C-48/24

VšĮ „Vilniaus tarptautinė mokykla“

proti

Valstybinė kalbos inspekcija,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz (spravodajca), sudcovia I. Ziemele, A. Kumin a S. Gervasoni,

generálny advokát: N. Emiliou,

lotyšská vláda, v zastúpení: J. Davidoviča, K Pommere a S. Zābele, splnomocnené zástupkyne,

–

holandská vláda, v zastúpení: E. M. M. Besselink a M. K. Bulterman, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, G. Meeßen a A. Steiblytė, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. júla 2025,

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenie

26 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EÚ z 20. novembra 2013, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií a nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie IMI“) ( Ú. v. EÚ L 354, 2013, s. 132 ), uvádza:

„V smernici 2005/36/ES sa už odborníkom stanovuje povinnosť mať potrebné jazykové znalosti. Preskúmanie uplatňovania tejto povinnosti ukázalo, že je potrebné objasniť úlohu príslušných orgánov a zamestnávateľov, najmä v záujme lepšieho zaistenia bezpečnosti pacientov. Príslušné orgány by mali mať možnosť na uplatňovanie kontrol jazykových znalostí po uznaní odborných kvalifikácií. Pre povolania, ktoré majú vplyv na bezpečnosť pacienta, je dôležité to, aby sa kontroly jazykových znalostí podľa smernice 2005/36/ES uplatňovali ešte predtým, ako odborník začne vykonávať povolanie v hostiteľskom členskom štáte. Kontrola znalosti jazyka by však mala byť primeraná a potrebná pre príslušné povolania a nemala by sa zameriavať na vylúčenie odborníkov z trhu práce v hostiteľskom členskom štáte. … Zamestnávatelia by takisto mali mať dôležitú úlohu pri zisťovaní jazykových znalostí potrebných na výkon odborných činností na ich pracoviskách.“

4

3. Kontroly vykonávané v súlade s odsekom 2 možno používať vtedy, ak má výkon povolania súvislosť s bezpečnosťou pacientov. Kontroly sa môžu využiť v súvislosti s inými povolaniami v prípadoch, keď existujú vážne a konkrétne pochybnosti o dostatočných odborných jazykových znalostiach vo vzťahu k odborným činnostiam, ktoré zamýšľa vykonávať.

Kontroly sa môžu vykonávať len po vydaní európskeho profesijného preukazu v súlade s článkom 4d alebo podľa okolností po uznaní odbornej kvalifikácie.“

Litovské právo

Ústava Litovskej republiky

6

Článok 14 Lietuvos Respublikos Konstitucija (Ústava Litovskej republiky) stanovuje, že úradným jazykom je litovčina.

„Vedúci pracovníci, úradníci a zamestnanci orgánov, inštitúcií a verejných zariadení, ako aj vedúci pracovníci, úradníci a zamestnanci orgánov činných v trestnom konaní, polície, komunikácií, verejnej dopravy, verejného zdravia a sociálnej ochrany a iných verejných služieb musia ovládať úradný jazyk na úrovni zodpovedajúcej kategórii jazykových znalostí stanovenej vládou Litovskej republiky.“

9

Lietuvos Respublikos Vyriausybės nutarimas dėl valstybinės kalbos mokėjimo kategorijų patvirtinimo ir įgyvendinimo Nr. 1688 (uznesenie vlády Litovskej republiky č. 1688 o schválení a uplatňovaní kategórií ovládania úradného jazyka) z 24. decembra 2003 (Žin., 2003, č. 123‑5618), bolo prijaté na základe § 6 zákona o úradnom jazyku.

10

Body 2 až 4 tohto uznesenia, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „uznesenie č. 1688“), stanovujú:

„2. Vedúci pracovníci verejných orgánov a inštitúcií, vzdelávacích zariadení, ktoré sú úplne alebo čiastočne závislé od štátu alebo obcí, orgánov regionálneho rozvoja a iných verejných orgánov, vypracujú zoznam pracovných miest úradníkov a štátnych zamestnancov a zamestnancov platených zo štátneho rozpočtu alebo z rozpočtu obcí alebo iných verejných prostriedkov, pre ktoré sa vyžaduje určitá kategória ovládania úradného jazyka.

5. Je stanovených šesť úrovní ovládania litovského jazyka (od najnižšej, A1, po najpokročilejšiu, C2):

…

5.3.

