C-840/24
ECLI:EU:C:2026:123
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0840
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 26. februára 2026( 1 )
Vec C ‑ 840/24
Verwertungsgesellschaft Wort (VG Wort)
proti
TL
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Smernica 2006/115/ES – Článok 6 ods. 1 – Výnimka z práva na verejné vypožičiavanie – Právo na odmenu – Organizácia kolektívnej správy – Smernica 2014/26/EÚ – Článok 11 ods. 4 – Článok 12 ods. 4 – Použitie príjmov z práv spravovaných organizáciou kolektívnej správy – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca podporu diel dôležitých z kultúrneho hľadiska “
Úvod
1. Hoci Charta základných práv Európskej únie vo svojom článku 17 ods. 2 spája ochranu duševného vlastníctva so všeobecným právom vlastniť majetok, považujem za nesporné, že toto právo zohráva osobitnú úlohu, ktorá sa líši od úlohy vlastníctva hmotných predmetov.
2. Platí to najmä pre literárne a umelecké diela chránené autorským právom a s ním súvisiacimi právami. Hlavným účelom týchto diel, ako aj práva, ktoré ich chráni, je totiž prispievať k umeleckej a vedeckej tvorbe, čo sú nevyhnutné aspekty fungovania každej ľudskej spoločnosti. Hoci tento príspevok spočíva najmä v zabezpečení spravodlivého ohodnotenia autorov a umelcov za ich úsilie, čím sa im umožňuje plne sa venovať ich tvorivej činnosti, nemal by sa obmedzovať na tento účel, ale mal by sledovať aj všeobecnejšie ciele prispievania ku kultúrnemu rozvoju.
3. Kľúčovým prvkom fungovania akéhokoľvek systému autorských práv a súvisiacich práv sú organizácie kolektívnej správy, ktoré plnia úlohu sprostredkovateľa medzi tvorcami nositeľmi práv a prevádzkovateľmi ich tvorby. Tieto organizácie udeľujú licencie na využívanie diel a iných predmetov ochrany a rozdeľujú z toho plynúce príjmy oprávneným osobám. Ich úloha sa však v tomto smere nekončí. Od týchto organizácií sa totiž často žiada, aby naplnili rôzne iné úlohy kultúrnej alebo sociálnej povahy v súlade so spoločenskou funkciou umeleckého a literárneho vlastníctva.( 2 )
4. Prejednávaná vec sa týka otázky, či a v akom rozsahu právo Únie umožňuje týmto organizáciám venovať časť získaných príjmov, a najmä určitých kategórií príjmov, kultúrnym akciám, z ktorých môžu mať prospech nielen nositelia autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ale aj iné kategórie osôb.
Právny rámec
Právo Únie
5. Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti( 3 ) stanovuje:
„Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
b) vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany.“
6. Článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva( 4 ) stanovuje:
„Členské štáty môžu ustanoviť, pokiaľ ide o verejné vypožičiavanie, výnimky z výhradného práva podľa článku 1 za predpokladu, že aspoň autori dostanú odmenu za takéto vypožičiavanie. Členské štáty môžu voľne určiť výšku tejto odmeny tak, aby zodpovedala ich kultúrnopolitickým záujmom.“
7. Článok 3 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu( 5 ) definuje pojem „príjem z práv“ ako „príjem, ktorý v mene nositeľov práv vyberie organizácia kolektívnej správy, či už na základe výhradného práva, práva na odmenu alebo práva na náhradu odmeny“.
8. Článok 4 tejto smernice stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby organizácie kolektívnej správy konali v najlepšom záujme nositeľov práv, ktorých práva zastupujú, a aby im neukladali žiadne povinnosti, ktoré nie sú objektívne nevyhnutné na ochranu ich práv a záujmov alebo na účinnú správu ich práv“.
9. Článok 8 ods. 5 písm. d) uvedenej smernice stanovuje: „V súlade s ustanoveniami hlavy II kapitoly 2 valné zhromaždenie členov rozhoduje prinajmenšom o týchto otázkach:
…
d) všeobecná politika v súvislosti so zrážkami z príjmu z práv a z akéhokoľvek príjmu plynúceho z investovania príjmu z práv.“
10. Článok 11 ods. 4 tej istej smernice stanovuje, že „organizácia kolektívnej správy nesmie použiť príjem z práv ani akýkoľvek výnos plynúci z investovania príjmu z práv na iné účely ako rozdelenie nositeľom práv, okrem prípadu, keď má povolené si zraziť alebo zaúčtovať svoje poplatky za správu v súlade s rozhodnutím prijatým podľa článku 8 ods. 5 písm. d) alebo použiť príjem z práv alebo akýkoľvek výnos plynúci z investovania príjmu z práv v súlade s rozhodnutím prijatým podľa článku 8 ods. 5“.
11. Článok 12 ods. 2 a 4 smernice 2014/26 stanovuje:
„2. Zrážky musia byť primerané, súvisieť so službami, ktoré organizácia kolektívnej správy poskytla nositeľom práv, v náležitom prípade aj so službami uvedenými v odseku 4, a byť stanovené na základe objektívnych kritérií.
…
4. V prípadoch, keď organizácia kolektívnej správy poskytuje sociálne, kultúrne a vzdelávacie služby financované prostredníctvom zrážok z príjmu z práv alebo z výnosu plynúceho z investovania príjmu z práv, takéto služby sa poskytujú na základe spravodlivých kritérií, najmä pokiaľ ide o prístup k týmto službám a ich rozsah.“
Nemecká právna úprava
12. Činnosť organizácií kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv bola v nemeckom práve až do 1. júna 2016 upravená Gesetz über die Wahrnehmung von Urheberrechten und verwandten Schutzrechten (Urheberrechtswahrnehmungsgesetz) (zákon o správe autorských práv a s nimi súvisiacich práv) z 9. septembra 1965( 6 ) a ďalej prostredníctvom Gesetz über die Wahrnehmung von Urheberrechten und verwandten Schutzrechten durch Verwertungsgesellschaften (zákon o správe autorských práv a s nimi súvisiacich práv organizáciami kolektívnej správy) z 24. mája 2016( 7 ).
