mu zabrániť?
3. Ak možnosť obísť opatrenie na blokovanie prístupu vedie k tomu, že dielo uverejnené na internete sa v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve sprístupní verejnosti v krajine, kde je prístup zablokovaný, tento verejný prenos potom uskutoční osoba, ktorá dielo zverejnila na internete, hoci je na prístup k nemu potrebný zásah poskytovateľa VNP alebo podobnej služby?“
13. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru žalobca vo veci samej, žalovaní vo veci samej, portugalská vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania tiež predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 2025.
Analýza
O prvej otázke
14. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve vykladať v tom zmysle, že uverejnenie diela na internete možno v danej krajine považovať za „verejný prenos“ len vtedy, ak je v tejto krajine určené verejnosti a prípadne, aké skutočnosti sa majú zohľadniť v rámci tohto posúdenia. Táto otázka v podstate spočíva v určení, či „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia musí byť skutočne určený tejto verejnosti alebo či stačí samotná skutočnosť, že táto verejnosť môže mať prístup na internetovú stránku, na ktorej je dielo uverejnené, a to aj prostredníctvom obchádzania.
15. Na úvod pripomínam, že podľa článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí( 10 ).
16. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „verejný prenos“ podľa tohto ustanovenia sa má, ako to zdôrazňuje odôvodnenie 23 tejto smernice, chápať v širokom zmysle tak, že zahŕňa každý prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a teda zahŕňa všetky transmisie alebo retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Z odôvodnení 4, 9 a 10 uvedenej smernice totiž vyplýva, že jej hlavným cieľom je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom( 11 ).
17. Tiež podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a verejný prenos tohto diela, a vyžaduje si individuálne posúdenie( 12 ).
18. Súdny dvor okrem toho rozhodol, že tento pojem vyžaduje individuálne posúdenie predpokladajúce zohľadnenie viacerých dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé( 13 ). Tieto kritériá sa majú uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu( 14 ).
19. Súdny dvor spomedzi týchto kritérií na jednej strane zdôraznil nezastupiteľnú úlohu prevádzkovateľa platformy a vedomú povahu jeho konania. Prevádzkovateľ totiž uskutočňuje „prenos“, ak s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto konania títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k vysielanému dielu( 15 ). Musí teda existovať priama súvislosť medzi konaním poskytovateľa a sprístupnením chránených diel verejnosti( 16 ). Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že zisková povaha verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice nie je irelevantná, hoci táto povaha nie je nevyhnutnou podmienkou, ktorá by rozhodovala o samotnej existencii takéhoto prenosu( 17 ).
20. Na druhej strane Súdny dvor spresnil, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb( 18 ). Pojem „verejný“ teda predpokladá určitú minimálnu prahovú hodnotu, čo z tohto pojmu vylučuje veľmi malý, či dokonca zanedbateľný počet dotknutých osôb. Na určenie tohto počtu je potrebné zohľadniť najmä počet osôb, ktoré môžu mať paralelne prístup k tomu istému dielu, ale aj počet osôb, ktoré môžu mať postupne prístup k takémuto dielu( 19 ), a nie je rozhodujúce, či túto možnosť využijú( 20 ).
21. Súdny dvor tiež pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry na to, aby bolo možné prenos chráneného diela kvalifikovať ako „verejný prenos“, sa tento prenos musí uskutočniť špecifickou technológiou, odlišnou od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo v prípade, že taká technológia neexistuje, musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, t. j. verejnosti, ktorú nositeľ práva pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos diela ešte nezohľadnil( 21 ).
22. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na jednej strane sa domnievam, že online uverejnenie vedeckého vydania všetkých rukopisov denníka Anny Frankovej Združením predstavuje „akt prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve. Bez tohto zásahu by totiž dielo v zásade nebolo prístupné verejnosti.
23. Na druhej strane vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora pripomenutú v bode 20 vyššie sa mi zdá, že tento prenos smeroval k „verejnosti“, keďže neurčenému počtu osôb poskytol možnosť prístupu k chráneným dokumentom, ku ktorým predtým nemali prístup, pričom nie je rozhodujúce, či tieto osoby skutočne využili túto možnosť, alebo či bol tento akt adresovaný určitej verejnosti.
