C-877/24

62024CC0877

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DEAN SPIELMANN

prednesené 22. januára 2026 ( 1 )

Vec C‑877/24 [Shamsi] ( i )

X

Úvod

1.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť pôsobnosť smernice 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ( 2 ) v osobitnej situácii, konkrétne v situácii, v ktorej sa nachádzajú štátni príslušníci tretích krajín (ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu), ktorí boli v dotknutom členskom štáte odsúdení na veľmi dlhé či dokonca doživotné tresty odňatia slobody za trestné činy, ktoré nesúvisia s nelegálnou povahou ich pobytu. Presnejšie je potrebné určiť, či a za akých podmienok je členský štát naďalej povinný prijať voči nim rozhodnutie o návrate, hoci z dôvodu výkonu týchto trestov nemôže v blízkej budúcnosti dôjsť ani k dobrovoľnému odchodu, ani k nútenému odsunu.

2.

Odpovede Súdneho dvora na otázky položené vnútroštátnym súdom, ktorým je Raad van State (Štátna rada, Holandsko), umožnia najmä objasniť vzťah medzi povinnosťou prijať rozhodnutie o návrate v prípade nelegálneho pobytu, ktorá je stanovená v článku 6 smernice 2008/115, a požiadavkou vykonať odsun „čo najskôr“ ( 3 ), ktorá vyplýva z článku 8 tejto smernice, ak výkon trestu odňatia slobody vytvára trvalú prekážku. Prejednávaná vec tiež poskytne príležitosť spresniť funkciu článku 9 ods. 2 smernice 2008/115 ako mechanizmu na odklad odsunu, ako aj úlohu, ktorú v tejto súvislosti zohráva zásada proporcionality.

Právny rámec

(4)

Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.“

4.

Článok 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

…

najlepšie záujmy dieťaťa,

b)

rodinný život,

c)

zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

5. Ak v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu[,] prebieha konanie o obnovenie povolenia na jeho pobyt alebo iného oprávnenia udeľujúceho právo na pobyt, tento členský štát bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, zváži možnosť upustiť od vydania rozhodnutia o návrate až do ukončenia uvedeného konania.“

7.

Článok 8 ods. 1 až 3 tejto smernice je sformulovaný takto:

„1. Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

2. Ak členský štát poskytol lehotu na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 a počas tejto lehoty nevznikne riziko v zmysle článku 7 ods. 4, rozhodnutie o návrate možno vykonať až po jej uplynutí.

3. Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.“

počas trvania pozastavenia udeleného v súlade s článkom 13 ods. 2.

2. Členské štáty môžu odložiť odsun na primeranú dobu, pričom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Členské štáty zohľadnia najmä:

a)

fyzický alebo duševný stav štátneho príslušníka tretej krajiny;

b)

technické dôvody, ako napríklad nedostatok dopravných prostriedkov alebo nemožnosť odsunu z dôvodu nedostatočnej identifikácie.

V § 6.1b Vreemdelingenbesluit 2000 (vyhláška o cudzincoch z roku 2000) ( 5 ) z 23. novembra 2000 sa uvádza:

„Ak je cudzinec povinný okamžite opustiť územie… alebo ak ho neopustil v lehote, ktorá mu bola určená, vyhostenie sa môže odložiť. Pri tomto odklade sa v každom prípade zohľadní fyzický alebo duševný stav cudzinca a technické dôvody, ako napríklad nedostatok dopravných prostriedkov alebo nemožnosť odsunu z dôvodu nedostatočnej identifikácie.

…“

Spory vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

11.

Predmetom konania vo veci samej sú dve rozhodnutia o návrate, ktoré prijal Minister van Asiel en Migratie (minister pre azyl a migráciu, Holandsko; ďalej len „minister“) voči X a Y, pričom obe tieto osoby sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín.

15.

Medzitým Y, afganský štátny príslušník, vstúpil do Holandska z Nemecka 31. augusta 2018 po tom, čo bola jeho žiadosť o azyl v Nemecku právoplatne zamietnutá. Dňa 16. novembra 2020 ho holandský súd právoplatne odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov za dva pokusy o vraždu s teroristickým úmyslom, ktoré boli spáchané v deň jeho vstupu do Holandska. Odvtedy sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Okrem toho Y nikdy nezískal povolenie na pobyt v Holandsku.

16.

Minister rozhodnutím z 25. apríla 2023 rozhodol, že Y sa v Holandsku zdržiava neoprávnene, nariadil mu, aby okamžite opustil územie Únie, a uložil mu zákaz vstupu na 20 rokov.

