C-18/24

NOVIS Insurance Company, NOVIS Versicherungsgesellschaft, NOVIS Compagnia di Assicurazioni, NOVIS Poisťovňa a.s.

proti

České národní bance,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), sudcovia M. Condinanzi a N. Jääskinen,

generálny advokát: M. Szpunar,

Česká národní banka, v zastúpení: L. Jemelka a J. Konupková,

–

česká vláda, v zastúpení: L. Březinová, J. Očková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Santini, avvocato dello Stato,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 155 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) ( Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1 ) (ďalej len „smernica Solventnosť II“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi NOVIS Insurance Company, NOVIS Versicherungsgesellschaft, NOVIS Compagnia di Assicurazioni, NOVIS Poisťovňa a.s. (ďalej len „Novis“), životnou poisťovňou so sídlom na Slovensku, a Českou národní bankou (Česká národná banka, Česká republika), ktorá je českým orgánom dohľadu nad poisťovníctvom, vo veci správnej pokuty, ktorú tento orgán uložil Novis za porušenie určitých povinností, ktoré má ako poisťovňa s pobočkou na českom území.

Právny rámec

Právo Únie

(11)

Vzhľadom na to, že táto smernica predstavuje dôležitý nástroj na dosiahnutie vnútorného trhu, oprávnené poisťovne a zaisťovne vo svojich domovských členských štátoch by mali mať povolené vykonávať na úrovni Spoločenstva ktorúkoľvek alebo všetky svoje činnosti zriaďovaním pobočiek alebo poskytovaním služieb. Je preto vhodné dosiahnuť také zosúladenie, ktoré je nutné a dostatočné na dosiahnutie vzájomného uznávania povolení a systémov dohľadu, a tým aj jednotného povolenia platného na úrovni Spoločenstva, ktoré umožňuje domovskému členskému štátu vykonávať dohľad nad poisťovňou alebo zaisťovňou.

…

(14)

Ochrana poistníkov vyžaduje, aby sa na poisťovne a zaisťovne vzťahovali účinné požiadavky na solventnosť, ktorých výsledkom je efektívna alokácia kapitálu v Európskej únii. Z hľadiska vývoja na trhu súčasný systém už nie je primeraný. Je preto potrebné zaviesť nový regulačný rámec.

…

Článok 27 tejto smernice, nazvaný „Hlavné ciele dohľadu“, stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby mali orgány dohľadu k dispozícii nevyhnutné prostriedky, zodpovedajúcu odbornosť, kapacity a mandát na dosiahnutie hlavného cieľa dohľadu, ktorým je ochrana poistníkov a oprávnených osôb.“

5

Článok 28 uvedenej smernice, nazvaný „Finančná stabilita a procyklickosť“, v prvom odseku stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté hlavné ciele dohľadu stanovené v článku 27, členské štáty zabezpečia, aby orgány dohľadu pri výkone svojich všeobecných úloh náležite zohľadňovali možný vplyv svojich rozhodnutí na stabilitu dotknutých finančných systémov v Európskej únii, najmä v núdzových situáciách, pričom vezmú do úvahy informácie dostupné v danom čase.“

6

…

3. Ak orgány dohľadu členského štátu, v ktorom je umiestnené riziko alebo členského štátu záväzku, alebo v prípade zaisťovne, orgány dohľadu hostiteľského členského štátu majú dôvod uvažovať tak, že činnosti poisťovne alebo zaisťovne by mohli ovplyvniť jej finančné zdravie, budú informovať orgány dohľadu domovského členského štátu tejto spoločnosti.

Orgány dohľadu domovského členského štátu overia, či podnik dodržuje zásady obozretného podnikania stanovené v tejto smernici.“

8

Článok 36 uvedenej smernice, nazvaný „Kontrolný proces vykonávaný orgánom dohľadu“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby orgány dohľadu kontrolovali a hodnotili stratégie, procesy a postupy oznamovania, ktoré zaviedli poisťovne a zaisťovne s cieľom dodržiavať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia prijaté podľa tejto smernice.

c)

kapitálovými požiadavkami, ako sa stanovujú v kapitole VI oddieloch 4 a 5;

d)

investičnými pravidlami, ako sa stanovujú v kapitole VI oddiele 6;

e)

kvalitou a kvantitou vlastných zdrojov, ako sa stanovujú v kapitole VI oddiele 3;

…

b)

dotknutý podnik prestal spĺňať podmienky pre povolenie;

c)

dotknutý podnik závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti podľa právnych predpisov, ktoré sa na neho vzťahujú.

