C-37/24

62024CJ0037

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 10. júla 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Duševné vlastníctvo – Kolektívna správa autorských práv a práv s nimi súvisiacich – Smernica 2006/115/ES – Článok 8 ods. 2 – Vysielanie a verejný prenos – Smernica 2014/26/EÚ – Článok 16 ods. 2 druhý pododsek – Poskytovanie licencií – Vysielanie – Pojmy ‚spravodlivá odmena‘ a ‚primeraná odmena‘ – Kritériá na posúdenie spravodlivosti alebo primeranosti – Článok 17 ods. 2 a článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Základné právo na ochranu duševného vlastníctva – Rozsah a výklad práv a zásad – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa zrušuje systém minimálnej paušálnej odmeny“

Vo veci C‑37/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) z 23. mája 2023 a doručený Súdnemu dvoru 19. januára 2024, ktorý súvisí s konaním

v zložení: predseda šiestej komory A. Kumin, sudcovia I. Ziemele (spravodajkyňa) a S. Gervasoni,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: R. I. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

dánska vláda, v zastúpení: D. Elkan, M. D. B. Jespersen a C. A.‑S. Maertens, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Biolan a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Bernský dohovor

3

Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel podpísaný v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“), ktorý bol podpísaný všetkými členskými štátmi, v článku 11 bis ods. 1 a 2 stanovuje:

„(1)

Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo udieľať súhlas:

1°

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 Zmluvu WIPO o autorských právach a Zmluvu WIPO o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch (ďalej len „WPPT“). Tieto zmluvy boli schválené v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva ( Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6 ; Mim. vyd. 11/033, s. 208) a nadobudli s ohľadom na Úniu platnosť 14. marca 2010.

5

Článok 15 WPPT s názvom „Právo na odmenu pri vysielaní alebo verejnom predvedení“ znie:

„1.

Výkonní umelci a výrobcovia zvukových záznamov majú výhradné právo na jednorazovú spravodlivú odmenu za priame alebo nepriame využitie zvukových záznamov uverejnených na obchodné účely, na vysielanie alebo na akékoľvek verejné predvedenie.

2.

Autori a výkonní umelci potrebujú k výkonu svojej tvorivej činnosti primerané príjmy, ktoré sú základom pre ďalšiu tvorivú a umeleckú činnosť a investície potrebné najmä na výrobu zvukových záznamov a filmov sú mimoriadne vysoké a riskantné. Možnosť zabezpečenia takéhoto príjmu a návratnosti takejto investície môže byť efektívne zaručená len pomocou primeranej právnej ochrany príslušných majiteľov práv.

…

(7)

Právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a súvisiace práva vo väčšine členských štátov.

…

(12)

Odôvodnenia 2 a 31 smernice 2014/26 znejú:

„(2)

… Nositeľ práv si bežne vyberá buď individuálnu, alebo kolektívnu správu svojich práv, pokiaľ členské štáty neustanovia inak, v súlade s právom Únie a medzinárodnými záväzkami Únie a jej členských štátov. …

…

(31)

Je vhodné vyžadovať, aby licenčné poplatky či odmeny určené organizáciami kolektívnej správy boli primerané okrem iného vo vzťahu k ekonomickej hodnote využívania práv v konkrétnom kontexte. …“

11

Článok 17 tej istej smernice má nadpis „Povinnosti používateľov“ a stanovuje:

„Členské štáty prijmú ustanovenia s cieľom zabezpečiť, aby používatelia poskytovali organizácii kolektívnej správy v dohodnutej alebo vopred stanovenej lehote a v dohodnutej alebo vopred stanovenej forme také relevantné dostupné informácie o využívaní práv, ktoré zastupuje organizácia kolektívnej správy, ktoré sú potrebné na výber príjmu z práv a na rozdelenie a vyplatenie súm náležiacich nositeľom práv. …“

Rumunské právo

Zákon o autorskom práve

12

„Kolektívna správa je povinná pre výkon týchto práv:

…

c)

práv na rozhlasové vysielanie hudobných diel;

d)

právo na jedinú primeranú odmenu priznané výkonným umelcom a výrobcom zvukových záznamov za verejný prenos a rozhlasové vysielanie zvukových záznamov uverejnených na komerčné účely alebo rozmnoženín takýchto zvukových záznamov;

b)

kategória používateľov, ktorí sú pri vyjednávaniach zastúpení štruktúrami združení alebo inými používateľmi určenými na vyjednávanie;

c)

repertoár spravovaný organizáciou kolektívnej správy pre jej vlastných členov, ako aj pre členov iných podobných zahraničných organizácií na základe recipročných zmlúv;

d)

podiel, v akom sa používa repertoár spravovaný organizáciou kolektívnej správy;