13. Podľa týchto dvoch ustanovení sú organizácie kolektívnej správy v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej povinné rozdeliť príjmy pochádzajúce z ich činnosti podľa pevných pravidiel (plán rozdeľovania), ktoré vylučujú akúkoľvek svojvoľnú prax v oblasti rozdeľovania. Tieto organizácie boli tiež vyzvané, aby podporovali diela a služby kultúrneho záujmu.
Skutkový stav, spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
14. Verwertungsgesellschaft Wort (ďalej len „VG Wort“) je organizácia kolektívnej správy autorských práv k literárnym dielam v Nemecku. Stanovy VG Wort v znení účinnom v spornom období, t. j. od 1. januára 2016 do 30. septembra 2019, stanovovali vyplatenie dotácie v prospech Förderungsfonds Wissenschaft der VG Wort GmbH (Fond na podporu vedy VG Wort) (ďalej len „FFW“), spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej jediným spoločníkom je VG Wort. Cieľom FFW je podpora vedy a výskumu. Táto podpora spočíva vo financovaní výdavkov tlače spojených s publikáciou vedeckých a špecializovaných diel, výskumu, ktorý musí viesť k vedeckým alebo špecializovaným dielam, ako aj iných činností propagácie vedeckej a špecializovanej literatúry, vrátane štipendií určených na dizertačné práce o autorskom práve. Podľa informácií poskytnutých spoločnosťou VG Wort bola dotácia pre FFW financovaná zo zrážok z príjmov získaných z kompenzácie za rozmnoženinu na súkromné použitie a z odmeny za verejné vypožičiavanie vedeckých, technických a špecializovaných diel, pričom počas sporného obdobia dosahovala 0,51 % príjmov dosiahnutých organizáciou VG Wort.
15. TL a OS, autori literárnych diel, sú členmi organizácie VG Wort a uzavreli s ňou zmluvy o správe. Počas sporného obdobia priznali organizácii VG Wort viacero diel a dostali platby pochádzajúce z príjmov vytvorených touto organizáciou na základe „rozmnožovania existujúceho textu“. V konaní vo veci samej TL koná osobne, ako aj za OS, ktorý na neho postúpil svoje práva.
16. TL spochybňuje skutočnosť, že VG Wort pridelila FFW sumy pochádzajúce z príjmov, ktoré táto organizácia získala v období od 1. januára 2016 do 30. septembra 2019, čím znížila podiely TL a OS. Na prvom stupni TL požiadal, aby súd rozhodol, že VG Wort nemala a nemá právo znižovať rozdeľovanie podielov týkajúcich sa ich diel prostredníctvom platieb na financovanie FFW. Okrem toho TL požiadal o informácie o výške súm vyplatených FFW.
17. Žalobe sa v prvostupňovom konaní čiastočne vyhovelo. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie v prospech OS a zamietol žalobu TL v celom rozsahu.( 8 ) Domnieval sa totiž, že plány rozdeľovania organizácie VG Wort, ktoré sú súčasťou zmlúv o správe, predstavujú všeobecné podmienky, ktorých ustanovenia týkajúce sa platieb do FFW sú podľa vnútroštátneho práva neplatné z dôvodu, že sú v rozpore so základnými zásadami právnej úpravy upravujúcej fungovanie organizácií kolektívnej správy, keďže osoby, ktoré nemali nárok na platby, o ne mali záujem.
18. Vnútroštátny súd, na ktorý bol podaný opravný prostriedok „Revision“, sa domnieva, že platby uskutočnené v prospech FFW môžu byť zákonné vzhľadom na povinnosť organizácií kolektívnej správy podporovať vedu a kultúru stanovenú v uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úprave. Závisí to však od súladu tejto povinnosti s právom Únie.
19. Za týchto podmienok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) [smernice 2001/29], s článkom 6 ods. 1 prvou vetou [smernice 2006/115], ako aj s článkom 11 ods. 4 a článkom 12 ods. 4 [smernice 2014/26], ak má organizácia kolektívnej správy podľa ustanovenia vnútroštátneho práva podporovať diela dôležité z kultúrneho hľadiska a to má za následok, že výhody podpory využívajú aj príjemcovia, ktorí (zatiaľ ešte) nepatria do okruhu nositeľov práv?
2. V prípade, že sociálne, kultúrne alebo vzdelávacie služby podľa článku 12 ods. 4 [smernice 2014/26] je možné poskytovať len nositeľom práv: Je prípustnosť poskytovania takýchto služieb závislá od toho, že príjemca týchto služieb má súčasné právo na odmenu, alebo postačuje vlastníctvo súčasného autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva, za ktorú mu nepatrí odmena? Predpokladá prípustnosť takýchto služieb existenciu zmluvy o správe s organizáciou kolektívnej správy?“
20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 10. decembra 2024. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, nemecká a rakúska vláda, ako aj Európska komisia. Všetci títo účastníci konania, ako aj francúzska vláda boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. novembra 2025.
Analýza
21. V prejednávanej veci vnútroštátny súd kladie dve prejudiciálne otázky. Keďže druhá prejudiciálna otázka je podmienená odpoveďou na prvú prejudiciálnu otázku, budem analyzovať tieto otázky v poradí, v akom boli položené.
O prvej prejudiciálnej otázke
22. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, článku 6 ods. 1 smernice 2006/115, ako aj článku 11 ods. 4 a článku 12 ods. 4 smernice 2014/26. Hoci tento súd považuje tieto ustanovenia za rovnocenné, upravujú oblasti, ktoré majú odlišnú povahu. Zatiaľ čo sa totiž dotknuté ustanovenia smernice 2014/26 vo všeobecnosti týkajú kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ustanovenia smerníc 2001/29 a 2006/115 priznávajú autorom osobitné práva, a to právo na kompenzáciu a právo na odmenu z dôvodu stanoveného použitia ich diela.