17.

Y podal žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaatsen ‘s‑Hertogenbosch en Amsterdam (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi a v Amsterdame). Tento súd rozsudkom z 22. decembra 2023 vyhovel tejto žalobe a zrušil uvedené rozhodnutie, pričom konštatoval, že minister nemôže platne prijať rozhodnutie o návrate v situácii, keď by odsun nemohol vykonať z dôvodu výkonu dlhodobého trestu odňatia slobody. Tento súd vyvodil uvedený záver okrem iného z rozsudkov Súdneho dvora zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu) ( 7 ) a z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu) ( 8 ).

21.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje v prvom rade na to, že hoci sa zdá, že článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 ukladá povinnosť prijať rozhodnutie o návrate v situácii, ako sú situácie, o ktoré ide vo veci samej, táto smernica jasne neurčuje, aký je vzťah medzi touto povinnosťou a okolnosťou, že v takejto situácii je akákoľvek možnosť skutočného návratu počas dlhého obdobia vylúčená. Okrem toho nie je jasné, či je možné odložiť odsun X a Y na základe článku 9 ods. 2 uvedenej smernice, keďže toto ustanovenie sa zrejme vzťahuje na prípady odkladu s obmedzeným trvaním. Právny predpis, ktorým bolo toto ustanovenie prebraté do holandského práva, navyše neumožňuje odložiť odsun z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody. ( 9 )

22.

Tento súd sa navyše domnieva, že analýza judikatúry Súdneho dvora, z ktorej vyplýva najmä povinnosť vykonať odsun „čo najskôr“, tiež neumožňuje vyriešiť predmetný problém týkajúci sa výkladu smernice 2008/115.

23.

V druhom rade v prípade, že minister nebol oprávnený prijať rozhodnutie o návrate v sporoch vo veci samej, vnútroštátny súd chce zistiť, či bol minister podľa smernice 2008/115 povinný udeliť X a Y povolenie na pobyt, aby sa predišlo pretrvávaniu situácie, v ktorej by sa voči nim nemohlo viesť konanie o návrate, pričom by sa však nezdržiavali na území dotknutého členského štátu oprávnene.

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je potom členský štát prípadne v súlade s ustanovením článku 6 ods. 4 smernice [2008/115] povinný udeliť cudzincovi počas výkonu dlhodobého alebo doživotného trestu odňatia slobody samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie na pobyt?

3.

Existuje v rámci článku 6 ods. 1 smernice [2008/115] okrem výnimiek upravených v odsekoch 2 až 5 a zásad a záujmov v zmysle článku 5 tejto smernice priestor na posúdenie proporcionality v konkrétnom prípade?“

26.

Písomné pripomienky predložili dotknutí účastníci konania, X a Y, holandská, belgická, česká a nemecká vláda, ako aj Európska komisia.

Pokiaľ ide o prvú otázku, ktorá úzko súvisí s treťou otázkou, je potrebné identifikovať zdroj pochybností vnútroštátneho súdu. Tento súd má v sporoch vo veci samej posúdiť uplatnenie smernice 2008/115, pri ktorom existuje značný časový odstup medzi prijatím rozhodnutia o návrate na jednej strane a vykonaním opatrenia na odsun dotknutých osôb na druhej strane. Inak povedané, otázka položená vnútroštátnym súdom poukazuje na inherentné napätie medzi článkom 6 smernice 2008/115, ktorý vyžaduje prijatie rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, a povinnosťou vykonať odsun dotknutej osoby, ktorá vyplýva z článku 8 tejto smernice, pričom tieto dve fázy konania o návrate musia podľa judikatúry Súdneho dvora nasledovať „čo najskôr“ ( 10 ) po sebe.

29.

Na zodpovedanie prvej časti položených otázok je potrebné preskúmať jednak vzťah medzi relevantnými ustanoveniami smernice 2008/115 vzhľadom na ciele, ktoré táto smernica sleduje, ako vyplývajú z jej celkovej systematiky, a jednak to, aký je vzťah medzi týmito ustanoveniami a inými ustanoveniami, ktoré sa môžu uplatniť v prejednávanej veci, najmä článkom 9 uvedenej smernice, ktorý sa týka odkladu odsunu.

30.

