C-61/24

62024CJ0061

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 20. marca 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku – Nariadenie (EÚ) č. 1259/2010 – Článok 8 písm. a) a b) – Pojem ‚obvyklý pobyt‘ manželov – Postavenie jedného z manželov ako diplomatického zástupcu – Viedenský dohovor o diplomatických stykoch“

Vo veci C‑61/24 [Lindenbaumer] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) z 20. decembra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 29. januára 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

PQ, v zastúpení: V. O. G. Vorwerk, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Vollrath a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 písm. a) a b) nariadenia Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku ( Ú. v. EÚ L 343, 2010, s. 10 ).

„Diplomatický zástupca je vyňatý z trestnej jurisdikcie prijímajúceho štátu. Je taktiež vyňatý z jeho civilnej a správnej jurisdikcie, s výnimkou prípadov, v ktorých ide:

a)

o vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti na území prijímajúceho štátu, okrem ak ju vlastní v zastúpení vysielajúceho štátu pre účely misie;

b)

o žalobu týkajúcu sa dedičstva, v ktorom je diplomatický zástupca ako súkromná osoba a nie ako splnomocnenec vysielajúceho štátu vykonávateľom poslednej vôle, správcom dedičstva, dedičom alebo odkazovníkom;

c)

5

Odôvodnenia 9, 10, 14, 21 a 29 nariadenia č. 1259/2010 znejú:

„(9)

Týmto nariadením by sa mal stanoviť jednoznačný a komplexný právny rámec v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku v zúčastnených členských štátoch a mali by sa zabezpečiť vhodné riešenia pre občanov z hľadiska právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility a malo by sa zabrániť situácii, keď jeden z manželov požiada o rozvod skôr ako ten druhý, aby zaistil, že sa konanie bude spravovať daným právom, ktoré považuje za priaznivejšie na ochranu svojich záujmov.

(10)

Rozsah vecnej pôsobnosti a normatívne ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [Rady z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( Ú. v. ES L 338, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 243)]. Nariadenie by sa však nemalo vzťahovať na vyhlásenie manželstva za neplatné.

(21)

Pre prípad, že nedôjde k voľbe práva, by sa týmto nariadením mali zaviesť harmonizované kolízne normy založené na súbore viacnásobných kolíznych kritérií vychádzajúcich z existencie úzkej väzby medzi manželmi a príslušným právnym poriadkom, aby sa zaručila právna istota a predvídateľnosť a zabránilo sa situácii, keď jeden z manželov požiada o rozvod skôr ako ten druhý, aby zaistil, že na konanie sa bude vzťahovať daný právny poriadok, ktorý považuje za priaznivejší na ochranu svojich záujmov. Takéto kolízne kritériá by sa mali vybrať s cieľom zabezpečiť, aby sa konania týkajúce sa rozvodu alebo rozluky spravovali právnym poriadkom, s ktorým majú manželia úzku väzbu.

…

(29)

Keďže ciele tohto nariadenia, t. j. posilnenie právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility v súvislosti s medzinárodnými súdnymi konaniami v manželských veciach, a následne uľahčenie voľného pohybu osôb v Únii nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov konajúcich jednotlivo, ale z dôvodov rozsahu a účinkov tohto nariadenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia, v prípade potreby prostredníctvom posilnenej spolupráce, v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie nepresahuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.“

6

c)

právny poriadok štátu, ktorého štátnym príslušníkom je jeden z manželov v čase uzavretia dohody, alebo

d)

právny poriadok štátu konajúceho súdu.“

7

Podľa článku 8 uvedeného nariadenia s názvom „Rozhodné právo v prípade neexistencie jeho voľby účastníkmi“:

právnym poriadkom štátu, ktorého sú obidvaja manželia štátnymi príslušníkmi v čase začatia konania, alebo

d)

právnym poriadkom štátu konajúceho súdu.“

Nariadenie č. 2201/2003

8

Nariadenie č. 2201/2003 bolo s účinnosťou od 1. augusta 2022 zrušené nariadením Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí ( Ú. v. EÚ L 178, 2019, s. 1 ), v ktorom sa v súlade s jeho článkom 100 ods. 1 uvádza, že sa vzťahuje len na konania začaté, na verejné listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované a na dohody zaregistrované 1. augusta 2022 alebo po tomto dni.

