C-67/24

R. K.

proti

K. Ch.,

D. K.,

E. K.,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, J. Ramos, V. Sequeira a M. Vara, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Rousseva a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Odôvodnenia 9 až 11 a 15 až 17 nariadenia č. 4/2009 stanovujú:

„(9)

Oprávnenému na výživné by sa malo umožniť jednoduchým spôsobom dosiahnuť v členskom štáte vydanie rozhodnutia, ktoré bude automaticky, bez akejkoľvek ďalšej formality vykonateľné v inom členskom štáte.

(10)

Na dosiahnutie tohto cieľa je žiaduce vytvoriť nástroj Spoločenstva vo veciach vyživovacej povinnosti, ktorý by obsahoval súbor ustanovení o právomoci, o kolíznych normách, o uznávaní a vykonateľnosti, výkone, právnej pomoci a o spolupráci medzi ústrednými orgánmi.

S cieľom napraviť najmä prípady odoprenia spravodlivosti je v tomto nariadení potrebné upraviť forum necessitatis a umožniť tak súdu členského štátu vo výnimočných prípadoch konať vo veci, ktorá má úzku väzbu s tretím štátom. Takýto výnimočný prípad môže nastať, keď sa konanie v dotknutom treťom štáte ukáže ako nemožné (napríklad z dôvodu občianskej vojny), alebo keď od navrhovateľa nemožno rozumne očakávať, že v tom štáte začne alebo bude viesť konanie. Právomoc založenú na forum necessitatis však možno vykonávať, iba ak má spor dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu, akou je napríklad štátna príslušnosť jedného z účastníkov.

(17)

Dodatočná norma právomoci by mala ustanovovať, že s výnimkou osobitných okolností môže povinný začať konanie na vydanie zmeneného alebo nového rozhodnutia len v štáte, v ktorom mal oprávnený obvyklý pobyt, keď sa rozhodnutie vydalo, a v ktorom má oprávnený naďalej obvyklý pobyt. S cieľom zabezpečiť dobré prepojenie medzi [Dohovorom o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny, uzavretým v Haagu 23. novembra 2007 (ďalej len ‚Haagsky dohovor z roku 2007‘),] a týmto nariadením je potrebné uplatňovať toto pravidlo aj na rozhodnutia tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru, pokiaľ je tento dohovor platný vo vzťahu medzi dotknutým štátom a Spoločenstvom a uplatňuje sa v dotknutom štáte aj Spoločenstve na rovnaké vyživovacie povinnosti.“

4

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.“

Článok 3 toho istého nariadenia, nazvaný „Všeobecné ustanovenia o právomoci“, stanovuje:

„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

a)

súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo

b)

súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo

„Účastníci konania sa môžu dohodnúť, že právomoc konať o existujúcich alebo prípadných budúcich sporoch medzi nimi vo veci vyživovacej povinnosti majú tieto súdy členských štátov:

…“

8

Podľa článku 5 tohto nariadenia s názvom „Právomoc založená na účasti odporcu“:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa odporca zúčastní konania. To neplatí, ak sa odporca zúčastní konania len, aby namietol absenciu právomoci.“

9

11

Článok 8 nariadenia č. 4/2009, nazvaný „Obmedzenie možnosti konania“, stanovuje:

„1. Ak sa rozhodnutie vydalo v členskom štáte alebo haagskom zmluvnom štáte, v ktorom má oprávnený obvyklý pobyt, povinný nemôže začať konanie s účelom zmeniť toto rozhodnutie alebo získať nové rozhodnutie v žiadnom inom členskom štáte, pokiaľ má oprávnený naďalej obvyklý pobyt v štáte, v ktorom sa rozhodnutie vydalo.

2. Odsek 1 sa neuplatní:

a)

ak sa účastníci v súlade s článkom 4 dohodli na právomoci súdov tohto druhého členského štátu;

Bulharské právo

12

V článku 4 ods. 1 bodoch 1 a 2 Kodex na meždunarodnoto častno pravo (Zákonník medzinárodného práva súkromného) sa stanovuje:

„1. Bulharské súdy a iné bulharské orgány majú medzinárodnú právomoc, ak

(1)

žalovaný má v Bulharskej republike obvyklý pobyt, sídlo podľa zakladateľskej listiny alebo miesto skutočného vedenia podniku,

Rozsudkom vyhláseným v roku 2017 Najvyšší súd provincie Québec, rodinnoprávne oddelenie, okres Terrebonne (Kanada), rozhodol o rozvode R. K. a K. Ch. a rodičovských právach a povinnostiach. Uvedeným rozsudkom daný súd uložil navrhovateľovi vo veci samej povinnosť platiť každému z týchto dvoch detí výživné vo výške 613,75 kanadského dolára (CAD) (približne 407 eur) a jeho bývalej manželke výživné vo výške 2727,50 CAD (približne 1809 eur).

