C-790/24

proti

Európskej komisii

„ Odvolanie – Rozpočtové pravidlá Európskej únie – Rozvojová spolupráca – Plnenie rozpočtu Únie v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia medzinárodnou organizáciou – Rozhodnutie, ktorým sa so spätným účinkom zamieta priznanie postavenia medzinárodnej organizácie určitému subjektu – Pojem ,medzinárodná organizácia‘ – Základné znaky – Výklad medzinárodnej dohody, ktorou je organizácia zriadená – Viedenský dohovor o zmluvnom práve – Články 31 a 32 “

Obsah

I. Úvod

II. Právny rámec

A. O prvej časti, založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnutá definícia pojmu „medzinárodná organizácia“

1. O prvom tvrdení, založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o požiadavku preukázať úmysel zmluvných strán založiť medzinárodnú organizáciu

a) Napadnutý rozsudok

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie

2. O druhom tvrdení, založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o požiadavku preukázať právne záväzný charakter medzinárodnej dohody

2) Tvrdenia účastníkov konania

3) Posúdenie

b) O druhej výhrade, založenej na zárukách stability, kontinuity a účinnosti, ktoré sú subjektu poskytnuté na plnenie jeho úloh

1) Napadnutý rozsudok

2) Tvrdenia účastníkov konania

3) Posúdenie

a) O prvej výhrade, založenej na nesprávnom určení medzinárodnej dohody, ktorú treba vykladať

1) Napadnutý rozsudok

2) Tvrdenia účastníkov konania

3) Posúdenie

b) O druhej výhrade, založenej na neprimeranom formalizme pri výklade podmienok rezolúcie z 25. novembra 1994

1) Napadnutý rozsudok

d) O štvrtej výhrade, založenej na nesprávnom posúdení pôvodných a neskorších stanov odvolateľky ako „neskoršej praxe“

1) Napadnutý rozsudok

2) Tvrdenia účastníkov konania

3) Posúdenie

i) O údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnuté uplatnenie článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného pravidla výkladu

ii) O údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnuté uplatnenie článku 32 Viedenského dohovoru týkajúceho sa „doplnkových prostriedkov výkladu“

a) Napadnutý rozsudok

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie

2. O druhej výhrade, založenej na nesprávnom posúdení odpovedí belgických orgánov

a) Napadnutý rozsudok

b) Tvrdenia účastníkov konania

1. Napadnutý rozsudok

2. Tvrdenia účastníkov konania

3. Posúdenie

F. O šiestej časti, založenej na nezohľadnení skutočnosti, že odvolateľka nebola zrušená

1. Napadnutý rozsudok

2. Tvrdenia účastníkov konania

4. V týchto návrhoch navrhnem, aby Súdny dvor vyhovel piatemu odvolaciemu dôvodu.

5. Hoci uznávam, že môže byť ťažké rozpoznať v podmienkach medzinárodnej dohody, ktorou bola IMG zriadená, zakladajúcu listinu medzinárodnej organizácie, nesúhlasím s mimoriadne reštriktívnym výkladom tejto dohody, ktorý prijal Všeobecný súd. Podľa môjho názoru Všeobecný súd tým, že priznal rozhodujúcu váhu medzerám v znení tejto dohody, hoci bola uzavretá za osobitných okolností súvisiacich s naliehavosťou situácie, že odmietol priznať akúkoľvek výkladovú hodnotu rozhodnutiam o prijatí stanov IMG, prijatým 10. marca 1995,( 5 ) hoci svojou podstatou aj funkciou boli súčasťou procesu jej vzniku, a nakoniec že odmietol zohľadniť rozhodnutia o prijatí jej stanov z rokov 2008 a 2012,( 6 ) hoci svedčili o vývoji a postupnej transformácii tohto subjektu, porušil pravidlá výkladu stanovené v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru.

6. Navyše, hoci je pravda, že postavenie odvolateľky jasne nevyplýva z medzinárodnej dohody, ktorou bola zriadená, pripomínam, že od svojho zriadenia Komisiou a aktérmi medzinárodnej scény bola považovaná za medzinárodnú organizáciu, keďže niektoré štáty s ňou uzavreli dohody o sídle a Komisia jej zverila úlohy súvisiace s plnením rozpočtu v tomto postavení počas relatívne dlhého obdobia (1995 – 2014). Komisia to napokon výslovne uznáva. Za týchto okolností som dosť zmätený z názoru, podľa ktorého po takmer 20 rokoch, počas ktorých bol tento subjekt implicitne alebo dokonca výslovne uznaný za medzinárodnú organizáciu, mu môže byť odopreté toto postavenie a všetky s ním spojené práva spätne od 16. decembra 2014, teda od dátumu, keď sa Komisia rozhodla poveriť realizáciou programu rozvoja obchodu pre Mjanmarsko/Barmu v rámci nepriameho hospodárenia inú organizáciu, než je IMG.

i) ,medzinárodná organizácia‘ je medzivládna organizácia.“

8. Článok 5 tohto dohovoru stanovuje, že dohovor „sa vzťahuje na každú zmluvu, ktorá je zakladajúcou listinou medzinárodnej organizácie… bez ujmy všetkých príslušných pravidiel danej organizácie“.

9. Článok 31 tohto dohovoru, nazvaný „Všeobecné pravidlo výkladu“, stanovuje:

„1. Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.

2. Na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:

a) každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy;

10. Článok 32 tohto dohovoru, nazvaný „Doplnkové prostriedky výkladu“, znie takto:

„Doplnkové prostriedky výkladu, včítane prípravných materiálov na zmluve a okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, možno použiť buď pre potvrdenie významu, ktorý vyplýva z použitia článku 31, alebo pre určenie významu, keď výklad urobený podľa článku 31:

a) buď ponecháva význam nejednoznačným alebo nejasným; alebo

b) vedie k výsledku, ktorý je zrejme protizmyselný alebo nerozumný.“

B. Návrh článkov

11. Návrh článkov o zodpovednosti medzinárodných organizácií (ďalej len „návrh článkov“) prijala Komisia pre medzinárodné právo Organizácie spojených národov (ďalej len „KMP“) v priebehu roku 2011.( 7 )

14. V nadväznosti na vyšetrovanie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), v ktorom bolo spochybnené postavenie odvolateľky ako medzinárodnej organizácie v zmysle rozpočtových pravidiel Únie, sa Komisia 16. decembra 2014 rozhodla zveriť vykonávanie ročného akčného programu pre Mjanmarsko/Barmu inej organizácii, než je IMG, a následne 8. mája 2015 informovala odvolateľku o svojom rozhodnutí neuzatvoriť s ňou novú dohodu o delegovaní v rámci nepriameho hospodárenia s medzinárodnou organizáciou, kým nebude existovať absolútna istota, pokiaľ ide o jej právne postavenie. Súdny dvor konštatoval protiprávnosť týchto dvoch rozhodnutí vo svojom rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia,( 11 ) keďže uvedené rozhodnutia nie sú odôvodnené právne ani fakticky v dôsledku toho, že tri skutočnosti, na ktorých sú založené, nie sú spôsobilé spochybniť postavenie IMG ako medzinárodnej organizácie v zmysle rozpočtových pravidiel Únie.( 12 ) V uznesení z 9. júna 2020, International Management Group/Komisia,( 13 ) Súdny dvor spresnil, že nerozhodol o tom, či IMG na základe analýzy všetkých relevantných skutočností má alebo nemá postavenie medzinárodnej organizácie.

15. Na účely vykonania rozsudku z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia,( 14 ) Komisia vykonala konečné posúdenie právneho postavenia odvolateľky. Na tento účel sa opýtala štátov, ktoré IMG označila za svojich členov, či je IMG medzinárodnou organizáciou, či sú jej členmi a či podpísali medzinárodnú alebo medzivládnu dohodu o založení IMG ako medzinárodnej organizácie.

V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

19. Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 14. novembra 2024 IMG podala toto odvolanie, ktorým navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, rozhodol o jej žalobe, vyhovel jej a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde, ako aj na Súdnom dvore.

20. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

21. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. decembra 2025, IMG a Komisia predniesli ústne pripomienky, pričom sa v súlade so žiadosťou Súdneho dvora zamerali na piaty odvolací dôvod.

VI. Analýza zameraná na piaty odvolací dôvod, založený na nesprávnom posúdení právneho postavenia odvolateľky

22. Piaty odvolací dôvod, na ktorý sú zamerané tieto návrhy, sa usiluje spochybniť odôvodnenie prijaté Všeobecným súdom v bodoch 190 až 370 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o to, či bola odvolateľka od 16. decembra 2014 ako medzinárodná organizácia oprávnená na plnenie rozpočtu Únie v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia.

26. V bode 203 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v prvom rade citoval článok 2 písm. a) návrhu článkov, ktorý stanovuje, že pojem „medzinárodná organizácia“ označuje „akúkoľvek organizáciu založenú zmluvou alebo inou listinou upravenou medzinárodným právom a ktorá má vlastnú právnu subjektivitu“.

27. V bode 204 tohto rozsudku následne pripomenul, že podľa článku 2 ods. 1 písm. a) Viedenského dohovoru pojem „zmluva“ sa vzťahuje na „medzinárodnú dohodu uzavretú medzi štátmi písomnou formou a spravujúcu sa medzinárodným právom, spísanú v jedinej alebo vo dvoch alebo viacerých súvisiacich listinách, nech je jej názov akýkoľvek“.( 20 )

28. Nakoniec v bode 302 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „na to, aby žalobkyňa mohla využívať plnenie rozpočtu Únie spôsobom nepriameho hospodárenia stanoveného v prospech medzinárodných organizácií, musela byť založená medzinárodnou dohodou, ktorej účelom bolo zriadiť ju ako medzinárodnú organizáciu“, a v dôsledku toho v bodoch 304 až 319 tohto rozsudku preskúmal, či je to naozaj tak z hľadiska výkladu jej zakladajúcej listiny.

b) Tvrdenia účastníkov konania

29. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa odchýlil od objektívnych kritérií stanovených v medzinárodnom práve na účely založenia medzinárodnej organizácie, keď v bode 302 napadnutého rozsudku požadoval, aby bol dotknutý subjekt založený medzinárodnou dohodou, ktorá má za cieľ zriadiť ho ako medzinárodnú organizáciu. Všeobecný súd tak pridal tretiu podmienku – týkajúcu sa úmyslu zmluvných strán medzinárodnej dohody založiť medzinárodnú organizáciu –, ktorá sa nenachádza v definícii pojmu „medzinárodná organizácia“, ktorú uviedol v bode 203 tohto rozsudku.

