C-802/24
ECLI:EU:C:2026:110
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0802
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANDREA BIONDI
prednesené 26. februára 2026( 1 )
Vec C ‑ 802/24
NV Reibel
proti
JSC VO Stankoimport
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Švédsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Reštriktívne opatrenia týkajúce sa konania Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Zákaz vývozu tovaru s dvojitým použitím – Zamietnutie vývozného povolenia, ktorým bolo dotknuté plnenie zmluvy – Odmietnutie vrátiť zaplatený preddavok – Predloženie veci rozhodcovskému orgánu – Článok 11 zmeneného nariadenia č. 833/2014 – Pojem nárok, ktorý nemožno uznať – Arbitrabilita sporov o reštriktívnych opatreniach – Súdny prieskum rozhodcovských rozsudkov – Intenzita – Verejný poriadok Únie – Zásadný význam pre plnenie úloh zverených Únii “
Obsah
I. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
II. Analýza
A. O zmenenom nariadení č. 833/2014, o možnosti využiť mechanizmy mimosúdneho riešenia sporov vo všeobecnosti a najmä rozhodcovského konania
1. O potrebe zamerať prvú prejudiciálnu otázku na výraz „arbitrabilita“
2. O doslovnom, kontextuálnom a teleologickom výklade článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
a) O doslovnom výklade klauzuly o neuznaní nárokov
b) O kontextuálnom výklade klauzuly o neuznaní nárokov
c) O teleologickom výklade klauzuly o neuznaní
3. O zachovaní osobitných charakteristík právneho poriadku Únie
4. Záver analýzy
B. O zmenenom nariadení č. 833/2014 a verejnom poriadku Únie
1. O verejnom poriadku ako obmedzení slobodnej vôle zmluvných strán
2. O zásadnej povahe zmeneného nariadenia č. 833/2014 pre právny poriadok Únie a doplnení verejného poriadku Únie článkom 11 ods. 1 tohto nariadenia
3. O intenzite preskúmania rozhodcovských rozsudkov zo strany vnútroštátnych súdov
C. O pojme „nárok“ v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
1. Návrat k článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
2. Uplatnenie na prejednávanú vec
III. Návrh
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť napísať novú kapitolu o vzťahu medzi právom Únie a mechanizmami mimosúdneho riešenia sporov, ktorý je niekedy vnímaný ako komplikovaný. Otázky, ktoré tu vznikajú, sú mimoriadne dôležité, pretože sa objavujú v konkrétnom kontexte reštriktívnych opatrení prijatých voči Rusku v dôsledku destabilizujúcich akcií a následnej invázie na Ukrajinu, ktoré predstavujú hrubé porušenie medzinárodného práva a Charty Organizácie Spojených národov a jednu z najvážnejších hrozieb pre európsku bezpečnosť a medzinárodný poriadok od konca druhej svetovej vojny.
2. Vzťah medzi právom Únie a osobitne rozhodcovským konaním sa často opisuje ako metafora nočnej plavby dvoch lodí,( 2 ) ktoré sa v tme sotva navzájom vidia, avšak vždy dbajú na to, aby sa plavili v dostatočnej vzdialenosti s cieľom zabrániť zrážke, obmedzujú komunikáciu na nevyhnutné minimum a plávajú po trasách, ktoré sa nikdy nekrižujú, smerom k opačným cieľom.
3. Odmietnuť nuansy však znamená ochudobniť realitu. Táto realita, ktorej zlému pochopeniu by som chcel predísť, je tvorená tiež styčnými bodmi a zdieľanými hodnotami. Právny poriadok Únie v zásade nebráni tomu, aby jednotlivci, ktorí podliehajú tomuto právnemu poriadku z dôvodu vykonávania hospodárskej činnosti na území Únie, predložili spory, ktoré medzi nimi môžu vzniknúť v rámci tejto činnosti, rozhodcovskému mechanizmu.( 3 ) Úloha rozhodcovského konania ako vyjadrenia vôle zmluvných strán a nástroja umožňujúceho rýchle a účinné riešenie sporov( 4 ) je cenená. Judikatúra Súdneho dvora sa zase pevne opiera o uznanie významu rozhodcovskej zmluvy, ktorá je výsledkom slobodného prejavu strán.( 5 ) Dodávam, že obchodné rozhodcovské konanie je dnes jednou z mála účinných foriem medzinárodnej spolupráce, keďže jeho cieľom je zabezpečiť uplatňovanie jednotných noriem, ako aj uľahčiť právne transplantáty a cezhraničné presadzovanie práva.
4. Vytvorenie vzťahu založeného na vzájomnom obohatení medzi právom Únie a rozhodcovským konaním si vyžaduje hľadanie potrebnej rovnováhy medzi prispôsobivosťou a flexibilitou, ktoré vyplývajú z tohto spôsobu riešenia sporov, na jednej strane a zachovaním integrity právneho poriadku Únie a jeho podstatných charakteristík na strane druhej.
5. Prejednávaná vec umožní Súdnemu dvoru vyjadriť sa aj k vymedzeniu hraníc verejného poriadku Únie ako obmedzenia autonómie vôle zmluvných strán a k určeniu intenzity súdneho preskúmania rozhodcovských rozsudkov, ktorá sa považuje za účinnú.
I. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
6. NV Reibel je belgická spoločnosť, ktorá pôsobí v oblasti logistiky a medzinárodnej prepravy tovaru. Dňa 8. decembra 2015 Reibel uzavrela zmluvu s ruskou spoločnosťou JSC VO Stankoimport, ktorá dováža kovové výrobky a stroje do Ruska. Podľa tejto zmluvy mala Reibel okrem iného predávať a dodávať tovar spoločnosti Stankoimport. Zmluva obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá stanovovala, že všetky spory, s výnimkou sporov, ktoré patria do právomoci vnútroštátnych súdov, musia byť predmetom rozhodcovského konania a že v prípade rozhodcovského konania sa uplatňuje švédske právo. Takisto sa v nej stanovilo, že sankcie prijaté Úniou voči Rusku sa nebudú považovať ani za prípad vyššej moci ani za oslobodenie zmluvných strán od ich zmluvných záväzkov.
7. V nadväznosti na rozhodnutie belgických orgánov z 23. marca 2017 sa tovar, ktorý mala Reibel dodať spoločnosti Stankoimport, nemohol vyviezť, keďže belgický správny orgán sa domnieval, že tento tovar bol určený na výrobu súčiastok pre vrtuľníky, a preto ho kvalifikoval ako tovar s dvojakým použitím v zmysle nariadenia (ES) č. 428/2009( 6 ), ktorého predaj je zakázaný nariadením (EÚ) č. 833/2014.( 7 ) Žaloba, ktorú podala Reibel proti tomuto rozhodnutiu na Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), bola zamietnutá.
8. Stankoimport však vopred zaplatila časť sumy splatnej za túto dodávku, ktorá sa teda nikdy neuskutočnila. Keďže Reibel nevrátila prijatý preddavok, Stankoimport odstúpila od zmluvy a iniciovala rozhodcovské konanie.
9. V rozhodcovskom rozsudku vydanom 5. decembra 2021 rozhodcovský súd vyhovel nároku spoločnosti Stankoimport na vrátenie preddavku zaplateného spoločnosti Reibel spolu s úrokmi a uložil spoločnosti Reibel povinnosť nahradiť časť trov konania. V zostávajúcej časti rozhodcovský súd zamietol návrh, aby bola spoločnosti Reibel uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody za porušenie zmluvy a iné škody spolu s úrokmi. Rozhodcovský súd zastával názor, že nárok spoločnosti Stankoimport na vrátenie preddavku s úrokmi nespadá pod pojem „nároky“, ktoré nemožno uznať, podľa článku 11 zmeneného nariadenia č. 833/2014( 8 ), ktorý sa teda nevzťahuje na nárok na vrátenie sumy zaplatenej za nikdy nedodaný tovar. Cieľom nároku spoločnosti Stankoimport bolo len vrátiť strany do stavu, v akom sa nachádzali pred uzavretím zmluvy. Naproti tomu, pokiaľ ide o jej ostatné nároky, rozhodcovský súd konštatoval, že patria do pôsobnosti tohto článku 11, keďže Stankoimport sa pokúšala získať finančnú výhodu z toho, že Reibel nevykonala zakázanú transakciu.
10. Reibel podala žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku na Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Švédsko), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom. Švédske právo stanovuje, že spory týkajúce sa záležitostí, ktorých strany môžu uzavrieť dohodu o urovnaní, možno predložiť na posúdenie jednému alebo viacerým rozhodcom.( 9 ) Ďalej uvádza, že rozhodcovský rozsudok je neplatný, najmä ak zahŕňa preskúmanie otázky, o ktorej podľa švédskeho práva nemôžu rozhodovať rozhodcovia, alebo ak je rozhodcovský rozsudok alebo spôsob, akým bol vydaný, zjavne nezlučiteľný so švédskym verejným poriadkom.( 10 )
11. Švédske právo navyše stanovuje, ako to vyžaduje nariadenie č. 833/2014, systém sankcií, ktorý určuje pravidlá týkajúce sa trestov, stíhania, konfiškácie a donucovacích opatrení v prípade nesplnenia povinností vyplývajúcich z uvedeného nariadenia.( 11 )
12. V prvom rade vzhľadom na švédske právo v oblasti arbitrability musí vnútroštátny súd určiť, či účastníci transakcie, akou je transakcia, ktorá je predmetom zmluvy medzi spoločnosťami Reibel a Stankoimport a ktorá je dotknutá opatreniami prijatými na základe zmeneného nariadenia č. 833/2014, majú právo uzavrieť dohodu o urovnaní takých nárokov, aké sú uvedené v článku 11 ods. 1 tohto nariadenia. Ide teda o určenie prípadných účinkov tejto klauzuly o neuznaní v občianskom práve.( 12 ) Široký výklad tohto ustanovenia, ktorý vyplýva najmä z požiadavky zabrániť obchádzaniu reštriktívnych opatrení uznanej Súdnym dvorom,( 13 ) by mohol podporiť výklad, podľa ktorého by mali byť uložené aj občianskoprávne sankcie, ako napríklad neplatnosť.