majú manželia obvyklý pobyt, alebo

–

manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo

–

má odporca obvyklý pobyt, alebo

–

Zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník

10

Ustanovenie § 17 ods. 4 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník) z 21. septembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 2494, a korigendum BGBl. 1997 I, s. 1061), v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností vo veci samej, stanovuje:

„Kompenzačné rozdelenie práv na dôchodok nadobudnutých počas manželstva podlieha rozhodnému právu pre rozvod v súlade s nariadením… č. 1259/2010; vykoná sa len vtedy, ak sa na základe tohto nariadenia uplatňuje nemecké právo a ak kompenzačné rozdelenie práv na dôchodok existuje v práve jedného zo štátov, ktorého príslušníkmi sú manželia v čase, keď sa začne konať vo veci návrhu na rozvod. Okrem toho sa kompenzačné rozdelenie práv na dôchodok nadobudnutých počas manželstva vykoná na návrh jedného z manželov podľa nemeckého práva, ak jeden z manželov nadobudol nárok v rámci tuzemskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia počas manželstva, za predpokladu, že kompenzačné rozdelenie práv na dôchodok nadobudnutých počas manželstva nie je v rozpore so zásadou spravodlivosti, najmä s ohľadom na ekonomickú situáciu oboch strán počas celého obdobia manželstva.“

Zákon o konaní v rodinných a nesporových veciach

11

12

Ustanovenie § 142 ods. 1 prvej vety zákona o konaní v rodinných a nesporových veciach, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, znie:

„V prípade rozvodu sa o všetkých súvisiacich rodinných veciach rozhodne jedným rozhodnutím.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

13

DL a PQ sú nemeckí štátni príslušníci a manželstvo uzavreli v roku 1989. Z tohto zväzku pochádzajú dve dnes už plnoleté deti. V roku 2006 si manželia prenajali byt v Berlíne (Nemecko), v ktorom žili spolu viac ako desať rokov (ďalej len „rodinný byt“).

17

V januári 2020 sa DL vrátila do Berlína, aby tam podstúpila chirurgický zákrok, a zdržiavala sa v rodinnom byte do februára 2021. PQ tiež pricestoval do Berlína, a to v auguste a septembri 2020, a zdržiaval sa v tomto byte, pričom sa tam manželský pár počas tohto obdobia stretával s priateľmi. PQ strávil koncoročné sviatky spolu s jedným zo svojich detí v meste Koblenz (Nemecko).

18

Dňa 26. februára 2021 sa DL vrátila do Moskvy do bytu pripojenému k nemeckému veľvyslanectvu. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa PQ manželia 17. marca 2021 informovali svoje deti o svojom úmysle rozviesť sa a že DL počas svojho pobytu v Moskve uskladnila v jednej miestnosti tohto bytu veci, ktoré si chcela so sebou vziať do Berlína.

19

Dňa 23. mája 2021 sa DL vrátila do Berlína a v súčasnosti býva v rodinnom byte, zatiaľ čo PQ naďalej býva v byte pripojenom k nemeckému veľvyslanectvu v Moskve.

23

PQ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie na Kammergericht (Vyšší krajinský súd, Nemecko). Tento súd rozviedol manželstvo na základe ruského práva, ktoré považoval za uplatniteľné v súlade s článkom 8 písm. b) nariadenia č. 1259/2010. Na tento účel uvedený súd konštatoval, že „obvyklý pobyt“ PQ v zmysle tohto článku sa nachádza v Moskve a že pobyt DL v tomto meste sa skončil až vtedy, keď odcestovala do Nemecka, k čomu došlo 23. mája 2021, t. j. menej ako jeden rok pred podaním žaloby na Amtsgericht (okresný súd) 8. júla 2021.

24

DL podala proti tomuto rozhodnutiu Kammergericht (Vyšší krajinský súd) kasačný opravný prostriedok na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom v tomto opravnom prostriedku navrhuje, aby bolo manželstvo rozvedené podľa nemeckého práva a aby bolo súčasne ex offo prijaté rozhodnutie o kompenzačnom rozdelení práv na dôchodok nadobudnutých počas manželstva.

