C-99/24

G. M. K.‑Z. B. M.

proti

S. O.,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predseda deviatej komory N. Jääskinen (spravodajca), sudcovia A. Arabadžiev a R. Frendo,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu ustanovení kapitoly II a článku 66 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ), ako aj ustanovení kapitoly II nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

Odôvodnenia 11, 12 a 15 nariadenia č. 44/2001 zneli takto:

„(11)

Normy súdnej právomoci [Pravidlá právomoci – neoficiálny preklad ] musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania [predmet sporu – neoficiálny preklad ] alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby [iný hraničný určovateľ – neoficiálny preklad ]. …

(12)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.

…

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

6

Článok 3 tohto istého nariadenia v odseku 1 stanovoval:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 [kapitoly II].““

7

Oddiel 2 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, nazvaný „Osobitná právomoc“, obsahoval články 5 až 7 tohto nariadenia.

…

3.

vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu [nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – neoficiálny preklad ] na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody [zakladá takýto nárok – neoficiálny preklad ];

…“

9

Článok 6 toho istého nariadenia stanovoval:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:

1.

v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza.

Avšak v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti na dočasné súkromné použitie na dobu maximálne šesť za sebou nasledujúcich mesiacov, právomoc majú tiež súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko žalovaný, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a že prenajímateľ a nájomca majú bydlisko v tom istom členskom štáte;

…“

Nariadenie č. 1215/2012

Kapitola II nariadenia č. 1215/2012, nazvaná „Právomoc“, obsahuje oddiel 2, nazvaný „Osobitná právomoc“, v ktorom sa nachádzajú články 7 až 9 tohto nariadenia.

14

V zmysle článku 7 uvedeného nariadenia platí:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

1.

a)

Článok 8 toho istého nariadenia stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

1.

ak ide o jedného z viacerých žalovaných, na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach;

…“

16

17

Kapitola VI uvedeného nariadenia, nazvaná „Prechodné ustanovenia“, obsahuje článok 66, ktorý stanovuje:

„1. Toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015.

2. Bez ohľadu na článok 80 sa nariadenie [č. 44/2001] naďalej uplatňuje na rozsudky [rozhodnutia – neoficiálny preklad ] vydané v konaniach začatých, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery, ktoré sa schválili alebo uzavreli pred 10. januárom 2015, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia.“

Poľské právo

Zákon o ochrane práv nájomcov

„§ 1. Žalovaný môže proti platobnému rozkazu podať odpor.

§ 2. Platobný rozkaz prestáva vyvolávať účinky v rozsahu, v ktorom bol napadnutý odporom. Odpor podaný iba jedným zo žalovaných v tej istej veci a proti iba jednému alebo viacerým nárokom, ktorým sa vyhovelo, spôsobuje zánik účinkov platobného rozkazu len vo vzťahu k týmto nárokom.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

20

V priebehu roka 1994 uzavrela T. O., fyzická osoba, s G. M. K.‑Z. B. M., poľským samosprávnym celkom, nájomnú zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti určenej na bývanie, nachádzajúcej sa v Košaline (Poľsko), v ktorej táto osoba bývala so svojimi tromi deťmi, vrátane S. O. Tento samosprávny celok neskôr túto zmluvu vypovedal. V priebehu roka 2007 poľský súd nariadil vysťahovanie obyvateľov tohto obydlia, ktorí však podľa tohto samosprávneho celku priestory neopustili.

24

G. M. K.‑Z. B. M. naopak tvrdil, že právomoc majú poľské súdy. Tento samosprávny celok tvrdil, že vzhľadom na to, že žalovaní sú príbuzní a spolu žili v tomto byte, väzba medzi nimi je natoľko úzka, že návrhy na zaplatenie náhrady, ktoré voči nim podal, je potrebné preskúmať spoločne.

25

V tomto rámci sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta na časovú pôsobnosť nariadenia č. 44/2001 vo vzťahu k časovej pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, ktoré ho nahradilo, a konkrétnejšie na výklad pojmu „začaté konania“ nachádzajúceho sa v článku 66 tohto posledného uvedeného nariadenia. Pýta sa, či sa tento pojem v prejednávanej veci vzťahuje na žalobu o vyplatenie náhrady, ktorú podal žalobca vo veci samej 15. marca 2013, alebo na odpor proti platobnému rozkazu vydanému na základe tejto pôvodnej žaloby, ktorý S. O. podala 7. júla 2023, aby bola dotknutá vec nanovo preskúmaná.