34. V dôsledku toho sa Všeobecný súd v bode 302 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď požadoval preukázanie toho, že strany rezolúcie z 25. novembra 1994 mali v úmysle založiť IMG ako medzinárodnú organizáciu, a keď v bodoch 304 až 319 tohto rozsudku preskúmal, či je to naozaj tak z hľadiska výkladu jej zakladajúcej listiny.

2. O druhom tvrdení, založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o požiadavku preukázať právne záväzný charakter medzinárodnej dohody

35. Toto tvrdenie smeruje proti bodom 206 a 265 napadnutého rozsudku. Týka sa toho, či Všeobecný súd neprimerane obmedzil pôsobnosť pojmu „medzinárodná dohoda“, ako je definovaný v článku 2 ods. 1 písm. a) Viedenského dohovoru, a tým viac pôsobnosť pojmu „medzinárodná organizácia“, upraveného v článku 2 písm. a) návrhu článkov, keď požadoval, aby takáto dohoda obsahovala ustanovenia, ktoré sú pre strany právne záväzné.

a) Napadnutý rozsudok

36. Všeobecný súd v bode 204 napadnutého rozsudku pripomenul definíciu pojmu „zmluva“ a následne v bodoch 206 a 265 tohto rozsudku spresnil, že „dokument podpísaný štátmi nemôže predstavovať medzinárodnú dohodu, pokiaľ neobsahuje žiadne ustanovenie zakladajúce práva alebo povinnosti, s ktorými tieto štáty súhlasili“, pričom sa v tomto smere odvolal na rozsudok MSD z 1. októbra 2018, Povinnosť rokovať o prístupe do Tichého oceánu (Bolívia v. Čile),( 25 ) a analogicky na rozsudok zo 6. novembra 2008, Grécko/Komisia.( 26 )

b) Tvrdenia účastníkov konania

42. V každom prípade MSD v rozsudku z 19. mája 2025, Vymedzenie pozemných a námorných hraníc a zvrchovanosť ostrovov (Gabon/Rovníková Guinea), všeobecne pripomenul, že na posúdenie toho, či listina predstavuje zmluvu, musí súd hľadať skutočnosti naznačujúce, či mali strany v úmysle byť listinou právne viazané.( 28 )

3. O treťom tvrdení založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o posúdenie kritéria týkajúceho sa medzinárodnej právnej subjektivity

43. Toto tvrdenie sa týka preskúmania, ktoré vykonal Všeobecný súd v bodoch 207 až 212 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o zásady a kritériá, na základe ktorých môže byť organizácia považovaná za subjekt s vlastnou medzinárodnou právnou subjektivitou. Ako vyplýva z bodu 213 tohto rozsudku, práve z hľadiska týchto zásad a kritérií v bodoch 306 až 319 uvedeného rozsudku posúdil, či bolo cieľom alebo účinkom rezolúcie z 25. novembra 1994 udeliť odvolateľke postavenie medzinárodnej organizácie.

44. Odvolateľka má výhrady voči spôsobu, akým Všeobecný súd vymedzil dve kritériá z hľadiska medzinárodnej judikatúry a následne ich uplatnil v bodoch 307 až 312 napadnutého rozsudku.

a) O prvej výhrade, založenej na existencii „právnej subjektivity“

1) Napadnutý rozsudok

3) Posúdenie

48. Domnievam sa, že táto prvá výhrada nie je dôvodná.

49. Na jednej strane chcem poukázať na to, že body 207 a 208 napadnutého rozsudku sú venované výlučne uvedeniu všeobecných zásad súvisiacich s tým, kedy má subjekt medzinárodnú právnu subjektivitu, ktoré odvolateľka nespochybňuje.

50. V tejto súvislosti rozsudok MSD z 26. júna 1992, Niektoré fosfátové pozemky v Nauru (Nauru v. Austrália), predbežné námietky,( 31 ) v bode 47, ako aj poradné stanovisko MSD z 1. februára 2012, Rozsudok č. 2867 Administratívneho súdu Medzinárodnej organizácie práce o žalobe proti Medzinárodnému fondu pre rozvoj poľnohospodárstva,( 32 ) v bodoch 57, 58, 60 a 61 svedčia o zásadnom význame tejto podmienky na účely uznania postavenia medzinárodnej organizácie. V bodoch 207 a 208 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nevyvodil nijakú paralelu medzi situáciou odvolateľky a subjektov, ktorých sa táto judikatúra MSD týka, a následne preskúmal túto konkrétnu situáciu v bode 307 tohto rozsudku.

51. Na druhej strane je tvrdenie odvolateľky založené na zámene medzi pojmami „medzinárodná právna subjektivita“ a „vnútroštátna právna subjektivita“, čo sú dva odlišné právne pojmy. Ustanovenia stanov, na ktoré sa odvoláva, jej totiž udeľujú právnu spôsobilosť uzatvárať zmluvy, nadobúdať nehnuteľný majetok a nakladať s ním, ako aj procesnú spôsobilosť,( 33 ) čo zodpovedá atribútom právnej subjektivity podľa vnútroštátneho práva, ktorá jej dáva spôsobilosť na právne úkony v rámci vnútroštátneho právneho poriadku. Pripomienky, ktoré uviedla Komisia v bode 127 vyjadrenia k odvolaniu( 34 ) a Všeobecný súd v bode 307 napadnutého rozsudku, vychádzajú z rovnakej zámeny.

2) Tvrdenia účastníkov konania

55. Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd v bode 212 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď ako zásadu práva medzinárodných organizácií určil potrebu, aby dotknutému subjektu boli poskytnuté „záruky stability, kontinuity a účinnosti na plnenie jeho úloh“, hoci toto kritérium nie je stanovené v práve ani v praxi medzinárodných organizácií a nemožno ho vyvodiť z rozsudku MSD z 20. apríla 2010, Celulózka na rieke Uruguaj (Argentína v. Uruguaj).( 39 ) Odvolateľka z toho vyvodzuje, že záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bode 309 napadnutého rozsudku a podľa ktorého predstavuje fakultatívny mechanizmus, je teda nesprávny.

56. Komisia spochybňuje tieto tvrdenia. Okrem iného tvrdí, že Všeobecný súd dôvodne pripomenul, že v súlade s medzinárodným právom medzinárodnú organizáciu nemožno obmedziť len na fakultatívny mechanizmus poskytnutý stranám, pričom odkaz na rozsudok MSD z 20. apríla 2010, Celulózka na rieke Uruguaj (Argentína v. Uruguaj),( 40 )je v tomto ohľade o to relevantnejšia, že v rezolúcii z 25. novembra 1994 je odvolateľka jasne definovaná ako dočasná inštitúcia bez „skutočnej povinnosti podieľať sa na rozpočte alebo prevádzke inštitúcie“.

3) Posúdenie

57. Domnievam sa, že táto druhá výhrada nie je dôvodná.

58. Ako totiž vyplýva zo znenia a členenia bodov 207 až 212 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd nepokladal „záruky stability, kontinuity a účinnosti“ poskytnuté dotknutému subjektu na plnenie jeho úloh za všeobecnú zásadu práva medzinárodných organizácií, ale za kritérium, na základe ktorého musí súd posúdiť, či strany skutočne mali v úmysle vytvoriť samostatný a autonómny právny subjekt na medzinárodnej scéne tým, že mu poskytnú všetky prostriedky potrebné na jeho fungovanie.

60. V rámci sporu medzi Uruguajom a Argentínou o postavenie CARU( 43 ) MSD v bodoch 87 až 91 rozsudku z 20. apríla 2010, Celulózka na rieke Uruguaj (Argentína v. Uruguaj),( 44 ) preskúmal sériu skutočností organizačnej a vecnej povahy s cieľom určiť, či má tento subjekt plnú autonómiu a je spôsobilý vykonávať právomoci, ktoré mu boli výslovne alebo implicitne zverené v medzinárodnom právnom poriadku. MSD zohľadnil povahu jeho funkcií, ako aj zdroje a vybavenie, ktoré mu zverili zmluvné strany, jeho vlastnú a trvalú existenciu, ustanovenia, ktoré mu priznávajú právnu subjektivitu, práva a povinnosti, ktoré má v oblasti právomocí, ktoré mu boli zverené v súlade so zásadou špeciality, existenciu sekretariátu, ktorého zamestnanci majú výsady a imunity, a skutočnosť, že môže decentralizovať svoje funkcie prostredníctvom zriadenia podriadených orgánov. Práve v tejto súvislosti MSD bode 90 tohto rozsudku rozhodol: „Keďže CARU slúži ako rámec pre konzultácie medzi stranami…, ani jedna z nich nemôže jednostranne tento rámec opustiť v čase, ktorý považuje za vhodný, a nahradiť ho inými komunikačnými kanálmi. Zriadením CARU a poskytnutím všetkých potrebných prostriedkov na jej fungovanie mali strany v úmysle poskytnúť čo najlepšie záruky stability, kontinuity a účinnosti svojej vôli spolupracovať na ,rozumnom a optimálnom využívaní rieky‘.“

61. Uvedený rozsudok teda svedčí o dôležitosti, ktorú MSD pripisuje prostriedkom, ktorými je subjekt vybavený na účely svojho fungovania, pričom tieto prostriedky zároveň predstavujú objektívne ukazovatele autonómie, ktorú mu strany udeľujú, a ich vôle angažovať sa nepretržite, stabilne a účinne pri napĺňaní poslania, na ktoré ho vytvorili.

a) Napadnutý rozsudok

66. V bode 197 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poukázal na to, že pojem „medzinárodná organizácia“ v zmysle relevantných rozpočtových pravidiel Únie sa vzťahuje na „organizácie podľa medzinárodného práva verejného, vytvorené na základe medzinárodných dohôd“.( 45 ) Keďže pojmy „medzinárodná organizácia“ a „medzinárodná dohoda“ nie sú bližšie definované, Všeobecný súd z dôvodov uvedených v bodoch 198 a 199, ako aj 201 a 202 tohto rozsudku rozhodol, že tieto pojmy zodpovedajú pojmom medzinárodného práva verejného a treba ich vykladať s ohľadom na obyčajové zásady medzinárodného práva verejného, obsiahnuté najmä vo Viedenskom dohovore a v návrhu článkov.