Je teda potrebné postupne sa zaoberať týmito otázkami: po prvé vyžaduje smernica 2008/115 prijatie rozhodnutia o návrate, pokiaľ sa štátny príslušník tretej krajiny zdržiava na území členského štátu neoprávnene? Po druhé, aký je vzťah medzi výkonom takéhoto rozhodnutia a začatím trestného stíhania týmto členským štátom bez ohľadu na to, či toto trestné stíhanie súvisí s nelegálnym pobytom? Nakoniec s cieľom určiť, či je podľa smernice 2008/115 možné prerušenie konania o návrate, aká je pôsobnosť článku 9 tejto smernice, v ktorom sú vymenované prípady, v ktorých možno odsun odložiť?

Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgány dotknutého členského štátu nemajú iba možnosť, ale sú v zásade povinné ( 15 ) prijať rozhodnutie o návrate, len čo sa zistí nelegálny pobyt dotknutej osoby. Výnimka z tejto povinnosti je totiž možná len v prípadoch výslovne uvedených v odsekoch 2 až 5 článku 6 ( 16 ) smernice 2008/115 alebo v prípade, keď by požiadavky, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 5 tejto smernice, bránili prijatiu takého rozhodnutia.

Uplatňovanie smernice 2008/115 a trestná právomoc členských štátov

34.

Je potrebné preskúmať, aký je vzťah medzi konaním o návrate a trestnou právomocou dotknutého členského štátu začať trestné stíhanie za skutky, ktoré súvisia alebo nesúvisia s nelegálnym pobytom. V tejto súvislosti považujem za potrebné vykonať dvojaké rozlíšenie. Na jednej strane existujú situácie, ktoré už Súdny dvor vo svojej judikatúre preskúmal, týkajúce sa trestných činov, ktoré priamo súvisia s nelegálnym vstupom alebo pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny. Na druhej strane existujú trestné stíhania a odsúdenia týkajúce sa trestných činov, ktoré nesúvisia výlučne so samotnou nelegálnosťou pobytu, čo presne zodpovedá situácii, o ktorú ide vo veci samej. Nazdávam sa totiž, že povaha predmetnej trestnej sankcie predstavuje relevantné kritérium na rozlíšenie medzi týmito dvoma kategóriami.

35.

Čo sa týka prvej kategórie, zdá sa, že Súdny dvor presne vymedzil túto problematiku a poskytol odpovede, ktoré sú podľa jeho názoru v úplnom súlade s cieľom uvedeným v bode 32 vyššie, ktorý sleduje smernica 2008/115. Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že Súdny dvor sa usiluje zosúladiť na jednej strane potrebný účinok smernice o návrate a na druhej strane trestnú právomoc členských štátov. ( 17 ) To znamená, že trestná sankcia spojená s nelegálnym pobytom na území členského štátu nemôže mať za následok oslabenie potrebného účinku smernice 2008/115 a najmä ohrozenie účinného a dôsledného výkonu rozhodnutia o návrate.

38.

Súdny dvor to pripomenul v rozsudku Achughbabian, pričom rozhodol, že „štátni príslušníci tretích krajín, ktorí okrem trestného činu neoprávneného pobytu spáchali aj iné trestné činy, môžu byť v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) smernice vyňatí z jej pôsobnosti“ ( 23 ). Tento prístup bol následne objasnený v rozsudku Affum ( 24 ), v ktorom Súdny dvor uviedol, že „smernica 2008/115 nevylučuje možnosť členských štátov sankcionovať trestom odňatia slobody spáchanie iných prečinov, než sú prečiny výlučne založené na neoprávnenom vstupe, vrátane situácií, v ktorých uvedené konanie ešte nebolo skončené“ ( 25 ).

39.

Táto úvaha Súdneho dvora je podľa môjho názoru v kontexte prejednávanej veci obzvlášť dôležitá , keďže Súdny dvor používa pojem „sankcionovať“, a nie užší pojem „uložiť“ trest. Podľa môjho názoru pojem „sankcionovanie“ ( 26 ) zahŕňa nielen vymedzenie trestného činu a uloženie trestu, ale v zásade aj jeho výkon. Ak by Súdny dvor mal v úmysle obmedziť sa len na právomoc vymedziť trestný čin alebo uložiť trest, nepoužil by taký široký pojem, ako je pojem „sankcionovať“. Okrem toho, keďže Súdny dvor potvrdzuje, že obe konania – trestné konanie a konanie týkajúce sa návratu dotknutej osoby – môžu prebiehať súbežne, je samozrejmé, že to platí tým skôr, ak odsúdenie za trestný čin predchádza prijatiu rozhodnutia o návrate, ako je to v sporoch vo veci samej.