26

V druhom rade sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či z ustanovení kapitoly II nariadenia č. 44/2001 alebo z ustanovení kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, ak je toto nariadenie uplatniteľné, vyplýva, že osobu s bydliskom v členskom štáte možno žalovať na súde iného členského štátu, na ktorý bola podaná žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v tomto inom členskom štáte bez zmluvného základu.

30

Napokon uvedený súd uvádza, že za predpokladu, že by žiadne z ustanovení nariadení č. 44/2001 a 1215/2012, ktoré sú uvedené v bodoch 27 až 29 tohto rozsudku, neumožňovalo založiť právomoc poľských súdov, zamietne žalobu podanú žalobcom vo veci samej 15. marca 2013 ako neprípustnú.

31

Za týchto okolností Sąd Rejonowy w Koszalinie I Wydział Cywilny (Okresný súd Košalin, 1. občianskoprávne oddelenie) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 66 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že ‚konanie začaté‘ znamená podanie žaloby žalobcom vo veci samej, alebo aj podanie odporu žalovanou so žiadosťou o opätovné prejednanie tejto veci po jej právoplatnom skončení?

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že na účely určenia uplatniteľnosti tohto nariadenia ratione temporis sa má konanie považovať za začaté v zmysle tohto ustanovenia ku dňu, keď žalobca podal svoju žalobu vo veci, v ktorej bolo následne vydané rozhodnutie, alebo ku dňu, keď žalovaný neskôr podal proti tomuto rozhodnutiu odpor, ktorým sa domáhal nového preskúmaniu tejto veci.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 66 nariadenia č. 1215/2012 v odseku 1 stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje na konania začaté od 10. januára 2015. Odsek 2 tohto článku 66 dodáva, že nariadenie č. 44/2001 sa naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v konaniach začatých pred týmto dňom.

34

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že žalobca vo veci samej podal 15. marca 2013 na tento súd žalobu o vyplatenie náhrady a že jedna zo štyroch žalovaných, na ktorých sa táto žaloba vzťahuje, a to S. O., platne podala na tento súd 7. júla 2023 odpor proti platobnému rozkazu, ktorý bol vydaný v nadväznosti na uvedenú žalobu.

35

Konkrétne na účely článku 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa odpor podaný na súd členského štátu, ktorý v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi procesnými pravidlami obsahuje návrh na nové preskúmanie dotknutej veci, o aký ide vo veci samej, má považovať za nadväzujúci na pôvodnú žalobu, keďže tento návrh podaný žalovaným je aktom, ktorým sa začína konanie, ktoré nepredstavuje konanie nezávislé od konania začatého na základe tejto pôvodnej žaloby, ale jeho predĺženie.

39

Tento výklad je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že v rámci uplatnenia tohto článku 66 ods. 1 musí odvolací súd určiť svoju vlastnú medzinárodnú právomoc v nadväznosti na právomoc súdu, ktorý začal prvostupňové konanie, takže za referenčné kritérium treba považovať dátum začatia pôvodného konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2017, Hanssen Beleggingen, C‑341/16 , EU:C:2017:738 , body 3 , 4 , 20 a 22 , ako aj z 5. septembra 2019, AMS Neve a i., C‑172/18 , EU:C:2019:674 , body 16 , 28 , 34 a 36 ).

40

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia uplatniteľnosti tohto nariadenia ratione temporis sa má konanie považovať za začaté v zmysle tohto ustanovenia ku dňu, keď žalobca podal svoju žalobu vo veci, v ktorej bolo následne vydané rozhodnutie, a nie ku dňu, keď žalovaný neskôr podal proti tomuto rozhodnutiu odpor, ktorým sa domáhal nového preskúmaniu tejto veci.

O druhej otázke

Z odôvodnenia 34 nariadenia č. 1215/2012 však vyplýva, že keďže týmto nariadením bolo zrušené a nahradené nariadenie č. 44/2001, ktoré zase nahradilo Bruselský dohovor, výklad podaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia jedného z týchto právnych nástrojov, platí aj pre ustanovenia iných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2024, Mahá, C‑494/23 , EU:C:2024:848 , bod 27 , ako aj z 30. apríla 2025, Mutua Madrileña Automovilista, C‑536/23 , EU:C:2025:293 , bod 24 a citovanú judikatúru). Takáto rovnocennosť pritom existuje medzi článkom 5 bodom 3, článkom 6 bodom 1 a článkom 22 bodom 1 prvým odsekom nariadenia č. 44/2001 na jednej strane, a článkom 7 bodom 2, článkom 8 bodom 1 a článkom 24 bodom 1 prvým odsekom nariadenia č. 1215/2012.