13. V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či zmenené nariadenie č. 833/2014 patrí do verejného poriadku Únie. Táto informácia je rozhodujúca, keďže zo švédskeho práva vyplýva, že rozhodcovské rozsudky možno vyhlásiť za neplatné, ak sa ukážu byť zjavne nezlučiteľné so švédskym verejným poriadkom. Takéto riešenie pritom treba rozšíriť na prípady rozporu s verejným poriadkom Únie.( 14 )
14. Napokon v treťom rade vnútroštátny súd žiada o spresnenie dosahu a výkladu zmeneného nariadenia č. 833/2014, aby mohol určiť, či nárok na vrátenie preddavku týkajúceho sa zmluvy, ktorej plneniu bolo týmto nariadením zabránené, ako aj úroky požadované z tohto titulu patria medzi nároky, ktoré nemožno uznať v zmysle článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia.
15. Za týchto podmienok Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea) rozhodol prerušiť konanie a rozhodnutím doručeným do kancelárie Súdneho dvora 20. novembra 2024 položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa nariadenie č. 833/2014 vykladať v tom zmysle, že zmluvné strany zmluvy nemôžu uzatvoriť mimosúdnu dohodu o nárokoch, ktoré sa podľa článku 11 ods. 1 tohto nariadenia neuznajú, a že dohody uzatvorené zmluvnými stranami o nárokoch, na ktoré sa vzťahuje článok 11 ods. 1, sú v občianskom práve neplatné?
2. Má sa článok 11 nariadenia č. 833/2014 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na zrušenie alebo určenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku, v ktorom bol uplatnený tento článok, musí z úradnej povinnosti overiť, či je uplatnenie práva rozhodcovským súdom v súlade s nariadením č. 833/2014, a v takom prípade musí vnútroštátny súd zrušiť alebo rozhodnúť o neplatnosti rozhodcovského rozsudku alebo jeho časti, ak by uplatnenie práva rozhodcovským súdom bolo v rozpore s týmto nariadením?
3. Má sa článok 11 ods. 1 nariadenia č. 833/2014 vykladať v tom zmysle, že nebráni uznaniu nároku, ak sa tento nárok týka
a) vrátenia zálohovej platby za tovar, ktorý nebol nikdy dodaný z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých podľa [nariadenia č. 833/2014], alebo
b) úroku z nároku uvedeného v písmene a)?“
16. Písomné pripomienky predložili Stankoimport, belgická, estónska, španielska, francúzska, poľská a švédska vláda, ako aj Európska komisia.
17. Reibel, Stankoimport, ako aj estónska, španielska, francúzska, holandská, poľská a švédska vláda sa spolu s Komisiou zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo na Súdnom dvore 28. októbra 2025.
II. Analýza
18. Na úvod treba konštatovať, že prejudiciálne otázky položené predkladajúcim vnútroštátnym súdom sú na rozdiel od toho, čo tvrdí Stankoimport, prípustné. Na jednej strane totiž prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré vec prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru.( 15 ) Na druhej strane sa otázky položené Súdnemu dvoru veľmi jasne odlišujú od otázok položených vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Rosneft( 16 ).
A. O zmenenom nariadení č. 833/2014, o možnosti využiť mechanizmy mimosúdneho riešenia sporov vo všeobecnosti a najmä rozhodcovské konanie
19. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby určil, či je v súlade so zmeneným nariadením č. 833/2014, aby dve zmluvné strany využili mechanizmus mimosúdneho riešenia sporov aj v prípade nárokov, ktorým v zmysle článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia nemožno vyhovieť. Ak to tak nie je, tento súd sa pýta, či treba konštatovať, že dohody uzavreté mimo štátneho súdneho systému, ktoré sa týkajú týchto nárokov, musia byť vyhlásené za neplatné.
20. Súdny dvor má teda vymedziť rozsah zákazu uznať nárok v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 a určiť, či tento zákaz zahŕňa aj zabránenie akémukoľvek použitiu mechanizmu mimosúdneho riešenia sporov.
21. V nasledujúcich úvahách navrhujem postupovať v troch po sebe idúcich krokoch. V prvom rade bude potrebné vysvetliť, prečo sa musí analýza prvej otázky zamerať na otázku arbitrability sporov. Ďalej pristúpim k výkladu článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 podľa tradičného výkladového postupu. Napokon bude potrebné sa ubezpečiť, že navrhovaný výklad neohrozuje osobitné charakteristiky a autonómiu právneho poriadku Únie.( 17 )
1. O potrebe zamerať prvú prejudiciálnu otázku na výraz „ arbitrabilita “
22. Cieľom tejto prvej otázky je zistiť, či článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 umožňuje použiť „mimosúdnu dohodu o nárokoch, ktoré nemožno uznať“. Zdá sa však, že táto otázka úzko súvisí s otázkou arbitrability takýchto nárokov.
23. Arbitrabilita je „abstraktný, chúlostivý, ťažko definovateľný a nejasný pojem, ktorý vyvoláva množstvo nedorozumení, či dokonca protichodných výkladov“( 18 ). Má takmer toľko definícií, koľko je členských štátov.( 19 ) Členské štáty môžu slobodne určiť, kedy je možné využiť rozhodcovské konanie, a zrkadlovým efektom vymedziť vlastnú koncepciu hraníc slobodnej vôle zmluvných strán. Arbitrabilita sa označuje za objektívnu, ak sa týka možnosti riešiť danú vec v rozhodcovskom konaní. Môže byť tiež subjektívna, ak sa týka možnosti dotknutej strany pristúpiť na dohodu.( 20 )
24. Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí podpísaný 10. júna 1958 v New Yorku (ďalej len „New Yorský dohovor“)( 21 ), ktorý nezaväzuje Úniu, ale ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty,( 22 ) uvádza v súvislosti s arbitrabilitou, že: „každý zmluvný štát uzná písomnú dohodu, podľa ktorej sa strany zaväzujú podrobiť rozhodcovskému konaniu všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo môžu vzniknúť z určitého právneho zmluvného či mimozmluvného vzťahu týkajúceho sa veci, ktorá sa môže vybaviť v rozhodcovskom konaní“( 23 ). Arbitrabilita je v tomto dohovore vymedzená len negatívne, keďže „uznanie a výkon rozhodcovského rozhodnutia môžu byť… odopreté, ak kompetentný orgán krajiny, kde sa žiada o uznanie a výkon, zistí… že predmet sporu nemôže byť predmetom rozhodcovského konania podľa práva tejto krajiny“( 24 ).
25. Vo švédskom práve sa arbitrabilita sporu určuje na základe toho, či sú strany oprávnené na riešenie dotknutého nároku mimo súdneho systému. Ak je to tak, spor je arbitrabilný; v opačnom prípade sa spor nemôže riešiť prostredníctvom rozhodcovského konania. Ak by sa teda článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 mal vykladať v tom zmysle, že bráni mimosúdnemu urovnaniu( 25 ), dotklo by sa to arbitrability sporu medzi spoločnosťami Reibel a Stankoimport podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva. Podľa tohto práva by mal vnútroštátny súd vyhlásiť rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve medzi spoločnosťami Reibel a Stankoimport za neplatnú bez toho, aby bolo potrebné vykonať súdne preskúmanie rozhodcovského rozsudku, ktorý by tak bol zbavený akéhokoľvek právneho základu.
26. Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, tak ako je formulovaná, stavia Súdny dvor do chúlostivej situácie, keďže pojem „mimosúdne urovnanie nárokov“ je príliš široký. Formy mimosúdneho urovnania sú rôzne a každá z týchto foriem sa vyznačuje odlišnými pravidlami fungovania a zárukami. V spore vo veci samej pritom vzniká veľmi konkrétna otázka využitia rozhodcovského konania, ktoré nie je akýmkoľvek spôsobom riešenia sporov a ktoré podlieha osobitným charakteristikám, ktoré treba pri analýze zohľadniť. Nemožnosť riešenia sporu v rozhodcovskom konaní už vyplynula z dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z výkladu práva Únie poskytnutého Súdnym dvorom.( 26 )
27. Preto navrhujem, aby sa prvá otázka zamerala na to, či článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 umožňuje zmluvným stranám využiť rozhodcovské konanie o nárokoch, ktoré v zmysle tohto ustanovenia nemožno uznať.
2. O doslovnom, kontextuálnom a teleologickom výklade článku 1 1 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
28. V súlade s ustálenou judikatúrou z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že pojmy ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžadujú autonómny a jednotný výklad v celej Únii, ktorý treba stanoviť v súlade s obvyklým významom týchto pojmov v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou.( 27 )
a) O doslovnom výklade klauzuly o neuznaní nárokov
29. Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014, chcem uviesť, že stanovuje klauzulu o neuznaní nárokov ( no claims clause ), ktorá sa často vkladá do nástrojov Únie zavádzajúcich reštriktívne opatrenia. Do pôsobnosti tohto ustanovenia patria najmä nároky predložené akoukoľvek ruskou osobou, subjektom alebo orgánom,( 28 ) ktorých cieľom je získať náhradu škody alebo akýkoľvek iný nárok tohto druhu( 29 ) na základe toho, že zmluva alebo transakcia sú dotknuté reštriktívnymi opatreniami stanovenými v zmenenom nariadení č. 833/2014.
30. Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 833/2014 sa vzťahuje na toho, kto prijíma daný nárok a kto je povinný ho neuznať . Neuznanie nároku znamená, ako uviedla francúzska vláda, že mu nesmie byť vyhovené.
31. Z doslovnej analýzy tohto článku vyplýva, že jeho znenie podľa všetkého neobsahuje akýkoľvek odkaz na orgán – v širšom zmysle slova –, ktorému by boli predložené „nároky“, na ktoré sa vzťahuje. Takýto záver potvrdzuje aj zmienka o tom, že bez ohľadu na formu nároku ho nemožno uznať.
32. Z toho tiež vyplýva, že formulovanie a predkladanie nárokov ako také nie je zakázané.( 30 ) Okrem toho samotné ustanovenie v dohode o využití mimosúdneho urovnania, vrátane rozhodcovského konania, nemá vplyv na výsledok, ktorý by z toho mohol vyplynúť, t. j. na osud „nároku“.
33. Skutočnosť, že článok 11 ods. 2 zmeneného nariadenia č. 833/2014 odkazuje na „konanie, ktorého cieľom je vymáhanie pohľadávky“ a spresňuje, že dôkaz o tom, že uspokojenie tejto pohľadávky nie je zakázané, musí predložiť osoba, ktorá túto pohľadávku vymáha, podľa môjho názoru nenaznačuje, že dotknutý nárok musí byť nevyhnutne súčasťou súdneho konania. Je pravda, že tu používa slovnú zásobu, ktoré sa tradične používa na opis toho, čo sa deje na súde. To však nemôže byť rozhodujúce, keďže „konanie“ a „dôkaz“ sú tiež atribútmi mimosúdnych foriem riešenia sporov. Toto ustanovenie nevyhnutne znamená, že o otázke, či nárok spadá do pôsobnosti zákazu uvedeného v odseku 1, môže prebiehať diskusia, pričom táto diskusia nemusí byť obmedzená len na súdne orgány.( 31 )
34. Z doslovného výkladu článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 teda pre osoby patriace do jeho pôsobnosti nevyplýva zákaz predložiť nárok v súvislosti s akoukoľvek zmluvou alebo transakciou, o ktorej tvrdia, že je dotknutá opatreniami zavedenými nariadením, pred mimosúdnymi orgánmi a usilovať sa o urovnanie.
b) O kontextuálnom výklade klauzuly o neuznaní nárokov
35. Analýza kontextu článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 poukazuje na dva dôležité prvky. Na jednej strane sa zdá, že slobodná vôľa zmluvných strán hľadať riešenie svojich sporov mimo štátneho súdnictva sa vyznačuje určitými zábranami. Na druhej strane tento kontext svedčí o absencii krokov zo strany normotvorcu Únie, pokiaľ ide o obsah zmlúv v súvislosti s využitím rozhodcovského konania.
36. Po prvé článok 12 zmeneného nariadenia č. 833/2014 tak stanovuje veľmi jasný zákaz vedome a úmyselne sa zúčastňovať na obchádzaní zákazov stanovených v uvedenom nariadení, vrátane zákazov vyplývajúcich z jeho článku 2. Tento zákaz je sprevádzaný systémom účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií, ktoré sú členské štáty povinné uplatňovať podľa článku 8 ods. 1 tohto nariadenia.
37. Ďalej článok 13 zmeneného nariadenia č. 833/2014 stanovuje širokú pôsobnosť tohto nariadenia, keďže sa uplatňuje na území Únie, ale aj na každú osobu na území Únie alebo mimo neho, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu, na akúkoľvek právnickú osobu, subjekt alebo orgán, ktoré sa nachádzajú na území Únie alebo mimo neho a sú založené alebo zriadené podľa práva členského štátu, ako aj na každú právnickú osobu, subjekt alebo orgán v súvislosti s akoukoľvek podnikateľskou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v rámci Únie .( 32 )
38. Po druhé z analýzy kontextu tiež vyplýva, že normotvorca Únie v zmenenom nariadení č. 833/2014 nestanovil žiadnu povinnosť zmeniť existujúce zmluvy tak, aby sa vylúčila prítomnosť akejkoľvek rozhodcovskej doložky. Taktiež nevyžadoval, aby zmluvy uzavreté po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia neobsahovali žiadnu doložku, ktorá by stanovovala využitie rozhodcovského konania alebo všeobecnejšie mechanizmu mimosúdneho riešenia sporov.
39. Prijatím článku 12g ods. 1, ktorý bol vložený do nariadenia č. 833/2014 v roku 2023,( 33 ) však normotvorca Únie priamo zasiahol do obsahu zmlúv tým, že stanovil povinnosť vývozcov zmluvne zakázať od 20. marca 2024 spätný vývoz do Ruska a spätný vývoz na použitie v Rusku.( 34 )
40. Aj keď z doslovnej a kontextuálnej analýzy článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 vyplýva, že sa zdá byť prípustné, aby strana predložila nárok, ktorý nemožno uznať, na rozhodcovskom súde, zostáva overiť, či takýto výklad neohrozuje cieľ sledovaný týmto ustanovením.
c) O teleologickom výklade klauzuly o neuznaní
41. Cieľom sledovaným článkom 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 je zabrániť tomu, aby subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia alebo sú nimi dotknuté, „mohli získať náhradu za negatívne účinky [uvedených opatrení], ako aj… poskytnúť hospodárskym subjektom ochranu pred nárokmi, ktoré by voči nim mohli uplatniť ich [protistrany] na základe zmlúv, ktorých plnenie predmetné opatrenia ovplyvnili, alebo v súvislosti s týmito zmluvami“( 35 ).
42. Takýto cieľ bude možné zabezpečiť, len ak sa jednoznačne uvedie, že rozhodcovské orgány môžu prijať „nároky“, ale nesmú ich uznať. Toto spresnenie je dôležité vzhľadom na širší cieľ sledovaný zmeneným nariadením č. 833/2014, ktorým je „zvýšiť Rusku náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny a s cieľom podporiť mierové riešenie krízy“( 36 ).
43. Zdá sa teda, že dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje klauzula no claims clause , možno zabezpečiť aj v prípade využitia rozhodcovského konania a pod podmienkou, že akákoľvek nedbanlivosť alebo spoluúčasť zo strany subjektu Únie, ktorá vedie k porušeniu zákazu podľa článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014, bude podliehať účinným, primeraným a odrádzajúcim sankciám.( 37 )
3. O zachovaní osobitných charakteristík právneho poriadku Únie
44. Súdny dvor už rozhodol, že „právny poriadok zavedený Zmluvami… v zásade nebráni tomu, aby jednotlivci, ktorí podliehajú tomuto právnemu poriadku z dôvodu vykonávania hospodárskej činnosti na území Únie, predložili spory, ktoré medzi nimi môžu vzniknúť v rámci tejto činnosti, rozhodcovskému mechanizmu“( 38 ). V zásade je možné, aby jednotlivci využili rozhodcovské konanie.( 39 ) Títo jednotlivci majú teda možnosť uzavrieť zmluvu, ktorá jasne a presne predloží všetky spory súvisiace s uvedenou zmluvou alebo časť z nich rozhodcovskému orgánu namiesto súdu, ktorý by bol za normálnych okolností príslušný pri neexistencii rozhodcovskej doložky.( 40 )
45. Rozhodnutie Únie prijať reštriktívne opatrenia na účely splnenia cieľov, ktoré sleduje v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, nemalo za súčasného stavu zmeneného nariadenia č. 833/2014( 41 ) negatívny vplyv na možnosť využiť rozhodcovské konanie.
46. Považujem však za potrebné pripomenúť očakávania práva Únie vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu.
47. Rozhodcovské orgány, ktorým bol predložený nárok v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014,( 42 ) sú teda nielen viazané právom Únie, ale na svojej úrovni sú tiež garantmi jeho správneho uplatňovania a dodržiavania.( 43 ) Hoci sú vylúčené zo štátneho súdneho systému, a teda aj z dialógu so Súdnym dvorom, neznamená to, že stoja mimo práva Únie.
48. Rozhodcovské orgány sú teda povinné vykonávať svoju funkciu zodpovedne. Je ich úlohou nájsť spravodlivú rovnováhu medzi „právom strán na autonómiu“ a záujmom členského štátu zachovať a chrániť základné hodnoty, ktoré patria jeho verejného poriadku. Tieto orgány sú preto povinné skúmať, akým spôsobom vydajú rozsudok, aby nemohol byť spochybnený na súdoch v mieste rozhodcovského konania z dôvodov verejného poriadku. V kontexte týkajúcom sa reštriktívnych opatrení prijatých Úniou musia byť uvedené orgány osobitne obozretné voči mechanizmom, ktoré by mohli byť použité na obchádzanie týchto opatrení, ako je voľba rozhodného práva alebo dohody o súhlase, ktorých cieľom by bolo obísť zákazy zavedené reštriktívnymi opatreniami. Flexibilita rozhodcu pri uplatňovaní práva je teda obmedzená povinnosťou uplatňovať dôvody verejného poriadku krajiny miesta rozhodcovského konania ( lex arbitri ).
49. Ak má zvolený rozhodcovský orgán sídlo v Únii, bude povinný dodržiavať verejný poriadok členského štátu svojho sídla, ktorý je doplnený o verejný poriadok Únie – ako preukážem v rámci mojej analýzy druhej prejudiciálnej otázky –, pričom je možné súdne preskúmanie rozhodcovského rozsudku.( 44 ) Tak je to aj v rámci sporu vo veci samej.
50. Hoci to nie je nevyhnutné na vyriešenie uvedeného sporu, chcem dodať, že ak sa tento zvolený rozhodcovský orgán nachádza mimo Únie, po prvé táto voľba, aj keby bola urobená slobodne, by mohla dotknutý subjekt Únie potenciálne vystaviť sankciám uloženým z dôvodu obchádzania opatrení stanovených v zmenenom nariadení č. 833/2014, ak by viedla k porušeniu zákazu stanoveného v článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia.
51. Po druhé nevylučujem, že verejný poriadok Únie môže mať extrateritoriálne účinky na základe článku 13 písm. e) zmeneného nariadenia č. 833/2014, ktorý stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje na každú právnickú osobu, subjekt alebo orgán v súvislosti s akoukoľvek podnikateľskou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v rámci Únie.
52. Po tretie, keďže rozhodcovské rozsudky nie sú vykonateľné, bolo by potrebné začať konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozsudku na súde Únie. V tomto rámci sa rozhodne o uznaní a výkone len pod podmienkou, že uvedený rozsudok je v súlade s verejným poriadkom dotknutého členského štátu, a teda aj verejným poriadkom Únie.
53. V každom prípade dobrovoľný výkon rozhodcovského rozsudku, ktorý by porušoval zákaz stanovený v článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014, by mal viesť k prijatiu sankcií voči dotknutému subjektu Únie z dôvodu jeho účasti na obchádzaní reštriktívnych opatrení zavedených týmto nariadením.( 45 )
4. Záver analýzy
54. Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby dve zmluvné strany využili rozhodcovské konanie v súvislosti s nárokom, ktorý nemožno uznať v zmysle tohto ustanovenia, pričom v každom prípade po prvé počas tohto rozhodcovského konania alebo po jeho skončení nemožno dosiahnuť uspokojenie nároku, ktorý by bol v rozpore s týmto ustanovením, a po druhé rozhodcovský rozsudok musí byť vždy možné podrobiť súdnemu preskúmaniu, ktoré môže zabezpečiť rešpektovanie verejného poriadku Únie.
B. O zmenenom nariadení č. 833/2014 a verejnom poriadku Únie
1. O verejnom poriadku ako obmedzení slobodnej vôle zmluvných strán
55. Spor vo veci samej sa týka rozhodcovského rozsudku, v ktorom rozhodcovský orgán rozhodol najmä o otázke, či nárok spoločnosti Stankoimport spadá do pôsobnosti článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014. Vnútroštátny súd zase rozhoduje o žalobe spoločnosti Reibel, ktorou sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa vnútroštátneho práva sa takýto rozsudok musí zrušiť v prípade porušenia verejného poriadku.
56. Z nedávnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Súdny dvor uznáva, že účinnosť rozhodcovského konania, ktorá musí byť zachovaná, má za následok, že preskúmanie rozhodcovských rozsudkov má špecifickú povahu.( 46 ) Od okamihu, keď sa má v Únii uplatňovať mechanizmus rozhodcovského konania v rámci sporov týkajúcich sa výkonu hospodárskej činnosti na jej území, musí takéto uplatňovanie nevyhnutne zabezpečiť jeho zlučiteľnosť so zásadami, ktoré tvoria štruktúru súdneho systému Únie, ako aj účinné dodržiavanie verejného poriadku Únie.( 47 )
57. Hoci sa požiadavka preskúmania súladu rozhodcovských rozsudkov s verejným poriadkom Únie predtým zdala byť hlboko závislá od vnútroštátnych právnych predpisov,( 48 ) doplnených o medzinárodné záväzky členských štátov,( 49 ) v súčasnosti sa na základe článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ javí podľa nedávnej judikatúry ako osamostatnená.( 50 )
58. Aj keď je súdne preskúmanie rozhodcovských rozhodnutí prispôsobené, nie je menej účinné.( 51 ) Takto vymedzené rozhodcovské konanie si teda nemôže zvoliť ten, kto by sa chcel „odchýliť od zásad a ustanovení primárneho alebo sekundárneho práva Únie, ktoré majú zásadnú povahu pre právny poriadok zriadený Zmluvami alebo zásadný význam pre plnenie úloh zverených Únii“, keďže tieto zásady a ustanovenia sú súčasťou verejného poriadku Únie.( 52 ) Toto súdne preskúmanie je teda prostredníctvom výhrady verejného poriadku zásadné pre zachovanie charakteristických znakov právneho poriadku Únie a zároveň zodpovedá osobitosti rozhodcovského konania.
59. Verejný poriadok Únie teda ako taký funguje ako obmedzenie slobodnej vôle zmluvných strán: jeho dodržiavanie je pre jednotlivcov absolútne záväzné.( 53 ) Ako rozhodol Súdny dvor, predstavuje „zásadný doplnok k štruktúrovanému systému navzájom závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými je viazaná samotná Únia a jej členské štáty, ako aj členské štáty navzájom“( 54 ).
2. O zásadnej povahe zmeneného nariadenia č. 833/2014 pre právny poriadok Únie a doplnení verejného poriadku Únie článkom 1 1 ods. 1 tohto nariadenia
60. Verejný poriadok Únie, rovnako ako verejný poriadok členských štátov, je nestály pojem. Kritériá na to, aby zásada alebo ustanovenie patrili do jeho pôsobnosti, nie sú Súdnym dvorom jasne vymedzené. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že ich význam musí byť taký, že ich porušenie by bolo pre dotknutý právny poriadok natoľko neúnosné, že ho nemožno tolerovať.( 55 )
61. Ustanovenia, akými sú článok 11 Charty,( 56 ) články 101 a 102 ZFEÚ,( 57 ) ako aj voľný pohyb pracovníkov, sloboda poskytovania služieb a voľný pohyb verejného kapitálu Únie( 58 ) alebo článok 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS( 59 ) sú teda súčasťou verejného poriadku Únie.
62. Verejný poriadok Únie je tiež vymedzený negatívne. Súdny dvor tak rozhodol, že nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o uplatnenie ustanovení vyplývajúcich z prvej smernice 89/104/EHS( 60 ), ktorým je poznačené súdne rozhodnutie, o ktorého uznanie sa žiada, nepredstavuje porušenie základného právneho pravidla v právnom poriadku Únie.( 61 )
63. Vzhľadom na podmienky, ktoré nedávno pripomenul Súdny dvor,( 62 ) podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že zmenené nariadenie č. 833/2014 má zásadnú povahu a/alebo zásadný význam pre plnenie úloh zverených Únii.
64. Pripomínam, že článok 3 ZEÚ medzi týmito úlohami uvádza úlohu presadzovať mier, ktorá je prvým z cieľov uvedených v tomto ustanovení.( 63 ) Odsek 5 tohto článku uvádza, že Únia vo vzťahoch so zvyškom sveta potvrdzuje a podporuje svoje hodnoty a prispieva k mieru a bezpečnosti, vzájomnému rešpektovaniu sa národov, ochrane ľudských práv a rozvoju medzinárodného práva, najmä k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov.
65. Článok 21 ZEÚ pripomína záväzok Únie na medzinárodnej úrovni k demokracii, právnemu štátu, ľudským právam, ľudskej dôstojnosti a k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva.( 64 ) Politiky a činnosti Únie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa riadia cieľom uchovávať svoje hodnoty a základné záujmy, upevňovať a podporovať demokraciu, právny štát, ľudské práva a zásady medzinárodného práva, zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť.( 65 )
66. Zmenené nariadenie č. 833/2014, ktoré je založené na článku 215 ZFEÚ, nadväzuje na tieto ciele, keďže reštriktívne opatrenia, ktoré zavádza, vyplývajú z rozhodnutia SZBP prerušiť alebo obmedziť hospodárske a finančné vzťahy s Ruskom. Z odôvodnenia 2 tohto nariadenia vyplýva, že cieľom týchto opatrení je „zvýšiť Rusku náklady na konanie, ktoré vyvíja v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny a s cieľom podporiť mierové riešenie krízy“. Súdny dvor už uznal, že takéto ciele sú prvoradé a sú v súlade s cieľom – ktorý je nemenej dôležitý –, spočívajúcim v zachovaní mieru a medzinárodnej bezpečnosti v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, ktoré som práve spomenul.( 66 )
67. Okrem toho, keďže z ustálenej judikatúry vyplýva, že význam cieľov sledovaných aktmi zavádzajúcimi reštriktívne opatrenia vo všeobecnosti, a osobitne zmeneným nariadením č. 833/2014, môže odôvodniť aj značné negatívne dôsledky pre určité hospodárske subjekty,( 67 ) domnievam sa, že tieto dôsledky môžu mať aj formu obmedzenia zmluvnej autonómie jednotlivcov, pričom toto obmedzenie( 68 ) nevyhnutne vyplynie zo skutočnosti, že verejný poriadok Únie pozostáva aj z reštriktívnych opatrení prijatých voči Rusku.