67. V bode 200 uvedeného rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že „keďže sú [tieto pojmy] použité v rozpočtových pravidlách Únie na špecifický účel plnenia jej rozpočtu, musia byť predmetom reštriktívneho výkladu, a to na účely ochrany finančných záujmov Únie“. Pri tomto tvrdení Všeobecný súd analogicky odkázal na rozsudky z 2. júla 2015, Demmer,( 46 ) a z 20. decembra 2017, Erzeugerorganisation Tiefkühlgemüse.( 47 )

b) Tvrdenia účastníkov konania

68. Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne vykladal pojmy „medzinárodná organizácia“ a „medzinárodná dohoda“ používané v rozpočtových pravidlách Únie, keď sa odchýlil od tradičnej definície týchto pojmov v medzinárodnom práve verejnom a opieral sa o irelevantnú judikatúru.

c) Posúdenie

73. Chcem teda poukázať na to, že v rozsudku z 24. januára 2008, Adam/Komisia,( 52 ) sa Súdny dvor odvolával výlučne na koncepciu a definíciu pojmu „štát“ v medzinárodnom práve verejnom a odmietol prijať širší výklad zohľadňujúci inštitucionálnu architektúru každého členského štátu.( 53 )

74. Rovnako v rozsudku zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko,( 54 ) mal Súdny dvor určiť, do akej miery môže status „hlavy štátu“ predstavovať obmedzenie práva na voľný pohyb, ktoré článok 21 ZFEÚ priznáva každému občanovi Únie, pričom rozhodol, že na základe obyčajových pravidiel všeobecného medzinárodného práva, ako aj pravidiel mnohostranných dohôd sa status hlavy štátu vyznačuje „špecifikom“ vyplývajúcim zo skutočnosti, že ho upravuje medzinárodné právo, v dôsledku čoho konanie hlavy štátu z medzinárodného hľadiska podlieha tomuto právu a táto osoba sa odlišuje od všetkých ostatných občanov Únie, takže na vstup tejto osoby na územie iného členského štátu sa nevzťahujú tie isté podmienky ako podmienky uplatniteľné na ostatných občanov.( 55 ) Práve vzhľadom na tieto konkrétne normy medzinárodného práva, ktoré definujú ochranu alebo výhody poskytované hlavám štátov, a nie vzhľadom na špecifiká práva Únie Súdny dvor pripustil obmedzenie osobnej pôsobnosti smernice 2004/38/ES.( 56 )

75. Nakoniec, po tretie, je síce pravda, že v rozsudku z 22. septembra 2022, IMG/Komisia,( 57 ) Súdny dvor rozhodol, že finančné ustanovenia upravujúce uzatváranie dohôd o delegovaní v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia s medzinárodnou organizáciou treba chápať vzhľadom na zásadu riadneho finančného hospodárenia uvedenú v článku 310 ods. 5 a článku 317 prvom odseku ZFEÚ,( 58 ) podľa môjho názoru to však neznamená, že uznanie postavenia medzinárodnej organizácie treba obmedziť na splnenie ďalších podmienok, ktorých dodržiavanie nepožaduje medzinárodné právo obyčajové ani MSD, ale skôr to znamená, že uzatváranie týchto dohôd podlieha špecifickým požiadavkám potrebným na plnenie príslušných rozpočtových úloh, najmä audítorským a kontrolným postupom, ktoré sú výslovne stanovené na ochranu finančných záujmov Únie.

1) Napadnutý rozsudok

80. Na určenie právneho postavenia odvolateľky Všeobecný súd v bodoch 305 až 312 napadnutého rozsudku preskúmal podmienky rezolúcie z 25. novembra 1994. Vychádzal z predpokladu, že táto rezolúcia predstavuje zakladajúcu listinu odvolateľky, ktorej ustanovenia treba vykladať v súlade s článkom 31 ods. 1 Viedenského dohovoru. Na konci svojej analýzy Všeobecný súd v bode 313 tohto rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na podmienky a účel tejto rezolúcie zmluvné strany nemali v úmysle zriadiť odvolateľku ako medzinárodnú organizáciu.

2) Tvrdenia účastníkov konania

81. Odvolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý nesprávnym právnym posúdením v rozsahu, v akom Všeobecný súd nesprávne určil jej zakladajúcu listinu. Prijal reštriktívny prístup tým, že samostatne preskúmal podmienky rezolúcie z 25. novembra 1994 a podmienky jej pôvodných stanov, ktoré boli prijaté 10. marca 1995 a obsahovali mnohé informácie týkajúce sa jej právnej subjektivity, inštitucionálnej štruktúry a úloh. S odkazom na rozsudok MSD z 25. septembra 1997, Projekt Gabčíkovo‑Nagymaros(Maďarsko v. Slovensko),( 61 ) odvolateľka tvrdí, že tieto dokumenty tvoria „súbor dohôd“, ktorý predstavuje „zakladajúcu chartu organizácie“, z hľadiska ktorých mal Všeobecný súd určiť jej právne postavenie.

3) Posúdenie

82. Domnievam sa, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia konštatovaním, že medzinárodnou dohodou, ktorej podmienky má vykladať, je rezolúcia z 25. novembra 1994, a nie pôvodné stanovy odvolateľky.

86. Všeobecný súd bol teda oprávnený konštatovať, že rezolúcia z 25. novembra 1994 predstavuje zakladajúcu listinu IMG, ktorej znenie treba vykladať v jej kontexte, z hľadiska jej predmetu a účelu, ako aj neskoršej relevantnej praxe.

87. Rozsudok MSD z 25. septembra 1997, Projekt Gabčíkovo‑Nagymaros (Maďarsko v. Slovensko),( 67 ) na ktorý sa odvoláva odvolateľka, sa mi v tomto ohľade nezdá byť rozhodujúci. V tomto rozsudku totiž MSD len konštatoval, že strany na účely posúdenia povahy a rozsahu svojich povinností rozšírili svoje tvrdenia na listiny týkajúce sa dotknutej zmluvy „tým, že ich považovali za doplnkové prvky súboru dohôd, ktorých osud je v zásade spojený s osudom hlavného prvku tvoreného zmluvou“.( 68 )

88. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem zamietnuť túto prvú výhradu, založenú na nesprávnom určení medzinárodnej dohody, ktorú treba vykladať, ako nedôvodnú.

b) O druhej výhrade, založenej na neprimeranom formalizme pri výklade podmienok rezolúcie z 25 . novemb ra 1994

1) Napadnutý rozsudok

89. V bodoch 306 až 312 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal podmienky tejto rezolúcie z hľadiska kritérií a zásad, ktoré správne uviedol v bodoch 203 až 212 tohto rozsudku. V bode 313 uvedeného rozsudku konštatoval, že vzhľadom na podmienky a účel tejto rezolúcie „jej autori pri založení žalobkyne nemali v úmysle založiť medzinárodnú organizáciu“.

93. Po tretie odvolateľka tvrdí, že tvrdenie uvedené v bode 308 napadnutého rozsudku, podľa ktorého rezolúcia z 25. novembra 1994 nestanovila, že odvolateľka môže využívať imunity na výkon svojej činnosti, je nepresné, lebo takéto imunity sú stanovené v článku 19 jej pôvodných stanov, prijatých na základe tejto rezolúcie.

94. Po štvrté odvolateľka spochybňuje záver Všeobecného súdu uvedený v bode 309 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ju táto rezolúcia nevybavila „všetkými prostriedkami potrebnými na jej fungovanie a s najlepšími zárukami stability, kontinuity a účinnosti na plnenie jej úloh“, takže zmluvné strany nemali v úmysle založiť medzinárodnú organizáciu, ale skôr fakultatívny mechanizmus spoločného financovania, ktorý by mohli využívať podľa vlastného uváženia. Podľa odvolateľky ju však skutočnosť, že je v súlade so zásadou špeciality operačnou organizáciou na obnovu štátov po ukončení konfliktov, neobmedzuje len na fakultatívny alebo dočasný mechanizmus. Tento záver je navyše v rozpore s prijatím jej pôvodných a neskorších stanov.

95. V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že na rozdiel od konštatovania Všeobecného súdu v bode 310 napadnutého rozsudku ustanovenia, ktoré umožňujú prehodnotenie jej činností každých šesť mesiacov a v prípade potreby ich začlenenie do globálnejšieho rámca alebo ukončenie týchto činností, nesvedčia o nedostatočnej stabilite a kontinuite úloh, ktoré sú jej zverené, ale, naopak, o ich efektivite. Úloha zverená kolegiálnym orgánom článkom 3 rezolúcie z 25. novembra 1994, čo sa týka kontroly činnosti IMG, svedčí o tom, že strany mali v úmysle zabezpečiť prevádzkovú efektívnosť tejto organizácie zriadenej v núdzovej situácii a za vojnových okolností, ako aj jej stabilitu.

100. Samotná skutočnosť, že táto rezolúcia neobsahuje výslovné ustanovenia týkajúce sa právneho postavenia odvolateľky a uznania jej vlastnej medzinárodnej právnej subjektivity, preto nie je rozhodujúcim a dostatočným dôkazom na preukázanie, že strany nemali v úmysle udeliť jej postavenie medzinárodnej organizácie.

101. Po prvé mnohé zakladajúce listiny medzinárodných organizácií neobsahujú ustanovenie, ktorým by zmluvné strany výslovne priznávali dotknutému subjektu toto postavenie.( 72 ) Takáto požiadavka by nebrala do úvahy vyvíjajúcu sa povahu organizácie.

103. Po tretie rovnako skutočnosť, že zakladajúca listina neobsahuje výslovné ustanovenia týkajúce sa udelenia imunity, neznamená, že dotknutý subjekt nemá postavenie medzinárodnej organizácie.( 79 )bode 210 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že imunity medzinárodných organizácií sú „v zásade“ priznané zakladajúcimi zmluvami týchto organizácií. Najznámejším príkladom je článok 105 Charty OSN. Ide o ustanovenie všeobecnej povahy, ktoré je doplnené dodatkovým protokolom. Zdá sa však, že pokiaľ ide o pomerne skromnejšie organizácie než OSN, zakladajúce listiny neobsahujú v tomto smere nijaké ustanovenia a udelenie výsad a imunít je potom predmetom osobitných multilaterálnych dohovorov( 80 ) alebo bilaterálnych dohovorov, medzi ktoré patria v prvom rade dohody o sídle alebo dohody týkajúce sa činností operačného charakteru.( 81 ) Treba teda konštatovať, že v bode 330 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poukázal na to, že „pôvodné stanovy [odvolateľky] [článok 19 ods. 2]… stanovili, že niektorí jej zamestnanci budú požívať režim imunít, ktorý požíva UNHCR“. Ďalej chcem uviesť, že článok 19 ods. 1 týchto stanov zároveň stanovuje, že správne vykonávanie funkcií zverených subjektu a dosiahnutie pridelených cieľov „si vyžaduje, aby organizácia mala všetky potrebné výsady a imunity“.( 82 )

104. Samotná skutočnosť, že rezolúcia z 25. novembra 1994 neobsahuje výslovné ustanovenia, teda podľa môjho názoru neumožňuje spochybniť udelenie takých imunít odvolateľke.