44

Po tomto spresnení sa zdá, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 bod 3, článok 6 bod 1 a článok 22 bod 1 prvý odsek nariadenia č. 44/2001 majú vykladať v tom zmysle, že niektoré z týchto ustanovení je uplatniteľné na žalobu o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez zmluvného základu po vypovedaní nájomnej zmluvy týkajúcej sa tejto nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát bydliska dotknutého žalovaného.

45

Je potrebné postupne vykladať článok 22 bod 1 prvý odsek, potom článok 5 bod 3 a článok 6 bod 1 tohto nariadenia.

O výklade článku 22 bode 1 prvom odseku nariadenia č. 44/2001

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný článkom 22 bodom 1 prvým odsekom, Súdny dvor poukázal na úvahy týkajúce sa riadneho výkonu spravodlivosti a zdôraznil, že hlavným dôvodom výlučnej právomoci súdov zmluvného štátu, v ktorom sa dotknutá nehnuteľnosť nachádza, je skutočnosť, že súd miesta, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza, vie najlepšie z dôvodu blízkosti zistiť skutkový stav a uplatniť pravidlá a obyčaje, ktorými sú v zásade pravidlá a obyčaje štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Pokiaľ ide konkrétne o nájom nehnuteľnosti, táto výlučná právomoc je odôvodnená osobitne zložitosťou vzťahu vlastník – nájomca, ktorý zahŕňa práva a povinnosti – vrátane niektorých kogentných – štátu, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 2015, Komu a i., C‑605/14 , EU:C:2015:833 , body 25 a 30 , ako aj zo 16. novembra 2023, Roompot Service, C‑497/22 , EU:C:2023:873 , body 26 a 27 ).

49

51

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že žaloba, ktorú prejednáva, sa týka zaplatenia náhrady za užívanie obydlia po skončení platnosti príslušnej nájomnej zmluvy. Je nesporné, že odo dňa, keď samosprávny celok, ktorý bol vlastníkom tohto obydlia, vypovedal nájomnú zmluvu, ktorú uzavrel s T. O., štyria žalovaní, na ktorých sa vzťahovala pôvodná žaloba, t. j. T. O. a jej tri deti, sa stali osobami bez platného titulu na užívanie tohto obydlia, pokiaľ tam ešte bývali, a teda už nemali žiadne práva týkajúce sa tohto obydlia. Okrem toho sa zdá byť nesporné, že S. O. osobne ani neuzavrela túto nájomnú zmluvu, pričom treba pripomenúť, že je dieťaťom zmluvnej strany uvedenej zmluvy, ani k nej neskôr nepristúpila, v dôsledku čoho ju treba považovať za tretiu osobu vo vzťahu k tomuto zmluvnému vzťahu.

52

Treba však dospieť k záveru, že takáto žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez zmluvného základu po vypovedaní príslušnej nájomnej zmluvy nepatrí do pôsobnosti pravidla výlučnej právomoci stanoveného v článku 22 bode 1 prvom odseku nariadenia č. 44/2001.

53

Po prvé takáto analýza totiž spĺňa požiadavku reštriktívneho výkladu výnimky uvedenej v tomto ustanovení a je v súlade s cieľmi, ktoré toto ustanovenie sleduje, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 47 a 48 vyššie. Preskúmanie takejto žaloby o náhradu si najmä nevyžaduje vyšetrovanie na mieste a nevyžaduje ani posúdenie skutkového stavu, ani uplatnenie pravidiel a zvyklostí miesta, kde sa nachádza dotknutá nehnuteľnosť, ktoré môžu odôvodniť výlučnú právomoc súdu členského štátu, na ktorého území sa táto nehnuteľnosť nachádza (pozri analogicky rozsudok z 10. júla 2019, Reitbauer a i., C‑722/17 , EU:C:2019:577 , body 47 a 48 , ako aj citovanú judikatúru).