2. V rámci vyjednávania môžu organizácie kolektívnej správy požadovať od tej istej kategórie používateľov buď paušálne odmeny, alebo odmeny stanovené ako percentuálny podiel z príjmov každého používateľa z činnosti, pri ktorej sa repertoár používa, alebo ak sa nedosiahnu príjmy, z výdavkov vzniknutých v rámci jeho používania. Za činnosť v oblasti rozhlasového vysielania môžu organizácie kolektívnej správy požadovať len percentuálnu odmenu, diferencovanú priamo úmerne k podielu používania kolektívne spravovaného repertoára v rámci tejto činnosti každým používateľom – rozhlasovým alebo televíznym vysielateľom.

3. Odmeny stanovené v odseku 2 musia byť primerané vo vzťahu k ekonomickej hodnote a rozsahu použitia predmetných práv a musia zohľadňovať povahu a rozsah použitia chránených diel a iných predmetov ochrany, ako aj ekonomickú hodnotu služby poskytovanej organizáciou kolektívnej správy. Organizácie kolektívnej správy a používatelia musia odôvodniť spôsob výpočtu týchto odmien.“

15

Podľa článku 166 uvedeného zákona:

„1. Organizácie kolektívnej správy, používatelia alebo štruktúry združení používateľov uvedené v článku 163 ods. 3 písm. b) a c) môžu podať novú žiadosť o začatie vyjednávaní o tarifách a metodikách až po uplynutí troch rokov odo dňa ich úplného zverejnenia v Monitorul Oficial al României , časť I.

2. V prípade vyjednávaní uvedených v článku 114 ods. 4 môže ktorákoľvek zo strán predložiť novú žiadosť o začatie vyjednávaní o metodikách až po uplynutí troch rokov odo dňa ich úplného zverejnenia v Monitorul Oficial al României , časť I.

Metodika odmeňovania

17

Metodologia privind remunerația datorata artiștilor interpreți sau executanți și producătorilor de fonograme pentru radiodifuzarea fonogramelor publicate în scop comercial ori a reproducerilor acestora de către organismele de radiodifuziune (Metodika odmeňovania výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov za rozhlasové vysielanie zvukových záznamov vydaných na komerčné účely alebo ich rozmnoženín rozhlasovými vysielateľmi, ďalej len „Metodika odmeňovania“) v bodoch 4 až 6 stanovuje:

„4. Rozhlasoví vysielatelia, označovaní ako ‚používatelia‘ v zmysle tejto metodiky, sú povinní štvrťročne vyplácať organizáciám kolektívnej správy, ktoré určil [Oficiul Român pentru Drepturile de Autor (Rumunský úrad pre autorské práva)] ako výbercov odmien pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, odmenu za používanie komerčných zvukových záznamov alebo ich rozmnoženín, na ktoré sa vzťahujú majetkové práva súvisiace s autorským právom, stanovenú percentuálnym podielom, ako je uvedené v nasledujúcej tabuľke, na základe výpočtu stanoveného v bode 5 metodiky pre každú vlastnenú rozhlasovú stanicu.

Rozsah použitia komerčných zvukových záznamov v programoch

Výkonní umelci a výrobcovia zvukových záznamov

Rozhlasoví vysielatelia sú povinní štvrťročne vyplácať organizáciám kolektívnej správy, ktoré Rumunský úrad pre autorské práva určil ako výbercov odmien pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov, odmenu za používanie komerčných zvukových záznamov alebo ich rozmnoženín, na ktoré sa vzťahujú majetkové práva súvisiace s autorským právom, vypočítanú tak, že na celkové hrubé mesačné príjmy dosiahnuté z činnosti rozhlasového vysielania sa pri použití zvukových záznamov v rozsahu 100 % celkového vysielacieho času programov použije percentuálny podiel vo výške 3 %. V prípade nižšieho použitia sa percentuálny podiel vo výške 3 % znižuje priamo úmerne k miere použitia zvukových záznamov vo vzťahu k celkovému času vysielania programov.

