Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·2.12.2025

C-34/24

ECLI:EU:C:2025:936

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62024CJ0034
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy44

Súdy5

Organizácie29

Osoby6

Miesta7

62024CJ0034

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 2. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 2 – Osobitná právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – Určenie miestnej príslušnosti súdu členského štátu – Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – Miesto vzniku škody – Žaloba v zastúpení o náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním spočívajúcim v tom, že správca online platformy účtuje všetkým používateľom v jednom členskom štáte nadmernú províziu z ceny aplikácií a digitálnych produktov ponúkaných na predaj na tejto platforme – Žaloba podaná subjektom oprávneným na ochranu kolektívnych záujmov viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov“

Vo veci C‑34/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) z 20. decembra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 18. januára 2024, ktorý súvisí s konaniami:

Stichting Right to Consumer Justice,

Stichting App Stores Claims

proti

Apple Distribution International Ltd,

Apple Inc.,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, I. Jarukaitis, M. L. Arastey Sahún, I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), M. Condinanzi, F. Schalin, sudcovia A. Kumin, N. Jääskinen, Z. Csehi, B. Smulders a S. Gervasoni,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: G. Chiapponi, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. decembra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Stichting Right to Consumer Justice, v zastúpení: M. A. van Bemmel a C. Jeloschek, advocaten,

–

Stichting App Stores Claims, v zastúpení: R. Meijer a S. Timmerman, advocaten,

–

Apple Distribution International Ltd a Apple Inc., v zastúpení: B. M. Katan, J. S. Kortmann a R. Wesseling, advocaten,

–

holandská vláda, v zastúpení: E. M. M. Besselink, M. K. Bulterman a A. Hanje, splnomocnené zástupkyne,

–

portugalská vláda, v zastúpení: C. Alves, P. Barros da Costa a J. Castello‑Branco, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta 27. marca 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

Tento návrh bol podaný v rámci sporov medzi dvoma nadáciami založenými podľa holandského práva so sídlom v Amsterdame (Holandsko), a to Stichting Right to Consumer Justice a Stichting App Stores Claims, na jednej strane a spoločnosťou Apple Distribution International Ltd., založenou podľa írskeho práva, a Apple Inc., spoločnosťou založenou podľa amerického práva (ďalej spoločne len „Apple“), na druhej strane, vo veci určenia protisúťažného správania žalovaných vo veci samej a uloženia im povinnosti nahradiť škodu údajne spôsobenú týmto správaním.

Právny rámec

Právo Únie

Odôvodnenia 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:

„(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.“

Kapitola II tohto nariadenia, nazvaná „Právomoc“, obsahuje najmä oddiel 1, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, a oddiel 2, nazvaný „Osobitná právomoc“. Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v tomto oddiele 1, stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

V uvedenom oddiele 1 sa tiež nachádza článok 5 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

Článok 7 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v oddiele 2 kapitoly II tohto nariadenia, znie:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

…

vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;

…“

Holandské právo

Wet tot wijziging van het Burgerlijk Wetboek en het Wetboek van Burgerlijke Rechtsvordering teneinde de afwikkeling van massaschade in een collectieve actie mogelijk te maken (Wet afwikkeling massaschade in collectieve actie) [zákon, ktorým sa mení Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok s cieľom umožniť vysporiadanie hromadných nárokov v rámci kolektívnej žaloby (zákon o vysporiadaní hromadných nárokov v rámci kolektívnych žalôb) z 20. marca 2019 (Stb. 2019, č. 130), nadobudol účinnosť 1. januára 2020 a od 25. júna 2023 bol zmenený s cieľom prebrať do holandského práva smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1828 z 25. novembra 2020 o žalobách v zastúpení na ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov a o zrušení smernice 2009/22/ES ( Ú. v. EÚ L 409, 2020, s. 1 ).

Ustanovenie § 3:305a Burgerlijk Wetboek (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej (ďalej len „BW“) stanovuje:

„1. Nadácia alebo združenie s plnou právnou spôsobilosťou môže podať žalobu smerujúcu k ochrane podobných záujmov iných osôb, pokiaľ tieto záujmy chráni v zmysle svojich stanov a uvedené záujmy sú dostatočne chránené.

…

3. Právnická osoba uvedená v odseku 1 je oprávnená konať len vtedy, ak:

…

žaloba má dostatočne úzku súvislosť s holandským právnym poriadkom. Súvislosť s holandským právnym poriadkom je dostatočne úzka, ak:

1°

právnická osoba dostatočne preukáže, že väčšina osôb, ktorých žaloba smeruje k ochrane záujmov, má svoj obvyklý pobyt v Holandsku; alebo

2°

osoba, proti ktorej smeruje žaloba, má bydlisko alebo sídlo v Holandsku a že ďalšie okolnosti svedčia o dostatočnej väzbe s holandským právnym poriadkom; alebo

3°

udalosť alebo udalosti, s ktorými súvisí žaloba, sa odohrala alebo odohrali v Holandsku;

…“

Ustanovenie § 220 ods. 1 Wetboek van Burgerlijke Rechtsvordering (Občiansky súdny poriadok) v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej (ďalej len „Rv“) stanovuje:

„Vo veciach, v ktorých sa už vedie konanie pred iným všeobecným súdom rovnakého stupňa, medzi tými istými účastníkmi konania a s rovnakým predmetom konania, alebo ak je vec spojená s vecou, v ktorej sa už vedie konanie pred iným všeobecným sudcom rovnakého stupňa, možno podať návrh na postúpenie veci tomuto inému súdu. V týchto veciach môže súd po vypočutí účastníkov konania aj bez návrhu pristúpiť k postúpeniu veci. Takéto postúpenie je možné aj v prípade, ak sa jedna z vecí prejednáva na okresnom súde a druhá nie.“

Ustanovenia § 1018b až 1018f, ktoré sa nachádzajú v hlave 14a Rv, spresňujú procesné pravidlá týkajúce sa kolektívnej žaloby.