25

Vnútroštátny súd uvádza, že v nemeckom práve sa kompenzačné rozdelenie nárokov na dôchodok nadobudnutých počas manželstva spravuje právom rozhodným pre rozvod, ktoré je určené v súlade s nariadením č. 1259/2010. Ak by sa na rozvod, o ktorý ide vo veci samej, vzťahovalo ruské právo, manželstvo by malo byť rozvedené na základe vzájomnej dohody bez toho, aby sa zisťovali dôvody rozvodu, a uvedené kompenzačné rozdelenie by sa na základe § 17 ods. 4 druhej vety zákona, ktorým sa zavádza Občiansky zákonník, v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností vo veci samej, malo uskutočniť na návrh jedného z manželov. Ak by sa naopak malo uplatňovať nemecké právo, bolo by potrebné konštatovať rozvrat manželstva, pretože manželia už vyše roka spolu nežijú. V takomto prípade by sa uvedené kompenzačné rozdelenie uskutočnilo ex offo v rámci spoločného prejednania rozvodu a s ním súvisiacich vecí.

29

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na kritériá určenia „obvyklého pobytu“ manželov v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010 a konkrétnejšie na relevantnosť vyslania jedného z manželov ako diplomatického zástupcu do prijímajúceho štátu. Tento súd tvrdí, že ak by sa skutočnosti uvádzané účastníkmi konania vo veci samej mali zohľadniť v rámci celkového posúdenia, mohlo by sa stať, že obvyklý pobyt manželov nebude stanovený v Rusku. Uvedený súd uvádza, že je tiež potrebné stanoviť, či určenie obvyklého pobytu v štáte vyžaduje fyzickú prítomnosť manželov počas určitého obdobia a konštatovanie určitého stupňa sociálnej a rodinnej integrácie v dotknutom štáte.

30

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že v Nemecku existuje diskusia na úrovni doktríny, pokiaľ ide o definíciu pojmu „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010. Časť doktríny, s ktorou sa stotožňuje Kammergericht (Vyšší krajinský súd), zastáva, opierajúc sa o znenie odôvodnenia 10 nariadenia č. 1259/2010, výklad, ktorý zodpovedá výkladu tohto istého pojmu uvedeného v nariadení č. 2201/2003.

31

Ďalšia časť doktríny sa domnieva, že neexistuje úplná zhoda medzi definíciami pojmu „obvyklý pobyt“ uvedenými v nariadení č. 1259/2010 a nariadení č. 2201/2003, pretože prvý z nich na charakterizovanie tohto pojmu vyžaduje užšiu väzbu so štátom pobytu ako druhý, ktorého cieľom je vo všeobecnosti poskytnúť navrhovateľovi možnosť voľby medzi viacerými súdmi s právomocou.

ovplyvňuje vyslanie diplomata domnienku obvyklého pobytu v prijímajúcom štáte alebo je dokonca prekážkou takého pobytu?

–

musí fyzická prítomnosť manželov v štáte trvať určitý čas, aby sa dalo predpokladať, že tam bol zriadený obvyklý pobyt?

–

predpokladá zriadenie obvyklého pobytu určitý stupeň sociálnej a rodinnej integrácie v príslušnom štáte?“

O prejudiciálnej otázke

37

Nariadenie č. 1259/2010 neobsahuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“ a nijako neodkazuje na právo členských štátov na účely určenia zmyslu a obsahu tohto pojmu.

38

Podľa ustálenej judikatúry z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho význam a obsah, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ku ktorému treba dospieť tak, že sa vezmú do úvahy znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2010, Mercredi, C‑497/10 PPU , EU:C:2010:829 , bod 45 , a z 24. októbra 2024, Kwantum Nederland a Kwantum België, C‑227/23 , EU:C:2024:914 , bod 56 , ako aj citovanú judikatúru).

39

Pokiaľ ide v prvom rade o doslovný výklad, treba poznamenať, že výraz „obvyklý pobyt“ vo jeho bežnom význame označuje miesto, kde sa fyzická osoba trvalo zdržiava.