…“

3. Ak napriek opatreniam prijatým domovským členským štátom, alebo ak sa tieto opatrenia ukázali ako neprimerané alebo ak tento štát neprijal žiadne opatrenia, poisťovňa naďalej porušuje právne predpisy platné v hostiteľskom členskom štáte, orgány dohľadu hostiteľského členského štátu môžu po informovaní orgánov dohľadu domovského členského štátu prijať príslušné opatrenia, aby zabránili ďalším nezrovnalostiam alebo za ne uložili sankcie, vrátane ‑ pokiaľ je to bezpodmienečne nevyhnutné ‑ zabránenia tomuto podniku v ďalšom uzatváraní nových poistných zmlúv na území hostiteľského členského štátu.

…

4. Odsekmi 1, 2 a 3 nie je dotknutá právomoc dotknutých členských štátov, aby prijali vhodné núdzové opatrenia na zabránenie nezrovnalostiam na svojich územiach alebo za ne uložili sankcie. Táto právomoc zahŕňa možnosť zabrániť poisťovniam, aby pokračovali v uzatváraní nových poistných zmlúv na ich územiach.

5. Odsekmi 1, 2 a 3 nie je dotknutá právomoc členských štátov ukladať sankcie za porušenia na svojich územiach.

6. Ak poisťovňa, ktorá sa dopustila porušenia, má prevádzku alebo vlastní majetok v dotknutom členskom štáte, orgány dohľadu tohto členského štátu môžu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi použiť vnútroštátne správne sankcie predpísané za toto porušenie voči tejto prevádzke alebo tomuto majetku.

7. Akékoľvek opatrenie prijaté podľa odsekov 2 až 6, zahrnujúce obmedzenia vykonávania poisťovacej činnosti, musia byť riadne odôvodnené a oznámené dotknutej poisťovni.

12

Článok 3 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak sa na tvorcov PRIIP, na ktorých sa vzťahuje toto nariadenie, vzťahuje aj smernica [Solventnosť II], uplatňuje sa tak toto nariadenie, ako aj smernica [Solventnosť II].“

13

Článok 6 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Dokument s kľúčovými informáciami predstavuje predzmluvné informácie. Musí byť presný, pravdivý, jasný a nezavádzajúci. Musí poskytovať kľúčové informácie a byť v súlade so všetkými záväznými zmluvnými dokumentmi, s príslušnými časťami ponukových dokumentov a s podmienkami upravujúcimi PRIIP.“

i)

typu PRIIP;

ii)

jeho cieľov a prostriedkov na ich dosiahnutie…

iii)

opisu typu retailového investora, ktorému sa má PRIIP ponúkať…

„1. Bez toho, aby boli dotknuté právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu a právo členských štátov ustanovovať a ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty stanovia pravidlá, ktorými sa zavádzajú vhodné správne sankcie a opatrenia uplatniteľné v situáciách porušenia tohto nariadenia, a prijmú všetky potrebné opatrenia na zaistenie ich vykonávania. Uvedené sankcie a opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že nestanovia pravidlá pre správne sankcie uvedené v prvom pododseku v prípade porušení, ktoré podliehajú trestným sankciám podľa ich vnútroštátneho práva.

…

2. Príslušné orgány pri vykonávaní svojich právomocí podľa článku 24 úzko spolupracujú s cieľom zaistiť, aby správne sankcie a opatrenia priniesli výsledky sledované týmto nariadením, a koordinujú svoju činnosť, aby sa zabránilo možnej duplicite a prekrývaniu pri uplatňovaní správnych sankcií a opatrení v cezhraničných prípadoch.“

17

Článok 23 rovnakého nariadenia stanovuje:

v rámci svojej zodpovednosti delegovaním na takéto orgány;

d)

podaním na príslušné súdne orgány.“

18

Článok 24 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1286/2014 stanovuje:

„1. Tento článok sa uplatňuje na porušenia článku 5 ods. 1, článkov 6 a 7, článku 8 ods. 1 až 3, článku 9, článku 10 ods. 1, článku 13 ods. 1, 3 a 4 a článkov 14 a 19.

verejné upozornenie, v ktorom sa uvedie osoba zodpovedná za porušenie a povaha porušenia;

d)

zákaz poskytnúť dokument s kľúčovými informáciami, ktorý nespĺňa požiadavku uvedenú v článkoch 6, 7, 8 alebo 10, a nariadiť zverejnenie novej verzie dokumentu s kľúčovými informáciami;

e)

správne pokuty, a to najmenej:

…

„(5)

Rôzne kategórie osôb alebo inštitúcií… môžu distribuovať poistné produkty. Rovnosť zaobchádzania medzi distribútormi a ochrana zákazníka si vyžadujú, aby sa na všetky uvedené osoby alebo inštitúcie vzťahovala táto smernica.