…

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18

Dňa 20. októbra 2011 uzavrela UPFR, organizácia kolektívnej správy práv výrobcov zvukových záznamov súvisiacich s autorskými právami, so spoločnosťou DADA Music nevýhradnú licenčnú zmluvu na vysielanie komerčných zvukových záznamov. Na základe tejto zmluvy DADA Music nadobudla právo vysielať takéto zvukové záznamy prostredníctvom svojho rozhlasového kanála tým, že prevzala s tým súvisiacu povinnosť zaplatiť odmenu stanovenú metodológiou, ktorá určuje jej výpočet.

19

Uvedená zmluva uvádzala, že v závislosti od podielu používania zvukových záznamov v rozhlasových programoch je DADA Music povinná zaplatiť UPFR odmenu v percentách vypočítanú zo všetkých jej príjmov alebo v prípade neexistencie príjmov zo všetkých jej výdavkov na vysielaciu činnosť.

20

Dňa 24. júna 2019 podala UPFR na Tribunalul București (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola spoločnosti DADA Music uložená povinnosť zaplatiť jej sumy dlžné na základe licenčnej zmluvy v súlade s metodikou odmeňovania.

24

Dňa 28. januára 2022 tento súd čiastočne vyhovel tejto žalobe a uložil spoločnosti DADA Music povinnosť zaplatiť UPFR sumu 16,13 RON (približne 3 eurá) a sumu 70,68 RON (približne 14 eur) ako úroky z omeškania. Súd v podstate rozhodol, že tak článok 164 ods. 2 zákona o autorskom práve, ako aj článok II zákona č. 74/2018 sú uplatniteľné na spor vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenia týkajúce sa minimálnej paušálnej odmeny už počas sporného obdobia neboli účinné, usúdil, že za toto obdobie bola splatná len percentuálna odmena vzťahujúca sa na skutočne dosiahnuté príjmy, bez akejkoľvek minimálnej paušálnej odmeny.

25

UPFR a DADA Music podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

26

Po druhé uvedený súd zdôrazňuje, že článok II zákona č. 74/2018 s okamžitou účinnosťou ruší v prospech rozhlasových vysielateľov zložku uplatniteľného systému odmeňovania bez zmeny kritérií výpočtu odmeny a bez stanovenia maximálnej lehoty na uzavretie nových dohôd s cieľom určenia výšky primeranej odmeny, pričom existujúca situácia sa mení v prospech rozhlasových vysielateľov bez toho, aby bol stanovený systém zabezpečujúci, aby odmeny splatné výrobcovi zvukových záznamov boli primerané.

30

Po tretie, pokiaľ ide o spravodlivosť a primeranosť odmeny, ten istý súd sa pýta na kritériá, ktoré možno použiť na účely takéhoto posúdenia a ktoré by patrili do pôsobnosti práva Únie. Konkrétne sa pýta, či za predpokladu, že konštatuje, že odmena splatná na základe uplatnenia kritérií stanovených v právnej úprave je zanedbateľná, môže alebo musí uplatniť alternatívne kritériá s cieľom zabezpečiť, aby nositelia práv dostali primeranú odmenu.

31

Za týchto podmienok Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„[1.]

V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku, ak vnútroštátny súd zistí, že odmena splatná podľa metodiky upravenej novou vnútroštátnou právnou úpravou je zanedbateľná, má uvedený súd právomoc prípadne povinnosť uplatniť alternatívne kritériá namiesto kritéria deklarovaných príjmov – ako je napríklad určenie odmeny na základe výdavkov vynaložených rozhlasovými vysielateľmi na činnosť rozhlasového vysielania, odmeny vyplácanej podobnými rozhlasovými vysielateľmi alebo iné podobné kritériá – s cieľom zabezpečiť, aby držiteľom práv bola vyplácaná primeraná odmena bez toho, aby boli ohrozené legitímne záujmy používateľov, teda bez toho, aby boli odmeny zanedbateľné alebo, naopak, excesívne zaťažujúce pre rozhlasových a televíznych vysielateľov?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

32

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 8 ods. 2 smernice 2006/115, článok 16 ods. 2 druhý pododsek smernice 2014/26, ako aj článok 17 ods. 2 Charty v spojení s jej článkom 52 ods. 1 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nezaručuje výrobcom zvukových záznamov minimálnu paušálnu odmenu za vysielanie zvukových záznamov uverejnených na obchodné účely a ktorá zrušuje s účinnosťou od 90 dní od jej uverejnenia ustanovenia o minimálnych paušálnych odmenách uplatniteľných na rozhlasové vysielanie, ktoré boli stanovené skôr uplatňovanou metodikou, avšak bez zmeny kritérií výpočtu odmeny a bez stanovenia maximálnej dĺžky trvania prijatia novej metodiky na určenie jej výšky.

36

Podľa znenia článku 16 ods. 2 druhého pododseku smernice 2014/26 nositelia práv dostanú primeranú odmenu za využívanie ich práv. Sadzby uplatňované za výhradné práva a práva na odmenu musia byť primerané okrem iného vo vzťahu k ekonomickej hodnote používania týchto práv, pričom sa zohľadňuje povaha a rozsah používania diel a iných predmetov ochrany, ako aj vo vzťahu k ekonomickej hodnote služieb, ktoré poskytuje organizácia kolektívnej správy. Organizáciám kolektívnej správy prislúcha informovať dotknutých používateľov o kritériách použitých na stanovenie týchto sadzieb.

37

Ani zo znenia článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, ani zo znenia článku 16 ods. 2 druhého pododseku smernice 2014/26 tak nevyplýva, že by členské štáty mali nositeľom práv zaručiť minimálnu paušálnu odmenu za vysielanie zvukového záznamu vydaného na obchodné účely, keďže tieto ustanovenia stanovujú, že odmena musí byť „[spravodlivá]“ alebo „primeraná“. Pojem „minimálna paušálna odmena“ totiž podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku znamená odmenu, ktorá môže byť zbavená akejkoľvek súvislosti s ekonomickou hodnotou odplatného plnenia, bez ohľadu na jej spravodlivú alebo primeranú povahu.

38

V tejto súvislosti na jednej strane, hoci je pravda, že článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 odkazuje na pojem „spravodlivá odmena“, zatiaľ čo článok 16 ods. 2 druhý pododsek smernice 2014/26 obsahuje pojem „primeraná odmena“, treba konštatovať, že cieľom oboch týchto ustanovení je zaručiť, že nositeľom práv sa vyplatí odmena súvisiaca s ekonomickou hodnotou poskytnutého plnenia. Na druhej strane, ako Súdny dvor rozhodol, vzhľadom na požiadavky jednotnosti právneho poriadku Únie a jeho koherentnosti musia mať pojmy použité smernicami 2006/115 a 2014/26 ten istý význam s výnimkou toho, že by normotvorca Únie vyjadril v konkrétnom legislatívnom kontexte odlišnú vôľu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15 , EU:C:2016:379 , bod 28 ), takže pojmy „spravodlivá odmena“ a „primeraná odmena“ uvedené v týchto smerniciach sa majú vykladať jednotne.

42

V tejto súvislosti zo „sprievodcu k zmluvám o autorskom práve a s ním súvisiacich právach spravovaných WIPO“, čo je výkladový dokument vypracovaný WIPO, ktorý, hoci nie je záväzný, prispieva k výkladu Bernského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 201 , ako aj citovanú judikatúru), vyplýva, že odmenu možno považovať za primeranú len vtedy, ak zodpovedá viac‑menej výške platby, na ktorej by sa autor mohol dohodnúť po vyjednávaní v prípade neexistencie povinnej licencie.

43

V treťom rade, pokiaľ ide o ciele sledované smernicami 2006/115 a 2014/26, na jednej strane odôvodnenia 5 a 12 smernice 2006/115 v podstate spresňujú, že primeraná právna ochrana nositeľov práv musí týmto nositeľom práv zaručiť tak možnosť získať primeranú odmenu, ktorej sa nemožno vzdať, ako aj návratnosť investícií súvisiacich najmä s výrobou zvukových záznamov a filmov. Na druhej strane, ako vyplýva z odôvodnenia 31 smernice 2014/26, odmena nositeľov práv, ak ju určuje organizácia kolektívnej správy, musí byť primeraná okrem iného vo vzťahu k ekonomickej hodnote využívania práv v konkrétnom kontexte.

44

Vzhľadom na tieto ciele treba pojmy „spravodlivá odmena“ alebo „primeraná odmena“ chápať tak, že ich cieľom je umožniť dosiahnutie primeranej rovnováhy medzi záujmom výrobcov zvukových záznamov na získaní odmeny za vysielanie daného zvukového záznamu a záujmom tretích osôb môcť vysielať tento zvukový záznam za primeraných podmienok (pozri analogicky rozsudok zo 6. februára 2003, SENA, C‑245/00 , EU:C:2003:68 , bod 36 ).

48

Definícia kritérií, na základe ktorých je stanovená spravodlivá alebo primeraná odmena, sa preto má vykonať v súlade s právom Únie. Členské štáty pri tom najmä nemôžu porušiť ustanovenia Charty.

49

Podľa prvej a druhej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd výslovne pýta na zlučiteľnosť spôsobov určenia odmeny nositeľov práv stanovených zákonom č. 74/2018, ktorým boli s účinnosťou od 90 dní od jeho uverejnenia zrušené ustanovenia týkajúce sa minimálnej paušálnej odmeny uplatniteľné na vysielanie, s článkom 17 ods. 2 Charty. Treba však pripomenúť, že podľa článku 51 ods. 1 Charty sa jej ustanovenia vzťahujú na členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

50

Na účely určenia, či vnútroštátne opatrenie predstavuje „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, treba okrem iných skutočností overiť, či cieľom vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, je vykonanie ustanovenia práva Únie (rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20 , EU:C:2022:346 , bod 27 , ako aj citovaná judikatúra).

54

Z judikatúry vyplýva, že právo na primeranú odmenu predstavuje v Únii právo súvisiace s autorským právom, a preto je neoddeliteľnou súčasťou ochrany duševného vlastníctva zakotvenej článkom 17 ods. 2 Charty (rozsudok z 8. septembra 2020, Recorded Artists Actors Performers, C‑265/19 , EU:C:2020:677 , bod 85 a citovaná judikatúra).

55

Keďže článok 8 ods. 2 smernice 2006/115 a článok 16 ods. 2 druhý pododsek smernice 2014/26 zaručujú právo nositeľov práv na odmenu v prípade použitia ich práv, vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá s účinnosťou od 90 dní od jej uverejnenia zrušila ustanovenia týkajúce sa minimálnej paušálnej odmeny uplatniteľné na vysielanie, môže predstavovať obmedzenie ochrany práva duševného vlastníctva zakotvenej v článku 17 ods. 2 Charty.

56

Z tohto ustanovenia ani z judikatúry Súdneho dvora pritom vôbec nevyplýva, že by právo duševného vlastníctva zakotvené v uvedenom ustanovení bolo nedotknuteľné a že by teda jeho ochrana mala byť zabezpečená absolútnym spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19 , EU:C:2022:297 , bod 92 , ako aj citovanú judikatúru).

60

Po druhé, pokiaľ vnútroštátna právna úprava, ktorá nezaručuje minimálnu paušálnu odmenu výrobcom zvukových záznamov tým, že s účinnosťou od 90 dní od svojho uverejnenia zrušila ustanovenia týkajúce sa takejto odmeny uplatniteľné na vysielanie, nemá za následok zbavenie majetku, nemôže zasahovať do samotnej podstaty vlastníckeho práva (pozri analogicky rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20 , EU:C:2022:346 , bod 53 , ako aj citovanú judikatúru). Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, totiž vyplýva, že podmienky stanovené právnou úpravou dotknutou vo veci samej na určenie odmien nositeľov práv viedli k tomu, že im boli vyplatené odmeny priamo úmerné príjmom, ktoré miestne rozhlasové stanice skutočne získali.

61

Po tretie z tohto spisu vyplýva, že cieľom zákona č. 74/2018 je zaviesť systém zohľadňujúci ekonomickú situáciu miestnych rozhlasových staníc, ktoré z dôvodu svojho obmedzeného počtu poslucháčov a svojich často obmedzených príjmov, nie sú schopné znášať náklady, ktoré sú nadmerné vo vzťahu k ich príjmom. S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa takýto cieľ zdá byť legitímny, keďže jeho cieľom je zabezpečiť ekonomickú životaschopnosť týchto staníc.

62

Po štvrté, pokiaľ ide o primeranosť obmedzenia práva zakotveného v článku 17 ods. 2 Charty vo vzťahu k cieľu sledovanému právnou úpravou dotknutou vo veci samej, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa v prvom rade zdá, že určenie odmeny, ktorá sa má vyplatiť nositeľom práv, len na základe príjmov vysielateľov, je vhodné na dosiahnutie cieľa sledovaného právnou úpravou dotknutou vo veci samej, keďže umožňuje zohľadniť hospodárske možnosti miestnych staníc.