Podľa znenia § 1018c ods. 5 Rv:

„Kolektívna žaloba sa preskúma z meritórneho hľadiska len vtedy a po tom, ako súd rozhodol:

že žalobca spĺňa podmienky prípustnosti podľa § 305a ods. 1 až 3 knihy 3 [BW] alebo podmienky prípustnosti, ktoré musia byť splnené podľa odseku 6 tohto paragrafu;

že žalobca dostatočne preukázal, že pokračovanie v tejto kolektívnej žalobe je účinnejšie a efektívnejšie ako individuálna žaloba, pretože skutkové a právne otázky, na ktoré treba odpovedať, sú dostatočne spoločné, že počet osôb k ochrane záujmov ktorých žaloba smeruje, je dostatočný a, ak sa žaloba týka náhrady škody, že tieto osoby majú samostatne alebo spoločne dostatočne významný finančný záujem;

kolektívna žaloba sa na prvý pohľad nejaví ako neopodstatnená v čase, keď je spor predložený súdu.

…“

Ustanovenie § 1018 Rv stanovuje:

„1. Súd určí za výhradného ochrancu záujmov najvhodnejšieho žalobcu spomedzi žalobcov, ktorí podali kolektívnu žalobu podľa § 1018c alebo § 1018d…

2. Okrem toho súd posúdi presný obsah kolektívnej žaloby, presne vymedzenú skupinu osôb, ktorých záujmy zastupuje výhradný ochranca záujmov v tejto kolektívnej žalobe a či povaha kolektívnej žaloby spojenej s určitým miestom odôvodňuje, aby vec preskúmal iný súd.

3. Žalobca určený za výhradného ochrancu záujmov koná v takomto konaní v záujme všetkých osôb patriacich do presne vymedzenej skupiny uvedenej v odseku 2 a ako zástupca žalobcov, ktorí neboli určení za výhradného ochrancu. Žalobcovia, ktorí neboli určení za výhradného ochrancu, zostávajú účastníkmi konania. Výhradný ochranca vykonáva procesné úkony. Súd môže určiť, že aj žalobcovia, ktorí neboli takto určení, sú tiež oprávnení vykonávať procesné úkony.

…“

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

Apple Inc. je materskou spoločnosťou spoločnosti Apple Distribution International, ktorá koná ako zástupca spoločnosti Apple Inc. a distribútor produktov Apple v Európskej únii.

Apple je výrobcom radu prenosných zariadení, ako sú iPhone, iPad a iPod Touch (ďalej len „zariadenia Apple“). Zariadenia Apple fungujú na základe operačného systému iOS, ktorý je na týchto zariadeniach predinštalovaný a pravidelne sa aktualizuje.

Aplikácie a digitálne produkty integrované do týchto aplikácií pre uvedené zariadenia možno kúpiť v App Store – online predajnej platforme vyvinutej a spravovanej spoločnosťou Apple, ktorá sa od roku 2009 systematicky inštaluje na zariadenia Apple. App Store ponúka bezplatné a platené aplikácie, ktoré sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť a ktoré vyvinula buď samotná Apple alebo tretie strany (tieto tretie strany sú ďalej označované len ako „vývojári“). Platby za nákup týchto aplikácií sa v zásade uskutočňujú prostredníctvom platobného systému App Store.

Na to, aby mohli vývojári predávať svoje aplikácie na App Store, na ktorej sú ponúkané výlučne, musia uzavrieť zmluvu so spoločnosťou Apple Inc. Predajná cena týchto aplikácií sa stanovuje na základe cenníka stanoveného spoločnosťou Apple a inkasuje sa prostredníctvom platobného systému App Store. Apple si v závislosti od konkrétneho prípadu ponecháva 15 alebo 30 % z tejto ceny ako províziu. Po odpočítaní tejto provízie sa zostatok vyplatí vývojárom.

Používatelia zariadení Apple si musia vytvoriť používateľský profil na prístup k službe App Store (ďalej len „Apple ID“). Ak má používateľ Apple ID, ktorý uvádza Holandsko ako krajinu alebo región a vstupuje do App Store, je štandardne nasmerovaný do „online obchodu“ osobitne navrhnutého pre Holandsko (ďalej len „App Store NL“). Hoci má používateľ teoreticky možnosť zmeniť krajinu spojenú so svojím profilom, aby tak urobil, musí súhlasiť s novými podmienkami a mať v tejto krajine platný platobný prostriedok.

Žalobkyne vo veci samej sú nadáciami založenými podľa holandského práva, ktorých cieľom je v súlade s ich príslušnými stanovami najmä zastupovanie na súde a ochrana záujmov osôb, ktoré boli obeťami podvodného alebo protisúťažného správania, najmä protiprávneho konania jedného alebo viacerých subjektov, ktoré sú súčasťou skupiny Apple, ako aj náhrada škody spôsobenej týmto obetiam.