15

Navrhovateľ vo veci samej podal na Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na zmenu takto stanovenej vyživovacej povinnosti, ktorou sa domáhal zníženia sumy výživného priznaného jednému z uvedených detí, ešte maloletému, ako aj zrušenia výživného stanoveného v prospech jeho bývalej manželky a druhého dieťaťa, ktoré nadobudlo plnoletosť. V čase podania uvedeného návrhu mal navrhovateľ vo veci samej bydlisko v meste Sofia (Bulharsko) a odporcovia vo veci samej mali bydlisko v Kanade.

16

Na podporu uvedeného návrhu navrhovateľ vo veci samej spresnil, že podal návrh na začatie konkurzného konania v Kanade, pričom konkurz bol vyhlásený 21. júna 2018 osvedčením o oslobodení od povinností, ktoré vydal schválený likvidátor, a že v roku 2019 odišiel z Kanady s cieľom usadiť sa v Sofii. Tiež uviedol, že od konca roka 2018 bol nezamestnaný a že nevlastní nehnuteľný ani hnuteľný majetok.

17

Navrhovateľ vo veci samej podal proti tomuto uzneseniu odvolanie na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko). Uznesením z 1. augusta 2023 tento súd zrušil uvedené uznesenie, ktoré vydal Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia), a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

21

V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia o zrušení Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) po prvé uviedol, že pravidlá právomoci stanovené v článku 3 a nasl. nariadenia č. 4/2009 sa neuplatňujú vo vzťahoch s tretími štátmi. Tento súd po druhé uviedol, že odôvodnenie 15 tohto nariadenia sa týka návrhov podaných oprávnenými na výživné, a nie návrhov podaných povinnými na plnenie výživného, a že toto odôvodnenie by sa nemalo vykladať v spojení s článkom 3 uvedeného nariadenia, ktorý stanovuje všeobecné pravidlá právomoci, ale v spojení s článkom 6 daného nariadenia, ktorý upravuje subsidiárnu právomoc. Uvedený súd po tretie konštatoval, že na bývalú manželku navrhovateľa vo veci samej, ktorá je kanadskou štátnou príslušníčkou, sa nevzťahuje právo Únie. Ten istý súd po štvrté poznamenal, že pri neexistencii zmluvy vo veciach vyživovacej povinnosti medzi Bulharskou republikou a Kanadou sa na vzťahy medzi účastníkmi konania vo veci samej nevzťahuje medzinárodné právo. V dôsledku toho Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) stanovil právomoc bulharských súdov na základe bulharskej štátnej príslušnosti navrhovateľa vo veci samej, a to v súlade s vnútroštátnymi pravidlami medzinárodného práva súkromného.

22

Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) uvádza, že nesúhlasí s výkladom, ku ktorému dospel Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto), a že má pochybnosti o tom, či by nedošlo k porušeniu ustanovení nariadenia č. 4/2009 v prípade, že by bol spor vo veci samej vyriešený v súlade so záväznými pokynmi uvedeného súdu.

26

Tento súd sa napokon po štvrté pýta, či môže založiť svoju právomoc na základe forum necessitatis v súlade s článkom 7 uvedeného nariadenia.

27

Za týchto podmienok Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa odôvodnenie 15 nariadenia [č. 4/2009] vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej sa medzinárodná právomoc súdov rozhodovať o návrhoch na výživné pre osoby, ktoré majú obvyklý pobyt v treťom štáte (v tomto prípade v Kanade), určuje podľa vnútroštátneho práva, a nie podľa [tohto] nariadenia?

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné pripomienky

28

Podľa ustálenej judikatúry platí, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú vnútroštátny súd prejednáva. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať položené otázky, ktoré sú mu predložené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (rozsudok zo 4. októbra 2024, Herbaria Kräuterparadies, C‑240/23 , EU:C:2024:852 , bod 46 a citovaná judikatúra).

