C-75/24

XH , v zastúpení: P. Nowak, adwokat,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Európska komisia , v zastúpení: pôvodne I. Melo Sampaio a L. Vernier, splnomocnení zástupcovia, neskôr L. Vernier, splnomocnený zástupca,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

Rozsudok

1

XH sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 22. novembra 2023, XH/Komisia (T‑613/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:739 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu, ktorou sa na jednej strane domáhala zrušenia po prvé rozhodnutia Európskej komisie D/374/20 zo 4. decembra 2020, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o pomoc (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc“), a po druhé rozhodnutia Komisie Ares(2021) 3466486 z 21. mája 2021 o postúpení veci posudkovej komisii (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania o invalidite“) a na druhej strane náhrady nemajetkovej ujmy.

Právny rámec

2

Článok 11a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatňujúcom sa na skutkový stav prejednávanej veci (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

4

Článok 12a služobného poriadku stanovuje:

„1. Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

2. Úradník, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Zamestnanec [Úradník – neoficiálny preklad ], ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec [úradník – neoficiálny preklad ] konal čestne.

3. ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.

4. ‚Sexuálne obťažovanie‘ je správanie sexuálnej povahy, ktoré osoba, ktorej je určené, pokladá za neželateľné, a ktorého účelom alebo následkom je obťažovanie tejto osoby alebo vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, útočného alebo rušivého prostredia. Sexuálne obťažovanie sa pokladá za diskrimináciu na základe pohlavia.“

„[Európska ú]nia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

7

Článok 59 služobného poriadku znie takto:

„1. Úradník, ktorý predloží doklad o svojej neschopnosti plniť svoje povinnosti z dôvodu choroby alebo úrazu, má nárok na zdravotnú dovolenku.

Príslušný úradník čo najskôr informuje svoju inštitúciu o svojej pracovnej neschopnosti a zároveň oznámi svoju súčasnú adresu. …

Podľa článku 60 služobného poriadku:

„S výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného. Bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka. Ak vyčerpal svoju riadnu dovolenku, príde o odmenu za zodpovedajúce obdobie.

Ak chce úradník stráviť dovolenku [pracovnú neschopnosť – neoficiálny preklad ] mimo miesta svojho zamestnania, musí získať predchádzajúce povolenie od menovacieho orgánu.“

9

Článok 90 služobného poriadku stanovuje:

„1. Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka. Orgán oznámi dotknutej osobe svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov odo dňa predloženia žiadosti. Ak po uplynutí tejto lehoty nedostala dotknutá osoba žiadnu odpoveď, žiadosť sa pokladá za zamietnutú; proti takémuto zamietnutiu môže podať sťažnosť v súlade s nasledujúcim odsekom.

–

jedného vymenovaného dotknutým úradníkom a

–

jedného vymenovaného na základe dohody medzi prvými dvoma lekármi.

Ak dotknutý úradník nevymenuje lekára, urobí to namiesto neho predseda Súdneho dvora Európskej únie.

V prípade, že tretí lekár nebude vymenovaný na základe dohody do dvoch mesiacov od vymenovania druhého lekára, tohto tretieho lekára vymenuje predseda Súdneho dvora Európskej únie na žiadosť jednej z dotknutých strán.“

Do 16. júna 2020 zastávala funkciu vyšetrovania na oddelení, ktoré bolo predtým označené ako oddelenie A OLAF‑u. V rámci tohto oddelenia sa ako hlavná vyšetrovateľka zaoberala najmä tromi prebiehajúcimi vecami, a to vecami E, F a G.

14

Dňa 16. júna 2020 nadobudla účinnosť vnútorná reorganizácia OLAF‑u. Po tejto reorganizácii a s prihliadnutím na preferencie uvedené odvolateľkou bola od tohto dátumu zaradená do nového oddelenia v rámci OLAF‑u, a to do oddelenia B.

15

V období od 2. do 22. júna 2020 bola odvolateľka práceneschopná po operačnom zákroku. Predĺženie tejto pracovnej neschopnosti bolo udelené na nepretržité obdobie od 23. júna 2020 do 31. októbra 2020 schválením v informačnom systéme pre riadenie zamestnancov Komisie, nazvanom „Sysper 2“, prvýkrát 23. júna 2020 na obdobie od tohto dátumu do 10. júla 2020, druhýkrát 14. júla na obdobie od 11. do 31. júla 2020, tretíkrát 4. augusta 2020 na obdobie od 1. do 31. augusta 2020, štvrtýkrát 1. septembra 2020 na obdobie od tohto dátumu do 30. septembra 2020 a piatykrát 1. októbra 2020 na obdobie od tohto dátumu do 31. októbra 2020.

16

19

V ten istý deň sekretárka oddelenia A (ďalej len „sekretárka oddelenia A“) zaslala odvolateľke email týkajúci sa zmeny jej kancelárie z dôvodu vnútornej reorganizácie OLAF‑u, uvedenej v bode 14 tohto rozsudku. V tomto emaile sa sekretárka oddelenia A spýtala odvolateľky, či vzhľadom na jej práceneschopnosť do 22. júna 2020 dovolí tretej osobe pripraviť presťahovanie jej vecí pred týmto dátumom. Odvolateľka v ten istý deň odpovedala, že uprednostňuje postarať sa o to sama.

20

Dňa 9. júna 2020 vedúca oddelenia C odpovedala na emaily uvedené v bode 17 vyššie. Vo svojej odpovedi uviedla, že vzhľadom na okolnosti sa jej zdá veľmi zložité uzavrieť predmetné veci do 16. júna 2020. Spresnila, že uzavretie veci E sa jej zdá reálne do polovice júla 2020.