24. Navrhujem preto odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby uverejnenie diela na internete bolo určené verejnosti dotknutej krajiny na účely toho, aby ho bolo možné kvalifikovať ako „verejný prenos“ v tejto krajine.
O druhej otázke
25. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či uverejnenie obsahu na internetovej stránke predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve v krajine, v ktorej je tento obsah chránený autorským právom a v ktorej je táto internetová stránka geograficky blokovaná (najmodernejší systémom), takže k nej možno mať prístup len obchádzaním tohto blokujúceho opatrenia pomocou služby VPN alebo porovnateľnej služby. Pýta sa tiež, či je v tejto súvislosti relevantné na jednej strane určiť, v akom rozsahu je verejnosť v blokovanej krajine ochotná a môže získať prístup na dotknutú internetovú stránku prostredníctvom takejto služby, a na druhej strane, či je vhodné zaviesť dodatočné opatrenia na zabránenie alebo odrádzanie od tohto prístupu.
26. Na úvod pripomínam, že ako vyplýva z odôvodnení 3 a 31 smernice o autorskom práve, cieľom harmonizácie prostredníctvom tejto smernice je zabezpečiť, a to najmä v elektronickom prostredí, primeranú rovnováhu na jednej strane medzi záujmami nositeľov autorských práv a s nimi súvisiacich práv na ochranu ich duševného vlastníctva, zaručenú článkom 17 ods. 2 Charty a na druhej strane ochranou záujmov a základných práv používateľov predmetov ochrany, najmä ich slobody prejavu a práva na informácie, zaručených článkom 11 Charty( 22 ).
27. Dodržanie tejto rovnováhy sa zdá byť o to zložitejšie, že chránené dielo je uverejnené na internete. Na účely výkladu a uplatnenia smernice o autorskom práve a najmä jej článku 3 ods. 1 sa totiž táto primeraná rovnováha musí hľadať aj s prihliadnutím na osobitne dôležitý vplyv internetu na slobodu prejavu a právo na informácie, chránené článkom 11 Charty( 23 ). Okrem toho, hoci z dôvodu územnej povahy autorských práv nositeľ týchto práv k dielu nemôže na základe práv, ktoré má v jednom členskom štáte, povoliť alebo zakázať verejný prenos v inom členskom štáte, v ktorom tieto práva zanikli, nič to nemení na skutočnosti, že uverejnenie na internetovej stránke je svojou povahou prístupné všetkým používateľom internetu a neobmedzuje sa len na územné hranice autorských práv.
28. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, na účely toho, aby nedošlo k porušeniu autorských práv žalobcu vo veci samej, žalovaní vo veci samej, ktorí v súlade so zákonom uverejnili chránené dokumenty na internetovej stránke v krajine, kde sa tieto dokumenty stali súčasťou verejnej domény, zaviedli opatrenie geografického blokovania pre krajiny, ktoré nie sú krajinami s verejnou doménou. Žalobca vo veci samej, ktorý je nositeľom práv k týmto dokumentom v dotknutých krajinách, im však vytýka neúčinnosť tohto opatrenia, ktoré môžu používatelia obísť prostredníctvom služby VPN.
29. V tejto súvislosti pripomínam, že opatrenia geografického blokovania prístupu patria medzi nástroje správy digitálnych práv („digital rights management“), ktoré majú chrániť autorské práva, ktoré sú samotné zaručené právom Únie( 24 ). Súdny dvor sa najmä domnieval, že uplatnením technických opatrení proti framingu chráneného diela sprístupneného na internete nositeľ autorských práv obmedzuje okruh osôb, ktorým je toto dielo sprístupnené, na užívateľov internetovej stránky, na ktorej došlo k prvotnému sprístupneniu( 25 ).
30. Preto, ako zdôraznil generálny advokát Szpunar vo svojich návrhoch vo veci Grand Production, ak nositeľ autorských práv (alebo držiteľ jeho licencie) uplatnil geografické blokovanie, sprístupnenie je určené výlučne okruhu osôb, ktoré majú prístup k chránenému obsahu z územia vymedzeného týmto nositeľom (t. j. územia, na ktorom nie je prístup blokovaný). V tejto situácii teda uvedený nositeľ práva nevykonáva verejný prenos na iných územiach( 26 ).