23. Ako však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako to VG Wort tiež potvrdila na pojednávaní, spor vo veci samej sa týka použitia príjmov uvedených v dotknutých ustanoveniach smerníc 2001/29 a 2006/115 touto organizáciou. Domnievam sa teda, že vnútroštátny súd sa v skutočnosti snaží objasniť výklad dotknutých ustanovení smernice 2014/26 z hľadiska ustanovení smerníc 2001/29 a 2006/115, ako aj relevantnej judikatúry Súdneho dvora.
24. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa tak vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice 2014/26 v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115 majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje organizácii kolektívnej správy vyhradiť časť príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a práva na odmenu, ktoré sú uvedené v týchto dvoch posledných uvedených ustanoveniach, na kultúrne činnosti, z ktorých môžu mať prípadne prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi autorských práv. Táto otázka je založená na predpoklade, ktorý účastníci konania nespochybňujú, že služby, o ktoré ide v spore vo veci samej, predstavujú „kultúrne“ alebo „vzdelávacie“ služby v zmysle smernice 2014/26.
25. Odpoveď na túto otázku si vyžaduje výklad tak ustanovení smernice 2014/26, ako aj článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článku 6 ods. 1 smernice 2006/115. Pred začatím analýzy týchto ustanovení považujem za potrebné uviesť na úvod niekoľko všeobecných poznámok.
Úvodné poznámky
26. Ako som už uviedol v úvode týchto návrhov, v súlade s osobitnou úlohou literárneho a umeleckého vlastníctva v spoločnosti sa úloha organizácií kolektívnej správy autorských práv neobmedzuje na rozdeľovanie príjmov pochádzajúcich z využívania týchto práv nositeľom práv. Organizácie kolektívnej správy autorských práv mali tradične iné úlohy, predovšetkým sociálne (čo sa datuje od roku 1897( 9 )), potom kultúrne a vzdelávacie úlohy.( 10 ) Ich úlohu teda nemožno prirovnať, ako to zrejme robia žalobcovia vo veci samej, k úlohe investičného fondu, ktorého jediným cieľom je vytvárať príjmy a rozdeľovať ich členom v závislosti od investovaného kapitálu. Kolektívna správa literárnych a umeleckých vlastníckych práv sa uskutočňuje v kolektívnom záujme nielen nositeľov práv, ale aj používateľov diel a verejnosti.
27. Na medzinárodnej úrovni sa zdá, že existuje konsenzus, že sociálne, kultúrne a vzdelávacie činnosti možno financovať z pomerne malej časti príjmov organizácií kolektívnej správy za využívanie autorských práv. Za prijateľný sa najčastejšie považuje strop vo výške 10 % týchto príjmov.( 11 ) Táto hranica sa však týka odvodov z príjmov z využívania výhradných práv. Pokiaľ ide o práva na odmenu, ako je kompenzácia za rozmnoženinu na súkromné použitie alebo odmena za verejné vypožičiavanie, zdá sa, že miera voľnej úvahy vnútroštátnych zákonodarcov alebo samotných organizácií kolektívnej správy je širšia.( 12 )
28. Činnosti takto financované organizáciami kolektívnej správy môžu mať odlišnú povahu a môžu prinášať prospech rôznym kategóriám osôb. Hoci sociálne opatrenia, ako sú dôchodkové alebo podporné fondy, zvyčajne slúžia nositeľom práv, ktorí sú členmi týchto organizácií, môže to byť inak, pokiaľ ide o kultúrne a vzdelávacie činnosti. Z týchto práv totiž môžu mať prospech nielen nositelia práv, ale aj široká verejnosť alebo osobitné kategórie osôb, ako je to vo veci samej, ktorá sa týka najmä štipendií určených mladým autorom, budúcim nositeľom autorských práv.
29. Právo Únie zohľadňuje tento kultúrny rozmer činnosti organizácií kolektívnej správy. Odôvodnenie 3 smernice 2014/26 tak uvádza, že „organizácie kolektívnej správy zohrávajú a aj naďalej by mali zohrávať dôležitú úlohu ako podporovatelia rozmanitosti kultúrneho prejavu tým, že najmenšiemu a menej populárnemu repertoáru umožnia prístup na trh, a tým, že poskytnú sociálne, kultúrne a vzdelávacie služby v prospech nositeľov práv a verejnosti“. V prejednávanej veci však vzniká otázka, či ustanovenia tejto smernice umožňujú týmto organizáciám poskytovať takéto služby.
O ustanoveniach smernice 2014/26
30. V súlade s článkom 3 písm. h) smernice 2014/26 pojem „príjmy z práv“ zahŕňa všetky príjem, ktorý v mene nositeľov práv vyberie organizácia kolektívnej správy, vrátane príjmov z práva na odmenu alebo na kompenzáciu, ako je odmena za verejné vypožičiavanie alebo kompenzácia za rozmnoženinu na súkromné použitie. Všetky tieto príjmy teda v zásade podliehajú rovnakým pravidlám.
31. Pokiaľ ide o použitie týchto príjmov, v článku 11 ods. 4 smernice 2014/26 sa stanovuje, že organizácie kolektívnej správy ich nesmú používať inak ako na ich rozdelenie nositeľom práv, „okrem prípadu, keď má povolené si zraziť alebo zaúčtovať svoje poplatky za správu v súlade s rozhodnutím prijatým podľa článku 8 ods. 5 písm. d) alebo použiť príjem z práv… v súlade s rozhodnutím prijatým podľa článku 8 ods. 5“( 13 ).
32. Toto ustanovenie nie je jasné. Rozlišovanie medzi zrážkami alebo kompenzáciou poplatkov za správu na základe rozhodnutia prijatého v súlade s článkom 8 ods. 5 písm. d) smernice 2014/26 na jednej strane a použitím príjmov povolených podľa tohto odseku 5 vo všeobecnosti na druhej strane naznačuje, že jedinými zrážkami, ktoré možno povoliť v súlade s týmto ustanovením, sú odpočty určené na pokrytie nákladov na správu autorských práv. Okrem toho sa mi zdá, že tento výklad zastáva Komisia.
33. Takéto obmedzenie však v žiadnom prípade nevyplýva zo znenia článku 8 ods. 5 písm. d) smernice 2014/26, ktorý sa týka „všeobecnej politiky v súvislosti so zrážkami z príjmu z práv“, bez spresnenia účelu týchto zrážok. Domnievam sa však, že ak by normotvorca Únie chcel obmedziť možnosť valného zhromaždenia členov organizácie kolektívnej správy povoliť zrážky z príjmov z práv len na účely pokrytia nákladov na správu, bolo by to výslovne stanovené v článku 8 ods. 5 písm. d) smernice 2014/26. V prípade neexistencie takéhoto výslovného obmedzenia ho nemožno implicitne vyvodiť z článku 11 ods. 4 tejto smernice.
34. Tento záver potvrdzuje článok 12 smernice 2014/26, ktorý sa osobitne týka zrážok z príjmov z práv. Tento článok totiž v odseku 4 výslovne stanovuje, že „sociálne, kultúrne alebo vzdelávacie služby“ môžu byť „financované prostredníctvom zrážok z príjmu z práv“. Ak by sa mal článok 11 ods. 4 tejto smernice vykladať tak, že obmedzuje možné zrážky na tie, ktoré pokrývajú náklady na správu, bol by v rozpore s článkom 12 ods. 4 tejto smernice.
35. Zastávam teda názor, že článok 11 ods. 4 smernice 2014/26 sa má vykladať v tom zmysle, že zrážky z príjmov pochádzajúcich z práv na účely financovania sociálnych, kultúrnych alebo vzdelávacích služieb predstavujú jednu z foriem použitia týchto príjmov, ktoré možno povoliť v súlade s článkom 8 ods. 5 tejto smernice.
36. Pokiaľ ide o článok 12 smernice 2014/26, tento článok v odseku 2 stanovuje, že zrážky musia najmä „súvisieť so službami, ktoré organizácia kolektívnej správy poskytla nositeľom práv, v náležitom prípade aj so službami uvedenými v odseku 4“ toho istého článku. Ako som už uviedol, uvedený odsek 4 sa týka sociálnych, kultúrnych a vzdelávacích služieb.
37. Podobne ako Komisia by sa z výrazu „službami, ktoré organizácia kolektívnej správy poskytla nositeľom práv, v náležitom prípade aj so službami uvedenými v odseku 4“ dalo vyvodiť, že tieto služby musia byť nevyhnutne poskytované nositeľom práv, aby mohli byť financované zrážkami z príjmov z práv.
38. Ako som však práve uviedol v súvislosti s článkom 11 ods. 4 smernice 2014/26, ustanovenia tejto smernice nie sú absolútne presné, takže podľa môjho názoru prichádza do úvahy iný výklad jej článku 12 ods. 2 a 4.
39. Služby, ktoré sú svojou povahou „službami, ktoré organizácia kolektívnej správy poskytla nositeľom práv“, sú totiž služby správy práv, t. j. služby týkajúce sa poskytovania licencií na využívanie, ako aj vyberania a rozdeľovania príjmov z nich. Zrážky uvedené v článku 12 ods. 2 smernice 2014/26 sú určené najmä na financovanie týchto služieb správy. Platí to aj v prípade sociálnych služieb, ktoré organizácie kolektívnej správy zvyčajne poskytujú svojim členom.
40. Naopak, pokiaľ ide o kultúrne a vzdelávacie služby, môžu mať prospech aj iné kategórie osôb ako nositelia práv. Tieto služby majú navyše často viacero skupín príjemcov, či už priamych a nepriamych. Hoci sa môžu poskytovať priamo širokej verejnosti alebo osobám, ktoré nie sú nositeľmi autorských práv, akákoľvek činnosť na podporu kultúry alebo vzdelávania v tejto oblasti zvyčajne nepriamo prospieva aj uvedeným držiteľom.
41. Žiadne ustanovenie smernice 2014/26 pritom výslovne nevyžaduje, aby kultúrne alebo vzdelávacie služby financované prostredníctvom zrážok z príjmu z práv poskytovali organizácie kolektívnej správy len priamo nositeľom uvedených práv. Článok 12 ods. 4 tejto smernice stanovuje len to, že tieto služby sa musia poskytovať na základe spravodlivých kritérií. Takáto požiadavka nevyplýva ani z článku 13 ods. 6 uvedenej smernice, na ktorý sa odvoláva Komisia. Na jednej strane sa totiž toto ustanovenie netýka zrážok z príjmov z práv, ale použitia nerozdeliteľných súm, a na druhej strane jeho cieľom nie je obmedziť rozhodovaciu právomoc valného zhromaždenia organizácie kolektívnej správy, ale rozhodovaciu právomoc členských štátov. Okrem toho, pokiaľ ide o odôvodnenie 28 tej istej smernice, na ktoré sa tiež odvoláva Komisia, nemôže mať autonómnu pôsobnosť odlišnú od pôsobnosti článku 8 ods. 5, článku 11 ods. 4 a článku 12 ods. 2 a 4 tejto smernice, ktorý som práve analyzoval.