105. Nakoniec po štvrté nesúhlasím so záverom Všeobecného súdu uvedeným v bode 309 napadnutého rozsudku, podľa ktorého z podmienok tejto rezolúcie vyplýva, že zmluvné strany nemali v úmysle vytvoriť organizáciu vybavenú všetkými prostriedkami potrebnými na jej fungovanie a najlepšími zárukami stability, kontinuity a účinnosti na plnenie jej úloh, ale fakultatívny mechanizmus, ktorý by bol daný k dispozícii zmluvným stranám a ktorý by každá z nich mohla využívať podľa vlastného uváženia.

109. Domnievam sa teda, že na to, aby mal subjekt postavenie medzinárodnej organizácie, netreba požadovať, aby úlohy, pre ktoré bol zriadený, boli stabilné a kontinuálne, lebo v opačnom prípade by išlo o nezohľadnenie hlbokej rozmanitosti medzinárodných organizácií, ich vyvíjajúcej sa povahy a povahy úloh, ktoré sú im zverené.( 85 )

110. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem vyhovieť tejto druhej výhrade, založenej na neprimeranom formalizme pri výklade podmienok rezolúcie z 25. novembra 1994.

c) O tretej výhrade, založenej na nesprávnom posúdení pôvodných stanov odvolateľky z hľadiska relevantného „kontextu“

111. Ak Súdny dvor potvrdí posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého relevantnú medzinárodnú dohodu tvorí iba rezolúcia z 25. novembra 1994, je potrebné určiť, či správne vykladal podmienky tejto dohody s prihliadnutím na kontext, ktorého je dohoda súčasťou, v súlade s článkom 31 ods. 1 a 2 Viedenského dohovoru.

1) Napadnutý rozsudok

112. V bodoch 313 až 318 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal kontext, v ktorom bola prijatá rezolúcia z 25. novembra 1994, a v tejto súvislosti odkázal na niekoľko dokumentov, konkrétne na zápisnicu z 29. novembra 1994 (bod 314 tohto rozsudku), špecifikácie IMG‑IBH (body 315 a 316 uvedeného rozsudku), osvedčenie zo 14. decembra 1994 vypracované koordinátorom špeciálnej operácie UNHCR v bývalej Juhoslávii, ktorý predsedal zasadnutiu z 25. novembra 1994, na ktorom bola prijatá rezolúcia z toho istého dňa (bod 317 rozsudku), a nakoniec pozvánku na toto zasadnutie (bod 318 napadnutého rozsudku).

117. Podľa článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru „zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy“. V poradnom stanovisku z 23. júla 2025, Povinnosti štátov v súvislosti so zmenou klímy, tak MSD pripomenul, že každý z týchto prostriedkov výkladu treba zohľadniť „v rámci tej istej zložitej operácie“.( 86 ) Tieto spôsoby výkladu treba posudzovať nie samostatne, ale spoločne, a ich „použiteľnosť závisí v každom konkrétnom prípade od osobitného kontextu, v ktorom bola zmluva prijatá, a od subjektívneho hodnotenia meniacich sa okolností“.( 87 ) Navyše v komentároch k návrhu článkov o zmluvnom práve( 88 ) už KMP zdôraznila, že jednotlivé prvky výkladu treba hodiť „do taviaceho kotla“ a výsledok ich interakcie predstavuje právne relevantný výklad.( 89 )

118. Okrem toho z článku 31 ods. 2 Viedenského dohovoru vyplýva, že podmienky zmluvy nemožno oddeliť od jej celkovej súvislosti, ktorá okrem znenia zahŕňa aj preambulu a prílohy k tejto zmluve, najmä „každ[ú] listin[u] vyhotoven[ú] jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijat[ú] ostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu“.( 90 ) Francúzsky výraz „à l’occasion de la conclusion du traité“ (doslova „pri príležitosti uzavretia zmluvy“) je v oficiálnom anglickom znení tohto dohovoru preložený ako „in connection with the conclusion of the treaty“ (po slovensky „v súvislosti s uzavretím zmluvy“), čo naznačuje, že tento výraz má skôr príčinný než časový význam.

123. Zdá sa mi teda, že pôvodné stanovy boli kľúčovým článkom pri uplatňovaní od základov konsenzuálnej logiky, na ktorej bola založená rezolúcia z 25. novembra 1994, a boli súčasťou relevantného kontextu oveľa viac než prípravné materiály, z ktorých Všeobecný súd vychádzal v bode 318 napadnutého rozsudku.

124. V tomto smere chcem poukázať na to, že hoci prípravné materiály môžu odrážať úmysel strán, patria do veľmi špecifického rámca postupov medzinárodného vyjednávania, a preto predstavujú len doplnkový prostriedok výkladu zmluvy, na ktorý sa nevzťahuje článok 31 Viedenského dohovoru, ale jeho článok 32.( 92 ) Všeobecný súd to napokon správne pripomína v bode 325 napadnutého rozsudku.

125. Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím, že tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého bol Všeobecný súd povinný zohľadniť jej pôvodné stanovy ako relevantné súvislosti na účely výkladu rezolúcie z 25. novembra 1994, treba prijať, lebo Všeobecný súd skutočne porušil pôsobnosť všeobecného pravidla výkladu uvedeného v článku 31 ods. 1 a 2 Viedenského dohovoru.

d) O štvrtej výhrade, založenej na nesprávnom posúdení pôvodných a neskorších stanov odvolateľky ako „neskoršej praxe“

126. Táto výhrada smeruje proti bodom 321 až 346 napadnutého rozsudku.

127. Týka sa miery, do akej pôvodné a neskoršie stanovy odvolateľky predstavujú „neskoršiu prax“ patriacu buď do rámca všeobecného pravidla výkladu uvedeného v článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, lebo svedčia o dohode strán, pokiaľ ide o výklad rezolúcie z 25. novembra 1994, alebo do rámca doplnkových prostriedkov výkladu uvedených v článku 32 dohovoru, lebo svedčia o správaní jednej alebo viacerých strán pri uplatňovaní tejto rezolúcie. Prax jednej strany alebo niektorých strán má nižšiu výkladovú hodnotu než súladná prax všetkých strán.( 93 )

133. Po prvé Všeobecný súd vylúčil uplatnenie článku 32 Viedenského dohovoru. V bode 328 napadnutého rozsudku totiž poukázal na to, že z hľadiska jeho predchádzajúceho posúdenia ustanovenia rezolúcie z 25. novembra 1994 nie sú nejasné alebo nejednoznačné a nevedú k výkladu, ktorý je zjavne protizmyselný alebo nerozumný v zmysle tohto článku 32. Všeobecný súd v dôsledku toho v bode 329 tohto rozsudku konštatoval, že je potrebné preukázať, že zmeny výkladu ustanovení tejto rezolúcie, vykonané pôvodnými a neskoršími stanovami, schválili „všetci signatári tejto rezolúcie alebo prinajmenšom všetci členovia žalobkyne“, aby mohli tieto stanovy patriť do neskoršej praxe v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) tohto dohovoru.

134. Po druhé Všeobecný súd vysvetlil dôvody, pre ktoré táto podmienka nie je splnená. V bode 346 uvedeného rozsudku konštatoval, že „neskoršia prax, ktorá nasledovala po prijatí rezolúcie z 25. novembra 1994 a následne po prijatí pôvodných stanov a stanov z roku 2012, nepreukazovala dostatočne široké a jasné uznanie postavenia žalobkyne ako medzinárodnej organizácie tak zo strany signatárov tejto rezolúcie, ako aj zo strany členov žalobkyne“.

2) Tvrdenia účastníkov konania

135. Odvolateľka spochybňuje odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 321 až 346 napadnutého rozsudku, podľa ktorého jej pôvodné a neskoršie stanovy neodrážajú neskoršiu dohodu medzi stranami ani neskoršiu prax strán, ktorá by bola relevantná na účely výkladu rezolúcie z 25. novembra 1994.

136. V prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 31 ods. 3 písm. a) a b) Viedenského dohovoru.

141. Po piate odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v rozpore s ustanovením článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru nepreskúmal, či prax Komisie pri plnení rozpočtu Únie v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia odráža existenciu dohody medzi Komisiou a odvolateľkou, ktorá sa týka jej postavenia ako medzinárodnej organizácie.

142. Po piate odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré predložila v prvostupňovom konaní, keď v bode 335 napadnutého rozsudku konštatoval, že na pojednávaní tvrdila, že jej stanovy z roku 2012 podpísala Francúzska, Talianska a Fínska republika, ako aj Švédske a Nórske kráľovstvo, hoci z týchto dôkazov vyplýva, že stanovy prijal riadiaci výbor jednomyseľne. Okrem toho, čo sa týka listu od švédskych orgánov z 2. júla 2020, je irelevantný a Všeobecný súd v bode 339 tohto rozsudku skreslil jeho obsah.

143. Po šieste odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa odvolával na dokumenty súvisiace so správou, ktorú vypracoval OLAF po ukončení vyšetrovania,( 96 ) ktoré sa Komisia výslovne rozhodla vylúčiť na účely prijatia sporného rozhodnutia.

144. Nakoniec po siedme odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd si nesplnil povinnosť odôvodnenia tým, že nevysvetlil dôvody, pre ktoré vylúčil z posudzovania dokumenty týkajúce sa Talianskej republiky a Nórskeho kráľovstva, na ktoré sa odvolávala v prvostupňovom konaní.

145. V druhom rade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil článok 32 Viedenského dohovoru.

146. Dopustil sa totiž nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že podmienky na uplatnenie tohto článku nie sú splnené, a nesprávne odmietol vyvodiť všetky dôsledky zo vzťahu stanoveného medzi článkami 31 a 32 Viedenského dohovoru.

i) O údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnuté uplatnenie článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného pravidla výkladu

150. Medzinárodnú judikatúru týkajúcu sa významu a pôsobnosti pojmu „neskoršia prax“ tvorí séria poradných stanovísk MSD v oblasti praxe orgánov medzinárodných organizácií.( 100 ) Pred preskúmaním jednotlivých výhrad odvolateľky treba pripomenúť jej hlavné línie. Rozsudok MSD z 31. marca 2014, Lov veľrýb v Antarktíde (Austrália v. Japonsko; Nový Zéland, vedľajší účastník konania),( 101 ) na ktorý Všeobecný súd správne poukázal, predstavuje jej najnovší vývoj.

