C-38/24

62024CJ0038

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 11. septembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Dohovor Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím – Články 2, 5 a 7 – Články 21, 24 a 26 Charty základných práv Európskej únie – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Článok 1 – Článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. b) – Zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia – Nepriama diskriminácia – Rozdielne zaobchádzanie so zamestnancom, ktorý sám nie je zdravotne postihnutý, ale stará sa o svoje zdravotne postihnuté dieťa – Článok 5 – Povinnosť zamestnávateľa vykonať primerané úpravy“

Vo veci C‑38/24 [Bervidi] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) zo 17. januára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 19. januára 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

G. L., v zastúpení: F. Andretta a M. Parpaglioni, avvocati,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Recchia a E. Schmidt, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. marca 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79), v spojení s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, uzavretým v New Yorku 13. decembra 2006 a schváleným v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35 , ďalej len „dohovor OSN“).

„presvedčené o tom, že rodina je prirodzená a základná jednotka spoločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu a že osobám so zdravotným postihnutím a ich rodinným príslušníkom by sa mala poskytovať nevyhnutná ochrana a pomoc, ktorá by rodinám umožnila prispievať k tomu, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli plne a rovnako využívať svoje práva“.

4

Podľa článku 1 tohto dohovoru s názvom „Cieľ“:

„Cieľom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.

Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“

5

Podľa článku 5 dohovoru OSN s názvom „Rovnosť a nediskriminácia“:

„1. Zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

2. Zmluvné strany zakazujú všetku diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

3. V záujme presadenia rovnosti a odstránenia diskriminácie zmluvné strany podnikajú všetky primerané kroky na zabezpečenie poskytovania primeraných úprav.

4. Osobitné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na urýchlenie alebo dosiahnutie faktickej rovnosti osôb so zdravotným postihnutím, sa v zmysle tohto dohovoru nepovažujú za diskrimináciu.“

7

Smernica 2000/43/ES

9

Článok 1 smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod ( Ú. v. ES L 180, 2000, s. 22 ; Mim. vyd. 20/001, s. 23), stanovuje.

„Účelom tejto smernice je ustanovenie rámca boja proti diskriminácii na základe rasy alebo etnického pôvodu, so zámerom uplatniť zásady rovnakého zaobchádzania v členských štátoch.“

10

Článok 2 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

Smernica 2000/78

11

Odôvodnenia 6, 12, 20, 21 a 37 smernice 2000/78 uvádzajú:

„(6)

Charta základných sociálnych práv pracovníkov spoločenstva[, prijatá na zasadnutí Európskej rady konanom v Štrasburgu 9. decembra 1989,] uznáva dôležitosť boja proti každej forme diskriminácie, vrátane potreby uskutočnenia vhodných opatrení pre sociálnu a ekonomickú integráciu starších a ľudí so zdravotným postihnutím.

…

Pri určovaní, či uvedené opatrenia vedú k nadmernému [neúmernému – neoficiálny preklad ] zaťaženiu, by sa mali posudzovať najmä vzniknuté finančné a iné náklady, ako aj veľkosť a finančné zdroje organizácie alebo podniku a možnosti získania príspevku z verejných prostriedkov alebo inej pomoci.

…

(37)

V súlade s princípom subsidiarity, ustanoveným v článku 5 Zmluvy o ES, cieľ tejto smernice, menovite vytvorenie rovnakých východiskových podmienok v spoločenstve, pokiaľ ide o rovnosť v zamestnaní a povolaní, nemožno postačujúcim spôsobom dosiahnuť na úrovni členských štátov, a preto ho z dôvodu rozsahu a účinku opatrenia možno lepšie uskutočniť na úrovni spoločenstva. …“

12

Podľa článku 1 smernice 2000/78 „účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.

b)

o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak:

i)

takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné alebo

ii)

pokiaľ ide o osoby s určitým zdravotným postihnutím, ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou.“

c)

podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam…“

15

Článok 5 smernice 2000/78 s názvom „Primerané prispôsobenia pre osoby so zdravotným postihnutím“ stanovuje:

„Na uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím sa vykonajú primerané prispôsobenia [úpravy – neoficiálny preklad ]. Znamená to, že zamestnávatelia vykonajú [prijmú – neoficiálny preklad ] podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia, aby umožnili osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť [získať prístup k zamestnaniu – neoficiálny preklad ], zúčastňovať sa [vykonávať ho – neoficiálny preklad ] alebo postupovať v zamestnaní alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom [zaťažením – neoficiálny preklad ]. Toto bremeno nebude neúmerné, ak je dostatočne kompenzované opatreniami existujúcimi v rámci politiky zdravotne postihnutých v danom členskom štáte.“

Talianske právo

o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium, prax, akt, dohoda alebo konanie by uviedlo osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami.“

17

Článok 3 ods. 3bis uvedeného legislatívneho dekrétu znie:

„S cieľom zabezpečiť súlad so zásadou rovnakého zaobchádzania s osobami so zdravotným postihnutím sú verejní a súkromní zamestnávatelia povinní prijať na pracoviskách primerané úpravy, ako sú vymedzené v dohovore [OSN] ratifikovanom na základe zákona č. 18 z 3. marca 2009, aby sa osobám so zdravotným postihnutím zaručila úplná rovnosť s ostatnými pracovníkmi. Verejní zamestnávatelia zabezpečia vykonanie tohto odseku bez nového alebo väčšieho zaťaženia verejných financií a s ľudskými, finančnými a nástrojovými zdrojmi dostupnými podľa v súčasnosti účinnej právnej úpravy.“

18

Článok 25 ods. 2bis decreto legislativo n. 198 – Codice delle pari opportunità tra uomo e donna, a norma dell’articolo 6 della legge 28. novembra 2005, n. 246 (legislatívny dekrét č. 198, ktorý upravuje kódex rovnosti príležitostí pre mužov a ženy, v súlade s článkom 6 zákona z 28. novembra 2005, č. 246), z 11. apríla 2006 (GURI č. 125 z 31. mája 2006, riadna príloha č. 133), ktorý nadobudol účinnosť po tom, čo nastali skutkové okolnosti v spore vo veci samej, stanovuje:

21

AB nevyhovela týmto žiadostiam, ale napriek tomu priznala G. L. určité úpravy pracovných podmienok, ktoré spočívali v určení stáleho pracoviska a v priznaní preferenčného pracovného režimu v porovnaní s inými operátormi staníc, ktorí podliehajú striedavým pracovným časom a práci na zmeny.

22

Dňa 5. marca 2019 G. L. podala na Tribunale di Roma (súd v Ríme, Taliansko) žalobu proti spoločnosti AB, ktorou sa domáhala určenia, že odmietnutie jej zamestnávateľa vyhovieť jej žiadosti o trvalú úpravu jej pracovných podmienok bolo diskriminačné.

23

Vo svojej žalobe G. L. navrhovala, aby bola tejto spoločnosti uložená povinnosť, zaradiť ju na trvalé pracovné miesto s pevným pracovným časom rannej zmeny, teda od 8.30 do 15.00 hod., a nariadil jej prijať plán na odstránenie diskriminácie, ktorej je obeťou, ako aj uložil povinnosť nahradiť ujmu, ktorá jej bola spôsobená.

27

Vnútroštátny súd usudzuje, že spor vo veci samej otvára otázku, či sa zamestnanec, ktorý sa stará o svoje maloleté dieťa so zdravotným postihnutím, môže na súde dovolávať ochrany pred nepriamou diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia, ktorá je priznaná samotným osobám so zdravotným postihnutím vzhľadom na zásady vyplývajúce z rozsudku zo 17. júla 2008, Coleman ( C‑303/06 , EU:C:2008:415 ).

28

Pripomína, že v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že osobná pôsobnosť ochrany pred priamou diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia stanovenej touto smernicou sa vzťahuje na zamestnanca, ktorý sám nie je zdravotne postihnutý, ale ktorý sa stará o zdravotne postihnuté dieťa a ktorému poskytuje podstatnú časť starostlivosti, ktorú si vyžaduje jeho stav.

29

Vnútroštátny súd uvádza, že G. L. sa má považovať za „rodinného opatrovateľa“ v zmysle vnútroštátneho práva a že z tohto dôvodu môže využívať daňové a sociálne výhody stanovené talianskym právom, akým je právo vybrať si v čo najväčšej možnej miere miesto výkonu práce, ktoré je najbližšie k jeho bydlisku. Nijaké ustanovenie talianskeho práva však nepriznávalo tomuto opatrovateľovi v čase skutkových okolností vo veci samej ochranu pred diskrimináciou na pracovisku z dôvodu pomoci, ktorú musí poskytnúť svojmu dieťaťu so zdravotným postihnutím.