56

V dôsledku toho sa článok 22 bod 1 prvý odsek nariadenia č. 44/2001 má vykladať v tom zmysle, že žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez zmluvného základu po vypovedaní nájomnej zmluvy týkajúcej sa tejto nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát bydliska dotknutého žalovaného, nepredstavuje žalobu, „ktorá sa týka vecných práv k nehnuteľnosti“ a nespadá pod pojem „nájom nehnuteľnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

O výklade článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001

57

Pokiaľ ide o prípadné uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 na žalobu, ako je žaloba uvedená v bode 44 vyššie, treba pripomenúť, že z tohto ustanovenia vyplýva, že „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ možno osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať v druhom členskom štáte na súdoch podľa miesta, kde došlo, alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

58

61

Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, Súdny dvor spresnil, že autonómny pojem „zmluvné veci“ podľa článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 zahŕňa všetky návrhy založené na záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14 , EU:C:2015:574 , bod 52 , ako aj z 9. decembra 2021, HRVATSKE ŠUME, C‑242/20 , EU:C:2021:985 , bod 44 ).

62

V prejednávanej veci sa na návrh na zaplatenie náhrady, aký podala žalobkyňa vo veci samej proti S. O., nevzťahuje tento pojem „zmluvné veci“, pretože takýto návrh je založený na okolnosti, že určitá osoba údajne užívala nehnuteľnosť bez slobodne prevzatého záväzku vlastníka vyjadreného vo forme nájomnej zmluvy.

63

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v bode 60 vyššie, z judikatúry vyplýva, že žaloba smeruje k vyvodeniu zodpovednosti žalovaného vtedy, keď skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, možno pripísať žalovanému v rozsahu, v akom sa mu vytýka konanie alebo opomenutie, ktoré je v rozpore s povinnosťou alebo zákazom uloženým zákonom. Medzi škodou a skutočnosťou v rozpore s právom, ktorá zapríčinila jej vznik, musí byť totiž možné preukázať príčinnú súvislosť, pričom v tejto súvislosti nie je v zmysle tohto ustanovenia potrebné osobitne rozlišovať „kvázi deliktuálnu oblasť“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2021, HRVATSKE ŠUME, C‑242/20 , EU:C:2021:985 , body 52 až 54 , ako aj citovanú judikatúru).

V dôsledku toho by vnútroštátny súd v konaní vo veci samej mohol v zásade vyhlásiť, že má právomoc na základe tohto článku 5 bodu 3, ako súd „miesta, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“ v zmysle tohto ustanovenia, keďže dotknutá nehnuteľnosť sa nachádza v Poľsku, a presnejšie v územnom obvode tohto súdu. V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že pojem „miesto, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, sa týka tak miesta, kde vznikla údajná škoda, ako aj miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode. Na druhej strane uvedené ustanovenie umožňuje založiť právomoc súdu na základe miesta vzniku údajnej škody vo vzťahu ku všetkým údajne zodpovedným aktérom pod podmienkou, že táto škoda sa prejavila v obvode súdu rozhodujúceho o žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑27/17 , EU:C:2018:533 , bod 42 , a zo 4. júla 2024, MOL, C‑425/22 , EU:C:2024:578 , bod 26 ).

67

Vzhľadom na skutkové okolnosti uvedené vnútroštátnym súdom je však na účely poskytnutia užitočnej odpovede tomuto súdu potrebné spresniť, že mu prináleží overiť, či v spore, o ktorom rozhoduje, došlo ku „skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 z dôvodu konania S. O., a presnejšie, či S. O. osobne užívala dotknutú nehnuteľnosť v období, o ktoré ide vo veci samej, teda v rokoch 2011 a 2012. Vzhľadom na návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je vylúčené, že S. O. mala počas tohto obdobia bydlisko výlučne v Holandsku. V prípade, ak toto obydlie takto neužívala, nemožno identifikovať žiadne z hraničných ukazovateľov, na základe ktorých by sa tento článok 5 bod 3 mohol uplatniť vo vzťahu k S. O.

Cieľ pravidla určenia osobitnej právomoci uvedeného v článku 6 bode 1 nariadenia č. 44/2001 reaguje v súlade s odôvodneniami 12 a 15 tohto nariadenia na snahu uľahčiť riadny výkon spravodlivosti, minimalizovať možnosť súbežných konaní, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí vydaných v rozličných členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. apríla 2016, Profit Investment SIM, C‑366/13 , EU:C:2016:282 , bod 61 , ako aj z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , bod 20 a citovanú judikatúru).

