C-63/24

K. L.

proti

Migracijos departamentas prie Lietuvos Respublikos vidaus reikalų ministerijos,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos (spravodajca), sudcovia S. Rodin, N. Piçarra, O. Spineanu‑Matei a N. Fenger,

generálna advokátka: L. Medina,

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a O. Duprat‑Mazaré, splnomocnení zástupcovia,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ), v spojení s článkom 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi K. L. a Migracijos departamentas prie Lietuvos Respublikos vidaus reikalų ministerijos (odbor migrácie Ministerstva vnútra Litovskej republiky) (ďalej len „odbor migrácie“), ktorého predmetom je zamietnutie zo strany tohto odboru priznať K. L. postavenie utečenca.

Právny rámec

Medzinárodné právo

b) sa dopustila vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom bola prijatá ako utečenec,

…“

5

Článok 33 tohto dohovoru stanovuje:

„1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

2. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

…

b) že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako [predtým, než – neoficiálny preklad ] v ňom boli prijatí ako utečenci, čo znamená čas vydania povolenia na pobyt na základe priznania postavenia utečenca; najmä neľudské činy, aj keď sú spáchané s údajne politickým cieľom, môžu byť klasifikované ako vážne nepolitické trestné činy;

…“

8

Článok 21 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

Článok 88 ods. 2 bod 3 tohto zákona stanovuje:

„Žiadateľovi o azyl, ktorý spĺňa kritériá stanovené v článku 86 ods. 1 tohto zákona, sa postavenie utečenca neprizná, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa pred vstupom do Litovskej republiky dopustil vážneho nepolitického trestného činu (najmä neľudské činy, aj keď spáchané s údajne politickým cieľom, sa môžu klasifikovať ako vážne nepolitické trestné činy) alebo bol uznaný vinným za činy v rozpore s cieľmi alebo zásadami Organizácie Spojených národov, alebo podnecoval k takýmto trestným činom alebo skutkom, alebo sa na ich páchaní inak podieľal.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

11

Po tom, čo K. L., štátny príslušník tretej krajiny, nezákonne prekročil hranicu medzi Bieloruskom a Litvou, podal 17. februára 2022 v tomto členskom štáte žiadosť o azyl a o povolenie na prechodný pobyt. Uviedol, že bol trikrát neodôvodnene odsúdený orgánmi svojej krajiny pôvodu, pričom skutočným dôvodom týchto odsúdení bola jeho politická opozičná činnosť. K. L. údajne opustil svoju krajinu pôvodu z dôvodu, že represívne zložky tejto krajiny vypočúvali iné osoby, čo si vysvetlil ako náznak, že sa proti nemu pripravuje nové trestné konanie za šírenie politických informácií a organizovanie zhromaždení.

12

Rozsudkom z 30. marca 2023 Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) zamietol žalobu K. L. proti tomuto rozhodnutiu. K. L. podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

16

K. L. pred týmto súdom tvrdí, že už si odpykal trest, na ktorý bol odsúdený za trestný čin, z dôvodu ktorého mu odbor migrácie odmietol priznať postavenie utečenca. Opierajúc sa o dokumenty Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) preto tvrdí, že ustanovenie o vylúčení z postavenia utečenca uvedené v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 sa už neuplatňuje.

17

Odbor migrácie sa domnieval, že zo smernice 2011/95 a z litovskej právnej úpravy nevyplýva žiadna jasná definícia pojmu „vážny nepolitický trestný čin“, keďže vychádzal na jednej strane z dokumentu Európskeho podporného úradu pre azyl (EASO) z októbra 2021 s názvom „Praktická príručka úradu EASO k vylúčeniu na základe vážnych (nepolitických) trestných činov“ na účely kvalifikácie jedného z porušení, ktorých sa dotknutá osoba dopustila, ako „vážny nepolitický trestný čin“, a na druhej strane zo strany 35 dokumentu EASO z januára 2017, nazvaného „Praktická príručka: vylúčenie“, pričom dospel k záveru, že v prípade, keď si žiadateľ o medzinárodnú ochranu svoj trest odpykal, má príslušný orgán, pokiaľ ide o uplatnenie článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95, voľnú úvahu.