43

Vzhľadom na nevyhnutnú koherenciu medzi ustanoveniami nariadenia č. 1259/2010 a nariadenia č. 2201/2003, pripomenutú v bode 40 tohto rozsudku, sa tie isté prvky vyžadujú na charakterizovanie pojmu „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010. Takáto jednotná koncepcia odráža úzke vzťahy, ktoré existujú medzi týmito dvomi nariadeniami upravujúcimi okrem iného rozvod a rozluku. Nariadenie č. 1259/2010 určuje právny poriadok, ktorý súd, ktorého právomoc je založená na ustanoveniach nariadenia č. 2201/2003, musí uplatniť v prípade, že si manželia nezvolia takéto právo v súlade s článkom 5 ods. 1 nariadenia č. 1259/2010.

44

47

Definícia pojmu „obvyklý pobyt“ manželov v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010, ktorá sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to na jednej strane vôľou dotknutých osôb určiť si zvyčajné centrum svojich záujmov na určitom mieste a na druhej strane prítomnosťou, ktorá vykazuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého štátu, umožňuje zaručiť tak tento cieľ právnej istoty a predvídateľnosti, ako aj potrebnú pružnosť v manželských konaniach, pričom bráni prípadným zneužitiam, pokiaľ ide o voľbu rozhodného práva.

48

V druhom rade otázka, či postavenie jedného z manželov ako diplomatického zástupcu v prijímajúcom štáte, dĺžka obdobia fyzickej prítomnosti manželov v tomto štáte, ako aj stupeň sociálnej a rodinnej integrácie v tomto štáte predstavujú relevantné, ba dokonca rozhodujúce skutočnosti na účely určenia ich „obvyklého pobytu“ v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010, je v podstate skutkovou otázkou [pozri analogicky rozsudok z 25. novembra 2021, IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod), C‑289/20 , EU:C:2021:955 , bod 52 a citovanú judikatúru]. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby preskúmal všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci s cieľom určiť, či obidva prvky, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode, ktorými sa vyznačuje pojem „obvyklý pobyt“, sú vo veci samej splnené.

49

Na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu pritom poukázať na nasledujúce skutočnosti.

53

Takáto situácia sa odlišuje od situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok z 1. augusta 2022, MPA (Obvyklý pobyt – Tretí štát) ( C‑501/20 , EU:C:2022:619 ). Hoci je pravda, že v bode 58 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že pobyt manželov v treťom štáte priamo súvisí s výkonom ich funkcií, sama osebe nie je takej povahy, že by mohla brániť tomu, aby tento pobyt vykazoval dostatočný stupeň stability na to, aby charakterizoval obvyklý pobyt manželov v tomto štáte, nič to nemení na tom, že k tomuto tvrdeniu sa dospelo v kontexte, v ktorom išlo o zmluvných zamestnancov Únie na dobu neurčitú pridelených k delegácii Únie v treťom štáte v súlade s ustanoveniami Služobného poriadku úradníkov Európskej únie uplatniteľnými na zmluvných zamestnancov, ktorí nepodliehajú rotácii v sídle v Bruseli.

54

Ako pritom v podstate tvrdili PQ, ako aj všetky vlády, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, povaha a špecifickosť pracovnej činnosti diplomatického zástupcu vyslaného na zahraničné zastupiteľstvo v prijímajúcom štáte svedčia v zásade – z dôvodu okolností inherentne spojených s touto funkciou – v prospech neexistencie obvyklého pobytu tohto zástupcu, ako aj jeho manželského partnera, v tomto štáte, v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010.

55

Okrem toho, ako vyplýva z článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru, diplomatickí zástupcovia požívajú imunitu voči občianskoprávnej a administratívnoprávnej právomoci prijímajúceho štátu, s výhradou výnimiek uvedených v písmenách a) až c) tohto ustanovenia, predovšetkým pokiaľ ide o vecnú žalobu týkajúcu sa súkromnej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území tohto štátu, s výnimkou prípadu, že ju diplomatický zástupca vlastní v zastúpení vysielajúceho štátu na účely misie.