151. V prvom rade „neskoršia prax“ v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru zohráva zvlášť dôležitú úlohu pri výklade zakladajúcich listín medzinárodnej organizácie. Ako MSD konštatoval už v roku 1949 v súvislosti s OSN, „práva a povinnosti subjektu, akým je [OSN], musia závisieť od jeho cieľov a funkcií, ktoré sú uvedené alebo naznačené v jeho zakladajúcej listine a rozvinuté v praxi“.( 102 )

152. Ďalej neskoršia prax sa považuje za prvok autentického výkladu vôle strán, a preto je relevantná pre výklad medzinárodnej dohody, len do tej miery, do akej odráža spoločné chápanie strán, pokiaľ ide o význam tejto dohody. Všeobecný súd tak správne pripomenul zásadu, ktorú stanovil MSD v rozsudku z 31. marca 2014, Lov veľrýb v Antarktíde (Austrália v. Japonsko; Nový Zéland, vedľajší účastník konania),( 103 ) a podľa ktorej listiny nemožno považovať za neskoršiu prax zakladajúcu dohodu strán o výklade zmluvy v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, ak boli tieto listiny prijaté bez podpory všetkých zmluvných štátov.

156. Nakoniec, ak je nesúhlas jasne vyjadrený, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok MSD z 31. marca 2014, Lov veľrýb v Antarktíde (Austrália v. Japonsko; Nový Zéland, vedľajší účastník konania),( 113 ) alebo ak bola listina prijatá napriek odporu viacerých štátov, ako to bolo vo veci, v ktorej bolo vydané poradné stanovisko z 8. júla 1996, Legálnosť použitia jadrových zbraní štátom v ozbrojenom konflikte,( 114 ) nejde o dohodu, a teda o neskoršiu prax v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru.( 115 ) MSD však zohľadňuje kontext, v ktorom boli dotknuté listiny prijaté.( 116 ) V poradnom stanovisku z 20. júla 1962, Určité výdavky OSN (článok 17 ods. 2 Charty),( 117 ) tak MSD rozhodol, že rezolúcie orgánu, akým je Valné zhromaždenie OSN, ktoré prijala dvojtretinová väčšina jeho členov napriek nesúhlasným hlasom, majú stále výkladovú váhu.( 118 )

157. Práve z hľadiska týchto zásad treba preskúmať jednotlivé výhrady odvolateľky.

158. Po prvé je na úvod potrebné zamietnuť tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého uzavretie dohôd o delegovaní v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia odráža existenciu dohody medzi Komisiou a odvolateľkou, pokiaľ ide o jej postavenie medzinárodnej organizácie, a teda relevantnú prax v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru. Komisia totiž nie je stranou rezolúcie z 25. novembra 1994 a na uzavretí týchto dohôd sa nezúčastnila ani jedna zo strán tejto rezolúcie.( 119 )

159. Po druhé je potrebné zamietnuť aj tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého rozsudok MSD z 31. marca 2014, Lov veľrýb v Antarktíde (Austrália v. Japonsko; Nový Zéland, vedľajší účastník konania),( 120 ) na ktorý odkázal Všeobecný súd, je irelevantný na základe toho, že rozhodnutia o prijatí jej stanov sú právne záväzné. Tento rozsudok totiž jasne ukazuje, že podstatný prvok neskoršej praxe je založený na vzájomnom súhlase zmluvných štátov s obsahom dohody, a nie na forme alebo označení príslušných listín a ich záväznosti.

164. V prejednávanej veci boli uvedené stanovy prijaté v súlade s pravidlami konania a hlasovania definovanými stranami, t. j. zástupcami zmluvných štátov zasadajúcimi v riadiacom výbore, v rezolúcii z 25. novembra 1994, požadovanou dvojtretinovou väčšinou jeho členov (body 268 a 333 napadnutého rozsudku). Nič nenasvedčuje tomu, že by títo zástupcovia vyjadrili nesúhlas s pôsobnosťou článkov 18 a 19 pôvodných stanov, ktoré odvolateľke udelili právnu spôsobilosť a imunity, alebo s obsahom článku 1 stanov z roku 2012, ktorý jej výslovne priznáva postavenie medzinárodnej organizácie. Som zmätený tvrdením Všeobecného súdu v bode 339 napadnutého rozsudku, podľa ktorého švédske orgány v roku 2014 po vyšetrovaní úradu OLAF a v roku 2020 po žiadosti Komisie o informácie oznámili, že IMG nie je medzinárodná organizácia, hoci švédsky veľvyslanec v Belehrade (Srbsko), ktorý v tom čase predsedal riadiacemu výboru IMG, podpísal stanovy z roku 2012, ktoré odvolateľke priznali toto postavenie. Výraz „medzinárodná organizácia“ je ustálený. Keď sa v zmluve použije právnický výraz, treba vychádzať z toho, že strany mu chceli pripísať význam, aký má zvyčajne v medzinárodnom práve. Navyše, je síce pravda, ako zdôraznil Všeobecný súd v bode 333 napadnutého rozsudku, že fínske orgány vydali vyhlásenie týkajúce sa politickej povahy pôvodných stanov, chcem však poukázať na to, že tieto stanovy podpísali a súhlasili s neskoršími stanovami, v ktorých bola odvolateľka označená za „medzinárodnú organizáciu“.( 122 )

170. KMP v komentári k článku 2 návrhu článkov zároveň poukázala na nevyhnutnosť „dosiahnuť rovnováhu medzi pravidlami zakotvenými v zakladajúcej listine a formálne prijatými členmi na jednej strane a potrebou, aby sa organizácia rozvíjala ako inštitúcia, na druhej strane“.( 127 ) V roku 2018 v rámci svojich prác KMP ďalej zdôraznila, že neskoršia prax strán môže odrážať súčasný aj vyvíjajúci sa výklad zmluvy, podľa potreby a s ohľadom na iné prostriedky výkladu.( 128 ) Nevylúčila to, pokiaľ ide o neskoršiu prax organizácie.

171. Okrem toho je zaujímavé poukázať na úvahu, ktorú uviedol Denys Simon v práci venovanej súdnemu výkladu zmlúv medzinárodných organizácií:( 129 ) „Súd sa bude musieť usilovať naplniť nie tak pôvodný zámer strán, ktorý sa prejavil raz a navždy v čase uzavretia zmluvy, ale skôr súčasnú vôľu členských štátov, vyjadrenú počas celého uplatňovania dohovoru.… Inými slovami, ide o to, ako pri výklade inštitucionálnych zmlúv vyvodiť dôsledky z plynutia času, ktorého… zásadný význam sme ukázali v samotnej definícii zakladajúcich listín medzinárodných organizácií: zhoda vôle, ktorá viedla k uzavretiu dohovoru, nebola vyčerpaná pri formulácii znenia; uplatňovanie takého dohovoru nevyhnutne predpokladá neustále obnovovanie súhlasu členských štátov s obsahom právnych noriem, pričom podpísaný dokument je len jeho slávnostným, ale svojou podstatou efemérnym vyjadrením.“( 130 )

ii) O údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnuté uplatnenie článku 32 Viedenského dohovoru týkajúceho sa „doplnkových prostriedkov výkladu“

176. Odvolateľka spochybňuje dôvodnosť posúdenia uvedeného v bodoch 328 a 329 napadnutého rozsudku. V týchto bodoch Všeobecný súd rozhodol, že podmienky uplatnenia článku 32 Viedenského dohovoru nie sú splnené, takže nie je potrebné brať do úvahy neskoršie správanie niektorých strán rezolúcie z 25. novembra 1994, akým je prijatie stanov odvolateľky, uzavretie dohôd o sídle s určitými štátmi alebo podpísanie dohôd o delegovaní s Komisiou.

177. Súhlasím síce s výhradami odvolateľky, no napriek tomu chcem poukázať na to, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 328 tohto rozsudku, pokiaľ ide o podmienky uplatnenia článku 32 Viedenského dohovoru, vychádza z preskúmania znenia a kontextu rezolúcie z 25. novembra 1994, ktoré vykonal v bodoch 304 až 319 napadnutého rozsudku a ktoré považujem za nesprávne z dôvodov uvedených v bodoch 99 až 110 a 116 až 125 vyššie.

178. Preto podľa môjho názoru nie je potrebné skúmať tieto výhrady.

179. Vzhľadom na všetky tieto úvahy preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že druhé tvrdenie druhej časti, založené na nesprávnom uplatnení pravidiel výkladu medzinárodnej dohody stanovených v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru, je dôvodné, keďže Všeobecný súd podľa môjho názoru nesprávne uplatnil tieto články, keď odmietol priznať akúkoľvek výkladovú hodnotu pôvodným a neskorším stanovám odvolateľky, či už z hľadiska relevantných súvislostí (v zmysle článku 31 ods. 1 a 2 Viedenského dohovoru), z hľadiska relevantnej neskoršej praxe [v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) tohto dohovoru], alebo ako doplnkovým prostriedkom výkladu (podľa článku 32 dohovoru).

184. Na druhej strane v bodoch 360 až 365 uvedeného rozsudku Všeobecný súd preskúmal druhé tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého sa Komisia v spornom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla zohľadniť odpovede Belgického kráľovstva a Rakúskej republiky týkajúce sa dohôd o sídle, ktoré uzavrela, keďže tieto dohody vyjadrujú uznanie jej postavenia medzinárodnej organizácie hostiteľskými štátmi bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú členmi tejto organizácie.