66

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 2 smernice 2006/115, článok 16 ods. 2 druhý pododsek smernice 2014/26, ako aj článok 17 ods. 2 Charty v spojení s jej článkom 52 ods. 1 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nezaručuje výrobcom zvukových záznamov minimálnu paušálnu odmenu za vysielanie zvukových záznamov uverejnených na obchodné účely a ktorá zrušuje s účinnosťou od 90 dní od jej uverejnenia ustanovenia o minimálnych paušálnych odmenách uplatniteľných na rozhlasové vysielanie, ktoré boli stanovené skôr uplatňovanou metodikou, avšak bez zmeny kritérií výpočtu odmeny a bez stanovenia maximálnej dĺžky trvania prijatia novej metodiky na určenie jej výšky, pokiaľ táto právna úprava zaručuje spravodlivosť alebo primeranosť odmeny vyplácanej nositeľom práv a je v súlade so zásadou proporcionality.

O tretej a štvrtej otázke

O prípustnosti

67

DADA Music tvrdí, že tretia a štvrtá otázka sú neprípustné z dôvodu, že tieto otázky nesúvisia s riešením sporu vo veci samej. UPFR totiž nežiadala vnútroštátny súd, aby overil, či percentuálne odmeny vypočítané vo vzťahu ku skutočným príjmom deklarovaným rozhlasovými a televíznymi vysielateľmi sú spravodlivej a primeranej povahy.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci tohto konania prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudok z 3. júna 2021, BalevBio, C‑76/20 , EU:C:2021:441 , bod 46 a citovaná judikatúra).

70

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania musí navyše uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok z 1. augusta 2022, Roma Multiservizi a Rekeep, C‑332/20 , EU:C:2022:610 , bod 43 , ako aj citovaná judikatúra).

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či a za akých podmienok mu prináleží overiť, či výška odmeny vyplácanej nositeľom práv, vypočítaná spôsobom definovaným vnútroštátnou právnou úpravou, zabezpečuje primeranú rovnováhu medzi záujmami nositeľov práv a záujmami používateľov zvukových záznamov, a v prípade kladnej odpovede, či v prípade sporu medzi jednotlivcami môže priamo uplatniť ustanovenia smernice 2006/115 a smernice 2014/26 s cieľom vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by nezaručovala takúto rovnováhu.

74

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 45 a 46 tohto rozsudku vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o spore týkajúcom sa spravodlivej alebo primeranej povahy odmeny, ktorá sa má vyplatiť nositeľom práv, prináleží, aby vykonal overenia v tomto zmysle, pričom zohľadní, ako vyplýva z článku 16 ods. 2 druhého pododseku smernice 2014/26, ekonomickú hodnotu používania obchodovaných práv vzhľadom na povahu a rozsah používania diel a iných predmetov ochrany, ako aj hodnotu služby poskytovanej organizáciou kolektívnej správy.

75

V tomto kontexte vnútroštátnemu súdu prináleží najmä zohľadniť osobitnú povahu autorského práva, ako aj sa usilovať o dosiahnutie primeranej rovnováhy medzi záujmom nositeľov práv na získaní odmeny za používanie ich práv a záujmom používateľov zvukových záznamov na možnosti používať predmetné diela a iné predmety ochrany za primeraných podmienok (pozri analogicky rozsudok z 25. novembra 2020, SABAM, C‑372/19 , EU:C:2020:959 , bod 30 a citovanú judikatúru).

79

Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 28 a citovaná judikatúra).

80

Okrem toho aj na základe zásady prednosti platí, že v prípade nemožnosti pristúpiť k výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý by bol v súlade s požiadavkami práva Únie, je vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, povinný zabezpečiť ich plný účinok, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, hoci aj časovo následné, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na jeho predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 30 a citovanú judikatúru).

81

V tejto súvislosti by sa však mali zohľadniť aj ostatné základné charakteristiky práva Únie, a to osobitne pokiaľ ide o povahu a právne účinky smerníc (rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 31 a citovaná judikatúra).

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor medzi jednotlivcami týkajúci sa spravodlivosti alebo primeranosti odmeny vyplácanej nositeľom práv za vysielanie zvukových záznamov uverejnených na obchodné účely, vypočítanej podľa postupov stanovených vnútroštátnou právnou úpravou, prináleží overiť, či je táto odmena spravodlivá alebo primeraná v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 a článku 16 ods. 2 druhého pododseku smernice 2014/26, teda či zabezpečuje rovnováhu medzi záujmami nositeľov práv a záujmami používateľov týchto zvukových záznamov. Ak uplatnenie tejto právnej úpravy neumožňuje stanovenie takejto odmeny, nemožno sa na ustanovenia týchto smerníc odvolávať na účely neuplatnenia uvedenej právnej úpravy, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje inak.

O trovách

85

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

1.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.