40.

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že smernica 2008/115 nemá za cieľ ani za následok všeobecné obmedzenie trestnej právomoci členských štátov sankcionovať iné trestné činy, ako sú trestné činy týkajúce sa nelegálneho vstupu alebo pobytu. Členské štáty teda naďalej majú právomoc ukladať tresty odňatia slobody za spáchanie trestných činov, ktoré nesúvisia s nelegálnym pobytom, a následne konštatovať, že tento pobyt je nelegálny. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v sporoch vo veci samej X ani Y nespochybňujú nelegálnosť svojho pobytu na území dotknutého členského štátu.

Súdny dvor vo svojej nedávnej judikatúre stanovil „obrátený“ vzťah medzi článkami 6 a 8 smernice 2008/115 v tom zmysle, že povinnosť prijať rozhodnutie o návrate podľa článku 6 nevzniká automaticky, ale od začiatku predpokladá posúdenie skutočnej možnosti odsunu v zmysle článku 8. Z tejto judikatúry vyplýva, že prijatie rozhodnutia o návrate vyžaduje od začiatku zohľadnenie predvídateľných podmienok jeho výkonu v tom zmysle, že rozhodnutie o návrate nemožno platne prijať, ak odsun nie je prakticky uskutočniteľný.

44.

46.

Otázku, či možno prijať rozhodnutie o návrate, ak odsun nie je možný z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody, teda treba posúdiť podľa iného prístupu v samotnom rámci systematiky smernice 2008/115.

47.

V tejto súvislosti považujem za relevantný článok 9 ods. 2 smernice 2008/115. Situáciu osoby odsúdenej na trest odňatia slobody možno posúdiť z hľadiska tohto ustanovenia, ktoré konkrétne upravuje prípad, keď sa výkon rozhodnutia o návrate nemôže uskutočniť okamžite. Odsek 2 tohto článku stanovuje, že členské štáty môžu odložiť odsun „na primeranú dobu“, pričom zohľadnia „osobitné okolnosti konkrétneho prípadu“, ak existujú najmä technické dôvody alebo dôvody súvisiace so situáciou dotknutej osoby. Podľa môjho názoru možno práve v tomto rámci posúdiť odklad odsunu na dobu výkonu trestu odňatia slobody.

48.

Po prvé, hoci je pravda, že v znení článku 9 ods. 2 smernice 2008/115 sú na odôvodnenie odkladu uvedené zdravotné alebo technické dôvody, akými sú „fyzický alebo duševný stav štátneho príslušníka tretej krajiny“ alebo „technické dôvody, ako napríklad nedostatok dopravných prostriedkov alebo nemožnosť odsunu z dôvodu nedostatočnej identifikácie“, tento výpočet nie je vyčerpávajúci. Podľa môjho názoru normotvorca Únie tým, že stanovil, že členské štáty pri rozhodovaní o odložení odsunu „na primeranú dobu“„zohľadnia najmä “ ( 30 ) tieto prípady, priznal odseku 2 článku 9 smernice 2008/115 flexibilnejšiu a takpovediac funkčnejšiu úlohu v porovnaní s odsekom 1 tohto článku, v ktorom sú taxatívne uvedené prípady, v ktorých je odklad odsunu nevyhnutný.

52.

Inými slovami, odklad nemôže byť na dobu neurčitú ani pevne stanovený. Musí zostať obmedzený na čas, ktorý je striktne nevyhnutný na to, aby zanikla objektívna prekážka odsunu, ktorú predstavuje trest odňatia slobody. Musí sa tiež pravidelne kontrolovať, aby bolo možné preskúmať akúkoľvek zmenu okolností, ktorá nastane po prijatí rozhodnutia o návrate a ktorá by mohla mať významný vplyv na posúdenie situácie dotknutej osoby z hľadiska smernice 2008/115 a najmä jej článku 5. ( 33 ) Príslušné orgány dotknutého členského štátu konkrétne musia v primeraných intervaloch zisťovať, či je možné odsun odôvodnene vykonať, najmä ak sa blíži koniec lehôt na podmienečné prepustenie alebo preskúmanie trestu. Keď sa prepustenie stane predvídateľným, tieto orgány musia opätovne preskúmať výkon návratu vzhľadom na záruky stanovené v článku 5 smernice 2008/115. ( 34 )

53.

Po tretie, ak by sa uznalo, že dlhotrvajúci trest uložený v trestnom konaní by predstavoval prekážku samotného prijatia rozhodnutia o návrate, nevyhnutne by to znamenalo vymedzenie abstraktnej minimálnej doby, po prekročení ktorej by bol členský štát povinný zdržať sa prijatia tohto rozhodnutia. V smernici 2008/115 pritom nič nestanovuje takú minimálnu dobu. Ani článok 6, ktorý v zásade vyžaduje prijatie rozhodnutia o návrate v prípade nelegálneho pobytu, ani články 8 a 9, ktoré upravujú jeho výkon a odklad, nerozlišujú medzi „krátkymi“ a „dlhými“ trestami a nestanovujú osobitný režim pre doživotné tresty odňatia slobody.

54.

Domnievam sa, že zavedenie prísneho časového kritéria (jeden, päť, desať alebo tridsať rokov odňatia slobody?) prostredníctvom výkladu by znamenalo, že do smernice 2008/115 by sa pridala podmienka, ktorá sa v tejto smernici nenachádza. Okrem toho by rozmanitosť vnútroštátnych trestných systémov, režimov podmienečného prepustenia a pravidiel úpravy trestov nevyhnutne viedla k rozdielnym minimálnym dobám medzi jednotlivými členskými štátmi, v dôsledku čoho by hrozilo narušenie právnej istoty, fragmentácia režimu návratu a v konečnom dôsledku oslabenie potrebného účinku smernice 2008/115.

58.

Po šieste na objasnenie vzťahu medzi rozhodnutím o návrate a trestami odňatia slobody môže poslúžiť rozsudok Gnandi ( 37 ). V tomto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu v prvostupňovom konaní sa pobyt dotknutej osoby stáva nelegálnym v zmysle smernice 2008/115, takže možno prijať rozhodnutie o návrate, a to aj v tom istom akte spolu s rozhodnutím, ktorým sa ukončuje legálny pobyt. Dodal však, že ak opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu o návrate má odkladný účinok, všetky účinky uvedeného rozhodnutia sa musia pozastaviť až do právoplatného skončenia konania o opravnom prostriedku, pričom dotknutej osobe zatiaľ zostávajú zachované práva potrebné na ochranu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Súdny dvor teda uznal koexistenciu troch prvkov: nelegálneho pobytu, už vydaného rozhodnutia o návrate a právnej nemožnosti vykonať odsun počas určitého obdobia. Podľa Súdneho dvora smernica 2008/115 týmto prvkom nebráni, ale upravuje ich vzťah prostredníctvom regulovaného režimu pozastavenia.

59.

Tento prístup možno mutatis mutandis analogicky uplatniť na situáciu štátneho príslušníka tretej krajiny odsúdeného na dlhodobý trest alebo na doživotný trest odňatia slobody, ktorý možno znížiť. ( 38 ) Po konštatovaní nelegálnosti pobytu musí členský štát v zásade prijať rozhodnutie o návrate podľa článku 6 smernice 2008/115. Prekážka, ktorú predstavuje pozbavenie osobnej slobody, nemá mať za následok nevydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale odklad jeho výkonu na „primeranú dobu“ v zmysle článku 9 ods. 2 tejto smernice.

62.

Toto rozlišovanie medzi trestami, ktoré možno znížiť, a trestami, ktoré nemožno znížiť, napokon vedie k preskúmaniu uplatnenia zásady proporcionality ( 41 ), pokiaľ ide o smernicu 2008/115. Ako bolo opakovane uvedené v judikatúre týkajúcej sa tejto smernice, uvedená zásada sa musí dodržiavať vo všetkých fázach konania o návrate. ( 42 ) Pokiaľ ide o oddelenie vydania rozhodnutia o návrate od odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny, je potrebný diferencovaný prístup. Po prvé, čo sa týka povinnosti prijať rozhodnutie o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, vyplývajúcej z článku 6 ods. 1 smernice 2008/115, zastávam názor, že okrem výnimiek stanovených v odsekoch 2 až 5 tohto článku a záujmov uvedených v článku 5 tejto smernice nemôže zásada proporcionality zmeniť dĺžku trestu na kritérium podmieňujúce samotné prijatie rozhodnutia.

63.