úroveň ovládania litovského jazyka B1 (‚hraničná úroveň ‘) (nezávislý používateľ). Používateľ dokáže porozumieť ústnym alebo písomným textom týkajúcim sa známych tém, hovoriť o rôznych témach týkajúcich sa každodenného života alebo práce, rozprávať o zážitkoch, udalostiach, vyjadriť svoje sny, nádeje alebo túžby, stručne vysvetliť svoje názory alebo plány, vyplniť formuláre, napísať krátke texty o témach týkajúcich sa každodenného života alebo práce, napísať jednoduchý a súvislý text o témach, ktoré sú mu známe alebo ktoré ho osobne zaujímajú. Je tiež schopný rozumieť hovorenej reči, písaným textom a komunikovať;

6. Sú stanovené tri kategórie úrovne úradného jazyka (od najnižšej, kategórie I, po najvyššiu, kategóriu III):

…

Ustanovenie § 2 bodu 2 Lietuvos Respublikos švietimo įstatymas Nr. I‑1489 (zákon Litovskej republiky č. I‑1489 o vzdelávaní) z 25. júna 1991 (Lietuvos aidas, 1991, č. 153 – 0), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „zákon o vzdelávaní“), stanovuje, že pojem „všeobecné vzdelávanie“ sa vzťahuje na základné, nižšie stredné a vyššie stredné vzdelávanie.

13

Ustanovenie § 48 zákona o vzdelávaní v odseku 1 stanovuje zoznam osôb oprávnených vykonávať učiteľské povolanie a v odseku 3 spresňuje, že učitelia uvedení v odseku 1 „musia spĺňať kvalifikačné požiadavky stanovené ministrom školstva a vedy“. Ten istý § 48 v odseku 4 stanovuje:

„Každá osoba, ktorá v členskom štáte alebo vo Švajčiarskej konfederácii získala kvalifikáciu, ktorá bola uznaná v súlade s Lietuvos Respublikos reglamentuojamų profesinių kvalifikacijų pripažinimo įstatymas [(zákon č. X‑1478 Litovskej republiky o uznávaní odborných kvalifikácií) z 3. apríla 2008 (Žin., 2008, č. 47‑1747)] a ktorá spĺňa podmienky stanovené v odsekoch 1 a 3 tohto §, môže vykonávať povolanie učiteľa v Litve.“

14

Ustanovenie § 72 zákona o vzdelávaní, nazvaný „Vykonávanie vzdelávacích programov cudzích štátov a medzinárodných organizácií“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

Uznesenie

č. 649, ktorým sa schvaľuje postup udeľovania, pozastavenia a zrušenia povolenia na poskytovanie vzdelávacích programov cudzích štátov a medzinárodných organizácií (s výnimkou vysokoškolského vzdelávania)

16

Bod 26 Lietuvos Respublikos Vyriausybės nutarimas Nr. 649 Dėl sutikimo vykdyti užsienio valstybių ir tarptautinių organizacijų švietimo programas (išskyrus aukštojo mokslo studijų programas) išdavimo, galiojimo sustabdymo ir galiojimo panaikinimo tvarkos aprašo patvirtinimo [uznesenie č. 649 vlády Litovskej republiky, ktorým sa schvaľuje postup udeľovania, pozastavovania a zrušenia povolenia na poskytovanie vzdelávacích programov cudzích štátov a medzinárodných organizácií (s výnimkou vysokoškolského vzdelávania)] zo 6. júna 2012 (Žin., 2012, č. 66‑3343), v znení uplatniteľnom na skutkový stav sporu vo veci samej, stanovuje:

„26. Držiteľ povolenia, ktorý poskytuje vzdelávací program cudzieho štátu alebo medzinárodnej organizácie [(ďalej len ‚vzdelávací program‘)] stanovený v uvedenom povolení, musí:

26.1.

kontrolovať znalosti úradného jazyka v súlade so všeobecnými programami schválenými ministrom školstva a vedy;

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

VTM, súkromné vzdelávacie zariadenie založené litovskou štátnou príslušníčkou, vykonáva svoju činnosť v Litve od roku 2004. V čase skutkových okolností sporu vo veci samej vlastnila 49,96 % jej základného imania fínska štátna príslušníčka, 25,02 % dánska štátna príslušníčka a 25,02 % štátna príslušníčka Spojených štátov amerických.

18

VTM získala potrebné administratívne povolenia na poskytovanie programu International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň, ako aj programu stredoškolského vzdelávania „Cambridge International AS/A levels“ v anglickom jazyku.

22

Keďže táto žaloba bola zamietnutá, VTM podala odvolanie na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23

Tento súd sa v prvom rade pýta, či situácia, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 49 ZFEÚ. V tejto súvislosti uvádza, že hoci má VTM sídlo v Litve a bola založená litovskou štátnou príslušníčkou, jej základné imanie vlastnia sčasti štátni príslušníci iných členských štátov než Litovskej republiky. Dodáva, že VTM poskytuje svoje vzdelávacie programy za odplatu. Ďalej za predpokladu, že by sa na takúto situáciu uplatňoval článok 49 ZFEÚ, sa vnútroštátny súd pýta, či je obmedzenie slobody usadiť sa vyplývajúce z litovskej právnej úpravy odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu a či je v súlade so zásadou proporcionality, pričom osobitne zdôrazňuje, že táto právna úprava neobsahuje žiadnu výnimku z jazykovej požiadavky, ktorú stanovuje. Napokon si kladie otázku, či smernica 2005/36 umožňuje uplatniť takúto požiadavku na zamestnancov takej medzinárodnej školy, akou je VTM, ktorí vykonávajú regulované povolanie.

24

Za týchto podmienok Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

25

Litovská vláda tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že litovské právo nekladie požiadavku ovládania litovského jazyka učiteľom súkromných vzdelávacích zariadení, ako je VTM, ktoré poskytujú medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň. Otázky položené vnútroštátnym súdom tak nemajú nijakú súvislosť s existenciou a predmetom sporu vo veci samej a výklad práva Únie, ktorého sa týkajú tieto otázky, nie je nevyhnutný na vyriešenie tohto sporu.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prezumpciu relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na otázky týkajúce sa výkladu práva Únie položené vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží overovať, nemožno vyvrátiť tvrdeniami spochybňujúcimi výklad vnútroštátneho práva podaný vnútroštátnym súdom, keďže tento súd má ako jediný právomoc vykladať a uplatňovať toto právo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, OTP Bank a OTP Faktoring, C‑51/17 , EU:C:2018:750 , bod 41 ).

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 49 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na situáciu súkromného vzdelávacieho zariadenia so sídlom v členskom štáte, na ktorej základnom imaní majú štátni príslušníci iných členských štátov podiel, ak toto zariadenie poskytuje v členskom štáte, v ktorom má sídlo, medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň.

30

V tejto súvislosti článok 49 ZFEÚ vo svojom druhom odseku uvádza, že sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54 ZFEÚ, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak.

31

Je ustálenou judikatúrou, že pojem „usadenie sa“ v zmysle Zmluvy o FEÚ má veľmi širokú pôsobnosť a zahŕňa možnosť štátneho príslušníka členského štátu zúčastniť sa stabilne a nepretržite na hospodárskom živote členského štátu, ktorý nie je jeho členským štátom pôvodu, a mať z toho prospech [rozsudok zo 4. októbra 2024, Litva a i./Parlament a Rada (Balík mobility), C‑541/20 až C‑555/20 , EU:C:2024:818 , bod 363 , ako aj citovaná judikatúra].

32

Z toho vyplýva, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, môže spadať pod článok 49 ZFEÚ, pokiaľ sa v súlade s judikatúrou citovanou v bode 31 tohto rozsudku preukáže, že VTM skutočne vykonáva hospodársku činnosť prostredníctvom svojho zariadenia nachádzajúceho sa v Litve.

36

Hoci sa však vnútroštátny súd pýta len na výklad článku 49 ZFEÚ, holandská vláda sa domnieva, že situáciu, o ktorú ide vo veci samej, treba preskúmať z hľadiska článku 45 ZFEÚ, keďže od pracovníkov VTM sa vyžaduje ovládanie litovského jazyka.

37

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že ak sa vnútroštátne opatrenie týka súčasne viacerých základných slobôd, Súdny dvor v zásade preskúma opatrenie len z hľadiska jednej z týchto slobôd, ak sa za okolností prejednávaného prípadu ukáže, že ostatné slobody sú vo vzťahu k prvej úplne sekundárne a možno ich posudzovať spolu s ňou. Na účely určenia základnej slobody, ktorá prevažuje, je nutné zohľadniť predmet dotknutej právnej úpravy, ako aj prípadne skutkové okolnosti týkajúce sa sporu vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, KOB, C‑206/19 , EU:C:2020:463 , body 23 a 25 , ako aj rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , body 50 a 51 , ako aj citovanú judikatúru).