185. Všeobecný súd odmietol toto tvrdenie z dôvodu uvedeného v bode 364 napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru skutočnosť, že štáty, ktoré nepristúpili k zakladajúcej dohode organizácie a ktoré nie sú alebo už nie sú jej členmi, ju považujú za medzinárodnú organizáciu, nemôže viesť k povinnosti Komisie priznať tejto organizácii postavenie medzinárodnej organizácie, najmä s cieľom oprávniť ju plniť rozpočet Únie v rámci nepriameho hospodárenia. Všeobecný súd totiž v bode 363 tohto rozsudku rozhodol, že uznanie postavenia medzinárodnej organizácie vyplýva zo zhody vôle štátov a prípadne medzinárodných organizácií, ktoré sú zmluvnými stranami zakladajúcej dohody príslušnej organizácie, pričom táto vôľa musí jasne vyplývať zo zakladajúcej dohody alebo z neskorších dohôd či praxe, za predpokladu, že neskoršie dohody a neskoršia prax vyjadrujú takéto uznanie všetkých zmluvných strán zakladajúcej dohody.

b) Tvrdenia účastníkov konania

186. Odvolateľka uvádza tri výhrady.

187. Pokiaľ ide o otázku uznania postavenia IMG ako medzinárodnej organizácie z dôvodu uzavretia dohôd o delegovaní v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia s Komisiou, odvolateľka po prvé tvrdí, že Všeobecný súd v bode 349 napadnutého rozsudku skreslil jej argumentáciu. Odvolateľka totiž v žalobe tvrdila, že na základe skutočnosti, že Komisia uzatvorila dohody o delegovaní v rámci spoločného hospodárenia s medzinárodnou organizáciou, možno predpokladať, že ju považovala za medzinárodnú organizáciu v zmysle rozpočtových pravidiel Únie.

189. Po tretie, pokiaľ ide o otázku uznania postavenia odvolateľky ako medzinárodnej organizácie z dôvodu podpísania dohôd o sídle s určitými štátmi, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o chápanie pojmu „uznanie“ v medzinárodnom práve. Vytýka mu najmä to, že zamieňa na jednej strane akt, ktorým je medzinárodná organizácia vytvorená, ktorý je konštitutívny a vyplýva zo zhody vôle štátov, a na druhej strane akt, ktorým štát uznáva subjekt ako medzinárodnú organizáciu, ktorý je deklaratívny, je výsledkom jednostranného právneho úkonu a je voči nemu vymáhateľný. V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že uzavretie dohôd o delegovaní v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia s medzinárodnou organizáciou zo strany Komisie predstavuje akt uznania jej postavenia medzinárodnej organizácie. Nakoniec na základe bodu 51 rozsudku MSD z 12. októbra 2021, Vymedzenie námorných hraníc v Indickom oceáne (Somálsko v. Keňa),( 135 ) odvolateľka tvrdí, že jej postavenie medzinárodnej organizácie je vymáhateľné voči Komisii a voči akémukoľvek štátu alebo organizácii, ktorá ho výslovne alebo nepriamo uznala.

c) Posúdenie

190. Prvá výhrada, založená na skreslení tvrdení, ktoré odvolateľka uviedla na podporu svojej žaloby, je podľa mňa dôvodná.

191. Odvolateľka totiž odkazovala na články 27, 45 a 46 Viedenského dohovoru s cieľom odmietnuť argumentáciu Komisie založenú na existencii porušenia procesných pravidiel stanovených v Zmluve FEÚ, zatiaľ čo odvolateľka sa odvolávala na uznanie svojho postavenia ako medzinárodnej organizácie z dôvodu, že Komisia uzatvorila dohody o delegovaní v rámci spoločného alebo nepriameho hospodárenia v súlade s rozpočtovými pravidlami Únie.

197. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa mi zdá, že formulácia, akou Všeobecný súd zhrnul tieto tvrdenia v bode 349 napadnutého rozsudku, nie je v súlade s tým, ako ich formulovala odvolateľka vo svojej žalobe. Všeobecný súd zlúčením týchto dvoch otázok, ktoré vzniesla odvolateľka, postihol pochybením analýzu, ktorú vykonal v bodoch 351 až 359 napadnutého rozsudku.

198. Za týchto okolností navrhujem, aby Súdny dvor tejto výhrade vyhovel. Vzhľadom na tento záver nie je potrebné skúmať druhú výhradu.

199. Pokiaľ ide o tretiu výhradu, ktorá sa týka chápania pojmu „uznanie“ v medzinárodnom práve, domnievam sa, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 363 napadnutého rozsudku rozhodol, že „uznanie postavenia medzinárodnej organizácie vyplýva zo zhody vôle štátov a prípadne medzinárodných organizácií, ktoré sú zmluvnými stranami zakladajúcej dohody príslušnej organizácie“.

203. Táto časť odvolacieho dôvodu sa skladá z dvoch výhrad.

1. O prvej výhrade, založenej na nesprávnom posúdení odpovedí rakúskych orgánov

204. Táto výhrada smeruje proti bodom 235 až 239 napadnutého rozsudku.

a) Napadnutý rozsudok

205. Z bodov 235 a 237 napadnutého rozsudku vyplýva, že v odpovedi z 8. apríla 2020 na žiadosť Komisie o konzultáciu Rakúska republika uznala postavenie odvolateľky ako medzinárodnej organizácie, ako aj svoje členstvo v nej.

206. V bodoch 238 a 239 tohto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že táto odpoveď nemá vplyv na záver Komisie, pokiaľ ide o právne postavenie odvolateľky, z dvoch dôvodov: na jednej strane IMG nebola zriadená medzinárodnou dohodou ako medzinárodná organizácia a na druhej strane neskoršia prax nesvedčí o všeobecnom a jednoznačnom uznaní jej postavenia medzinárodnej organizácie.

210. Táto výhrada smeruje proti bodom 240 až 247 napadnutého rozsudku.

a) Napadnutý rozsudok

211. V bode 240 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol obsah odpovede belgických orgánov z 30. júna 2020 takto: „… hoci tieto orgány potvrdili svoju účasť na stretnutí z 25. novembra 1994, na ktorom bola žalobkyňa založená, Belgicko sa však nepovažovalo za člena organizácie žalobkyne. Belgické orgány tiež uviedli, že podľa ich názoru žalobkyňu možno považovať za medzinárodnú organizáciu a preto Belgicko a žalobkyňa podpísali 13. júna 2012 dohodu o sídle, ktorá však žalobkyni nepriznávala všetky daňové výhody, ktoré sa zvyčajne poskytujú medzinárodným organizáciám.“

212. Podľa Všeobecného súdu bola Komisia oprávnená domnievať sa, že táto odpoveď nemá vplyv na sporné rozhodnutie, a to najmä z dvoch dôvodov. Po prvé dohoda o sídle uzavretá medzi Belgickým kráľovstvom a odvolateľkou v roku 2012 je irelevantná, keďže tento štát uviedol, že nie je členom tohto subjektu (bod 242 napadnutého rozsudku). Po druhé účasť belgických orgánov na vytvorení odvolateľky v roku 1994 a na zasadnutiach jej kolegiálneho orgánu až do roku 2013 je rovnako irelevantná, lebo neumožňuje preukázať, že Belgické kráľovstvo bolo členom tejto organizácie ku dňu nadobudnutia účinnosti sporného rozhodnutia 16. decembra 2014 (bod 246 tohto rozsudku).

b) Tvrdenia účastníkov konania

213. Odvolateľka tvrdí, že táto analýza je postihnutá nesprávnym právnym posúdením.

219. Pripomínam, že podľa bodu 302 napadnutého rozsudku bolo potrebné nájsť odpoveď na otázku, či strany podpisom tejto rezolúcie mali v úmysle založiť odvolateľku ako medzinárodnú organizáciu v zmysle článku 2 písm. a) návrhu článkov. Preskúmanie tejto podmienky si vyžadovalo zistenie úmyslu strán, ako vyplýva z podmienok tejto rezolúcie posudzovanej v jej celkovej súvislosti a s prihliadnutím na jej predmet, účel a relevantnú neskoršiu prax, v súlade s pravidlami výkladu stanovenými v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru.

222. Po druhé si myslím, že uzavretie dohody o sídle medzi Belgickým kráľovstvom a odvolateľkou by mohlo byť nepriamym dôkazom a predstavovať doplnkový prostriedok výkladu rezolúcie z 25. novembra 1994 v zmysle článku 32 Viedenského dohovoru. Dohoda o sídle je všeobecne definovaná ako bilaterálna dohoda medzi hostiteľským štátom a medzinárodnou organizáciou a podpisom dohody o sídle hostiteľský štát nevyhnutne uznáva, že daná organizácia má medzinárodnú právnu subjektivitu, a tým, že jej prizná spôsobilosť uzatvárať zmluvy, spôsobilosť nadobúdať majetok a procesnú spôsobilosť, má aj vnútroštátnu právnu subjektivitu.( 142 )

223. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhej výhrade a rozhodol, že tretia časť odvolacieho dôvodu, založená na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri posudzovaní odpovedí Rakúskej republiky a Belgického kráľovstva na otázky Komisie, je dôvodná.

D. O štvrtej časti, založenej na nesprávnom právnom posúdení pri určovaní členov odvolateľky

224. Táto časť smeruje proti bodom 218 až 232 napadnutého rozsudku.

1. Napadnutý rozsudok

225. V bodoch 215 až 232 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Komisia nesprávne určila jej členov tým, že umelo rozlišovala medzi zakladajúcimi štátmi, prispievateľskými štátmi a členmi jej kolegiálnych orgánov.

230. Všeobecný súd totiž v bode 216 tohto rozsudku konštatoval, že Komisia nevykonala takéto formálne rozlíšenie. Všeobecný súd tak rozhodol o tvrdení odvolateľky, pričom nepozmenil jeho znenie a odvolateľka nespochybnila tento záver ani nenamietala skreslenie dôkazov.

231. Pre úplnosť a „aj za predpokladu, že“ sporné rozhodnutie možno vykladať tak, že rozlišuje medzi štátmi, Všeobecný súd následne preskúmal, v akom rozsahu možno Komisii vytýkať, že nepovažovala niektoré štáty alebo medzinárodné organizácie za členov odvolateľky, vzhľadom na to, že zasadali v orgánoch odvolateľky, alebo vzhľadom na povahu ich príspevkov.

232. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol štvrtú časť, založenú na nesprávnom právnom posúdení pri určovaní členov odvolateľky, ako neúčinnú.

E. O piatej časti, založenej na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o formálne požiadavky na účely uzavretia rezolúcie z 25. novembra 1994

233. Táto časť pozostáva z dvoch tvrdení, založených na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide na jednej strane o požiadavku, aby rezolúciu z 25. novembra 1994 podpísali zástupcovia, ktorí majú na tento účel právomoci, a na druhej strane o vypracovanie ratifikačného dokumentu. Navrhujem preskúmať ich spoločne, keďže sa mi zdajú byť neúčinné z rovnakých dôvodov.