(6)

Napriek rozdielom medzi distribučnými kanálmi by sa mala na všetkých spotrebiteľov vzťahovať rovnaká úroveň ochrany. Aby sa zabezpečila rovnaká úroveň ochrany a aby sa na spotrebiteľa vzťahovali porovnateľné normy, najmä v oblasti sprístupňovania informácií, je nevyhnutné zaistiť rovnaké podmienky medzi distribútormi.

…

(8)

V prípade zriadenia pobočky alebo stáleho zastúpenia v inom členskom štáte je vhodné rozdeliť zodpovednosť za presadzovanie medzi domovský a hostiteľský členský štát. Kým zodpovednosť za plnenie povinností, ktoré majú vplyv na celkovú obchodnú činnosť, ako napríklad pravidlá týkajúce sa odborných požiadaviek, by mala zostať na príslušnom orgáne domovského členského štátu rovnako ako v prípade poskytovania služieb, príslušný orgán hostiteľského štátu by mal prebrať zodpovednosť za presadzovanie pravidiel o požiadavkách na informácie a pravidiel výkonu činnosti v súvislosti so službami poskytovanými na jeho území. Ak však príslušný orgán hostiteľského členského štátu zistí na svojom území akékoľvek porušenie povinností, v súvislosti s ktorými sa v tejto smernici neprenáša zodpovednosť na hostiteľský členský štát, mal by upovedomiť príslušný orgán domovského členského štátu, ktorý by mal byť následne povinný vykonať primerané opatrenia. Ide najmä o prípady týkajúce sa porušení pravidiel o dobrom mene, požiadaviek týkajúcich sa odborných znalostí a schopností. Príslušný orgán hostiteľského členského štátu by mal byť navyše oprávnený zasiahnuť, ak domovský členský štát neprijme primerané opatrenia alebo prijaté opatrenia nie sú dostatočné.“

21

Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

1.

‚distribúcia poistenia‘ sú činnosti spočívajúce v poradenstve, navrhovaní alebo vykonávaní iných prípravných prác vedúcich k uzavretiu zmlúv o poistení, uzatváraní takýchto zmlúv alebo spolupôsobení pri správe a plnení takýchto zmlúv, najmä v prípade poistného nároku vrátane poskytovania informácií o jednej alebo viacerých poistných zmluvách v súlade s kritériami, ktoré si zákazníci zvolia prostredníctvom webového sídla alebo iných médií, ako aj predloženie rebríčka poistných produktov vrátane ceny a porovnania produktov alebo poskytnutie zľavy z ceny poistnej zmluvy, keď zákazník môže na konci procesu priamo alebo nepriamo uzatvoriť zmluvu o poistení prostredníctvom webového sídla alebo iných médií;

…“

22

Kapitola III smernice 2016/97, nazvaná „Sloboda poskytovať služby a sloboda usadiť sa“, sa uplatňuje na každého distribútora poistenia v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 8 tejto smernice s výnimkou poisťovní. Zahŕňa najmä články 5, 7 a 8 uvedenej smernice.

23

Článok 5 smernice 2016/97, nazvaný „Porušenie povinností pri uplatňovaní slobody poskytovať služby“, stanovuje:

„1. V prípade, že príslušný orgán hostiteľského členského štátu má dôvod sa domnievať, že sprostredkovateľ poistenia, sprostredkovateľ zaistenia alebo sprostredkovateľ doplnkového poistenia konajúci na jeho území na základe slobody poskytovať služby porušuje akúkoľvek povinnosť stanovenú v tejto smernici, informuje o uvedených zisteniach príslušný orgán domovského členského štátu.

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Rozdelenie právomocí medzi domovským a hostiteľským členským štátom“, stanovuje:

„1. Ak sa hlavné miesto výkonu činnosti sprostredkovateľa poistenia, sprostredkovateľa zaistenia alebo sprostredkovateľa doplnkového poistenia nachádza v inom členskom štáte ako domovskom členskom štáte, príslušný orgán tohto iného členského štátu sa môže dohodnúť s príslušným orgánom domovského členského štátu, že bude konať, ako by bol príslušným orgánom domovského členského štátu, pokiaľ ide o ustanovenia kapitoly IV, V, VI a VII…

2. Príslušný orgán hostiteľského členského štátu nesie zodpovednosť za zabezpečenie toho, že služby poskytované stálym obchodným zastúpením na jeho území sú v súlade s povinnosťami stanovenými v kapitolách V a VI a s opatreniami prijatými na ich základe.