21

Dňa 23. júna 2020 poslala vedúca oddelenia C email odvolateľke s cieľom prediskutovať návrh záverečnej správy vo veci E. V tomto emaile požiadala odvolateľku, aby jej zavolala v prípade, že bude k dispozícii. V ten istý deň zaslala odvolateľke pozvánku na účasť na stretnutí prostredníctvom videokonferencie na nasledujúci deň, t. j. 24. júna 2020. Odvolateľka odpovedala na tento email v nasledujúci deň, teda 24. júna 2020, pričom uviedla, že je stále práceneschopná a táto pozvánka sa prelína s termínom jej lekárskeho vyšetrenia. Dodala však, že celý nasledujúci deň bude k dispozícii na telefonické prerokovanie predmetnej veci.

25

Dňa 1. augusta 2020 podala odvolateľka žiadosť o pomoc príslušnému menovaciemu orgánu (ďalej len „MO“) podľa článkov 24, 59 a 60 služobného poriadku. Odvolateľka vo svojej žiadosti v podstate uviedla, že emaily, ktoré dostala počas svojej pracovnej neschopnosti, predstavovali žiadosti zo strany nadriadených alebo zamestnancov OLAF‑u, aby pracovala alebo aby sa okamžite dostavila do svojej kancelárie a pripravila presťahovanie svojich vecí, čo považovala za pokusy o prerušenie alebo ukončenie jej pracovného voľna zo zdravotných dôvodov.

26

Dňa 26. augusta 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke email s novým návrhom záverečnej správy vo veci E. V tomto emaile sa vedúca oddelenia C odvolateľky opýtala, či na jednej strane súhlasí s obsahom tejto správy a na druhej strane či môže vykonať overenie na Európskom patentovom úrade (EPÚ). Odvolateľka jej odpovedala, že je stále práceneschopná. V druhom emaile vedúca oddelenia C spresnila, že svoj prvý email jej poslala na účely toho, aby sa ním zaoberala po svojom návrate. Odvolateľka jej odpovedala 28. augusta 2020 so spresnením, že sa domnieva, že nie je potrebné čakať na jej návrat na účely dokončenia predmetných správ.

27

Dňa 31. augusta 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke email, v ktorom jej vysvetlila, že vzhľadom na veľké pracovné zaťaženie dotknutého vyšetrovacieho tímu nemohla prideliť predmetné tri veci inému hlavnému vyšetrovateľovi, a preto sa spolieha na to, že po skončení jej pracovnej neschopnosti tieto veci ukončí tak, ako bolo dohodnuté. V ten istý deň zaslala odvolateľke ďalšie dva emaily, ktoré obsahovali zmenený návrh záverečnej správy vo veci F a nový návrh záverečnej správy vo veci G. V oboch týchto emailoch spresnila, že odvolateľka sa nimi mala zaoberať až po svojom návrate z pracovného voľna zo zdravotných dôvodov.

31

Dňa 11. septembra 2020 dostala odvolateľka email od kolegu z oddelenia C, v ktorom jej blahoželal k víťazstvu vo veci, o ktorej rozhodoval Všeobecný súd.

32

Dňa 17. septembra 2020 dostala odvolateľka od toho istého kolegu ďalší email, ktorý obsahoval hypertextový odkaz na rozsudok vyhlásený Všeobecným súdom.

33

Dňa 18. septembra 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke email, v ktorom jej oznámila, že sa oboznámila s vyhlásením o konflikte záujmov. Na účely prijatia rozhodnutia o tomto vyhlásení ju tiež požiadala o ďalšie informácie o predmetnom konflikte záujmov. Odvolateľka na túto žiadosť odpovedala 20. septembra 2020.

37

Dňa 28. februára 2021 podala odvolateľka sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc.

38

Dňa 6. mája 2021 sa uskutočnila videokonferencia medzi odvolateľkou na jednej strane a Vyšetrovacím a disciplinárnym úradom (IDOC) a oddelením Komisie HR.E.2 (Odvolania a sledovanie prípadov) na strane druhej.

39

Dňa 10. mája 2021 bolo odvolateľke zaslané zhrnutie tvrdení, ktoré uviedla počas tejto videokonferencie.

43

MO prijal 2. júla 2021 rozhodnutie R/138/21, ktorým zamietol jej sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc (ďalej len „rozhodnutie R/138/21 o zamietnutí sťažnosti“) z dôvodu, že neexistujú ani len neúplné dôkazy o tvrdeniach odvolateľky. Okrem toho MO zamietol žiadosť o náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená.

44

MO prijal 30. septembra 2021 rozhodnutie R/301/21 o zamietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o začatí konania o invalidite (ďalej len „rozhodnutie R/301/21 o zamietnutí sťažnosti“), v ktorom dospel k záveru, že sťažnosť podaná odvolateľkou proti tomuto rozhodnutiu bola neprípustná.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

45

Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o začatí konania o invalidite a rozhodnutia R/301/21 o zamietnutí sťažnosti odvolateľka v podstate uviedla žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušila články 59 a 90 služobného poriadku v spojení s článkami 12a a 24 služobného poriadku. Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc a rozhodnutia R/138/21 o zamietnutí sťažnosti odvolateľka uviedla štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení článkov 12a a 24 služobného poriadku Komisiou, povinnosti starostlivosti, článkov 7 a 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a zásady riadnej správy vecí verejných, druhý na porušení článkov 12a, 24, 59 a 60 služobného poriadku touto inštitúciou, tretí na porušení článkov 59 a 90 služobného poriadku Komisiou v spojení s článkami 12a a 24 služobného poriadku a štvrtý na porušení článkov 7 a 8 Charty Komisiou.

47

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol návrhy na zrušenie jednak rozhodnutia o začatí konania o invalidite a jednak rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc ako nedôvodné.

48

Okrem toho Všeobecný súd zamietol návrh odvolateľky na náhradu škody, ako aj opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré požadovala.