Tieto žalobkyne podali na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, dve žaloby v zastúpení, ktorými sa domáhali určenia, že žalované vo veci samej konali protiprávne voči používateľom aplikácií fungujúcich na základe operačného systému iOS, a uloženia žalovaným povinnosti nahradiť škodu, ktorú takto spôsobili.

Na podporu svojich návrhov žalobkyne vo veci samej tvrdia, že Apple má dominantné postavenie na trhu distribúcie aplikácií pre zariadenia Apple a na platobnom systéme App Store. Toto postavenie Apple údajne zneužíva tým, že v rozpore s článkom 102 ZFEÚ vyberá nadmernú províziu vo výške 30 % z ceny zaplatenej za nadobudnutie týchto aplikácií. Tým, že Apple pristúpila k vertikálnemu určovaniu cien, porušila aj článok 101 ZFEÚ. V dôsledku týchto protisúťažných konaní utrpeli používatelia uvedených aplikácií škodu.

Apple spochybňuje právomoc vnútroštátneho súdu na rozhodovanie sporov vo veci samej a tvrdí, že tento súd nemôže vyhlásiť, že má právomoc na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, pretože k údajnej skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, nedošlo v Holandsku a najmä nie v Amsterdame, keďže v tomto štáte alebo v tomto meste nedošlo k žiadnej významnej udalosti. Subsidiárne Apple tvrdí, že uvedený súd môže mať právomoc len vo vzťahu k návrhom týkajúcim sa používateľov, ktorí nakupovali v App Store NL v Amsterdame. Pokiaľ ide o všetky ostatné návrhy, vnútroštátny súd nemá medzinárodnú právomoc alebo miestnu príslušnosť na základe tohto ustanovenia.

Medzitýmnym rozsudkom zo 16. augusta 2023 vnútroštátny súd konštatoval, že spory vo veci samej patria do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, keďže žaloba smeruje proti spoločnosti Apple Distribution International, ktorej sídlo sa nachádza na území iného členského štátu, konkrétne Írska. Naproti tomu tento súd spresnil, že pokiaľ ide o Apple Inc., jeho právomoc sa určuje v súlade s vnútroštátnym právom.

V tejto súvislosti pripomenul, že podľa judikatúry Súdneho dvora článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 zakladá právomoc súdu podľa miesta príčinnej udalosti, ktorá viedla k údajnej škode, a zároveň podľa miesta, kde vznikla táto škoda, takže žalobca má možnosť voľby žalovať žalovaného na jednom alebo druhom z týchto súdov.

Pokiaľ ide v prvom rade o miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k údajnej škode, vnútroštátny súd konštatoval, že pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 101 ZFEÚ, nemôže založiť svoju právomoc rozhodovať spory vo veci samej, keďže nebola identifikovaná konkrétna udalosť, ku ktorej došlo v Holandsku, v rámci ktorej by bol údajný kartel s konečnou platnosťou uzavretý, alebo by došlo k uzavretiu dohody, ktorá sama osebe predstavuje príčinnú udalosť údajne spôsobenej škody.

Naopak, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 102 ZFEÚ, tento súd sa domnieval, že v súlade s rozsudkom z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines ( C‑27/17 , EU:C:2018:533 ), sa príčinná udalosť nachádzala v Holandsku, keďže konania spoločnosti Apple vykonané na účely zneužitia jej dominantného postavenia sa uskutočnili na území tohto členského štátu. V tejto súvislosti sa uvedený súd v podstate domnieval, že Apple Store NL sa osobitne zameriava na holandský trh a používa holandčinu. Ten istý súd okrem toho uviedol, že Apple Distribution International konala ako výhradný distribútor a komisionár aplikácií vyvinutých vývojármi a z tohto dôvodu ponúkala tieto aplikácie v App Store NL.

V dôsledku toho vnútroštátny súd konštatoval, že má medzinárodnú právomoc rozhodovať spory vo veci samej v rozsahu, v akom sa týkajú údajného porušenia článku 102 ZFEÚ.

Pokiaľ ide v druhom rade o miesto vzniku škody, vnútroštátny súd spresnil, že v sporoch vo veci samej pôvodná a priama škoda spočívala v údajne príliš vysokej cene zaplatenej používateľmi pri kúpe aplikácií v Apple Store NL.

V tejto súvislosti tento súd v prvom rade poznamenal, že rozlišovanie medzi výhradami založenými na porušení článku 101 ZFEÚ a výhradami založenými na porušení článku 102 ZFEÚ je irelevantné pre určenie miesta vzniku údajnej škody.

Ďalej pripomenul, pričom vychádzal najmä z rozsudku z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines ( C‑27/17 , EU:C:2018:533 ), že ak sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území táto škoda vznikla, je potrebné domnievať sa, že miesto vzniku uvedenej škody sa nachádza v tomto členskom štáte.

Vzhľadom na to, že väčšina používateľov, ktorí uskutočnili nákupy v spoločnosti Apple Store NL, mala bydlisko alebo mala sídlo v Holandsku a tieto nákupy zaplatila prostredníctvom holandských bankových účtov, uvedený súd napokon dospel k záveru, že táto škoda bola utrpená v Holandsku.

Vnútroštátny súd preto konštatoval, že má medzinárodnú právomoc rozhodovať spory vo veci samej na základe miesta vzniku škody.

