C-57/24

62024CJ0057

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 27. marca 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Opatrenia týkajúce sa dedičského práva – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Článok 13 – Právomoc súdu obvyklého pobytu dediča – Oneskorené vyhlásenie o odmietnutí dedičstva po zosnulom, ktorý mal obvyklý pobyt v určitom členskom štáte, dedičkou, ktorá má obvyklý pobyt v inom členskom štáte“

Vo veci C‑57/24 [Ławida] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Gliwicach (Krajský súd Gliwice, Poľsko) z 24. októbra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 26. januára 2024, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predseda deviatej komory N. Jääskinen (spravodajca), sudcovia A. Arabadžiev a R. Frendo,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107 ).

2

„(7)

Je potrebné uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. V európskom priestore spravodlivosti musia mať občania možnosť usporiadať svoje dedičstvo vopred. Musia byť efektívne zaručené práva dedičov a odkazovníkov, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa.

…

(32)

„Právomoc prijímať vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť dotknutej osoby v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva, majú okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci podľa tohto nariadenia, aj súdy členského štátu obvyklého pobytu ktorejkoľvek osoby, ktorá podľa rozhodného práva pre dedenie môže urobiť pred súdom vyhlásenie, pokiaľ sa podľa právneho poriadku tohto členského štátu môžu urobiť pred súdom.“

6

Podľa článku 15 nariadenia č. 650/2012, nazvaného „Preskúmanie právomoci“:

„Ak sa začalo konanie na súde členského štátu v dedičskej veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.“

7

Článok 21 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlo“, v odseku 1 stanovuje:

e) prechod majetku, práv a záväzkov tvoriacich časť dedičstva na dedičov, prípadne odkazovníkov, vrátane podmienok a účinkov prijatia alebo odmietnutia dedičstva či odkazu;“

9

Kapitola III nariadenia č. 650/2012, nazvaná „Rozhodné právo“, obsahuje články 20 až 38. Článok 28 tohto nariadenia, nazvaný „Formálna platnosť vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva“, stanovuje:

„Vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť osoby, ktorá urobila vyhlásenie, je z formálneho hľadiska platné, ak spĺňa náležitosti:

a)

podľa práva uplatniteľného na dedenie podľa článku 21 alebo článku 22 alebo

11

Podľa článku 1015 tohto zákonníka vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva možno vydať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dedič dozvedel o svojom dedičskom práve. Ak dedič nevydá vyhlásenie v tejto lehote, považuje sa to za prijatie s výhradou súpisu.

12

Článok 1018 Občianskeho zákonníka v § 1 stanovuje, že vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, ktoré obsahuje podmienku alebo je časovo obmedzené, je neplatné. Ustanovenia § 2 a § 3 tohto článku stanovujú, že takéto vyhlásenie nemožno odvolať a že sa vykoná pred súdom alebo notárom.

13

Článok 1019 § 1 tohto zákonníka stanovuje:

Podľa článku 1019 § 2 Občianskeho zákonníka dedič, ktorý v dôsledku omylu alebo hrozby nevydal v stanovenej lehote vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, sa môže vyhnúť právnym dôsledkom nedodržania tejto lehoty, ak sú splnené podmienky stanovené v § 1 tohto článku.

15

Podľa článku 1019 § 3 Občianskeho zákonníka sa na zrušenie právnych účinkov vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva vyžaduje schválenie súdom.

Občiansky súdny poriadok

16

Článok 628 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 43, položka 296), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje, že súdom konajúcim v dedičskej veci je súd posledného obvyklého pobytu zosnulého a ak jeho obvyklý pobyt v Poľsku nemožno určiť, tak súd, v obvode ktorého sa nachádza dotknuté dedičstvo alebo jeho časť. Ak sa neuplatnia vyššie uvedené kritéria, dedičským súdom je Sąd Rejonowy dla m. st. Warszawy (Okresný súd pre hlavné mesto Varšava, Poľsko).

Keďže jej právny zástupca BR opomenul vydať vyhlásenie o odmietnutí dedičstva po ZJ z dôvodu chyby pri výpočte lehoty stanovenej pre vydanie tohto vyhlásenia, BA prostredníctvom BR požiadala Sąd Rejonowy w Gliwicach (Okresný súd Gliwice, Poľsko), aby schválil zrušenie právnych účinkov takéhoto opomenutia.

20

Po tom, čo tento súd zamietol uvedenú žiadosť o schválenie, podala BA proti tomuto zamietnutiu odvolanie na Sąd Okręgowy w Gliwicach (Krajský súd Gliwice, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

21

Vnútroštátny súd sa pýta, či právomoc súdov členského štátu obvyklého pobytu akejkoľvek osoby prijať jej vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť dotknutej osoby v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva, ako je stanovené v článku 13 nariadenia č. 650/2012, sa vzťahuje aj na situácie, v ktorých je vnútroštátny súd požiadaný, aby schválil zrušenie právnych účinkov opomenutia takéhoto vyhlásenia v stanovenej lehote.