59

Posúdenie tohto kritéria pojmu „obvyklý pobyt“ si vyžaduje zohľadniť osobitnú situáciu diplomatických zástupcov a ich rodinných príslušníkov, a to z dôvodu povahy ich funkcií. Po prvé si totiž tieto osoby často zachovávajú úzky vzťah s vysielajúcim štátom, do ktorého pravidelne vycestúvajú, a po druhé vzhľadom na to, že diplomatickí zástupcovia spravidla podliehajú zásade rotácie, dĺžku ich pobytu v prijímajúcom štáte možno a priori vnímať ako dočasnú, aj keď v praxi môže ísť niekedy o nezanedbateľne dlhé obdobie. Za týchto osobitných okolností dĺžka fyzickej prítomnosti manželov na území prijímajúceho štátu nie je sama osebe rozhodujúcou skutočnosťou, pokiaľ ide o to, či je ich pobyt v tomto štáte obvyklým pobytom. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť, že manželia budú na tomto území prítomní počas nezanedbateľného obdobia, pričom si zachovajú centrum svojich záujmov vo vysielajúcom štáte, do ktorého pravidelne vycestúvajú.

60

Pokiaľ ide po tretie o relevantnosť stupňa sociálnej a rodinnej integrácie v dotknutom štáte na účely určenia obvyklého pobytu manželov v zmysle článku 8 písm. a) a b) nariadenia č. 1259/2010, treba poznamenať, že v rámci výkladu ustanovení nariadenia č. 2201/2003 týkajúcich sa rodičovských práv a povinností Súdny dvor považoval sociálne a rodinné prostredie rodičov dieťaťa, osobitne maloletého dieťaťa, za základné kritérium určenia miesta obvyklého pobytu tohto dieťaťa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2021, IB (Obvyklý pobyt manžela – Rozvod), C‑289/20 , EU:C:2021:955 , bod 53 a citovanú judikatúru].

64

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že účastníci konania vo veci samej bývali v Rusku v sídle nemeckého veľvyslanectva v Moskve od septembra 2019. DL sa vrátila do Nemecka 23. mája 2021. PQ vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tvrdil, že 1. novembra 2023 bol preložený na inú pozíciu v Nemecku. Zdá sa teda, že ich pobyt v prijímajúcom štáte bol obmedzený na rámec vymedzený týmto veľvyslanectvom.

65

Z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, tiež vyplýva, že manželia počas celého svojho pobytu v prijímajúcom štáte naďalej udržiavali úzky vzťah s vysielajúcim štátom, pričom si v ňom zachovali majetkové záujmy, ako aj sociálne a rodinné väzby. Títo manželia si tak ponechali svoj byt v Berlíne vzhľadom na perspektívu návratu do Nemecka po skončení funkcie PQ v prijímajúcom štáte, pričom v tomto byte bývala ich plnoletá dcéra a oni sami v ňom zrejme bývali, keď sa práve nachádzali v Nemecku.

66

S výhradou podrobnejších overení zo strany vnútroštátneho súdu na základe všetkých skutkových okolností prejednávanej veci tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že manželia napriek dĺžke ich pobytu v Rusku nemali v úmysle tam určiť zvyčajné centrum svojich záujmov, keďže toto centrum záujmov zostalo vo vysielajúcom štáte, od ktorého sa vzdialili len dočasne, a teda sa zdá, že právom štátu obvyklého pobytu manželov je nemecké právo.

Článok 8 písm. a) a b) nariadenia Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

postavenie jedného z manželov ako diplomatického zástupcu a jeho vyslanie do prijímajúceho štátu na účely zastávania určitej pozície v zásade bráni tomu, aby sa konštatovalo, že „obvyklý pobyt“ manželov je určený v tomto štáte, čo platí s výnimkou prípadu, že sa na základe celkového posúdenia všetkých okolností daného prípadu vrátane okrem iného dĺžky obdobia fyzickej prítomnosti manželov, ako aj ich sociálnej a rodinnej integrácie v uvedenom štáte preukáže jednak vôľa manželov určiť si v tomto štáte zvyčajné centrum ich záujmov a jednak prítomnosť vykazujúca dostatočný stupeň stability na území tohto štátu.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.