Tento súd však spresňuje, že ak tak mohol založiť svoju medzinárodnú právomoc na rozhodovanie sporov vo veciach samých, musí ešte overiť svoju miestnu príslušnosť, pretože v súlade s rozsudkom z 15. júla 2021, Volvo a i. ( C‑30/20 , EU:C:2021:604 ), článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 priamo a bezprostredne priznáva tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť.

Na tento účel sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, kde sa v Holandsku nachádza miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá viedla ku vzniku škody alebo kde vznikla údajná škoda. Konštatuje, že z rozsudku z 15. júla 2021, Volvo a i. ( C‑30/20 , EU:C:2021:604 ), vyplýva, že miesto kúpy tovaru alebo v prípade nákupu uskutočneného na viacerých miestach miesto, kde sa nachádza sídlo poškodeného, môže určiť príslušný súd. V prejednávanej veci, pokiaľ ide o nákupy vykonané prostredníctvom online platformy pre aplikácie, ktoré možno stiahnuť po celom svete, je ťažké identifikovať miesto nákupu, čo vedie k určeniu miestne príslušného súdu vo vzťahu k sídlu kupujúceho/používateľa.

Takéto kritérium väzby by však v sporoch vo veci samej mohlo viesť k rozdeleniu právomoci rozhodovať o žalobách v zastúpení medzi súdy jedenástich obvodov Holandského kráľovstva, pričom každý z týchto súdov má právomoc len pre kupujúcich/používateľov, ktorí majú bydlisko alebo sú usadení v jeho územnom obvode. Takáto situácia by zvýšila riziko rozdielnych rozhodnutí a poškodila by tak hospodárnosť konania, ako aj riadny výkon spravodlivosti.

V druhom rade sa tento súd pýta, či skutočnosť, že žalobu v zastúpení podala právnická osoba, ktorá chráni kolektívne záujmy, umožňuje spojiť právomoc rozhodovať o takejto žalobe so sídlom tejto osoby, alebo či sú v takom prípade relevantné iné faktory väzby. V tejto súvislosti sa pýta, či okolnosť, že žaloby v zastúpení, o ktoré ide vo veci samej, ktoré boli podané na základe ustanovenia § 3:305a BW právnickou osobou, ktorá nekoná ako postupník alebo mandatár, ale ktorá má vlastné právo konať v mene neurčitého okruhu osôb, má akýkoľvek význam pre určenie miestnej príslušnosti podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.

V treťom rade za predpokladu, že by výklad tohto posledného uvedeného ustanovenia viedol k založeniu príslušnosti viacerých súdov na rozhodovanie sporov vo veci samej, uvedený súd sa pýta, či vzhľadom na skutočnosť, že holandský zákonodarca nezveril právomoc rozhodovať o žalobách v zastúpení jedinému špecializovanému súdu, bolo možné uplatniť pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré umožňuje centralizovať pred jediným súdom preskúmanie viacerých žalôb s rovnakým predmetom, ktoré boli pôvodne podané na rôznych súdoch.

Za týchto okolností Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Ktoré miesto treba v prípade, ako je tento, keď sa údajné zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ uskutočnilo v členskom štáte prostredníctvom predaja cez online platformu, ktorú spravuje spoločnosť Apple a ktorá je určená pre celý členský štát, pričom spoločnosť Apple [Distribution International] vystupuje ako výhradný distribútor a sprostredkovateľ vývojára a ponecháva si províziu z kúpnej ceny, považovať za miesto, kde došlo ku konaniu, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia [č. 1215/2012]? Je pritom relevantné, že online platforma je v zásade dostupná na celom svete?

Má v tejto súvislosti nejaký význam skutočnosť, že v [konaniach vo veci samej] ide o žaloby podané podľa § 3:305a [BW] právnickou osobou, ktorej cieľom je zastupovať kolektívne záujmy viacerých používateľov s bydliskom v rôznych súdnych obvodoch… v rámci členského štátu podľa vlastného práva?

Ak na základe prvej otázky písm. a) [a/alebo prvej otázky písm. b)] nie je v predmetnom členskom štáte miestne príslušný len jeden, ale viacero vnútroštátnych súdov, bráni článok 7 bod 2 nariadenia [č. 1215/2012] uplatneniu vnútroštátneho… práva, ktoré umožňuje postúpiť vec iba jednému súdu v tomto členskom štáte?

V prípade, ako je tento, keď údajná škoda vznikla v dôsledku nákupu [aplikácií] prostredníctvom online platformy, ktorú spravuje Apple (App Store), pričom spoločnosť Apple [Distribution International] vystupuje ako výhradný distribútor a sprostredkovateľ vývojárov a ponecháva si províziu z kúpnej ceny (a pričom došlo tiež k údajnému zneužitiu dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ a údajnému porušeniu zákazu kartelov v zmysle článku 101 ZFEÚ), a keď nie je možné určiť miesto, kde sa nákupy uskutočnili, slúži ako kritérium pre určenie miesta vzniku škody v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia [č. 1215/2012] výlučne miesto bydliska používateľa? Alebo existujú v tejto situácii aj iné kritériá na určenie príslušného súdu?

Má v tejto súvislosti nejaký význam skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o žaloby podané podľa § 3:305a [BW] právnickou osobou, ktorej cieľom je zastupovať kolektívne záujmy viacerých používateľov s bydliskom v rôznych súdnych obvodoch… v rámci členského štátu podľa vlastného práva?