Príslušný orgán hostiteľského členského štátu je oprávnený preskúmať opatrenia stáleho obchodného zastúpenia a požadovať také zmeny, ktoré sú potrebné, aby sa príslušnému orgánu umožnilo presadzovať povinnosti podľa kapitol V a VI a opatrenia prijaté na ich základe, pokiaľ ide o služby alebo činnosti vykonávané stálym obchodným zastúpením na území hostiteľského členského štátu.“

25

Článok 8 tej istej smernice, nazvaný „Porušenie povinností pri uplatňovaní slobody usadiť sa“, stanovuje:

…

4. Odseky 2 a 3 nemajú vplyv na právomoc hostiteľského členského štátu prijať primerané a nediskriminačné opatrenia na prevenciu alebo uloženie sankcie za nezákonné konanie na jeho území, ak je nevyhnutne potrebné okamžite zasiahnuť v záujme ochrany práv spotrebiteľov hostiteľského členského štátu a ak sú podobné opatrenia v domovskom členskom štáte neprimerané alebo nedostatočné. V takýchto situáciách musí mať hostiteľský členský štát možnosť zabrániť príslušnému sprostredkovateľovi poistenia, sprostredkovateľovi zaistenia alebo sprostredkovateľovi doplnkového poistenia pokračovať v novej činnosti na jeho území.

…“

České právo

Zákon č. 277/2009

26

5. Ak vec neznesie odklad, postupuje Česká národní banka podľa odseku 4 bez uplatnenia postupu podľa odsekov 1 až 3.“

Zákon č. 170/2018

27

Zákon č. 170/2018 Sb. o distribuci pojištění a zajištění (zákon č. 170/2018 o distribúcii poistenia a zaistenia) implementuje smernicu 2016/97 do českého právneho poriadku, pričom stanovuje povinnosti poisťovní a zaisťovní, ako aj sprostredkovateľov poistenia.

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

28

Ďalšie dve porušenia Novis spočívali v porušení dvoch povinností stanovených zákonom č. 170/2018, a to po prvé povinnosti zaviesť, zachovávať a uplatňovať pravidlá kontroly činností vo vzťahu k samostatným sprostredkovateľom, ktorí konajú v jej mene, a po druhé povinnosti poskytovať zákazníkovi poradenstvo pred uzavretím poistnej zmluvy určenej na vytvorenie kapitálu.

32

Novis podala proti rozhodnutiu z 15. septembra 2020 správny opravný prostriedok, v ktorom tvrdila, že Česká národní banka jej nemohla uložiť pokutu bez dodržania postupu stanoveného v § 110 zákona č. 277/2009, ktorý predpokladá predchádzajúce informovanie orgánu dohľadu domovského členského štátu o údajných porušeniach a prenechanie prijatia vhodných opatrení tomuto orgánu. Podľa Novis nedodržanie tohto postupu zbavilo Českú národní banku právomoci sankcionovať ju.

33

Po zamietnutí tohto správneho opravného prostriedku podala Novis žalobu na Městský soud v Praze (Mestský súd Praha, Česká republika), ktorý túto žalobu zamietol rozsudkom z 19. októbra 2022.

34

Podľa prvého výkladu sú jedinými dotknutými vnútroštátnymi ustanoveniami tie ustanovenia, ktoré preberajú do vnútroštátneho právneho poriadku hmotnoprávne požiadavky vyplývajúce zo smernice Solventnosť II. Z toho vyplýva, že postup stanovený v článku 155 tejto smernice sa neuplatňuje na dohľad nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich z iných nástrojov práva Únie, akými sú nariadenie č. 1286/2014 alebo smernica 2016/97.

38

Tento výklad je podporený kontextom, do ktorého patrí článok 155 smernice Solventnosť II, najmä ustanoveniami článku 30 tejto smernice, ktorý upravuje rozsah dohľadu. Tento článok v odseku 1 spresňuje, že ide o „finančný“ dohľad, a v odseku 2 uvádza, že tento dohľad zahŕňa „v súvislosti s celou činnosťou poisťovne a zaisťovne preskúmanie jej stavu solventnosti, vytvorenia technických rezerv, jej aktív a použiteľných vlastných zdrojov“. Článok 36 tej istej smernice tiež svedčí v prospech tohto výkladu, pretože vo svojom odseku 1 stanovuje, že dohľad sa týka stratégií, procesov a postupov oznamovania, ktoré zaviedli poisťovne a zaisťovne s cieľom dodržiavať „zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia prijaté podľa tejto smernice“. Pokiaľ ide o odsek 2 tohto článku 36, tento odsek vymenúva súbor požiadaviek, v súvislosti s ktorými sa má vykonávať dohľad a ktoré sa všetky týkajú finančného zdravia poisťovní alebo zaisťovní. Články 27 a 28, ako aj článok 29 ods. 1 smernice Solventnosť II tiež potvrdzujú takýto výklad, keďže uvádzajú, že hlavným cieľom dohľadu je „ochrana poistníkov a oprávnených osôb“, že bez toho, aby bol dotknutý tento hlavný cieľ, orgány dohľadu zohľadňujú možný vplyv svojich rozhodnutí na „stabilitu dotknutých finančných systémov v Európskej únii“ a že dohľad sa zakladá na „prospektívnom a rizikovo orientovanom prístupe“.

