C-50/24

62024CJ0050

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

zo 16. apríla 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Článok 43 – Konanie na hraniciach – Kvalifikácia konania vedeného na mieste zaistenia, ktoré sa geograficky nachádza na území členského štátu, ale podľa vnútroštátneho práva sa považuje za miesto na hraniciach – Právo vstúpiť na územie tohto členského štátu po uplynutí lehoty štyroch týždňov – Článok 31 ods. 7 – Prednostné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33/EÚ – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Článok 8 – Zaistenie na tom istom mieste na základe dvoch rôznych rozhodnutí“

V spojených veciach C‑50/24 až C‑56/24 [Danané a i.] ( i ),

ktorých predmetom je sedem návrhov na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaných rozhodnutiami Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) z 22. januára 2024 a doručených Súdnemu dvoru 26. januára 2024, ktoré súvisia s konaniami:

X (C‑56/24)

proti

Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer (spravodajca), E. Regan, D. Gratsias a B. Smulders,

generálny advokát: N. Emiliou,

X (C‑53/24), v zastúpení: Z. Chihaoui, advocaat,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, C. Pochet a M. Van Regemorter, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: S. Šindelková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 31 ods. 7 a 8, ako aj článkov 43 a 46 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ) v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96 ).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci siedmich sporov medzi štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí pricestovali do Belgicka na palube lietadiel, ktoré pristáli na letisku v Bruseli (Belgicko), a Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, Belgicko) (ďalej len „generálny komisár“) vo veci rozhodnutí prijatých týmto generálnym komisárom, ktorými boli zamietnuté ich žiadosti o medzinárodnú ochranu.

Je v záujme členských štátov aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu, aby sa o žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia.

…

(38)

Veľa žiadostí o medzinárodnú ochranu sa podáva na hraniciach alebo v tranzitnom priestore členského štátu pred rozhodnutím o vstupe žiadateľa. Členským štátom by malo byť umožnené stanoviť konania na určenie prípustnosti a/alebo na vecné posúdenie, ktoré by umožňovali rozhodnúť o takýchto žiadostiach na týchto miestach za presne stanovených podmienok.“

4

Článok 2 písm. f) tejto smernice znie:

„1. Členské štáty určia pre všetky konania rozhodujúci orgán, ktorý bude zodpovedný za náležité posúdenie žiadostí v súlade s touto smernicou. …

2. Členské štáty môžu stanoviť, že iný orgán, než orgán uvedený v odseku 1, je zodpovedný za:

…

b)

udelenie alebo zamietnutie povolenia vstupu v rámci konania stanoveného v článku 43 podľa podmienok stanovených v uvedenom článku a na základe odôvodneného stanoviska rozhodujúceho orgánu.“

6

…

7. Členské štáty môžu dávať prednosť posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade so základnými zásadami a zárukami kapitoly II, najmä:

a)

ak je pravdepodobné, že žiadosť je opodstatnená;

b)

ak je žiadateľ zraniteľný v zmysle článku 22 smernice 2013/33/EÚ alebo potrebuje osobitné procesné záruky, najmä pokiaľ ide o maloleté osoby bez sprievodu.

žiadateľ zavádzal orgány predkladaním nepravdivých informácií alebo falošných dokumentov alebo zadržiavaním relevantných informácií alebo dokumentov, pokiaľ ide o jeho totožnosť a/alebo štátnu príslušnosť, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na rozhodnutie, alebo

d)

je pravdepodobné, že žiadateľ nedobromyseľne zničil doklad totožnosti alebo cestovný doklad, ktoré by pomohli určiť jeho totožnosť či štátnu príslušnosť, alebo sa ich zbavil, alebo

e)

žiadateľ poskytol zjavne nekonzistentné a protirečivé, jasne nepravdivé alebo očividne nepravdepodobné vyhlásenia, ktoré protirečia dostatočne overeným informáciám z krajiny pôvodu, čím sa jeho tvrdenie stáva zreteľne nedôveryhodným v súvislosti s tým, či spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice 2011/95/EÚ, alebo

f)