22

24

Opierajúc sa o rozsudok z 21. júna 2018, Oberle ( C‑20/17 , EU:C:2018:485 , bod 42 ), však vnútroštátny súd tvrdí, že tento článok 13 v spojení s odôvodnením 32 nariadenia č. 650/2012 má za cieľ zjednodušiť úkony dedičov a odkazovníkov tak, že stanovuje výnimku z pravidiel určenia právomoci stanovených v článkoch 4 až 11 tohto nariadenia. Okrem toho v záujme rýchleho, plynulého a efektívneho vyporiadania dedičstva s cezhraničnými dôsledkami v rámci Európskej únie by dedičia mali mať možnosť ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci. Vnútroštátny súd sa tak pýta, či by sa sféra právomoci súdu uvedená v článku 13 nariadenia č. 650/2012 mohla vzťahovať nielen na opatrenia spojené s prijatím vyhlásenia uvedeného v tomto článku, ale aj na iné akty tohto súdu prijímané v rámci dedičského konania, vrátane aktu, ktorým tento súd schváli odmietnutie právnych účinkov dedičom opomenutia vyhlásenia o odmietnutí dedičstva v stanovenej lehote.

25

Takýto výklad je okrem toho podporený cieľom nariadenia č. 650/2012, ktorým je podľa jeho odôvodnenia 7 uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré chcú uplatňovať svoje práva vyplývajúce z cezhraničného dedenia.

26

Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Gliwicach (Krajský súd Gliwice) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

29

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 13 nariadenia č. 650/2012, tento článok stanovuje, že okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci podľa tohto nariadenia, majú právomoc prijímať vyhlásenie o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenie, ktorého cieľom je obmedziť zodpovednosť dotknutej osoby v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva, aj súdy členského štátu obvyklého pobytu ktorejkoľvek osoby, ktorá podľa rozhodného práva pre dedenie môže urobiť pred súdom tieto vyhlásenia.

30

Uvedený článok 13 tak stanovuje alternatívny príslušný súd s cieľom umožniť dedičom, ktorí nemajú obvyklý pobyt v členskom štáte, ktorého súdy majú právomoc konať v dedičskej veci, v súlade so všeobecnými pravidlami stanovenými v článkoch 4 až 11 nariadenia č. 650/2012, aby urobili svoje vyhlásenia o prijatí dedičstva alebo o jeho odmietnutí pred súdom členského štátu, v ktorom majú obvyklý pobyt [rozsudok z 2. júna 2022, T. N. a N. N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva), C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 37 ].

31

Zo znenia článku 13 nariadenia č. 650/2012 tiež vyplýva, že súdy členského štátu, v ktorom má dedič obvyklý pobyt, majú právomoc len „prijímať“ tieto vyhlásenia (pozri rozsudok z 21. júna 2018, Oberle, C‑20/17 , EU:C:2018:485 , bod 41 ).

35

Zo znenia článku 13 v spojení s článkom 28 nariadenia č. 650/2012 vyplýva, že medzi týmito dvoma článkami existuje úzka súvislosť, takže právomoc súdov členského štátu obvyklého pobytu dediča prijímať vyhlásenia o odmietnutí dedičstva podlieha podmienke, že dedičské právo platné v tomto štáte stanovuje možnosť urobiť takéto vyhlásenie pred súdom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júna 2022, T. N. a N. N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva), C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 40 ].

36

Pokiaľ ide konkrétne o súdne rozhodnutie, akým je rozhodnutie požadované žalobkyňou vo veci samej, ktorým sa má schváliť odmietnutie dedičom právnych účinkov nevydania vyhlásenia o odmietnutí dedičstva v stanovenej lehote, ako to upravuje dedičské právo platné v členskom štáte obvyklého pobytu tohto dediča, treba uviesť, že na jednej strane článok 28 nariadenia č. 650/2012 je koncipovaný tak, že uznáva platnosť vyhlásení uvedených v tomto článku, najmä keď sú splnené podmienky stanovené právom štátu obvyklého pobytu dediča vydávajúceho vyhlásenie, ak je toto vyhlásenie uplatniteľné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júna 2022, T. N. a N. N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva), C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 39 ]. Na druhej strane takéto rozhodnutie súdu o schválení zjavne nepredstavuje akt prijatia vyhlásenia uvedený v článku 13 tohto nariadenia, a preto nepatrí do pôsobnosti tohto článku.

37

V treťom rade tento výklad potvrdzujú ciele sledované nariadením č. 650/2012. V súlade s odôvodnením 7 tohto nariadenia je cieľom tohto nariadenia najmä uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré zamýšľajú uplatňovať svoje práva v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. Toto odôvodnenie konkrétne uvádza, že v európskom priestore spravodlivosti musia byť efektívne zaručené práva dedičov a odkazovníkov, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa [rozsudok z 2. júna 2022, T. N. a N. N. (Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva), C‑617/20 , EU:C:2022:426 , bod 42 ].

41

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 13 nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt osoba, ktorá odmieta právne účinky opomenutia vydať v stanovenej lehote vyhlásenie o odmietnutí dedičstva, nemajú právomoc schváliť takéto odmietnutie právnych účinkov.

O trovách

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: