C-95/24

62024CJ0095

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 21. mája 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Postup odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Nepovinné dôvody pre nevykonanie – Článok 4 bod 6 – Záväzok vykonávajúceho členského štátu, že vykoná trest v súlade so svojím vnútroštátnym právom – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody – Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu – Článok 9 ods. 1 písm. i) – Dotknutá osoba, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k jej odsúdeniu – Informácia o dátume pojednávania a mieste tohto konania – Dobrovoľné a jednoznačné vzdanie sa práva dotknutej osoby osobne sa zúčastniť na uvedenom konaní – Posúdenie príslušným orgánom členského štátu výkonu – Povinnosť konformného výkladu“

Vo veci C‑95/24 [Khuzdar] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko) zo 6. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 6. februára 2024, ktorý súvisí s konaním o výkone európskeho zatykača vydaného na:

tajomník: C. Di Bella, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. mája 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

ATAU, v zastúpení: L. Migliaccio, A. Scardamaglio a C. Sgariglia, avvocati,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), ako aj článku 9 ods. 1 písm. i) a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299 (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2008/909“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania týkajúceho sa výkonu európskeho zatykača vydaného slovenským súdom na osobu s bydliskom v Taliansku na účely výkonu trestu odňatia slobody uloženého v konaní, na ktorom sa táto osoba osobne nezúčastnila.

…

6.

ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad ] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi;

…“

4

V článku 4a tohto rámcového rozhodnutia, nazvanom „Rozhodnutia vydané v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila“, sa v odseku 1 stanovuje:

ii)

informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania;

alebo

b)

vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;

alebo

nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty;

alebo

d)

rozhodnutie jej nebolo osobne doručené, ale:

i)

rozhodnutie sa jej osobne doručí bezodkladne po odovzdaní a bude výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového,

„Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak:

…

i)

podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve [štátu, ktorý vydal európsky zatykač]:

i)

bola včas:

ii)

vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;

alebo

iii)

po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:

–

V článku 25 tohto rámcového rozhodnutia sa uvádza:

„Bez toho, aby bolo dotknuté [rámcové rozhodnutie 2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“

Rámcové rozhodnutie 2009/299

7

Podľa odôvodnení 1, 4, 6, 8 a 15 rámcového rozhodnutia 2009/299:

„(1)

Ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia, ktorými sa menia a dopĺňajú iné rámcové rozhodnutia, stanovujú podmienky, za ktorých by sa uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, nemali odmietnuť. Toto sú alternatívne podmienky; ak je jedna z podmienok splnená, vydávajúci orgán vyplnením zodpovedajúcej časti európskeho zatykača alebo príslušného osvedčenia iného rámcového rozhodnutia dáva záruku, že požiadavky boli alebo budú splnené, čo by malo na účely výkonu rozhodnutia na základe zásady vzájomného uznávania stačiť.

…

(8)

Právo na spravodlivé súdne konanie obvinenej osoby je zaručené [Európskym dohovorom] o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Toto právo zahŕňa právo dotknutej osoby byť osobne prítomná na konaní. Aby mohla toto právo uplatniť, musí dotknutá osoba o stanovenom termíne konania vedieť. Podľa tohto rámcového rozhodnutia by vedomosť dotknutej osoby o konaní mal každý členský štát zabezpečiť v súlade so svojím vnútroštátnym právom, pričom sa predpokladá, že to musí byť v súlade s požiadavkami tohto dohovoru. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva by sa pri zvažovaní, či je spôsob poskytnutia informácie postačujúci na to, aby sa zabezpečila vedomosť dotknutej osoby o konaní, mohla prípadne venovať osobitná pozornosť aj snahe dotknutej osoby získať informáciu, ktorá jej bola určená.

…

(15)

9

Článkom 2 rámcového rozhodnutia 2009/299, nazvaným „Zmeny a doplnenia [rámcového rozhodnutia 2002/584]“, bol v súlade s jeho bodom 1 vložený článok 4a do rámcového rozhodnutia 2002/584. Článkom 5 rámcového rozhodnutia 2009/299, nazvaným „Zmeny a doplnenia [rámcového rozhodnutia 2008/909]“, bol v súlade s jeho bodom 1 vložený článok 9 ods. 1 písm. i) do rámcového rozhodnutia 2008/909.

Smernica (EÚ) 2016/343

10

Odôvodnenie

36 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ) znie:

„Za určitých okolností by malo byť možné rozhodnutie o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby vyniesť aj za jej neúčasti na súdnom konaní. Takýto prípad by mohol nastať, ak bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, a napriek tomu sa nedostaví. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že táto osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o dôsledkoch neúčasti by sa malo rozumieť najmä to, že táto osoba bola informovaná o tom, že za jej neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie.“

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.“

Talianske právo

Zákon č. 69 o ustanoveniach na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím 2002/584

12

Legge n. 69 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla decisione quadro 2002/584/GAI del Consiglio, del 13 giugno 2002, relativa al mandato d’arresto europeo e alle procedure di consegna tra Stati membri (zákon č. 69 na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) z 22. apríla 2005 (GURI č. 98 z 29. apríla 2005), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, v článku 6 ods. 1 bis písm. b) stanovuje, že „ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody v rámci konania v neprítomnosti, musí tiež obsahovať informáciu o minimálne jednej z týchto podmienok:…

b)

„Corte d’appello (odvolací súd) odmietne uznať rozsudok v trestnej veci v týchto prípadoch:

i)

ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktoré sa má vykonať, ibaže sa v osvedčení uvádza, že:

(1)

táto osoba bola osobne a včas predvolaná a informovaná o stanovenom termíne a mieste súdneho konania alebo že sa jej skutočne doručili úradné informácie inými prostriedkami, ktorými možno jednoznačne preukázať, že sa o tejto skutočnosti dozvedela a že bola informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní na konaní, alebo

(2)

Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

16

Dňa 5. októbra 2015 Okresný súd Dunajská Streda vydal európsky zatykač na účely výkonu rozsudku z 23. augusta 2010, ktorým bol ATAU odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov, ktorý sa mal vykonať v celom rozsahu.

17

Dňa 19. júna 2023 bol ATAU zatknutý v Taliansku a z tohto dôvodu Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, koná vo veci prejednania žiadosti o odovzdanie dotknutej osoby, podanej príslušnými slovenskými orgánmi prostredníctvom tohto európskeho zatykača.

18

V dôsledku toho sa ATAU na tomto pojednávaní osobne nezúčastnil. Súdne konanie v jeho veci sa však konalo za prítomnosti jeho obhajcu, ktorý ho zastupoval a obhajoval, pričom v tomto konaní došlo k vydaniu odsudzujúceho rozsudku na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov.

22

Predkladajúci vnútroštátny súd preto uvádza, že je jeho úlohou overiť, či sú splnené podmienky na odmietnutie odovzdania ATAU, a nariadenie výkonu trestu, ktorý mu bol uložený, v Taliansku, v súlade s jeho žiadosťou.

23

Predkladajúci vnútroštátny súd poukazuje na to, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, ak vykonávajúci súdny orgán odmietne vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu a nariadi, aby bol tento trest vykonaný na území Talianska, musí na účely takéhoto výkonu uznať rozsudok, ktorým došlo k odsúdeniu na uvedený trest.

24

26

Pokiaľ ide o procesné záruky spojené s výkonom európskeho zatykača, v súlade s ustanoveniami talianskeho práva, ktorými sa preberá článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, tento súd uvádza, že v zmysle podmienok stanovených vnútroštátnou právnou úpravou týkajúcou sa odovzdania dotknutej osoby platí, že v prípade, že sa táto osoba osobne nezúčastnila na konaní, toto odovzdanie je prípustné, ak bola uvedená osoba informovaná o tom, že proti nej prebieha súdne konanie a že jej bola poskytnutá pomoc právneho zástupcu.

27

Pokiaľ teda bola dotknutej osobe poskytnutá pomoc zo strany právneho zástupcu, jej odovzdanie na základe európskeho zatykača, ktorý bol na ňu vydaný, je možné povoliť už len pod podmienkou, že táto dotknutá osoba bola informovaná o tom, že proti nej prebieha súdne konanie, pričom takéto odovzdanie nepodlieha prísnejšej podmienke vzťahujúcej sa na uznanie rozsudku vyhláseného na účely výkonu trestu na území Talianska, a to, že uvedená dotknutá osoba bola informovaná o termíne stanovenom pre toto konanie.

28

Predkladajúci vnútroštátny súd tak zdôrazňuje, že keďže vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, stanovuje prísnejšiu procesnú záruku, pokiaľ ide o uznanie odsudzujúceho rozsudku, v porovnaní s procesnou zárukou, ktorú táto právna úprava stanovuje pre výkon európskeho zatykača, ktorý sa týka požadovanej osoby, takýto rozdiel by mohol mať pre túto osobu nepriaznivý dôsledok, pretože táto osoba by mohla byť odovzdaná do členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač, na účely výkonu tohto trestu, pričom by bola zbavená možnosti vykonať svoj trest v členskom štáte, v ktorom má bydlisko.

32

Za týchto okolností Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa [článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909] vykladať v tom zmysle, že súd vykonávajúceho štátu, ktorý má uznať vykonateľný cudzí odsudzujúci trestný rozsudok, má možnosť, a nie povinnosť, odmietnuť uznanie tohto rozsudku, ak sa ukáže, že v konaní, ktoré viedlo k vydaniu tohto rozsudku, sa obvinenej osobe neposkytla žiadna z procesných záruk stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) [rámcového rozhodnutia 2008/909]?

2.

Má sa [článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909] vykladať v tom zmysle, že súd vykonávajúceho štátu, ktorý bol požiadaný o nariadenie odovzdania na základe európskeho zatykača vydaného na účely výkonu rozsudku, ak sú súčasne splnené podmienky na nariadenie odovzdania odsúdenej osoby do odsudzujúceho štátu a podmienky na odmietnutie odovzdania pri súčasnom nariadení výkonu trestu na území vykonávajúceho štátu, má právomoc odmietnuť odovzdanie, uznať rozsudok a nariadiť jeho výkon na svojom území, aj keď v konaní, ktoré viedlo k vydaniu uznaného rozsudku, sa obvinenej osobe neposkytla žiadna z procesných záruk stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) [rámcového rozhodnutia 2008/909]?“

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí v rámci svojej vlastnej právomoci a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 33 a citovaná judikatúra).

36

V rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Európskej únie a vnútroštátne súdy teda prináleží Súdnemu dvoru, aby pri posudzovaní prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania zohľadnil skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako bol vymedzený v rozhodnutí predkladajúceho vnútroštátneho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 34 a citovanú judikatúru).

37

V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne uviedol, že podľa jeho názoru podmienky uplatnenia ustanovenia talianskeho práva, ktorým sa preberá článok 9 ods. 1 písm. i) bod iii) rámcového rozhodnutia 2008/909, nie sú v prípade ATAU splnené. V súlade s judikatúrou citovanou v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sa preto bez ohľadu na výhrady talianskej vlády voči tomuto skutkovému posúdeniu zo strany tohto súdu musí preskúmanie prejudiciálnych otázok vykonať na základe tohto posúdenia.

40

Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú v poradí, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade trestu, ktorý bol uložený napriek tomu, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu – v situácii, že jednak podmienky na odmietnutie odovzdania tejto dotknutej osoby a jednak podmienky na nariadenie výkonu tohto trestu na území vykonávajúceho štátu sú splnené, v súlade s ustanoveniami tejto právnej úpravy, ktorými sa preberá rámcové rozhodnutie 2002/584 –, súd vykonávajúceho členského štátu nemôže nariadiť výkon uvedeného trestu z dôvodu, že nie sú splnené podmienky týkajúce sa uznania odsudzujúceho rozsudku, na základe ustanovení uvedenej právnej úpravy, ktorou sa preberá rámcové rozhodnutie 2008/909.