žiadateľ odmieta splniť svoju povinnosť podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26. júna 2013 o zriadení systému Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a o žiadostiach orgánov členských štátov na presadzovanie práva a Europolu o porovnanie s údajmi v systéme Eurodac na účely presadzovania práva [a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, ktorým sa zriaďuje Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 1 )], nechať si vziať odtlačky prstov, alebo

j)

žiadateľ môže byť z vážnych dôvodov považovaný za ohrozenie národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku členského štátu, alebo bol na základe vnútroštátneho práva nútene vyhostený z vážnych príčin súvisiacich s verejnou bezpečnosťou alebo verejným poriadkom.“

8

Článok 33 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

d)

žiadosť predstavuje následnú žiadosť, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia…, alebo

e)

žiadosť podáva osoba závislá na žiadateľovi po tom, ako… súhlasila s tým, že jej prípad bude súčasťou žiadosti podanej v jej mene, a neexistujú nijaké skutočnosti týkajúce sa situácie tejto závislej osoby, ktoré by odôvodňovali osobitnú žiadosť.“

9

Článok 40 uvedenej smernice, nazvaný „Následná žiadosť“, v odseku 1 znie:

b)

vecnej stránke žiadosti v konaní podľa článku 31 ods. 8.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutie v rámci konaní uvedených v odseku 1 prijalo v primeranom čase. Ak sa neprijme rozhodnutie do štyroch týždňov, žiadateľovi sa povolí vstup na územie členského štátu s cieľom vybavenia jeho žiadosti podľa ostatných ustanovení tejto smernice.

3. V prípade príchodu veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí podali na hranici alebo v tranzitnom priestore žiadosť o medzinárodnú ochranu, keď je prakticky nemožné uplatňovať ustanovenia odseku 1, možno tieto konania uplatňovať aj tam, kde sú títo štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti zvyčajne ubytovaní v blízkosti hraníc alebo tranzitného priestoru, a to dovtedy, kým sú tam ubytovaní.“

11

Článok 46 smernice 2013/32, nazvaný „Právo na účinný opravný prostriedok“, v odseku 1 stanovuje:

…

…“

Smernica 2013/33

12

Odôvodnenie

18 smernice 2013/33 znie:

„So žiadateľmi, ktorí boli zaistení, by sa malo zaobchádzať tak, aby sa plne rešpektovala ich ľudská dôstojnosť a podmienky ich prijímania by mali byť navrhnuté tak, aby spĺňali ich potreby v danej situácii. …“

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1. Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady [2013/32].

2. Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3. Žiadateľa možno zaistiť iba:

a)

na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti;

…“

15

V článku 9 tejto smernice sa v odsekoch 1, 3 a 5 uvádza:

„1. Žiadateľ je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody stanovené v článku 8 ods. 3.

Správne konanie týkajúce sa dôvodov zaistenia stanovených v článku 8 ods. 3 sa vykoná s náležitou starostlivosťou. Oneskorenie v správnom konaní, ktoré nie je zavinené žiadateľom, nie je dôvodom na to, aby bol žiadateľ naďalej zaistený.

…

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

1.

‚vnútorné hranice‘ sú:

a)

spoločné pozemné hranice členských štátov…;

b)

Zákon z 15. decembra 1980

17

V článku 51/5 odseku 1 loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov) ( Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584), v znení účinnom v čase skutkových okolností veci samej (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“), sa uvádza:

„Od okamihu, keď cudzinec podá na hranici alebo v Belgickom kráľovstve prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu alebo následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu na jednom z orgánov určených kráľom na základe článku 50 ods. 3 druhého pododseku podľa európskej právnej úpravy, ktorou je Belgicko viazané, minister alebo ním poverená osoba určí štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti.

Na tento účel, ak na základe individuálneho posúdenia existuje nezanedbateľné riziko úteku osoby, a len za predpokladu, že zaistenie osoby je primerané a nemožno účinne uplatniť žiadne iné, miernejšie donucovacie opatrenie, cudzinca možno zaistiť na určenom mieste na dobu nevyhnutnú na určenie štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom trvanie zaistenia nesmie presiahnuť šesť týždňov.