49

–

zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc a rozhodnutie R/138/21 o zamietnutí sťažnosti,

–

zrušil rozhodnutie o začatí konania o invalidite a rozhodnutie R/301/21 o zamietnutí sťažnosti,

–

uložil povinnosť nahradiť vzniknutú škodu,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

52

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že v súlade s judikatúrou Všeobecného súdu možno akt kvalifikovať ako „prípravný“ len vtedy, ak nemá odlišný právny účinok, zatiaľ čo akty, ktoré vyvolávajú účinky presahujúce procesný rámec a menia práva a povinnosti dotknutých osôb z hmotnoprávneho hľadiska, podliehajú súdnemu preskúmaniu Všeobecným súdom.

55

V dôsledku toho mal Všeobecný súd v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia, keď neuplatnil túto judikatúru. Ak by to tak totiž bolo, vzhľadom na to, že začatie konania o invalidite Komisiou viedlo k definitívnemu a nezvratnému sprístupneniu údajov, na ktoré sa vzťahuje lekárske tajomstvo, čím boli dotknuté práva odvolateľky, Všeobecný súd mal nevyhnutne dospieť k záveru, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite sa musí považovať za akt, ktorým sa z hmotnoprávneho hľadiska menia jej práva a povinnosti.

56

V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že kvalifikoval rozhodnutie o začatí konania o invalidite ako prípravný akt, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, skreslil dôkazy a v podstate nezohľadnil určité okolnosti, ktoré sú napriek tomu rozhodujúce.

57

Po štvrté rozhodnutie R/301/21 o zamietnutí sťažnosti neumožnilo ukončiť konanie o invalidite týkajúce sa odvolateľky, čím ju ponechalo v stave dlhodobej neistoty v rozpore s článkami 90 a 59 služobného poriadku.

61

Po piate konečné rozhodnutia nie sú jediné, ktoré môžu mať škodlivé účinky, a závažné dôsledky na situáciu dotknutej osoby by mohli mať aj nepriame účinky niektorých aktov alebo činností inštitúcie Únie. Preto aj keby rozhodnutie o začatí konania o invalidite predstavovalo prípravný akt, bolo by podľa nej napadnuteľné, pretože má negatívny účinok na postavenie dotknutej osoby.

62

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že článok 59 ods. 4 služobného poriadku neponecháva Komisii nijakú mieru voľnej úvahy pri predložení veci posudkovej komisii. V prejednávanej veci pritom podľa nej nie je splnená podmienka takéhoto predloženia veci, stanovená v tomto ustanovení, podľa ktorej kumulovaná pracovná neschopnosť dotknutého úradníka musí presiahnuť dvanásť mesiacov počas obdobia troch rokov. Preto začatie konania o invalidite predstavuje napadnuteľný akt, pretože je nezákonné, či dokonca postihnuté zneužitím právomoci.

63

66

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa v podstate delí na päť častí, odvolateľka kritizuje body 47 a 48 napadnutého rozsudku.

67

V bode 47 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci bolo rozhodnutie o začatí konania o invalidite prijaté na základe článku 59 ods. 4 služobného poriadku. Podľa jeho vlastnej judikatúry je rozhodnutie predložiť situáciu žalobcu posudkovej komisii prípravným aktom, ktorý je súčasťou konania o odchode do dôchodku, a žalobca sa môže dovolávať nezákonnosti skorších aktov, ktoré sú s ním úzko spojené, až v prípade žaloby podanej proti rozhodnutiu prijatému na konci tohto konania.

68

Na základe uplatnenia tejto judikatúry v prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite nie je aktom, ktorý s konečnou platnosťou určuje stanovisko Komisie, ale je prípravným aktom pre konečné rozhodnutie, ktoré bude prijaté na konci konania o invalidite, a preto rozhodnutie o začatí konania o invalidite nepredstavuje akt spôsobujúci odvolateľke ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

– O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

72

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnil skutočnosť, že začatie konania o invalidite Komisiou viedlo k sprístupneniu údajov, na ktoré sa vzťahuje lekárske tajomstvo a ktoré sa tak dotýkajú jej práv, a keď dospel k záveru, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite nie je aktom vyjadrujúcim konečné stanovisko Komisie voči nej, ale prípravným aktom pre konečné rozhodnutie, ktoré bude prijaté na konci konania o invalidite. Podľa odvolateľky totiž akt možno kvalifikovať ako „prípravný“ len vtedy, ak nevyvoláva odlišné právne účinky, zatiaľ čo akty, ktoré vyvolávajú účinky prekračujúce procesný rámec a menia práva a povinnosti dotknutých osôb z hmotnoprávneho hľadiska, podliehajú súdnemu preskúmaniu Všeobecným súdom.

73

V tejto súvislosti však treba uviesť, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite, ktorým sa inštitúcia rozhodne predložiť prípad úradníka lekárskej komisii v súlade s článkom 59 ods. 4 služobného poriadku, nemá samo osebe nijaký záväzný právny účinok, ktorý by mohol ovplyvniť záujmy dotknutej osoby tým, že podstatným spôsobom, a teda spôsobom, ktorý by bol prinajmenšom konečný, mení právne postavenie tohto úradníka.

74

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť teda zamietnutá ako nedôvodná.

– O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

78

Na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka po prvé tvrdí, že neprimeraná dĺžka konania o invalidite mala za následok, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite už neslúžilo svojmu predmetu ako prípravný akt, a preto by ho mal Všeobecný súd považovať za akt spôsobujúci jej ujmu, a teda napadnuteľný akt.

79

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 69 tohto rozsudku, podmienka toho, aby sa akt mohol považovať za akt spôsobujúci ujmu, spočíva v tom, že tento akt musí mať záväzné právne účinky, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie.