„1.

Má sa právo Únie, prípadne aj na základe dohovoru [OSN], vykladať v tom zmysle, že rodinný opatrovateľ maloletého dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý tvrdí, že bol v dôsledku ním poskytovanej starostlivosti obeťou nepriamej diskriminácie na pracovisku, je oprávnený domáhať sa na súde ochrany pred diskrimináciou, ktorú by samotnej osobe so zdravotným postihnutím, pokiaľ by bola zamestnancom, poskytovala smernica [2000/78]?

2.

V prípade kladnej odpovede na [prvú] otázku, má sa právo Únie, prípadne aj na základe dohovoru [OSN], vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ uvedeného opatrovateľa má povinnosť prijať primerané úpravy, aby aj v prospech tohto opatrovateľa zabezpečil dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v porovnaní s ostatnými pracovníkmi, a to podľa vzoru zaobchádzania stanoveného pre osoby so zdravotným postihnutím v článku 5 smernice [2000/78]?

3.

V prípade kladnej odpovede na [prvú otázku a/alebo druhú otázku], má sa právo Únie, prípadne aj na základe dohovoru [OSN], vykladať v tom zmysle, že ‚opatrovateľom‘ na účely uplatňovania smernice [2000/78] sa má rozumieť akákoľvek osoba patriaca do rodinného kruhu alebo fakticky žijúca v spoločnej domácnosti, ktorá sa v tejto domácnosti, hoci aj neformálne, bezplatne, z kvantitatívneho hľadiska značne, výlučne, nepretržite a dlhodobo stará o osobu, ktorá nie je z dôvodu svojho ťažkého zdravotného postihnutia vôbec sebestačná pri vykonávaní každodenných životných úkonov, alebo sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že predmetné vymedzenie pojmu ‚opatrovateľ‘ je širšie alebo dokonca užšie než uvedené vymedzenie?“

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku môže bez návrhu, na návrh generálneho advokáta alebo tiež na návrh účastníka konania, nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (rozsudok z 15. septembra 2011, Accor, C‑310/09 , EU:C:2011:581 , bod 19 a citovaná judikatúra).

36

Podľa ustálenej judikatúry sa pritom nemajú skúmať iné otázky, ktoré Súdnemu dvoru predložili účastníci konania vo veci samej, než tie, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženého vnútroštátnym súdom (rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14 , EU:C:2015:537 , bod 44 a citovaná judikatúra).

37

V dôsledku toho, keďže vnútroštátny súd nepoložil Súdnemu dvoru dve otázky, na ktoré G. L. odkazuje vo svojom návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania, tvrdenia uvedené v tomto návrhu týkajúce sa potreby preskúmať tieto dve otázky nie sú dôvodom na opätovné začatie tejto ústnej časti konania podľa článku 83 rokovacieho poriadku.

38

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2000/78, a najmä jej článok 1, článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. b) v spojení s článkami 21, 24 a 26 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj s článkami 2, 5 a 7 dohovoru OSN, vykladať v tom zmysle, že zákaz nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia sa vzťahuje aj na zamestnanca, ktorý sám nie je zdravotne postihnutý, ale ktorý čelí takejto diskriminácii z dôvodu pomoci, ktorú poskytuje svojmu dieťaťu so zdravotným postihnutím a ktorá mu umožňuje dostať podstatnú časť starostlivosti, ktorú si vyžaduje jeho stav.

41

Na úvod treba pripomenúť, že tak z názvu a z preambuly, ako aj z obsahu a účelu smernice 2000/78 vyplýva, že jej cieľom je stanoviť všeobecný rámec na to, aby každej osobe bola zaistená rovnosť zaobchádzania „v zamestnaní a povolaní“ tým, že sa jej poskytne účinná ochrana proti diskriminácii založenej na niektorom z dôvodov uvedených v jej článku 1, medzi ktoré patrí aj zdravotné postihnutie (rozsudok z 21. októbra 2021, Komisija za zaštita ot diskriminacija, C‑824/19 , EU:C:2021:862 , bod 35 a citovaná judikatúra).