…“

Článok 57/6/4 uvedeného zákona, ktorým bol do belgického právneho poriadku prebratý článok 43 smernice 2013/32, stanovuje:

„Pokiaľ ide o cudzinca, ktorý sa pokúša vstúpiť na územie Belgického kráľovstva bez splnenia podmienok stanovených v článkoch 2 a 3 a ktorý na hraniciach podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, [generálny komisár] je príslušný vyhlásiť jeho žiadosť za neprípustnú na základe článku 57/6 ods. 3 alebo prijať rozhodnutie o vecnej stránke žiadosti v jednej zo situácií uvedených v článku 57/6/1 ods. 1 prvom pododseku písm. a), b), c), d), e), f), g), i) alebo j).

Ak nemožno uplatniť pododsek 1, [generálny komisár] rozhodne, že je potrebné ďalšie posúdenie, po ktorom povolí žiadateľovi vstup do Belgického kráľovstva minister alebo jeho zástupca v súlade s článkom 74/5 ods. 4 bodom 4.

Ak [generálny komisár] neprijme žiadne rozhodnutie do štyroch týždňov od prijatia žiadosti o medzinárodnú ochranu postúpenej ministrom alebo jeho zástupcom, žiadateľovi tiež povolí vstup do Belgického kráľovstva minister alebo jeho zástupca v súlade s článkom 74/5 ods. 4 bodom 5.“

20

Podľa článku 74/5 ods. 1, 2 a 4 zákona z 15. decembra 1980:

2. Kráľ môže určiť iné miesta nachádzajúce sa v Belgickom kráľovstve, ktoré sa považujú za miesto uvedené v odseku 1. Cudzinec zaistený na jednom z týchto iných miest sa nepovažuje za osobu, ktorej bol povolený vstup do Belgického kráľovstva.

…

4. Do Belgického kráľovstva je oprávnený vstúpiť:

…

5°

cudzinec uvedený v odseku 1 bode 2, vo vzťahu ku ktorému [generálny komisár] neprijal rozhodnutie do štyroch týždňov od doručenia žiadosti o medzinárodnú ochranu postúpenej ministrom alebo jeho zástupcom.“

na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je žiadosť o medzinárodnú ochranu založená a ktoré by bez zaistenia žiadateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa, alebo

…“

22

Článok 74/8 tohto zákona stanovuje:

„1. Možno prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby dotknutá osoba bez požadovaného povolenia neopustila miesto, kde je zadržiavaná, daná k dispozícii vláde alebo zaistená podľa článku 7, článku 8a ods. 4, článku 27, článku 29 ods. 2, článku 44f ods. 1, článku 51/5 ods. 1 druhého pododseku alebo článku 51/5 ods. 4 tretieho pododseku, článku 51/5/1 ods. 1 druhého pododseku alebo článku 51/5/1 ods. 2 tretieho pododseku, článku 57/32 ods. 2 druhého pododseku, článku 74/5 alebo článku 74/6.

…

–

Blokstraat 64‑68‑70‑72‑74, 9170 Sint‑Gillis‑Waas.“

Kráľovský dekrét zo 17. februára 2012

24

Kráľovský dekrét zo 17. februára 2012, ktorým sa určuje miesto uvedené v článku 74/8 ods. 2 loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers [zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov ( Moniteur belge z 15. marca 2012, s. 15767)], v článku 1 stanovuje:

„Budova ‚Centre de Transit Caricole‘ nachádzajúca sa na adrese chaussée de Tervuren 302, 1820 Steenokkerzeel, je miestom v zmysle článku 74/8 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980…“

V nadväznosti na tieto žiadosti boli vo vzťahu k týmto žalobcom vydané rozhodnutia o odopretí vstupu založené na nesplnení požiadaviek stanovených zákonom z 15. decembra 1980, po ktorých nasledovali rozhodnutia o „zaistení na určitom mieste na hranici“ – v predmetnom prípade v „tranzitnom centre Caricole“ nachádzajúcom sa v blízkosti letiska v Bruseli alebo v ubytovacom zariadení v Sint‑Gillis‑Waas (Belgicko) –, ktoré boli vydané ministrom vnútra na základe článku 74/5 ods. 1 prvého pododseku bodu 2 tohto zákona, pričom ide o miesta, ktoré sa geograficky nenachádzajú na hranici alebo v tranzitnom priestore, ale ktoré sa na základe článku 74/5 ods. 2 uvedeného zákona považujú za miesta „na hraniciach“.

28

V Belgicku totiž v čase skutkových okolností vedúcich k sporom vo veciach samých neexistovali miesta zaistenia nachádzajúce sa na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch, keďže infraštruktúra nachádzajúca sa na belgických letiskách sa ukázala ako nedostatočná na prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu a na dodržiavanie ich základných práv.

29

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutia o „zaistení na určitom mieste na hranici“, ako sú uvedené v bode 27 tohto rozsudku, sú rozhodnutiami založenými na článku 8 ods. 3 písm. c) smernice 2013/33, ktorý povoľuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu na účely vydania rozhodnutia o jeho práve vstúpiť na územie.

30

Žalobcovia vo veci samej podali proti týmto rozhodnutiam žaloby na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

34

Pred týmto súdom niektorí účastníci konania namietali porušenie článku 57/6/4 zákona z 15. decembra 1980.

35

Uvedený súd poukazuje na to, že týmto ustanovením sa do vnútroštátneho právneho poriadku prebral článok 43 ods. 1 a 2 smernice 2013/32. Uvádza ďalej, že osoby, akými sú žalobcovia vo veci samej, patria do pôsobnosti tohto článku 43, pokiaľ ide o posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci konania na hraniciach, ako aj článku 8 ods. 3 písm. c) smernice 2013/33, pokiaľ ide o ich umiestnenie do miesta zaistenia, ktoré sa nachádza na území, ale na základe právneho predpisu sa považuje za miesto na hraniciach.

36

Patrí posúdenie takejto žiadosti o medzinárodnú ochranu žiadateľa, ktorý je po uplynutí štvortýždňovej lehoty stanovenej v článku 43 ods. 2 smernice [2013/32] podľa vnútroštátneho práva oprávnene prijatý na územie, ale na základe nového rozhodnutia o zaistení zostáva naďalej zaistený na tom istom mieste zaistenia, ktoré bolo pôvodne považované za miesto na hraniciach a teraz je orgánmi verejnej moci kvalifikované ako miesto na území, stále do pôsobnosti článku 43 smernice [2013/32]?

–

Môže sa to isté miesto zaistenia v rámci toho istého konania o medzinárodnej ochrane podľa normatívneho textu najprv považovať za miesto na hraniciach a po tom, ako bol žiadateľovi povolený vstup na územie z dôvodu uplynutia štvortýždňovej lehoty alebo na základe rozhodnutia o ďalšom posúdení, za miesto na území?

–

Aké dôsledky má pre časovú a vecnú príslušnosť rozhodujúceho orgánu skutočnosť, že žiadateľ je zaistený na tom istom mieste, ktoré sa geograficky nachádza na území, ale ktoré bolo pôvodne považované za miesto nachádzajúce sa na hraniciach a ktoré bolo následne belgickými orgánmi kvalifikované ako miesto zaistenia na území, a to z dôvodu uplynutia štvortýždňovej lehoty?

3.

4.

Je takéto uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy zlučiteľné s výnimočnou povahou zaistenia žiadateľa, ktorá vyplýva z článku 8 smernice 2013/33/EÚ a všeobecného cieľa smernice [2013/32]?

5.

Majú sa článok 31 ods. 7 a 8 a články 43 a 46 smernice [2013/32] v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že [Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory)] musí pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vydanému v rámci konania, ktoré sa začalo na hraniciach, z úradnej moci upozorniť na prekročenie štvortýždňovej lehoty?“

38

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. marca 2024 boli veci C‑50/24 až C‑56/24 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

Článok 43 ods. 1 smernice 2013/32 poskytuje členským štátom možnosť zaviesť na svojich hraniciach alebo vo svojich tranzitných priestoroch osobitné konania, na základe ktorých sa rozhodne o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na takýchto miestach podľa článku 33 tejto smernice alebo o vecnej stránke tejto žiadosti v jednom z prípadov stanovených v článku 31 ods. 8 uvedenej smernice, za predpokladu, že tieto konania sú v súlade so základnými zásadami a zárukami uvedenými v kapitole II tejto smernice. Podľa článku 43 ods. 2 smernice 2013/32 sa tieto osobitné konania musia uskutočniť v primeranom čase, pričom ak sa do štyroch týždňov neprijme žiadne rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, dotknutý členský štát musí žiadateľovi priznať oprávnenie na vstup na svoje územie, a súčasne platí, že po uplynutí tejto štvortýždňovej lehoty sa jeho žiadosť musí vybaviť v súlade s konaním podľa všeobecnej právnej úpravy (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 235 ).

41

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť jeho znenie, kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 91 ).

42

Pokiaľ ide o znenie článku 43 smernice 2013/32, treba uviesť, že toto ustanovenie neobsahuje zmienku o zaistení, a teda ani o mieste prípadného zaistenia v kontexte konania na hraniciach.

46

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého článok 43 smernice 2013/32 patrí, treba uviesť, že žiadne z ustanovení tejto smernice, predovšetkým jej článok 26 ods. 1, ktorý je ustanovením týkajúcim sa zaistenia, ako aj článok 31 ods. 8 uvedenej smernice, ktorý umožňuje členským štátom uplatniť konania uvedené v článku 43 tejto smernice v ním stanovených prípadoch, neobsahuje nič, na základe čoho by bolo možné dospieť k záveru, že členské štáty v rámci konania na hraniciach v zmysle tohto článku 43 nemajú právomoc zaistiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu na mieste, ktoré sa geograficky nenachádza na hraniciach daného členského štátu.

47

Pokiaľ ide o smernicu 2013/33, hoci táto smernica vo svojich článkoch 8 až 11 stanovuje požiadavky uplatniteľné na zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu a vo viacerých svojich ustanoveniach zmieňuje situáciu týchto žiadateľov počas konania vedeného podľa článku 43 smernice 2013/32, žiadne z ustanovení smernice 2013/33 nevyžaduje, aby sa v tomto rámci zaistenie uvedeného žiadateľa uskutočnilo na hraniciach alebo v tranzitnom priestore.

48

Pokiaľ ide napokon o ciele sledované článkom 43 smernice 2013/32, z odôvodnenia 38 tejto smernice vyplýva, že konania na hraniciach majú členským štátom umožniť prijímať rozhodnutia o početných žiadostiach o medzinárodnú ochranu podaných na hraniciach alebo v tranzitnom priestore „pred rozhodnutím o vstupe žiadateľa [na územie]“.

52

Konkrétne, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bodoch 39 a 40 návrhov, v závislosti od geografických špecifík a osobitostí v oblasti infraštruktúry členských štátov by zaistenie žiadateľov povinne na hraniciach alebo v tranzitnom priestore mohlo viesť k štrukturálnym a priestorovým obmedzeniam, či dokonca k využívaniu infraštruktúry, ktorá je nezlučiteľná so základnými zásadami a zárukami uvedenými v kapitole II smernice 2013/32, ako aj so zárukami a podmienkami stanovenými v článkoch 9 až 11 smernice 2013/33 a prípadne s rešpektovaním ich dôstojnosti.

53

Okrem toho, pokiaľ ide o členské štáty, ktoré majú rozsiahle námorné pohraničné oblasti, uplatnenie článku 43 smernice 2013/32 by mohlo byť, ako poznamenala talianska vláda, neprimerane ťažké, ba dokonca nemožné, ak by sa tento článok 43 mal vykladať v tom zmysle, že členské štáty musia posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu na svojich geografických hraniciach bez akejkoľvek možnosti odovzdať žiadateľa na určité miesto na vnútroštátnom území, ktoré sa považuje za miesto na hranici.

54

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 43 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na hraniciach alebo v tranzitnom priestore žiadateľom, ktorý je počas trvania tohto konania zaistený na určitom mieste na území dotknutého členského štátu, ktoré sa geograficky nenachádza na hraniciach tohto štátu, ale vnútroštátna právna úprava ho považuje za miesto na týchto hraniciach, patrí do pôsobnosti tohto článku 43.

Okrem toho podľa znenia článku 43 ods. 3 smernice 2013/32, v prípade príchodu veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí podali na hranici alebo v tranzitnom priestore žiadosť o medzinárodnú ochranu, keď je prakticky nemožné uplatňovať ustanovenia odseku 1 tohto článku 43, možno tieto konania uplatňovať aj tam, kde sú títo štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti zvyčajne ubytovaní v blízkosti hraníc alebo tranzitného priestoru, a to dovtedy, kým sú tam ubytovaní.

58

Z uvedeného vyplýva, že s výhradou uplatniteľnosti článku 43 ods. 3 tejto smernice posúdenie takejto žiadosti po uplynutí tejto štvortýždňovej lehoty už nepatrí do pôsobnosti konaní na hraniciach stanovených v odseku 1 tohto článku 43.

59

Pokiaľ ide o otázku, či to isté miesto zaistenia možno v rámci konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu najprv považovať za „miesto na hraniciach“, a následne, po tom, ako bolo žiadateľovi povolené vstúpiť na územie z dôvodu uplynutia štvortýždňovej lehoty, ho možno považovať za „miesto na území“, treba pripomenúť, ako v podstate vyplýva z preskúmania prvej otázky, že článok 43 smernice 2013/32 nebráni tomu, aby bol žiadateľ pri posudzovaní takejto žiadosti v rámci konania na hraniciach zaistený na mieste, ktoré sa považuje za miesto „na hranici“, ale nachádza sa vo vnútri územia.

60

V záujme týchto žiadateľov, ktorých právna situácia sa po uplynutí štvortýždňovej lehoty uvedenej v článku 43 ods. 2 smernice 2013/32 mení bez toho, aby sa zmenila ich skutková situácia na tom istom mieste zaistenia, je však ešte potrebné, aby dotknutý členský štát zabezpečil, aby uvedení žiadatelia boli najneskôr pri prijatí druhého rozhodnutia o tom, že sú naďalej zaistení na základe článku 8 smernice 2013/33, informovaní o tejto zmene ich právnej situácie, t. j. že v dôsledku uplynutia tejto lehoty sú oprávnení vstúpiť na územie. Okrem toho, pokiaľ tento členský štát počas konania na hraniciach uplatnil článok 6 ods. 2 smernice 2013/33, ktorý mu umožňuje vylúčiť uplatnenie tohto článku, prináleží mu prípadne odovzdať žiadateľovi dokument uvedený v odseku 1 uvedeného článku alebo rovnocenné potvrdenie uvedené v odseku 2 tohto článku.

64

67

Okrem toho z článku 4 ods. 1 uvedenej smernice vyplýva, že členské štáty určia pre všetky konania rozhodujúci orgán, ktorý bude zodpovedný za náležité posúdenie uvedených žiadostí.

68

Za týchto okolností treba zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, že ďalšie zaistenie žiadateľa a zmena právnej kvalifikácie miesta tohto zaistenia po uplynutí štvortýždňovej lehoty stanovenej v tomto článku 43 ods. 2 smernice 2013/32 nemajú ako také vplyv na právomoc rozhodujúceho orgánu.

69

kôr uplynutie tejto lehoty, keďže v jeho dôsledku dochádza k zmene – z konania na hraniciach na iné konania o posúdení žiadostí o medzinárodnú ochranu –, je totiž tým, čo by mohlo mať vplyv na rozhodovaciu právomoc týkajúcu sa týchto žiadostí, keďže dotknutý členský štát určil na vedenie týchto konaní odlišné rozhodujúce orgány. V prejednávanej veci sa pritom zdá, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodujúcim orgánom tak v rámci konania na hraniciach, ako aj v rámci ďalšieho následného konania je ten istý orgán, a to generálny komisár.

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola pôvodne posudzovaná v rámci konania na hraniciach v zmysle článku 43 smernice 2013/32, môže byť po uplynutí štvortýždňovej lehoty uvedenej v odseku 2 tohto článku 43 prednostne posúdená v súlade s článkom 31 ods. 7 tejto smernice, pokiaľ je žiadateľ naďalej zaistený z dôvodu uvedeného v článku 8 ods. 3 písm. b) smernice 2013/33, a to tak v prípade, že všetky vyšetrovacie úkony, vrátane osobného pohovoru, boli v tejto štvortýždňovej lehote vykonané, ako aj v prípade, že tento pohovor sa neuskutočnil v uvedenej lehote. V tomto kontexte má predkladajúci vnútroštátny súd tiež pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či sú takéto okolnosti zlučiteľné so skutočnosťou, že zaistenie má v súlade s článkom 8 druhej uvedenej smernice výnimočný charakter.

73

Na úvod v rozsahu, pokiaľ ide o to, že belgická vláda tvrdí, že štvrtá otázka je neprípustná, pretože predkladajúci vnútroštátny súd neuviedol dôvody, pre ktoré sa domnieva, že odpoveď na túto otázku je nevyhnutná na vyriešenie sporov vo veciach samých, stačí uviesť, že keďže používa výraz „takéto uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy“, uvedenú otázku chápať tak, že odkazuje na tretiu otázku. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania teda implicitne, ale nevyhnutne vyplýva, že dôvody, pre ktoré sa tento súd domnieva, že odpoveď na štvrtú otázku je nevyhnutná, sú v podstate tie isté, ktoré ho viedli k položeniu tretej otázky. Za týchto okolností a vzhľadom na prezumpciu relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na prejudiciálne otázky, treba túto štvrtú otázku považovať za prípustnú.

77

V tomto kontexte to, či sa všetky vyšetrovacie úkony vykonali alebo nevykonali pred uplynutím štvortýždňovej lehoty stanovenej v článku 43 ods. 2 smernice 2013/32, neobmedzuje možnosť rozhodujúceho orgánu prednostne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti treba rovnako ako belgická vláda poznamenať, že normotvorca Únie tým, že stanovil, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu začaté v rámci konania na hraniciach pokračuje podľa iných konaní stanovenými touto smernicou, nevyhnutne umožnil, aby vyšetrovacie úkony, ktoré boli vykonané počas trvania konania na hraniciach, alebo následne po ňom, mohli platne prispieť k odôvodneniu rozhodnutia prijatého na základe týchto iných konaní.

78

Ako uvádza generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, vyžadovať od rozhodujúceho orgánu, aby vykonal nové posúdenie a nezohľadnil vyšetrovacie úkony vykonané počas štvortýždňovej lehoty uvedenej v článku 43 ods. 2 smernice 2013/32, by bolo v rozpore s požiadavkou účinného a rýchleho konania o žiadostiach o medzinárodnú ochranu.

79

Treba však zdôrazniť, že na vyšetrovacie úkony, ktoré nespĺňajú základné zásady a záruky kapitoly II smernice 2013/32, sa nemožno odvolávať na účely rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu, a to či už v rámci konania podľa všeobecných právnych predpisov, alebo v rámci konania na hraniciach, tak ako vyplýva z článku 31 ods. 1 a článku 43 ods. 1 tejto smernice. Okrem toho použitie takýchto vyšetrovacích úkonov nemá vplyv na možnosť žiadateľa sformulovať nové vyhlásenia, predovšetkým prostredníctvom predloženia nového dôkazu, ktorý by prakticky nemal možnosť predložiť príslušnému orgánu v rámci konania na hraniciach a ktorý musí byť týmto orgánom preskúmaný v súlade s článkom 40 ods. 1 tejto smernice.

83

Okrem toho v súlade s článkom 8 ods. 3 prvým pododsekom smernice 2013/33 môže byť žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z niektorého z taxatívne vymenovaných dôvodov, z ktorých každý zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 250 , ako aj citovaná judikatúra).

84

Z tohto hľadiska, hoci žiadne ustanovenie smernice 2013/33 nestanovuje určitú lehotu, po ktorej uplynutí by členské štáty boli povinné ukončiť zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, článok 9 tejto smernice vyžaduje, aby sa žiadateľovi poskytli účinné procesné záruky, ktoré umožňujú jeho zaistenie ukončiť, hneď ako toto zaistenie prestane byť nevyhnutné alebo primerané vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendézeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , body 263 a 264 , ako aj citovanú judikatúru). Tento článok predovšetkým stanovuje po prvé vo svojom odseku 3 prvom pododseku zrýchlené súdne preskúmanie a po druhé vo svojom odseku 5 preskúmanie ďalšieho zaistenia súdnym orgánom v primeraných intervaloch, a to z úradnej moci alebo na žiadosť dotknutého žiadateľa.

85

Konkrétne, pokiaľ ide o prax spočívajúcu v začatí posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci konania na hraniciach, pri ktorom dôjde k zaisteniu žiadateľa na základe článku 8 ods. 3 písm. c) smernice 2013/33, a následne, po uplynutí štvortýždňovej lehoty stanovenej v článku 43 ods. 2 smernice 2013/32, v tom, že sa rozhodne o ďalšom zaistení žiadateľa na základe iného dôvodu, a to konkrétne dôvodu uvedeného v článku 8 ods. 3 písm. b) smernice 2013/33, príslušný orgán je povinný v každom jednotlivom prípade riadne overiť, či je toto ďalšie zaistenie nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa a či tento cieľ nemožno rovnako účinne dosiahnuť miernejšími donucovacími opatreniami.

Svojou piatou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 31 ods. 7 a 8, ako aj články 43 a 46 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že príslušný súd musí pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vydanému v rámci konania o posúdení, ktoré pôvodne patrilo do rámca konania na hraniciach, z úradnej moci skúmať prekročenie štvortýždňovej lehoty stanovenej v článku 43 ods. 2 tejto smernice.

89

Na úvod treba uviesť, že hoci je pravda, že konanie na hraniciach stanovené v článku 43 smernice 2013/32 sa začína s cieľom prijať rozhodnutie o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 smernice 2013/32 alebo o vecnej stránke tejto žiadosti v niektorom z prípadov stanovených v článku 31 ods. 8 tejto smernice v štvortýždňovej lehote uvedenej v článku 43 ods. 2 uvedenej smernice, členské štáty predsa len nemajú povinnosť prijať rozhodnutie v tejto lehote. Článok 43 ods. 2 tejto smernice totiž výslovne stanovuje, že ak sa rozhodnutie neprijme v uvedenej lehote, žiadateľovi sa povolí vstup na územie s cieľom vybavenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa ostatných ustanovení smernice 2013/32.

90

V danom prípade je nesporné, že rozhodnutia, proti ktorým žalobcovia vo veci samej podali žalobu, boli prijaté v rámci konania podľa všeobecných právnych predpisov.

91

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Článok 43 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na hraniciach alebo v tranzitnom priestore žiadateľom, ktorý je počas trvania tohto konania zaistený na určitom mieste na území dotknutého členského štátu, ktoré sa geograficky nenachádza na hraniciach tohto štátu, ale vnútroštátna právna úprava ho považuje za miesto na týchto hraniciach, patrí do pôsobnosti tohto článku 43.

2.

–

Článok 43 smernice 2013/32

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ďalšie zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu a zmena právnej kvalifikácie miesta tohto zaistenia, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, po uplynutí štvortýždňovej lehoty stanovenej v článku 43 ods. 2 tejto smernice nemajú ako také vplyv na právomoc rozhodujúceho orgánu, pričom platí, že uplynutie tejto lehoty má za dôsledok odstránenie hmotnoprávnych a časových obmedzení vyplývajúcich z tohto článku 43.

3.

Článok 31 ods. 7 a článok 43 smernice 2013/32