Ak je na základe druhej otázky písm. a) [a/alebo druhej otázky písm. b)] miestne príslušný vnútroštátny súd predmetného členského štátu, ktorý má právomoc rozhodovať len o žalobách týkajúcich sa časti používateľov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo iné súdy toho istého členského štátu sú miestne príslušné rozhodovať o žalobách týkajúcich sa inej časti používateľov, bráni článok 7 bod 2 nariadenia [č. 1215/2012] uplatneniu vnútroštátneho… práva, ktoré umožňuje postúpiť vec len jednému súdu v tomto členskom štáte?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

Stichting Right to Consumer Justice tvrdí, že položené prejudiciálne otázky možno vyhlásiť za neprípustné, keďže vnútroštátny súd už podal výklad a uplatnenie článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012. Odpoveď Súdneho dvora na tieto otázky by tak pre tento súd už nebola užitočná pri rozhodovaní sporov, ktoré mu boli predložené.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti jednotlivého prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudky z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C‑36/99 , EU:C:2000:405 , bod 20 , a z 24. júna 2025, GR REAL, C‑351/23 , EU:C:2025:474 , bod 45 ako aj citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd po tom, čo konštatoval, že holandské súdy, vrátane jeho samotného, by sa mohli opierať o svoju medzinárodnú právomoc rozhodovať spory vo veciach samých, v podstate pýta, ktorý z týchto súdov je miestne príslušný na základe miesta príčinnej udalosti, ktorá viedla ku vzniku škody, alebo miesta, kde vznikla škoda v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že má právomoc rozhodovať o žalobách v zastúpení vo veci samej, pokiaľ dotknutí používatelia majú bydlisko alebo sú usadení v jeho územnom obvode, ale domnieva sa, že existujú dôvodné pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či z tohto článku 7 bodu 2 môže vyvodiť právomoc rozhodovať o týchto žalobách vo vzťahu k používateľom, ktorých bydlisko alebo sídlo sa nachádza v Holandsku, ale mimo jeho územného obvodu.

Preto sa zdá, že položené otázky nie sú irelevantné pre vyriešenie sporov vo veci samej. V dôsledku toho sú tieto otázky prípustné.

O veci samej

Úvodné pripomienky

Treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 23/004, s. 42), ktoré samo nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), zmenený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru, výklad ustanovení týchto dvoch posledných uvedených právnych nástrojov Súdnym dvorom platí aj pre výklad nariadenia č. 1215/2012, keďže tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ ustanoveniam tohto posledného uvedeného nariadenia [rozsudok zo 16. mája 2024, Toplofikacija Sofija (Pojem Bydlisko žalovaného), C‑222/23 , EU:C:2024:405 , bod 49 a citovaná judikatúra]. Tak je to najmä v prípade článku 5 bodu 3 Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a nariadenia č. 44/2001, ako aj článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (rozsudok z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation, C‑343/19 , EU:C:2020:534 , bod 22 a citovaná judikatúra).

Podľa ustálenej judikatúry pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012, ktoré umožňuje žalobcovi, odchylne od všeobecného pravidla právomoci súdov podľa bydliska žalovaného zakotveného v článku 4 tohto nariadenia, podať svoju žalobu vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súde podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, sa má vykladať autonómne a reštriktívne (rozsudky z 12. mája 2021, Vereniging van Effectenbezitters, C‑709/19 , EU:C:2021:377 , bod 24 , a z 22. februára 2024, FCA Italy a FPT Industrial, C‑81/23 , EU:C:2024:165 , bod 23 , ako aj citovaná judikatúra).

Toto pravidlo osobitnej právomoci je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdom miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania (rozsudky zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08 , EU:C:2009:475 , bod 24 , a z 22. februára 2024, FCA Italy a FPT Industrial, C‑81/23 , EU:C:2024:165 , bod 24 , ako aj citovaná judikatúra).

Vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti je totiž súd v mieste, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, zvyčajne najspôsobilejší rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov (pozri rozsudky z 1. októbra 2002, Henkel, C‑167/00 , EU:C:2002:555 , bod 46 , a z 22. februára 2024, FCA Italy a FPT Industrial, C‑81/23 , EU:C:2024:165 , bod 25 , ako aj citovanú judikatúru).

Treba tiež pripomenúť, že pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, sa vzťahuje tak na miesto, kde vznikla škoda, ako aj na miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla ku vzniku tejto škody, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest (rozsudky z 30. novembra 1976, Bier, 21/76 , EU:C:1976:166 , body 24 a 25 , ako aj zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 65 a citovaná judikatúra). Obe tieto miesta môžu predstavovať významnú spojitosť z hľadiska súdnej právomoci vzhľadom na to, že každé z nich môže podľa okolností poskytnúť zvlášť užitočné údaje týkajúce sa dôkazov a organizácie konania (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10 , EU:C:2011:685 , bod 41 , ako aj citovaná judikatúra).

Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa určenia miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, v prípade majetkovej škody spôsobenej zneužitím dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ rozhodol, že príčinná udalosť, ktorá viedla ku škode, spočíva vo vykonávaní tohto zneužívania, teda v právnych úkonoch uskutočnených dominantným podnikom na jeho vykonávanie, a to najmä ponúkaním a uplatňovaním predátorských cien na dotknutom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑27/17 , EU:C:2018:533 , bod 52 ).