42. Na druhej strane odôvodnenie 3 smernice 2014/26( 14 ) uvádza, že podľa normotvorcu Únie by organizácie kolektívnej správy „mali naďalej zohrávať dôležitú úlohu ako podporovatelia rozmanitosti kultúrneho prejavu… tým, že poskytnú sociálne, kultúrne a vzdelávacie služby v prospech nositeľov práv a verejnosti “( 15 ). Keďže cieľom článku 12 ods. 2 tejto smernice je iba zabezpečiť, aby zrážky z príjmov z práv neprekročili primeranú úroveň vzhľadom na služby, na ktorých financovanie slúžia, nevidím dôvod vyvodzovať z tohto ustanovenia závery, ktoré presahujú tento cieľ a sú v rozpore s jasne vyjadreným zámerom normotvorcu uvedeným v uvedenom odôvodnení 3.
43. Podľa môjho názoru teda relevantné ustanovenia smernice 2014/26 nebránia tomu, aby organizácia kolektívnej správy prostredníctvom zrážok z príjmov pochádzajúcich z práv, ktorých správu zabezpečuje, financovala služby, najmä kultúrne a vzdelávacie, poskytované priamo nielen nositeľom práv, ale aj iným osobám. Samozrejme, podiel takto použitých finančných prostriedkov musí zostať v primeraných medziach, čo vyplýva nielen priamo z článku 12 ods. 2 tejto smernice, ale aj zo všeobecnej zásady obsiahnutej v jej článku 4, podľa ktorej musia tieto subjekty konať v najlepšom záujme nositeľov. Pokiaľ ide o príjmy pochádzajúce z kompenzácie za rozmnoženinu na súkromné použitie a z odmeny za verejné vypožičiavanie, obmedzenie výšky zrážok vyplýva aj z ustanovení práva Únie týkajúcich sa týchto dvoch kategórií príjmov, ako ich vykladá Súdny dvor.
O článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29
44. Pripomínam, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 stanovuje, že členské štáty môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť výnimku z výlučného práva rozmnožovania pre rozmnoženiny vyhotovené fyzickými osobami pre ich nekomerčné súkromné použitie (tzv. „súkromné kópie“) „za predpokladu, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu“.
45. Táto výnimka má svoj pôvod v konštatovaní, že moderné technické prostriedky umožňujú príslušníkom verejnosti pomerne ľahko a za nízke náklady rozmnožovať diela a iné predmety ochrany na svoje vlastné použitie alebo na použitie členmi ich súkromného okruhu bez toho, aby mali nositelia práv účinné prostriedky na kontrolu alebo zabránenie takémuto rozmnožovaniu. Hoci tento fenomén nemožno označiť za zásah do výlučných práv, ale skôr za prirodzené „obmedzenie“ týchto práv, keďže tieto práva sa neuplatňujú v súkromnej sfére príslušníkov verejnosti,( 16 ) všeobecne sa uznáva, že rozmnoženiny na súkromné použitie spôsobujú nositeľom práv ujmu, ktorá musí byť nahradená. Keďže je však v praxi nemožné vybrať túto kompenzáciu od dotknutých príslušníkov verejnosti, bol vytvorený systém, v ktorom je táto kompenzácia jednak financovaná z poplatku vyberaného od sprostredkovateľov – predajcov zariadení na záznam alebo poskytovateľov služieb rozmnožovania – a jednak jej výška môže byť následne vrátená z ceny týchto zariadení alebo služieb. Takýto systém existoval už vo vnútroštátnom práve mnohých členských štátov v čase nadobudnutia účinnosti smernice 2001/29.
46. V rámci článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 Súdny dvor, opierajúc sa skôr o odôvodnenia tejto smernice než o lakonické znenie predmetného ustanovenia, použil podobné odôvodnenie.
47. Súdny dvor totiž dospel k záveru, že primeraná kompenzácia uvedená v tomto ustanovení má za cieľ odškodniť nositeľov práv za škodu, ktorú im spôsobili osoby, ktoré vykonávajú rozmnožovanie v rámci výnimky stanovenej v tomto ustanovení, a že tieto osoby sú v zásade povinné nahradiť túto škodu financovaním uvedenej náhrady.( 17 ) Súdny dvor však pripustil, že vzhľadom na praktické ťažkosti pri vymáhaní náhrady od osôb, ktoré skutočne vyhotovujú rozmnoženiny,( 18 ) môžu členské štáty zaviesť systém poplatkov, ktoré sa vyberajú od predajcov nosičov alebo poskytovateľov služieb rozmnožovania, ktorí ich následne prenášajú na používateľov v cene týchto zariadení alebo služieb.( 19 ) Súdny dvor tiež uviedol, že takýto poplatok sa nesmie vyberať za zariadenia alebo služby nadobudnuté na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, alebo od právnických osôb, ktoré nemôžu byť jeho príjemcami.( 20 )
48. Pokiaľ ide o spôsob vyplatenia primeranej kompenzácie nositeľom práv, Súdny dvor pripustil, že časť tejto kompenzácie, hoci aj značná, sa im vypláca nepriamo prostredníctvom sociálnych a kultúrnych zariadení zriadených v ich prospech, pokiaľ z týchto zariadení majú skutočne prospech uvedení nositelia práv.( 21 )
49. Zdá sa, že súvislosť, ktorú takto stanovil Súdny dvor medzi poplatkom za rozmnoženinu na súkromné použitie, ujmou spôsobenou nositeľom práv z dôvodu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie a primeranou kompenzáciou, značne obmedzuje mieru voľnej úvahy členských štátov v tejto oblasti, hoci je kvalifikovaná ako „široká“( 22 ). Nezdá sa mi však, že by smernica 2014/26 v tejto súvislosti niečo zmenila, keďže sa netýka rozsahu práv nositeľov práv, ale len pravidiel fungovania organizácií kolektívnej správy.
50. Naproti tomu treba konštatovať, že nemožnosť presne vypočítať jednotlivé sumy, ktoré prichádzajú do úvahy, je v tomto systéme významným faktorom neistoty.