68. Chcem však uviesť aj to, že Súdny dvor vždy postupoval selektívne a potvrdil verejný poriadok zásad alebo ustanovení, ktoré posudzoval v podstate samostatne. Napríklad po konštatovaní, že smernica 93/13 predstavuje opatrenie nevyhnutné na plnenie úloh zverených Únii, sú to v konečnom dôsledku vnútroštátne súdy, ktoré sa musia ubezpečiť o súlade rozhodcovského rozsudku s článkom 6 ods. 1 tejto smernice.( 69 )
69. Považujem preto za potrebné – a vzhľadom na konkrétnosť ustanovení uznaných za ustanovenia verejného poriadku za dostatočné – uznať, že článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 tvorí súčasť verejného poriadku Únie. Týmto spôsobom sa zabezpečí, že verejný poriadok je zameraný na kľúčové ustanovenia práva Únie bez toho, aby sa neprimerane zasahovalo do fungovania mechanizmov, ako je rozhodcovské konanie, avšak pri zachovaní uspokojivej úrovne ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie.
70. Takýto prístup tiež umožní zabezpečiť, aby verejný poriadok Únie skutočne pozostával z ustanovení, ktoré majú priamy účinok a osobám podliehajúcim súdnej právomoci priznávajú práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.( 70 )
71. Cieľom článku 11 ods. 1 nariadenia č. 833/2014 je totiž zabezpečiť, aby subjekty Únie neboli vystavené nepriaznivým dôsledkom vyplývajúcim zo zmeny ich právneho postavenia v dôsledku nadobudnutia účinnosti reštriktívnych opatrení voči Rusku. Inak povedané, zmluvný partner ruského subjektu, ktorý už nemôže plniť svoje zmluvné záväzky z dôvodu opatrení stanovených v zmenenom nariadení č. 833/2014, môže uplatniť právo vyplývajúce z tohto ustanovenia nevyhovieť nárokom uvedeného subjektu a je úlohou vnútroštátnych súdov toto právo chrániť. Nie všetky ustanovenia zmeneného nariadenia č. 833/2014 však nevyhnutne priznávajú práva osobám podliehajúcim súdnej právomoci.( 71 ) Preto je podľa môjho názoru postačujúce riadiť sa konštatovaním normotvorcu Únie z roku 2025, podľa ktorého „účinné vykonávanie doložky o neuznaní nároku by sa malo… považovať za verejný poriadok Únie a členských štátov“( 72 ).
3. O intenzite preskúmania rozhodcovských rozsudkov zo strany vnútroštátnych súdov
72. Preskúmanie rozhodcovských rozsudkov môže byť prispôsobené tak, aby sa mechanizmy rozhodcovského konania mohli rozvíjať vo flexibilnom rámci, ktorý je pre ne charakteristický. Súdne preskúmanie však musí byť účinné.( 73 ) Z toho pre členské štáty vyplýva sloboda voľby prostriedkov, ale aj povinnosť dosiahnuť výsledok.
73. Súdny dvor už jasne uviedol, čo od takéhoto preskúmania očakáva v rozsudku Royal Football Club Seraing( 74 ). Hoci sa Súdny dvor v tomto rozsudku zaoberal odlišným druhom mechanizmu rozhodcovského konania, než je mechanizmus, o aký ide vo veci samej,( 75 )neviem si predstaviť, že by účinná súdna ochrana jednotlivcov, ktorí sú nositeľmi práv priznaných právom Únie a patriacich do verejného poriadku, mala variabilnú konfiguráciu.
74. Preto na jednej strane „súdy členských štátov, ktoré majú vykonať takéto preskúmanie, musia mať v prípade, že takýto rozsudok obsahuje, ako v prejednávanej veci, výklad alebo uplatnenie zásad alebo ustanovení, ktoré sú súčasťou verejného poriadku Únie a ktoré priznávajú práva alebo slobody jednotlivcom, možnosť preskúmať výklad týchto zásad alebo týchto ustanovení, právne následky spojené s týmto výkladom, pokiaľ ide o ich uplatnenie v prejednávanej veci a právnu kvalifikáciu skutkových okolností, ktoré rozhodcovský orgán zistil a posúdil s prihliadnutím na uvedený výklad“( 76 ). Súdne preskúmanie sa teda zameriava výlučne na tie ustanovenia, ktoré tvoria verejný poriadok Únie. Pokiaľ ide o ostatné ustanovenia, predpokladá sa, že rozhodcovské orgány konajú s plnou zodpovednosťou.( 77 )
75. Na druhej strane „sa tieto súdy nemôžu obmedziť na prípadné konštatovanie, že takýto rozsudok je úplne alebo čiastočne nezlučiteľný so zásadami alebo ustanoveniami, ktoré sú súčasťou verejného poriadku Únie. … Naopak, uvedené súdy musia mať tiež možnosť vyvodiť v rámci svojich príslušných právomocí a v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi ustanoveniami všetky právne dôsledky, ktoré sú potrebné v prípade konštatovania takejto nezlučiteľnosti. V opačnom prípade by totiž vykonané súdne preskúmanie nebolo účinné, keďže by umožňovalo, aby táto nezlučiteľnosť pretrvávala“( 78 ). Chcem dodať, že dodržiavanie a prednosť, ktoré treba priznať verejnému poriadku Únie, by neboli zaručené, ak by nezlučiteľnosť pretrvávala.( 79 )
76. Účinnosť súdneho preskúmania zameraného na podstatu právneho poriadku Únie napokon vyžaduje, aby boli vnútroštátne súdy povinné zaoberať sa, v prípade potreby aj ex offo ,( 80 ) otázkou zlučiteľnosti rozhodcovských rozsudkov s verejným poriadkom Únie.( 81 )
77. Poznamenávam, že pokiaľ ide o spor vo veci samej, švédske právo podľa všetkého zabezpečuje účinné preskúmanie rozhodcovských rozsudkov, keďže švédske súdy poverené týmto preskúmaním musia vyhlásiť uvedené rozsudky za neplatné, ak sú zjavne nezlučiteľné so švédskym verejným poriadkom, ktorého súčasťou je verejný poriadok Únie, alebo ak boli vydané spôsobom, ktorý je zjavne nezlučiteľný s týmito poriadkami.( 82 )
78. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 je súčasťou verejného poriadku Únie. Vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť rozhodcovského rozsudku, sa musí ubezpečiť, v prípade potreby aj ex offo , o zlučiteľnosti s týmto ustanovením, pokiaľ ide o jeho uplatnenie rozhodcovským súdom. V prípade konštatovania nezlučiteľnosti tohto ustanovenia musí dotknutý súd vyvodiť všetky potrebné dôsledky podľa svojho vnútroštátneho práva a vyhovieť návrhu na zrušenie uvedeného rozsudku, ktorý je založený na porušení verejného poriadku Únie, s cieľom odstrániť nezlučiteľnosť s právnym poriadkom Únie.
C. O pojme „nárok“ v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
79. Podľa rozhodcovského rozsudku, o ktorý ide vo veci samej, Stankoimport získala jednak vrátenie preddavku vyplateného spoločnosti Reibel za dodanie tovaru, ktorého vývoz napokon nebol povolený, a jednak zaplatenie úrokov. Vnútroštátny súd, ktorý je poverený preskúmaním tohto rozsudku, žiada Súdny dvor, aby určil, či nárok spoločnosti Stankoimport na vrátenie preddavku spolu s úrokmi patrí medzi „nároky“, ktoré nemožno uznať v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014.
80. Odpoveď na túto otázku si vyžaduje najprv sa vrátiť k analýze tohto článku a následne vyvodiť závery z tejto analýzy na účely kvalifikácie nároku, ktorý Stankoimport predložila rozhodcovskému orgánu.
1. Návrat k článku 1 1 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014
81. Výklad tohto pojmu si vyžaduje rovnaký analytický prístup, aký je uvedený v bode 28 vyššie.
82. Vzhľadom na znenie tohto článku, jeho kontext a cieľ, ktorý sleduje, ako aj na systém zavedený zmeneným nariadením č. 833/2014, posudzovaný ako celok, sa tak domnievam, že nárok na vrátenie predložený spoločnosťou Stankoimport spadá pod pojem „nárok“, ktorý nemožno uznať.