Po druhé táto zásada vyžaduje, aby sa rozhodnutie o návrate prijalo a ponechalo v platnosti len vtedy, keď sa s ním stále spája realistický predpoklad na odsun. Iba výnimočné okolnosti, ktoré sa vyznačujú definitívnou neexistenciou akéhokoľvek predpokladu na odsun, ako sú doživotné tresty odňatia slobody, ktoré nemožno znížiť, môžu viesť k záveru, že rozhodnutie o návrate, ktoré zostane trvalo nevykonateľné, už nespĺňa cieľ smernice 2008/115, a preto ho nemožno prijať bez toho, aby boli porušené požiadavky práva Únie.

64.

Na záver zastávam názor, že články 6 a 8 smernice 2008/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a nachádza sa vo výkone dlhodobého trestu odňatia slobody, ak k jeho odsunu dôjde až po výkone tohto trestu, pod podmienkou, že orgány pravidelne overujú, či je vzhľadom na vývoj trestnej situácie dotknutej osoby možné konkrétne predpokladať, že dôjde k odsunu. Naopak tieto ustanovenia, posudzované z hľadiska zásady proporcionality, by bránili prijatiu rozhodnutia o návrate, ak by doživotný trest odňatia slobody, ktorý nemožno znížiť, vylučoval akýkoľvek predpoklad na odsun, keďže odsun by sa stal prakticky nemožným.

Za predpokladu, že by bolo potrebné odpovedať na túto druhú otázku, je najprv potrebné pripomenúť pôsobnosť smernice 2008/115. Podľa ustálenej judikatúry cieľom tejto smernice nie je komplexne harmonizovať pravidlá členských štátov týkajúce sa pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín. Touto smernicou sa zavádzajú spoločné normy a postupy iba na prijatie rozhodnutí o návrate a výkon týchto rozhodnutí. ( 43 ) Súdny dvor v tom istom zmysle spresnil, že smernica 2008/115 nemá za cieľ upraviť situáciu štátnych príslušníkov tretích krajín, voči ktorým nemôže byť prijaté žiadne rozhodnutie o návrate, takže členské štáty majú naďalej právomoc určiť v súlade s právom Únie režim, ktorý sa uplatní na ich prítomnosť na území týchto štátov. ( 44 )

68.

Okrem toho článok 6 ods. 4 smernice 2008/115 stanovuje, že členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov, a to aj po prijatí rozhodnutia o návrate, pričom v takom prípade sa toto rozhodnutie zruší alebo sa pozastaví jeho účinnosť. Ako poznamenal Súdny dvor, táto možnosť nie je obmedzená na výslovne uvedené dôvody, ale dovoľuje členským štátom odvolať sa na akýkoľvek iný dôvod, ktorý považujú za vhodný. ( 45 ) Tento článok 6 ods. 4 však len priznáva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, ale naopak neukladá pozitívnu povinnosť udeliť povolenie na pobyt v situáciách, keď táto smernica nedovoľuje alebo už nedovoľuje prijať rozhodnutie o návrate. ( 46 )

69.

Za týchto podmienok sa domnievam, že smernica 2008/115 neukladá dotknutému členskému štátu povinnosť udeliť povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, počas výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, v tomto členskom štáte.

nebránia prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu a nachádza sa vo výkone dlhodobého trestu odňatia slobody, ak k jeho odsunu dôjde až po výkone tohto trestu, pod podmienkou, že orgány pravidelne overujú, či je vzhľadom na vývoj trestnej situácie dotknutej osoby možné konkrétne predpokladať, že dôjde k odsunu. Naopak tieto ustanovenia, posudzované z hľadiska zásady proporcionality, by bránili prijatiu rozhodnutia o návrate, ak by doživotný trest odňatia slobody, ktorý nemožno znížiť, vylučoval akýkoľvek predpoklad na odsun, keďže odsun by sa stal prakticky nemožným.

2.

Smernica 2008/115

sa má vykladať v tom zmysle, že

neukladá dotknutému členskému štátu povinnosť udeliť povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, počas výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, v tomto členskom štáte.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 7 ) C-441/19, ďalej len „rozsudok TQ, EU:C:2021:9 .

( 8 ) C-673/19, ďalej len „rozsudok M, EU:C:2021:127 .

( 9 ) Pozri § 64 zákona o cudzincoch z roku 2000 a § 6.1b ods. 1 vyhlášky o cudzincoch z roku 2000.

( 10 ) Pozri bod 2 vyššie, ako aj tam citovanú judikatúru.