29

32

Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 sa toto nariadenie vzťahuje na „vyživovaciu povinnosť“ vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.

33

Podľa odôvodnenia 15 tohto nariadenia „skutočnosť, že povinný má obvyklý pobyt v treťom štáte by nemala vylučovať uplatnenie noriem Spoločenstva týkajúcich sa právomoci“.

34

Zo samotného znenia článku 1 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 v spojení s jeho odôvodnením 15 teda vyplýva, že pravidlá právomoci stanovené týmto nariadením sú univerzálne, keďže môžu viesť k založeniu právomoci súdu tretieho štátu, a že uvedené nariadenie sa uplatňuje na „vyživovaciu povinnosť“ bez toho, aby sa rozlišovalo medzi návrhmi na priznanie výživného a na zvýšenie sumy výživného podanými oprávnenými na výživné na jednej strane a návrhmi na zmenu vyživovacej povinnosti, ktorých cieľom je zníženie príslušnej sumy alebo zrušenie tejto povinnosti, podanými povinnými na plnenie uvedenej povinnosti na strane druhej.

38

Po druhé sa v nariadení č. 4/2009 systematicky používa výraz „vyživovacia povinnosť“. V tejto súvislosti je napríklad v článku 2 ods. 1 bode 1 tohto nariadenia vymedzený pojem „rozhodnutie“ ako rozhodnutie vo veci „vyživovacej povinnosti“, cieľom pravidiel všeobecnej právomoci podľa článku 3 uvedeného nariadenia je určiť súdy, ktoré majú právomoc rozhodovať vo veciach „vyživovacej povinnosti“, a v súlade s článkom 4 toho istého nariadenia si účastníci konania môžu zvoliť súd, ktorý bude konať o sporoch vo veci „vyživovacej povinnosti“.

39

Po tretie, hoci sa v nariadení č. 4/2009 rozlišuje medzi oprávnenými na výživné a povinnými na plnenie výživného, nič to nemení na tom, že sa v ňom používa aj pojem „odporca“ (prípadne „povinný“) bez toho, aby sa rozlišovalo, či ide o oprávneného na výživné, alebo povinného na plnenie výživného. Odôvodnenie 15 tohto nariadenia tak odkazuje na obvyklý pobyt „povinného“ v treťom štáte a článok 3 písm. a) uvedeného nariadenia stanovuje pravidlo právomoci súdu podľa miesta obvyklého pobytu „odporcu“.

40

V tejto súvislosti Súdny dvor už konštatoval, že článok 3 tohto nariadenia ponúka oprávnenému na výživné, „pokiaľ koná ako navrhovateľ“, možnosť podať svoj návrh tak, že si vyberie z iných základov právomoci – na rozdiel od článku 3 písm. a) [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, R (Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností a vyživovacej povinnosti), C‑468/18 , EU:C:2019:666 , bod 30 , ako aj citovanú judikatúru].

44

Takýto výklad zodpovedá cieľu ochrany oprávneného na výživné, ktorý sleduje nariadenie č. 4/2009. Podľa pravidiel všeobecnej právomoci uvedených v článku 3 tohto nariadenia sa totiž právomoc súdu konajúceho vo veci návrhu na zmenu rozhodnutia o vyživovacej povinnosti, ktorá nie je spojená s konaním vo veci osobného stavu alebo rodičovských práv a povinností, určí na základe kritéria obvyklého pobytu oprávneného, a to buď v súlade s článkom 3 písm. a) uvedeného nariadenia, ak oprávnený koná ako odporca, alebo v súlade s článkom 3 písm. b) toho istého nariadenia, ak koná ako navrhovateľ.

45

V prejednávanej veci treba na úvod poznamenať, že v čase vyhlásenia rozsudku uvedeného v bode 14 tohto rozsudku Kanada nebola zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru z roku 2007. Z uvedených úvah však vyplýva, že hoci podmienky stanovené v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 nie sú vo veci samej splnené, návrh na zmenu vyživovacej povinnosti stanovenej daným rozsudkom patrí do pôsobnosti tohto nariadenia. Vnútroštátny súd by preto mal overiť svoju právomoc konať vo veci takéhoto návrhu, a to tak, že postupne preskúma, či sú splnené podmienky uplatnenia článku 3, a prípadne podmienky článkov 6 a 7 tohto nariadenia.

46

Pokiaľ ide navyše o kritériá právomoci stanovené v článku 3 nariadenia č. 4/2009, treba poznamenať, že tento článok 3 písm. c) a d) sa v prejednávanej veci neuplatňuje, pretože tento návrh na zmenu nie je spojený ani s konaním vo veci osobného stavu, ani s konaním vo veci rodičovských práv a povinností. Je zrejmé, že vnútroštátny súd nemôže založiť svoju právomoc ani na uvedenom článku 3 písm. a) a b). Toto posledné uvedené ustanovenie totiž odkazuje buď na súd podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo na súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, ktorým je v tejto veci v oboch prípadoch Kanada.

Článok 6 nariadenia č. 4/2009 stanovuje subsidiárnu právomoc v prospech súdov členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť majú účastníci konania spoločnú, ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3 až 5 tohto nariadenia a žiadny súd zmluvného štátu Lugánskeho dohovoru, ktorý nie je členským štátom, nemá právomoc podľa ustanovení tohto dohovoru.

50

V tejto súvislosti treba poznamenať, že tento článok 6 neobsahuje žiadny odkaz na právo členských štátov na účely vymedzenia presného rozsahu pojmu „spoločná štátna príslušnosť“ a že ani nerozlišuje, či určitá osoba má jednu alebo viac štátnych príslušností, ale jedinou podmienkou, ktorá sa vyžaduje na uplatnenie kritéria právomoci podľa uvedeného článku 6, je to, aby účastníci konania mali spoločnú štátnu príslušnosť.

51

V prejednávanej veci v rozsahu, v akom majú navrhovateľ vo veci samej a jeho deti spoločnú štátnu príslušnosť, konkrétne bulharskú, môže táto väzba založiť právomoc vnútroštátneho súdu, na ktorý boli podané návrhy vo veci samej, pokiaľ ide o tieto deti, podľa článku 6 nariadenia č. 4/2009. Naproti tomu daný súd nemá právomoc prejednávať návrh týkajúci sa bývalej manželky navrhovateľa vo veci samej, ktorá má len kanadskú štátnu príslušnosť.

52

55

Článok 7 prvý odsek nariadenia č. 4/2009 stanovuje, že ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3 až 6 tohto nariadenia, súdy členského štátu môžu vo výnimočných prípadoch vo veci rozhodovať, ak sa konanie nemôže účinne začať alebo uskutočniť, alebo je nemožné v treťom štáte, ktorý má so sporom úzku väzbu. Podľa druhého odseku tohto článku 7 musí mať spor dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu.

56

Článok 7 nariadenia č. 4/2009 tak stanovuje štyri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené, aby súd členského štátu, na ktorý bol podaný návrh vo veciach vyživovacej povinnosti, mohol výnimočne konštatovať svoju právomoc na základe forum necessitatis . Po prvé musí tento súd konštatovať, že žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 3 až 6 nariadenia č. 4/2009. Po druhé spor, o ktorom rozhoduje, musí mať úzku väzbu s tretím štátom. Po tretie predmetné konanie sa nemôže účinne začať alebo uskutočniť, alebo je nemožné v tomto treťom štáte. Napokon po štvrté spor musí mať dostatočnú väzbu s členským štátom konajúceho súdu [rozsudok z 1. augusta 2022, MPA (Obvyklý pobyt – tretí štát), C‑501/20 , EU:C:2022:619 , bod 99 ].

57

Hoci je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či sú splnené všetky tieto podmienky, aby prípadne mohol vychádzať z pravidla týkajúceho sa právomoci podľa článku 7 nariadenia č. 4/2009, treba pri každej z uvedených podmienok a vzhľadom na informácie poskytnuté týmto súdom uviesť nasledujúce spresnenia.

61

Po tretie, aby súd členského štátu, ktorému bola vec predložená, mohol výnimočne vykonávať právomoc podľa článku 7 nariadenia č. 4/2009, je tiež dôležité, aby predmetné konanie nebolo možné účinne začať či uskutočniť, alebo aby bolo nemožné na súdoch dotknutého tretieho štátu [rozsudok z 1. augusta 2022, MPA (Obvyklý pobyt – tretí štát), C‑501/20 , EU:C:2022:619 , bod 106 ].

62

Hoci v tejto súvislosti odôvodnenie 16 tohto nariadenia uvádza občiansku vojnu ako príklad, keď sa konanie v dotknutom treťom štáte zdá nemožné, čím poukazuje na výnimočnú povahu prípadov, v ktorých možno vykonávať právomoc založenú na forum necessitatis , treba poukázať na to, že uvedené nariadenie neposkytuje informácie o okolnostiach, za ktorých by konajúci súd členského štátu mohol konštatovať, že konanie vo veciach vyživovacej povinnosti nemožno účinne začať alebo uskutočniť na súdoch dotknutého tretieho štátu. Z tohto odôvodnenia 16 však vyplýva, že práve „s cieľom napraviť najmä prípady odoprenia spravodlivosti“ bolo zavedené forum necessitatis , ktoré umožňuje konajúcemu súdu členského štátu vo výnimočných prípadoch prejednať spor, ktorý má úzku väzbu s tretím štátom, „keď od navrhovateľa nemožno rozumne očakávať, že v tom štáte začne alebo bude viesť konanie“ [rozsudok z 1. augusta 2022, MPA (Obvyklý pobyt – tretí štát), C‑501/20 , EU:C:2022:619 , bod 107 ].

63

Na jednej strane na účely založenia svojej právomoci na článku 7 nariadenia č. 4/2009 teda konajúci súd členského štátu nemôže od navrhovateľa vo veci výživného vyžadovať, aby preukázal, že neúspešne podal alebo sa pokúsil podať návrh na začatie predmetného konania na súdoch dotknutého tretieho štátu. Stačí teda, ak sa konajúci súd členského štátu vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci môže uistiť, že prekážky v dotknutom treťom štáte sú také, že by bolo nerozumné vyžadovať od navrhovateľa, aby sa domáhal nároku na výživné na súdoch tohto tretieho štátu [rozsudok z 1. augusta 2022, MPA (Obvyklý pobyt – tretí štát), C‑501/20 , EU:C:2022:619 , bod 108 ].

67

Vzhľadom na uvedené dôvody treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 7 nariadenia č. 4/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „výnimočné prípady“ v zmysle tohto článku, ktorý umožňuje súdu členského štátu prejednávať spor na základe pravidla právomoci forum necessitatis stanoveného v uvedenom článku, zahŕňa situáciu, keď návrh na zmenu rozhodnutia o vyživovacej povinnosti, vydaného súdom tretieho štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru z roku 2007, ktorého cieľom je zrušenie dotknutej povinnosti, podá na súde členského štátu povinný na plnenie tejto povinnosti, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a má obvyklý pobyt na území tohto členského štátu, proti oprávnenému z uvedenej povinnosti, ktorý je štátnym príslušníkom daného tretieho štátu a má obvyklý pobyt na území tohto tretieho štátu, pod podmienkou, že takýto návrh nemožno účinne podať alebo uskutočniť, alebo je nemožný na súdoch dotknutého tretieho štátu.

O trovách

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pravidlo subsidiárnej právomoci súdov členského štátu, ktorého štátnu príslušnosť majú účastníci konania spoločnú, sa uplatňuje, ak okrem štátnej príslušnosti členského štátu súdu, na ktorom prebieha konanie, majú odporcovia štátnu príslušnosť tretieho štátu.

3.

Článok 7 nariadenia č. 4/2009

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „výnimočné prípady“ v zmysle tohto článku, ktorý umožňuje súdu členského štátu prejednávať spor na základe pravidla právomoci forum necessitatis stanoveného v uvedenom článku, zahŕňa situáciu, keď návrh na zmenu rozhodnutia o vyživovacej povinnosti, vydaného súdom tretieho štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou Dohovoru o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny, uzavretého v Haagu 23. novembra 2007, ktorého cieľom je zrušenie dotknutej povinnosti, podá na súde členského štátu povinný na plnenie uvedenej povinnosti, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a má obvyklý pobyt na území tohto členského štátu, proti oprávnenému z uvedenej povinnosti, ktorý je štátnym príslušníkom daného tretieho štátu a má obvyklý pobyt na území tohto tretieho štátu, pod podmienkou, že takýto návrh nemožno účinne podať alebo uskutočniť, alebo je nemožný na súdoch dotknutého tretieho štátu.