31. Je síce všeobecne uznané, že tak vo virtuálnom, ako aj v reálnom svete nemá žiadne bezpečnostné opatrenie charakter absolútnej neprekonateľnosti( 27 ). Táto ochrana môže byť obídená alebo prelomená, takže cieľom môže byť iba posilnenie úrovne spoľahlivosti. Toto konštatovanie sa uplatňuje aj na ustanovenia o geografickom blokovaní( 28 ).
32. Skutočnosť, že užívatelia dokážu obísť opatrenie geografického blokovania zavedeného na obmedzenie prístupu k chránenému dielu, však nemôže sama osebe viesť k názoru, že subjekt, ktorý toto blokovanie zaviedol, uskutočňuje verejný prenos tohto diela na území, na ktorom má byť prístupu zabránené. Prijatie takéhoto výkladu by bránilo akejkoľvek územnej správe autorských práv na internete a priznalo by každému verejnému prenosu vykonanému na internete nevyhnutne globálny charakter( 29 ). Ako zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, nositeľ výlučného práva k dielu nemá právo udeliť súhlas alebo zakázať, na základe práva, ktoré mu je priznané v jednom členskom štáte, verejný prenos v inom členskom štáte, v ktorom toto právo prestalo vyvolávať účinky.
33. Domnievam sa preto, že keď osoba zodpovedná za uverejnenie sprístupní na internetovej stránke dielo chránené autorským právom v niektorých krajinách a prijme účinné technické opatrenia určené na predchádzanie konaniu, ktoré nositeľ autorských práv nepovolil, ako je opatrenie geografického blokovania prístupu na túto internetovú stránku v krajinách, v ktorých je dielo ešte chránené autorským právom, nemožno túto zodpovednú osobu považovať za osobu uskutočňujúcu verejný prenos tohto chráneného diela v týchto posledných uvedených krajinách. Inak by to bolo v prípade, ak by sa technické opatrenia prijaté touto osobou ukázali byť úmyselne neúčinné, takže by ich bolo možné ľahko obísť( 30 ). Okrem toho prináleží členským štátom, aby v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice o autorskom práve prijali pozitívne opatrenia na zabezpečenie ochrany autorského práva, akými sú účinné sankcie voči tým, ktorí porušujú ochranu priznanú tomuto právu.
34. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, žalovaní vo veci samej zaviedli opatrenie geografického blokovania dotknutej internetovej stránky, kvalifikované ako „najmodernejšia technika“, a systém upozornenia, ktorý v prípade, že je stránka konzultovaná z krajiny s verejnou doménou, vyžaduje od používateľa podpísať vyhlásenie, že túto internetovú stránku otvára v krajine s verejnou doménou( 31 ).
35. Hoci v tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti posúdil účinnosť technických opatrení zavedených žalovanými vo veci samej, Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť mu na tento účel užitočné usmernenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť prejednávaný spor( 32 ).
36. V prvom rade predovšetkým uvádzam, že opatrenie geografického blokovania , ako to, ktoré bolo prijaté v prejednávanej veci, je v zásade jediným prostriedkom, ktorý je v súčasnosti spôsobilý obmedziť prístup na internetovú stránku na teritoriálnom základe a ktorý z dôvodu, že ide o „najmodernejšiu techniku“, predstavuje primerané opatrenia na zabezpečenie, v rozsahu možností, ochrany autorského práva žalobcu vo veci samej( 33 ). Treba zároveň pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 31 vyššie, že žiadna technológia nie je neprekonateľná, čo vedie k nevyhnutnosti – a zodpovedajúcej povinnosti majiteľa internetovej stránky – pravidelne hodnotiť nové riziká obídenia opatrení a prípadne prijať dodatočné opatrenia na predchádzanie týmto obídeniam( 34 ).