( 11 ) Ako Súdny dvor pripomenul v bode 31 svojho rozsudku zo 6. decembra 2011, Achughbabian (C-329/11, ďalej len „rozsudok Achughbabian, EU:C:2011:807 ), „Príslušné orgány sú povinné konať s náležitou starostlivosťou, aby nebol ohrozený… cieľ smernice 2008/115, a bez zbytočného odkladu prijať stanovisko o tom, či je pobyt dotknutej osoby oprávneného alebo neoprávneného charakteru. V prípade, že ide o neoprávnený pobyt, musia uvedené orgány prijať rozhodnutie o návrate v zmysle článku 6 ods. 1 uvedenej smernice bez toho, aby tým boli dotknuté v nej uvedené výnimky“. To isté platí pre opatrenia zaistenia stanovené okrem iného smernicou 2008/115. Tieto opatrenia nemôžu ohroziť dosiahnutie sledovaných cieľov: „Účelom opatrení zaistenia v zmysle smernice 2008/115… nie je stíhanie alebo sankcionovanie trestných činov, ale dosiahnutie cieľov sledovaných touto smernicou v oblasti návratu“ [pozri rozsudok zo 4. septembra 2025, Adrar ( C-313/25 PPU , EU:C:2025:647 , bod 50 )].

( 12 ) Pozri bod 2 vyššie, ako aj tam citovanú judikatúru.

( 15 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2021, Westerwaldkreis ( C-546/19 , EU:C:2021:432 , bod 55 ). Treba však spresniť, že ako bude rozobraté v bode 44 týchto návrhov, z judikatúry jasne vyplýva, že prijatie rozhodnutia o návrate znamená, že orgány dotknutého členského štátu od začiatku zohľadnia predvídateľné podmienky jeho výkonu, takže také rozhodnutie nemožno platne prijať, ak vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno v praxi odôvodnene predpokladať odsun. Okrem toho považujem za užitočné poznamenať, že v dokumente Komisie s názvom „návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o spoločných štandardoch a postupoch v členských krajinách pri návrate štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú nelegálny pobyt“ [KOM(2005) 391 v konečnom znení] bola v článku 8 ods. 1 uvedená možnosť odložiť „výkon rozhodnutia o návrate osoby na primeranú dobu zohľadniac špecifické okolnosti konkrétneho prípadu“. V konečnom znení je táto možnosť prevzatá v článku 9 ods. 2, ale je preformulovaná tak, že sa zameriava na fázu „odsunu“ v pravom zmysle slova. Tento posun podľa môjho názoru odráža zámer normotvorcu zachovať povinnú a systematickú povahu prijatia rozhodnutia o návrate a zároveň ponechať členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri postupnom prispôsobovaní výkonu odsunu vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu.

( 16 ) Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, v sporoch vo veci samej sa neuplatní žiadna z týchto výnimiek.

( 17 ) Pozri LEBŒUF, L.: La Cour de justice à la poursuite d’une conciliation entre la compétence pénale des États membres et l’effet utile de la directive retour. CJUE, 1er octobre 2015, Celaj, aff. C‑290/14 , EU:C:2015:640 . In: Revue des affaires européennes – Law & European affairs , 2015/4, s. 749.

( 24 ) Rozsudok zo 7. júna 2016 (C-47/15, ďalej len „rozsudok Affum, EU:C:2016:408 ).

( 25 ) Rozsudok Affum (bod 65). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 26 ) Táto poznámka pod čiarou sa netýka slovenského znenia návrhov.

( 27 ) C-69/21 , EU:C:2022:913 .

( 28 ) Rozsudok M (body 38 až 42).

( 29 ) V tejto súvislosti treba poznamenať, že Súdny dvor v rozsudku TQ okrem iného rozhodol, že článok 8 smernice 2008/115 bráni praxi orgánov dotknutého členského štátu spočívajúcej v prijatí rozhodnutí o návrate voči maloletým osobám bez sprievodu bez uskutočnenia ich odsunu, kým tieto maloleté osoby nedosiahnu vek 18 rokov (body 79 a 80). Napriek podobnosti týkajúcej sa časového odstupu medzi rozhodnutím o návrate a jeho vykonaním sa domnievam, že riešenie použité v rozsudku TQ nemožno uplatniť na spory vo veci samej. Rozsudok TQ sa týkal maloletých osôb bez sprievodu a poukázalo sa v ňom na nedôslednosť vnútroštátnych orgánov pri vykonávaní kontrol požadovaných článkom 10 smernice 2008/115 v prospech obzvlášť zraniteľnej skupiny. Prejednávané veci sa však týkajú dospelých odsúdených na dlhodobé či dokonca doživotné tresty odňatia slobody a faktický odklad odsunu vyplýva výlučne z výkonu týchto trestov.