42

V súlade s článkom 3 ods. 1 písm. a) a c) smernice 2000/78 sa táto smernica v rámci právomocí prenesených na Európsku úniu vzťahuje na všetky osoby, tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov, vo vzťahu okrem iného k podmienkam prístupu k zamestnaniu, ako aj k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam (rozsudok z 21. októbra 2021, Komisija za zaštita ot diskriminacija, C‑824/19 , EU:C:2021:862 , bod 36 ).

46

Okrem toho Únia schválila dohovor OSN, ktorého ustanovenia sú teda od nadobudnutia platnosti tohto dohovoru neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Z toho vyplýva, že na tieto ustanovenia sa možno rovnako ako na ustanovenia Charty odvolávať na účely výkladu ustanovení smernice 2000/78 a že táto smernica sa má v čo najväčšej možnej miere vykladať v súlade s týmto dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2013, HK Danmark, C‑335/11 a C‑337/11 , EU:C:2013:222 , body 30 až 32 , ako aj z 18. januára 2024, Ca Na Negreta, C‑631/22 , EU:C:2024:53 , bod 41 ).

47

Ako vyplýva z bodov 27 až 31 tohto rozsudku, vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa smernica 2000/78 v spojení s článkami 21, 24 a 26 Charty, ako aj s článkami 2 a 5 dohovoru OSN uplatňuje aj na nepriamu diskrimináciu „na základe vzťahu k inej osobe“ založenú na zdravotnom postihnutí voči zamestnancovi, ktorý sa stará o svoje dieťa so zdravotným postihnutím.

48

50

Súdny dvor navyše konštatoval, že ciele sledované smernicou 2000/78, a to cieľ vytvoriť všeobecný rámec boja proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice, medzi ktoré patrí zdravotné postihnutie, ako aj cieľ uvedený v jej odôvodnení 37, ktorým je vytvoriť priestor pre činnosť, pokiaľ ide o rovnosť v zamestnaní a povolaní, ako aj potrebný účinok tejto smernice, by boli ohrozené, ak by bol obmedzený zákaz priamej diskriminácie stanovený v článku 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice len na osoby, ktoré sú samy zdravotne postihnuté, a nevzťahoval sa na situáciu, v ktorej by zamestnanec, ktorý sám nie je zdravotne postihnutý, bol napriek tomu obeťou priamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia svojho dieťaťa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman, C‑303/06 , EU:C:2008:415 , body 47 a 48 ).

51

Prijatie výkladu smernice 2000/78 obmedzujúceho jej uplatnenie len na osoby, ktoré sú samy zdravotne postihnuté, by totiž mohlo zbaviť túto smernicu dôležitej časti jej potrebného účinku a znížiť ochranu, ktorú má zaručovať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman, C‑303/06 , EU:C:2008:415 , body 50 a 51 ).

52

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či je nepriama diskriminácia „na základe vzťahu k inej osobe“ založená na zdravotnom postihnutí zakázaná aj smernicou 2000/78, treba po prvé uviesť, že v súlade s článkom 2 ods. 1 smernice 2000/78 sa zásadou rovnakého zaobchádzania rozumie, že nemá existovať „žiadna priama alebo nepriama diskriminácia“ založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice.

56

Po druhé treba zdôrazniť, že Súdny dvor, pokiaľ ide o pôsobnosť smernice 2000/43, ktorej články 1 a 2 majú analogické znenie ako články 1 a 2 smernice 2000/78, odkazom na rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman ( C‑303/06 , EU:C:2008:415 ), už rozhodol, že túto pôsobnosť nemožno vymedziť reštriktívne a že zásada rovnakého zaobchádzania, na ktorú odkazuje táto smernica, sa neuplatňuje na určitú kategóriu osôb, ale podľa dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice, takže sa mala vzťahovať aj na osoby, ktoré napriek tomu, že samy nepatria k rase alebo dotknutej etnickej príslušnosti, sú z niektorého z týchto dôvodov vystavené menej priaznivému zaobchádzaniu alebo znevýhodneniu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C‑83/14 , EU:C:2015:480 , bod 56 ). Preto, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, Súdny dvor výslovne konštatoval, že smernica 2000/43 zakazuje nepriamu diskrimináciu „na základe vzťahu k inej osobe“.

57

Po tretie na účely výkladu zákazu diskriminácie v súlade s Chartou treba konštatovať, ako vyplýva zo znenia článku 21 ods. 1 Charty, že všeobecná zásada zákazu diskriminácie, ktorú zakotvuje, zakazuje „akúkoľvek diskrimináciu“ založenú najmä na zdravotnom postihnutí, čím sa zabezpečuje široké uplatňovanie tejto základnej záruky

58

Zákaz diskriminácie zakotvený v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 sa má tiež vykladať z hľadiska článku 24 Charty, ako aj jej článku 26. Tento článok 24 týkajúci sa práv dieťaťa vo svojom odseku 1 stanovuje, že deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho, a v odseku 2 stanovuje, že pri opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa. Článok 26 Charty zas stanovuje, že Únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní, ako aj účasti na spoločenskom živote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2024, Ca Na Negreta, C‑631/22 , EU:C:2024:53 , bod 40 a citovanú judikatúru).

62

Článok 5 ods. 2 uvedeného dohovoru totiž stanovuje, že zmluvné strany zakazujú „akúkoľvek diskrimináciu“ na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred „diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“.

63

Pokiaľ ide o článok 7 toho istého dohovoru, ten v odseku 1 spresňuje, že zmluvné strany tohto dohovoru prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečia deťom so zdravotným postihnutím plné využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými deťmi, a v odseku 2, že prvoradým hľadiskom pri každej činnosti týkajúcej sa detí so zdravotným postihnutím je najlepší záujem dieťaťa.

64

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bodoch 38 a 39 svojich návrhov, Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím zriadený článkom 34 dohovoru OSN, najmä v rámci právomocí, ktoré mu boli zverené opčným protokolom k tomuto dohovoru z 13. decembra 2006, usudzuje, že povinnosť zakázať akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, ktorá je stanovená v článku 5 ods. 2 tohto dohovoru, má za cieľ chrániť osoby so zdravotným postihnutím a ich okolie, napríklad rodičov detí so zdravotným postihnutím, a výslovne odkazuje na diskrimináciu „na základe vzťahu k inej osobe“ bez toho, aby ju obmedzoval na priamu diskrimináciu.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku smernica 2000/78, a najmä jej článok 5 v spojení s článkami 24 a 26 Charty, ako aj s článkom 2 a článkom 7 dohovoru OSN, sa majú vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ je povinný na zabezpečenie dodržiavania zásady rovnosti pracovníkov a zákazu nepriamej diskriminácie, uvedeného v článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice, prijať primerané úpravy v zmysle tohto článku 5 zamestnancovi, ktorý bez toho, aby bol sám zdravotne postihnutý, poskytuje svojmu dieťaťu so zdravotným postihnutím pomoc, ktorá mu umožňuje dostať podstatnú časť starostlivosti, ktorú si vyžaduje jeho stav.

68

Podľa článku 5 smernice 2000/78 na účely uplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím sa vykonajú primerané úpravy, čo znamená, že zamestnávatelia vykonajú podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia, aby umožnili osobe so zdravotným postihnutím získať prístup, zúčastňovať sa alebo vykonávať alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným zaťažením. Toto bremeno nebude neúmerné, ak je dostatočne kompenzované opatreniami existujúcimi v rámci politiky zdravotne postihnutých v danom členskom štáte.

69

Pokiaľ ide o otázku, či sa tento článok 5 uplatňuje na zamestnanca, ktorý hoci sám nie je zdravotne postihnutý, poskytuje svojmu dieťaťu so zdravotným postihnutím pomoc, ktorá mu umožňuje dostať podstatnú časť starostlivosti, ktorú si vyžaduje jeho stav, treba nepochybne uviesť, že Súdny dvor v bodoch 39 a 42 rozsudku zo 17. júla 2008, Coleman ( C‑303/06 , EU:C:2008:415 ), rozhodol, že smernica 2000/78 obsahuje určitý počet ustanovení, najmä jej článok 5, ktoré sa uplatňujú len na osoby so zdravotným postihnutím.

Dohovor OSN v článku 2 treťom odseku výslovne stanovuje, že pojem diskriminácia na základe zdravotného postihnutia zahŕňa všetky formy diskriminácie „vrátane odmietnutia primeraných úprav“. Podľa štvrtého odseku tohto článku „primerané úpravy“ sú „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými“. Ako uviedol generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, primerané úpravy, ako sú definované v tomto článku 2, sa neobmedzujú na potreby osôb so zdravotným postihnutím na ich pracovisku. Takéto prispôsobenia sa preto musia prípadne priznať aj pracovníkovi, ktorý poskytuje pomoc umožňujúcu tejto osobe so zdravotným postihnutím dostať podstatnú časť starostlivosti, ktorú si vyžaduje jej stav.

73

Článok 7 ods. 1 tohto dohovoru ďalej spresňuje, že štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, prijmú všetky potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia deťom so zdravotným postihnutím plné využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými deťmi. V tejto súvislosti bod x) preambuly uvedeného dohovoru výslovne odkazuje na potrebu pomôcť rodinám osôb so zdravotným postihnutím, aby mohli prispieť k plnému a rovnakému využívaniu práv samotných osôb so zdravotným postihnutím. Z toho vyplýva, že zamestnanec musí mať možnosť poskytnúť svojmu zdravotne postihnutému dieťaťu pomoc, ktorú potrebuje, čo pre zamestnávateľa predstavuje povinnosť prispôsobiť pracovné podmienky tohto zamestnanca.

77

Preto, ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, tieto primerané úpravy musia umožniť prispôsobenie pracovného prostredia osoby so zdravotným postihnutím, aby sa jej umožnilo plné a účinné zapojenie do profesijného života za rovnakých podmienok ako ostatní pracovníci. V prípade, že zamestnanec sám nie je zdravotne postihnutý, ale stará sa o svoje dieťa so zdravotným postihnutím, uvedené opatrenia musia tiež umožniť na ten istý účel prispôsobenie jeho pracovného prostredia.

78

Článok 5 smernice 2000/78 však neukladá zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia, ktoré by pre neho predstavovali neúmerné zaťaženie. V tejto súvislosti z odôvodnenia 21 tejto smernice vyplýva, že pri určovaní, či takéto opatrenia vedú k neúmernému zaťaženiu pre zamestnávateľa, by sa mali posudzovať najmä vzniknuté finančné náklady, ako aj veľkosť a finančné zdroje organizácie alebo podniku a možnosti získania príspevku z verejných prostriedkov alebo inej pomoci. Navyše možnosť preradiť osobu so zdravotným postihnutím na iné pracovné miesto existuje len v prípade, ak je k dispozícii aspoň jedno voľné pracovné miesto, ktoré by daný pracovník mohol obsadiť (rozsudok z 18. januára 2024, Ca Na Negreta, C‑631/22 , EU:C:2024:53 , bod 45 a citovaná judikatúra).

79

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na predchádzajúce úvahy a na všetky relevantné okolnosti veci samej posúdil, či vyhovenie žiadosti G. L., aby jej bol v súvislosti s daným pracovným zaradením trvale priznaný pevný pracovný čas, predstavoval pre jej zamestnávateľa neúmerné zaťaženie v zmysle článku 5 smernice 2000/78.

Treba pripomenúť, že potreba dospieť k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, ktoré má vnútroštátny súd v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ poznať (uznesenie z 3. júla 2014, Talasca, C‑19/14 , EU:C:2014:2049 , bod 21 , a rozsudok z 9. septembra 2021, Toplofikacija Sofija a i., C‑208/20 a C‑256/20 , EU:C:2021:719 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra). Tieto požiadavky sú navyše pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania ( Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1 ), ktoré sú teraz uvedené v bodoch 13, 15 a 16 nového znenia odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C, C/2024/6008).

83

Je teda nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej. Rovnako je nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. a) rokovacieho poriadku, aby samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval aspoň zhrnutie skutkového stavu, na ktorom sa prejudiciálne otázky zakladajú (rozsudok z 13. decembra 2018, Rittinger a i., C‑492/17 , EU:C:2018:1019 , bod 39 , ako aj citovaná judikatúra).

O trovách

87

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, a najmä jej článok 1, článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. b) v spojení s článkami 21, 24 a 26 Charty základných práv Európskej únie, ako aj s článkami 2, 5 a 7 Dohovoru Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, uzavretého v New Yorku 13. decembra 2006 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009,

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.