37. Následne vôľa používateľov obchádzať geografické blokovanie s cieľom získať prístup na predmetnú internetovú stránku, uvádzaná vnútroštátnym súdom v rámci druhej prejudiciálnej otázky, nepredstavuje podľa môjho názoru rozhodujúce kritérium na posúdenie účinnosti opatrení prijatých žalovanými vo veci samej, a to z dôvodu jej subjektívnej povahy. Naproti tomu len použitie nezákonných prostriedkov používateľmi alebo ich protiprávne správanie s cieľom obísť blokovanie predstavuje relevantnú skutočnosť, ktorú treba zohľadniť, keďže žalovaní vo veci samej nemôžu niesť zodpovednosť, nad rámec zavedenia účinných reštriktívnych opatrení, za protiprávne správanie tretích osôb.
38. Napokon zavedenie dodatočných opatrení určených na zabránenie alebo odrádzanie verejnosti od prístupu na dotknutú internetovú stránku v krajine, ktorá je blokovaná, ako sú opatrenia prijaté v prejednávanej veci( 35 ), predstavuje vedľajší, avšak relevantný prvok na posúdenie odradzujúceho účinku všetkých opatrení na verejnosť v tejto krajine( 36 ).
39. V druhom rade tvrdenia uvádzané žalobcom vo veci samej sa mi nezdajú presvedčivé. Predovšetkým skutočnosť, že stránka je uverejnená v holandskom jazyku , sama osebe nepredstavuje indíciu o vôli žalovaných vo veci samej obrátiť sa na verejnosť v Holandsku, keďže ide na jednej strane o pôvodný jazyk denníka Anny Frankovej (a nie o preklad) a na druhej strane o jeden z úradných jazykov Belgického kráľovstva, teda krajiny, v ktorej majú sídlo žalovaní vo veci samej.
40. Rozhodujúcim kritériom nie je ani výber generického názvu domény („.org“) pre adresu URL internetovej stránky, namiesto názvu národnej domény („.be“). Na jednej strane je totiž názov domény „.org“ často používaný takými organizáciami, ako sú žalovaní vo veci samej, a na druhej strane uverejnenie sa neobmedzuje na belgickú verejnosť, ale je určené všetkým krajinám s verejnou doménou( 37 ).
41. Napokon zastávam názor, že alternatívne opatrenia , ktoré uvádza žalobca vo veci samej vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, nemožno uložiť za okolností prejednávanej veci. S výnimkou radikálneho riešenia spočívajúceho v upustení od uverejnenia diela (alebo vo vykonaní len čiastočného šírenia chránených dokumentov), ktoré zjavne nemožno považovať za primerané opatrenie, žalobca vo veci samej navrhol najmä prístup analogický prístupu v rámci terminálov v knižniciach, alebo prípadné obmedzenie prístupu na predplatiteľov, a to prostredníctvom zabezpečeného pripojenia prostredníctvom užívateľského mena a hesla. Tieto opatrenia by mohli predstavovať dodatočné a veľmi účinné prostriedky na obmedzenie prístupu k chráneným dokumentom. Ich prijatie by však vyžadovalo zavedenie „uzatvoreného“ modelu uverejnenia, úplne odlišného od toho otvorenejšieho, ktorý si zákonne zvolili žalovaní vo veci samej, ktorý by výrazne obmedzil ich právo na informácie v krajinách s verejnou doménou( 38 ). V dôsledku toho hoci riešenie navrhované v rámci týchto návrhov zabezpečuje menej obmedzujúcu ochranu autorského práva, zdá sa mi byť jediným možným a primeraným riešením vzhľadom na osobitne reštriktívny charakter opatrení navrhovaných žalobcom vo veci samej.
42. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve sa má vykladať v tom zmysle, že uverejnenie obsahu na internetovej stránke nepredstavuje „verejný prenos“ v krajine, v ktorej je tento obsah chránený autorským právom a v ktorej je táto internetová stránka predmetom účinného geografického blokovania, prípadne doplneného inými netechnickými opatreniami určenými na obmedzenie alebo odradenie od prístupu na stránku a majúcimi odradzujúci účinok v blokovanej krajine, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a najmä na schopnosť používateľov v blokovanej krajine obísť takéto opatrenia prostredníctvom služby VPN alebo porovnateľnej služby a na to, že poskytovatelia v krajine s verejnou doménou nemôžu podliehať neprimeraným požiadavkám.
O tretej otázke
43. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, že možnosť obísť opatrenie geografického blokovania vedie k verejnému prenosu diela uverejneného na internete v blokovanej krajine v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve, tento prenos je uskutočnený osobou, ktorá dielo uverejnila na internete, aj keď prístup k dielu nie je možný bez zásahu poskytovateľa predmetnej služby VPN alebo podobnej služby.
44. Na úvod sa domnievam, že vzhľadom na odpoveď navrhovanú na druhú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na túto tretiu otázku, ktorá vychádza z predpokladu, že uverejnenie chránených dokumentov v prejednávanej veci predstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve v blokovanej krajine vzhľadom na možnosť obísť opatrenie geografického blokovania prostredníctvom služieb VPN alebo podobných služieb. V nasledujúcich bodoch uvediem niekoľko spresnení týkajúcich sa otázky, či verejný prenos v prejednávanej veci, ktorý nemožno pripísať autorovi uverejnenia na internete na blokovanom území, však možno považovať za konanie poskytovateľa služieb VPN alebo podobných služieb.
45. Žalobca vo veci samej poukazuje na riziko, že používatelia by mohli obísť opatrenie geografického blokovania prístupom na internetovú stránku prostredníctvom služieb VPN.
46. V tejto súvislosti uvádzam, že ak poskytovatelia služieb VPN konajú v prejednávanej veci v postavení sprostredkovateľov, ich zásah sa netýka uverejnenia diel chránených autorským právom, ale obmedzuje sa na prístup na internet( 39 ). Ako totiž zdôrazňuje Komisia vo svojich pripomienkach, služby VPN sú zákonne dostupné technické služby, ktoré však používatelia môžu využívať na nezákonné účely. Samotná skutočnosť, že tieto služby alebo podobné služby môžu byť použité na tieto účely nestačí na preukázanie toho, že samotní poskytovatelia týchto služieb sprístupňujú chránené dielo verejnosti( 40 ). Inak by to bolo v prípade, ak by títo poskytovatelia aktívne podporovali nezákonné využívanie svojich služieb. V takom prípade by sa totiž dalo usudzovať, že títo poskytovatelia zohrávajú kľúčovú úlohu v sprístupňovaní predmetných diel( 41 ), čo bude musieť prípadne posúdiť vnútroštátny súd vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.
47. Preto v prípade, že možnosť obísť opatrenie geografického blokovania vedie k verejnému prenosu diela uverejneného na internete v krajine so zablokovaným prístupom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve – čo by som chcel vylúčiť vzhľadom na úvahy uvedené v rámci druhej prejudiciálnej otázky –, poskytovateľ služieb VPN alebo podobných služieb by nemohol byť považovaný za autora tohto verejného prenosu.
48. Navrhujem preto odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 1 smernice o autorskom práve sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa vzhľadom na možnosť obísť opatrenia geografického blokovania, uverejnenie obsahu tejto internetovej stránky považuje za verejný prenos diela v dotknutej krajine, toto ustanovenie bráni tomu, aby bol poskytovateľ služieb VPN alebo porovnateľných služieb zodpovedný za konanie používateľa v krajine, v ktorej je prístup k dielu zablokovaný, ak tieto služby používa na obchádzanie opatrení geografického blokovania, okrem prípadu, ak poskytovateľ aktívne podporuje takéto nezákonné používanie smerujúce k získaniu prístupu k dielu chránenému v tejto krajine.
Návrh
49. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
1. nevyžaduje, aby uverejnenie diela na internetovej stránke bolo určené verejnosti dotknutej krajiny na účely toho, aby ho bolo možné kvalifikovať ako „verejný prenos“ v tejto krajine;
2. uverejnenie obsahu na internetovej stránke nepredstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia v krajine, v ktorej je tento obsah chránený autorským právom a v ktorej je táto internetová stránka predmetom účinného geografického blokovania, prípadne doplneného inými netechnickými opatreniami určenými na obmedzenie alebo odradenie od prístupu na stránku a majúcimi odradzujúci účinok v blokovanej krajine, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a najmä na schopnosť používateľov v blokovanej krajine obísť takéto opatrenia prostredníctvom služby virtuálnej súkromnej siete (VPN) alebo porovnateľnej služby a na to, že poskytovatelia v krajine s verejnou doménou nemôžu podliehať neprimeraným požiadavkám;
3. v prípade, ak sa vzhľadom na možnosť obísť opatrenia geografického blokovania, uverejnenie obsahu tejto internetovej stránky považuje za verejný prenos diela v dotknutej krajine, toto ustanovenie bráni tomu, aby bol poskytovateľ služieb VPN alebo porovnateľných služieb zodpovedný za konanie používateľa v krajine, v ktorej je prístup k dielu zablokovaný, ak tieto služby používa na obchádzanie opatrení geografického blokovania, okrem prípadu, ak poskytovateľ aktívne podporuje takéto nezákonné používanie smerujúce k získaniu prístupu k dielu chránenému v tejto krajine.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.