38

Okrem skutočnosti, že žalobu vo veci samej podala VTM z vlastnej iniciatívy, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva a bez toho, aby to bolo spochybnené v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, že uznesenie z 26. mája 2022, ktoré je predmetom tejto žaloby, nebolo adresované osemnástim dotknutým pracovníkom, ale samotnej VTM, ktorej VKI vytýkala, že nesplnila svoju povinnosť zabezpečiť, aby jej pracovníci spĺňali požiadavku ovládania litovského jazyka, ako to stanovuje vnútroštátna právna úprava. Podľa tejto právnej úpravy je totiž držiteľ povolenia na poskytovanie vzdelávacích programov cudzích štátov a medzinárodných organizácií povinný najmä kontrolovať znalosti úradného jazyka v súlade so všeobecnými programami schválenými ministrom školstva a vedy, zabezpečiť, aby odborná príprava, ako aj kvalifikácia učiteľov a poskytovateľov vzdelávacích služieb spĺňali požiadavky stanovené vo vzdelávacom programe, dodržiavať požiadavky zákona o vzdelávaní a iných právnych predpisov, ako aj na požiadanie poskytnúť kontrolným orgánom dokumenty a údaje týkajúce sa poskytovania vzdelávacieho programu a umožniť ich overenie.

40

Napokon návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza, že VTM sa pred vnútroštátnym súdom dovoláva svojho práva zamestnať svojich pracovníkov v súlade s pravidlami v oblasti voľného pohybu pracovníkov.

41

Vzhľadom na predmet vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, ako aj na predmet sporu vo veci samej, treba tento spor posúdiť z hľadiska článku 49 ZFEÚ.

42

O druhej otázke

45

Na úvod treba uviesť, že litovská právna úprava ukladá súkromným vzdelávacím zariadeniam povinnosť overiť, či ich učitelia a ich administratívni pracovníci, ktorí sú v pravidelnej komunikácii s verejnosťou a správnymi orgánmi, ovládajú litovský jazyk kategórie II, čo zodpovedá schopnosti týchto osôb najmä porozumieť ústnym alebo písomným textom týkajúcim sa známych tém, hovoriť o rôznych témach týkajúcich sa každodenného života alebo práce alebo napísať jednoduchý a súvislý text o témach, ktoré sú im známe.

46

Svojou druhou otázkou sa tak vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 49 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že v situácii, ktorá spadá do jeho pôsobnosti, bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej súkromné vzdelávacie zariadenie, ktoré poskytuje v jazyku, ktorý nie je úradným jazykom tohto členského štátu, medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň, je povinné overiť, či jeho učitelia a jeho administratívni pracovníci, ktorí sú v pravidelnej komunikácii s verejnosťou a správnymi orgánmi, spĺňajú požiadavku ovládania tohto úradného jazyka na stredne pokročilej úrovni.

O existencii obmedzenia slobody zaručenej v článku 49 ZFEÚ

50

Vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, však môže z dôvodu obmedzení, ktoré môže spôsobiť pri prijímaní riadne kvalifikovaného personálu, znížiť atraktívnosť zriaďovania a prevádzkovania vzdelávacieho zariadenia v Litve štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, ktorých cieľom je poskytovať vzdelávacie programy v inom ako litovskom jazyku, čo predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa.

O odôvodnení obmedzenia slobody zaručenej v článku 49 ZFEÚ

51

Podľa ustálenej judikatúry môže byť obmedzenie slobody usadiť sa prípustné iba pod podmienkou, že je v prvom rade odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu a v druhom rade, že rešpektuje zásadu proporcionality, čo znamená, že je spôsobilé koherentne a systematicky zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a že nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné a že nie je neprimerané vo vzťahu k tomuto cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 65 , ako aj citovanú judikatúru).

52

55

Súdny dvor, ktorý bol požiadaný, aby vnútroštátnemu súdu poskytol užitočnú odpoveď, má však na základe informácií vyplývajúcich zo spisu v spore vo veci samej, ako aj z písomných pripomienok, ktoré mu boli predložené, právomoc poskytnúť mu usmernenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť (pozri analogicky rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 73 , ako aj citovanú judikatúru).

56

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že taká právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, sa zdá byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľa ochrany a podpory úradného jazyka tohto členského štátu. Takáto právna úprava totiž podporuje používanie uvedeného jazyka osobami, na ktoré sa vzťahuje táto jazyková požiadavka, vo vzťahoch so svojimi žiakmi, rodičmi žiakov a širokou verejnosťou, ako aj, pokiaľ ide konkrétne o administratívnych pracovníkov, s vnútroštátnymi správnymi orgánmi.

57

Je pravda, že túto právnu úpravu možno považovať za spôsobilú zaručiť tento cieľ len vtedy, ak skutočne zodpovedá záujmu na jeho dosiahnutí a ak sa uplatňuje koherentne a systematicky (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 75 , ako aj citovaná judikatúra).

61

V prejednávanej veci, a hoci Litovská republika chce zabezpečiť, ako vyplýva z jej právnej úpravy, vysokú úroveň ochrany a podpory svojho úradného jazyka, nie je preukázané, ako uviedol generálny advokát v bode 54 svojich návrhov, že by menej obmedzujúce opatrenia, než je jazyková požiadavka, o ktorú ide vo veci samej, mohli zabezpečiť rovnakú úroveň účinnosti pri dosahovaní takéhoto cieľa.

62

Zdá sa teda, že jazyková požiadavka, o ktorú ide vo veci samej, sama osebe spĺňa podmienku nevyhnutnosti.

63

Pri skúmaní tejto podmienky je však potrebné zohľadniť aj spôsoby dokazovania vyžadované vnútroštátnou právnou úpravou na preukázanie splnenia tejto jazykovej požiadavky.

67

Po tretie, pokiaľ ide o primeranosť v užšom zmysle slova v súvislosti s vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide vo veci samej, je potrebné pripomenúť, že cieľ všeobecného záujmu, akým je ochrana a podpora úradného jazyka, nemožno dosiahnuť prostredníctvom vnútroštátneho opatrenia bez toho, aby sa zohľadnila skutočnosti, že tento cieľ musí byť v súlade so základnými právami a zásadami, ktorých sa toto opatrenie týka, ako sú uvedené v Zmluvách, a to tak, že sa dosiahne rovnováha medzi týmto cieľom všeobecného záujmu na jednej strane a dotknutými právami a zásadami na druhej strane, aby sa zabezpečilo, že nevýhody spôsobené uvedeným opatrením nebudú vo vzťahu k sledovaným cieľom neprimerané (pozri analogicky rozsudok z 18. decembra 2025, Slagelse Almennyttige Boligselskab, Afdeling Schackenborgvænge, C‑417/23 , EU:C:2025:1017 , bod 168 ).

68

Ak teda členský štát chce na účely ochrany a podpory svojho úradného jazyka uložiť učiteľom a niektorým administratívnym pracovníkom súkromných vzdelávacích zariadení jazykové požiadavky, prináleží mu náležite vyvážiť tento cieľ všeobecného záujmu a práva vyplývajúce z článku 49 ZFEÚ. Takéto vyvážené zohľadnenie by sa napríklad dosiahlo prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by stanovovala možnosť postupného dosiahnutia požadovanej úrovne ovládania úradného jazyka po prijatí do zamestnania, zmiernenie požadovanej úrovne ovládania jazyka v závislosti od dĺžky zamestnania alebo zavedenie výnimky z tejto jazykovej požiadavky, odôvodnenej primeranými okolnosťami, najmä, ak sa na voľné pracovné miesto neprihlási žiadny plne kvalifikovaný uchádzač (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , body 84 a 85 ).

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ktorá spadá do jeho pôsobnosti, nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej súkromné vzdelávacie zariadenie, ktoré v inom jazyku, než je úradný jazyk tohto členského štátu, poskytuje medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň, je povinné overiť, či jeho učitelia a administratívni pracovníci, ktorí sú v pravidelnej komunikácii s verejnosťou a správnymi orgánmi, spĺňajú požiadavku ovládania tohto úradného jazyka na stredne pokročilej úrovni, pod podmienkou, že táto právna úprava je odôvodnená cieľom ochrany a podpory uvedeného úradného jazyka a je nevyhnutná a primeraná na dosiahnutie tohto cieľa. Táto podmienka nie je splnená, ak sa uvedená právna úprava, bez možnosti výnimky alebo úľavy, vzťahuje na všetky osoby, ktorých sa týka, a ukladá im povinnosť, aby požadovanú úroveň ovládania úradného jazyka preukázali osvedčením vydaným orgánom príslušného členského štátu na základe jazykových skúšok organizovaných na jeho území.

O tretej otázke

72

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 53 ods. 1 smernice 2005/36 vykladať v tom zmysle, že v situácii, ktorá spadá do jej pôsobnosti, bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa na učiteľov súkromného vzdelávacieho zariadenia, ktoré v inom ako úradnom jazyku tohto členského štátu poskytuje medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň, vzťahuje požiadavka ovládania tohto úradného jazyka na stredne pokročilej úrovni.

76

S výhradou tohto zistenia sa treba domnievať, že vzhľadom na význam, ktorý má vzdelávanie na účely uskutočňovania politiky, ktorej cieľom je ochrana a podpora jazyka členského štátu, a na skutočnosť, že učitelia zohrávajú rozhodujúcu úlohu nielen v rámci vzdelávania, ktoré poskytujú, ale aj prostredníctvom svojej účasti na každodennom živote školy a privilegovaných vzťahov, ktoré udržujú so svojimi žiakmi, požiadavka ovládania úradného jazyka členského štátu, v ktorom vykonávajú svoje povolanie, môže byť považovaná za podmienku zodpovedajúcu jazykovým znalostiam potrebným na výkon ich povolania v zmysle článku 53 ods. 1 smernice 2005/36 (pozri analogicky rozsudok z 28. novembra 1989, Groener, C‑379/87 , EU:C:1989:599 , body 19 až 21 ).

77

Treba však zohľadniť skutočnosť, že smernica 2005/36 sa má vykladať s prihliadnutím na základné slobody zaručené právom Únie, najmä článkom 49 ZFEÚ, za predpokladu, ako je to vo veci samej, keď právna úprava členského štátu ukladá vzdelávacím zariadeniam so sídlom na jeho území povinnosť zabezpečiť, aby ich učitelia spĺňali určitú jazykovú požiadavku.

78

Súlad takejto právnej úpravy s článkom 53 ods. 1 smernice 2005/36 v spojení s článkom 49 ZFEÚ sa teda musí posúdiť podľa rovnakých kritérií, ako sú kritériá uplatniteľné na posudzovaní súladu tejto právnej úpravy s článkom 49 ZFEÚ, uvedené v bodoch 51 až 68 tohto rozsudku, čo predpokladá overenie, či je uvedená právna úprava odôvodnená cieľom ochrany a podpory úradného jazyka dotknutého členského štátu a či je nevyhnutná a primeraná na dosiahnutie tohto cieľa.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na situáciu súkromného vzdelávacieho zariadenia so sídlom v členskom štáte a na ktorého základnom imaní má štátny príslušník iného členského štátu podiel, ktorý mu dáva určitý vplyv na jeho rozhodnutia a umožňuje mu určovať jeho činnosti, ak toto zariadenie v členskom štáte, v ktorom má sídlo, poskytuje za odplatu medzinárodný program sekundárneho vzdelávania, ako aj programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň.

2.

Článok 53 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií, v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EÚ z 20. novembra 2013, v spojení s článkom 49 ZFEÚ treba vykladať v tom zmysle, že v situácii, ktorá spadá do jeho pôsobnosti, nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa na učiteľov súkromného vzdelávacieho zariadenia, ktoré v inom ako úradnom jazyku tohto členského štátu poskytuje medzinárodný program sekundárneho vzdelávania a programy International Baccalaureate pre prvý a druhý stupeň, vzťahuje požiadavka ovládania tohto úradného jazyka na stredne pokročilej úrovni, pod podmienkou, že táto právna úprava je odôvodnená cieľom ochrany a podpory tohto úradného jazyka a že je nevyhnutná a primeraná na dosiahnutie tohto cieľa. Táto podmienka nie je splnená, ak sa uvedená právna úprava, bez možnosti výnimky alebo úľavy, vzťahuje na všetky osoby, ktorých sa týka, a ukladá im povinnosť, aby požadovanú úroveň ovládania úradného jazyka preukázali osvedčením vydaným orgánom príslušného členského štátu na základe jazykových skúšok organizovaných na jeho území.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: litovčina.