1. Napadnutý rozsudok

2. Tvrdenia účastníkov konania

236. Odvolateľka spochybňuje najmä posúdenie uvedené v bodoch 285 a 286 napadnutého rozsudku, keďže skutočnosť, že rezolúcia z 25. novembra 1994 bola schválená a podpísaná v rámci pracovnej skupiny, nemá vplyv na otázku „splnomocnení“. Okrem toho spochybňuje analýzu, ktorú Všeobecný súd vykonal v bodoch 291 až 300 tohto rozsudku a na základe ktorej v podstate konštatoval, že Komisia mohla požadovať dôkaz o podpise zakladajúcej listiny alebo predloženie ratifikačnej listiny. Podľa nej článok 12 ods. 1 Viedenského dohovoru poskytuje nekonečnú slobodu, pokiaľ ide o spôsob, akým štáty vyjadria súhlas s tým, že budú viazané. V prejednávanej veci je táto rezolúcia dohodou v zjednodušenej podobe, ktorú medzinárodné právo pripúšťa, uzavretou v núdzovej situácii, ktorá neformulovala nijakú formálnu požiadavku. V tejto súvislosti skutočnosť, že rezolúciu podpísal prezident Bijleveld a pani Nordtsröm‑Ho, postačuje na to, aby sa považovala za autentickú dohodu.

237. Komisia v podstate tvrdí, že tieto tvrdenia sú neúčinné, lebo napriek neexistencii týchto splnomocnení Všeobecný súd na základe článku 8 Viedenského dohovoru konštatoval, že rezolúcia z 25. novembra 1994 je medzinárodnou dohodou.( 144 )

3. Posúdenie

238. Z rovnakých dôvodov, aké uvádza Komisia, sa domnievam, že piata časť piateho odvolacieho dôvodu je neúčinná. Všeobecný súd totiž dospel k priaznivému záveru pre odvolateľku, o čom svedčia body 274, 289 a 301 napadnutého rozsudku.

F. O šiestej časti, založenej na nezohľadnení skutočnosti, že odvolateľka nebola zrušená

242. Myslím si, že túto časť nie je potrebné skúmať.

243. Z dôvodov, ktoré som vysvetlil v bodoch 99 až 110, 116 až 125 a 149 až 179 vyššie, si totiž myslím, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri skúmaní úmyslu strán vytvoriť medzinárodnú organizáciu, keď riadne nezohľadnil jednotlivé prostriedky výkladu uvedené v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru. V dôsledku toho je týmto nesprávnym právnym posúdením postihnutý záver, ktorý vyvodil v bode 369 napadnutého rozsudku.

VII. Návrh

244. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel piatemu odvolaciemu dôvodu, založenému na nesprávnom posúdení právneho postavenia odvolateľky.

1 Jazyk prednesu: francúzština.

2 T‑509/21, EU:T:2024:590 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

9 Pozri osobitnú správu Dvora audítorov č. 2/97 o humanitárnej pomoci Európskej únie v rokoch 1992 až 1995 doplnenú o odpovede Komisie (predložená podľa článku 188 C ods. 4 druhý pododsek Zmluvy ES) (Ú. v. ES C 143, 1997, s. 1), časť 3, nazvaná „Mobilizácia humanitárnej pomoci Komisiou“, najmä bod 3.6 písm. b) v časti týkajúcej sa „mobilizácie rozpočtových prostriedkov (celkové plány)“ (s. 12), a poznámka pod čiarou 33.

10 V diele À la recherche de la Bosnie ‑ Herzégovine, La mise en œuvre de l’accord de paix de Dayton , Paris: Presses universitaires de France, 2003, kapitola 3 nazvaná „Les négociations et l’accord de Dayton“ (Rokovania a Daytonská dohoda), s. 72 až 128, najmä bod 76, Marianne Ducasse‑Rogier vysvetľuje, že nárast počtu medzinárodných organizácií, najmä regionálnych, ktoré boli poverené vykonávaním Daytonských mierových dohôd podpísaných v Paríži 14. decembra 1995, je výsledkom toho, že Organizácia Spojených národov (OSN) bola pri uplatňovaní týchto dohôd odsunutá na vedľajšiu koľaj. Únii, ktorá si ponechala mandát na spravovanie mesta Mostar (Bosna a Hercegovina), boli zároveň zverené právomoci v oblasti hospodárskej obnovy krajiny (pozri závery Konferencie o dosiahnutí mieru, ktorá sa konala v Londýne 8. a 9. decembra 1995, bod 41) a spolu so Svetovou bankou mala organizovať konferencie na získanie prostriedkov na túto hospodársku obnovu. Pokiaľ ide o postavenie a úlohu IMG, pozri 1., 2. a 3. správu vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine pre generálneho tajomníka OSN o vykonávaní mierovej dohody v Bosne, dostupné na tejto internetovej adrese: https://www.ohr.int/cat/hrs‑reports/page/9/.

17 Pozri rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia (C‑619/20 P a C‑620/20 P, EU:C:2022:722, bod 111).

18 Tieto žalobné dôvody sú uvedené v bodoch 58 a 59 napadnutého rozsudku.

19 V poradnom stanovisku z 23. júla 2025, Povinnosti štátov v oblasti zmeny klímy, Medzinárodný súdny dvor (MSD) pripomenul, že na určenie a spresnenie zmluvných povinností by sa mali uplatniť pravidlá výkladu uvedené v článkoch 31 až 33 Viedenského dohovoru, ktoré tiež odrážajú medzinárodné obyčajové právo (bod 176 a citovaná judikatúra).

20 Pozri tiež rozsudok MSD z 2. februára 2017, Vymedzenie námorných hraníc v Indickom oceáne (Somálsko v. Keňa), predbežné námietky (Zbierka MSD 2017, s. 3, bod 42).

21 C‑233/02, EU:C:2004:173, body 42 až 44.

22 Pozri návrh článkov o zmluvnom práve, ktorý je k dispozícii v správe KMP o výsledkoch práce 18. zasadnutia predloženej Valnému zhromaždeniu OSN, Ročenka KMP, 1966, zv. II, druhá časť, najmä komentár k návrhu článku 27, s. 240, bod 11, ktorý sa neskôr stal článkom 31 Viedenského dohovoru; DAILLIER, S., FORTEAU, M., PELLET, A.: Droit international public . 9. vyd. Paris: Librairie générale de droit et de jurisprudence, 2022, najmä bod 206, ako aj KAMMERHOFER, J.: International Investment Law and Legal Theory, Expropriation and the Fragmentation of Sources . Cambridge: Cambridge University Press, 2021, najmä kapitola 4 nazvaná „Treaty Interpretation“ (Výklad zmlúv), s. 68 až 143, najmä s. 114.

29 Zbierka MSD 1992, s. 240, bod 47.

30 Zbierka MSD 2012, s. 10, body 57 a 61.

31 Zbierka MSD 1992, s. 240.

32 Zbierka MSD 2012, s. 10.

33 Pozri tiež bod 330 napadnutého rozsudku.

34 Komisia sa odvoláva na článok 104 Charty Organizácie Spojených národov, podpísanej v San Franciscu 26. júna 1945, a článok 1 Dohovoru o výsadách a imunitách Organizácie Spojených národov, podpísaného 13. februára 1946 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1, s. 15, č. 4 (1946 – 1947)], ktorý vstúpil do platnosti 17. septembra 1946, pričom obe tieto ustanovenia uznávajú vnútroštátnu právnu subjektivitu OSN v každom členskom štáte.

36 V poradnom stanovisku z 11. apríla 1949, Náhrada škody utrpenej v službách OSN (Zbierka MSD 1949, s. 174), MSD konštatoval, že OSN je subjektom medzinárodného práva s medzinárodnou právnou subjektivitou, lebo „má spôsobilosť byť držiteľom medzinárodných práv a povinností a spôsobilosť vykonávať svoje práva prostredníctvom medzinárodných nárokov“ (p. 179). Pozri SCHERMERS, H., G., BLOKKER, N. M.: International Institutional Law . 7. vyd. Leyde: Nijhoff, 2025, najmä kapitola 11 nazvaná „Legal Status“ (Právne postavenie); COLLINS, R.: Beyond Binary Oppositions? The Elusive Identity of the International Organization in Contemporary International Law. In: International Organizations Law Review. Leyde: Nijhoff, 2023, vol. 20, n o 1, s. 28 až 51, najmä s. 43; D’ARGENT, S.: La personnalité juridique internationale de l’organisation internationale. In: LAGRANGE, É., SOREL, J.‑M., c. d., s. 439 až 464, najmä s. 441; GAZZINI, T.: Personality of international organizations. In: Research Handbook on the Law of International Organizations . Cheltenham: Edward Elgar Publishing, 2011, s. 33 až 55, najmä s. 34; AMERASINGHE, C. F., c. d., s. 68 a 78, ako aj DAILLIER, S., FORTEAU, M., PELLET, A., c. d., bod 371.

37 Zásada špeciality, ktorú MSD označuje ako „všeobecnú zásadu“ a je základom práva medzinárodných organizácií, si vyžaduje, aby organizáciám boli zverené „právomoci, ktorých hranice závisia od spoločných záujmov, ktoré im [štáty, ktoré ich zriadili,] dávajú za úlohu presadzovať“ [poradné stanovisko z 8. júla 1996, Legálnosť použitia jadrových zbraní štátom v ozbrojenom konflikte (Zbierka MSD 1996, s. 66, body 25 a 26)]. Táto zásada vymedzuje rozsah činnosti medzinárodnej organizácie a jej zodpovednosť v medzinárodnom právnom poriadku a obmedzuje jej schopnosť konať na výkon právomocí, ktoré sú jej výslovne alebo implicitne zverené.

44 Zbierka MSD 2010, s. 14.

45 Pozri tiež rozsudok z 31. januára 2019, International Management Group/Komisia (C‑183/17 P a C‑184/17 P, EU:C:2019:78, bod 91).

46 C‑684/13, EU:C:2015:439.

47 C‑516/16, EU:C:2017:1011.

48 C‑684/13, EU:C:2015:439.

49 C‑516/16, EU:C:2017:1011.

56 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, ako aj korigendum Ú. v. EÚ L 327, 2011, s. 70).

57 C‑619/20 P a C‑620/20 P, EU:C:2022:722.

58 Pozri rozsudok z 22. septembra 2022, IMG/Komisia (C‑619/20 P a C‑620/20 P, EU:C:2022:722, bod 150).

59 C‑104/16 P, EU:C:2016:973.

60 Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario (C‑104/16 P, EU:C:2016:973, bod 81 a nasl.).