18

20

Okrem toho vnútroštátny súd pripomína, že podľa článku 18 Charty sa právo na azyl zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru a v súlade so Zmluvou o EÚ a Zmluvou o FEÚ. Súdny dvor v bode 50 rozsudku z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov) ( C‑331/16 a C‑366/16 , EU:C:2018:296 ), rozhodol, že dôvody na vylúčenie z postavenia utečenca uvedené v článku 1 časti F Ženevského dohovoru a v článku 12 ods. 2 smernice 2011/95 boli zavedené s cieľom vylúčiť z tohto postavenia utečenca osoby, ktoré sú považované za nehodné ochrany vyplývajúcej z tohto postavenia.

21

Podľa vnútroštátneho súdu by však zohľadnenie výkonu uloženého trestu, udelenia milosti alebo amnestie na účely článku 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice mohlo byť v rozpore s takýmto cieľom. Toto zohľadnenie by totiž mohlo odsunúť na druhé miesto posúdenie závažnosti porušenia alebo individuálnej zodpovednosti žiadateľa o azyl.

22

Dôvody na vylúčenie ako výnimky alebo obmedzenia uplatňovania humanitárnych noriem by sa však podľa tohto súdu mali vykladať obzvlášť opatrne. V tejto súvislosti bod 18 dokumentu výkonného výboru UNHCR EC/47/SC/CRP.29 z 30. mája 1997 s názvom „Poznámka ku klauzulám o vylúčení“ uvádza požiadavku vyváženosti medzi spáchaným trestným činom a závažnosťou prenasledovania, ktorému bude dotknutá osoba pravdepodobne vystavená vo svojej krajine pôvodu. Uvedený súd sa domnieva, že takáto požiadavka je splnená, ak je, ako v prejednávanej veci, vo vzťahu k žiadateľovi zaručená zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia aj v prípade, že mu azyl nebude priznaný.

25

Preto pokiaľ ide o tieto okolnosti, odpoveď Súdneho dvora na položenú otázku nie je nevyhnutná na vyriešenie sporu vo veci samej.

26

Treba teda konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou pýta, či sa má článok 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 v spojení s článkom 18 Charty vykladať v tom zmysle, že orgány a prípadne príslušné súdy dotknutého členského štátu musia pri posudzovaní toho, či sa na činy, ktorých sa dopustil žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý inak spĺňa kritériá na získanie postavenia utečenca, vzťahuje dôvod na vylúčenie z tohto postavenia stanovený v tomto článku 12 ods. 2 písm. b), zohľadniť skutočnosť, že tento žiadateľ si odpykal trest, na ktorý bol odsúdený, za činy, ktorých sa dopustil.

27

Treba pripomenúť, že podľa článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 sú štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu [predtým, než] v ňom boli prijatí ako utečenci.

31

Pokiaľ ide o obvyklý význam použitých pojmov, zatiaľ čo slovo „trestný čin“ sa vzťahuje na skutkové okolnosti, ktoré sú fixované v minulosti, t. j. v čase spáchania trestného činu, prívlastok „vážny“ pridáva prvok hodnotenia, ktorý sa na druhej strane môže v priebehu času meniť. Nie je teda vylúčené, že posúdenie závažnosti trestného činu môže byť odlišné v čase, keď bol spáchaný a v čase posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu.

32

V druhom rade, pokiaľ ide o kontextuálny výklad, treba uviesť, že podľa článku 18 Charty sa právo na azyl zaručuje najmä dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru.

33

Ako sa uvádza najmä v odôvodnení 4 smernice 2011/95, Ženevský dohovor poskytuje základný kameň pre medzinárodný právny režim na ochranu utečencov. Z toho vyplýva, že ustanovenia tejto smernice sa majú vykladať nielen vo svetle jej všeobecnej štruktúry, ale aj v súlade s týmto dohovorom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. februára 2024, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Následná náboženská konverzia), C‑222/22 , EU:C:2024:192 , bod 27 a citovanú judikatúru].