Pokiaľ ide o miesto vzniku takejto škody, Súdny dvor rozhodol, že ak sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území tvrdená ujma údajne vznikla, je potrebné domnievať sa, že toto miesto sa nachádza v tomto členskom štáte. Spresnil, že toto riešenie založené na súlade týchto dvoch prvkov zodpovedá cieľom blízkosti a predvídateľnosti pravidiel právomoci. Na jednej strane totiž súdy členského štátu, kde sa nachádza dotknutý trh, sú najvhodnejšie na preskúmanie takýchto žalôb o náhradu škody a na druhej strane hospodársky subjekt, ktorý sa dopustil protisúťažného správania môže odôvodnene očakávať, že bude žalovaný na súdoch podľa miesta, kde toto správanie narušilo pravidlá zdravej hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑27/17 , EU:C:2018:533 , bod 40 ).

Súdny dvor tiež rozhodol, že zo samotného znenia článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že toto ustanovenie priamo a bezprostredne priznáva tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta, kde vznikla škoda (rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 33 ).

O druhej otázke písm. a) a b)

Svojou druhou otázkou písm. a) a b), ktoré treba preskúmať v prvom rade, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ako sa má vykladať článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 s cieľom identifikovať v rámci trhu členského štátu, ktorý je údajne dotknutý protisúťažným správaním spočívajúcim v účtovaní zo strany správcu online platformy určenej všetkým používateľom usadeným v tomto štáte, nadmernej provízie z ceny aplikácií a digitálnych produktov integrovaných do týchto aplikácií, ktoré sa predávajú na tejto platforme, súd, ktorý je miestne príslušný podľa miesta vzniku škody, aby rozhodol o žalobe v zastúpení podanej subjektom oprávneným na ochranu kolektívnych záujmov viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov.

Na úvod treba uviesť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a s výhradou posúdenia skutkových okolností, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, údajná škoda v sporoch vo veciach samých spočíva v podstate v dodatočných nákladoch platených používateľmi zariadení Apple pri kúpe aplikácie v App Store NL z dôvodu, že do kúpnej ceny sa premietla nadmerná provízia, ktorú Apple ukladá vývojárom.

Vnútroštátny súd vo svojom medzitýmnom rozsudku zo 16. augusta 2023 tiež konštatoval, že prinajmenšom pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 102 ZFEÚ, trh dotknutý protisúťažným správaním, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne vo veci samej, zodpovedal holandskému trhu, pričom v podstate konštatoval, že App Store NL bol osobitne navrhnutý pre tento trh, používa holandský jazyk, keď používateľom, ktorí majú Apple ID spojený s Holandskom, ponúka na predaj aplikácie a že Apple Distribution International konala na tejto platforme ako výhradný distribútor a komisionár týchto aplikácií.

Pokiaľ ide v prvom rade o povahu údajnej škody, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že treba rozlišovať na jednej strane medzi počiatočnou škodou vyplývajúcou priamo z príčinnej udalosti, v prípade ktorej by jej miesto výskytu mohlo odôvodniť právomoc súdu tohto miesta podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, a na druhej strane medzi neskoršími nepriaznivými následkami, ktoré nemôžu odôvodniť priznanie právomoci na základe tohto ustanovenia (rozsudok z 22. februára 2024, FCA Italy a FPT Industrial, C‑81/23 , EU:C:2024:165 , bod 28 , ako aj citovaná judikatúra). Hoci pripustil, že pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v zmysle tohto ustanovenia sa môže vzťahovať tak na miesto, kde škoda vznikla, ako aj na miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, nemožno ho vykladať do tej miery extenzívne, že zahŕňa každé miesto, kde môžu byť pociťované nepriaznivé následky udalosti, ktorá už spôsobila škodu, ktorá v skutočnosti vznikla na inom mieste (rozsudok z 19. septembra 1995, Marinari, C‑364/93 , EU:C:1995:289 , bod 14 ).

V tejto súvislosti, ako konštatoval vnútroštátny súd, škoda tvorená najmä dodatočnými nákladmi vyplývajúcimi z uloženia vysokých provízií vývojárom, ktoré sa premietajú do cien účtovaných konečným používateľom aplikácií fungujúcich na základe operačného systému iOS, sa javí ako bezprostredný dôsledok protisúťažného správania uvádzaného žalobkyňami vo veci samej a predstavuje priamu škodu, ktorá v zásade umožňuje založiť medzinárodnú a miestnu právomoc súdov členského štátu, na ktorého území vznikla.

Pokiaľ ide v druhom rade o miesto vzniku tejto škody, ako bolo pripomenuté v bode 49 tohto rozsudku, Súdny dvor rozhodol, že ak sa trh dotknutý predmetným protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území vznikla uvádzaná škoda, treba na účely určenia medzinárodnej právomoci súdu konštatovať, že miesto vzniku uvedenej škody v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sa nachádza v tomto členskom štáte.

Na základe uplatnenia tejto judikatúry vnútroštátny súd konštatoval, že holandské súdy majú medzinárodnú právomoc rozhodovať spory vo veci samej.

Vzhľadom na výklad článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý podal Súdny dvor, pripomenutý v bode 50 tohto rozsudku, podľa ktorého toto ustanovenie priamo a bezprostredne priznáva tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť, sa však vnútroštátny súd pýta, ktorý z týchto medzinárodne príslušných súdov je miestne príslušný na rozhodnutie tohto sporu.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody spôsobenej tajnými dohodami o stanovovaní cien tovaru a ich zvyšovaní, Súdny dvor rozhodol, že na trhu dotknutom týmito dohodami má medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť rozhodovať o takejto žalobe podľa miesta, kde vznikla škoda, buď súd, v ktorého obvode právnická osoba tvrdiaca, že jej bola spôsobená škoda, kúpila tovar dotknutý uvedenými dohodami alebo súd, v ktorého obvode sa nachádza jej sídlo, ak ku kúpe vykonanej touto osobou došlo na viacerých miestach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 43 ).

V prejednávanej veci treba po prvé poznamenať, že tieto hraničné ukazovatele nemožno uplatniť mutatis mutandis v prípade, o aký ide vo veci samej, keď ide o nákup digitálnych produktov na online platforme neurčeným počtom fyzických a/alebo právnických osôb, ktoré neboli v čase podania žaloby identifikované.

Ťažkosti pri uplatňovaní uvedených hraničných ukazovateľov si preto vyžadujú ich prispôsobenie s cieľom zachovať potrebný účinok článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 a prispieť k riadnemu výkonu spravodlivosti.

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že App Store NL je osobitne navrhnutý pre holandský trh a používa holandský jazyk na ponúkanie aplikácií na predaj používateľom, ktorí majú Apple ID spojené s Holandskom, z ktorých niektoré sú osobitne vytvorené pre tento trh, možno sa na účely určenia miesta vzniku škody na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 domnievať, že virtuálny priestor, ktorý tvorí App Store NL a v rámci ktorého sa uskutočnili nákupy, zodpovedá celému územiu uvedeného štátu. Škoda utrpená pri nákupoch uskutočnených v tomto virtuálnom priestore sa teda môže prejaviť na tomto území, a to bez ohľadu na miesto, kde sa dotknutí používatelia nachádzali v čase dotknutého nákupu.

Po druhé treba tiež konštatovať, že na rozdiel od subjektu, ktorý podal hromadnú žalobu, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide ( C‑352/13 , EU:C:2015:335 ), žalobkyne vo veci samej neuplatňujú viacero pohľadávok na náhradu škody, ktoré im boli postúpené identifikovanými obeťami protisúťažného správania.

Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podľa holandského práva nadácia alebo združenie, ktoré podáva žalobu v zastúpení, koná ako nezávislý ochranca záujmov osôb, ktoré napriek tomu, že nie sú jednotlivo označené, majú podobné záujmy. Tieto žalobkyne tak vykonávajú svoje vlastné právo, a to právo zastupovať a chrániť kolektívne záujmy „prísne vymedzenej skupiny“, ktorá združuje neidentifikované, ale identifikovateľné osoby, a to používateľov, či už spotrebiteľov alebo podnikateľov, ktorí zakúpili aplikácie vytvorené vývojármi v App Store NL, ku ktorému mali prístup prostredníctvom svojho Apple ID spojeného s Holandskom a ktorých bydlisko alebo sídlo sa v prípade väčšiny týchto používateľov môže nachádzať na celom území tohto štátu.

Táto skupina musí byť vymedzená dostatočne presne, aby dotknutým osobám umožnila vyjadriť svoje stanovisko k výsledku dotknutého konania a prípadne získať náhradu škody. V tejto súvislosti holandská vláda na pojednávaní spresnila, že výsledok žaloby v zastúpení smerujúcej k ochrane kolektívnych záujmov neidentifikovaných, ale identifikovateľných osôb zaväzuje osoby usadené v Holandsku, ktoré patria do tejto skupiny a ktoré neprejavili svoju vôľu zdržať sa účasti na tomto konaní.

Za týchto okolností nemožno od súdu vyžadovať, aby na účely určenia svojej miestnej príslušnosti na rozhodovanie o takejto žalobe na základe miesta vzniku škody v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 identifikoval pre každého údajného poškodeného posudzovaného individuálne presné miesto vzniku potenciálne utrpenej škody, keďže títo poškodení nie sú individualizovaní v čase, keď tento súd overuje svoju príslušnosť, ani aby identifikoval jedného alebo niektorých z uvedených poškodených.

Napokon treba spresniť, že na rozdiel od toho, čo uvádza Apple vo svojich písomných pripomienkach, nemožno sa domnievať, že nemožnosť určiť pre každú osobu, ktorá bola údajne poškodená protisúťažným správaním, miesto, kde vznikla škoda v zmysle uvedeného článku 7 bodu 2, znamená, že toto ustanovenie sa neuplatňuje. Ako je totiž spresnené v bode 62 tohto rozsudku, v prejednávanej veci toto miesto zodpovedá presne vymedzenému geografickému priestoru, a to celému územiu, do ktorého patrí trh dotknutý predmetným protisúťažným konaním, takže nejde o nemožnosť nájsť uvedené miesto, čo by prípadne mohlo odôvodniť uplatnenie všeobecného kritéria právomoci stanoveného v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a to kritéria bydliska žalovaného (pozri analogicky rozsudok z 19. februára 2002, Besix, C‑256/00 , EU:C:2002:99 , body 49 a 50 ).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v situáciách, o aké ide vo veci samej, každý súd, ktorý je vecne príslušný rozhodovať o žalobe v zastúpení podanej subjektom oprávneným na ochranu kolektívnych záujmov viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, bude mať medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť na základe miesta vzniku škody v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 na rozhodovanie o celej tejto žalobe.

Takýto záver je v súlade s cieľmi sledovanými nariadením č. 1215/2012.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že identifikácia miesta, kde vznikla škoda, na účely určenia v členských štátoch príslušného súdu, ktorý má právomoc rozhodovať o žalobe o náhradu škody z dôvodu protisúťažného správania, musí zodpovedať cieľom blízkosti a predvídateľnosti pravidiel na určenie právomoci, ako aj cieľom riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré sú pripomenuté v odôvodneniach 15 a 16 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 38 , ako aj citovanú judikatúru).

Pokiaľ ide o cieľ blízkosti medzi súdom, na ktorý bola podaná žaloba, a predmetom sporu, treba poznamenať, že osobitosti žalôb v zastúpení vo veci samej v podstate vedú súd, ktorý má o nich rozhodnúť, k preskúmaniu existencie údajnej škody vo vzťahu k prísne vymedzenej skupine neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, ktorí utrpeli rovnaký druh škody vyplývajúcej z protisúťažných konaní spáchaných na celom dotknutom území. V dôsledku toho každý súd, ktorý je vecne príslušný na preskúmanie takejto žaloby, má s predmetom tejto žaloby rovnaký vzťah blízkosti.

Tento záver tiež spĺňa požiadavku predvídateľnosti, keďže umožňuje tak žalobcovi, ako aj žalovanému určiť príslušné súdy. Pokiaľ ide v prejednávanej veci o Apple Distribution International, keďže Apple Store NL sa špecificky zameriava na holandský trh, možno predpokladať, že žaloba v zastúpení týkajúca sa zodpovednosti za nákupy uskutočnené na tejto platforme bude podaná na každý vecne príslušný holandský súd.

Uvedený záver zodpovedá tiež požiadavkám riadneho výkonu spravodlivosti, keďže umožňuje účinné procesné riadenie sporu, vykonávanie a vyhodnocovanie dôkazov jediným súdom, a to vecne príslušným holandským súdom, na ktorý podal žalobu subjekt oprávnený chrániť kolektívne záujmy viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, ako aj predchádzaniu riziku rozdielnych rozhodnutí.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vzhľadom na osobitosti vecí, ktoré upravuje právo hospodárskej súťaže, a konkrétne na skutočnosť, že podanie žalôb o náhradu škody za porušenie tohto práva si v zásade vyžaduje komplexnú skutkovú a hospodársku analýzu, zlúčenie individuálnych nárokov môže uľahčiť tak výkon práva na náhradu škody poškodenými osobami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2025, ASG 2, C‑253/23 , EU:C:2025:40 , bod 85 ), ako aj úlohy prislúchajúce súdu rozhodujúcemu vo veci. V súvislosti s článkom 7 bodom 2 nariadenia č. 1215/2012 môže technická zložitosť pravidiel uplatniteľných na žaloby o náhradu škody za porušenie ustanovení práva hospodárskej súťaže tiež svedčiť v prospech koncentrácie právomocí (rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra), najmä ak sa týkajú praktík prevádzkovateľov digitálnych platforiem.

Toto ustanovenie teda nebráni uplatneniu vnútroštátnych pravidiel, ktorých cieľom je zabezpečiť takúto koncentráciu, najmä za predpokladu, keď by oprávnenými subjektmi boli podané žaloby v zastúpení na viaceré vnútroštátne súdy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 35 ).

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku písm. a) a b) odpovedať tak, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci trhu členského štátu, ktorý je údajne dotknutý protisúťažným správaním spočívajúcim v účtovaní zo strany správcu online platformy určenej všetkým používateľom usadeným v tomto štáte nadmernej provízie z ceny aplikácií a digitálnych produktov integrovaných do týchto aplikácií, ktoré sa predávajú na tejto platforme, má každý súd uvedeného štátu, ktorý je vecne príslušný na rozhodovanie o žalobe v zastúpení podanej subjektom oprávneným na ochranu kolektívnych záujmov viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, ktorí si na uvedenej platforme kúpili digitálne produkty, medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o tejto žalobe vo vzťahu ku všetkým týmto používateľom, na základe miesta, kde vznikla škoda.

O prvej otázke a o druhej otázke písm. c)

S výhradou overenia skutkového stavu, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, z odpovede na druhú otázku písm. a) a b) teda vyplýva, že tento súd je príslušný na rozhodovanie o žalobách v zastúpení, ktoré mu boli predložené, vo vzťahu ku všetkým používateľom, ktorí si kúpili aplikácie na App Store NL, na základe miesta vzniku škody v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012. Nie je teda potrebné skúmať, či by uvedený súd mohol založiť svoju právomoc aj na príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode v zmysle tohto ustanovenia, alebo či by vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje centralizovať pred jediným súdom viacero žalôb v zastúpení s rovnakým predmetom, ktoré boli pôvodne podané na rôzne súdy, narušilo potrebný účinok uvedeného ustanovenia.

V dôsledku toho nie je potrebné odpovedať na prvú otázku a na druhú otázku písm. c).

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v rámci trhu členského štátu, ktorý je údajne dotknutý protisúťažným správaním spočívajúcim v účtovaní zo strany správcu online platformy určenej všetkým používateľom usadeným v tomto štáte nadmernej provízie z ceny aplikácií a digitálnych produktov integrovaných do týchto aplikácií, ktoré sa predávajú na tejto platforme, má každý súd uvedeného štátu, ktorý je vecne príslušný na rozhodovanie o žalobe v zastúpení podanej subjektom oprávneným na ochranu kolektívnych záujmov viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, ktorí si na uvedenej platforme kúpili digitálne produkty, medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť na rozhodovanie o tejto žalobe vo vzťahu ku všetkým týmto používateľom, na základe miesta, kde vznikla škoda.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.