( 32 ) Navyše môže byť užitočné pripomenúť, že Súdny dvor v bode 45 rozsudku Achughbabian spresnil, že cieľ vykonať odsun „v čo najskoršom termíne“ by bol zmarený, „ak by dotknutý členský štát po určení, že ide o neoprávnený pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, viedol ešte pred vykonaním alebo samotným prijatím rozhodnutia o návrate trestné stíhanie, ktoré by malo za následok trest odňatia slobody. Takéto opatrenie by viedlo k odkladu odsunu…, pričom sa ale nenachádza medzi dôvodmi odkladu odsunu uvedenými v článku 9 smernice 2008/115 “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Túto úvahu však treba chápať z hľadiska bodu 44 tohto rozsudku, v ktorom Súdny dvor odpovedal na tvrdenie, že „články 8, 15 a 16 smernice 2008/115… nebránia skutočnosti, že členský štát môže uložiť trest odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, pred odsunutím tejto osoby v súlade s ustanoveniami uvedenými v smernici“. Z tohto kontextu jasne vyplýva, že Súdny dvor mal na mysli trestné konania týkajúce sa nelegálneho pobytu, a nie odsúdenia za iné, samostatné trestné činy.

( 33 ) Pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2024, Kaduna ( C-244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:1038 , najmä bod 143).

( 34 ) Tiež poznamenávam, že po vydaní rozsudku TQ (bod 81) Súdny dvor vyžaduje aktualizované posúdenie rizík vyhostenia alebo vrátenia a účinkov odsunu na rodinný život.

( 35 ) Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky El Dridi (body 31 a 55), Achughbabian (bod 43), Sagor (bod 32) a Affum (body 61, 82 a 86), v ktorých sa v podstate pripomína, že cieľom smernice 2008/115 je vytvorenie účinnej politiky návratu založenej na „spoločných normách a postupoch“.

( 39 ) Považujem za dôležité zdôrazniť, že takýto prípad je stále do značnej miery teoretický, keďže situácia tohto typu by s veľkou pravdepodobnosťou bola v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Konkrétne podľa tohto súdu EDĽP v zásade nezakazuje uloženie doživotného trestu. Aby však bol takýto trest zlučiteľný s článkom 3 EDĽP, musí byť právne a fakticky možné znížiť ho, teda musí ponúkať možnosť prepustenia aj možnosť preskúmania [pozri ESĽP, 9. júla 2013, Vinter a i. v. Spojené kráľovstvo (veľká komora) (CE:ECHR:2013:0709JUD006606909, § 110 a 122)]. Pozri v súvislosti s rovnakou témou tiež ESĽP, 26. apríla 2016, Murray v. Holandsko (veľká komora), (CE:ECHR:2016:0426JUD001051110, § 101 až 104); ESĽP, 17. januára 2017, Hutchinson v. Spojené kráľovstvo (veľká komora) (CE:ECHR:2017:0117JUD005759208, § 42), a ESĽP, 13. júna 2019, Marcello Viola v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2019:0613JUD007763316, § 136): „ľudská dôstojnosť, ktorá tvorí samotnú podstatu systému zavedeného Dohovorom, bráni tomu, aby bola osoba nútene zbavená svojej slobody bez toho, aby sa súčasne pracovalo na jej reintegrácii, a bez toho, aby sa jej poskytla možnosť jedného dňa túto slobodu znovu získať“ (pozri v súvislosti s touto otázkou všeobecne MAIERHÖFER, C.: Artikel 3. Verbot der Folter. In: FROWEIN/PEUKERT, Europäische MenschenRechtsKonvention. EMRK-Kommentar , N. P. Engel Verlag, Kehl am Rhein, 2024, 4. vyd., s. 130 a nasl.). Okrem toho treba poznamenať, že – ako bolo uvedené v bode 13 vyššie – v prípade X vo veci samej bude otázka udelenia milosti v každom prípade preskúmaná po 25 rokoch výkonu trestu.

( ) Súdny dvor tak v rozsudku z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa) ( C-69/21 , EU:C:2022:913 , bod 86 ), konštatoval, že smernica 2008/115 „sa obmedzuje na to, že umožňuje členským štátom, aby z charitatívnych alebo humanitárnych dôvodov priznali právo na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a to na základe ich vnútroštátneho práva, a nie práva Únie“.