71

Keďže toto pravidlo osobitnej právomoci predstavuje výnimku zo zásady právomoci podľa miesta bydliska žalovaného uvedenej v článku 2 nariadenia č. 44/2001, má sa vykladať reštriktívne. Aby sa rozhodnutia mohli považovať za „nezlučiteľné“ v zmysle článku 6 bodu 1 tohto nariadenia, je potrebné, aby bol rozdielny výsledok sporu a aby bol tento rozdiel zasadený do rámca rovnakej skutkovej a právnej situácie. Samotná okolnosť, že výsledok jedného z dotknutých konaní môže mať vplyv na výsledok druhého konania, nestačí na to, aby sa rozhodnutia, ktoré sa majú vydať v rámci týchto dvoch konaní, považovali za „nezlučiteľné“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. apríla 2016, Profit Investment SIM, C‑366/13 , EU:C:2016:282 , body 63 , 65 a 66 , ako aj z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , body 21 a 22 , ako aj citovanú judikatúru).

72

Okrem toho tento článok 6 bod 1 nemôže žalobcovi umožniť podať žalobu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom – vyňať niektorého z týchto žalovaných z právomoci súdov štátu, v ktorom má bydlisko, a tým obísť pravidlo právomoci uvedené v tomto ustanovení. Konajúci súd môže konštatovať takéto zneužitie pravidla právomoci len v prípade presvedčivých dôkazov, ktoré mu umožnia dospieť k záveru, že žalobca umelo vytvoril alebo zachoval podmienky uplatnenia uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2025, Athenian Brewery et Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , body 23 a 24 , ako aj citovanú judikatúru).

76

Návrhy na náhradu podané žalobcom vo veci samej proti štyrom osobám, ktorých sa uvedená žaloba týka, sú totiž navzájom prepojené svojím predmetom, keďže cieľ týchto návrhov je rovnaký. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že podľa uplatniteľných ustanovení poľského práva sú tieto návrhy jednak oddeliteľné, keďže vo vzťahu k týmto osobám môžu byť vydané rôzne rozsudky v závislosti od toho, či každá z nich počas relevantného obdobia užívala alebo neužívala dotknuté obydlie, a jednak medzi nimi neexistuje vzťah spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti, z čoho podľa všetkého vyplýva individuálne preskúmanie vytýkaných skutočností. Zdá sa, že poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach v podstate potvrdzuje, že vnútroštátne právo umožňuje prijať individuálne rozhodnutia vo vzťahu k uvedeným osobám podľa toho, či zo skutkových zistení súdu, na ktorý bola podaná žaloba, vyplýva, že daná osoba bývala alebo nebývala v dotknutom obydlí.

77

Článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 treba teda vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa uplatní len vtedy, ak ku dňu podania žaloby, ktorou žalobca žaloval viacerých žalovaných na súde členského štátu, existovala rovnaká skutková a právna situácia, z ktorej vyplývalo, že by bolo vhodnejšie konať a rozhodnúť o všetkých žalobách podaných proti týmto žalovaným spoločne, aby sa predišlo takým riešeniam sporov, ktoré by mohli byť nezlučiteľné, ak by sa o týchto žalobách rozhodovalo v samostatných konaniach v rôznych členských štátoch, čo prináleží overiť súdu, ktorému bola vec predložená.

–

tento článok 6 bod 1 sa uplatní len vtedy, ak ku dňu podania žaloby, ktorou žalobca žaloval viacerých žalovaných na súde členského štátu, existovala rovnaká skutková a právna situácia, z ktorej vyplývalo, že by bolo vhodnejšie konať a rozhodnúť o všetkých žalobách podaných proti týmto žalovaným spoločne, aby sa predišlo takým riešeniam sporov, ktoré by mohli byť nezlučiteľné, ak by sa o týchto žalobách rozhodovalo v samostatných konaniach v rôznych členských štátoch.

O trovách

79

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–

žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez zmluvného základu po vypovedaní nájomnej zmluvy týkajúcej sa tejto nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát bydliska dotknutého žalovaného, nepredstavuje žalobu, „ktorá sa týka vecných práv k nehnuteľnosti“, a nespadá pod pojem „nájom nehnuteľnosti“ v zmysle tohto článku 22 bodu 1 prvého odseku;

–

návrh na zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez zmluvného základu treba považovať za návrh patriaci medzi „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle tohto článku 5 bodu 3, a

–