51. Hoci už v „analógovej“ ére, keď boli v rôznych krajinách a na medzinárodnej úrovni zavedené systémy poplatkov za rozmnoženinu na súkromné použitie zavedené v rôznych krajinách a na medzinárodnej úrovni, bolo možné predpokladať, že väčšina nosičov, ktoré boli v tom čase dostupné fyzickým osobám( 23 ), bola určená na rozmnožovanie predmetov ochrany, bolo ťažké presne určiť, ktoré predmety boli skutočne rozmnožené. Zaplatenie tohto poplatku sa teda malo uskutočniť na základe približných kritérií a paušálne.
52. V digitálnom prostredí ten istý pamäťový nosič, často začlenený do technického vybavenia, obsahuje tak súkromné predmety vytvorené používateľom, ako aj predmety ochrany, ktoré mohli byť zákonným spôsobom nadobudnuté od nositeľov práv, rozmnožované v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie alebo tiež nezákonne nadobudnuté bez toho, aby bolo možné presne určiť, v akom rozsahu tieto rôzne kategórie predmetov využívajú pamäťovú kapacitu. Súdny dvor to napokon výslovne uviedol, pričom sa opieral o právnu fikciu, že nosiče sprístupnené fyzickým osobám sa považujú za plne používané na účely rozmnožovania chránených predmetov v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie,( 24 ) hoci je jasné, že v praxi to tak vôbec nie je.
53. Výpočet ujmy spôsobenej nositeľom práv na základe tejto výnimky a výšky poplatku, ktorý sa má vyberať na účely kompenzácie tejto ujmy, je teda nevyhnutne ovplyvnený vysokou úrovňou neistoty a približného odhadu. To isté platí, pokiaľ ide o rozdeľovanie príjmov pochádzajúcich z tohto poplatku, keďže, ako uviedol samotný Súdny dvor, „je prakticky nemožné určiť, ktoré dielo bolo rozmnožené a kto a na akom nosiči rozmnoženinu vyhotovil“( 25 ).
54. Práve pri výpočte týchto súm teda členské štáty disponujú skutočnou mierou voľnej úvahy, keďže smernica 2001/29 vyžaduje len to, aby nositelia práv získali primeranú kompenzáciu na základe výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, a ako stanovuje jej odôvodnenie 31, aby sa zachovala spravodlivá rovnováha medzi záujmami nositeľov práv a záujmami používateľov. Pojem „primeraný“ a „spravodlivý“ je naopak ponechaný na voľnú úvahu členských štátov, pričom musia byť dodržané všeobecné zásady práva Únie, ako sú zákaz diskriminácie a proporcionalita.
55. V tomto rámci považujem za úplne možné, aby organizácie kolektívnej správy pridelili relatívne malý podiel súm vybratých ako poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie na financovanie kultúrnych a vzdelávacích činností, ktoré v prípade potreby využívajú osoby, ktoré nie sú nositeľmi práv, pričom sa týmto osobám zabezpečí skutočné získanie primeranej kompenzácie za ujmu, ktorá im bola údajne spôsobená z dôvodu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.
56. Toto konštatovanie nie je spochybnené rozsudkom Hewlett‑Packard Belgium( 26 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že situácia „nadmernej kompenzácie“ ujmy spôsobenej nositeľom práv je nezlučiteľná s článkom 5 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2001/29. Tento rozsudok sa totiž týkal osobitnej situácie, v ktorej bol poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie vyberaný v dvoch fázach, a to na vstupe rozmnožovacej činnosti v závislosti od rýchlosti, akou nosič vykonáva rozmnoženiny, a následne na výstupe tejto operácie v závislosti od počtu vykonaných rozmnoženín. Na jednej strane sa odôvodnenie Súdneho dvora zakladalo na predpoklade, že tento poplatok sa v celom rozsahu vypláca nositeľom práv, a na druhej strane sa týkalo osobitnej situácie, keď bol známy počet vyhotovených rozmnoženín, a teda rozsah ujmy spôsobenej nositeľom práv.( 27 ) Takáto situácia je však výnimočná a v praxi existuje len v prípade poplatkov vyberaných za služby rozmnožovania. Naopak, ak sa poplatok vyberá v okamihu sprístupnenia nosičov fyzickým osobám, presný výpočet ujmy založený na počte týchto rozmnoženín nie je možný. Závery vyplývajúce z tohto rozsudku majú teda len obmedzený rozsah.
57. Podľa môjho názoru tak článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 nebráni tomu, aby bola primerane obmedzená časť poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie určená na financovanie kultúrnych alebo vzdelávacích činností, z ktorých môžu mať prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi práv, pod podmienkou, že nositelia práv získajú priamo alebo nepriamo primeranú kompenzáciu na základe výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.
O článku 6 ods. 1 smernice 2006/115
58. Pripomínam, že článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 stanovuje možnosť členských štátov stanoviť výnimku z výlučného práva na vypožičiavanie( 28 ), pokiaľ ide o „verejné vypožičiavanie“, pod podmienkou, že prinajmenšom autori dostanú odmenu, ktorej výšku stanovia členské štáty tak, aby zodpovedala ich kultúrnopolitickým záujmom.
59. Toto ustanovenie sa vyznačuje nielen podobnosťami, ale aj významnými rozdielmi v porovnaní s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.