83. Po prvé formulácia článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 je teda veľmi široká( 83 ): nároky, na ktoré sa vzťahuje, sa týkajú „ akejkoľvek zmluvy“ alebo „ akejkoľvek transakcie“ bez ohľadu na ich formu pod podmienkou, že ich plnenie bolo úplne alebo čiastočne , priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa tohto nariadenia.( 84 ) Poskytuje len ilustračný zoznam nárokov. Tento zoznam, uvedený výrazom „vrátane“, teda nie je vyčerpávajúci. Zahŕňa okrem iného nároky na náhradu škody alebo akékoľvek iné nároky tohto druhu, ako je napríklad nárok na kompenzáciu alebo pohľadávka so zárukou.( 85 ) Napokon článok 11 ods. 1 nariadenia č. 833/2014 sa vzťahuje nielen na nároky predložené fyzickými a právnickými osobami, na ktoré sa individuálne vzťahujú reštriktívne opatrenia, ale aj na nároky predložené akoukoľvek inou ruskou osobou, subjektom alebo orgánom.
84. Po druhé z kontextuálneho a systematického hľadiska je cieľom klauzuly o neuznaní zamedziť dôsledkom vyplývajúcim zo skutočnosti, že nariadenie č. 833/2014 má po nadobudnutí účinnosti prednosť pred akýmkoľvek nezlučiteľným zmluvným ustanovením.( 86 ) Z článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 vyplýva, že pokiaľ sa nárok týka zmluvy alebo transakcie, ktorých plnenie bolo dotknuté opatreniami stanovenými v tomto nariadení, jeho neuznanie má automatický charakter bez ohľadu na to, či by uznanie nároku viedlo k porušeniu iných opatrení stanovených v nariadení, teda k zakázanej transakcii. Článok 11 zmeneného nariadenia č. 833/2014 je teda autonómnym ustanovením, ktoré obsahuje všetky podmienky potrebné na jeho uplatnenie.
85. Po tretie, pokiaľ ide o cieľ sledovaný klauzulou no claims clause , pripomínam, že tento typ klauzuly bol po prvýkrát zavedený aktom Únie v nariadení (EHS) č. 3541/92( 87 ). Z preambuly tohto nariadenia vyplývalo, že v dôsledku embarga uvaleného na Irak „sú hospodárski činitelia v spoločenstve a v tretích krajinách vystavení riziku uplatnenia nárokov zo strany Iraku… Je nevyhnutné hospodárskych činiteľov trvalo chrániť pred týmito nárokmi a zabrániť tomu, aby Irak dosiahol náhrady za negatívne účinky embarga“( 88 ). V kontexte reštriktívnych opatrení a ako som už uviedol( 89 ), klauzula o neuznaní sleduje cieľ chrániť hospodárske subjekty Únie, ktoré sa ocitli v „neúnosnej situácii“( 90 ), pred nárokmi, ktoré by voči nim mohli mať protistrany na základe zmlúv alebo operácií, ktorých plnenie by bolo ovplyvnené týmito opatreniami.( 91 )
86. Súdny dvor zaujal stanovisko k otázke platnosti článku 11 nariadenia č. 833/2014( 92 ) z hľadiska zásady proporcionality, slobody podnikania, ako aj vlastníckeho práva, keď rozhodol, že „význam cieľov sledovaných [nariadením č. 833/2014], konkrétne ochrana územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny, ako aj podpora mierového riešenia krízy v tejto krajine, ktoré sú súčasťou… všeobecného cieľa zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, môže odôvodniť aj značné negatívne následky pre určité hospodárske subjekty. Za týchto podmienok a s prihliadnutím najmä na postupný vývoj intenzity reštriktívnych opatrení prijatých Radou v reakcii na krízu na Ukrajine, zásah do slobody podnikania a práva vlastniť majetok… nemožno považovať za neprimeraný“( 93 ).
87. Skutočnosť, že nárok dotknutý v spore vo veci samej predložila osoba, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť článku 11 ods. 1 písm. b) zmeneného nariadenia č. 833/2014, podľa môjho názoru nemôže tento záver zmeniť.( 94 )
88. Na jednej strane z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že negatívne dôsledky, dokonca aj značné, ktoré boli práve spomenuté, musia znášať aj tie subjekty, ktoré nemajú žiadnu zodpovednosť za situáciu, ktorá viedla k prijatiu dotknutých opatrení, ale sú týmito opatreniami zasiahnutí, najmä pokiaľ ide o ich vlastnícke práva.( 95 )
89. V každom prípade, pokiaľ ide o možný zásah do vlastníckeho práva spoločnosti Stankoimport, chcem zdôrazniť, že skutočnosť, že táto spoločnosť má pohľadávku voči spoločnosti Reibel, by mohla byť riadne konštatovaná rozhodnutím, ktorého výkon by bol pozastavený,( 96 ) alebo deklaratórnym rozsudkom, ktorým sa táto pohľadávka zachová. Keďže reštriktívne opatrenia majú dočasnú a zvratnú povahu,( 97 ) takto konštatovaná pohľadávka bude musieť byť uhradená po zrušení opatrení.
2. Uplatnenie na prejednávanú vec
90. Nárok na vrátenie zaplateného preddavku, ktorý predložila Stankoimport, podľa môjho názoru patrí medzi nároky, ktoré nemožno uznať v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014. Keďže vedľajší nárok nasleduje hlavný nárok, platí to aj v prípade nároku na zaplatenie úrokov.
91. Najprv nárok predkladá Stankoimport, ruský subjekt.
92. Následne je nárok nepochybne predložený z dôvodu, a teda v súvislosti so zmluvou medzi spoločnosťami Stankoimport a Reibel o dodaní tovaru.
93. Napokon plnenie tejto zmluvy bolo znemožnené v dôsledku zákazu vývozu „tovaru s dvojakým použitím“, ktorý vyplýva z článku 2 zmeneného nariadenia č. 833/2014.( 98 ) Toto plnenie sa teda zdalo byť priamo dotknuté , prinajmenšom čiastočne, opatreniami uloženými podľa tohto nariadenia.( 99 ) Predložením veci rozhodcovskému orgánu mala Stankoimport nevyhnutne v úmysle opierať sa o nedodanie tovaru, a teda o nesplnenie zmluvných povinností zo strany spoločnosti Reibel, aby dosiahla vrátenie zaplateného preddavku.
94. Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa uznal nárok na vrátenie preddavku spolu s úrokmi, ktorý bol zaplatený za tovar, ktorého dodanie bolo znemožnené na základe tohto nariadenia.
III. Návrh
95. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Švédsko), takto:
Článok 11 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine, v znení uplatniteľnom ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku dotknutého vo veci samej,
treba vykladať v tom zmysle, že:
– nebráni tomu, aby dve zmluvné strany využili rozhodcovské konanie v súvislosti s nárokom, ktorý nemožno uznať v zmysle tohto ustanovenia, pričom v každom prípade po prvé počas tohto rozhodcovského konania alebo po jeho skončení nemožno dosiahnuť uspokojenie nároku, ktorý by bol v rozpore s uvedeným ustanovením, a po druhé rozhodcovský rozsudok musí byť vždy možné podrobiť súdnemu preskúmaniu, ktoré môže zabezpečiť rešpektovanie verejného poriadku Únie,
– je súčasťou verejného poriadku Únie. V dôsledku toho sa vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť rozhodcovského rozsudku, musí ubezpečiť, v prípade potreby aj ex offo , o zlučiteľnosti s týmto ustanovením, pokiaľ ide o jeho uplatnenie rozhodcovským orgánom. V prípade konštatovania nezlučiteľnosti s uvedeným ustanovením musí dotknutý súd vyvodiť všetky potrebné dôsledky podľa svojho vnútroštátneho práva a vyhovieť návrhu na zrušenie uvedeného rozsudku, ktorý je založený na porušení verejného poriadku Únie, s cieľom odstrániť nezlučiteľnosť s právnym poriadkom Únie,
– bráni tomu, aby sa uznal nárok na vrátenie preddavku spolu s úrokmi, ktorý bol zaplatený za tovar, ktorého dodanie bolo znemožnené na základe nariadenia č. 833/2014.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Inšpiráciou sa stala slávna báseň Henryho Wadswortha Longfellowa, The Theologian’s tale: Elizabeth .
3 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 78).
4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (Ú. v. EÚ L 165, 2013, s. 63).
5 Rozsudok z 22. februára 2024, Mytilinaios/DEI a Komisia a Komisia/DEI (C‑701/21 P a C‑739/21 P, EU:C:2024:146, bod 105 a citovaná judikatúra).
6 Nariadenie Rady z 5. mája 2009, ktorým sa stanovuje režim Spoločenstva na kontrolu vývozov, prepravy, sprostredkovania a tranzitu položiek s dvojakým použitím (Ú. v. EÚ L 134, 2009, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 428/2009“).
7 Nariadenie Rady z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1), v tomto prípade uvádzané v znení vyplývajúcom z jeho zmeny nariadením Rady (EÚ) č. 1290/2014 zo 4. decembra 2014 ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine, a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 960/2014, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 833/2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 20). Pozri najmä článok 1 písm. a) a článok 2 takto zmeneného nariadenia č. 833/2014.