3 Ide o fond so sídlom v Bazileji (Švajčiarsko), ktorého účelom je napĺňať spoločenské a kultúrne poslanie v duchu Anny Frankovej.
4 V prípade prvých dvoch žalovaných je sídlom Amsterdam (Holandsko), v prípade tretieho žalovaného je sídlom Brusel (Belgicko).
5 Stb. 1912, č. 308.
6 Ide najmä o nasledujúce krajiny: Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Dánsko, Nemecko, Estónsko, Írsko, Grécko, Taliansko, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Fínsko a Švédsko. Pokiaľ ide o podrobnejšie informácie o vývoji autorských práv uplatniteľných na rôzne verzie denníka Anny Frankovej v Belgicku a Holandsku, pozri VAN GOMPEL, S.: Geo‑Blocking Measures and the Online Publication of Anne Frank’s Diaries. In: GRUR international , 2025, vol. 74, č. 8, s. 705 a 706.
7 Pokiaľ je internetová stránka navštívená v krajine, v ktorej dielo ostáva chránené autorským právom, ako je to v Holandsku, zobrazí sa táto správa: „Prístup zamietnutý… S ľútosťou Vám oznamujeme, že… Táto internetová stránka nie je prístupná z Vašej krajiny“.
8 V takom prípade sa zobrazí nasledujúca správa: „Kontrola prístupu… Vedecké online vydanie rukopisov Anny Frankovej nebolo sprístupnené vo všetkých krajinách z dôvodu autorského práva. Toto vydanie je prístupné len v tých krajinách, v ktorých sa stalo súčasťou verejnej domény, v ktorých sa tieto obmedzenia neuplatňujú: [zoznam dotknutých krajín]. Kliknutím na ‚áno‘ vyhlasujete, že túto stránku otvárate v jednej z vyššie uvedených krajín, v ktorých sa dielo stalo súčasťou verejnej domény. Ak je takéto vyhlásenie nepravdivé, obchádzate ochranné opatrenia s rizikom porušenia autorských práv, za ktoré budete niesť zodpovednosť“. Pod touto správou sú používateľovi stránky ponúknuté dve možnosti: zelené tlačidlo s poznámkou „Áno, túto stránku otváram v jednej z vyššie uvedených krajín, v ktorých sa dielo stalo súčasťou verejnej domény“ a iné červené tlačidlo uvádzajúce: „Nie, internetovú stránku otváram z inej krajiny“.
9 Podľa týchto sudcov nešlo o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o autorskom práve. Domnievali sa tiež, že súdny príkaz by zbavil všetkých používateľov internetu nachádzajúcich sa v krajinách, v ktorých dielo patrí do verejnej domény, akéhokoľvek zákonného prístupu na internetovú stránku, čo je považované za neprimeraný dôsledok. Odvolací sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení vychádzal najmä z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Grand Production (C‑423/21, EU:C:2022:818) (ďalej len „návrhy vo veci Grand Production“), podľa ktorých sa v podstate článok 3 ods. 1 mal vykladať v tom zmysle, že výlučné právo na verejný prenos diel stanovené týmto ustanovením neporušuje prevádzkovateľ streamovacej platformy, ktorý uskutočňuje retransmisiu televízneho vysielania cez internet, ak užívatelia obchádzajú geografické blokovanie prístupu prostredníctvom služby VPN takým spôsobom, že chránené diela sú na území Európskej únie prístupné, bez toho, aby prevádzkovateľ tejto platformy mal súhlas nositeľa autorských práv.
10 Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, podľa tohto ustanovenia autori disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje zasiahnuť voči prípadným používateľom ich diela a verejnému prenosu, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel prenos zakázať (pozri rozsudok z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23, EU:C:2024:526, bod 17 a citovanú judikatúru) (ďalej len „rozsudok GEMA“).
11 Pozri najmä rozsudky z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 63, ako aj citovanú judikatúru) (ďalej len „rozsudok YouTube a Cyando“), a GEMA (bod 19, ako aj citovanú judikatúru).
12 Pozri rozsudok GEMA (bod 21 a citovanú judikatúru).
13 Pozri rozsudok z 13. júla 2023, Ocilion IPTV Technologies (C‑426/21, EU:C:2023:564, bod 58 a citovanú judikatúru).
14 Pozri rozsudok GEMA (bod 22 a citovanú judikatúru).
15 Pozri najmä rozsudky YouTube a Cyando (bod 68 ako aj citovanú judikatúru), a GEMA (bod 23, ako aj citovanú judikatúru).
16 Pozri návrhy vo veci Grand Production (bod 48 a citovanú judikatúru). V tejto veci však nebol vydaný žiaden rozsudok, keďže vnútroštátny súd vzal späť svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania (pozri uznesenie z 13. februára 2023, Grand Production, C‑423/21, EU:C:2023:130).
17 Pozri rozsudok GEMA (bod 24 a citovanú judikatúru). Súdny dvor v tomto kontexte rozhodol, že „vnímavosť“ verejnosti môže byť rozhodujúca v tom zmysle, že šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z neho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom uskutočňuje toto šírenie, zatiaľ čo takýto ziskový charakter chýba, ak cieľová verejnosť neprikladá takémuto šíreniu nijakú dôležitosť (pozri v tomto zmysle bod 25 a citovanú judikatúru).
18 Pozri najmä rozsudky YouTube a Cyando (bod 69, ako aj citovanú judikatúru), a GEMA (bod 38, ako aj citovanú judikatúru).
19 Pozri rozsudok GEMA (bod 39 a citovanú judikatúru).
20 Pozri rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 19, ako aj citovanú judikatúru). Okrem toho, hoci môžu existovať náznaky, že prenos je adresovaný určitým skupinám osôb nezávisle od miesta, kde sa tieto osoby nachádzajú (pozri rozsudok z 29. novembra 2017, VCAST, C‑265/16, EU:C:2017:913, body 46 až 50 a citovanú judikatúru), táto osobitná „orientácia“ na verejnosť nie je nevyhnutná na účely toho, aby uverejnenie na internete predstavovalo verejný prenos. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že každý akt, ktorým používateľ poskytne pri plnej znalosti dôsledkov svojho správania prístup k chráneným dielam alebo iným predmetom ochrany, teda môže predstavovať sprístupnenie a teda verejný prenos na účely článku 3 ods. 1 a 2 smernice o autorskom práve (pozri rozsudok zo 17. júna 2021, M.I.C.M., C‑597/19, EU:C:2021:492, bod 48 a citovanú judikatúru).
21 Pozri najmä rozsudky YouTube a Cyando (bod 70, ako aj citovanú judikatúru), a GEMA (bod 43, ako aj citovanú judikatúru).
22 Pozri rozsudok YouTube a Cyando (bod 64, ako aj citovanú judikatúru). Analogicky, pokiaľ ide všeobecnejšie o práva duševného vlastníctva, odôvodnenie 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32) uvádza, že „[o]chrana duševného vlastníctva by mala umožňovať vynálezcovi alebo tvorcovi čerpať oprávnený zisk zo svojho vynálezu alebo výtvoru. Mala by tiež umožňovať čo najrozsiahlejšie rozšírenie diel, myšlienok a nového know‑how. Zároveň by nemala brániť slobode vyjadrovania, voľnému pohybu informácií alebo ochrane osobných údajov, a to aj na internete“.
23 Pozri rozsudok YouTube a Cyando (bod 65, ako aj citovanú judikatúru).
24 Článok 6 smernice o autorskom práve ukladá členským štátom povinnosť rozšíriť právnu ochranu na „akékoľvek účinné technologické opatrenie“. Pozri tiež návrhy vo veci Grand Production (body 28 až 30). Podľa neho sa nástroje správy digitálnych práv používajú nielen na ochranu autorských práv, ale aj ako nástroj na správu týchto práv, pričom umožňujú vyberanie odlišného poplatku za rôzne formy šírenia toho istého diela, rozdelenie trhu a „cenovú diskrimináciu“ na rôznych častiach trhu, a napokon spoplatnenie obsahu sprístupneného na webových stránkach.
25 Pozri rozsudok z 9. marca 2021, VG Bild‑Kunst (C‑392/19, EU:C:2021:181, body 42 a 43), ako aj návrhy vo veci Grand Production (bod 35).
26 Pozri návrhy vo veci Grand Production (bod 36).
27 Možnosť používateľov obchádzať ochranné opatrenia totiž predstavuje riziko spojené so šírením diel chránených autorským právom v digitálnej forme a najmä na internete (pozri návrhy vo veci Grand Production, bod 42).
28 Pozri návrhy vo veci Grand Production (bod 38). Ako totiž generálny advokát spresňuje, rôzne technické prostriedky, vrátane služieb VPN, umožňujú obchádzať tieto blokovania, najmä tým, že virtuálne menia umiestnenie používateľa. Hoci existujú technické prostriedky na boj s takýmito postupmi, nič to nemení na tom, že nie sú a pravdepodobne nikdy nebudú plne účinné, keďže pokrok v technikách porušenia je vždy o krok vpred pred pokrokom v bezpečnostných technikách.
29 Pozri návrhy vo veci Grand Production (bod 39). Podľa generálneho advokáta by situácia bola iná, ak by distribútor audiovizuálnych programov chránených autorským právom úmyselne uplatňoval neúčinné geografické blokovanie prístupu, aby v skutočnosti umožnil osobám nachádzajúcim sa mimo územia, na ktorom má táto spoločnosť právo uverejňovať programy, získať prístup k týmto programom jednoduchšie než prostredníctvom možností, ktoré objektívne existujú na internete, najmä verejne dostupnými službami VPN (bod 44 a citovaná judikatúra).
30 Pozri najmä poznámku pod čiarou 29 vyššie. Pozri tiež, pokiaľ ide o ustanovenia umožňujúce zabezpečiť účinné geografické blokovanie, TRIMBLE, M.: The EU Geo ‑ Blocking Regulation: A Commentary , Edward Elgar Publishing, 2024, s. 26 až 30.
31 Pozri bod 9 vyššie.
32 Pozri najmä rozsudok GEMA (bod 32 a citovanú judikatúru).
33 Podľa pripomienok uvedených žalovanými vo veci samej na pojednávaní a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom môže opatrenie geografického blokovania prijaté v prejednávanej veci tiež obmedziť prístup k veľkej časti služieb VPN dostupných na trhu.
34 V každom prípade a v súlade s dávnou zásadou ad impossibilia nemo tenetur („nikto nie je povinný plniť nemožné“), osobe zodpovednej za uverejnenie diela na internete nemôže byť uložená nemožná alebo neprimeraná povinnosť, vzhľadom na výkon jej práva na informácie.
35 Pozri bod 9 vyššie.
36 V tejto súvislosti by tiež mohlo byť užitočné, ako to uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, aby bol nositeľ autorského práva v krajine, v ktorej dielo ostáva chránené, vopred informovaný o uverejnení a o zavedených reštriktívnych opatreniach, aby sa mohol v tejto súvislosti vyjadriť.
37 Okrem toho používanie domény „.org“ alebo „.be“ nemá žiadny vplyv na prístup k obsahu z inej krajiny ako je krajina, v ktorej bol sporný obsah uverejnený.
38 Takéto radikálne riešenia by podľa môjho názoru prichádzali do úvahy len vtedy, ak sa reštriktívne opatrenia prijaté žalovanými vo veci samej ukážu ako úplne neúčinné, čo však nie je preukázané v prejednávanej veci a v každom prípade to podlieha len posúdeniu vnútroštátnym súdom.
39 Pozri v tomto zmysle návrhy vo veci Grand Production (bod 41).
40 Okrem toho v súlade s odôvodnením 27 smernice o autorskom práve zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos sa samo osebe nerovná „prenosu“ v zmysle tejto smernice.
41 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2017, Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:456, bod 37).