41

V prvom rade treba poznamenať, že podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 súdny orgán vykonávajúceho členského štátu môže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody, ak tak ako v prejednávanej veci má vyžiadaná osoba trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže vykonať tento trest v súlade so svojím vnútroštátnym právom.

42

Pokiaľ ide o rámcové rozhodnutie 2008/909, v jeho článku 25 sa uvádza, že bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie 2002/584, ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909 sa primerane uplatňujú, za predpokladu, že sú zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, okrem iného na výkon trestov v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v súlade s článkom 4 bodom 6 druhého uvedeného rámcového rozhodnutia.

V tejto súvislosti však treba poznamenať, že článok 4a ods. 1 písm. a) až c) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, ktoré boli do týchto dvoch dotknutých rámcových rozhodnutí vložené tým istým aktom Únie, a to rámcovým rozhodnutím 2009/299, konkrétne článkom 2 ods. 1, a článkom 5 ods. 1 tejto smernice, majú podobné, ba dokonca totožné znenie a sledujú analogické ciele týkajúce sa predovšetkým práva dotknutej osoby osobne sa zúčastniť na súdnom konaní vo vlastnej veci a rešpektovania práva tejto dotknutej osoby na obhajobu v prípade, že sa osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, ako to vyplýva najmä z odôvodnení 1, 4, 6 a 8 rámcového rozhodnutia 2009/299. Z uvedeného vyplýva, že judikatúru týkajúcu sa uvedeného článku 4a ods. 1 možno uplatniť aj na uvedený článok 9 ods. 1 písm. i), pokiaľ ide o pojmy spoločné pre obidve tieto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, Hölderman, C‑447/24, body 50 a 51).

46

Podmienky uplatnenia prípadov, v ktorých skutočnosť, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, nemôže predstavovať dôvod na nevykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu, a to podľa článku 4a ods. 1 písm. a) až c) rámcového rozhodnutia 2002/584, sa teda neodlišujú od podmienok prípadov, v ktorých takáto okolnosť nemôže predstavovať dôvod neuznania a nevykonania rozsudku, ktorým bol uložený trest, v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.

47

Vnútroštátna právna úprava, ktorá pre takéto prípady stanovuje odlišné podmienky v závislosti od toho, či sa tieto prípady posudzujú na základe vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá článok 4a ods. 1 písm. a) až c) rámcového rozhodnutia 2002/584, alebo na základe ustanovení, ktorými sa preberá článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, preto nemôže byť zlučiteľná s týmito ustanoveniami práva Únie.

Platí totiž, že rámcové rozhodnutia síce nemôžu mať priamy účinok, no ich záväzný charakter ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť konformného výkladu svojho vnútroštátneho práva odo dňa uplynutia lehoty na prebratie týchto rámcových rozhodnutí. Tieto orgány súdy sú tak pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok, pričom je však vylúčený výklad vnútroštátneho práva contra legem . Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa vnútroštátne právo zohľadnilo ako celok a aby sa uplatnili výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby sa zabezpečila plná účinnosť tohto rámcového rozhodnutia a dospelo sa k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie [rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 48 a citovaná judikatúra].

50

Je teda úlohou vnútroštátneho súdu, aby pri zohľadnení svojho vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, poskytol taký výklad vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na znenie a účel rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909, a to v tom zmysle, že ustanovenia talianskeho práva, ktorými sa preberá článok 4a ods. 1 písm. a) až c) rámcového rozhodnutia 2002/584, a ustanovenia, ktorými sa preberá článok 9 ods. 1 písm. i) body i) až iii) rámcového rozhodnutia 2008/909, stanovujú rovnaké podmienky uplatňovania.

54

Preto vzhľadom na nejasnosti, ktoré vníma predkladajúci vnútroštátny súd, pokiaľ ide o spôsob posúdenia podmienok uplatnenia prípadu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, treba spresniť okolnosti, ktoré – napriek tomu, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na súdnom konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu –, môžu spadať pod bod ii) tohto ustanovenia, a ktoré, ako je uvedené v bode 45 tohto rozsudku, môžu spadať aj pod článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584.

55

Podľa článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 môže príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak sa podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozsudku, čo platí okrem prípadov, keď sa v tomto osvedčení uvádza, že dotknutá osoba sa v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač, nachádza v niektorej zo situácií uvedených v bodoch i), ii) alebo iii) tohto článku 9 ods. 1 písm. i).

56

Z uvedeného vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok bez ohľadu na neúčasť dotknutej osoby na konaní, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozsudku, ak sú splnené podmienky uplatnenia niektorého z prípadov uvedených v bodoch i), ii) alebo iii) článku 9 ods. 1 písm. i) uvedeného rámcového rozhodnutia (pozri analogicky rozsudok z 24. mája 2016, Dworzecki, C‑108/16 PPU , EU:C:2016:346 , bod 35 ).

60

Pokiaľ ide po prvé o rozsah tejto požiadavky, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou (rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , ako aj zo 4. septembra 2025, Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș a i., C‑489/23 , EU:C:2025:651 , bod 31 ).

61

Pokiaľ ide o znenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, treba uviesť, že na základe znenia tohto ustanovenia v jeho jednotlivých jazykových verziách sa nedá jednoznačne určiť, či uvedené ustanovenie na účely svojho uplatnenia vyžaduje, aby dotknutá osoba mala vedomosť o termíne pojednávania stanovenom pre súdne konanie, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

62

Konkrétne, hoci talianska jazyková verzia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) tohto rámcového rozhodnutia výslovne obsahuje takúto požiadavku, niektoré verzie, ako napríklad anglická a francúzska jazyková verzia, sa obmedzujú na požiadavku „vedomosti o plánovanom súdnom konaní“, zatiaľ čo iné, ako napríklad nemecká a maďarská jazyková verzia, vyžadujú, „vedomosť o stanovenom pojednávaní“ alebo, ako napríklad česká, poľská a švédska jazyková verzia, „vedomosť o plánovanom pojednávaní“.

65

Treba teda konštatovať, že zo samotného znenia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu i) tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že výraz „ved[omosť o] plánovan[om] konan[í]“, ktorý je v ňom uvedený, vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu (pozri rozsudok z dnešného dňa, Hölderman, C‑447/24, bod 73).

66

V rámci kontextuálneho výkladu zrejme z uvedeného možno vyvodiť záver, že zodpovedajúcej požiadavke, uvedenej v tomto článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii), možno z dôvodov koherentnosti priznať rovnaký rozsah, a teda že sa toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu (pozri rozsudok z dnešného dňa, Hölderman, C‑447/24, bod 74).

67

Tento výklad potvrdzujú ustanovenia smernice 2016/343, predovšetkým jej článok 8 ods. 2, ktorý predstavuje relevantný kontextuálny prvok na účely výkladu článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia z dôvodu funkčného vzťahu existujúceho medzi týmito dvoma ustanoveniami [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie), C‑400/23 , EU:C:2025:14 , bod 48 ].

70

Teleologický výklad článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 tiež podporuje výklad, podľa ktorého požiadavka uvedená v tomto bode ii) vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

71

Ako totiž výslovne vyplýva z článku 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 v spojení s jeho odôvodneniami 1 a 15, cieľom tohto článku 9 ods. 1 písm. i) je prostredníctvom toho, že spresňuje vymedzenie spoločných dôvodov na výkon odsudzujúceho rozsudku napriek neúčasti dotknutej osoby na súdnom konaní vo vlastnej veci, chrániť jej právo osobne sa zúčastniť na trestnom konaní vedenom proti nej, ktoré je základným prvkom práva na obhajobu a vo všeobecnosti má zásadný význam pri rešpektovaní práva na spravodlivé trestné konanie zakotveného v článku 47 druhom a treťom odseku, ako aj v článku 48 Charty, a zároveň zlepšiť vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí medzi členskými štátmi [pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , body 50 a 60 , ako aj citovanú judikatúru].

72

Výklad článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, podľa ktorého musí byť dotknutá osoba informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania v jej veci, podporuje dosahovanie týchto cieľov, keďže umožňuje dotknutej osobe osobne sa zúčastniť na tomto konaní, ak si to táto osoba praje, a to až do okamihu, keď sa súdne konanie reálne uskutoční, alebo prípadne sa ubezpečiť o tom, že táto dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala účasti na tomto konaní.

76

Z judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že ak z presných a objektívnych skutočností vyplýva, že dotknutá osoba, ktorej pritom boli poskytnuté úradné informácie o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vie, že proti nej bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhýba tomu, aby jej boli doručené úradné informácie týkajúce sa termínu a miesta tohto súdneho konania, vo vzťahu k tejto osobe možno usudzovať, že uvedenú podmienku spĺňa [pozri analogicky rozsudky z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20 , EU:C:2022:401 , bod 48 , a z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU , EU:C:2025:366 , bod 35 ].

77

V prejednávanej veci predovšetkým z informácií poskytnutých zo strany vnútroštátneho súdu vyplýva, že ATAU vedel o prebiehajúcom súdnom konaní proti nemu, ale že utiekol, pričom sa nevrátil na územie Slovenska a nezvolil si adresu na doručovanie písomností, ktoré mu budú adresované. Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či takéto okolnosti predstavujú presné a objektívne skutočnosti umožňujúce dospieť k záveru, že dotknutú osobu treba považovať za osobu, ktorá spĺňa túto podmienku.

78

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Súdny dvor uviedol, že existenciu takýchto skutočností možno konštatovať napríklad vtedy, ak dotknutá osoba úmyselne oznámila príslušným vnútroštátnym orgánom nesprávnu adresu alebo ak sa už nenachádza na adrese, ktorú im oznámila [pozri analogicky rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20 , EU:C:2022:401 , bod 49 ]. Nemožno vylúčiť, že vzhľadom na všetky okolnosti, ktorými sa vyznačuje vec, v ktorej koná príslušný orgán členského štátu výkonu, môže takéto konštatovanie vyplývať aj zo skutočnosti, že dotknutá osoba takúto adresu úmyselne neoznámila.

82

Súdny dvor rozhodol, že samotná okolnosť, že osobu odsúdenú v neprítomnosti obhajoval počas celého súdneho konania vedeného v jej neprítomnosti advokát ustanovený ex offo , nepostačuje na splnenie druhej podmienky uvedenej v tomto ustanovení. Zastupovanie obhajcom umožňuje preukázať to, že sa osoba súdená v neprítomnosti dobrovoľne a jednoznačne vzdala svojho práva byť prítomný na súdnom konaní vo svojej veci, len vtedy, ak táto osoba úmyselne prenechala tomuto obhajcovi úlohu zabezpečiť jej obhajobu pred súdom rozhodujúcim vo veci, čo predpokladá, že osobitne určila tohto obhajcu, aby ju zastupoval v jej neprítomnosti na súdnom konaní (pozri analogicky rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU , EU:C:2025:366 , body 59 a 61 ).

83

Keďže vnútroštátny súd uvádza, že ATAU bola v priebehu konania poskytnutá pomoc obhajcu, ktorým bol zastúpený, a že súdne konanie, v ktorom došlo k jeho odsúdeniu, sa uskutočnilo za prítomnosti jej obhajcu, ktorý ho zastupoval a obhajoval, prináleží tomuto súdu, aby vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku overil, či z týchto okolností vyplýva, že podmienka stanovená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, týkajúca sa toho, že dotknutá osoba splnomocnila právneho zástupcu, ktorého si buď zvolila dotknutá osoba alebo bol ustanovený štátom, aby ju obhajoval v súdnom konaní, a tento právny zástupca ju počas súdneho konania skutočne obhajoval, je splnená.

84

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

Svojou prvou otázkou, ktorú treba preskúmať ako druhú v poradí, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade odsudzujúceho rozsudku, ktorý bol vydaný napriek tomu, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, pričom neboli splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v tomto článku 9 ods. 1 písm. i), konkrétne prípadu upraveného v bode ii) tohto ustanovenia, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemá možnosť tento odsudzujúci rozsudok uznať.

86

V tejto súvislosti treba poznamenať, že táto otázka má v rámci konania vo veci samej význam len vtedy, ak by mal predkladajúci vnútroštátny súd vzhľadom na odpoveď na druhú otázku konštatovať, že podmienky uplatnenia prípadu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) tohto rámcového rozhodnutia nie sú za okolností veci samej splnené.

87

Zo samotného znenia tohto článku 9 ods. 1 písm. i), konkrétne z časti vety, podľa ktorej vykonávajúci súdny orgán „môže“ odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie predmetného trestu, vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu má možnosť odmietnuť uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok v prípade, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bol tento rozsudok vydaný, ibaže je v osvedčení podľa článku 4 tohto rámcového rozhodnutia uvedené, že sú splnené podmienky uplatnenia prípadov stanovených v bodoch i), ii) a iii) článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 [pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), C‑396/22 , EU:C:2023:1029 , body 38 a 39 , ako aj citovanú judikatúru].

91

Ako uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov, medzi takéto okolnosti, ktoré možno zohľadniť, patrí predovšetkým správanie dotknutej osoby, osobitne to, že sa táto osoba sa snažila zabrániť tomu, aby jej bola doručená informácia, ktorá jej bola určená, alebo sa vyhnúť akémukoľvek kontaktu so svojimi obhajcami [pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , bod 78 , ako aj citovanú judikatúru], a to bez ohľadu na relevantnosť takéhoto správania na účely posúdenia, ako vyplýva z bodov 74 až 80 tohto rozsudku, či sú splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i) až iii) uvedeného článku 9 ods. 1 písm. i).

92

Rovnako platí, že hoci aj skutočnosť, že dotknutá osoba, tak ako v prejednávanej veci, požiadala o to, aby bol trest vykonaný v členskom štáte, v ktorom má trvalé bydlisko a v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov, sama osebe nespĺňa podmienky uvedené v článku 9 ods. 1 písm. i) bode iii) rámcového rozhodnutia 2008/909, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže zohľadniť takú žiadosť, a prípadne vôľu neuplatniť si prípadné právo na nové súdne konanie, na účely rozhodnutia v tom zmysle, že týmto výkonom nedochádza k porušeniu jej práva na obhajobu, a teda nie je opodstatnené uplatniť dôvod neuznania a nevykonania stanovený v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, bez ohľadu na skutočnosť, že nie sú splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i) až iii) tohto článku 9 ods. 1 písm. i) (pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, Hölderman, C‑447/24, body 101 až 103).

96

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade odsudzujúceho rozsudku, ktorý bol vydaný napriek tomu, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, pričom neboli splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v tomto článku 9 ods. 1 písm. i), konkrétne prípadu upraveného v bode ii) tohto ustanovenia, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemá možnosť tento odsudzujúci rozsudok uznať.

O trovách

97

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

požiadavka týkajúca sa vedomosti o súdnom konaní, stanovená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/299, v znení zmien, je splnená v prípade, že so zreteľom na všetky náležite zohľadnené relevantné okolnosti – predovšetkým správanie uvedenej dotknutej osoby – možno vo vzťahu k tejto osobe usudzovať, že bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

2.

Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, zmenený rámcovým rozhodnutím 2009/299,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade odsudzujúceho rozsudku, ktorý bol vydaný napriek tomu, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, pričom neboli splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v tomto článku 9 ods. 1 písm. i), konkrétne prípadu upraveného v bode ii) tohto ustanovenia, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemá možnosť tento odsudzujúci rozsudok uznať.

Podpisy