42

Vnútroštátny súd spresňuje, že je mu známy rozsudok z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko ( C‑518/06 , EU:C:2009:270 ), v ktorom Súdny dvor v bode 115 konštatoval, že zásada dohľadu zo strany domovského členského štátu „sa vzťahuje iba na finančný dohľad nad poisťovňami“. Podľa neho však riešenie uvedené v tomto rozsudku, pokiaľ ide o výklad smernice Rady 92/49/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení) ( Ú. v. ES L 228, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 06/001, s. 346), nemožno uplatniť v kontexte smernice Solventnosť II.

43

Za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k záveru, že článok 155 smernice Solventnosť II sa týka aj dohľadu nad dodržiavaním povinností, ktoré stanovuje nariadenie č. 1286/2014 alebo ktoré vyplývajú zo smernice 2016/97, sa vnútroštátny súd subsidiárne pýta, či v prípade, ak má orgán hostiteľského členského štátu v úmysle uložiť sankcie za porušenia, ku ktorým došlo na území tohto členského štátu, ako mu to umožňujú odseky 5 a 6 tohto článku, je tento orgán oprávnený konať priamo bez toho, aby najprv uplatnil postup uvedený v odsekoch 1 až 3 uvedeného článku, alebo či je naopak uvedený orgán povinný najprv uplatniť tento postup, a to najmä informovaním príslušného orgánu domovského členského štátu, aby tento orgán prijal vhodné opatrenia.

44

Tento súd na podporu tohto druhého výkladu poukazuje na to, že v odseku 3 článku 155 smernice Solventnosť II sa uvádza prijatie príslušných opatrení „aby“ orgány dohľadu hostiteľského členského štátu „zabránili… nezrovnalostiam alebo za ne uložili sankcie“, čo naznačuje, že postup stanovený v odsekoch 1 až 3 tohto článku sa uplatňuje nielen na prijatie preventívnych opatrení, ale aj na prijatie represívnych opatrení.

„1.

Má sa článok 155 smernice [Solventnosť II] vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípady dohľadu orgánu dohľadu hostiteľského štátu nad tým, či poisťovňa z iného členského štátu dodržiava povinnosti stanovené nariadením č. 1286/2014 alebo na základe smernice 2016/97?

2.

Ak áno, vyplýva z článku 155 smernice Solventnosť II, že orgán dohľadu domovského štátu má prednostné právomoci a že orgán dohľadu hostiteľského štátu je povinný najprv vyčerpať informačné a nápravné postupy podľa odsekov 1, 2 a 3 tohto článku… aj v prípade ukladania správnych sankcií v zmysle odsekov 5 a 6 [uvedeného] článku…?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

Pokiaľ ide o znenie článku 155 smernice Solventnosť II, ktorý vymedzuje príslušné právomoci a povinnosti orgánov dohľadu hostiteľského členského štátu a orgánov dohľadu domovského členského štátu, ak poisťovne, ktoré majú pobočku alebo vykonávajú činnosť na základe slobody poskytovať služby na území tohto členského štátu, neplnia svoje povinnosti, z odseku 1 tohto článku vyplýva, že povinnosť orgánov dohľadu hostiteľského členského štátu vyžadovať, aby dotknutá poisťovňa napravila zistený protiprávny stav, sa uplatňuje, ak táto poisťovňa nedodržiava „právne predpisy, ktoré sa na ňu v tomto členskom štáte vzťahujú“. Okrem toho odsek 3 uvedeného článku, ktorý týmto orgánom dohľadu umožňuje prijať príslušné opatrenia, ak domovský členský štát neprijme opatrenia alebo ak sa opatrenia, ktoré prijme, ukážu ako neprimerané, sa uplatní v prípade, že poisťovňa naďalej porušuje „právne predpisy platné v hostiteľskom členskom štáte“.

51

Treba teda najprv uviesť, že tak odsek 1, ako aj odsek 3 článku 155 smernice Solventnosť II odkazujú vo všeobecnosti na všetky vnútroštátne predpisy, ktoré sa na poisťovne vzťahujú v hostiteľskom členskom štáte, takže z odsekov 1 a 3 tohto článku nemožno vyvodiť, že normotvorca Únie zamýšľal obmedziť pôsobnosť postupu spolupráce medzi orgánmi dohľadu upraveného v uvedenom článku len na prípady porušenia vnútroštátnych predpisov, ktorými sa vykonáva smernica Solventnosť II.

