C-77/24

62024CJ0077

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 15. januára 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právo uplatniteľné na mimozmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 864/2007 – Článok 4 ods. 1 – Pôsobnosť – Deliktuálna zodpovednosť orgánu spoločnosti, ktorá organizuje online hazardné hry bez požadovanej koncesie – Žaloba o náhradu strát z hazardných hier – Miesto vzniku škody“

Vo veci C‑77/24 [Wunner] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) z 11. januára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 1. februára 2024, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. februára 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

OU a NM, v zastúpení: C. Leitgeb, Rechtsanwalt,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a A. Sahner, splnomocnení zástupcovia,

–

maltská vláda, v zastúpení: A. Buhagiar, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Baldacchino, advocate at law, a D. Sarmiento Ramírez‑Escudero, abogado,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Hohenecker a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi NM a OU ako konateľmi maltskej spoločnosti v oblasti hazardných hier na jednej strane a TE, osobou s bydliskom v Rakúsku, na druhej strane vo veci náhrady strát vzniknutých v súvislosti s účasťou na online hazardných hrách ponúkaných touto spoločnosťou v Rakúsku bez koncesie požadovanej podľa práva tohto členského štátu.

Právny rámec

Právo Únie

Nariadenie Rím II

3

Odôvodnenia 6, 7, 14 a 16 nariadenia Rím II stanovujú:

Požiadavka právnej istoty a potreba nastolenia spravodlivosti v jednotlivých prípadoch sú základnými prvkami priestoru spravodlivosti. Toto nariadenie ustanovuje kolízne kritériá, ktoré sú pre dosahovanie týchto cieľov najvhodnejšie. Z tohto dôvodu toto nariadenie pri všeobecnom pravidle, ale aj pri osobitných pravidlách a v niektorých ustanoveniach obsahuje tzv. ‚únikovú klauzulu‘, ktorá umožňuje odchýliť sa od týchto pravidiel, ak je zo všetkých okolností prípadu zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou. Tento súbor pravidiel tak vytvára flexibilný rámec kolíznych noriem. …

…

(16)

Jednotné pravidlá by mali zvýšiť predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a záujmami poškodenej osoby. Väzba s krajinou, na území ktorej vznikla priama škoda ( lex loci damni ), vytvára spravodlivú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a poškodenej osoby a tiež zohľadňuje moderný prístup k občianskoprávnej zodpovednosti a vývoj systémov objektívnej zodpovednosti.“

4

Článok 1 nariadenia Rím II s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

5

Kapitola II uvedeného nariadenia je venovaná civilným deliktom. Článok 4 s názvom „Všeobecné pravidlo“, ktorý je uvedený v tejto kapitole, znie takto:

„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.

2. Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.

3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom.“

6

zodpovednosť za konanie iných osôb;

…“

Nariadenie č. 1215/2012

7

Článok 7 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

Ustanovenie § 1301 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky zákonník) znie takto:

„Za protiprávne spôsobenú škodu môžu zodpovedať viaceré osoby tak, že k nej prispeli spoločne priamo alebo nepriamo, navádzaním, vyhrážaním, prikazovaním, napomáhaním, zatajením alebo podobne; alebo aj len opomenutím osobitnej povinnosti zamedziť nepriaznivej situácii.“

9

V § 1311 tohto zákonníka sa stanovuje:

„Obyčajná nepredvídateľná udalosť sa týka toho, o koho majetok alebo osobu ide. Kto však spôsobil nepredvídateľnú udalosť zavinením, porušil zákon, ktorý má za cieľ zamedziť náhodným škodám… zodpovedá za všetku škodu, ku ktorej by bez toho nedošlo.“

10

V období od 14. novembra 2019 do 3. apríla 2020 utrpel TE, ktorý hral online hazardné hry na internetovej stránke TBM, celkovú stratu z hier vo výške 18547,67 eura.

13

Na to, aby TE mohol hrať na internetovej stránke TBM, pristúpil k všeobecným podmienkam tejto spoločnosti a v tejto súvislosti si otvoril „hráčske konto“. Na účely nabíjania tohto hráčskeho konta TE uskutočnil prevod zo svojho rakúskeho bankového účtu na bankový účet otvorený v maltskej banke. Tento bankový účet bol hotovostným účtom TBM otvoreným pre TE a oddeleným od majetku tejto spoločnosti. Pri účasti na hazardnej hre bola suma vsadená do hry odpočítaná z hráčskeho konta a v prípade výhry bola hráčovi pripísaná na toto hráčske konto.

14

Keďže sa TE domnieval, že vzhľadom na neudelenie koncesie pre TBM podľa rakúskeho práva je zmluva o hazardných hrách neplatná, žiadal od NM a OU na Landesgericht für Zivilrechtssachen Wien (Krajinský civilný súd Viedeň, Rakúsko) náhradu strát, ktoré mu vznikli, pričom svoj návrh založil na deliktuálnej zodpovednosti NM a OU. TE sa v tejto súvislosti domnieva, že porušenie rakúskeho monopolu hazardných hier má za dôsledok porušenie zákona o ochrane (Schutzgesetz) a že NM a OU sú osobne a solidárne zodpovední za to, že spoločnosť TBM ponúkala v Rakúsku nelegálne hazardné hry.

15

Za predpokladu, že by žaloba vo veci samej patrila do pôsobnosti nariadenia Rím II, sa vnútroštátny súd okrem toho pýta na určenie miesta vzniku škody v zmysle článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktorým by mohlo byť v Rakúsku miesto, z ktorého TE uskutočnil prevody zo svojho bankového účtu na svoje hráčske konto, alebo miesto, kde sa nachádza toto hráčske konto, teda na Malte. Ak by pôvodná škoda predstavovala len definitívnu stratu práva na vyplatenie zostatku na hráčskom účte, miesto vzniku tejto škody by bolo možné lokalizovať na Malte, kde je vedený účet, v bydlisku TE, kde sa nachádza jeho hlavný majetok, alebo ešte niekde inde.

19

Za týchto okolností Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 1 ods. 2 písm. d) [nariadenia Rím II] vykladať v tom zmysle, že sa týka aj práva na náhradu škody voči orgánu spoločnosti, ktoré veriteľ spoločnosti opiera o náhradu škody na základe deliktuálnej zodpovednosti z dôvodu porušenia ochranných noriem (Schutzgesetze) (ako napríklad ustanovení práva týkajúceho sa hazardných hier) týmto orgánom?

2.

c)

miesta, z ktorého hráč prostredníctvom tohto hráčskeho konta vykonáva stávky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k prehre;

d)

bydliska hráča ako miesta, kde sa nachádzajú jeho pohľadávky na vyplatenie aktívneho zostatku na hráčskom konte;

e)

miesta, kde sa nachádza jeho hlavný majetok?“

22

Podľa znenia článku 1 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia sú však z jeho pôsobnosti vylúčené: „mimozmluvné záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, ako sú vznik, právna subjektivita, vnútorná organizácia alebo zánik obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, osobná zodpovednosť konateľov a členov za záväzky obchodnej spoločnosti alebo právnickej osoby a osobná zodpovednosť audítorov voči obchodnej spoločnosti alebo jej členom za vykonávanie zákonného auditu účtovných dokladov“.

23

Treba poznamenať, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 ) obsahuje analogické vylúčenie vo svojom článku 1 ods. 2 písm. f), v súvislosti s ktorým Súdny dvor rozhodol, že sa týka výlučne organizačných aspektov obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation, C‑272/18 , EU:C:2019:827 , bod 35 a citovanú judikatúru).

24

Keďže však osobná zodpovednosť spoločníkov a konateľov ako takých za záväzky spoločnosti a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, rovnako ako osobná zodpovednosť audítorov poverených zákonným auditom účtovných dokladov voči spoločnosti alebo jej orgánom, uvedené v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II, nepredstavujú organizačné aspekty týchto obchodných spoločností a iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej, treba spresniť rozsah vylúčenia stanoveného týmto ustanovením prostredníctvom funkčného kritéria (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, BMA Nederland, C‑498/20 , EU:C:2022:173 , bod 53 ).

28

Pokiaľ ide konkrétne o nesplnenie povinnosti starostlivosti, Súdny dvor už rozhodol, že treba rozlišovať podľa toho, či ide o osobitnú povinnosť starostlivosti vyplývajúcu zo vzťahu medzi orgánom a spoločnosťou, ktorá nepatrí do vecnej pôsobnosti nariadenia Rím II, alebo o všeobecnú povinnosť starostlivosti erga omnes , ktorá do nej patrí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, BMA Nederland, C‑498/20 , EU:C:2022:173 , bod 55 ).

29

Pokiaľ ide o žalobu, o ktorú ide vo veci samej, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že cieľom tejto žaloby je vyvodiť zodpovednosť NM a OU z dôvodu údajného porušenia zákazu uloženého prostredníctvom GSpG každej osobe ponúkať hazardné hry verejnosti bez koncesie na tento účel zo strany spoločnosti, ktorej sú konateľmi.

30

Bez prejudikovania kvalifikácie iných žalôb, ktoré môžu byť podané proti týmto konateľom z dôvodu porušenia ich povinnosti voči spoločnosti, treba preto dospieť k záveru, že vyvodenie zodpovednosti NM a OU z dôvodu údajného porušenia všeobecného zákazu ponúkať online hazardné hry bez koncesie na tento účel nepatrí do kategórie mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z práva obchodných spoločností v zmysle článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II. Takáto žaloba sa netýka vzťahu medzi spoločnosťou a jej konateľmi.

O druhej otázke

34

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 nariadenia Rím II vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby o náhradu strát, ktoré vznikli pri účasti na online hazardných hrách ponúkaných spoločnosťou v členskom štáte, v ktorom táto spoločnosť nemala požadovanú koncesiu, sa škoda utrpená hráčom musí považovať za škodu, ktorá vznikla v členskom štáte, v ktorom má tento hráč svoj obvyklý pobyt.

35

Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II, z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii, pričom treba vychádzať nielen zo znenia tohto ustanovenia, ale aj jeho kontextu a cieľov sledovaných právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2015, Lazar, C‑350/14 , EU:C:2015:802 , bod 21 a citovanú judikatúru).

36

Z judikatúry týkajúcej sa súdnej právomoci v deliktuálnej oblasti alebo oblasti mimozmluvnej zodpovednosti vyplýva, že miesto, kde vznikla škoda, sa môže meniť v závislosti od povahy údajne porušeného práva a že skutočnosť, že škoda vznikne v určenom členskom štáte, podlieha tomu, aby právo, ktorého porušenie sa uvádza, bolo chránené v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney, C‑170/12 , EU:C:2013:635 , body 32 a 33 , ako aj citovanú judikatúru).

40

V súlade s požiadavkami zlučiteľnosti stanovenými v odôvodnení 7 nariadenia Rím II treba túto judikatúru zohľadniť tiež na účely výkladu uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, BMA Nederland, C‑498/20 , EU:C:2022:173 , body 59 a 60 , ako aj citovanú judikatúru).

41

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že miestom, kde vznikla škoda, je miesto, kde sa údajná škoda konkrétne prejaví (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2021, Vereniging van Effectenbezitters, C‑709/19 , EU:C:2021:377 , bod 31 a citovanú judikatúru).

42

V tejto súvislosti treba spresniť, podobne ako to urobil generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, že správanie TBM a jej konateľov, ktorí zo svojho sídla na Malte ponúkali hazardné hry osobám, ktoré majú svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte, predstavuje len skutočnosť, ktorá spôsobila škodu uvádzanú zo strany TE.

46

Z bodu 36 tohto rozsudku pritom vyplýva, že miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, nie je relevantným hraničným ukazovateľom na určenie rozhodného práva v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II.

47

Rovnako, pokiaľ ide o majetkovú ujmu, ktorá údajne vznikla na hráčskom konte špeciálne vytvorenom na účely účasti TE na online hazardných hrách, či dokonca na osobnom bankovom účte TE, z ktorého bolo jeho hráčske konto dopĺňané, treba uviesť, že táto strata majetku predstavuje len nepriamy dôsledok údajnej škody, ktorú nemožno zohľadniť na účely určenia rozhodného práva podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II, ako bolo pripomenuté v bode 36 tohto rozsudku.

48

V prejednávanej veci takéto požiadavky tiež svedčia v prospech určenia miesta vzniku údajnej škody v mieste obvyklého pobytu hráča, čo vedie k zhode medzi uplatniteľným právom a právomocou súdu.

52

Pre úplnosť treba uviesť, že právo určené v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia Rím II možno neuplatniť v prospech rozhodného práva v súlade s článkom 4 ods. 3 tohto nariadenia, ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1.

53

Ako vyplýva z odôvodnenia 14 nariadenia Rím II, cieľom takejto výnimky je umožniť súdu, ktorý vo veci rozhoduje, aby sa s potrebnou pružnosťou zaoberal rôznymi prípadmi s cieľom zabezpečiť, aby rozhodným právom bol právny poriadok, ktorý má skutočne najužšiu väzbu s civilným deliktom.

54

O trovách

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.