83

V tejto súvislosti stačí uviesť, že hoci je pravda, že nemožno vylúčiť, že začatie konania sa môže podieľať na obťažovaní, ktorého obeťou je dotknutá osoba, a v dôsledku toho sa naň možno odvolávať v rámci žiadosti o pomoc alebo žiadosti o náhradu škody ako relevantnej skutkovej okolnosti, táto okolnosť napriek tomu neznamená, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite treba považovať za akt spôsobujúci ujmu. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 69 tohto rozsudku, na to, aby mohlo byť predmetné rozhodnutie kvalifikované ako akt spôsobujúci ujmu, musí podstatným spôsobom zmeniť právne postavenie osoby, ktorej je určené, a nie byť spôsobilé spôsobiť jej ujmu.

84

Na rozdiel od toho, čo zrejme naznačuje odvolateľka, tento výklad článku 90 ods. 2 služobného poriadku nebráni tomu, aby osoba, ktorej mala byť spôsobená ujma práve z dôvodu prijatia takéhoto aktu, mohla získať náhradu tejto ujmy. V prípade prípravného aktu totiž dotknutá osoba môže najmä podať žalobu proti aktu, ktorý bude prijatý na konci predmetného konania, a pri tejto príležitosti požadovať náhradu škody, ktorá vyplynula zo začatia tohto konania.

85

Po tretie odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že bola o začatí konania o invalidite informovaná až oneskorene, zatiaľ čo po štvrté rozhodnutie R/301/21 o zamietnutí sťažnosti ju ponechalo v dlhodobom stave neistoty, a to v rozpore s článkami 90 a 59 služobného poriadku.

89

Po šieste sa odvolateľka odvoláva na to, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď toto rozhodnutie kvalifikoval ako prípravný akt.

90

Ak však žalobca tvrdí, že došlo ku skresleniu dôkazov Všeobecným súdom, musí pod hrozbou neprípustnosti takéhoto tvrdenia presne uviesť dôkazy, ktoré mal Všeobecný súd skresliť, a preukázať chyby v analýze, ktoré viedli Všeobecný súd pri jeho posúdení k takémuto skresleniu (rozsudok z 10. septembra 2024, KS a i./Rada a i., C‑29/22 P a C‑44/22 P , EU:C:2024:725 , bod 148 ).

91

V prejednávanej veci však odvolateľka nevysvetľuje, ktoré dôkazy sa týkajú tohto tvrdenia a akým spôsobom ich mal Všeobecný súd skresliť.

V rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Komisia nemohla voči nej začať konanie o invalidite, pretože celková dĺžka jej pracovnej neschopnosti nepresiahla dvanásť mesiacov počas obdobia troch rokov, ako to vyžaduje článok 59 ods. 4 služobného poriadku.

95

Vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, pretože sa uspokojil s tým, ako Komisia nesprávne vypočítala počet dní pracovnej neschopnosti bez toho, aby preskúmal jej skutočnú prítomnosť na pracovisku. V piatej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd mal konštatovať, že Komisia porušila jej práva na rešpektovanie súkromia a porušila povinnosť ochrany jej osobných údajov, ktoré sú zaručené článkami 7 a 8 Charty.

96

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že – ako vyplýva z bodov 67 a 68 tohto rozsudku – Všeobecný súd rozhodol, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite nepredstavuje akt spôsobujúci odvolateľke ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Z tohto dôvodu Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku zamietol návrh na zrušenie tohto rozhodnutia ako neprípustný.

97

V rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora porušenie jasného právneho ustanovenia inštitúciou patrí do oblasti verejného poriadku a Všeobecný súd ho musí zohľadniť ex offo . V bode 98 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd podľa nej náležite nezohľadnil túto judikatúru. Ak by to tak totiž bolo, Všeobecný súd by musel konštatovať, že predmetné rozhodnutia sú v rozpore s článkami 59 a 90 služobného poriadku, ktoré okrem toho, že sú jasné, stanovujú tiež pravidlá verejného poriadku.

100

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že neuviedol nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, ktoré je v rozpore s požiadavkami transparentnosti a zodpovednosti, stanovenými v článkoch 59 a 90 služobného poriadku v spojení s článkami 41 a 47 Charty.

101

V rámci tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 97 a 98 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho posúdenia pri výklade a uplatnení článku 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku. Tento súd totiž zamietol nové dôkazy predložené odvolateľkou po podaní repliky, hoci tieto dôkazy neboli k dispozícii v čase podania žaloby v prvom stupni alebo repliky. Zamietnutie uvedených dôkazov Všeobecným súdom je podľa nej v rozpore s článkami 7, 8 a 47 Charty, ako aj článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

102

Piatou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil článok 86 služobného poriadku, ktorý stanovuje prijatie disciplinárnych sankcií voči úradníkom, ktorí si neplnia svoje povinnosti, vrátane tých, ktoré sú uvedené v článkoch 11a, 12 a 12a služobného poriadku. Správanie vedúcej oddelenia C malo podľa nej viesť k začatiu vyšetrovania podľa týchto ustanovení.

106

V rámci šiestej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 11a služobného poriadku týkajúci sa konfliktu záujmov a článok 59 služobného poriadku týkajúci sa pracovnej neschopnosti. Primerané nenapravenie nevhodného správania dotknutej inštitúcie mohlo tiež porušiť právo na dôstojnosť, právo na rešpektovanie súkromia a právo na ochranu údajov, ktoré sú v uvedenom poradí zakotvené v článkoch 1, 7 a 8 Charty.

107

Odvolateľka dodáva, že Všeobecný súd v bodoch 107 a 108 napadnutého rozsudku porušil články 11 a 21 služobného poriadku, keď dospel k záveru o nedostatočnosti dôkazov podporujúcich existenciu psychického obťažovania. Skutočnosť, že vedúca oddelenia C vo veci kontaktovala odvolateľku ihneď po vyhlásení o konflikte záujmov, a to aj napriek tomu, že toto vyhlásenie ešte nebolo schválené, by sa mohla považovať za nevhodnú.

108

V rámci deviatej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že v napadnutom rozsudku nepreskúmal odmietnutie Komisie vyhovieť jej žiadosti o flexibilitu pri práci, ako aj opakovaným žiadostiam o vykonanie dodatočnej práce mimo miesta pridelenia, čo bolo v rozpore so všeobecnými odporúčaniami Komisie v oblasti ochrany zdravia pri práci. V tejto súvislosti mal Všeobecný súd nezohľadniť články 59 a 60 služobného poriadku.

112

Desiata časť druhého odvolacieho dôvodu je založená na skreslení skutkových okolností a dôkazov, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd.

113

V rámci tejto časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bode 113 napadnutého rozsudku na jednej strane konštatoval, že správanie sekretárky oddelenia A bolo úplne primerané, a na druhej strane skreslil vnímanie, ktoré odvolateľka mala, a to pocit, že je vyrušovaná počas pracovnej neschopnosti. V bode 114 napadnutého rozsudku mal Všeobecný súd predpokladať, že sa preukázala skutočnosť, že táto sekretárka nevedela o existencii pracovnej neschopnosti odvolateľky, čím skreslil skutkové okolnosti, keďže mala možnosť poznať dĺžku pracovnej neschopnosti odvolateľky, ako to podľa nej vyplýva z bodov 9 a 113 napadnutého rozsudku.

114

V bodoch 6, 9, 13, 113 a 114 napadnutého rozsudku mal Všeobecný súd skresliť strany 313 a 205 dokumentov pripojených k žalobe na prvom stupni, ktoré preukazovali, že odvolateľka vopred informovala svojich nadriadených o nevyhnutnosti svojho lekárskeho ošetrenia, najmä emailom z 12. mája 2020. V bodoch 7, 11, 14, 16 a 17 napadnutého rozsudku mal Všeobecný súd skresliť prílohu 6 žaloby v prvostupňovom konaní, ktorá sa týkala emailu z 8. júna 2020, emailov z 23. a 24. júna 2020, korešpondencie medzi administratívou a odvolateľkou vo veci E, emailu z 26. augusta 2020, emailov z 8., 26., 28. a 31. augusta 2020, ako aj emailov zo 6. septembra 2020. Všeobecný súd podľa nej nezohľadnil prílohu 10 k žalobe v prvostupňovom konaní, ktorá preukazuje, že 25. júla 2020 bola odvolateľka stále poverená tromi spismi, v ktorých sa pripravovali záverečné správy. V bodoch 103, 104 a 107 napadnutého rozsudku sa mal Všeobecný súd zamerať na povahu žiadostí podaných vedúcou oddelenia C do pozornosti odvolateľky bez toho, aby ich zasadil do kontextu, čo by odhaľovalo jej účasť na vybavovaní viacerých vecí. Všeobecný súd údajne nezohľadnil prílohu 3 k žalobe v prvostupňovom konaní, ktorá sa týka zdravotnej dokumentácie odvolateľky a potvrdzuje, že stav jej pravej nohy si vyžadoval chirurgický zákrok, ani prílohu 8 k tejto žalobe týkajúcu sa zásahu dôveryhodnej osoby.

116

Okrem toho sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd skreslil dôkazy súvisiace s rôznymi právnymi dôvodmi uvedenými v jej písomných podaniach, keď v bodoch 3 až 29 a 99 až 111 napadnutého rozsudku odkázal na všeobecný kontext, tón a povahu komunikácie medzi ňou a administratívou jej oddelenia, a najmä medzi ňou a vedúcou oddelenia C. Odvolateľka dodáva, že Všeobecný súd v bodoch 7, 11, 14, 16 a 17 napadnutého rozsudku skreslil prílohu 6 k žalobe v prvostupňovom konaní, keď nezohľadnil skutočnosť, že členom svojho tímu neustále pripomínala, že je práceneschopná a že si neželá byť zapojená do práce na oddelení počas tohto obdobia.

120

Okrem toho mal Všeobecný súd porušiť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa negatívnych a pozitívnych povinností zmluvných štátov, pokiaľ ide o ochranu súkromia, požiadavku zákonnosti zásahu do súkromnej sféry, mieru voľnej úvahy týchto štátov v tejto oblasti, ako aj požiadavku účinnej právnej ochrany proti tomuto zásahu.

121

Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 147 napadnutého rozsudku, podľa ktorého otázka pracovnej neschopnosti odvolateľky bola v predmetných emailoch prebratá len v pracovnom kontexte a nejasným spôsobom, je údajne v rozpore s obsahom bodov 6, 11, 12 a 15 napadnutého rozsudku.

122

125

Hoci Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku správne poukazuje na pozvánku adresovanú odvolateľke na videokonferenciu, v bode 102 tohto rozsudku mal zdôrazniť úctivosť komunikácie medzi odvolateľkou a vedúcou oddelenia C, v rozpore so skutkovými okolnosťami uvedenými v bodoch 11 a 12 uvedeného rozsudku.

126

Pokiaľ ide o emaily z 26. a 31. augusta 2020, Všeobecný súd mal v bode 103 napadnutého rozsudku uviesť, že odvolateľka dostala novú verziu správy na schválenie, ale že bola povinná vykonať požadovanú prácu až po svojom návrate do práce po skončení pracovnej neschopnosti. Toto tvrdenie je podľa nej v rozpore s úvahami uvedenými v bodoch 16 a 17 napadnutého rozsudku.

127

Pokiaľ ide o otázku, či vedúca oddelenia C vedela o predĺžení pracovnej neschopnosti odvolateľky, uvedenom v bode 105 napadnutého rozsudku, konštatovanie Všeobecného súdu v bode 102 tohto rozsudku je údajne v rozpore s konštatovaniami uvedenými v bodoch 11, 16 a 18 uvedeného rozsudku.

Posúdenie Súdnym dvorom

– O prvej a tretej časti druhého odvolacieho dôvodu

131

Na účely preskúmania prvej a tretej časti druhého odvolacieho dôvodu treba najskôr pripomenúť, že Všeobecný súd v bodoch 97 a 98 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenie odvolateľky uvedené v jej replike v prvostupňovom konaní, podľa ktorého rozhodnutie o začatí konania o invalidite je prvkom, ktorý je súčasťou pokračujúceho obťažovania voči nej.

132

V bode 98 tohto rozsudku, na ktorý odvolateľka odkazuje v tejto prvej časti, Všeobecný súd dospel k záveru, že z písomných podaní odvolateľky nevyplýva, že by takéto tvrdenie bolo výslovne formulované v žalobe v prvostupňovom konaní alebo že by bolo spojené so žalobným dôvodom alebo tvrdením uvedeným v žalobe. Všeobecný súd preto vyhlásil toto tvrdenie za neprípustné na základe článku 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

136

Hoci niektoré žalobné dôvody, akými sú neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia predmetného rozhodnutia, patriace medzi podstatné formálne náležitosti, môžu či dokonca musia byť vzaté do úvahy ex offo , naproti tomu žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti uvedeného rozhodnutia, patriaci medzi porušenia Zmlúv alebo každého právneho predpisu týkajúceho sa ich vykonania v zmysle článku 263 ZFEÚ, môže súd Únie preskúmať len vtedy, ak ho uvádza žalobca (rozsudok z 10. decembra 2013, Írsko/Komisia a i., C‑272/12 P , EU:C:2013:812 , bod 28 a citovaná judikatúra).

137

Žalobný dôvod založený na porušení článku 59 služobného poriadku teda nemôže byť vzatý do úvahy ex offo .

138

Pokiaľ ide o článok 90 služobného poriadku, odvolateľka nevysvetlila, z akého dôvodu majú byť predmetné rozhodnutia v rozpore s týmto ustanovením a aký bol presný dôvod založený na uvedenom ustanovení, ktorý mal podľa nej Všeobecný súd uplatniť ex offo . Táto časť jej argumentácie preto nespĺňa požiadavky uvedené v bode 151 tohto rozsudku a musí byť zamietnutá ako neprípustná.

142

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa odvolateľka odvolávala – ako vyplýva z bodu 97 napadnutého rozsudku – na začatie konania o invalidite nie na účely uvedenia nového skutkového alebo právneho dôvodu odôvodňujúceho zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, ale na účely podloženia existencie psychického obťažovania, na ktoré sa odvolávala vo svojej žalobe, Všeobecný súd nemohol kvalifikovať toto tvrdenie ako „nový žalobný dôvod“ v zmysle článku 84 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku bez toho, aby porušil obsah tohto ustanovenia.

143

Treba však konštatovať, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite bolo prijaté 21. mája 2021, a teda až po prijatí rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc zo 4. decembra 2020. Ako však Všeobecný súd tiež pripomenul v bode 81 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, ako je sporné rozhodnutie, súd Únie musí preskúmať dôvodnosť tohto rozhodnutia vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli oznámené inštitúcii, najmä žiadateľom o pomoc, v čase, keď táto inštitúcia rozhodovala (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87 , EU:C:1989:38 , bod 20 ). Toto rozhodnutie o začatí konania o invalidite teda nemôže ovplyvniť dôvodnosť posúdení vykonaných Všeobecným súdom.

144

Prvú časť druhého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú a tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu ako neúčinnú.

V bode 73 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci z povinnosti odôvodnenia pre MO nevyplýva, aby sa osobitne zaoberal všetkými dokumentmi predloženými odvolateľkou. Tento súd dodal, že z rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, doplneného rozhodnutím R/138/21 o zamietnutí sťažnosti, nevyplýva, že došlo k porušeniu tejto povinnosti, keďže tieto akty boli dostatočne odôvodnené a umožnili odvolateľke napadnúť ich na Všeobecnom súde a Všeobecnému súdu preskúmať ich zákonnosť.

148

Ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 73 uvedeného rozsudku, rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc, doplnené rozhodnutím R/138/21 o zamietnutí sťažnosti, bolo dostatočne odôvodnené, takže odvolateľka mohla napadnúť tieto rozhodnutia na Všeobecnom súde a tento súd mohol preskúmať ich zákonnosť.

149

Za týchto podmienok sa druhá časť druhého odvolacieho dôvodu musí zamietnuť ako nedôvodná.

– O štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu

153

Všeobecný súd však v bode 107 uvedeného rozsudku uznal, že nebolo vhodné, aby vedúca oddelenia C kontaktovala odvolateľku a žiadala ju o informácie vo veci G nasledujúci deň po tom, ako odvolateľka predložila vyhlásenie o konflikte záujmov v tejto veci. V bode 108 toho istého rozsudku sa však Všeobecný súd mohol bez toho, aby vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, domnievať, že toto správanie vedúcej oddelenia C nemôže samo osebe predstavovať psychické obťažovanie, a to tým viac, že odvolateľke bola ponechaná možnosť nevyhovieť žiadosti vedúcej oddelenia C, keďže netrvala na získaní požadovaných informácií.

154

Štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu teda treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

– O piatej časti druhého odvolacieho dôvodu

155

Piatu časť druhého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako neprípustnú.

– O šiestej časti druhého odvolacieho dôvodu

159

V šiestej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd tým, že primerane nenapravil konanie Komisie, porušil články 11a a 59 služobného poriadku, ako aj právo na dôstojnosť, právo na rešpektovanie súkromia a právo na ochranu osobných údajov, ktoré sú zakotvené v článkoch 1, 7 a 8 Charty. Na druhej strane mal Všeobecný súd v bodoch 107 a 108 napadnutého rozsudku porušiť články 11 a 21 služobného poriadku, keď dospel k záveru o nedostatočnosti dôkazov podporujúcich existenciu psychického obťažovania, hoci vedúca oddelenia C sa správala nevhodne.