37

V tejto súvislosti po prvé článok 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice sleduje dvojaký cieľ, a to vylúčiť z postavenia utečenca osoby, ktoré sú považované za nehodné ochrany vyplývajúcej z tohto postavenia, a aby sa predišlo tomu, že priznanie tohto postavenia umožní páchateľom niektorých vážnych trestných činov zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. mája 2018, K. a H. F. (Právo na pobyt a obvinenia z vojnových zločinov), C‑331/16 a C‑366/16 , EU:C:2018:296 , bod 50 , ako aj citovanú judikatúru].

38

Zohľadnenie okolnosti, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu si odpykal trest, na ktorý bol odsúdený za činy, ktorých sa dopustil, pritom nie je v rozpore s týmto dvojakým cieľom. Na jednej strane totiž vylúčenie osoby, ktorá si už odpykala trest, ktorý jej bol uložený za predmetný trestný čin, z postavenia utečenca, nemožno odôvodniť cieľom spočívajúcim v zabránení tomu, aby sa táto osoba mohla zbaviť svojej trestnoprávnej zodpovednosti za tento trestný čin. Na druhej strane, pokiaľ ide o cieľ vylúčiť z postavenia utečenca osoby, ktoré sa považujú za nehodné ochrany vyplývajúcej z tohto postavenia, spáchanie vážnych trestných činov v určitom období života osoby nemôže nevyhnutne spôsobiť, že táto osoba bude nehodná medzinárodnej ochrany natrvalo bez toho, aby sa zohľadnila najmä jej možnosť nápravy.

39

Po druhé vylúčenie z postavenia utečenca z dôvodu uvedeného v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95 súvisí s vážnosťou spáchaných činov, ktorá musí byť natoľko závažná, že dotknutá osoba sa nemôže legitímne domáhať ochrany spojenej s postavením utečenca (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09 , EU:C:2010:661 , bod 108 ).

43

Z týchto úvah vyplýva, že skutočnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu si trest odpykal, predstavuje prvok, ktorý musí príslušný orgán dotknutého členského štátu nevyhnutne zohľadniť pri posudzovaní všetkých okolností dotknutého individuálneho prípadu.

44

Vzhľadom na to treba spresniť, že ako v podstate uviedli litovská, francúzska a holandská vláda, ako aj Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, táto okolnosť sama osebe nijako nebráni uplatneniu článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95.

45

Skutočnosť, že si žiadateľ o medzinárodnú ochranu odpykal trest, je totiž len jednou z viacerých okolností, ktorú treba zohľadniť na účely určenia, či sa má tento žiadateľ považovať za žiadateľa, na ktorého sa vzťahuje dôvod na vylúčenie uvedený v tomto ustanovení. Na účely posúdenia závažnosti predmetného porušenia musí príslušný orgán preskúmať najmä druh predmetného činu, uložený a vymeraný trest, obdobie, ktoré uplynulo od spáchania trestného činu, správanie dotknutej osoby počas tohto obdobia a prípadnú prejavenú ľútosť.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 12 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, v spojení s článkom 18 Charty základných práv Európskej únie,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

orgány a prípadne príslušné súdy dotknutého členského štátu musia pri posudzovaní toho, či sa na činy, ktorých sa dopustil žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý inak spĺňa kritériá na získanie postavenia utečenca, vzťahuje dôvod na vylúčenie z tohto postavenia stanovený v tomto článku 12 ods. 2 písm. b), zohľadniť skutočnosť, že tento žiadateľ si odpykal trest, na ktorý bol odsúdený za činy, ktorých sa dopustil, pričom však táto okolnosť sama osebe nebráni tomu, aby bol uvedený žiadateľ vylúčený z postavenia utečenca podľa tohto ustanovenia.

Podpisy