61 Zbierka MSD 1997, s. 7, bod 26.

68 Pozri rozsudok MSD z 25. septembra 1997, Projekt Gabčíkovo‑Nagymaros (Maďarsko v. Slovensko) (Zbierka MSD 1997, s. 7, bod 26).

69 Zbierka MSD 1949, s. 174, najmä s. 185.

70 Pozri poznámku pod čiarou 34 vyššie.

71 Pozri D’ARGENT, S., c. d., s. 441.

72 Pozri SCHERMERS, H. G., BLOKKER, N. M., c. d., body 1564 a 1565.

73 Zmluvné strany sa môžu rozhodnúť výslovne udeliť medzinárodnú právnu subjektivitu v zakladajúcej listine alebo sa môžu rovnakým spôsobom rozhodnúť, že ju neudelia (na ilustráciu pozri článok 2 ods. 2 Zmluvy o vytvorení funkčného vzdušného priestoru „Europe Central“ medzi Spolkovou republikou Nemecko, Belgickým kráľovstvom, Francúzskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom a Švajčiarskou konfederáciou, ktorá bola podpísaná v Bruseli 2. decembra 2010 a vstúpila do platnosti 1. júna 2013).

80 Pozri najmä Dohovor o postavení Severoatlantickej aliancie, zástupcov štátov a medzinárodného personálu, podpísaný v Ottave 20. septembra 1951, ktorý definuje výsady a imunity tejto organizácie namiesto Severoatlantickej zmluvy, podpísanej vo Washingtone 4. apríla 1949.

81 Pozri v tomto smere kompletnú štúdiu DOMINICÉ, C., c. d., s. 168 a 169. Pozri tiež SCHERMERS, H. G., BLOKKER, N. M., c. d., body 325 a 1606; PINGEL, I.: Les privilèges et immunités de l’organisation internationale. In: LAGRANGE, É., SOREL, J.‑M., c. d., s. 626 až 656, najmä bod 1247, ako aj DAILLIER, S., FORTEAU, M., PELLET, A., c. d., bod 538.

82 Voľný preklad.

83 Pozri poradné stanovisko z 8. júla 1996, Legálnosť použitia jadrových zbraní štátom v ozbrojenom konflikte (Zbierka MSD 1996, s. 66, bod 19), ako aj MONACO, R.: Le caractère constitutionnel des actes institutifs d’organisations internationales. Paris: Éditions A. Pedone, 1974, s. 153 až 172.

84 Napríklad Prípravná komisia pre Organizáciu Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok bola zriadená 19. novembra 1996 ako dočasná medzinárodná organizácia (pozri právne stanovisko citované v poznámke pod čiarou 28 vyššie).

85 Pokiaľ ide o rozmanitosť medzinárodných organizácií, pozri KLABBERS, J.: Unity, Diversity, Accountability: The Ambivalent Concept of International Organisation. In: Melbourne Journal of International Law . Melbourne: University of Melbourne, 2013, vol. 14, n o 1, s. 149 až 170.

92 Tieto materiálny sú často považované za chaotické, dôverné alebo nejednoznačné a môžu byť použité len na potvrdenie výkladu získaného inými prostriedkami, alebo ak tieto prostriedky nevyvolávajú potrebný účinok. V praxi sa dokonca zdá, že prípravné materiály sú vylúčené z výkladu zakladajúcej listiny, lebo uprednostňujú víziu určitých členov pred inými, čo nie je v súlade so zásadou rovnosti štátov (pozri PETERS, A.: L’acte constitutif de l’organisation internationale. In: LAGRANGE, É., SOREL, J.‑M., c. d., s. 201 až 245, najmä body 408 a 409).

93 Pozri záver 4 nazvaný „Definícia neskoršej dohody a neskoršej praxe“ v návrhu záverov o neskorších dohodách a praxi v kontexte výkladu zmlúv a súvisiacich komentároch (správa KMP A/73/10 o výsledkoch práce 70. zasadnutia predložená Valnému zhromaždeniu OSN, Ročenka KMP, 2018, zv. II, druhá časť) (ďalej len „návrh záverov“), ako aj komentár 33 (s. 39).

94 Zbierka MSD 2014, s. 226.

95 Zbierka MSD 2014, s. 226.

96 Pozri bod 14 vyššie.

97 Zbierka MSD 2014, s. 226.

100 Pokiaľ ide o právnu náuku, pozri KADELBACH, S.: International Law Commission and role of subsequent practice as a means of interpretation under Articles 31 and 32 VCLT?. In: Questions of International law (online), 2018; ARATO, J.: Treaty Interpretation and Constitutional Transformation: Informal Change in International Organizations. In: Yale Journal of International Law . 2013, vol. 38, n o 2, s. 289 až 357; RAFFEINER, S.: Organ Practice in the Whaling Case: Consensus and Dissent between Subsequent Practice, Other Practice and a Duty to Give Due Regard. In: European Journal of International Law. Florence: European University Institute, 2016, vol. 27 n o 4, s. 1043 až 1059, ako aj PETERS, C.: Subsequent Practice and Established Practice of International Organizations: Two Sides of the Same Coin?. In: Göttingen Journal of International Law. Göttingen: Universitätsverlag Göttingen, 2011, vol. 3, n o 2, s. 617 až 642.

101 Zbierka MSD 2014, s. 226.

102 Pozri poradné stanovisko MSD z 11. apríla 1949, Náhrada škody utrpenej v službách OSN (Zbierka MSD 1949, s. 174, najmä s. 180).

103 Zbierka MSD 2014, s. 226.

104 Pozri rozsudok z 19. mája 2025, Vymedzenie pozemných a námorných hraníc a zvrchovanosť ostrovov (Gabon/Rovníková Guinea) (body 83 až 91). V tomto rozsudku MSD prikladal významnú váhu jasnému a súhlasnému správaniu oboch strán počas mnohoročných rokovaní, pričom úplne odhliadol od Dohovoru o vymedzení pozemných a námorných hraníc Rovníkovej Guiney a Gabonu (ďalej len „Batský dohovor“) (bod 91).

105 Pozri záver 9 návrhu záverov nazvaný „Váha neskorších dohôd a neskoršej praxe ako prostriedkov výkladu“ a komentár 12, s. 64.

112 Pozri rozsudok z 11. marca 2015, Oberto a O’Leary (C‑464/13 a C‑465/13, EU:C:2015:163, bod 66).

113 Zbierka MSD 2014, s. 226. V tomto rozsudku teda MSD uznal relevantnosť rezolúcií, ktoré síce nie sú záväzné, ale boli prijaté konsenzom alebo jednomyseľným hlasovaním zmluvného orgánu, a odmietol tie, ktoré boli prijaté bez podpory všetkých zmluvných štátov dohovoru a za prítomnosti rozdielnych názorov (body 46 a 83).

114 Zbierka MSD 1996, s. 66.

115 Pozri poradné stanovisko z 8. júla 1996, Legálnosť použitia jadrových zbraní štátom v ozbrojenom konflikte (Zbierka MSD 1996, s. 66, bod 27).

116 Pozri bod 154 vyššie.

117 Zbierka MSD 1962, s. 151.

124 Zbierka MSD 1980, s. 73.

125 Poradné stanovisko z 20. decembra 1980, Výklad dohody z 25. marca 1951 medzi WHO a Egyptom (Zbierka MSD 1980, s. 73, bod 43).

126 Pozri SIMON, D.: L’interprétation judiciaire des traités d’organisations internationales; Morphologie des conventions et fonction juridictionnelle. Paris: éditions A. Pedone, 1981, s. 384, ako aj SCHERMERS, H. G., BLOKKER, N. M., c. d., bod 30. Pokiaľ ide o judikatúru, pozri poradné stanoviská z 20. júla 1962, Určité výdavky OSN (článok 17 ods. 2 Charty) (Zbierka MSD 1962, s. 151, najmä s. 160), a z 9. júla 2004, Právne dôsledky výstavby múru na okupovanom palestínskom území (Zbierka MSD 2004, s. 136, bod 88).

127 Pozri v tomto zmysle individuálne stanovisko sudcu Lauterpachta pripojené k poradnému stanovisku zo 7. júna 1955, Hlasovací postup v záležitostiach týkajúcich sa správ a požiadaviek súvisiacich s územím Juhozápadnej Afriky (Zbierka MSD 1955, s. 57), najmä s. 106.

128 Pozri záver 8 návrhu záverov nazvaný „Výklad podmienok zmluvy ako podliehajúcich zmenám v čase“ a komentáre 4 a 5 (s. 58), ako aj DAILLIER, S., FORTEAU, M., PELLET, A., c. d., bod 213.

129 SIMON, D., c. d.

136 Pozri BONUCCI, N., COSNARD, M., NGANGA MALONGA, A.: Les rapports entre l’organisation internationale et l’État hôte. In: LAGRANGE, É., SOREL, J.‑M., c. d., s. 601 až 625, najmä bod 1204.

137 Pozri v tomto ohľade rozsudok MSD z 3. februára 1994, Územný spor (Líbyjská arabská džamahírija/Čad) (Zbierka MSD 1994, s. 6), v ktorom MSD zdôraznil, že „sloveso ,uznať‘… znamená, že vzniká právna povinnosť. Uznať hranicu znamená predovšetkým ,prijať‘ túto hranicu, teda vyvodiť všetky právne dôsledky z jej existencie, rešpektovať ju a vzdať sa jej spochybňovania v budúcnosti“ (bod 42). Pozri tiež DAILLIER, S., FORTEAU, M., PELLET, A., c. d., bod 510.

138 Pozri BURRIEZ, D., CAHIN G., LAGRANGE, É.: Le retrait des États des organisations internationales: actualité récente (UNESCO, OEA, CPI…). In: Annuaire Français de droit international . Paris: CNRS, 2018, s. 373 až 382. Tento postup sa prirovnáva k jednoduchému vypovedaniu zakladajúcej listiny na základe jednostranného a diskrečného aktu štátu.

139 Zbierka MSD 1966, s. 6.

140 Zbierka MSD 1971, s. 16.

141 Pozri rozsudok MSD z 18. júla 1966, Juhozápadná Afrika, druhá fáza (Zbierka MSD 1966, s. 6, body 16 a 17), ako aj poradné stanovisko z 21. júna 1971, Právne dôsledky pre štáty, pokiaľ ide o pokračujúcu prítomnosť Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadná Afrika) napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady 276 (1970) (Zbierka MSD 1971, s. 16, bod 53).