60. Na jednej strane, ako mal Súdny dvor príležitosť konštatovať,( 29 ) rovnako ako výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, výnimka verejného vypožičiavania môže nositeľom práv spôsobiť ujmu, ktorú má predmetná odmena odškodniť, podobne ako primeraná kompenzácia uvedená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.( 30 )
61. Na druhej strane za túto škodu nezodpovedajú používatelia, ale verejné inštitúcie, ktoré v rámci tejto výnimky ponúkajú vypožičiavanie predmetov ochrany. Je teda povinnosťou týchto organizácií zaplatiť odmenu nositeľom práv.( 31 ) Keďže nie je uvedené, že táto odmena musí byť „primeraná“, nie je povinnosťou, aby zohľadňovala ekonomickú hodnotu príslušného chráneného predmetu, a môže byť oveľa nižšia ako odmena stanovená v iných ustanoveniach smernice 006/115.( 32 ) Článok 6 ods. 1 tejto smernice teda ponecháva členským štátom pri stanovovaní výšky odmeny v rámci výnimky pre verejné požičiavanie širokú mieru voľnej úvahy.( 33 )
62. Jedinými obmedzeniami tejto miery voľnej úvahy sú kritériá, ktoré sa majú zohľadniť pri stanovovaní výšky tejto odmeny, a to rozsah ujmy spôsobený nositeľom práv, vyjadrený počtom predmetov, ktorých vypožičanie navrhuje príslušná inštitúcia, a počtom vypožičiavateľov zapísaných v tomto zariadení.( 34 ) Okrem toho táto odmena musí nositeľom práv umožniť dosiahnuť primeraný príjem, takže jej výška nemôže byť čisto symbolická.( 35 ) O „primeranej“ výške tohto príjmu rozhodujú členské štáty.
63. Analogicky k prípadu primeranej kompenzácie za rozmnoženinu na súkromné použitie podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa odmena za verejné vypožičiavanie vyplácala nositeľom práv nepriamo prostredníctvom sociálnych alebo kultúrnych zariadení zriadených v ich prospech.( 36 )
64. Z toho vyplýva, že miera voľnej úvahy členských štátov je ešte dôležitejšia pri stanovení odmeny na základe výnimky týkajúcej sa verejného vypožičiavania ako pri stanovení výšky poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie. Je teda o to viac prípustné, aby povolili organizáciám kolektívnej správy venovať časť tejto odmeny na financovanie kultúrnych alebo vzdelávacích činností, z ktorých môžu mať v prípade potreby prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi práv.
65. Preto sa domnievam, že článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 nebráni tomu, aby časť odmeny na základe výnimky verejného vypožičiavania bola určená na financovanie takýchto činností pod podmienkou, že nositelia práv za to dostanú primeranú odmenu.
Návrh odpovede
66. V dôsledku toho navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice 2014/26 v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje organizácii kolektívnej správy vyhradiť časť príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a z práva na odmenu, na ktoré sa vzťahujú tieto dve posledné uvedené ustanovenia, na kultúrne aktivity, z ktorých môžu mať prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi autorských práv, pod podmienkou, že nositelia práv dostanú priamo alebo nepriamo takúto primeranú kompenzáciu a takúto primeranú odmenu.
O druhej prejudiciálnej otázke
67. Druhá prejudiciálna otázka je položená pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku tak, že článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice 2014/26 v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115 bránia právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje organizácii kolektívnej správy vyhradiť časť príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a práva na odmenu, ktoré sú uvedené v týchto dvoch posledných uvedených ustanoveniach, na kultúrne činnosti, z ktorých môžu mať prípadne prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi autorských práv. Ak by však Súdny dvor prijal môj návrh odpovede na túto prvú otázku, nebolo by potrebné odpovedať na druhú otázku. Pre úplnosť ju však stručne preskúmam.
68. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice 2014/26 v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115 majú vykladať v tom zmysle, že sociálne, kultúrne a vzdelávacie služby poskytované organizáciou kolektívnej správy a financované zrážkami z príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a práva na odmenu, ktoré sú uvedené v týchto dvoch posledných uvedených ustanoveniach, môžu požívať len nositelia práv, ktorí majú súčasné právo na odmenu alebo ktorí s dotknutou organizáciou uzavreli zmluvu o správe. Zdá sa mi, že „súčasným právom na odmenu“ vnútroštátny súd chápe právo podieľať sa na rozdeľovaní príjmov pochádzajúcich z práv, teda že predmety ochrany patriace týmto nositeľom práv vytvorili takéto príjmy.
69. Na účely odpovede na túto otázku treba vychádzať zo zásady, že takéto obmedzenie možného určenia predmetných príjmov vyplýva z výkladu článku 11 ods. 2 a článku 12 ods. 4 smernice 2014/26 alebo z judikatúry týkajúcej sa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorá sa prípadne analogicky uplatní aj na článok 6 ods. 1 smernice 2006/115.
70. Tieto ustanovenia, ako aj táto judikatúra však všeobecne hovoria o „nositeľoch práv“ bez ďalších spresnení. Podľa môjho názoru by teda bolo neodôvodnené vyvodiť z toho dodatočné požiadavky, pokiaľ ide o existenciu súčasného práva na odmenu alebo zmluvný vzťah uvedených nositeľov práv s dotknutou organizáciou kolektívnej správy.
71. Platí to o to viac, pokiaľ ide o právo na primeranú kompenzáciu za rozmnoženinu na súkromné použitie alebo na odmenu za verejné vypožičiavanie. Správa takýchto práv je totiž zvyčajne zverená zákonom určeným organizáciám kolektívnej správy bez toho, aby bol potrebný zmluvný vzťah medzi týmito organizáciami a nositeľmi práv. Všetci nositelia uvedených práv sú preto oprávnení poberať príjmy pochádzajúce z týchto práv.
72. Okrem toho nie všetci nositelia práv získavajú príjmy zo svojich práv trvalo. Prospech z kultúrnych služieb poskytovaných organizáciou kolektívnej správy sa však nemusí nevyhnutne časovo zhodovať so získaním takýchto príjmov. Bolo by teda nespravodlivé a v praxi nemožné, aby prospech závisel od príjmov.