52

Ďalej treba konštatovať, že rovnaká všeobecná formulácia sa nachádza v ostatných jazykových verziách článku 155 tejto smernice a najmä, pokiaľ ide o odsek 1 tohto článku, v španielskom jazyku („ las disposiciones legales de este Estado miembro que le sean aplicables “), v nemeckom jazyku („ in diesem Mitgliedstaat für das Versicherungsunternehmen geltenden Vorschriften “), v anglickom jazyku („ the legal provisions applicable to it in that Member State “), v talianskom jazyku („ le norme di diritto dello stesso ad essa applicabili “), v litovskom jazyku („ jai toje valstybėje narėje taikomų teisinių nuostatų “), vo fínskom jazyku („ tässä jäsenvaltiossa siihen sovellettavia säännöksiä “) a vo švédskom jazyku („ de rättsregler som är tillämpliga på företaget i denna medlemsstat “).

Vykonávanie poisťovacej činnosti na základe slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby je však uvedené aj v článku 30 smernice Solventnosť II, ktorý sa nachádza v kapitole III s názvom „Orgány dohľadu a všeobecné pravidlá“ hlavy I tejto smernice. Odsek 1 tohto článku stanovuje, že finančný dohľad nad poisťovňami a zaisťovňami vrátane činnosti, ktorú tieto vykonávajú buď prostredníctvom pobočiek, alebo na základe slobody poskytovať služby, patrí do výlučnej pôsobnosti domovského členského štátu. Okrem toho odsek 3 uvedeného článku spresňuje, že ak orgány dohľadu členského štátu, v ktorom je umiestnené riziko alebo členského štátu záväzku, alebo v prípade zaisťovne, orgány dohľadu hostiteľského členského štátu majú dôvod domnievať sa, že činnosti poisťovne alebo zaisťovne by mohli ovplyvniť jej finančné zdravie, budú informovať orgány dohľadu domovského členského štátu tejto spoločnosti, ktoré overia, či táto spoločnosť dodržuje zásady obozretného podnikania stanovené v tejto smernici.

56

Za týchto podmienok treba konštatovať, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, že článok 30 ods. 1 a 3 a článok 155 smernice Solventnosť II majú rovnaký cieľ, ktorý spočíva vo vymedzení právomocí a povinností každého z dotknutých orgánov dohľadu v prípade cezhraničnej činnosti v oblasti poisťovníctva, čo umožňuje považovať tieto ustanovenia za ustanovenia s odlišnou pôsobnosťou, aby sa zabránilo tomu, že jeden a ten istý právny akt bude obsahovať ustanovenia, ktoré upravujú tú istú otázku odlišným spôsobom. Z článku 30 ods. 1 smernice Solventnosť II pritom výslovne vyplýva, že tento článok sa uplatňuje len na „finančný dohľad“ nad poisťovňami, ktorý patrí do výlučnej právomoci domovského členského štátu, čo znamená, že článok 155 má širšiu pôsobnosť.

60

Okrem toho smernica Solventnosť II, ako vyplýva z jej odôvodnení 14 a 16, má za cieľ zabezpečiť primeranú ochranu poistníkov a oprávnených osôb, ktorá, ako spresňuje toto posledné uvedené odôvodnenie, je „hlavným cieľom“ regulácie poistenia a zaistenia a dohľadu nad nimi, pričom treba takisto prihliadať na finančnú stabilitu, ako aj na objektívne a stabilné trhy predstavujúce ďalšie ciele, „ktoré by avšak nemali narušiť hlavný cieľ“. Význam tohto cieľa navyše potvrdzuje článok 27 tejto smernice, ktorý stanovuje ochranu poistníkov a oprávnených osôb za „hlavný cieľ“ dohľadu nad poisťovňami.

61

Na jednej strane cieľ spočívajúci v uľahčení prístupu k poisťovacím činnostiam a ich výkonu v celej Únii v rámci režimu slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, ako je uvedený v bode 59 tohto rozsudku, by pritom mohol byť ohrozený, ak by orgány dohľadu hostiteľského členského štátu mohli v prípade, keď zistia, že došlo zo strany poisťovne k porušeniu právnych predpisov, ktoré sa na ňu vzťahujú, prijať proti tejto poisťovni akékoľvek opatrenie bez akejkoľvek koordinácie s orgánom dohľadu domovského členského štátu, ktorý udelil predchádzajúce povolenie, ktoré uvedenej poisťovni v zásade umožňuje vykonávať jej činnosť v celej Únii.

62

Na druhej strane je v súlade s cieľom primeranej ochrany poistníkov a oprávnených osôb, ako je uvedený v bode 60 tohto rozsudku, stanoviť mechanizmus spolupráce umožňujúci orgánu dohľadu domovského členského štátu byť informovaný, ak poisťovňa, ktorá vykonáva svoju činnosť na území tohto hostiteľského členského štátu prostredníctvom pobočky alebo v rámci slobody poskytovať služby, porušuje svoje povinnosti podľa právnych predpisov, ktoré sa na ňu vzťahujú. Ak totiž poisťovňa vykonávajúca svoju činnosť vo viacerých členských štátoch závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti, iba orgán dohľadu domovského členského štátu je podľa článku 144 ods. 1 písm. c) smernice Solventnosť II oprávnený odňať povolenie, ktoré jej vydal, a tým zabezpečiť primeranú ochranu poistníkov a oprávnených osôb v celej Únii.

Tento široký výklad pôsobnosti postupu spolupráce medzi orgánom dohľadu hostiteľského členského štátu a orgánom dohľadu domovského členského štátu stanovený v článku 155 smernice Solventnosť II nie je spochybnený judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko ( C‑518/06 , EU:C:2009:270 ). Hoci totiž Súdny dvor v bode 115 uvedeného rozsudku vydaného v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti počas účinnosti smernice 92/49 uviedol, že zásada výlučného dohľadu domovským členským štátom sa vzťahuje len na finančný dohľad nad poisťovňami, z bodu 120 tohto rozsudku vyplýva, že Súdny dvor okrem iného konštatoval, pokiaľ ide o článok 40 tejto smernice, ktorého ustanovenia boli v takmer identickom znení prevzaté do článku 155 smernice Solventnosť II, že Európska komisia nevytýkala Talianskej republike, že porušila povinnosti stanovené v odsekoch 3 až 5 tohto článku 40. Súdny dvor preto dospel k záveru, že na to, aby mohol rozhodnúť o žalobe o nesplnenie povinnosti, nie je povinný rozhodnúť o pôsobnosti týchto ustanovení. Okrem toho v tom istom bode 120 uvedeného rozsudku pre úplnosť konštatoval, že článok 40 ods. 7 uvedenej smernice potvrdzuje právomoc hostiteľského členského štátu sankcionovať porušenia, ku ktorým došlo na jeho území.

65

Z toho vyplýva, že článok 155 smernice Solventnosť II sa má vykladať v tom zmysle, že sa v zásade uplatňuje na každú situáciu, keď orgán dohľadu hostiteľského členského štátu zistí, že poisťovňa, ktorá má pobočku alebo vykonáva činnosť na základe slobody poskytovať služby na jeho území, porušuje svoje povinnosti, a to aj v prípade, že tieto povinnosti vyplývajú z iných ustanovení, než sú ustanovenia tejto smernice, s výnimkou toho, že by sa iné ustanovenie práva Únie výslovne odchyľovalo od pravidiel rozdelenia právomocí a spolupráce medzi príslušnými orgánmi stanovených v tomto článku.

69

Na druhej strane článok 3 ods. 2 nariadenia č. 1286/2014 výslovne stanovuje, že ak sa na tvorcov štrukturalizovaných retailových investičných produktov a investičných produktov založených na poistení, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, vzťahuje aj smernica Solventnosť II, uplatnia sa oba tieto legislatívne akty. Nariadenie č. 1286/2014 pritom neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by sa výslovne odchyľovalo od tejto zásady kumulatívneho uplatnenia, pokiaľ ide o článok 155 smernice Solventnosť II. V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 22 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje len to, že „bez toho, aby boli dotknuté právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu a právo členských štátov ustanovovať a ukladať trestnoprávne sankcie“, členské štáty musia stanovia pravidlá, ktorými sa zavádzajú vhodné správne sankcie a opatrenia uplatniteľné v situáciách porušenia uvedeného nariadenia. Okrem toho článok 23 nariadenia č. 1286/2014 stanovuje viacero spôsobov výkonu právomocí príslušných orgánov ukladať sankcie vymedzené v článku 24 tohto nariadenia bez toho, aby sa osobitne zameriaval na výkon činností marketingu štrukturalizovaných retailových investičných produktov a investičných produktov založených na poistení v rámci slobody poskytovať služby alebo slobody usadiť sa a v každom prípade bez toho, aby osobitne stanovoval možnosť spolupráce medzi príslušnými orgánmi.

70

72

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 155 smernice Solventnosť II sa má vykladať v tom zmysle, že postup spolupráce medzi orgánom dohľadu hostiteľského členského štátu a orgánom dohľadu domovského členského štátu stanovený v tomto článku sa uplatňuje na situáciu, keď orgán dohľadu hostiteľského členského štátu zistí, že poisťovňa vykonávajúca svoju činnosť na jeho území buď prostredníctvom pobočky, alebo na základe slobody poskytovať služby, nedodržiava povinnosti, ktoré jej vyplývajú z nariadenia č. 1286/2014 alebo z vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá smernica 2016/97 do právneho poriadku tohto členského štátu.

O druhej otázke

73

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 155 smernice Solventnosť II vykladať v tom zmysle, že orgány dohľadu hostiteľského členského štátu sú povinné dodržať postup stanovený v odsekoch 1 až 3 tohto článku, keď podľa odsekov 5 a 6 uvedeného článku ukladajú sankcie poisťovni, ktorá vykonáva svoju činnosť na území tohto členského štátu buď prostredníctvom pobočky, alebo na základe slobody poskytovať služby.

74

Na účely odpovede na túto otázku je potrebné vyložiť slovné spojenie „odsekmi 1, 2 a 3 nie je dotknutá právomoc členských štátov“, ktoré sa nachádza v tomto článku 155 ods. 5, pričom treba konštatovať, že táto formulácia je totožná s formuláciou, ktorou sa začína odsek 4 uvedeného článku. V rámci výkladu článku 40 ods. 6 smernice 92/49, ktorého znenie bolo prevzaté do článku 155 ods. 4 smernice Solventnosť II, Súdny dvor rozhodol, že túto formuláciu treba chápať ako odchýlku od riadneho postupu uvedeného v tomto článku 40 ods. 4 a 5, ktorá zbavuje dotknutý členský štát poskytovania služieb povinnosti informovať príslušné orgány domovského členského štátu a povinnosti oznámiť im svoj zámer prijať primerané opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, Onix Asigurări, C‑559/15 , EU:C:2017:316 , bod 47 ). Aj keď právomoc priznanú členským štátom podľa článku 155 ods. 5 smernice Solventnosť II nemožno zamieňať s právomocou, ktorú im priznáva odsek 4 toho istého článku iba v núdzových prípadoch, nie je dôvod vykladať tieto dve ustanovenia, ktoré začínajú rovnakou formuláciou, odlišným spôsobom. Preto treba konštatovať, že článok 155 ods. 5 smernice Solventnosť II sa odchyľuje od riadneho postupu upraveného v tomto článku 155 ods. 1 až 3, keďže príslušné orgány hostiteľského členského štátu pri ukladaní sankcií za porušenia, ku ktorým došlo na jeho území, zbavuje povinnosti informovať orgány domovského členského štátu a v prípade ich nečinnosti alebo neprimeranosti prijatých opatrení povinnosti oznámiť im svoj zámer prijať primerané opatrenia.

79

Tento výklad potvrdzuje článok 155 ods. 6 tejto smernice, ktorý stanovuje možnosť orgánov dohľadu dotknutého členského štátu použiť vnútroštátne správne sankcie voči prevádzke, ktorú má poisťovňa v tomto členskom štáte, alebo majetku, ktorý v uvedenom členskom štáte vlastní.

80

Článok 155 ods. 5 uvedenej smernice však nemožno vykladať tak, že umožňuje hostiteľskému členskému štátu odchýliť sa od výlučnej právomoci domovského členského štátu rozhodnúť o tom, či poisťovňa spĺňa podmienky udelenia povolenia, dohľad nad ktorých dodržaním patrí do výlučnej právomoci domovského členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, Onix Asigurări, C‑559/15 , EU:C:2017:316 , bod 49 ).

81

Z toho na jednej strane vyplýva, že výnimka zakotvená v uvedenom článku sa má vykladať v tom zmysle, že sa nemôže uplatňovať na porušenia podmienok udelenia povolenia zo strany poisťovne, ktorých sankcionovanie patrí do výlučnej právomoci domovského členského štátu.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 155 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II)

sa má vykladať v tom zmysle, že:

postup spolupráce medzi orgánom dohľadu hostiteľského členského štátu a orgánom dohľadu domovského členského štátu stanovený v tomto článku sa uplatňuje na situáciu, keď orgán dohľadu hostiteľského členského štátu zistí, že poisťovňa vykonávajúca svoju činnosť na jeho území buď prostredníctvom pobočky, alebo na základe slobody poskytovať služby, nedodržiava povinnosti, ktoré jej vyplývajú z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1286/2014 z 26. novembra 2014 o dokumentoch s kľúčovými informáciami pre štrukturalizované retailové investičné produkty a investičné produkty založené na poistení (PRIIP) alebo z vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia do právneho poriadku tohto členského štátu.