8 V ďalšej analýze a pokiaľ nie je uvedené inak, budem odkazovať na „zmenené nariadenie č. 833/2014“, keďže sa týka znenia tohto nariadenia uplatniteľného ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku, o ktorý ide vo veci samej, teda znenia vyplývajúceho z vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2019/1163 z 5. júla 2019, ktorým sa mení a stanovuje jednotný zoznam na účely príloh k určitým nariadeniam o reštriktívnych opatreniach, ktorý obsahuje kontaktné údaje príslušných orgánov členských štátov a adresu na zasielanie oznámení Európskej komisii (Ú. v. EÚ L 182, 2019, s. 33).
Článok 11 zmeneného nariadenia č. 833/2014 znie:
„1. Neuznajú sa žiadne nároky v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa tohto nariadenia, vrátane nárokov na náhradu škody alebo akýchkoľvek iných nárokov tohto druhu, ako je napríklad nárok na kompenzáciu alebo pohľadávka so zárukou, predovšetkým nárok na predĺženie platnosti alebo vyplatenie dlhopisu, záruky alebo zabezpečenia, najmä finančnej záruky alebo finančného zabezpečenia v akejkoľvek forme, ak ich predložia:
a) subjekty uvedené v článku 5 ods. 1 písm. b) a c) a v článku 5 ods. 2 písm. c) a d) alebo v prílohách III, IV, V a VI;
b) akákoľvek iná ruská osoba, subjekt alebo orgán;
c) akákoľvek osoba, subjekt alebo orgán konajúce prostredníctvom alebo v mene jednej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písm. a) alebo b) tohto odseku.
2. Pri akomkoľvek konaní, ktorého cieľom je vymáhanie pohľadávky, nesie dôkazné bremeno o tom, že uspokojenie tejto pohľadávky nie je odsekom 1 zakázané, osoba, ktorá túto pohľadávku vymáha.
3. Týmto článkom nie je dotknuté právo osôb, subjektov a orgánov uvedených v odseku 1 na súdne preskúmanie zákonnosti neplnenia zmluvných záväzkov v súlade s týmto nariadením.“
9 Podľa § 1 prvého odseku Lag (1999:116) om skiljeförarande (zákon č. 116 z roku 1999 o rozhodcovskom konaní, ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
10 Podľa § 33 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
11 Lagen (1996:95) om vissa internationella sanktioner (zákon č. 95 z roku 1996 o niektorých medzinárodných sankciách).
12 Vnútroštátny súd poukazuje na to, že Súdny dvor v súčasnosti prejednáva návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa nariadenia Rady (EÚ) č. 269/2014 zo 17. marca 2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6), ktorý vyvoláva podobné otázky, konkrétne vec Čiekuri‑Shishki (C‑480/24, EU:C:2025:672).
13 Vnútroštátny súd tu vychádza z rozsudku z 11. novembra 2021, Bank Sepah (C‑340/20, EU:C:2021:903, bod 56), ako aj z rozsudku z 13. septembra 2018, Rosneft a i./Rada (T‑715/14, EU:T:2018:544, bod 206).
14 Vnútroštátny súd sa tu odvoláva na rozsudok z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 35).
15 Pozri v rámci rozsiahlej judikatúry rozsudok z 30. októbra 2025, Attal a Associés (C‑321/24, EU:C:2025:836, bod 19).
16 Rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236). Pripomínam, že tieto otázky sa týkali právomoci Súdneho dvora rozhodovať o platnosti rozhodnutia SZBP, ďalej o platnosti niektorých ustanovení takéhoto rozhodnutia a nariadenia č. 833/2014 vrátane jeho článku 11, a o výklade niektorých ustanovení tohto nariadenia. Súdny dvor teda preskúmal platnosť článku 11 nariadenia č. 833/2014 z hľadiska zásady proporcionality a zásahu do slobody podnikania (pozri body 143 až 151 tohto rozsudku).
17 Pozri rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 35).
18 JARROSSON, C.: L’arbitrabilité: présentation méthodologique. In: Revue de jurisprudence commerciale, 1996, č. 1, s. 1.
19 Arbitrabilita nie je v členských štátoch jednotným pojmom. Vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku sa v rozhodcovskom konaní môžu rozhodovať spory, ktorých predmetom sú práva, s ktorými je možné disponovať (pozri článok 2059 francúzskeho Občianskeho zákonníka, článok 2 ods. 1 španielskeho zákona č. 60/2003 z 23. decembra 2003 o rozhodcovskom konaní a článok 806 talianskeho Občianskeho súdneho poriadku). V Nemecku sa arbitrabilita určuje na základe majetkovej povahy uplatňovaných práv (§ 1030 prvý odsek nemeckého Občianskeho súdneho poriadku). Podobný princíp je stanovený v poľskom práve (pozri článok 1157 poľského Občianskeho súdneho poriadku).
20 RAVILLON, L.: Que reste‑t‑il du concept d’inarbitrabilité ? In: MANCIAUX, S. a LOQUIN, E.: L’ordre public et l’arbitrage, Actes du colloque des 15 et 16 mars 2013 , sous la direction de CREDIMI, LexisNexis 2014, s. 57.
21 Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 330, s. 3.
22 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 116).
23 Článok II ods. 1 Newyorského dohovoru.
24 Článok V ods. 2 písm. a) Newyorského dohovoru.
25 Ide o širší pojem ako samotné rozhodcovské konanie.
26 Pozri rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 60).
27 Pozri, pokiaľ ide o nedávny príklad, rozsudok z 15. januára 2026, Wunner (C‑77/24, EU:C:2026:1, bod 35).
28 Pozri článok 11 ods. 1 písm. b) zmeneného nariadenia č. 833/2014.
29 Pokiaľ ide o výklad pojmu „nároky“ v zmysle článku 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014, odkazujem na moju analýzu tretej prejudiciálnej otázky.
30 Takýto záver sa zdá byť v súlade s definíciou pojmu „nárok“, ktorá je uvedená v nariadení č. 269/2014 a z ktorej vyplýva, že zahŕňa „každý nárok uplatnený v súdnom konaní alebo mimo neho“ [pozri článok 1 písm. a) nariadenia č. 269/2014], hoci je poľutovaniahodné, že zmenené nariadenie č. 833/2014 neobsahuje podobné ustanovenie.
31 Na rozdiel od toho, čo vyplýva z článku 11 ods. 3 zmeneného nariadenia č. 833/2014, ktorý sa výslovne týka súdneho preskúmania zákonnosti neplnenia zmluvných záväzkov.
32 Pozri v príslušnom poradí článok 13 písm. a) a ďalej písm. c) až e) zmeneného nariadenia č. 833/2014.
33 Pozri odôvodnenie 23 a článok 1 ods. 28 nariadenia Rady (EÚ) 2023/2878 z 18. decembra 2023, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 2023/2878).
34 Zaujímavosťou je, že povinnosť stanovená v článku 12g nariadenia č. 833/2014 je spojená s príkazom pre vývozcov dohliadať na to, aby „dohoda s protistranou z tretej krajiny obsahovala primerané opatrenia nápravy v prípade porušenia zmluvnej povinnosti uzavretej v súlade s odsekom 1“ (pozri článok 12g ods. 3 zmeneného nariadenia č. 833/2014). Okrem toho sú títo vývozcovia tiež povinní informovať príslušný vnútroštátny orgán v prípade porušenia zmluvných povinností ich zmluvným partnerom (pozri článok 12g ods. 4 uvedeného nariadenia).
35 Pozri, pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia týkajúce sa líbyjského režimu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci SH (C‑168/17, EU:C:2018:798, bod 50).
36 Pozri odôvodnenie 2 nariadenia č. 833/2014 v jeho pôvodnom znení.
37 Ako je stanovené v článku 8 ods. 1 meneného nariadenia č. 833/2014.
38 Rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 78).
39 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 80).
40 Pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 81 a citovaná judikatúra).
41 Prijatím nariadenia Rady (EÚ) 2025/1494 z 18. júla 2025, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L, 2025/1494), normotvorca Únie vložil do článku 11 nariadenia č. 833/2014 nový odsek s cieľom riešiť otázku uznávania a výkonu rozhodcovských rozhodnutí členskými štátmi, ale len z hľadiska rozhodcovského konania týkajúceho sa investícií v súvislosti s reštriktívnymi opatreniami (pozri odôvodnenie 22 nariadenia 2025/1494 a článok 11 ods. 2a takto zmeneného nariadenia č. 833/2014). Okrem toho, hoci to nie je relevantné pre túto vec, chcem tiež uviesť, že nariadenie č. 833/2014 stanovuje výnimku zo zákazu priamej alebo nepriamej účasti na akejkoľvek transakcii s ruskou právnickou osobou, subjektom alebo orgánom, ktoré sú uvedené na zozname alebo vlastnené alebo konajú v mene právnických osôb, subjektov alebo orgánov uvedených na zozname, pre transakcie, ktoré sú nevyhnutne potrebné na zaistenie prístupu k súdnym, správnym alebo arbitrážnym konaniam v členskom štáte, ako aj na uznanie alebo výkon rozsudku alebo arbitrážneho rozhodnutia vydaného v členskom štáte, a ak sú takéto transakcie v súlade s cieľmi nariadenia č. 833/2014 a nariadenia (EÚ) 269/2014 [pozri článok 5aa ods. 3 písm. g) nariadenia č. 833/2014, ktorý bol zavedený nariadením Rady (EÚ) 2022/1269 z 21. júla 2022 ktorým sa mení nariadenie č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 193, 2022, s. 1)].
42 Chcem dodať, že hľadanie riešenia zmierom medzi zmluvnými stranami nie je vyňaté z pôsobnosti práva Únie, a to na základe článku 12 zmeneného nariadenia č. 833/2014: Reibel mala v každom prípade a bez ohľadu na dohodnutú formu urovnania povinnosť neuznať nárok, ktorý zakazuje článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014, a to aj z vlastnej vôle.
43 Primerane obozretný subjekt Únie by mal dbať na to, aby sa tieto orgány nachádzali na území Únie. Článok 13 písm. e) zmeneného nariadenia č. 833/2014 by však mohol tiež zakladať povinnosť takéhoto orgánu, ktorý sa nenachádza na území Únie, zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Táto otázka však v rámci sporu vo veci samej nevzniká, keďže ide o švédskeho rozhodcu.
44 Intenzita takéhoto preskúmania bude určená tiež v rámci preskúmania druhej prejudiciálnej otázky.
45 V tomto smere treba upozorniť hospodárske subjekty Únie, ktoré by sa zaviazali podpísať doložku takého druhu, ako je doložka obsiahnutá v zmluve medzi spoločnosťami Reibel a Stankoimport, ktorej obsah je uvedený v bode 6 vyššie.
46 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 84).
47 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 82).
48 Pozri rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss (C‑126/97, EU:C:1999:269, bod 37), a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 35).
49 Na prvom mieste medzi nimi je Newyorský dohovor, ktorý stanovuje súdne preskúmanie rozhodcovských rozhodnutí týkajúcich sa dodržiavania verejného poriadku: pozri článok V tohto dohovoru, ako aj rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 116).
50 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 83). Toto osamostatnenie už bolo uvedené v rozsudku z 21. decembra 2023, International Skating Union/Komisia (C‑124/21 P, EU:C:2023:1012, bod 193).
51 Súdny dvor podrobne uvádza jeho široký rozsah v bode 86 rozsudku z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617).
52 Rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 87).
53 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 87).
54 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 87).
55 Inými slovami, ako uviedla generálna advokátka Ćapeta, „potreba preskúmať súlad rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom existuje preto, že dané pravidlá môžu byť vo verejnom záujme v takej miere, že ich uplatňovanie nemožno vylúčiť vôľou účastníkov konania“ [návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka vo veci Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:24, bod 72)].
56 Pozri rozsudok zo 4. októbra 2024, Real Madrid Club de Fútbol (C‑633/22, EU:C:2024:843, body 66 a 67).
57 Pozri rozsudok z 21. decembra 2023, International Skating Union/Komisia (C‑124/21 P, EU:C:2023:1012, body 192 a 193, ako aj citovaná judikatúra).
58 Rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 89 a citovaná judikatúra).
59 Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288). Pozri rozsudok z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, body 36 až 38). Pozri tiež rozsudok zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, body 51 a 52).
60 Prvá smernica Rady z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92).
61 Pozri rozsudok zo 16. júla 2015, Diageo Brands (C‑681/13, EU:C:2015:471, bod 52).
62 Pozri bod 58 vyššie.
63 Pozri článok 3 ods. 1 ZEÚ.
64 Pozri článok 21 ods. 1 ZEÚ.
65 Pozri článok 21 ods. 2 písm. a), b) a c) ZEÚ.
66 Pozri rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, body 115 a 150), a zo 17. septembra 2020, Rosneft a i./Rada (C‑732/18 P, EU:C:2020:727, bod 115).
67 Pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 150).
68 V právnom poriadku Únie nie je dodržiavanie verejného poriadku jediným obmedzením slobodnej vôle strán: pozri rozsudky zo 6. júna 2000, Angonese (C‑281/98, EU:C:2000:296, bod 34); z 20. septembra 2001, Courage a Crehan (C‑453/99, EU:C:2001:465, bod 24), alebo z 11. decembra 2007, International Transport Workers' Federation a Finnish Seamen's Union (C‑438/05, EU:C:2007:772, body 33 a 34).
69 Pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C‑40/08, EU:C:2009:615, body 51 a 53).
70 Pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, body 88 a 89).
71 Pozri na porovnanie s článkom 11 zmeneného nariadenia č. 833/2014 články 1, 6, 7, 9 alebo 14 tohto nariadenia.
72 Pozri odôvodnenie 22 nariadenia 2025/1494.
73 Pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 95 a citovaná judikatúra).
74 Rozsudok z 1. augusta 2025 (C‑600/23, EU:C:2025:617).
75 Jednostranne uložený dotknutým jednotlivcom: pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 92 ako aj citovaná judikatúra, body 93, 96 a 106).
76 Rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 101).
77 Odkazujem na body 47 a 48 vyššie.
78 Rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, body 102 a 103).
79 Na účely identifikácie takejto nezlučiteľnosti môže vnútroštátnym súdom pomôcť Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania, ktoré je „základnou súčasťou systému koncipovaného Zmluvami, ktorý umožňuje [týmto súdom] zabezpečiť účinnú súdnu ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie“ [rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 77)].
80 Pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2023, Tuk Tuk Travel (C‑83/22, EU:C:2023:664, bod 45).
81 Pozri v tom istom zmysle rozsudok z 1. augusta 2025, Royal Football Club Seraing (C‑600/23, EU:C:2025:617, bod 115).
82 „Zjavná“ povaha nezlučiteľnosti by sa však nemala vykladať príliš reštriktívne vzhľadom na požiadavku uvedenú v bode 75 vyššie a sledovaný cieľ odstrániť akúkoľvek nezlučiteľnosť s verejným poriadkom Únie. Účinnosť práv, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie, sa tak nezdá byť zlučiteľná s vyhlásením neplatnosti len v situáciách zjavnej nezlučiteľnosti.
83 Ako to uviedla aj Komisia v jej pracovnom dokumente s názvom „Commission consolidated FAQs on the implementation of Council Regulation n° 833/2014 and Council Regulation n° 269/2014“, ktorý bol naposledy aktualizovaný 23. januára 2026 (pozri poznámku pod čiarou 87, s. 420 uvedeného dokumentu).
84 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
85 Zamerané na dosiahnutie predĺženia alebo vyplatenia záväzku, záruky alebo protizáruky, najmä finančnej, bez ohľadu na ich formu.
86 Pozri bod 33 dokumentu Reštriktívne opatrenia (sankcie) – aktualizácia najlepších postupov EÚ na účinné vykonávanie reštriktívnych opatrení (dokument Rady z 27. júna 2022, 10572/22). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Norkus vo veci Čiekuri‑Shishki (C‑480/24, EU:C:2025:672, bod 68).
87 Nariadenie Rady zo 7. decembra 1992, ktorým sa zakazuje uspokojovanie nárokov Iraku, pokiaľ ide o zmluvy a transakcie, ktorých plnenie bolo dotknuté Rezolúciou Bezpečnostnej Rady Organizácie spojených národov č. 661 (1990) a súvisiacimi rezolúciami (Ú. v. ES L 361, 1992, s. 1; Mim. vyd. 11/018, s. 222).
88 Štvrté a piate odôvodnenie nariadenia č. 3541/92.
89 Pozri bod 41 vyššie.
90 Podľa výrazu, ktorý použil generálny advokát Norkus vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Čiekuri‑Shishki (C‑480/24, EU:C:2025:672, bod 70).
91 Keď sa klauzula o neuznaní uplatňuje na nároky osôb a subjektov uvedených v článku 11 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia č. 833/2014, sledovaným cieľom je tiež neumožniť týmto osobám získať náhradu za negatívne účinky opatrení prijatých voči nim [pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci SH (C‑168/17, EU:C:2018:798, bod 50)].
92 Súdny dvor sa takto vyjadril k zneniu nariadenia č. 833/2014, zmenenému nariadením č. 1290/2014 (pozri poznámku pod čiarou 7 vyššie).
93 Rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 150).
94 V rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), bol žalobcom vo veci samej subjekt, na ktorý sa osobitne vzťahovala časť obmedzení zavedených v nariadení č. 833/2014, zmenenom nariadením č. 1290/2014, a ktorý spadal do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia.
95 Pozri rozsudok z 11. novembra 2021, Bank Sepah (C‑340/20, EU:C:2021:903, bod 66 a citovaná judikatúra).
96 V tomto zmysle pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Norkus vo veci Čiekuri‑Shishki (C‑480/24, EU:C:2025:672, bod 61 a nasl.).
97 Pozri rozsudky z 13. marca 2025, Šuvalov/Rada (C‑271/24 P, EU:C:2025:180, bod 78), a z 5. februára 2026, VEB.RF/Rada (C 572/24 P, EU:C:2026:74, bod 138).
98 Pripomínam, že belgické orgány kvalifikovali dotknutý tovar ako tovar s dvojakým použitím v zmysle nariadenia č. 428/2009 (pozri bod 7 vyššie).
99 Je pravda, že zmluva bola uzavretá v roku 2015, keď už platil zákaz predaja a vývozu tovaru s dvojakým použitím. Článok 11 ods. 1 zmeneného nariadenia č. 833/2014 však neobmedzuje neuznanie len na nároky súvisiace so zmluvami, ktoré už existovali v deň nadobudnutia účinnosti nariadenia, čo zjavne viac chráni záujmy subjektov Únie.