160

Pokiaľ ide o prvú časť tejto argumentácie, v tejto súvislosti sa ňou v skutočnosti Všeobecnému súdu vytýka, že nedostatočne zohľadnil dôkazy, ktoré mu boli predložené. Súdnemu dvoru rozhodujúcemu o odvolaní však neprináleží nahrádzať posúdenie, ktoré vykonal Všeobecný súd, svojím vlastným posúdením dôkazov, a najmä kritizovať rozhodnutia Všeobecného súdu v rámci tohto preskúmania, ak sa rozhodne oprieť sa o niektoré dôkazy, ktoré mu boli predložené na posúdenie, a odmietnuť iné, okrem prípadu, že by konštatoval, že Všeobecný súd skreslil uvedené dôkazy (pozri v tomto zmysle najmä uznesenie z 22. júna 2023, QN/Komisia, C‑720/22 P , EU:C:2023:536 , bod 32 ).

– O siedmej časti druhého žalobného dôvodu

164

Siedmou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že dôkazné bremeno obťažovania spočíva na obeti.

165

V tejto súvislosti stačí uviesť, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

166

168

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd v rámci svojho posúdenia zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc nevylúčil povinnosť dotknutej inštitúcie prijať vhodné opatrenia, a to najmä vykonaním administratívneho vyšetrovania s cieľom zistiť skutočnosti, na ktorých je sťažnosť založená.

169

Je pravda, že Všeobecný súd konštatoval, že táto povinnosť dotknutej inštitúcie predpokladá, že dotknutý úradník alebo zamestnanec predloží neúplný dôkaz o existencii konania, o ktorom tvrdí, že bol jeho predmetom. Všeobecný súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Administratíva totiž nemôže byť povinná viesť administratívne vyšetrovanie len na základe tvrdení úradníka alebo zamestnanca (rozsudok zo 7. decembra 2023, HV a HW/ECDC, C‑615/22 P , EU:C:2023:961 , bod 45 a citovaná judikatúra).

170

Siedmu časť druhého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

Treba uviesť, že odvolateľka vo svojom odvolaní nevysvetlila dôvody, pre ktoré sú tieto skutkové zistenia Všeobecného súdu v rozpore s článkom 21 služobného poriadku, ktorý stanovuje, že úradník je povinný pomáhať a radiť svojim nadriadeným a je zodpovedný za plnenie úloh, ktoré sú mu zverené. Hoci odvolateľka v uvedenom odvolaní tiež tvrdila, že žiadosť vedúcej oddelenia C ju stavala do situácie, v ktorej by porušila buď svoju povinnosť podľa článku 11a služobného poriadku neposudzovať žiadnu vec, v ktorej mala priamo alebo nepriamo „osobný záujem“, alebo svoju povinnosť podľa článku 21 služobného poriadku pomáhať nadriadeným a radiť im, dostatočne jasne nespresnila, v čom táto okolnosť, ak by sa považovala za preukázanú, preukazuje, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

174

Ôsmu časť druhého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

– O deviatej časti druhého odvolacieho dôvodu

175

Deviatou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nepreskúmal na jednej strane odmietnutie Komisie vyhovieť jej žiadosti o flexibilitu pri práci a na druhej strane jej žiadosti o vykonanie dodatočnej práce mimo miesta jej pridelenia, v rozpore so všeobecnými odporúčaniami Komisie v oblasti ochrany zdravia pri práci.

– O desiatej časti druhého odvolacieho dôvodu

179

Desiatou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil skreslenia rôznych skutkových okolností a dôkazov.

180

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že namietané skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. Predpokladá, že Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia dôkazných prostriedkov. V tejto súvislosti nestačí preukázať, že dokument mohol byť vykladaný odlišne od výkladu, ktorý zvolil Všeobecný súd. Navrhovateľovi totiž prislúcha presne uviesť dôkazy, ktoré mal Všeobecný súd skresliť, a preukázať chyby v analýze, ktoré mali viesť Všeobecný súd pri jeho posúdení k takémuto skresleniu (rozsudok z 27. marca 2025, XH/Komisia, C‑91/23 P , EU:C:2025:219 , body 28 a 49 ).

181

184

V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľky týkajúce sa bodu 143 napadnutého rozsudku, tieto tvrdenia sú založené na nesprávnom predpoklade, keďže v tomto bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je „súkromie“ širokým pojmom a nijaký zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z tohto pojmu činnosti pri výkone povolania alebo obchodné činnosti v zmysle článku 8 EDĽP.

185

Treba totiž uviesť, že v bode 145 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP, z 22. februára 2018, Libert v. Francúzsko, CE:ECHR:2018:0222JUD000058813, body 24 a 25) na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že na emaily zaslané z pracoviska sa vzťahujú články 7 a 8 Charty, musia tieto emaily obsahovať údaje, ktoré sa netýkajú výkonu služby, a to údaje, ktoré patria do súkromného života dotknutej osoby.

186

Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd tým, že pripomenul a uplatnil túto judikatúru, nevytvoril zo služobného kontextu rozhodujúce kritérium.

190

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd porušil články 7 a 8 Charty, keď v bode 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že nebolo porušené jej „právo na zdravie“, stačí pripomenúť, že v tomto bode Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 99 až 115 napadnutého rozsudku MO nevychádzal z nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že odvolateľka nepredložila ani len neúplný dôkaz o obťažovaní z dôvodu povinnosti vykonávať prácu alebo z dôvodu žiadosti o presťahovanie svojej kancelárie počas pracovnej neschopnosti.

191

Cieľom tohto tvrdenia je však v skutočnosti spochybniť posúdenie skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom, čo vzhľadom na absenciu skreslenia dôkazov, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v štádiu odvolania.

192

Uvedené tvrdenie sa preto musí zamietnuť ako neprípustné.