73. Naopak organizácie kolektívnej správy majú oblasti činnosti vymedzené podľa druhu predmetov ochrany alebo kategórií práv, ako to výslovne stanovuje článok 5 ods. 2 smernice 2014/26. Z logiky teda vyplýva, že ak sa predmetné ustanovenia tejto smernice týkajú nositeľov práv, ide o nositeľov práv, ktorých správa patrí do oblasti činnosti dotknutej organizácie.
74. Rovnaké pravidlo by sa podľa môjho názoru malo uplatňovať, pokiaľ ide o využívanie príjmov z práv na financovanie sociálnych, kultúrnych a vzdelávacích služieb. Ak by mali tieto služby využívať len nositelia práv, malo by ísť o nositeľov práv, ktorých práva spravuje daná organizácia. Ak by totiž napríklad organizácia kolektívnej správy práv k literárnym dielam využívala príjmy pochádzajúce z týchto práv v prospech nositeľov práv k hudobným dielam, znamenalo by to ich využívanie v prospech osôb, ktoré nie sú nositeľmi práv, a obmedzenie by stratilo akýkoľvek zmysel.
75. Ak by Súdny dvor nesúhlasil s mojím návrhom odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, na druhú prejudiciálnu otázku by bolo potrebné odpovedať tak, že článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice 2014/26 v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že sociálne, kultúrne a vzdelávacie služby poskytované organizáciou kolektívnej správy a financované zrážkami z príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a práva na odmenu, uvedené v týchto dvoch posledných uvedených ustanoveniach sa môžu vzťahovať na každého nositeľa práv, ktorého správa patrí do oblasti činnosti dotknutej organizácie.
Návrh
76. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:
Článok 11 ods. 4 a článok 12 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti a článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje organizácii kolektívnej správy vyhradiť časť príjmov pochádzajúcich z práva na primeranú kompenzáciu a práva na odmenu, ktoré sú uvedené v týchto dvoch posledných uvedených ustanoveniach, na kultúrne činnosti, z ktorých môžu mať prípadne prospech osoby, ktoré nie sú nositeľmi autorských práv, pod podmienkou, že nositelia práv dostanú priamo alebo nepriamo primeranú kompenzáciu a primeranú odmenu.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Pozri v tejto súvislosti najmä GERVAIS, D.: The Cultural Role(s) of Collective Management Organizations . In: European Intellectual Property Review , 2018, č. 6, s. 349 – 356 a citovanú literatúru.
3 Ú. v. EÚ L 167, 2001, s. 10; Mim vyd. 17/001, s. 230.
4 Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28.
5 Ú. v. EÚ L 84, 2014, s. 72.
6 BGBl. 1965 I, s. 1294.
7 BGBl. 2016 I, s. 1190.
8 Rozhodol, že z príjmov splatných TL nebola vykonaná žiadna zrážka.
9 Pozri MELICHAR, F.: Deductions Made by Collecting Societies for Social and Cultural Purposes in the Light of International Copyright Law . In: International Review of Industrial Property and Copyright Law , 1991, č. 1, s. 47.
10 V inej súvislosti poukazujem na to, že tieto orgány sa často podieľajú aj na boji proti porušovaniu autorských práv.
11 Pozri najmä FISCOR, M.: Collective Management of Copyright and Related Rights . In: WIPO Publication No 855E/22, Ženeva, 2022, s. 225 a 226.
12 FISCOR, M.: c. d., s. 228.
13 V tomto ustanovení sa uvádzajú rozhodnutia vyhradené pre valné zhromaždenie členov organizácie kolektívnej správy.
14 Pozri bod 25 vyššie.
15 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
16 Pozri najmä VIVANT, M., BRUGUIERE J.‑M.: Droit d’auteur et droits voisins . In: Paris: Dalloz, 2016, s. 548 a nasl.
17 Pozri najmä rozsudok z 11. júla 2013, Amazon.com International Sales a i. (C‑521/11, ďalej len „rozsudok Amazon“, EU:C:2013:515, bod 23 a citovaná judikatúra).
18 Okrem toho treba konštatovať, že v prípade takejto platby už nejde o kompenzáciu na základe výnimky, ale o platené používanie predmetov ochrany. Dôvod existencie výnimky pre rozmnoženiny na súkromné použitie totiž spočíva v ťažkostiach, s ktorými sa stretávajú nositelia práv pri kontrole používania predmetov ochrany v súkromnej sfére príslušníkov verejnosti a pri vyberaní odmeny za toto využívanie.
19 Rozsudok Amazon (body 24 a 25).
20 Rozsudok Amazon (bod 28).
21 Rozsudok Amazon (body 49 až 55).
22 Rozsudok Amazon (bod 20).
23 V dôsledku obmedzených alternatívnych možností ich využitia.
24 Pozri v tomto zmysle rozsudok Amazon (body 41 a 42 a citovaná judikatúra).
25 Rozsudok Amazon (bod 51).
26 Rozsudok z 12. novembra 2015 (C‑572/13, EU:C:2015:750, body 85 a 86). Pripomínam, že článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 stanovuje tzv. výnimku „reprografie“, ktorá tiež vedie k primeranej kompenzácii.
27 Rozsudok z 12. novembra 2015, Hewlett‑Packard Belgium (C‑572/13, EU:C:2015:750, bod 84).
28 Pojem „vypožičiavanie“ je definovaný v článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 2006/115 ako „sprístupnenie [predmetov] na použitie na časovo obmedzené obdobie, nie však na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom verejnosti prístupných zariadení“.
29 O článku 5 ods. 1 smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, 1992, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2006/115.
30 Rozsudok z 30. júna 2011, VEWA (C‑271/10, ďalej len „rozsudok VEWA“, EU:C:2011:442, bod 29).
31 Rozsudok VEWA (bod 23).
32 Rozsudok VEWA (bod 33).
33 Rozsudok VEWA (bod 36).
34 Rozsudok VEWA (body 37 až 39).
35 Rozsudok VEWA (bod 34).
36 Pozri bod 44 vyššie.