V prvom rade Všeobecný súd v bode 100 daného rozsudku konštatoval, že elektronická komunikácia z 8. a 9. júna 2020, uvedená v bodoch 17 a 20 daného rozsudku, vôbec neobsahovala žiadosť o výkon práce adresovanú odvolateľke, čo je podľa nej v rozpore s konštatovaniami Všeobecného súdu uvedenými v bodoch 7, 9 a 10 napadnutého rozsudku.

196

Treba však konštatovať, že z tejto elektronickej komunikácie z 8. a 9. júna 2020, uvedenej v týchto bodoch 7, 9 a 10 napadnutého rozsudku, vyplýva, že obsahovala takúto žiadosť.

197

Po prvé totiž Všeobecný súd v bode 7 napadnutého rozsudku uviedol email zaslaný odvolateľke a vedúcej oddelenia 8. júna 2020 členom oddelenia A. Hoci Súdny dvor konštatoval, že tento email, ktorý sa týkal troch vecí uvedených v bode 13 tohto rozsudku, obsahoval pripomienky a návrhy týkajúce sa ďalších krokov pri vybavovaní týchto vecí, takéto konštatovanie neznamená, že tento člen oddelenia A požiadal odvolateľku, aby vykonala prácu, ak by mohla. Okrem toho Všeobecný súd v bode 7 napadnutého rozsudku konštatoval, že vedúca oddelenia A odpovedala na uvedený email tak, že vzhľadom na pracovnú neschopnosť odvolateľky by sa uvedený člen oddelenia A mal poradiť s vedúcou oddelenia C, aby zistil, či táto vedúca chce uzavrieť predmetné veci pred reorganizáciou OLAF‑u 16. júna 2020, alebo či chce počkať na návrat odvolateľky po skončení jej pracovnej neschopnosti, ktorý sa predpokladal po tomto dátume.

198

201

Tieto úvahy Všeobecného súdu však nie sú vôbec v rozpore s konštatovaním uvedeným v bode 14 napadnutého rozsudku, podľa ktorého jednak vedúca oddelenia C 1. júla 2020 zaslala odvolateľke dva emaily, v ktorých jej položila otázky týkajúce sa veci E, a jednak odvolateľka na ne odpovedala 6. júla 2020.

202

V treťom rade odvolateľka tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 102 napadnutého rozsudku týkajúce sa zdvorilostného tónu emailov, ktoré jej boli zaslané, vrátane pozvánky na videokonferenciu, je v rozpore so skutočnosťami uvedenými v bodoch 11 a 12 tohto rozsudku.

203

Toto tvrdenie odvolateľky je založené na nesprávnom výklade bodu 102 napadnutého rozsudku.

207

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, že konštatovanie uvedené v bode 103 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľka mala vykonať dotknutú prácu až po svojom návrate po skončení pracovnej neschopnosti, je v rozpore s konštatovaniami uvedenými v bodoch 16 a 17 tohto rozsudku, treba uviesť, že týmto tvrdením odvolateľka v skutočnosti nenamieta proti bodu 103 napadnutého rozsudku, ale proti jeho bodu bod 104, keďže Všeobecný súd v tomto poslednom uvedenom bode rozhodol, že pokiaľ ide o emaily z 26. a 31. augusta 2020, vedúca oddelenia C riadne spresnila, že výkon práce, o ktorú žiadala, sa vyžaduje až po skončení pracovnej neschopnosti odvolateľky.

208

Toto zistenie Súdneho dvora pritom nie je v rozpore s bodmi 16 a 17 napadnutého rozsudku.

209

Je pravda, že v bode 16 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že vedúca oddelenia C požiadala odvolateľku o schválenie obsahu nového návrhu záverečnej správy vo veci E a o to, či by mohla vykonať určité overenia na Európskom patentovom úrade, čo predstavuje žiadosť o vykonanie práce adresovanú odvolateľke. V tom istom bode napadnutého rozsudku však Všeobecný súd tiež uviedol, že táto vedúca oddelenia v druhom emaile určenom odvolateľke spresnila, že email z 26. augusta 2020, ktorý obsahoval nový návrh záverečnej správy na schválenie v istej veci, jej bol zaslaný na vybavenie po návrate po skončení pracovnej neschopnosti. V bode 104 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd všeobecne odkázal na emaily z 26. a 31. augusta 2020 bez toho, aby tvrdil, že takéto spresnenie bolo uvedené v prvom emaile z 26. augusta 2020.

213

V bode 11 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd neuviedol ani to, že vedúca oddelenia C vedela o predĺžení tejto pracovnej neschopnosti. Naopak, tento bod poukazuje na to, že práve odvolateľka informovala túto úradníčku len v odpovedi na jej email, že je stále práceneschopná.

214

Pokiaľ ide o bod 13 napadnutého rozsudku, tento bod sa obmedzuje na uvedenie toho, že sekretárka oddelenia A zaslala 30. júna 2020 odvolateľke nový email, aby sa jej opýtala, či už prijala rozhodnutie o presťahovaní svojej kancelárie.

215

V bode 16 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že práve odvolateľka v odpovedi na email vedúcej oddelenia C z 26. augusta 2020 ju informovala o predĺžení svojej pracovnej neschopnosti.

219

Z toho však nevyplýva, že by Všeobecný súd konštatoval existenciu uvedenia presného dátumu návratu odvolateľky po skončení pracovnej neschopnosti.

220

Vzhľadom na to, že žiadne z jednotlivých tvrdení predložených odvolateľkou na podporu tvrdenia, že Všeobecný súd odôvodnil svoj rozsudok rozporuplným spôsobom, sa nezdá dôvodné, je potrebné zamietnuť dvanástu časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.

221

Vzhľadom na to treba druhý žalobný dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka v odvolaní nemala úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že odvolateľka znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

XH znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie.